Mäkký prevrat (golpe blando) v Nikarague zatiaľ neuspel

Počet zobrazení: 6241

Nikaragua je pomerne malá stredoamerická krajina s nízkym počtom obyvateľov (6,2 milióna). Z tohto pohľadu by nemala byť predmetom väčšieho záujmu svetových mocností. Ale nie je to tak. Prvýkrát vážnejšie zaujala stratégov svetovej politiky pred takmer 40 rokmi, keď sandinovská revolúcia porazila diktátora Somozu a urobila obrat od Spojených štátov smerom k priateľstvu so Sovietskym zväzom, s castrovskou Kubou a k možnej socialistickej orientácii. Hovorilo sa o efekte domina, ktorý by ohrozil Strednú Ameriku. Tento model sa napokon nezrealizoval. Na niekoľko volebných období ho prerušilo intenzívne ovplyvňovanie zo strany USA a rozpad socialistického systému. Všetko sa zdalo byť na dlhé obdobie v poriadku. Ale nie je. V Nikarague opäť zvíťazil Daniel Ortega. A v ďalších dvoch voľbách znova. Zdá sa, že sa s tým novodobí stratégovia svetovej politiky opäť nedokážu zmieriť. Mohol by to byť nebezpečný príklad pre svet aj keď ide o malú krajinu.

daniel_ortega.jpgPrezident Daniel Ortega. Foto: Wikipedia.org


Udalosti začali byť turbulentné veľmi prudko od 18. apríla tohto roku. Dovtedy Nikaragua prežila jedenásť rokov veľmi pokojného obdobia spojeného najmä s úspešným ekonomickým rozvojom pod vedením sandinovskej vlády Daniela Ortegu. Podarilo sa jej odpútať v tabuľkách z pozície druhého najchudobnejšieho štátu v Latinskej Amerike, kde ju kriticky orientované prieskumy zaraďovali hneď za Haiti. Postupne predbehla Honduras a dostala sa i pred Guatemalu. V porovnaní s viacerými krajinami Strednej Ameriky i s Mexikom, kde operujú zločinecké gangy a pašeráci drog, silnela jej povesť ako bezpečnej krajiny s nízkou mierou kriminality. Zlepšilo sa nielen postavenie krajiny v rebríčku chudoby a bezpečnostné ukazovatele, ale aj vzťahy sandinistov s katolíckou cirkvou, pričom motto politiky Ortegových vlád od roku 2007 možno vyjadriť troma slovami: kresťanstvo, socializmus a solidarita. K narušeniu pomernej stability spoločnosti došlo potom, ako nikaragujská vláda prišla s návrhom reformy sociálneho a zdravotného poistenia, ktorá mala z väčšej časti zaťažiť zamestnávateľskú sféru a v malej miere sa dotkla i dôchodcov. Cieľom tohto opatrenia bolo zvýšiť prostriedky najmä vo fondoch na zdravotnú starostlivosť pre sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva napríklad na finančne náročnejšie operačné zákroky či liečbu ťažkých chorôb, ako rakovina, srdcovo-cievne ochorenia a pod. Paradoxne – ako to potvrdil nikaragujský prezident D. Ortega pre televíznu stanicu Telesur v rozhovore s jej riaditeľkou Patriciou Villegasovou – táto téma bola už predtým dlhšie predmetom odbornej diskusie a podnikateľské kruhy sa nejako výrazne voči reforme nevyhraňovali. O to viac prekvapila náhla zmena ich postoja, keď sa stala nečakanou zámienkou na spustenie protestov s cieľom destabilizovať krajinu a sandinovský kabinet.

 

Gradácia napätia
 

Vláda sa napriek tomu snažila postupovať korektne. Prezident i viceprezidentka Rosario Murillová okamžite vyzývali na dialóg zúčastnených strán, najmä s podnikateľmi, ale aj s nespokojencami, ktorí otvorene prejavovali svoju kritiku. Reforma v systéme sociálneho zabezpečenia bola na základe rozhodnutia prezidenta Ortegu po niekoľkých dňoch od jej prijatia odvolaná. Logicky teda odpadol dôvod na ďalšie protesty. V úsilí o dialóg s nespokojnou časťou spoločnosti sa prezident ako na sprostredkovateľa obrátil priamo na katolícku cirkev, Biskupskú konferenciu Nikaraguy, čo jej predseda, managujský arcibiskup kardinál Leopoldo Brenes, prijal. Mediačná úloha cirkvi v nasledujúcich týždňoch prechádzala striedavými obdobiami porozumenia i diskomfortu. Rušivo napríklad pôsobilo urážlivé správanie niektorých mladých nespokojencov, prítomných na začatí dialógu, voči hlave štátu. Dialóg bol niekoľkokrát prerušený a v konečnom dôsledku nedošlo k dohode. Opozícia totiž jeho pokračovanie cez odkaz tlmočený cirkvou podmieňovala nesplniteľnými požiadavkami, vrátane uskutočnenia predčasných prezidentských a parlamentných volieb v prvom štvrťroku roka 2019. Ich riadny termín je pritom v novembri 2021, takže volebné obdobie by sa podľa tohto návrhu malo skrátiť takmer o tri roky. Nepripomína vám to niečo?
 

rosario_murillo_manzelka.jpgRosario Murillová, viceprezidentka, manželka Daniela Ortegu.
Foto: Wikipedia.org


Napätie postupne gradovalo. Najskôr sa začali demonštrácie, ktoré naberali na intenzite a objavovali aj násilnosti. Celé to bolo spočiatku dosť neprehľadné, aj pokiaľ ide o spravodajské krytie sledu s tým spojených udalostí. Inak podávali ich výklad sandinovské a provládne média a, samozrejme, úplne odlišný bol popis priebehu protestov zo strany mainstreamu. Ilustrovať to možno na príklade vraždy nikaragujského novinára Ángela Gahonu, ktorý prišiel o život pri priamom prenose z protestov v hlavnom meste autonómneho juhokaribského regiónu Bluefields pre spravodajský blok El Meridiano štátnej televízie Canal 6. Prítomní účastníci boli svedkami tragickej udalosti a zo zdesením začuli výstrel a sledovali ako zákerná guľka zasiahla provládneho spravodajcu. Pred očami verejnosti tak najdrsnejším spôsobom umlčala jeho informáciu o škodách, ktoré krajine spôsobili týždeň trvajúce nepokoje na karibskom pobreží Nikaraguy pod zámienkou boja proti reforme systému sociálneho zabezpečenia. Takúto smrť, pochopiteľne, nie je možné ľahko zamlčať. Svetové médiá o nej stručne informovali, no z toho, ako bola podaná, vonkoncom nebolo jasné, že ide o publicistu, ktorý pracoval pre provládne médiá. Menej informovaní mohli mať dokonca dojem, že zabitý novinár bol obeťou represií a policajného zásahu štátu proti protestujúcim. V toku nasledujúcich udalosti je toto meno dnes už pomaly zabudnuté a nik ho viac v mainstreame nespomína. Je to doslova výrazný rozdiel oproti tomu, akú stopu zanechala vo svetových médiách napríklad smrť nášho novinára Jána Kuciaka.      

Situácia v Nikarague sa stala predmetom záujmu nielen v médiách, ale aj v prostredí svetovej diplomacie, vrátane OSN. Podrobne sa jej venovala aj Organizácia amerických štátov, v ktorej sa v poslednom období výrazným spôsobom prejavuje vplyv zahraničnej politiky USA. Na kritické postoje niektorých svojich kolegov dôrazne reagoval nikaragujský minister zahraničných vecí Denis Moncada. Vysvetlil im, že na začiatku vyprovokovaných násilností v rámci protestov bola fingovaná smrť jedného z účastníkov demonštrácií, ku ktorej v skutočnosti nedošlo. Nápadne to pripomína nášho Žifčáka alias Martina Šmída z pražských udalostí v roku 1989, len s tým rozdielom, že meno tejto tzv. obete nie je známe, lebo fyzicky neexistuje. Zdá sa, že osvedčený model spred takmer 30 rokov naďalej úspešne funguje aj za oceánom. Skutok sa síce nestal, ale to nič nemení na fakte, že provokácia vyústila zo strany opozičných aktivistov do násilností voči poriadkovým silám vlády, pričom došlo aj k ich stretom s príslušníkmi sandinistickej mládežníckej organizácie Juventud Sandinista. Akcia vyvolala protireakciu. Mainstream píše o hrubom potláčaní slobody prejavu, provládne médiá o pripravených ozbrojených útokoch opozície. Podobné strety sa diali so striedavou intenzitou po celé obdobie nasledujúcich troch mesiacov. K ich praktickému útlmu došlo až v prvej polovici júla po vyriešení situácie v Masayi krátko pred oslavou 39. výročia víťazstva sandinovskej revolúcie z 19. júla 1979. Výsledok – podľa oficiálnej štatistiky, prezentovanej nikaragujskými štátnymi orgánmi začiatkom augusta, bolo doposiaľ evidovaných dohromady na jednej a druhej strane 197 mŕtvych, prevažne mužov. Určite bolo medzi nimi aj viacero nevinných obetí, nad čím treba vysloviť veľké poľutovanie. Čísla zverejňované mainstreamom (okolo 350) sú podľa vyjadrenia ministra zahraničných vecí Nikaraguy Denisa Moncadu nadsadené, pričom do nich boli zahrnuté aj úmrtia, ktoré nemali súvis s politickými udalosťami. Následne nikaragujské médiá informovali o zatiaľ poslednej – 198. obeti násilností. Začiatkom druhej augustovej dekády sa ňou stal 54-ročný Lenin Mendiola z Matagalpy – syn bývalého roľníckeho a odborárskeho lídra. Jeho otec Bernardino Díaz Ochoa a matka Benigna Mendiola Sequeira boli  väznení a mučení ešte za čias Somozu Národnou gardou. Útoky na sandinistov, zdá sa, nie sú náhodné. Vražedná guľka vyletela z radov tzv. pokojnej demonštrácie opozície, ktorá viedla od miestnej katedrály smerom k radnici.

 

Ortega – politik schopný kompromisov
 

Tu sa mi ako jednému zo spoluautorov tohto článku, ktorý v pozícii spravodajcu ČST pre Latinskú Ameriku počas svojho takmer štvorročného pôsobenia v rokoch 1985 až 1988 Nikaraguu sužovanú občianskou vojnou pravidelne navštevoval, žiada doplniť niekoľko osobných postrehov. Informácie vo svetových médiách totiž popisujú aktuálne udalosti v tejto stredoamerickej krajine v rámci pomerne jednoduchej schémy: „diktátor Ortega so svojím represívnym policajným režimom hrubo potláča osobné slobody nikaragujského ľudu a zneužíva na to aj paramilitantné bojové organizácie, ktoré sa neštítia vraždiť nevinných mladých ľudí“. Povedzme si otvorene – takto zjednodušene to v Nikarague nefunguje. Historická pamäť krajiny sa opiera o úplne inú skúsenosť. V čase, keď som tam reportérsky pôsobil, mal som možnosť často stretať jednoduchých ľudí, ktorí mali ešte v živej pamäti a na vlastnej koži mohli spoznať účinkovanie skutočnej somozovskej diktatúry. Nie náhodou sa mnohí z nich zapojili do sandinovskej revolúcie, o ktorej nie je fráza povedať, že sa najmä vo svojej záverečnej etape opierala o širokú podporu ľudových vrstiev.

Jej silnou stránkou bolo tiež intelektuálne zázemie ľavicovo cítiacich mladých vzdelaných ľudí. Patrili k nim také osobnosti, ako Daniel a Humberto Ortega, či tzv. skupina dvanástich, ktorá združovala popredných intelektuálov krajiny a zohrala významnú úlohu najmä z hľadiska propagácie sandinovského programu v zahraničí. Išlo o také osobnosti, ako spisovateľ Sergio Ramírez, rektor managujskej univerzity Carlos Tunnerman, duchovní Miguel D´Escoto, Fernando a Ernesto Cardenalovci a ďalší predstavitelia verejného života. Významným prúdom revolúcie bola skupina okolo Tomasa Borgeho – blízkeho priateľa zakladateľa Sandinovského frontu národného oslobodenia (FSLN) Carlosa Fonsecu, ktorá sa hlásila k spojeniu partizánskych oddielov s roľníckou základňou. Ako zahraničný novinár som sa na oficiálnych podujatiach vlády a tlačových konferenciách mal možnosť pohybovať v blízkosti týchto politikov. Konkrétne prezident D. Ortega, viceprezident S. Ramírez a minister vnútra T. Borge mi pri rôznych príležitostiach dokonca poskytli rozhovor pre ČST. Rozvaha skúsenému publicistovi za takýchto okolností radí nepreceňovať osobný dojem. Nemožno ho však ani úplne podceňovať. Ale ak by som ho predsa len mal zo zmyslom pre poctivosť vyjadriť – rozhodne by som Daniela Ortegu nikdy nemohol označiť ako človeka typu diktátor.

Považujem ho naopak za politika, ktorý je schopný kompromisov. Svedčí o tom napríklad, že po opätovnom návrate k moci pred 11-timi rokmi dokázal ako výraz národného zmierenia akceptovať vo funkcii nikaragujského viceprezidenta Jaime Moralesa Caraza, muža blízkeho vedeniu kontrarevolučných síl známych pod názvom contras, ktoré za účinnej podpory USA rozpútali v druhej polovici 80. rokov v krajine občiansku vojnu. V rámci spravodajského pokrývania týchto udalosti sme sa vtedy s naším reportážnym štábom ČST dostali až na severnú hranicu Nikaraguy s Hondurasom, kde mali contras svoje základne a podnikali operácie proti sandinovským pohraničným jednotkám. V tom čase sa mohli contras opierať aj o sympatie najmä vyššieho katolíckeho kléru na čele s veľkým kritikom revolúcie arcibiskupom kardinálom Miguelom Obandom y Bravom. Náhoda chcela, že v mestečku Ocotal na severe krajiny mohol náš štáb nakrúcať zábery na svätej omši, na ktorej bol hlavným celebrantom práve tento najvyšší hodnostár katolíckej cirkvi v Nikarague. Ani vtedy nešetril svojou kritikou voči vláde. Zaujímavé však je, že po rokoch, krátko pred návratom D. Ortegu do funkcie prezidenta, došlo v jeho postoji k zásadnému obratu vo vzťahu k sandinovcom. Ťažko je posúdiť, čo v tom zohralo väčšiu úlohu – či fakt, že sa blížil koniec jeho účinkovania v pozícii arcibiskupa Managuy a necítil sa už tak viazaný dedičstvom politiky Jána Pavla II. k ľavicovým prúdom v Latinskej Amerike alebo faktom, že terajšia hlboko veriaca nikaragujská viceprezidentka Rosario Murillová a zároveň manželka D. Ortegu výrazne dlhodobo ovplyvňuje pozitívny vzťah sandinovskej vlády k veriacim. Emeritný managujský arcibiskup kardinál Obando y Bravo až do svojej nedávnej smrti vo veku 92 rokov verejne prejavoval k obom najvyšším nikaragujským predstaviteľom osobné priateľstvo. A určite v tom zohrala svoju úlohu i dispozícia D. Ortegu ku kompromisom, v rámci čoho priznal isté chyby vo vzťahu sandinovcov k cirkvi a svojou autoritou prispel k tomu, že ich poslanci pomohli presadiť konzervatívny zákon silne obmedzujúci umelé prerušenie tehotenstva.

Zdá sa však, že to nie je všeliek. Podľa niektorých analytikov vynikajúci vzťah prezidenta s bývalým arcibiskupom bol skôr tŕňom v oku niektorým jeho bývalým spolupracovníkom, ako je niekdajší legendárny poeta Ernesto Cardenal, ktorého si staršie ročníky môžu pamätať z televíznych záberov uvítania pri návšteve Jána Pavla II. v Nikarague z roku 1983. Hoci bol ministrom kultúry ako kňaz na znak pokory vítal pápeža pokľačiačky. Na jeho symbolicky karhajúci prst síce sklonil hlavu, ale v štýle známeho výroku Galilela Galileiho „a predsa sa točí“ zároveň vyznal svoj veľký vzťah k sandinovskej revolúcii. Aktuálne však patrí ku kritikom súčasnej vlády a stal sa jedným zo spoluzakladateľov Hnutia sandinovskej obnovy – Movimiento Renovador Sandinista (MRS). Ďalším významným predstaviteľom tohto politického zoskupenia je Ortegov bývalý viceprezident z rokov 1985 – 1990 S. Ramírez, ktorý sa v súčasnosti aktivizuje voči vláde v radoch opozície. MRS sa zatiaľ v politickom živote krajiny nestretá s veľkou popularitou – v prezidentských voľbách roku 2006 dosiahlo volebný výsledok na úrovni šiestich percent a v ďalších voľbách už ani nekandidovalo samostatne, ale sa spojilo do koalície s  Nezávislou liberálnou stranou (PLI), predstavujúcou ostro antisandinovskú pravicu. Zrejme v snahe zmeniť tento stav k vyšším percentám prijalo MRS úlohu trójskeho koňa a aktívne sa pridalo na stranu síl, ktoré rozvírili v posledných mesiacoch nepokoje v krajine. V rozhovore pre Telesur vo vzťahu k tomu vyjadril prezident Ortega veľké poľutovanie nad terajšími postojmi svojich bývalých kolegov, členov vlády. Zároveň vyslovil počudovanie nad tým, že ich kritika sandinovskej politiky sa zhodou okolnosti začala formovať až potom, keď bolo jasné, že sandinovskí predstavitelia budú na dlhšie obdobie odstavení mimo súradníc politickej moci. Pokiaľ boli vo funkciách všetko vraj bolo viac-menej v poriadku.

 

Nová hviezda na politickom nebi Nikaraguy
 

V tomto období pribudol k tomu, dá sa povedať, síce novší, no v podstate staronový moment. Tak ako bola kontrarevolúcia spred 30 rokov iniciovaná zo zahraničia, najmä spravodajskými službami z USA, nedá sa podobný prístup vylúčiť ani tentokrát. Má však trochu inú podobu. Analytici podvratným akciám teraz hovoria „golpe blando“ – mäkký prevrat alebo, ak chcete, farebná revolúcia. Ide o technológiu mocenských prevratov pokojnou cestou takpovediac v rukavičkách, ktorú vypracoval známy americký politológ Gene Sharp pred vyše dvomi desaťročiami na podporu síl rezistencie v Mjanmarsku. Spravodajské sily teóriu emeritného profesora politických vied na Univerzite v Massachusetts a v Dartmouthe uviedli do praxe a neskôr viac-menej úspešne vyskúšali v podobe farebných revolúcii vo viacerých krajinách severnej Afriky, Blízkeho východu, na Kaukaze, v Strednej Ázii, Bielorusku, na Ukrajine a v Arménsku, na území Latinskej Ameriky najmä vo Venezuele, Paraguaji, v Brazílii, Hondurase a v súčasnom období v Nikarague.

Mäkký prevrat podobne ako v spomenutých krajinách sa začal prípravou terénu už dávnejšie – zhruba pred vyše desiatimi rokmi. Svojím spôsobom k tomu prispela aj ústretová politika vlády prezidenta Ortegu, ktorá tolerovala rozvoj opozičných aktivít mimovládnych organizácii – vzniknutých a financovaných zo zahraničia už za predchádzajúcich vlád. Známy americký ľavicový bloger a publicista Max Blumenthal v prezentácii svojich výskumov o posledných udalostiach v Nikarague na webovom portáli „Gray Zone Project“ medzi nimi na popredné miesto dáva americké štátom dotované podporné organizácie USAID, FREEDOM HOUSE a NED (The National Endowment for Democracy). A nie náhodou desiatky miliónov USD, ktoré z týchto zdrojov na podvratné aktivity tretieho sektora v Nikarague plynú, má pod palcom nová hviezda na politickom nebi opozície Félix Maradiaga, blízky spolupracovník amerického veľvyslanectva v Manague a výkonný riaditeľ think-tanku Inštitút strategických a verejno-politických štúdií (El Instituto de Estudios Estratégicos y Políticas Públicas – IEEPP) založeného v roku 2004. Pochádza z oblasti Matagalpa a Jinotepe, kde mali contras vplyvnú operačnú základňu. Ako 12-ročný na popud matky prvýkrát tajne emigroval do USA. Do vlasti sa vrátil o tri roky neskôr po volebnom víťazstve Violety Chamorrovej v roku 1990. Už vo svojich 15 rokoch sa ukazoval ako silná osobnosť. Spomedzi študentov lýcea, ktorého generálnym riaditeľom bol vtedy neskorší kardinál a terajší arcibiskup Managuy Leopoldo Brenes, dostal od neho excelentnú príležitosť formovať svojich spolužiakov na stredných školách po celej Nikarague. Aj tu kdesi možno hľadať terajšie osobné väzby opozičných síl s predstaviteľmi cirkvi. Neskôr sa Maradiaga do Spojených štátov už po druhýkrát – tentoraz legálne – vrátil a po úspešnom štúdiu práva na Yale univerzite v New Haven v štáte Connecticut sa pred ním otvorila kariéra perspektívneho proamerického aktivistu, prekračujúceho rámec vlastnej krajiny. V predchádzajúcej pravicovej vláde Enrique Bolañosa sa vďaka tomu stal z neho najmladší generálny tajomník ministerstva obrany v histórii Nikaraguy.

chlapci_z_matagalpy_v_nikarague.jpgAutor v Matagalpe s chlapcami, ktorí majú dnes okolo štyridsiatky. Ich generácia začína v súčasnosti siahať po kormidle moci.
Foto: Archív autora

 

Mimochodom ten istý Maradiaga rozhodujúcim spôsobom ovplyvňoval udalosti v uplynulých troch mesiacoch. Na internete napríklad koluje nahrávka z Polytechnickej univerzity (UPOLI) v Manague, ktorej vlastníkom je protestantská cirkev so sídlom v USA – ústredia protivládnych rebélii študentov – kde ho možno v zábere identifikovať v prítomnosti študenta, ktorý manipuluje s pištoľou značky GLOCK 9mm. Nevyzerá to na obzeranie hračky, skôr to pôsobí ako inštruktáž. Na trhu sa jej cena odhaduje na cca 650 USD. Inak Maradiaga patrí tiež k iniciátorom vzniku najvplyvnejšej študentskej organizácie M19, ktorá podľa Maxa Blumenthala vonkoncom nie je plodom boja za demokraciu a spontánneho odporu voči Ortegovej vláde, ako sa to v mainstreamových médiách tvrdí. Skôr výsledkom dlhodobého cieleného usmerňovania. Svedčí o tom fakt, že len v minulom roku prišlo z USAID na jej účet 5,2 mil. USD, čo je nepochybne dosť na to, aby mladých modelovalo želaným smerom. Blumenthal tiež podčiarkuje, že v júni tohto roku vedúci predstavitelia študentského hnutia M19, ktoré stálo za rozbehnutím protivládnych protestov, absolvovali cestu do Washingtonu, kde im osobne radili ako postupovať ďalej renomovaní  konzervatívci Marco Rubio, Ted Cruz a Ileana Ros-Lehtinenová. Čas si pre nich našiel aj riaditeľ USAID Mark Green, ktorý ich podporil v odpore proti sandinovskej vláde. Tentokrát bola cesta financovaná cez Freedom House. To sa za spontánny vývoj môže označiť len veľmi ťažko.

                                                                                  

Manuál mäkkého prevratu
 

Manuál technológie mäkkého prevratu v Nikarague mal svoje pevné stanovené pravidlá. Predovšetkým sa riadil známou tézou Gene Sharpa, podľa ktorej, ak spoločnosť prejaví výrazný postoj voči riadne zvolenej vláde v podobe občianskej neposlušnosti, jej lídri prichádzajú o moc. Na samom začiatku tohto zápasu sa preto objavila séria nenásilných aktivít spochybňujúcich väčšinu rozhodnutí a krokov sandinovcov, ktoré následne po vhodnej zámienke (navrhovanej reforme v systéme sociálneho zabezpečenia) viedli k postupnému odmietaniu až neposlušnosti zo strany istých skupín obyvateľstva predtým náležite psychologicky spracovaných – paradoxne najmä mladých ľudí, ktorých by sa téma prispievania dôchodcov na sociálne a zdravotné poistenie dotýkala až niekedy v ďalekej budúcnosti. Cieľom týchto snažení bolo vytvoriť atmosféru spoločenskej nepohody, ktorá sa prehlbuje. K tomu v ďalšej etape značne prispeli opozičné médiá a zásadná podpora zahraničného mainstreamu dlhodobým rozvíjaním cielených kampaní na tzv. obranu slobody tlače a ľudských práv v Nikarague. To všetko spojené s obvineniami vlády z totalitného riadenia spoločnosti. Dá sa až hovoriť o psychologickej vojne a snahe destabilizovať vládu do tej miery, že mala vzniknúť klíma neschopnosti vládnuť. Po splnení týchto cieľov nasledovala záverečná etapa nepokojov v podobe tentokrát už násilnej fázy – rôznych aktov vandalizmu, prevažne nočných útokov na budovy štátnych inštitúcií, ako sú univerzity, školy, radnice, zdravotnícke centrá, nemocnice, družstvá, banky, rozhlasové stanice, ministerstvá a sídla straníckych sekretariátov sandinovcov, rabovanie obchodov a podobne. Rozšírila sa tiež metóda budovania tzv. tranques, čo v preklade znamená pouličná zátarasa alebo chcete barikáda. Vzorom pre to boli venezuelské guarimbas z rokov 2014 – 2017. Ukazuje sa, že tento scenár z Caracasu odkopírovali aj v Nikarague, o čom svedčí priame odovzdávanie skúseností venezuelských účastníkov tejto formy protivládneho odporu. Nie náhodou najväčší počet úmrtí sa registroval na týchto tranques. O život tak napríklad prišla mladá 19-ročná rodička, ktorá mala ťažký pôrod a ktorej sanitku tzv. demonštranti odmietli prepustiť cez barikádu. No más tranques (už nikdy zátarasy) – volal jej zúfalý otec. Všetky tieto násilné akcie mali vyvrcholiť  do fázy donútenia prezidenta odstúpiť a vypísať predčasné voľby. Paralelne s tým sa vytváral terén pre vojenskú intervenciu respektíve pre dlhotrvajúcu občiansku vojnu a medzinárodnú izoláciu krajiny. Aktuálne sa ukazuje, že tento plán nevyšiel z viacerých dôvodov.

 

Unilaterálny svet končí svoj zlatý vek
 

Tým najdôležitejším je, že unilaterálny svet na čele s USA, ktorý sa sformoval po rozpade socialistického bloku a Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov minulého storočia, končí svoj zlatý vek. A zdá sa naozaj pravdou, že dvakrát do tej istej rieky nemožno vkročiť. Vyštartovanie Číny a návrat Ruska na prvé priečky svetovej politiky ovplyvnili i možnosti reaktivácie Monroeovej doktríny USA v Latinskej Amerike do staronovej podoby. Je veľmi pravdepodobné, že tak Čína ako aj Rusko chcú posilňovať svoj vplyv v regióne, čo môže ohroziť aj pokusy o mäkké prevraty, či už vo Venezuele, Brazílii alebo v Nikarague. Posledné informácie napríklad naznačujú, že šachový protiťah voči eskalácii americkej vojenskej angažovanosti v Čiernom mori, je spojený s potenciálnou možnosťou výstavby konkurenčného plavebného kanálu medzi Atlantickým a Tichým oceánom v Nikarague, v pozadí ktorej by malo byť Rusko. Informáciu o tomto pláne zverejnil 21. 8. 2018 webový portál https://politikus.ru/ pod názvom Úder do amerických slabín. Autor článku Iľja Novickij upozorňuje, že Rusko je na zadnom dvore USA pripravené realizovať projekt, ktorý môže veľmi bolestivo zasiahnuť americké ekonomické záujmy. Projekt sľubuje prínos pre Rusko, Venezuelu, Čínu a, samozrejme, Nikaraguu. Nemalo by však pravdepodobne zostať iba pritom. V prípade Nikaraguy totiž ide aj o možnú spoluprácu vo vojenskej oblasti. V súčasnosti táto latinskoamerická krajina nakupuje v Rusku tanky T-72, cvičné bojové lietadlá Jak-130, vrtuľníky Mi-17, obrnené vozidlá Tiger a ďalšiu vojenskú techniku. V Nikarague bolo tiež zriadené vojenské výcvikové stredisko, kde miestni vojaci absolvujú výcvik pod vedením 400 ruských špecialistov. Potenciálne budú novú dopravnú magistrálu strážiť ruskí vojaci, ktorí sa budú opierať o základňu, čo v súvislosti s tým v regióne vznikne. Celkovo sa výstavba Nikaragujského kanálu pre Rusko ukazuje byť prínosom tak z ekonomického, ako aj geostrategického hľadiska. Autor článku k tomu ironicky dodáva: „... aby členovia NATO schladili svoje nadšenie v Čiernom a Baltskom mori, musí Rusko vybudovať základňu v Karibskom mori. Ako sa vraví, po tom budú Yankeeovia vedieť, kde je ich miesto na mape. A keď už tak veľmi chcú ukazovať svaly, nech to robia pri svojich brehoch.“ Ponechajme bokom novinársky ostrovtip. Pravdepodobné však je, že s výstavbou konkurenčného kanála Panamskému prieplavu v Nikarague, ktorá má trvať zhruba desať rokov, sa má začať v roku 2019.

Čo sa týka samotných násilnosti počas nepokojov, treba si uvedomiť, že v Nikarague je tradícia oveľa aktívnejšieho zapájania sa obyčajných ľudí do pouličných stretov tohto druhu ako napríklad u nás. Rozhodne nemajú taký pokojný charakter, na čo môžeme byť právom hrdí. Nám určite nehrozí, že by dorastencom Za slušné Slovensko kontrovali v uliciach slušní voliči SMER-u. Negatívnym dôsledkom z obdobia kontrarevolúcie koncom 80. rokov je fakt, že sú aj takí Nikaragujčania najmä z radov contras, čo majú doteraz doma strelné zbrane napriek povinnosti odovzdať ich a ešte stále vedia, ako s nimi narábať. Nezanedbateľný je aj ten moment, že veľa z nich má v živej pamäti dôsledky občianskej vojny, na ktoré sa nezabúda. Mŕtvi a ťažko zranení boli na jednej a druhej strane. Ani sandinovci nezabúdajú a vedia narábať so zbraňami. Ortega z tohto pohľadu nepotrebuje formovať paramilitantné oddiely. Má pevne v rukách bezpečnostné zložky krajiny. To mu stačí. Stále má tiež dostatočnú podporu obyvateľstva. Tendenciu zneužívať paramilitantné sily, najmä z radov podsvetia, gangov a kriminálnych živlov – ako je to v Kolumbii, Venezuele, Brazílii, Mexiku, Salvadore, Guatemale a iných latinskoamerických štátoch – má však podľa neho naopak nikaragujská opozícia. Svoju silu sympatizanti vlády prezentovali okrem iného na mohutných prosandinovských manifestáciách. Napríklad tou najimpozantnejšou bola karavána z Managuy do Masaye, na čele ktorej šlo vozidlo s prezidentom a jeho manželkou. Merala desiatky kilometrov. Miestni obyvatelia stratili vo viacerých prípadoch trpezlivosť aj s tranques. Blokovanie ciest a ulíc riešili spolu s poriadkovými silami armády a polície, čím boli spacifikované jadrá násilia. Kľúčovým momentom bolo v prvej polovici júla vyriešenie situácie s barikádami v Masayi, čo znamenalo faktické ukončenie pokusu o „mäkký“ prevrat (golpe blando) v Nikarague, ktorý v skutočnosti vôbec nebol mäkký. Zatiaľ neuspel. Čo bude ďalej, sa ukáže. Následne už nič nebránilo veľkolepým oslavám 39. výročia sandinovskej revolúcie, na ktorých sa zúčastnili stovky tisíc obyvateľov krajiny. Zábery tohto druhu sa však do nášho mediálneho obrazu sveta zrejme nehodia.

Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko

SÚVISIACE:

Ján Puchovský: Kuba 2018 – kontinuita alebo zmena? (1. časť)
Ján Puchovský: Kuba 2018 – kontinuita alebo zmena? (2. časť)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984