Reklama
Reklama

Memorandum Vojenskej politickej akadémie KG (2)

Politicko-vojenské obzretie za česko-slovenským osmičkovým rokom 1968
Počet zobrazení: 1967

Ako vidno, historicky bezprecedentný problém možnej jadrovej vojny a jej devastujúcich dôsledkov na malé štáty a národy, ktorý vznikol počas studenej vojny, sa v Poľsku pokúsili riešiť individuálnou a  utajovanou činnosťou (plk. R. Kuklińskeho). V Československu sa tento problém riešil ako prvok, súčasť „Pražskej jari“ v roku 1968 a to odvážnym činom vojenských spoločensko-vedných pracovníkov vo forme verejného  dokumentu – Memoranda VPA. No nielen to. Zo spomienok a výpovedí generála A. M. Majorova, ktorý počas niekoľkých  rokov dôverne poznal názory našich generálov i politikov na jadrové zbrane a ich použitie, sa dozvedáme ich názory. (1)

Prvá časť:
Memorandum Vojenskej politickej akadémie KG (1)

invaze.jpgDňa 29. júna 1968 na veľkom spojeneckom vojenskom cvičení „Šumava“ prebieha porada štábu velenia. Stav: „západní“ (vojská NATO) prelomili obranu „východných“ (ČSĽA) a rozvíjajú útok smerom na Prahu. „Východní“ vedú už tri dni pasívnu obranu a neurobili ani jeden protiútok. Gen. Majorov uvádza: Aj keď Česi a Slováci boli lojálnymi spojencami, ich vojensko-politickou zásadou vždy bolo zaisťovanie vlastných záujmov. Pre Československo je v prípade invázie nepriateľa hlavnou vecou čo najrýchlejšie zatiahnuť do boja svojho spojenca ZSSR a svoju armádu šetriť. Brániť sa a neriskovať... Sovietsky zväz má iný prístup – donútiť armádu ČSSR bojovať aktívne. (5, s. 77)... Cvičiaci veliteľ frontu (ČSĽA) gen. Valo prijal rozhodnutie... Potom náš  minister obrany gen. Dzúr položil veliteľovi 38. sovietskej armády, gen. Majorovi (ktorá sa z druhého sledu pripravovala na protiútok proti „západným“, aby „zabránila dobytiu Prahy“) otázku: Súdruh veliteľ armády, nasadíte atómové údery? Gen. Majorov: Áno, súdruh minister, plánujeme to. Gen. Dzúr: Lenže tam, súdruh veliteľ armády, žijú občania... Gen. Majorov: Údery plánujeme na veliteľské stanovište, prostriedky jadrovej výzbroje nepriateľa, jeho tankové zoskupenie, a nie na miestnych obyvateľov“. Gen. Dzúr: Ale tam sú ľudia... Územie bratskej krajiny... To nie je humánne. Gen. Majorov: Súdruh minister, vojna vôbec je nehumánna. Gen. Dzúr: Budete rozhodovať, kam a kedy uderiť? Gen. Majorov: Nie, ja nebudem rozhodovať... Len plánujem, kde a kedy uderiť. Gen. Dzúr: A kto teda. Kto dá rozkaz k týmto úderom? Kto?... Maršal Jakubovský: Musím vám povedať, súdruh minister, že to bude riešiť politické vedenie... A my to s vami budeme realizovať. ( 5, s. 106 – 107)

O šesť dní, 4. júla 1968, prebiehal rozbor ukončeného cvičenia „Šumava“. Okrem hlavného veliteľa VZ maršala Jakubovského, ministra Dzúra a asi 70–80 cvičiacich generálov a dôstojníkov boli prítomní aj významní politickí predstavitelia štátu: prezident republiky L. Svoboda, predseda Národného zhromaždenia ČSSR J. Smrkovský a predseda Národného frontu ČSSR a poslanec NZ F. Kriegel. Hodnotenie cvičenia vykonal náčelník štábu VZ generál Kazakov, potom nasledovali krátke vystúpenia a prípitky. Na záver vstal F. Kriegel a povedal: Chcem generálovi (Majorovi) položiť otázku: Počítali ste na cvičení s nasadením atómových zbraní? Gen. Majorov: Pokiaľ ste, Kriegel, pozorne počúvali armádneho generála Kazakova, tak... F. Kriegel: Počúval...Plánovali ste ich použitie? Gen. Majorov: Áno, plánovali. F. Kriegel: A použili by ste ich? Gen. Majorov: Áno, pokiaľ by prišiel rozkaz. F. Kriegel: Vy by ste použili túto zbraň v mojej krajine...?! Dosiaľ mlčiaci prezident buchol päsťou do stola a nahlas povedal: „Koniec diskusie... diskutovať budeme na rokovaní predsedníctva“ a ukončil rozbor cvičenia. (5, s. 107 – 117)

Z úryvkov ostrého dialógu medzi ministrom obrany gen. M. Dzúrom, poslancom FZ F. Krieglom  a gen. A. M. Majorovom o tom, kto môže dať, resp. kto dá rozkaz (súhlas) na použitie jadrových zbraní (ktoré mala v celej VZ vo svojej výzbroji len Sovietska armáda) na území spojeneckého štátu, Československa, Poľska a i. vyplýva, že to nebolo až dovtedy nikde zakotvené! Niet vari presvedčivejšieho argumentu pre nutnosť vypracovania a schválenia vojenskej doktríny VZ,  ako aj Memorandom požadovanej štátnej vojenskej doktríny ČSSR. Pokiaľ najznámejšou kontroverznou  reakciou na možnú jadrovú vojnu bola v Poľsku osobná a utajená aktivita jednotlivca, plk. R. Kuklińského, potom v ČSSR to bola akcia hromadná, chlapsky otvorená a verejná: Memorandum VPA.

Ani dnes sa nedá s určitosťou povedať, či kľúčové idey a odporúčania Memoranda VPA, ohľadne dramatickej dilemy vojenského použitia jadrových zbraní u malých národov a štátov, ovplyvnili postoje viacerých predstaviteľov našej armády (vrátane ministra obrany M. Dzúra, gen. V. Prchlíka), alebo naopak: zdieľané pocity a názory nemalej časti dôstojníkov  i velenia ČSĽA, ako aj  politikov k uvedenej hrozbe boli do textu Memoranda jeho autormi vlastne pretlmočené. Napr. v časti 4. 1. Memoranda sa uvádza: Zabrániť vedeniu raketo-jadrovej vojny na teritóriu ČSSR je základná existenciálna potreba pre celú našu spoločnosť... v zahranično-politickej stratégii sa usilovať o prijatie opatrení, ktoré by obmedzovali raketo-jadrové napadnutie ČSSR, ako napríklad: prijatie zmluvy o nešírení raketo-jadrových zbraní; vytvorenie bezatómového pásma v strednej Európe.

V Memorande VPA je mnoho ďalších kľúčových ideí, hodnotení a námetov. Ale už z toho, čo som načrtol, sa dá uveriť tomu (sotva však súhlasiť), čo sa v súvislosti s Memorandom udialo v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch. A. Rašek, žijúci účastník a naslovovzatý odborník na obdobie Pražskej jari, ako aj na neskoršie obdobie Normalizácie, dal k svojej výpovedi o Memorande VPA v r. 2008 nie náhodou  podtitul: Proč Sověti neobsadili nejdříve Ministerstvo národní obrany, ale VPA KG.(2) Vojská piatich (v skutočnosti štyroch) štátov VZ, ktoré z východu, severu i juhu vtrhli v noci na 21. augusta 1968 do Československa, primárne – až na výnimky – neobsadzovali naše vojenské objekty, kasárne, neodzbrojovali vojenské jednotky a pod. ČSĽA dostala rozkaz neklásť odpor vstupujúcim vojskám. Až neskôr, po príslušných dohodách boli pre útvary Sovietskej armády vyčlenené naše kasárenské, výcvikové a i. objekty a priestory (v ktorých potom zotrvali vyše 20 rokov). VPA v Prahe bola však výnimkou, v nej bol nasadený okupačný režim. VPA v Prahe bola 21. augusta 1968 už o 6:00 hod. ráno obsadená výsadkovým plukom Sovietskej armády (vrátane tankov a obrnených transportérov). V Operačnom hlásení v noci povolaných predstaviteľov VPA (v auguste bolo vo VPA hlavné dovolenkové, resp. prázdninové obdobie) sa uvádza: Sovietske jednotky zatarasili vchody, vnikli na štáb akadémie a žiadali o okamžité odovzdanie zbraní. To im bolo odmietnuté... k zbrojným skladom postavili svoje stráže... Od svojho príchodu nikoho nepustili do objektu ani von... Okolo poludnia velenie sovietskeho pluku nariadilo štábu VPA, aby všetci opustili akadémiu. (3)

povolny_vojenske_riesenie.jpgUž 12. septembra 1968 si nový náčelník Hlavnej politickej správy ČSĽA gen. F. Bedřich zavolal veliteľa-rektora VPA plk. prof. Mencla a stroho mu oznámil, že VPA bude zrušená. Prof. Mencl to bez otáľania povedal A. Dubčekovi a tomu sa podarilo VPA zachovať až do apríla 1969, kedy ho vo funkcii prvého tajomníka nahradil G. Husák. O štyri dni na to, 21. apríla 1969, bola pražská VPA  rozkazom prezidenta republiky č. 04  ku dňu  31. 7. 1968 zrušená a rozpustená.

Všeobecne rozšírená informácia o premiestnení VPA z Prahy do Bratislavy nie je správna. VPA v Prahe nebola premiestnená do Bratislavy, ale zrušená. Pre prípravu politických pracovníkov, učiteľov spoločenských vied, kultúrnych, osvetových a pod. pracovníkov ČSĽA bola vo Vojenskej akadémii A. Zápotockého v Brne (VA AZ) k 1. septembru 1968 zriadená 5. fakulta, ktorá dostala názov Spoločensko-vedná fakulta VA AZ, pričom sídlo tejto novej fakulty bolo v Bratislave. O tri roky neskôr bola 5. fakulta VA AZ zrušená a 1. septembra 1972 bola  zriadená nová VPA v Bratislave. 

Ešte v júli 1968 musel A. Dubček odvolať gen. V. Prchlíka z jeho funkcie na ÚV KSČ. Sovietskou stranou bol obvinený z vyzradenia vojenského tajomstva. Následne bol v roku 1969 trestne stíhaný a odsúdený na 3 roky väzenia, ďalej odvolaný z funkcie člena ÚV KSČ a vylúčený z KSČ, zbavený mandátu poslanca NZ ČSSR a degradovaný z generála na vojaka.

Rovnako tvrdo boli postihnutí (ale zväčša bez súdu a väzenia) plk. prof. Mencl a  všetci ostatní tvorcovia Memoranda a  drvivá väčšina jeho signatárov. Mnohí boli prepustení z armády, degradovaní, boli im výrazne obmedzené možnosti pri hľadaní civilného zamestnania, nemilosrdné bolo postihnutie aj ich detí a ostatných rodinných príslušníkov, napr. nemohli študovať na vysokých školách, boli predvolávaní na výsluchy, dostávali ponuky na spoluprácu s ŠtB a iné. Nejeden z nich na základe spôsobených útrap zomrel predčasne (napr. plk. doc. V. Gardavský ako 55-ročný). Takmer všetkých nájdete aj v tzv. Centrálnej evidencii predstaviteľov a exponentov pravice v armáde; tieto zoznamy boli v roku. 1992 uverejnené. (4) Iba doc. V. Řehák, najväčší odborník na VPA pre oblasť jadrových zbraní a ich možného použitia, vediac čo ho asi čaká, rozhodol sa vyhnúť tvrdému postihu únikom do zahraničia.

Po dlhom období ignorovania Memoranda VPA sme sa k nemu vrátili v r. 1999 (aj keď trochu inkognito)  pri tvorbe historicky prvej Bezpečnostnej stratégie SR. Práca na nej trvala dva roky. Vyšli sme najmä z metodológie Memoranda, osobitne, že základom, východiskom našej bezpečnostnej stratégie musia byť národné a štátne záujmy Slovenskej republiky. Hneď v úvode prvej Bezpečnostnej stratégie SR (2001) sa uvádza: Slovenská republika v súlade so svojimi záujmami prijíma túto bezpečnostnú stratégiu..., aby v II. časti textu, s názvom Záujmy Slovenskej republiky, boli definované dve skupiny záujmov SR a) Životné záujmy Slovenskej republiky (spolu 4); b) Dôležité záujmy Slovenskej republiky (spolu 5 + 1 na návrh HZDS). Do diskusie a posudzovania navrhnutého dokumentu bolo zapojené celé politické spektrum NR SR, ako aj významné subjekty tretieho sektora. Na 46. schôdzi NR SR, ktorá sa konala 23. a 27. marca 2001, bola Bezpečnostná stratégia schválená. Na hlasovaní sa zúčastnilo 117 poslancov NR SR, za návrh hlasovalo 102 poslancov.

    *        *        *

Týmto pripomenutím Memoranda VPA z roku 1968 by som aj chcel vzdať hold svojim skvelým  učiteľom a dôstojníkom ČSĽA. Vždy som bol rád a  hrdým na to, že som mohol študovať a absolvovať (v rokoch 1965 – 1969) Vojenskú politickú akadémiu v Prahe.

Peter Barták, plk. v. v.

    _________________

  1. Gen. Majorov bol veliteľom 38. sovietskej armády, aktívne sa zúčastnil vojenského cvičenia „Šumava“ v lete 1968 v Československu, v auguste 1968  spolu s ostatnými vojskami ZSSR, Poľska, Maďarska a Bulharska vtrhla jeho 38. armáda do Československa, napokon niekoľko rokov bol veliteľom Strednej skupiny sovietskych vojsk v Československu. In: Vedraško, V.: Invaze Československo 1968 Svědectví velitele. Praha, MF 2014 (Originál: Moskva 1998).
  2. Rašek, A.: Vojenské Memorandu 1968. (Proč Sověti neobsadili nejdříve Ministerstvo národní obrany, ale VPA KG). Vojenské rozhledy, roč. 2008, čís. 4, s. 176-179.
  3. Povolný, D.: Vojenské řešení Pražského jara. I. Invaze armády Varšavské smlouvy. Príloha: Operační hlášení o situaci na VPA K. Gottwalda v Praze, srpen 1968. Praha MO ČR,  Avis, srpen 2008, s. 103.
  4. Seznam osob doporučených k zařazení do jednotné centrální evidence představitelů a exponentů pravice v armádě, bezpečnosti, soudech a prokuraturách. Lidové noviny 21. července – 4. srpna 1992.
Priemer: 3.7 (7 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama