Reklama
Reklama

Matematik z Gočova

O živote a diele Jura Hronca (1881 – 1959)
Počet zobrazení: 4452


jur_hronec1.jpgGočovo – malá dedinka v Gemeri neďaleko Rožňavy, koľko Slovákov ani nevie o jej existencii, a predsa dala Slovensku JURA HRONCA, jedného z najvýznamnejších  matematikov, akademika, zakladateľa viacerých vysokých škôl,  rektora, priebojného pedagóga, kultúrneho činiteľa, predsedu Matice slovenskej a iných kultúrnych inštitúcií. Bol významnou osobnosťou, o čom svedčí aj skutočnosť, že za posledných tridsať rokov vyšli o ňom štyri knihy. Takáto jeho popularita je oprávnená, pretože vyoral  hlbokú brázdu nielen na poli matematiky, ale aj pedagogiky a kultúry.

Narodil sa 17. mája 1881 v rodine chudobného roľníka, ktorý popri hospodárstve musel aj furmančiť – voziť uhlie a rudu. Bol z viacčlennej  rodiny. – Bolo nás päť detí: Zuzka, Ondriš, Jano, Mišo a Ďuro, ale Zuzka a Mišo zomreli. Ja som sa rodičom narodil už  dosť neskoro, keď už boli starší. Medzi Janom a mnou bol desaťročný rozdiel... Jano bol mojou pestúnkou... – uviedol v Životopise. Juraj – resp. Jur, ako sa  podpisoval, bol najmladší a telesne najslabší. Jeho otec bol energický a spravodlivý človek, preto ho v dedine zvolili za podrichtára. Na matku si spomínal ako na pracovitú, pobožnú, starostlivú a dobrosrdečnú osobu.

Základné vzdelanie získal v rodnej obci, o čom napísal: – Škola pozostávala z jednej väčšej miestnosti, v ktorej  bolo šesť tried, teda spolu 50-60 detí. Vyučovacia  miestnosť bola nízka, nachádzala sa pri potoku, preto bola vlhká a plesnivá. Škola sa začínala po Michalovi, po prvom októbri a trvala do začiatku, najdlhšie do 15. mája, keď väčší žiaci museli pomáhať pri poľných a iných prácach. V zime sme si do nej nosievali každý deň po jednom  polienku, aby bolo čím kúriť...

Pôvodne mal byť remeselníkom – murárom, kožušníkom alebo krajčírom, ale otec na smrteľnej posteli rozhodol, aby ho matka s bratmi dali na štúdia. Stredoškolské  štúdium absolvoval na gymnáziu v Rožňave. – V auguste roku 1894 ma matka začala pripravovať na vstup na rožňavské gymnázium. Mal som vtedy trinásť a pol roka. V Rožňave mi kúpila panské šaty – nohavice, kabát a lajblík. Dovtedy som nosil len tradičný detský odev, ktorý sa šil doma.

Na gymnáziu si zvykal ťažšie najmä pre nedokonalú znalosť maďarčiny, postupne sa však presadil a v tretej triede už doučoval z matematiky spolužiakov. Veľký vplyv na  mladého Jura mali suplikácie – po šiestom ročníku išiel cez prázdniny zbierať príspevky na chudobných  žiakov po Spiši, Liptove, Orave, Turci a Nitre. Postretal mnohých významných ľudí, ktorí v ňom vzbudili národné povedomie.

– Finančný úspech môjho prvého suplikovania bol veľký a i pre mňa malo mimoriadny význam. Veľa som videl, veľa skúsil. Videl som iný svet ako ten, v ktorom som doteraz žil. Spoznal som slovenských velikánov, hovoril som s nimi. Oni vo mne podporili slovenské povedomie. Dovtedy som si myslel, že vzdelaní a  kultivovaní sú len Maďari. Teraz som pochopil, že i my máme rovnako inteligentných ľudí. Spoznal som, aké  krivdy musí náš národ znášať.

V októbri 1901 mu zomrela matka a tým zanikol zjednocujúci bod rodiny. Po ukončení stredoškolských  štúdií sa Hronec rozhodol študovať na univerzite v Kluži v Sedmohradsku matematiku a fyziku. Požičal si potrebné financie, menšou čiastkou mu prispeli aj  bratia a vážne sa pustil do štúdií. Mal vynikajúcich profesorov matematiky – Júliusa Valyho a najmä Ľudovíta Schlesingera, rodáka z Trnavy, s ktorým  ho životný osud spojil pevnejšie. On vzbudil u neho záujem o diferenciálne rovnice, ktorým Hronec zostal verný po celý život.

Na štúdiách dostával štipendium a privyrábal si  doučovaním. Žil skromne, na zábavy nechodil, venoval  sa štúdiu a poznávaniu okolia. V Kluži vykonal dve štátne skúšky a na ročnú prax odišiel do Kežmarku. Okrem vyučovania matematiky pripravil sa na filozoficko-pedagogickú štátnu skúšku. Téma jeho písomnej práce  bola „Matematika ako prostriedok výchovy charakteru“. Po absolvovaní skúšky stal sa definitívnym profesorom na lýceu v Kežmarku. S vervou sa pustil do pedagogickej práce i do materiálneho vybavovania školy najmä fyzikálneho laboratória. Venoval sa aj  turistike, robil výlety do neďalekých Vysokých Tatier. Neuspokojil sa s dosiahnutým vzdelaním, chcel ísť študovať do cudziny do významných univerzitných centier. Profesorský plat a štipendium evanjelickej  cirkvi v Budapešti mu umožnili získať si za seba náhradu a odísť na jeden rok do Nemecka.

V odborných kruhoch veľmi dobré meno mala univerzita v Göttingene, ktorá sústredila viacerých výborných profesorov-matematikov. Pôsobila na nej aj matematická spoločnosť, na ktorej pravidelne referovali o objavoch z matematiky, fyziky, mechaniky i dynamiky. Okrem toho v Göttingene pôsobil Ústav mechaniky a aplikovanej matematiky, ktorý sa preslávil najmä v oblasti letectva. V takomto prostredí  jeden rok nasával vedomosti Jur Hronec. Tento rok využil, ako to v každom prostredí robieval, na poznávanie okolitých  miest. Navštívil Hannover, Hamburg, ostrov Helgoland,  Brémy, Harz, priemyselný Kassel. Uskutočnil aj plavbu loďou po Rýne od Mainza po Düsseldorf s prehliadkou  Bonnu, Kolína a Wiessbadenu.

O rozširovanie vzdelania sa snažil i naďalej. Využíval na to prázdniny a prázdninové pobyty na zahraničných univerzitách. V roku 1910 dva mesiace bol v Berlíne a  pripravoval si dizertačnú prácu, ďalšie dvoje prázdnin strávil v Giessene, kde v roku 1912 získal doktorát z filozofie. Využíval všetky možnosti k poznávaniu cudzích krajín – precestoval Švajčiarsko, Rakúsko, Nemecko a prvá svetová vojna ho zastihla vo Francúzsku – v Paríži, z ktorého sa s veľkými ťažkosťami vracal do Kežmarku za osem dní.

V Kežmarku pokračovalo vyučovanie aj počas vojny. Hronec k nemu pristupoval veľmi svedomito a zodpovedne. Poznal osobne všetkých žiakov. Nikdy nepoužíval notes, vedel vždy o každom žiakovi, čo vie a čo nevie. Viedol ich k logickému mysleniu. Nezastrašoval ich známkami – za šestnásť rokov v  Kežmarku nedal prepadnúť z matematiky ani jedného žiaka, ale získaval ich pre štúdium...

Okrem vyučovania zapájal sa aj do inej mimoškolskej činnosti. V rokoch vojny stal sa pokladníkom Združenia pre pomoc vdôv a sirôt po zomrelých profesoroch na Spiši a veľa času venoval práci v Spišskom kruhu stredoškolských profesorov. V tomto kruhu sa stretali profesori stredných škôl z Kežmarku, Levoče, Spišskej  Novej Vsi a Podolinca a robili prednášky o vede a pedagogike. Hronec vzbudil medzi kolegami veľký ohlas svojimi názormi na prácu pedagógov.

– Upozornil som na smutný jav, a to, že stredoškolskí  profesori vyjdú z univerzity nadšení, plní elánu a  chuti do učiteľskej práce, ale časom toto nadšenie mizne a stávajú sa z nich už len rutinéri. Vnoria sa do meštiackeho, mnohokrát obchodného života a vyučovanie je pre nich už len vedľajším zamestnaním. Tomu treba zabrániť. Navrhoval som, aby títo ľudia zo svojho prostredia odišli na určitý čas tam, kde by sa  vrátili k svojmu pôvodnému povolaniu. To sa dá dosiahnuť dvojakým spôsobom – buď dostanú dovolenku a pôjdu opäť na určitý čas na univerzitu, alebo v lete  cez prázdniny absolvujú odborné kurzy...

V roku 1916 predniesol prednášku „Aktivita  stredoškolského profesora“, ktorá sa stala základom  jeho neskoršej knihy VYUČOVANIE A VYUČOVACIA OSOBNOSŤ vydanej v roku 1923, za ktorú  roku 1927 dostal štátnu cenu.

V čase vojny sa zhoršovali hospodárske i sociálne pomery aj v Kežmarku. Nedostatok pestrej stravy sa prejavil u Hronca žalúdočnou chorobou. Vzdialený od rodiny  a priateľov cítil sa osamelý. To ovplyvnilo jeho rozhodnutie oženiť sa. V decembri 1917 – ako 36-ročný – vzal si za manželku dcéru svojho bývalého profesora nemčiny Schustera, ktorá mala v tom čase len 18 rokov.

Po vzniku československého štátu Hronca zvolili za administratívneho riaditeľa školy, mal však vyššie ambície – chcel sa habilitovať a pôsobiť na vysokej škole. V januári 1921 napísal správcovi Matice slovenskej, Gemerčanovi Jozefovi Škultétymu list, z ktorého vyberáme: – Milý strýčku! Hádam nepohneváte sa, keď Vás takto oslovím, ale u nás v Gemeri každého človeka, ku  ktorému sa hneme, takto oslovujeme a ja oproti vám  istú príťažlivosť cítim. Tento cit osmeľuje ma, aby som vám takto oslovil, nuž ako i krajana..

Ďalej mu oznámil, že hľadal v archíve kežmarského lýcea rukopisy Jána Benediktiho, ale ich nenašiel. Našiel však päť rozsiahlych básní Pavla Országha  Hviezdoslava, ktoré osobne prinesie do Matice. Oznamuje, že chce – už raz dokončiť moju pedagogickú prácu, ale nateraz som  zamestnaný, že som úplne nebol v stave vedecky  pracovať. Ak náhle sa dostanem k slobodnej práci, chcem ďalej pracovať a to za tú našu slovenčinu, lebo je potrebné slovensky vedecky písať. Škoda, že Filozofická  fakulta slovenská ešte nepracuje v Bratislave..

Škultéty mu prisľúbil pomoc prihovoriť sa u Jaroslava Vlčka, generálneho inšpektora slovenských škôl. Jeho  umiestnenie na Slovenskú univerzitu do Bratislavy sa  neuskutočnilo, pretože neotvorili prírodovedeckú  fakultu. Volil iné riešenie. Po 16-ročnom pôsobení v Kežmarku dostal ročné štipendium na ukončenie svojej  rozpracovanej matematickej a pedagogickej práce. V roku  1923 odišiel na Karlovu univerzitu do Prahy, kde sa habilitoval a prednášal. Zároveň učil na Jiráskovom gymnáziu v Prahe matematiku a fyziku. Od roku 1925 do roku 1938 pôsobil na Vysokej škole technickej v Brne.

Slovensko na pätnásť rokov stratilo vynikajúceho  pedagóga-matematika. Nestratilo však svojho reprezentanta, bojovníka za národné práva. Ako univerzitný profesor v Brne, načas aj dekan fakulty, často sa zúčastňoval na prípravách celoštátnych akcií  a podujatí, na ktorých vehementne presadzoval slovenské záujmy. Napr. na konci roka 1927 pripravovali k desaťročnému jubileu štátu výstavu československej kultúry, ku ktorej vydávali aj bibliofíliu českej knihy. Hronec vo výstavnom výbore presadzoval návrh na vydanie aj slovenskej  bibliofílie, čo vraj niektorí českí členovia zamietali.

jur_hronec_pamatna_tabula.jpgPamätná tabuľa Jura Hronca pri vchode do pavilónu matematiky, budovy FMFI UK v Bratislave.

Foto: Teslaton / Wikimedia Commons

Najväčší entuziazmus prejavil Hronec v dlhom boji za utvorenie slovenských vysokých škôl technického smeru – Prírodovedeckej fakulty, Slovenskej vysokej školy technickej a hospodárskych škôl. Využíval k tomu rozličné príležitosti – napr. na oslavách 300. výročia založenia univerzity v Trnave ako zástupca brnenskej techniky, poukázal na skutočnosť, že Slovensko už pred tristo rokmi malo tie isté  fakulty – teologickú, filozofickú, právnickú a lekársku, ako teraz: – Za tristo rokov sa nepostúpilo v tomto smere ani o krok  ďalej. Žijeme dobu reálnych a technických vied a my o tieto vedy nestojíme. Nie je to smutné pre nás a pre slovenský ľud?

Ohlas jeho prejavu bol veľký. Znovu oživil myšlienku  založenia slovenskej techniky z dvadsiatych rokov. V  ďalšom roku svoje návrhy presnejšie špecifikoval v článku Vysokoškolské požiadavky Slovenska uverejnenom v Slovenských pohľadoch. Založenie prírodovedných a  technických škôl zdôvodňoval ekonomicky i kultúrne.  Vypočítal, že Československá republika v roku l935: – … vydala na vysoké školy v Čechách 81 312 000 korún, na Morave 36 715 200 korún a na Slovensku len 10 313 800  korún, keď dal na techniky a príbuzné vysoké školy v tomto roku v Čechách 31 225 900 korún, na Morave 17 926 100 korún a na Slovensko štát neinvestoval nijaké  peniaze, to svedčí o veľkom nepomere. Niet sa čo diviť, že slovenská mládež chce, aby každá krajina rovnomerne a spravodlivo dostávala svoj podiel z vysokých škôl...

Navrhoval založenie Prírodovedeckej fakulty pri Univerzite Komenského, čo by finančne veľmi ani nezaťažilo štát, lebo niektoré odbory sú už zriadené pri lekárskej a filozofickej fakulte. Nastoloval  otázku Vysokej školy technickej: – Z hľadiska hospodárskeho a kultúrneho rozvoja je veľmi dôležitý vznik Vysokej školy technickej. Kladieme si  otázku, či hospodársky a kultúrny zisk vyváži sumu, ktorá sa má zaplatiť za takú vysokú školu. Každá vysoká škola šíri kultúru, preto je žiadúce, aby na  Slovensku bola vysoká škola technická.

Zväz slovenského študentstva i široká slovenská verejnosť zorganizovali veľkú podpisovú akciu za utvorenie  techniky, zriadili Akčný výbor so zástupcov  politických strán, v ktorom mal Hronec čestné miesto. Vláda musela kapitulovať a 23. júna 1937 zákonom  zriadila Vysokú školu technickú Milana Rastislava Štefánika so  sídlom v Košiciach. Za prvého rektora profesorský zbor zvolil profesora Jura Hronca.

Otvorenie školy malo byť v školskom roku 1938/39. Politické udalosti na Slovensku – po mníchovskom diktáte Košice pripadli Maďarsku – znemožnili jej  otvorenie v Košiciach. Hronec hľadal riešenie. Z možných miest – Prešov alebo Martin – sa rozhodol pre Martin. V prejave pri otvorení školy – 5. decembra  1938 – to odôvodnil takto: – Vysoká škola technická musí byť spojená s vedeckými  ústavmi. Sú na seba odkázané a vzájomne sa doplňajú, preto som šťastný, že sa mi podarilo Vysokú školu  technickú dostať do Ústavu pre zveľaďovanie živností, čo môže znamenať i oživenie a renesanciu tohto ústavu.  Keď som poznal Ústav pre zveľaďovanie živností tu v Turčianskom Svätom Martine a videl som jeho skúšobné laboratóriá, ihneď som poznal, že slovenská technika  nikde nemá vhodnejšieho umiestnenia než tu v tomto Ústave...

Vybudovaním Slovenskej techniky neukončila sa Hroncova práca o vznik slovenských vysokých škôl. Nezabúdal na zriadenie Prírodovedeckej fakulty. Aj jeho pričinením  sa 1. októbra 1940 zriadila Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave a on sa na nej stal bezplatným profesorom.

Organizátorská práca Jura Hronca žala úspechy. Už 4.  októbra 1940 zriadili z odboru obchodného inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej samostatnú Vysokú  školu obchodnú a jej prvým dekanom sa stal profesor Hronec.

Na vznik ďalších vysokých škôl podnetne pôsobil aj po vojne. Ako predseda Komisie pre zriadenie Vysokej školy pôdohospodárskej a lesníckej v Košiciach pričinil sa o jej ustanovenie. Z nej v roku 1952 vznikla Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre s  Veterinárskou fakultou v Košiciach a Vysoká škola lesnícka a drevárska vo Zvolene.

Keď roku 1946 zriadili Pedagogickú fakultu v Bratislave ako súčasť Slovenskej univerzity, profesor Hronec sa stal jej prvým dekanom. Môžeme konštatovať, že sa  podielal na zriaďovaní takmer všetkých slovenských vysokých škôl, a to ako organizátor, akademický funkcionár a profesor. Oprávnene mu za túto jeho záslužnú činnosť udelili čestný doktorát pedagogických vied.

Zasahoval aj do pedagogickej činnosti slovenských  škôl. Vydal dve diela –VYUČOVANIE A VYUČOVACIA OSOBNOSŤ v roku l923 a UČITEĽOVA OSOBNOSŤ roku l926, v ktorých vysoko vyzdvihol osobnosť učiteľa. Požadoval pre nich vysokoškolské vzdelanie. Vysoké požiadavky mal na na  inžinierov: –

Inžinier musí dávať rozum a iniciatívu tak v podniku ako i v úrade. Svojimi schopnosťami a vzdelaním musí sa stať vedúcim činiteľom v podniku. Na to potrebuje  postreh, rozhľad a prax. Inžinier nesmie sa stať kopírujúcim mudrákom. Musí dostať vzdelanie ucelené, logické a vedecké.

Veľmi zdôrazňoval vyučovanie cudzích jazykov: – Sme malý národ. Náš jazyk nie je svetový jazyk, a preto ak sa chceme vo svete uplatniť, potrebujeme sa učiť svetovým jazykom, ako sú francúzština, angličtina a nemčina.

Presadzoval tzv. francúzsky typ prísnych maturitných skúšok bez prijímacích pohovorov na vysokých školách. 

Popri bohatej organizátorskej a pedagogickej práci pracoval aj vedecky. Venoval sa výskumu diferenciálnych  rovníc. Z tejto problematiky napísal 24 samostatných  vedeckých prác. Okrem toho vydal jedenásť kníh a vysokoškolských učebníc ako aj množstvo článkov v časopisoch a novinách. Zásluhu si získal najmä vydaním prvých vysokoškolských matematických kníh v slovenčine. V tridsiatych rokoch vydanie matematiky v slovenčine narážalo na veľké prekážky, a to nielen rečové,  terminologické, ale aj politické.

Profesor Hronec nebol len úzkym špecialistom, odborníkom v matematike a pedagogike. Ako rozhľadený vedec sa živo zapájal aj do kultúrnej  činnosti. Bol nielen akademikom a funkcionárom  Slovenskej akadémie vied, akademickým funkcionárom  mnohých vysokých škôl, iniciátorom Matematickej olympiády v Československu, podpredsedom odbočky Jednoty československých matematikov a fyzikov na  Slovensku, bol aj funkcionárom iných kultúrnych a umeleckých spolkov – v rokoch 1945 – 1954 bol spolu s  Lacom Novomeským predsedom Matice slovenskej, okrem  toho bol predsedom Umeleckej a vedeckej rady, predsedom Spolku Slovenského múzea a iných inštitúcií.

Spolupráca Jura Hronca s Maticou slovenskou bola mimoriadne plodná. Trvala od obnovenia Matice roku 1919  do roku 1954. Mala viaceré formy.V Kežmarku a v Brne  získaval pre matičný archív a knižnicu fondy – rukopisy  slovenských spisovateľov (Benediktiho, Hviezdoslava, Osvalda). Posudzoval Maticou vydávané publikácie – a  treba povedať, že veľmi prísne. Napr. o práci Grill Pišgu napísal: –Nič nového neobjavil… Patričný pán je úplný analfabeta vo vede elektriny. Najlepšie urobíte, keď celý spis zahodíte do koša...

Matica zasa oceňovala autoritu a odbornú erudovanosť Jura Hronca. Pri prvej oficiálnej návšteve matičnej delegácie za krajanmi v USA poriadali reprezentačnú  výstavu slovenskej literatúry, kultúry a vedy, na ktorej mal čestné zastúpenie – fotografie, dva rukopisy prác i vydanú knihu – reprezentoval slovenskú vedu.

Ďalšou formou spolupráce bolo zverejňovanie – vydávanie jeho prác v Matici. V rokoch 1939 – 1941 vydal dvojzväzkovú prácu Diferenciálny a integrálny počet –  jej druhé vydanie vyšlo v rokoch 1945 – 1946. Prvé vydanie tejto vysokoškolskej učebnice malo svoje veľké  ťažkosti. Bola to prvá vedecká matematická kniha vydaná  v Matici. Tlačiareň mala nedostatok matematických písmen a značiek, problémy boli aj terminologické. Vydanie knihy bolo edičným činom, ktorý vedeli oceniť najmä vysokoškolskí študenti  techniky a prírodovedeckej fakulty.

Kniha Algebraické rovnice a ich použitie... mala svoje  osudy. Napísal ju ako pedagóg v Brne a bola prvou odbornou matematickou knihou v slovenčine. Narazila na veľké ťažkosti, nielen rečové, terminologické, ale aj politické. V liste Pavlovi Florekovi dňa 8. októbra  1931 o tom napísal: – S Jednotou matematikou a fyzikov, ktorej som vydanie svojej knihy ponúkol, som mal už i určitú zrážku. Určitý recenzor (recenzent), ktorého meno neznám, v recenzii píše, že je síce dobré, že vyjde slovenská  kniha, ale že i v tomto ohľade treba opatrnosti. Na to som napísal asi to, že buď neuznávajú slovenskú reč k tomu schopnou, aby mohla byť ňou písaná vedecká kniha  matematická, alebo že neuznávaju ma za schopného, aby som mohol vo slovenskej reči knihu napísať. Čo sa prvého týka, napísal som im, že reč písomná má už svoje  ustálené formy a že na Slovensku predsa lepšie hovoríme  a píšeme slovensky než v Prahe, aby to tam mohli posudzovať, že ja som už dosť slovensky písal, aby som  mal k tomu určitú dôveru a konečne, že my Slováci sami sa postaráme, aby naše knihy boli správnou slovenčinou písané, a preto práve korektúru mojej knihy z rečového ohľadu bude čítať niekto za Maticu slovenskú...

Túto korektúru potom urobil matičný tajomník Rudolf  Klačko.

Osobitnou formou spolupráce bola účasť Jura Hronca na  organizovaní a činnosti Prírodovedného odboru Matice slovenskej. Matica od svojho obnovenia zakladala vedecké odbory z jednotlivých disciplín, ktoré združovali  členov, vydávali vedecké zborníky i monografie a nahrádzali neexistujúcu akadémiu vied. Orientovala sa však prevažne na spoločenskovedné disciplíny, resp. na tvorbu technickej terminológie. Prvý pokus o založenie Prírodovedného odboru v rokoch 1923 – 1925 sa skončil neúspešne. V ďalšom v rokoch 1935 – 1936 sa výrazne angažoval Hronec. Bol členom jeho prípravného výboru, rátalo sa s ním ako s predsedom odboru, navrhol organizačné členenie odboru i prvých osem členov. Činnosť odboru sa však  nerozvinula. Obnovila sa v roku 1944, Hronec už ako predseda Matice v ňom pôsobil, uvedomoval si potrebu  orientácie Matice aj na oblasť prírodných vied, presadil vydávanie Prírodovedného zborníka i popularizačného časopisu Príroda.

Výraznú brázdu v činnosti Matice vyoral Jur Hronec v rokoch l945 – 1954, keď bol spolu s Ladislavom Novomeským na poste predsedu Matice.V matičnom výbore zastupoval vedu a presadzoval jej vedeckú orientáciu. Uvedomoval si jej širšie celoslovenské a celospoločenské poslanie – rozšírenie jej členstva a miestnych odborov na celé Slovensko, na potrebu navrátenia sa Slovákov z Maďarska na Slovensko i mimoriadne rozvinutie jej kultúrneho  pôsobenia. Počas jeho predsedovania Matica dosiahla  vrchol vtedajšej činnosti – počet jej členov sa zvýšil  zo 74 000 v roku 1944 na stotisíc a počet miestnych odborov z 336 na 1 125 v roku 1950. Ročne vydávala okolo dvesto  titulov kníh, dvanásť vedeckých zborníkov a šesť  časopisov, bola najväčším slovenským vydavateľstvom.

Hronec vybavoval za Maticu mnohé záležitosti, napr. aj  Dom-Kníhkupectvo Matice slovenskej v Bratislave.

S Maticou zdieľal jej osud aj po roku 1948, obmedzovanie jej činnosti, presun vedeckej práce do akadémie, likvidáciu členskej základne. Najmä v časoch boja proti  tzv. buržoáznym nacionalistom, keď ďalší matičný predseda Laco Novomeský sedel vo väzení, hľadal s  reprezentantmi Matice východisko z ťažkej situácie. Dňa  5. apríla 1954 viedol posledné zasadnutie Výboru Matice slovenskej, ktoré požiadalo Slovenskú národnú radu o  prijatie Zákona SNR o Matici slovenskej. Vydaním tohto  zákona v apríli 1954 sa Matica zmenila na štátnu vedeckú  inštitúciu – na Slovenskú národnú knižnicu a Knihovedný  ústav.

Mnohostranná osobnosť, mimoriadne pracovitý a čestný človek, akademik a trojnásobný doktor Jur Hronec sa po svojej smrti – l. decembra 1959 – vrátil do rodného Gemera, do rodnej hrudy. Naša spoločnosť ocenila záslužnú prácu Jura  Hronca udelením mnohých titulov a vyznamenaní, pomenovaním  škôl a internátov jeho menom, zriadením pamätnej izby  v Gočove, vydaním príležitostných známok a organizovaním mnohých vedeckých a popularizačných podujatí. Právom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama