Matematika a referendum

Webová stránka Aliancie za rodinu na mňa robí dojem, že Aliancii ide najmä o deti. Začnem teda s deťmi. Každý, kto s deťmi pracoval, si mohol všimnúť zaujímavý trend. Prváčikovia obyčajne nemajú predmet, ktorého by sa báli, lepšie povedané, ak aj také predmety sú, ich distribúcia je rovnomerná. U piatakov, a čím vyššie, tým je to výraznejšie, začína však vystupovať do popredia matematika ako predmet, ktorému žiačky a žiaci „nerozumejú“.

Vysvetlenie je jednoduché a môžete si ho experimentálne overiť. Spýtajte sa prváčky, koľko je dve a dve a ona odpovie „štyri“. Položte jej potom hneď otázku: „Prečo?“ Zoberie kus papiera, nakreslí dve čiarky, pridá k nim ďalšie dve, spočíta to všetko a má odpoveď. Spýtajte sa piatačky, ako sa delí zlomkami. Ak jej pamäť dobre slúži, odpovie, že deliť zlomkom je to isté, ako násobiť jeho prevrátenou hodnotou. Opäť sa spýtajte: „Prečo?“ Šance sú, že odpoveď bude: „Tak nás to učili v škole.“ Je to správna odpoveď?

Nie, správna odpoveď to nie je, je to však vysvetlenie, prečo sa deti začínajú matematiky „báť“ alebo jej „nerozumieť“. Predmet, ktorého základom je racionálny úsudok, sa pretransformoval na súbor poučiek a pravidiel, techník, ktoré je nutné sa naučiť, zapamätať si a vycvičiť sa v ich používaní. Som zástancom názoru, že správna výchova dieťaťa je výchovou matematickou. V mojom ponímaní to značí, že čokoľvek dieťa hovorí alebo koná, vždy musí vedieť dôvod, vždy musí vedieť odpovedať na otázku „Prečo?“ a musí byt vedené k tomu, aby jeho úsudky boli logické a tým pádom aj poctivé.

Tu nevravím len o školských laviciach. 
„Zober si teraz topánočky,“ povedala mamka 4-ročnému synčekovi. 
„Prečo?“ opýtal sa synček.
„Lebo som povedala,“ vysvetlila mamka.
„To nie je odpoveď,“ poučil ju synček.
Mamka na to poskytla vysvetlenie o blate a synček si vzal topánočky.
Takíto rodičia sa snažia vychovávať „matematicky“ a myslím si, že to nikdy neľutovali.

A ešte trochu o deťoch. Každý, kto učil, to pozná. Žiak či študent, ak nevie odpoveď na položenú otázku, začne odpovedať na otázku úplne inú. Po tejto príprave môžeme prejsť k „referendu“.

Prvá otázka bola o manželstve osôb rovnakého pohlavia. Aj na webovom portáli Aliancie, aj na iných miestach, boli pokusy odpovedať na otázku, „prečo nie?“ Ak som to dobre pochopil, dôvody boli asi tieto:

• Pretože Boh stvoril človeka ako muža a ženu (čo to má spoločné s manželstvom?)
• Pretože také dvojice nemôžu mať deti (a každá heterosexuálna môže a chce?)
• Pretože to je časť našej kultúry (vážne? – a kto určuje tú kultúru?)
• Pretože po tisícročia... (nezmysel)
• Pretože ak áno, budeme musieť uznať aj pedofíliu (ibaže homosexuálny vzťah nikomu neškodí, pedofília áno)
• Pretože ak áno, môžem sa oženiť s kravou (toto je blízko správnosti, kto takto argumentuje, by s kravou vytvoril krásny súzvuk intelektov).

Ak by sme ctili logiku, tak najprv musíme zadefinovať manželstvo. Podľa mňa v súčasnosti to je legalizácia vzťahu, ktorého cieľom je akási transcendencia človeka: človek sa mení z JA na MY. Ľudia do seba akoby vrastajú, stávajú sa presne, ako to opisuje Biblia, jedným telom a jednou dušou, žijú spolu, budujú spolu, sú spolu šťastní, prežívajú spolu úzkosti, stavajú spolu svoje „veže“ (Exupéry: Citadella). A spoločnosť im dáva zvláštny status. Tak ako občanovi občianstvo. Tak dvojiciam, ktoré si na to trúfnu, manželstvo. Áno, zvláštna ochrana, áno rešpekt. Prečo je rovnakosť pohlaví neprekonateľnou prekážkou? Nikde som nenašiel odpoveď: nie odkaz na autoritu, nie odpoveď na inú otázku, odpoveď práve na túto. Začínam pochybovať o tom, že propagátori referenda mali „matematickú výchovu“.

Druha otázka bola o adopcii. Na základe výskumu, štatistík a faktov sa mal vysvetliť škodlivý vplyv dvoch oteckov či mamičiek na vývoj dieťaťa. Našiel som štúdiu, ktorá na 250 dvojiciach rodičov rovnakého pohlavia porovnaním s podobnými dvojicami rôzneho pohlavia dokázala práve opak: tie adoptované deti si viedli v oblasti empatie dokonca o trochu lepšie než adoptované heterosexuálmi. Prekvapujúce, však?

Samozrejme, že ideálna konštelácia je biologický otecko a mamička už pre predvídanie genetiky. Ale táto konštelácia nie je vždy možná a adopcie sú iste žiaduce. Mali by o nich rozhodovať odborníci, nie pravidlá, ktoré stanoví referendum.

Teraz otáčam o 180 stupňov: aj ja som proti dvom mamičkám a dvom oteckom. Tipujem, že na Slovensku ich ma aspoň 30 % detí. Áno, myslím to, keď dieťa získa nového otecka či novú mamičku rozvodom rodičov. Poznám pár ľudí, ktorí vo veku okolo 6 – 10 rokov prešli takouto transformáciou a každý z nich bez výnimky utrpel ťažkú traumu, v jednom prípade mi kamarát ukazoval jazvu na zápästí, iste tušíte od čoho. Haló, Aliancia, takéto dve mamičky a dvaja oteckovia vás nevzrušujú? Iba keď si stabilný homosexuálny pár adoptuje dieťa? Ide vám o „dobro dieťaťa“? Mimochodom, počuli ste už dakedy o umelom oplodnení? Dvojica žien môže takto získať biologické dieťa, ako to, že ste túto možnosť tiež nezahrnuli do referenda?

Tretia otázka o sexuálnej výchove a eutanázii. Ako tie dve spolu súvisia, mi nie je jasné, ale odvolám sa na dejiny. Za „totáča“ od prvej triedy po štátnice znela ateistická výchova. Kostoly boli plné mladých ľudí, dnes, keď je povinné náboženstvo alebo etika, podľa odborníkov (časopis Zrno) mladí katolíci „po birmovke“ strácajú o cirkev záujem.

Za „totáča“ ľudia často považovali náboženstvo za časť svojej identity, za oblasť, kde ešte majú akúsi autonómiu a samostatnosť, kde nevládne všemocný boľševik a tak ho brali vážne. A čuduj sa svete, to isté robili ich deti. Žiadne pionierske organizácie, žiadne SZM nemohlo nikdy súperiť s rodinnou výchovou, zvlášť keď bola „matematická“.

To isté platí dnes. Sexuálna výchova nemôže spôsobiť zmenu v hodnotovom systéme mladého človeka, môže ho obohatiť o poznatky, nemôže však podstatne ovplyvniť jeho životné rozhodnutia. Ale rodičia sa musia deťom venovať. Keď to robili, boľševik nemal šancu a nemá šancu nik, aj keď si nemyslím, že sexuálna výchova sama o sebe je škodlivá či tendenčná.

Bojovať proti sexuálnej výchove je boj proti veterným mlynom, je to zástupný boj, kde na jednej strane sa míňa čas, ktorý by sa lepšie využil na riešenie iných problémov a na druhej strane sa generuje falošný pocit spokojnosti: bojujem proti sexuálnej výchove, teda robím čosi dobré!

Chcem uzavrieť tým, že referendum splnilo podľa mňa svoj účel: Niektorí ľudia sa zviditeľnili, mnohí sa vzrušili, v spoločnosti opäť stúpla vzájomná averzia a pseudoproblémy sa dostali do popredia namiesto problémov skutočných. Možno o to šlo, takže vlastne všetko je OK.

Foto: http://www.volbysr.sk