Martin nie je Paríž, ale má svoj Père Lachaise (2)

Počet zobrazení: 7949

V súvislosti so založením Matice slovenskej (4. august 1863) a ďalšími kultúrnymi inštitúciami, spolkami, peňažnými ústavmi a priemyselnými podnikmi sa do Turčianskeho sv. Martina presťahovalo v poslednej tretine 19. storočia mnoho predstaviteľov národného života na Slovensku, spisovatelia, redaktori, právnici, výtvarní umelci, ale aj vedci a hospodárski činitelia. Väčšine z nich sa skončila životná púť na mestskom cintoríne, oficiálne vyhlásenom za národný až roku 1967.

Uhorská vláda v roku 1875 zakázala činnosť Matice slovenskej, zhabala jej všetok majetok, ktorý neskôr odovzdala maďarizačnému Hornouhorskému maďarskému vzdelávaciemu spolku (FEMKE) so sídlom v Nitre. Pokusy o obnovenie činnosti Matice pred prvou svetovou vojnou neboli úspešné. To však neznamená, že národný život utíchol.

01_rodina_hurbanovcov_r_1887_pocas_vystavy_slovenskych_vzsiviek_v_marrtine._stoajci_vladimir_hurban_s_manzeloku_augustinou_rod._sturovou_bohuslavb_konstantin_a_svetozar.jpg
Rodina Hurbanovcov, stojaci zľava: Vladimír Hurban s manželkou Augustínou, rod. Štúrovou, neterou Ľudovíta Štúra, ďalší traja bratia, Bohuslav, Konštantín a Svetozár (Vajanský). Pred ním sediaca jeho manželka Ida so synom Vladimírom, vľavo od nej jej dcéry Viera a Oľga. V strede sediaci Jozef Miloslav Hurban a vľavo jeho manželka Anna, rodená Jurkovičová.

Časť poslania MS prevzali martinské spolky s celonárodnou pôsobnosťou, najmä Živena, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, Slovenský spevokol a Muzeálna slovenská spoločnosť. Konali sa aj etnografické výstavy, napríklad v lete 1887 expozícia slovenských ľudových výšiviek. Pri tejto príležitosti sa v Martine u Vajanského stretla rodina Hurbanovcov. Posledný raz s účasťou Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý pol roka nato v Hlbokom zomrel, kde je aj pochovaný pod travertínovým pylónom architekta Dušana Jurkoviča, synovca jeho manželky Anny. Tá musela evanjelickú faru v Hlbokom uvoľniť a presťahovala sa do Martina k synovi Konštantínovi (pochovaný je medzi dolnozemskými Slovákmi v Starej Pazove vo Vojvodine).

Hurbanovský kút
 

Na martinskom cintoríne má svoj kút aj rodina Hurbanovcov. Anna HURBANOVÁ (rod. Jurkovičová, 1824 – 1905) bola známa ako prvá slovenská herečka. To musíme spresniť, že bola prvá ochotníčka na doskách, ktoré znamenajú svet, ale iba na západnom Slovensku. V Liptovskom sv. Mikuláši sa oddali múze Tálie pred ňou údajne prinajmenšom tri Slovenky.

02_autor_clanku_nad_hrobom_anny_hurbanovej_rodenej_jurkovicovej.jpgAutor článku pri hrobe Anny Hurbanovej-Jurkovičovej.

Po smrti manžela v roku 1888 sa z Hlbokého presťahovala do Martina, kde sa zapojila do finančnej zbierky na výstavbu prvej budovy Matice slovenskej, Muzeálnej slovenskej spoločnosti darovala viaceré pamiatky a aj inak podporovala rozvoj národného hnutia. Jej hrob označuje vysoký kríž z čiernej švédskej leštenej žuly s okrúhlym reliéfnym portrétom z bieleho mramoru. Kým manžel Hurban leží v ďalekom Hlbokom, jej predchádzajúci nápadník Ján Francisci má hrob len niekoľko desiatok metrov od nej.

Vedľa je pochovaný jej syn Bohuslav HURBAN (1862 – 1889), ktorý študoval na viacerých univerzitách v zahraničí (doma ho pre údajný panslavizmus vylúčili zo štúdií) a zomrel pomerne mladý a slobodný. V spoločnom hrobe je Aničkin vnuk a Vajanského syn Vladimír Ladislav HURBAN (1883 – 1949), novinár, čs. legionár a dlhoročný diplomat, ktorý v roku 1939 odmietol vydať čs. vyslanectvo v USA Nemcom. Jeho manželka, americká Slovenka Oľga (rod. Boorová, 1897 – 1972) pochádzala z Chicaga, po manželovej smrti sa vrátila do USA. Zomrela bezdetná v New Yorku, no urnu s jej popolom uložili na martinskom cintoríne.

03_autorom_travertinovej_tomby_nad_hrobkou_s._hurbana_vajanskeho_a_jeho_manzelky_idy_je_architekt_dusan_jurkovic.jpgTravertínova tumba nad hrobkou Vajanského a jeho manželky Idy od  architekta Dušana Jurkoviča.

Autorom náhrobníka Svetozára HURBANA-VAJANSKÉHO (1847 – 1916) v tvare tumby s krížom a vavrínovým vencom z travertínu je tiež Dušan Jurkovič. Vlastne aj Vajanský bol architektom, no národného politického hnutia na prelome 19. a 20. storočia. Mal dominantný vplyv i na slovenskú žurnalistiku, literárnu kritiku a samotnú literatúru, najmä prózu. Veľa cestoval do zahraničia, aj do Ruska, kde získaval pre slovenské hnutie finančnú pomoc. Ku koncu života prehodnotil svoj nekritický postoj k ruskému samoderžaviu a, naopak, ľutoval svoju prehnanú kritiku politiky Tomáša G. Masaryka. Vajanského trikrát za názory maďarské súdy poslali do žalára (Vacov, Banská Bystrica, Segedín).

04_nahrobny_pomnik_so_sochou_kracajucej_muzy_od_frana_stefunka_patri_poetovi_vladimirovi_royovi_odhalili_ho_v_auguste_1945xx.jpgSocha kráčajúcej múzy od Fraňa Štefunka patrí poetovi Vladimírovi Royovi, Vajanského synovcov; odhalili ju v auguste 1945.

Manželka Ida HURBANOVÁ (rod. Dobrovitsová, 1851 – 1920) pochádzala z významnej nemecko-maďarskej rodiny v Bratislave s chorvátsky znejúcim priezviskom. Po slovensky sa naučila, až keď s Vajanským vážne chodila. Na rozdiel od muža sa síce dočkala prvej ČSR, ale prežila ho iba o necelé štyri roky u svojej staršej dcéry Viery, vydatej za Rudolfa Markoviča, v Novom Meste nad Váhom, kde sa, mimochodom, narodila Anička Jurkovičová.

Posledné miesto odpočinku našiel v Martine aj syn najstaršej Aničkinej dcéry Boženy – evanjelický farár Vladimír ROY (1885 – 1936), spolu s Ivanom Kraskom vedúca básnická osobnosť slovenskej moderny. Svoj umelecký talent a znalosť viacerých cudzích jazykov využil na preklad zahraničnej poézie

Ďalší štúrovci a ich príbuzní
 

Až v sektore C sa ocitol hrob spisovateľa, novinára a politika Viliama PAULINYHO-TÓTHA (1826 – 1877). Na evanjelickom lýceu v Bratislave bol poslucháčom Ľudovíta Štúra. Na jeseň 1848 pod hrozbou smrti ako učiteľ vstúpil do košútovskej armády, z ktorej zakrátko dezertoval a prihlásil sa k slovenským dobrovoľníkom, kde dosiahol hodnosť kapitána. Oženil sa s maďarskou zemiankou Vilmou Tóthovou, jej priezvisko pripojil k svojmu.

05_nc_viliam_paulini_toth.jpgmatus_dulaa.jpg











 






Náhrobník Viliama Pauliniho-Tótha  v „záhradke“ rodín
Pauliniovcov-Tóthovcov a Dulovcov.

Vpravo pomník Matúša Dulu, manželky Vilmy a ich syna.

Po smrti Karola Kuzmányho ho zvolili za podpredsedu MS, v roku 1867 sa presťahoval do Martina, aby sa mohol plne venovať činnosti v národných organizáciách. Viackrát kandidoval vo voľbách do Uhorského snemu, no jeho poslancom sa stal iba v rokoch 1869 až 1872. Redigoval a písal do viacerých slovenských novín politické články aj prózu a poéziu.

Najstaršia dcéra V. Pauliniho-Tótha Vilma sa vydala za politika Slovenskej národnej strany a advokáta, obhajcu národných buditeľov Matúša DULU (1846 – 1926). Ten úspešne inicioval založenie Slovenskej národnej rady, predsedal jej rokovaniu 30. októbra 1918, na ktorom prijali Martinskú deklaráciu hlásiacu sa k spoločnému štátu s Čechmi. V roku 1920 sa stal senátorom Národného zhromaždenia v Prahe.

povodna_plaketu_s_okruhlym_releiefom_prof._j._vlcka_od_j._sejnostu_bola_roku_2002_odcudzena._manzelka_viera_bola_najmladsou_dcerou_v._pauliniho-totha.jpgPôvodnú plaketu s okrúhlym reliéfom prof. Jaroslava Vlčka od J. Šejnostu v roku 2002 odcudzili. Jeho manželka Viera bola najmladšou dcérou V. Pauliniho-Tótha.













Náhrobník pylónového typu z bieleho mramoru ozdobeným vavrínovým vencom v prednej časti cintorína (sektor A) má spisovateľ a novinár Mikuláš Štefan FERIENČÍK (1825 – 1881), ktorý sa medzi štúrovcov zaradil počas štúdií na evanjelickom lýceu v Levoči, kam odišla časť študentov z Bratislavy na protest proti zbaveniu profesúry Ľudovíta Štúra. V revolúcii bol v hurbanovskom vojsku kapitánom, potom pracoval ako župný úradník, neskôr postupne redigoval viacero novín a časopisov v Budíne a Martine, kde sa podieľal na organizovaní viacerých spoločenských podujatí.

06_netradicny_nahrobny_kamen_samuela_galandu_s_rodinou.jpgNetradičný hrob martinského štúrovca Samuela Galandu s rodinou.

Menej známym štúrovcom bol Samuel GALANDA (1822 – 1907) zo starého rozvetveného meštianskeho rodu v Martine. Pre svoju revolučnú činnosť sa musel skrývať, ale potom sa vypracoval na kráľovského verejného notára, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, nižšieho evanjelického lýcea v Martine a viacerých národných spolkov. Dal vystavať rodinnú hrobku s mramorovým náhrobníkom pripomínajúci antickú stélu s kamennou plaketou.

Pristavenie pri ďalších menách
 

Na iné miesto sektora A premiestnili v roku 1979 ostatky jeho vnuka, jedného z najvýraznejších predstaviteľov slovenského moderného výtvarného umenia, grafika a ilustrátora Mikuláša GALANDU (1895 – 1938). Počas štúdií v Prahe ilustroval a graficky upravoval ľavicovú revue DAV. Absolvoval študijnú cestu do Paríža, kde v roku 1937 získal na svetovej výstave striebornú medailu za knižnú grafiku. O rok na to predčasne zomrel, pôvodne bol pochovaný vo svojom rodnom meste, v Turčianskych Tepliciach.

07_na_nahrobniku_mikulasa_a_marii_galandovcov_je_bronzovy_relief_s_motivom_znameho_umelcovho_obrazu_materstvo.jpg
Na náhrobníku Mikuláša a Márie Galandovcov je bronzový reliéf s motívom známeho umelcovho diela Materstvo.














Podobný pomník ako Ferienčík má spolupracovník a podporovateľ štúrovcov Jan KADAVÝ (1810 – 1883). Pochádzal od českých Krkonôš, ale podstatnú časť života prežil na Slovensku ako všestranný kultúrny a osvetový pracovník, vydavateľ, gymnaziálny profesor, hudobný skladateľ a nadšený stúpenec česko-slovenskej vzájomnosti.

Elena ŠOLTÉSOVÁ (1855 – 1939), dcéra štúrovca, evanjelického farára v Krupine Daniela Maróthyho, sa v Martine prejavila ako najvýraznejšia priekopníčka ženského hnutia na Slovensku. V rokoch 1884 až 1927 zastávala funkciu predsedníčky spolku Živena (tajomníkom bol Vajanský), redigovala rovnomenný časopis. Vo viacerých novinách uverejňovala svoje literárne príspevky. Jej najznámejšie prozaické dielo je reflexná kniha Moje deti. Jej manžel Michal Ľudovít ŠOLTÉS (1837 – 1915) bol obchodník  a dobrovoľný pracovník vo viacerých národných spolkoch.

08_batko_jozef_skultety_literarny_vedec_bol_predsedom_ms_v_rokoch_1938_az_1944.jpgBaťko Jozef Škultéty, literárny vedec, bol predsedom Matice slovenskej v rokoch 1938 až 1944.

Jazykovedec a literárny teoretik Jozef ŠKULTÉTY (1853 – 1948) sa dožil požehnaného veku – takmer 95 rokov. Pôvodne učiteľ a úradník poisťovne Slávia sa od roku 1881 venoval redaktorskej činnosti. Spolu s Vajanským obnovil a redigoval literárny časopis Slovenské pohľady, ktorý vychádza až doteraz. Bol tiež zodpovedným redaktorom (šéfredaktorom) Národných novín. Roku 1908 sa stal úradujúcim podpredsedom a v rokoch 1938 až 1944 predsedom Matice slovenskej. Baťko Škultéty, ako ho vtedy s úctou volali, si aj pred nemeckými delegáciami v Martine ako rusofil dovolil vyslovovať „nevhodné závery“ o súdobej politickej situácii v Európe.

autorom_pieskovcoveho_nahrobnika_kulturneho_pracovnika_a_pravnika_andreja_halasu_z_roku_1923_je_frantisek_uprka.jpgAutorom pieskovcového náhrobníka kultúrneho pracovníka a právnika Andreja Halašu z roku 1923 je František Úprka, vpravo.

František Úprka navrhol pomník Pavlovi Mudroňovi, bratovi-dvojčaťu Michala Mudroňa. Pavel bol úspešný advokát, po smrti V. Pauliniho-Tótha sa stal predsedom SNS, dolu.


f._uprka_navrhol_pomnik_aj_pavlovi_mudronovi_bratovi_dvojcatu_michala._bol_uspesny_advokat_po_smrti_v._pauliniho-ttha_sa_stal_predsedom_sns.jpg



 

 

 

 

 



Náhrobníky učiteľa a hudobného skladateľa Jána Meličku, otca Hany Meličkovej, s plastikami Františka Mádla, vpravo maliara a spisovateľa Milana Mitrovského s bustou od Rajmunda Laura.

nahrobniky_skladatela_jana_melicku_otca_hany_melickovej_s_plastikami_frantiska_madla_a_malia_milana_mitrovskeho_s_bustou_od_rajmunda_laura_2.jpg

Foto: Autor

(Pokračovanie)


SÚVISIACE:
Martin nie je Paríž, ale má svoj Père Lachaise (1)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984