Reklama
Reklama

Masky, vrásky, tresky-plesky

[Esej o prízraku ideológie]
Počet zobrazení: 3333


Zaujal ma spôsob, akým ľavicovo sa tváriaci ideológ neokonzervativizmu Slavoj Žižek dlhodobo kritizuje atribúty etnicity civilizácie, pritom neponúka nijaké alternatívy. Aby som obhájil svoj kritický odstup od autora (pre mnohých zaiste neprijateľný), ale vari aj  termín dlhodobo (v kontexte tejto úvahy pomerne dôležitý), pozrel som sa bližšie na Žižekov starý materiál – na článok Prízrak ideológie (The Specter of Ideology; zborník Mapping Ideology. London – New York: Verso 1994). V Londýne a v New Yorku nepublikujú ledačo – nie je to teda zrejme zanedbateľný text. Žižek píše: „Starý prízrak Leviathana parazitujúci na [habermasovskom] Lebenswelte, žitom svete spoločnosti, a zhora ho totalizujúci, stále viac a viac z oboch strán eroduje. Na jednej strane sú tu nové vznikajúce etnické komunity. Hoci daktoré sa zriaďujú formálne ako suverénne štáty, v modernom európskom zmysle nimi už nie sú, pretože nikdy neprestrihli pupočnú šnúru medzi štátom a etnickou komunitou. (Paradigmatickým prípadom je Rusko, kde už miestne mafie fungujú ako určitý druh paralelnej mocenskej štruktúry.) Na druhej strane tu máme množstvo trans-nacionálnych spojenectiev – od nadnárodného kapitálu k mafiánskych kartelom a pseudo-federatívnym [v origináli inter-state] politickým zoskupeniam, ako je Európska únia.“ ––– Prečo tieto slová guruho pseudoľavice vyvolávajú pochybnosti? Predovšetkým výraz „sú tu nové vznikajúce etnické komunity“, to je emócia a zároveň absurdum. Nemôžeme sa predsa dojímať nejakými ukrivdenými novými etnikami, pretože 1. autor nijaké neuvádza; nemenuje, a ani nemôže, veď 2. etnicita je ako ornica – jedno i druhé sa utváralo  d e s a ť t i s í c e   r o k o v.

leviathan_by_thomas_hobbes_1651_300_px.jpgTitulný list Hobbesovho filozofického diela
Leviathan čiže Podstata, forma a moc
cirkevného a občianskeho spoločenstva
(1651)

 

















Preto a len preto sa neokonzervatívnej ideológii (vlastne propagande) až tak veľmi nedarí. Mágiou propagandy vyvolanú – a dnes už všeobecnú – ľahostajnosť k ornej pôde totiž  n e s p r e v á d z a  cieľová všeobecná ľahostajnosť k etnicite. A tu je tá zrada. Tu je tá nesplnená domáca úloha ideológov neokonzervativizmu: Vykorenenie z pôdy sa darí výborne. V slovenských pozemkových knihách nikdy nešarapatil taký vietor, ako za ostatných 25 rokov. Posvätnosť a nedotknuteľnosť pôdy-živiteľky nahradila posvätnosťnedotknuteľnosť plechových hál logistických centier a supermarketov (vo vertikále zasa – vysokých bankových domov). Umelé sacrum, vytvorené virtuálnymi peňažnými tokmi. Účinkuje ako pervitín. Possessio fundi, držbu, vlastníctvo pôdy nahradila v ľude pospolitom possesio imperii, teda vlastne pomätená viera, delirium somnens – psychotická neurčitosť nádeje, že nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. ––– Stále je však priveľa spiatočníkov, ktorí nepodľahli droge. A kladú si nemiestne otázky: Čí je to pozemok? Prečo vlastník (possessor) neorie a neseje? Ornicu odviezli (síce za mrzký groš, ale v súlade so zákonom) do Holandska, a je teda nenávratne stratená. Opera perdidi – desaťtisíce liet v prachu. Ale jednako: Kto dopustil také „zosurovenie a zdivočenie mravov“? [Hviezdoslav: Krvavé sonety] Slovom, úplné nepochopenie slobody!… ––– To musíme napraviť, uvzato trvajú na svojom neokonzervatívni ideológovia bez ideológie… Prečo bez ideológie? Nuž, ideológia je neoddeliteľnou súčasťou civilizačného organizmu kultúr. Rovnako, ako je krv i voda podstatou každého jedného živého ľudského tela. Kultúra je len taká, aká je jej ideológia, ideológia je len taká, aká je jej kultúra – to je sväté posolstvo Michaila M. Bachtina (1895–1975). Žižek teda objavuje objavené, keď píše: „Už len číre zamyslenie sa nad tým, aký premenlivý je horizont historickej imaginácie, situuje nás in medias res a núti nás uznať trvalú dôležitosť pojmu ideológia.“––– Ale vráťme sa ešte k úvodnému citátu. Ďalšia okolnosť, tvrdí Žižek: „daktoré“ z týchto (zdá sa proti-štátnych) spoločenstiev „sa zriaďujú formálne ako suverénne štáty“, ale „v modernom európskom zmysle nimi už nie sú, pretože nikdy neprestrihli pupočnú šnúru medzi štátom a etnickou komunitou“. Je to akési zahúžvené, nezrozumiteľné. Čo sa tým myslí? Čo je to: moderný európsky štát? Vari len nie Kosovo? Určite však nie sme to my ostatní, ktorí sa územne odvodzujeme od Karolovských a Mojmírovských dŕžav, kultúrne/ideologicky potom od Aristotela a cyrilo-metodskej tradície… Ako sa v tom vyznať? Nuž, zdravým rozumom nepochodíme. Máme tu totiž vzácny, historicky naozaj ojedinelý príklad propagandistického, a hneď aj dvojitého, použitia triviálnej logickej chyby pri vysvetľovaní javov: Na jednej strane petitio contrariorum, teda neoblomné hlásanie  o p a k u  toho, čo sa má ešte len dokázať, ako nedotknuteľnej pravdy. Na druhej strane petitio principii, teda deklarovanie toho, čo sa ešte len má dokázať, ako by to bola podstata veci na večné časy a nikdy inak. Dvojhlavá hydra. Galimatiáš. Ale ľavicový…  ––– Žižek ďalej v tejto súvislosti cituje titulok štúdie francúzskeho neomarxistu Étienna Balibara (*1942): Es gibt keinen Staat in Europa: Racism and Politics in Europe Today (New Left Review, I, 1991). Je to monografia o aktuálne ľudskom zlyhaní štátu, nie o organickej, hitlerovskou Prozreteľnosťou navždy danej, „erózii“ a „odumieraní“ (Žižek) štátu. Je to štúdia o strate autority anarchisticky transformačného štátu deväťdesiatych rokov, o strate autority, spôsobenej beztrestnosťou desaťročí zločinu rozkrádania. Teda rozhodne nie etnicitou územia/parcely (possesio), definovanej štátnymi hranicami. Je to úvaha a možnostiach, ako ešte zachrániť, čo zachrániť možno. Balibarovi v žiadnom prípade nejde o elimináciu štátu, ako mazane naznačuje Žižek. ––– Spomínate si na uhrančivo bielu tvár Juraja Kukuru v postave hypnotizéra Cipolla? Mário a kúzelník Thomasa Manna v režijnom podaní Miloslava Luthera (1976). Cipollo s mŕtvolne bledou tvárou hypnotizéra, ktorého jediným atribútom je – bič:

mario_a_kuzelnik_kukura.jpg
 
















Presvedčivo diogenovsky, filozoficky bledý Žižek konštatuje, vraj „liberálni intelektuáli“ (fuj!) vnímali mylne „vznik nových štátov počas rozpadu reálneho socializmu vo východnej Európe ako návrat k tradícii národných štátov devätnásteho storočia, pričom v skutočnosti šlo o opačný jav, a síce o odumieranie tradičného národného štátu, založeného na predstave abstraktného občana, ktorý sa stotožňuje s ústavným právnym poriadkom.“ Oj, aká obmedzenosť! Občan-blbček, ktorý uveril v ústavu. Zrejme preto Európska únia nijakú ústavu nemá a zaiste ani mať nebude. Žižek tu nevdojak (a možno ho chlebodarcovia zato ani nepochválili) prezradil niekoľko riadkov zo scenára magickej Bielej knihy budúcnosti, ktorá nie je určená, podobne ako dokumenty TTIP, očiam smrteľníkov. Čo je  ich, nýmandov, do toho!… ––– Žižek úprimne netají svoje presvedčenie, že čítanie textov a intelektuálna reflexia udalostí je len „absurdnou náhodnosťou reálneho“ [senseless contingency of the real]. Touto úprimnosťou potvrdzuje svoj bizarný obraz sveta, v ktorom výraz „ideológia môže označovať čokoľvek“. ––– My však chceme striktne rozlišovať medzi ideológiou, ako krvným obehom organicky, tu a teraz fungujúcej kultúry na jednej strane, a – propagandou, hoci aj skrytou za kvázi vedecký text. Oprávňujú nás k tomu košaté výskumy spomenutého Michaila Bachtina, ale aj nadväzujúce definície Louis Pierre Althussera (1918–1990). Ideológiu nepomenoval nikto výstižnejšie – rozhodne nie Slavoj Žižek, ktorý uvzato spochybňuje nespochybniteľné, ako som stručne, ale vari aj presne, ukázal vyššie. ––– Ideológia je termín, ktorý sa konštituoval v rámci marxistickej tradície. Nie je však vlastníctvom marxizmu. Je známe, že Marxova a Engelsova Nemecká ideológia vznikla ako jedno z prvých monografických diel zakladateľov marxizmu v rokoch 1845–1846. Potom však Marx rukopis, ktorý vydavatelia odmietli (o Marxa sa už zaujímala politická polícia), „podrobil hlodavej kritike myší“, ako písal Engelsovi do Londýna – t.j. odložil ho do kufra na pôjde. Rukopis sa neskôr naozaj našiel značne poškodený a dielo vyšlo až roku 1932 v Moskve. Treba poznamenať, že zakladatelia proletárskej revolúcie použili termín – pochádzajúci od Cabanisa a Destutta de Tracy – v rámci svojej „ranej intuície“ (Althusser) ako „ein System von Ideen und Vorstellungen, das das Bewusstsein eines Menschen oder einer gesellschaftlichen Gruppe beherrscht“. ––– Althusser vec dotiahol, na základe skúseností z revolučných hnutí z roku 1968 na Západe aj na Východe, k dokonalosti. Vyšiel z Gramsciho párového termínu dominio–egemonia. (*) Termínom ideológia označil procesy, ktorými držitelia moci, prostredníctvom inštitucionalizovaného štruktúrovania kultúry, dosahujú maximum kontroly a minimum konfliktov v kultúrnom prostredí. Nejde pritom o úmyselné plánovanie, ako oklamať ľudí, alebo zmeniť ich myslenie (to už je propaganda ako profesionálne cielené šírenie porúch hodnotenia v populácii). Ideológia je pôsobenie dominantných inštitúcií spoločnosti: Od šamana či rady starších v minulosti po jazykovedný ústav či Národné divadlo dnes. U Althussera „ideologický štátny aparát“, organicky pôsobí v súčinnosti (alebo neorganicky kolaboruje) s „represívnym štátnym aparátom“. A to v oblasti hodnôt a hodnotenia udalostí, svetonázoru a aktuálneho symbolického systému kultúry. Niečo iné je potom propaganda, ktorá udržuje status quo demagogicky – s cieľom za každú cenu legitimizovať moc. Aj za cenu nelogických či vedome logicky invalidných (Žižek) konštrukcií argumentu. Podľa Althussera „ideológiu tvoria imaginárne [snové, citové] vzťahy indivíduí k reálnym podmienkam existencie“ – „ideológia nás [organicky] utvára ako osobnosti a »volá nás« k bytiu“. Samozrejme, že táto prirodzená vlastnosť ideológie (ako súčasti aktuálnej, tu a teraz fungujúcej kultúry) je i pastvou pre propagandu. Ideologický symbolický systém totiž funguje len pri zachovaní troch elementárnych podmienok: Ideologické štruktúry musia byť, alebo sa musia aspoň javiť 1. ako prirodzene, organicky dané (v kultúre sa „naturalizujú“ – Althusser); 2. ako logický dôsledok historického vývinu (v kultúre sa „historizujú“ – Althusser); 3. ako prirodzený vývin vecí verejných, teda blokujú spontánne regres (ba aj čiastkovú rekonštrukciu predchádzajúceho stavu), proces ideologického učenia sa je atributívny, a teda nevratný (v kultúre sa „eternalizuje“, relatívne zvečňuje– Althusser). Len túto poslednú dimenziu ideologického priestoru si Žižek bohorovne povšimol. Synergia všetkých troch totiž znemožňuje demagógiu. Pritom sám uznáva, že Ideológ je človek profesionálne školený pre šírenie porúch hodnotenia, mocensky nadaný (mocnými obmyslený) atraktívnou spoločenskou pozíciou (to sú tie masky, to sú tí analyticipolitológovia našich milých fašizoidných televízií a plátkov). ––– Letovisko Torre di Venere, kde sa v príbehu Thomasa Manna stretol Cipollo s nešťastným Máriom (Mario, c’est moi…), to je čosi ako riečka Piave našich pradedov. Debakel ľudskej prirodzenosti. Mário a kúzelník. – Mario und der Zauberer. – Mario et le magicien. – Jediné skutočne nadnárodné, a hlavne nadčasové, posolstvo. ––– V každom kúte Európy znie po svojom táto večná dvojica slov. Aký groteskný párik! Stan a Oliver beletrie. Plážová pohoda predtuchy: Mondénne talianske pobrežie Torre di Venere, piesok, more, slnce v pásikavých markízach nad mramorovými stolmi kaviarne. Benito Mussolini reční ležérne z reproduktora starobylej phillipsky, veľmi nízko postavenej, blízučko pri zinkovom pulte s pampúchmi a vyleštenými lopatkami na zmrzlinu. V kine hrajú NosferatuGolema. DAnnunzio posiela hrdé pozdravy z Istrie, kde je veliteľom miestnej okupačnej posádky. Vetchý filozof, takmer zúfalý, vraví, čo nik nechce počúvať: „Le progrès est la mère de toutes les crises.“ Roky tridsiate, posledný kŕč wilsonovského liberalizmu. Slávna bitka (jún až október 1918) na riečke Piave, nie širšej ako Čierna voda pri Čeklísi, bola vtedy dávno, dávno – už dávno zabudnutá. Zabudnutejšia než dnes. Zatvorte oči a skúmajte starootcovskú spomienku, všimnite si, ako znie Piave! Aké poetické... ––– Cudzie a zabudnuté utrpenia majú vždy shakespeareovský rozmer. Náš a nezabudnuteľný je Jago. Zbytočná bitka na konci prehratej vojny, zbytočný masaker, hovorí o Piave historik. (Sú aj užitočné masakre?) Rád by som aspoň vedieť, koľko našich tam, práve tam zavŕšilo svoje osudy. No stamodtiaľ sú vždy len básne a romány. A väčšinou ani to nie. Väčšinou vrásky len, alebo masky… ––– Aj táto poznámka na záver je o tom, čo by som si rád, bolestne rád, prečítal (aspoň) v nejakej próze. Presvedčivý, ba uhrančivý obraz každodenných Piave našich čias. Predtuchu, ktorá prebudí všetkých z Ruženkinho sna, z vonnej hypnózy začiatku tisícročia. Pravdu, aká sa vníma na kolenách. ––– Thomasa Manna však už niet. Ale možno príde aj kúzelník.

Ďalšie články: PETER VALČEK

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama