Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Mária Spoločníková:
Z reštaurátorského zápisníka

Nielen o knihe vzácnej ženy
Počet zobrazení: 949

Povolanie reštaurátora je prísna rehoľa: hodiny, dni, týždne neuveriteľne jemnej, zdĺhavej až „babravej“ práce, absolútne podriadenie sa pôvodnému dielu a jeho tvorcovi, dlhotrvajúce nehybné polohy tela vonku či vnútri (ak medzi ne nerátame jemné, takmer nebadateľné pohyby rúk), silnými chemikáliami nasýtený vzduch a výsledné dielo, o ktorom sa v nijakom prípade nedá povedať, že navidomoči rastie pod rukami. Málokde treba na výsledky práce čakať tak dlho ako práve v tomto odbore.

A predsa sú ľudia, pre ktorých sa vytrvalosť a trpezlivosť dnes už takmer neznámeho rozsahu stali zmyslom pracovného života, cieľom, za ktorým vytrvalo kráčajú celý svoj čas. Ani nie tak preto, aby zanechali svoju stopu, ale preto, aby zachránili stopy čias minulých.

Mária Spoločníková (nar. 1926) je v tomto smere majsterkou a konštatovanie o vytrvalosti u nej platí do bodky: práci reštaurátorky zasvätila viac než šesť desaťročí. Od roku 1953, keď skončila Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, ostala verná jedinému povolaniu. S odstupom rokov uvažuje, či sa rozhodovala sama, alebo ju riadila prozreteľnosť; možno išlo skôr o vzácnu súhru oboch princípov. Ináč by výsledkom možno mohla byť splnená povinnosť, ale nie dielo, predchnuté zanietením, hlbokým vnútorným myšlienkovým súzvukom so starými tvorcami a láskou.

m._spolocnikova_843.jpg
Mária Spoločníková vo svojom ateliéri s  kópiou plastiky Majstra Pavla z Levoče – oficiálnym darom SNR
pápežovi Jánovi Pavlovi II., rok 1990. Foto: TASR

Mária Spoločníková reštaurovala (v mnohých prípadoch doslova zachránila fyzickú podstatu) veľkého množstva diel. Sú medzi nimi predovšetkým vzácne drevené polychrómované sochy a reliéfy a oltárne tabuľové maľby zo 14. – 16. storočia. Mená a osudy autorov ostali spravidla zahalené závojom tajomstva, až na výnimky, z ktorých je jednoznačne najznámejší Majster Pavol z Levoče. Gotické diela s rôznymi religióznymi motívmi (Madona s dieťaťom, ukrižovaný Ježiš, pieta, svätci a svätice, výjavy z Biblie), ktoré prešli rukami reštaurátorky, nájdete v Levoči, Spišskej Kapitule, Košiciach, Bardejove, Banskej Bystrici, Bratislave, vo Zvolene, v Betliari, Lipanoch a na ďalších miestach. Vždy a všade dbala na to, aby vynikli originály, skryté pod premaľbami a necitlivými zásahmi rôzneho druhu, aby predmety nezmerateľnej umeleckej hodnoty ďalej plnili svoju pôvodnú úlohu (ak boli súčasťou cirkevných objektov) alebo aby sa stali perlami galérií či múzeí. Mária Spoločníková sa nikdy neprestala nadchýnať rezbárskou zručnosťou, čistými líniami, nádhernou a elegantnou farebnosťou, jemnosťou spracovania, hĺbkou citu, vloženého do diel.
 

Vášeň pre sakrálne umenie
 

S Máriou Spoločníkovou som sa stretla pred rokmi, ešte ako redaktorka klasicky, na papieri vychádzajúceho týždenníka Nové slovo. Okrem „radostnejších“ tém, napr. celostranového profilového rozhovoru či článku pri príležitosti udelenia titulu zaslúžilej umelkyne, sme sa stretli aj „v boji“ – predovšetkým pri problémoch okolo reštaurovania Dómu sv. Alžbety v Košiciach. M. Spoločníková je výzorom skôr krehká a útla, jej práca vyžadovala veľa ticha a ústrania, ale to neznamenalo, že bola zakríknutá. Bola vytrvalou a odvážnou bojovníčkou za pamiatky, pre súperov nepríjemnou asi najväčšmi tým, že vysoké kritériá uplatňovala predovšetkým na svoju vlastnú prácu. Vedela byť konzekventná a prísna, dokázala argumentovať, vládla neuveriteľne širokým diapazónom poznatkov a informácií. No sporte a prite sa s niekým, komu nemôžete pripočítať na účet ani len jednu poriadne „sfušovanú“ zákazku...

majster_jan_pavol_z_levoce_sv._ursula_843.jpgMajster Pavol z Levoče: Sv. Uršuľa, rímsko-katolícky farský kostol v Banskej Bystrici, časť výjavu polychrómovanej drevorezby z roku 1509.

V tom čase (cca polovica 80. rokov) sa rozhorel aj spor o tom, či umelci vo voľnom povolaní majú mať prístup k reštaurovaniu sôch hlavného oltára Dómu sv. Alžbety v Košiciach a či by toto právo nemalo byť dostupné len pre Štátne reštaurátorské ateliéry ako organizáciu. Bol to v podstate umelo vytvorený problém, veď pamiatok v Dóme (i celkove na Slovensku) je toľko, že pri ich záchrane by bolo dosť miesta pre všetkých odborníkov. M. Spoločníkovej vtedy priamo alebo nepriamo vyčítali jej súperi aj vieru – ale bol to chabý argument. Napokon fakt, že svet kresťanského učenia nielen dokonale poznala, ale bola mu aj bytostne oddaná, umocňoval jej vzťah k práci a menil ju na celoživotné poslanie. Komu by prekážalo, že sa viera dávnych majstrov po stáročiach stretla s vierou reštaurátorky? Duchovný svet reštaurátora asi nemá zásadný vplyv na technické postupy, ale určite kľúčový na pochopenie ducha diela a doby, na pochopenie umeleckých výpovedí starých majstrov a vôbec na prienik do špecifického obdobia, v ktorom religiozita celostne rámcovala život ľudí a spoločnosti.

K Dómu sv. Alžbety mala a má M. Spoločníková zvlášť silný vzťah. Košice sú jej rodiskom a miestom jej celoživotného pôsobenia a Dóm v nich je dôverne známym, osvojeným miestom. Zároveň si práve tu ešte pod vedením svojho vysokoškolského pedagóga, prof. Veselého, prvý raz vyskúšala svoje reštaurátorské „ostrohy“. Roky, ktoré medzitým prešli, z nej spravili odborníčku takého rangu, že sa o prácu na sochách výnimočného majstra mohla s čistým svedomím uchádzať. Napokon jej bola dopriata...

M. Spoločníková dokázala diskutovať a rozprávať sa s ľuďmi rôznych svetonázorov, ale sama pre seba mala cestu jasnú. Bola nositeľkou viacerých verejných vyznamenaní a ocenení. Prijala a vážila si ich, ale v hĺbke duše nezišla z cesty skromnosti, pokory a poznania, aké premenlivé sú veci sveta a ako často sa môže ukázať platnosť konštatovania, že svetská sláva, poľná tráva... Myslím si, že jej skutočnou a zvnútornenou satisfakciou, darom a dokonca z jej pohľadu až milosťou, bolo osobné stretnutie s pápežom a samotná možnosť zachraňovať sakrálne pamiatky. Vyznamenaním možno fakt, že v roku 1990 bola oficiálnym darom Slovenskej národnej rady pápežovi Jánovi Pavlovi II. na Slovensku verná kópia polychrómovej drevorezby Ukrižovaný od Majstra Pavla z Levoče (z r. 1510, z tzv. Malej Kalvárie v Kostola sv. Egídia v Bardejove), ktorej bola autorkou. Vytvorila ju, mimochodom bez nároku na honorár. Ani ďalšie dve návštevy pápeža (1995 a 2003) sa nezaobišli bez darov z tvorby Márie Spoločníkovej, aj v týchto prípadoch išlo o umelecké kópie diela Majstra Pavla z Levoče.

Mária Spoločníková nielen reštaurovala, ale aj publikovala, vystavovala, prednášala, keď mala možnosť, nesmierne nadšená cestovala do zahraničia, aby na vlastné oči videla diela, o ktorých kráse počula a čítala. Neviem, či si to uvedomovala, ale svojou prácou neustále robila osvetu a otvárala ľuďom dvere k umeniu. Ukazovala svet gotiky, aby ho súčasníci nielen vnímali, ale aj chápali a každým zreštaurovaným dielom prispievala k tomu, aby etické princípy, z ktorých toto umenie vyrastalo, pretrvali.
 

Sumarizácia celoživotného úsilia
 

V uplynulých týždňoch vydala Mária Spoločníková knihu s názvom Z reštaurátorského zápisníka. S precíznosťou sebe vlastnou sumarizuje svoje celoživotné úsilie, v ktorom nemožno oddeliť prácu od jej života a od celkového nazerania na svet. Preto v knihe čitateľ nájde spomienky i osobné poznámky spolu s obsiahlym prehľadom reštaurovaných diel s komentárom, fotografiami a vysvetlivkami. M. Spoločníková je zjavne nadaná aj literárne, má cit pre kultivované vyjadrovanie, čo dokázala v minulosti aj svojou bohatou publikačnou činnosťou. A svoj cit pre estetiku dokázala tiež: kniha je krásna a noblesná ako predmet.

prebal_knihy_spolocnikova_843.jpgPráca reštaurátora má aj prísne technický rozmer, presné popisy použitých postupov, chemikálií, zásahov, fotografovanie stavu pred, počas a po reštaurovaní, röntgenové a mikroskopické snímky a pod. Niečo z tohto systematického rozmeru sa prejavilo v samotnej potrebe vytvoriť knihu, spraviť sumár a zavŕšiť dielo, popísať presne, ako sa veci diali. Je to niečo ako predložený záverečný účet – tak a teraz súďte...

Uvažovanie autorky o živote a tvorbe ponúka nesmierne veľa podnetov; odráža sa v ňom jej vnútorný a vonkajší svet, ktorý nebol nikdy povrchný. Je to úžasné čítanie: spolu s písmenkami a vetami je v ňom toľko myšlienok, poznania a vedomia krásy sveta! A tiež hlbokej vďaky za možnosť byť jeho súčasťou.

S Máriou Spoločníkovou som sa stretávala opakovane a naše pracovné kontakty pozvoľna prerástli do osobného vzťahu. Po prečítaní knižky však mám pocit, že stretnutí a rozhovorov bolo predsa len žalostne málo... Niektorých tém sme sa spolu nikdy nedotkli a tak ma napríklad poriadne zaskočila aj jej spomienka na rok 1944: Ako mladučká stredoškoláčka neváhala na žiadosť svojho profesora pomáhať vo vojenskej nemocnice v Košiciach. Z Dukly privážali ranených na nákladných autách, mnohých doslova už iba na umieranie; nebolo liekov ani obväzov (nahrádzali ich krepovým papierom), nebolo vlastne ani lôžok a Mária Spoločníková iba smutne poznamenáva, že „... tí s prestrelenými pľúcami a utrhnutými nohami mali lôžka už len v nebi...“ Zážitok ju natrvalo poznamenal: ľahkovážnosť, pochabosť či lacné zábavky v jej živote nenašli miesto.
 

Poďakovanie
 

Hoci svoju pôvodnú profesiu novinárky už roky nevykonávam, predsa ma až dodnes obohacuje múdrosť a rozhľadenosť mnohých ľudí, ktorých som vďaka nej stretla. Mária Spoločníková má v tomto mojom pomyselnom zozname jedno z popredných miest; je to vzácna žena a som veľmi vďačná, že sa naše cesty skrížili.

Mária Spoločníková má zvláštny cit pre všadeprítomný prvok a hodnotu – čas. Chápe ho a podriaďuje sa mu, uvedomuje si jeho absolútnu moc, ale zároveň akoby sa mu vzpierala. Nielen tým, že sa nenecháva ovládnuť povrchným a až nezmyselne rýchlo sa rútiacim svetom, ale najmä tým, že predlžuje život umeleckých diel. To, čo by bez jej zásahov nenávratne pominulo, ostáva a pretrváva, aby ešte mnohým ďalším generáciám sprostredkovalo odkaz jedinečnej doby, v ktorej Mária Spoločníková našla trvalé zaľúbenie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama