Mal odvahu, keď iní boli zbabelí

Počet zobrazení: 3837

carnogursky.jpgNijaká značka nepomôže, ak človek nemá štýl. Štýl však určite vytvára značku. Ján Čarnogurský je v slovenskej politike značka. Jeho knižný Denník 1994 – 2007 ma v tom utvrdil. Možno s ním polemizovať alebo nesúhlasiť, no nemožno mu uprieť, že sa za svoju vec postavil celým svojím bytím.

Vladimír Palko, jeden z jeho najbližších druhov (tak sa na prezentácii knihy sám označil) ho charakterizoval ako človeka, ktorý vie vybočiť z radu. Bol jedným z mála, ktorí otvorene vystupovali proti moci komunistickej strany. S vedomím rizika. S konzekvenciami – tiež ako jeden z mála si svoje politické presvedčenie odsedel v base. Nikdy to neoľutoval. A ani sa nikdy neľutoval. Na rozdiel od tých, čo každý deň do novín píšu, ako „trpeli“. Vedel, že boj neznamená skákať obetné tance nad mŕtvym nepriateľom. Mal odvahu vtedy, keď iní boli zbabelí a svoju zbabelosť dnes zastierajú o to zúrivejším antikomunizmom. Trochu odbočím, lebo to súvisí: návštevník z Marsu, ktorý číta dnes články a statusy na FB, musí mať dojem, že „v tejto krajine“ žilo päť miliónov bojovníkov proti komunizmu. A tu hľa čítam v knižke-rozhovore Karla Hvížďalu s Karlom Janom Schwarzenbergom (zaznamenané ešte pred prevratom, to je dôležité!): „Čtete-li články v novinách z první republiky, máte dojem, že jsme tu republiku dobyli... Po roce 1918, jak známo, každý boural Rakousko, i když ještě před několika dny si nechal připnout Řád Františka Josefa a bez mrknutí oka souhlasil s jmenováním za dvorního radu. ... Je mi líto sovětského velvyslance v Praze a pana Jakeše, protože netuší, jak rychle se jim lidi obrátí... Jen počkejte několik let, a zjistíte, že v Čechách bylo ve strane jen pár osamocených indivíduí, s nimiž sotva naplníte jednu mrňavou kavárnu.“

Ján Čarnogurský bol a je autentický antikomunista. V jednom rozhovore mi povedal: „Áno, stúpa svetu horúčka. Viním z toho – v takom veľmi akademickom zmysle – ľavicových intelektuálov a liberálov, ktorí vymysleli umelé ideológie – komunistickú a liberálnu – a tak im verili, že si mysleli, že dokážu s ich pomocou riadiť svet... Obe tieto umelé ideológie – liberálna a komunistická – ignorovali dôležitosť národa a náboženstva. To sú fenomény, ktoré oslovujú city človeka. Keďže štyridsať rokov boli ignorované, ľudstvo nemá zatiaľ dostatočný mechanizmus na ich ovládnutie. Učíme sa to len teraz za cenu veľkých obetí.“

Všetky vecné zápisky denných udalostí v publikovanom období majú práve tento akcent: či v pozícii šéfa KDH, či v pozícii predsedu vlády, či v pozícii ministra, alebo v pozícii nezávislého kresťanského intelektuála, Čarnogurský vždy má na zreteli svoj záujem bojovať proti týmto ideológiám. Konkrétne politické kroky, kontakty na domácej i medzinárodnej scéne využíva s vedomím svojho cieľa. Nepozná v politike nízku pudovosť, vie, čo sleduje a vie na svoje ciele využiť aj partnerov s úplne opačnými hodnotovými rebríčkami. Z vecných zápiskov sa dá jasne vypozorovať jeho tichá diplomacia v prospech ideí, ktoré vyznáva. Je to vytrvalý bojovník proti ideológiám, ale nie proti ľuďom! Nikdy neútočí ad hominem. Aj preto dokáže napríklad oceniť zásluhy o vlasť Vladimíra Mečiara. To je v slovenskej politike skôr výnimka. Svoje zásady neopustí, ani keby sa celá liberálna tlač ako jeden muž postavila proti nemu. Na postavenie outsidera je zvyknutý – v denníkoch sám konštatuje, že sa opäť stáva disidentom, t. j. odpadlíkom od všeobecného trendu. No kým je v službách štátu alebo strany, ctí dohody svojich koaličných partnerov. Jedna epizóda za všetky:

„2. 4. 2000
Po mediálnych útokoch pravicových médií vláda odvolala generálneho riaditeľa Slovenských elektrární Štefana Košovana, člena SDĽ. Na to SDĽ zablokovala všetky vážne rozhodnutia vlády. Počas krízy ma oslovil Migaš. Tvrdil, že táto vláda chce rozpredať veľké podniky do zahraničia, a tak dostať Slovensko do závislosti. Navrhoval odvolanie celej vlády, najmä Dzurindu. Mali to spočítané, že od KDH by potrebovali štyri hlasy poslancov. Odmietol som to. Nikto z našich nehlasoval proti Dzurindovi.“ (Ján Čarnogurský Denník 1994 – 2007)

Čitateľa prekvapí úprimnosť, ale aj sila tejto informácie. A o to viac si musí vážiť vtedajšiu odvahu Jozefa Migaša, ktorý pre svoj boj na záchranu strategických podnikov Slovenskej republiky nenašiel podporu ani vo vlastnej strane. Zároveň sa v duchu pýta J. Čarnogurského, či koaličné dohody boli v tom čase viac ako záujem vlasti. Ale to sú otázky ex post.

Autor publikuje svoju knižku denných zápiskov v čase, keď zbiera podpisy pod kandidatúru za prezidenta Slovenskej republiky. Myslím si, že mu to nepomôže. Ale jeho zástoj nezávislého intelektuála to len podčiarkne, a to je možno viac, ako hoci aj ten najvyšší úrad. Málo je takých. Ale potrebujeme ich, aj keby sme s ním v ničom nesúhlasili. Iba z intelektuálne ostrého stretu, nie z čľapkania sa v bahne, možno vykresať iskru. Ján Čarnogurský je kremeň.

Mierne upravené vyšlo v Petržalských novinách

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984