Maďarskí pravotári o kolektívnej vine
a Benešových dekrétoch

K dejinám maďarského revizionizmu na Slovensku
Počet zobrazení: 2965

1.

Krik novonarodeniatka bol spojený, priamo zjednotený s výkrikom – „zrušte kolektívnu vinu a Benešove dekréty“. A predseda novej maďarskej strany na Slovensku Aliancia-Szövetség, práve zrodenej, Krisztián Forró, prekonal na ustanovujúcom kongrese tejto politickej strany všetky doterajšie kritériá a mantinely. Povedal okrem iného (a zaznamenala to TA3) že jeho dvoch neplnoletých synov budú na Slovensku stále označovať za vojnových zločincov (!?) Mal na mysli dedičný hriech, alebo rozsudok Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu z r. 1946? Alebo si niekde prečítal, že maďarský štát za gubernátora (zástupcu maďarského kráľa) Miklósa Horthyho spáchal Viedenskou arbitrážou (2. 11. 1938), obsadením juhu Slovenska, medzinárodnoprávny zločin proti mieru a proti ľudskosti? A vyvodil z toho také krkolomné dôsledky pre svoje deti? Ako sa mu to mohlo stať ? Židia a ich pohlavári kričali v Jeruzaleme pred palácom rímskeho miestodržiteľa Pontského Piláta, aby dal ukrižovať Ježiša, a nie kriminálnika Barabáša. K tomuto svojmu kriku dodávali osudové slová: „Jeho (Ježišovu) krv na nás a na naše deti“! Tak znie skutočná, legendárna, biblická formula o kolektívnej vine. Súhlasíme, aby za smrť Ježiša sme boli vinní my (aj keď ho nebudeme, vešať a klincovať na kríž ), a súhlasíme, aby vinnými za jeho ukrižovanie boli aj naše deti, a deti našich detí do siedmeho pokolenia, aj keď sa o tom ukrižovaní iba niekedy v budúcnosti dozvedia a teda ho v skutočnosti neukrižovali. Tak znie, taký obsah má tzv. kolektívna vina – tiež je to objektívna vina (bez konkrétneho zavinenia, bez úmyslu jednotlivej osoby Ježiša ukrižovať). Kolektívna vina v tomto zmysle sa chápe ako vina celého národa, celej etnickej či náboženskej skupiny bez ich individuálneho zločinného konania. Podľa tohto osudového zvolania považovali niektorí kresťania najmä v stredoveku celý židovský národ, všetkých židov a každého žida za páchateľa zločinu bohovraždy. A podľa toho ich trestali, hromadne aj pogromami.

logo_aliancie.jpg
Maďarská trikolóra v logu Aliancie.

Trauma, ktorú si vsugeroval maďarský národ a usilovne si ju pestuje, a to o krivde Trianonu, si v tomto patologickom stave, na Dolnej zemi stelesnili dokonca do obrazu aj sochy ukrižovania Uhorska, teda Maďarov, na kríž. A to tak, že na tomto kríži už nie je postava umučeného Krista, ale umelci túto postavu na dreve kríža nahradili ukrižovanou mapou Uhorska. Podľa toho artefaktu bolo ukrižované Uhorsko (Magyarország), nie Kristus! To nie je iste zločin bohovraždy, ako si ho prisvojili židia, ale podľa cirkevných zákonov je to určite zločin bohorúhačstva (blasfémie), páchaného takýmito umelcami, Maďarmi. A tento zločin je, patrí medzi najzávažnejšie. Zdá sa, že im to nevadí, nekajajú sa z tohto veľkého hriechu. Pritom väčšina Maďarov na Dolnej aj Hornej zemi sú katolíci. V Ostrihome (Esztergome) majú svojho primasa kardinála.

V maďarskom genofonde sú veľkolepí právnici ako Štefan (István) Werbózci, autor mimokonkurenčnej právnej zbierky – Tripartitum (1517), ktorá tvorila základ uhorského (radšej napíšeme maďarského práva) ešte v 19. storočí a bola aj prameňom slovenského súkromného práva ako subporiadku československého právneho systému. Otázkou je, aké zrno pravdy je v prísloví historického pôvodu – že „každý Maďar (Uhor) je buď právnikom alebo (pastierom) pasákom svíň“ ? Tak sa to javilo aj z hľadiska krásy nedostižnej manželke rakúskeho cisára Františka Jozefa, bavorskej princeznej Alžbete (Sisi), keď sa viezla z Viedne, z Hofburgu v zlatom kočiari s manželom po maďarskej krajine, plnej stád koní, dobytka a svíň. Viezli sa s cisárom do Budína na korunováciu za kráľa a kráľovnú Uhorska (Maďarska). Popri cisárskom majestáte sa stali aj kráľom a kráľovnou so Svätoštefanskou korunou, ktorá má nadprirodzené schopnosti. Príslovie o právnikoch a pastieroch by platilo dnes pre Slovensko, kde máme sedem právnických fakúlt, ale ošípané sa nám po privatizácii, transformácii a európskej integrácii vytratili, alebo sa musia likvidovať pre prasací mor.
 

2.

S Benešovými dekrétmi to nie je také jednoduché a jasné. Povedal to K. Forró v Šamoríne. V kongresovej sále v Šamoríne na stene za ním bol veľkolepý obraz – plný koní a ozbrojených postáv v pancieroch s vytasenými a rúbajúcimi šabľami. Určite to nebola scéna z bitky pri Moháči (1526), ale niečo hrdinské, veľkolepé, víťazné maďarské, nie katastrofálna porážka. Niekoľko metrov od tohto obrazu bol iný obraz – portrét F. Rákocziho, vodcu posledného stavovského povstania (1703 – 1711), vodcu kurucov, ktorý bojoval za maďarskú slobodu a usiloval zbaviť sa Habsburgovcov a stať sa uhorským kráľom. Zachránil uhorskú ústavu, jej platnosť. Energia a vyžarovanie z týchto obrazov pôsobila aj na práve zvoleného predsedu Aliancie – a jeho reč či inauguračnú reč, patrične bojovú a heroickú. Akoby bojoví Maďari na Slovensku zdvihli svoje zástavy a prápory.

„Približne zo 143 Benešových dekrétov my hovoríme len o 8 – 9.“ Tak hovoril B. Bugár v roku 2002 ako predseda inej strany patriacej do rovnakého kmeňa. Predseda Aliancie Krisztián Forró v r. 2021 uviedol iné čísla. Podľa neho treba zrušiť len či iba (trochu viacej), a to 13 týchto dekrétov. A prečo ? Nuž preto, že podľa – hodnotenia právnych učencov, najmä právnych filozofov – je v nich „údajne kolektívna vina“. Nepovedal, čo v nich konkrétne je závadné. Uviedol to jeho predchodca spred dvadsiatich rokov. „Tieto (dekréty) zobrali štátne občianstvo, majetok (t. j. pôdu a domy) občanom vtedajšieho územia Československa len preto, lebo boli nemeckej, maďarskej národnosti, alebo boli kolaboranti. Ani dnes, v období, keď ešte prebiehajú reštitúcie, nie je umožnené dedičom navrátiť ich majetky.“ Takže vykľulo sa šidlo z vreca – nejde o právnu čistotu, dokonalosť konštrukcie týchto právnych noriem (dekrétov), o to, aby boli v súlade s najveľkolepejšími súčasnými euroúnijnými deklaráciami, kódexmi, zákonníkmi. Zreteľné je, po prvé – ide o majetky (samozrejme Maďarov) a po druhé – o návrat štátu a jeho právneho poriadku – niekde do roku a pred rok 1945. Chcú – reštitúciu, reštauračnú reštitúciu, navrátenie majetkových a štátnych pomerov do rokov 1938 – 1945, do rokov po Viedenskej arbitráži (2. november 1938), keď územie južného Slovenska zabral horthyovský maďarský štát. Ako rodení právnici to zabalili do tejto učenej formy – anulovať dekréty pre „kolektívnu vinu“. Ako svojou historickou genézou pastieri prasiatok snažia sa o svoje „sociálne istoty“, usilujú takouto cestou ako stranícki bosovia – o svoj materiálny blahobyt a zisk. V tomto sociálnom systéme a politickom režime sa istoty vyjadrujú modálnym slovesom „MAŤ“ (vlastniť, disponovať), nie „BYŤ“ (dobrým a spravodlivým). A za tými modálnymi slovesami sa skrýva úsilie o obnovu Uhorska (Nagymagyarországu), postupne a po čiastkach. Pričom Uhorský štát (mnohonárodný) zanikol rozpadom v októbri 1918, a Maďarský štát (jednonárodný) – vznikol v novembri 1918, v rovnakom období ako Československo. Veria v jeho vzkriesenie, ako sa za to modlili Otčenáši aj za Miklósa Horthyho.

Neodvažujú sa povedať – prečo, z akých dôvodov boli tieto právne normy – nie Benešove dekréty, ale „dekréty prezidenta Československej republiky“ prijaté a uzákonené. Posudzovalo a schválilo ich Národné zhromaždenie ČSR (1946) a tým ich „ratihabovalo“, povýšilo ich právnu relevanciu na úroveň zákonov a ústavných zákonov. Ratihabovalo ich týmto rozhodnutím zákonodarného orgánu na perfektné a právne relevantné právne normy od samého počiatku (teda ako hovoria aj maďarskí právnici od Werböcziho – ex tunc). A prečo boli tieto dekréty, ktoré boli od samého začiatku zákonmi a ústavnými zákonmi a ktoré boli od svojho počiatku spravodlivými, prečo boli vydané, sa možno presvedčiť a demonštrovať to na ich znení (dikcii). Uveďme ústavný dekrét prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. zo dňa 2. augusta 1945 o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej.
 

3.

Na návrh vlády a po dohode so Slovenskou národnou radou ustanovujem: 

                                         §  1  

(1) Československí štátni občania národnosti nemeckej alebo maďarskej, ktorí podľa predpisov cudzej okupačnej moci nadobudli štátnu príslušnosť nemeckú alebo maďarskú, stratili dňom nadobudnutia takejto štátnej príslušnosti československé štátne občianstvo.                                                     

(3 ) Tento dekrét sa nevzťahuje na Nemcov a Maďarov, ktorí sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky (1938 – 1945) prihlásili v úradnom hlásení za Čechov alebo Slovákov.

                                           §  2.

(1) Osobám spadajúcim pod ustanovenia § 1, ktoré preukážu, že zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, zachováva sa československé štátne občianstvo.

Pripojme komentár k tomuto textu:

  1. išlo o STRATU československého štátneho občianstva, nie o jeho odobratie, odňatie – jednostranným vrchnostenským zásahom ČSR;
     
  2. k strate štátneho občianstva ČSR –

a) došlo v dôsledku samotného, dobrovoľného konania – konkrétnej osoby, dovtedy štátneho občana ČSR – nemeckej alebo maďarskej národnosti,

       b) v dôsledku konania – ktorým táto osoba nadobudla cudzie štátne občianstvo, štátnu príslušnosť nemeckú alebo maďarskú,

      c) pretože štát, ktorého štátnu príslušnosť takáto osoba (dovtedy štátny občan ČSR) nadobudla – bol štátom – CUDZÍM, ŠTÁTOM OKUPANTOM. 

Teda – československý štátny občan, národnosti maďarskej, v čase zvýšeného ohrozenia republiky (za mobilizácie 1938, po ultimátach, hrozby použitia vojenskej sily, po Mníchove a Viedenskej arbitráži, za vojny ) – dobrovoľne – NADOBUDOL ŠTÁTNU PRÍSLUŠNOSŤ – OKUPAČNEJ MOCI podľa predpisov tejto okupačnej moci. Ako dôsledok stratil tým (od momentu nadobudnutia štátneho občianstva okupanta, t. j. ex tunc, nie až dátumom vydania dekrétu, ex nunc) československé štátne občianstvo.

  1. ČSR – nekvalifikovala konanie takýchto OSÔB ako spáchanie zločinu, zrady, spolčenia sa s agresorom – teda ako PROTIŠTÁTNY ZLOČIN (ktorým podľa zákona č. 50/1923 Sb. v skutočnosti bol) – ale urobila záver :

Podľa predpisov cudzej okupačnej moci (nemeckej, maďarskej), ste nadobudli jej štátnu príslušnosť – rozišli ste sa s Československom, zahodili ste jej štátne občianstvo v období, keď bolo ČSR najhoršie, keď hrozil zánik jej samostatnosti, suverenity, zánik štátu vôbec, konali ste sa v tom období proti nej, pridali ste sa k jej OKUPANTOVI, k tomuto štátu.

Uvedené osoby sa nestali v dôsledku tohto právneho úkonu osobami bez štátnej príslušnosti (apolitmi). Žili a bývali na území štátu, ktorého štátne občianstvo ZAVRHLI, ODVRHLI – pre štátne občianstvo vojnového agresora. ČSR bola od novembra 1938 vo vojnovom stave s Maďarským kráľovstvom, ktoré ho prepadlo. Už ako občania cudzieho štátu (agresora a vojnu vedúceho štátu proti nemu, s ktorým zatiaľ nebola uzavretá mierová zmluva) teda so štátnym občianstvom maďarským, mali byť v roku 1945. resp. 1946 prijatí na územie štátu – ktorého štátne občianstvo MALI a ktorý bol povinný podľa medzinárodného práva ich na svoje územie prijať a poskytnúť im príslušnú ochranu a pomoc. Maďarský štát však odmietal plniť tieto povinnosti, ktoré mu vyplývali z vtedy, napokon aj dnes platného medzinárodného práva. ODMIETAL ICH PRIJAŤ na svoje štátne územie. A v protiklade s tým ČSR nebola povinná držať občanov nepriateľského cudzieho štátu na svojom území.

Stratili štátne občianstvo ČSR – iba a len preto, že boli MAĎARMI? (to by bola strata štátneho občianstva nie za základe individuálneho protiprávneho konania danej osoby, ale preto, že bol príslušníkom maďarského národa, teda bola by to tzv. kolektívna vina) ! Tak to nebolo, tak sa to nestalo. Po Viedenskej arbitráži nadobudli maďarské štátne občianstvo. Podľa citovaného ústavného dekrétu prezidenta ČSR – pre nadobudnutie štátneho občianstva cudzieho štátu, ktorý sa vo vzťahu k ČSR správal a konal ako vojnový agresor, ďalej ako okupant a po tretie ako anektor (pripojil si k maďarskému štátu územie južného Slovenska) stratili štátne občianstvo ČSR (v dôsledku svojho protiprávneho konania, konania proti štátu), nie preto, akej boli národnosti, k akému národu patrili. Dôvody straty štátneho občianstva definoval ústavný dekrét z hľadiska viacerých atribútov:

  1. etnického (išlo o osoby nemeckej a maďarskej národnosti),
  2. štátneho – občiansky (tieto osoby nadobudli štátne občianstvo štátu okupanta),
  3. trestnoprávneho, príp. ústavne politického (uskutočnilo sa v ich osobnom prípade spojenie so štátom okupantom, ktorý viedol vojnu proti ČSR. A tieto osoby pôvodne štátni občania ČSR takýmto svojim konaním spáchali zločin zrady a schvaľovanie zrady proti Československu.  

Ústavný dekrét vychádzal Z PREZUMPCIE PRAVDY, AUTENCITITY, SPRÁVNOSTI – určitej skutočnosti, udalosti, právneho úkonu. Všeobecne bolo známe, že osoby maďarskej národnosti – pravdepodobne všetky, bez výnimky, či  možno s určitou výnimkou privítali okupáciu južného územia Slovenska ako štátneho teritória Československa a jeho pripojenia, anexie k maďarskému štátu. Spáchali tým zločin proti štátu podľa zákona č. 50/1923 Zb. Mali byť trestne stíhaní za tieto zločiny. Skutočnosť, že tieto delikty, trestné činy spáchali, bola zrejmá, evidentná, všeobecne známa, t. j. takzvane notoricky známa (bola to notorieta). Nebolo ju treba dokazovať. Československý štát sa rozhodol pre iné riešenie. Nestíhať tieto osoby trestnoprávne, ale konať ústretovo, v ústrety želaniu a konaniu týchto osôb, t. j., aby spolu s nadobudnutím maďarského štátneho občianstva sa mohli presťahovať a usadiť na území maďarského štátu, na území, ktoré podľa medzinárodného práva patrilo (vtedy) Maďarskému kráľovstvu. Chcel pritom zachrániť aj slovenskú menšinu, podrobenú maďarizácii.

Ústavný dekrét (zákon) zakotvoval súčasne možnosť, aby dotknuté osoby mohli prezumovanú (predpokladanú) všeobecne a notoricky známu skutočnosť – že konali proti československému štátu, že spáchali trestný čin, zločin proti nemu a že v dôsledku toho stratili štátne občianstvo ČSR, VYVRÁTIŤ. V dekréte PR č. 33/1945 Sb. – je to uvedené v odseku 3, § 1, takto: „Tento dekrét sa nevzťahuje na Nemcov a Maďarov, ktorí sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky prihlásili v úradnom hlásení za Čechov alebo Slovákov“ (teda v období od mája 1938 – do mája 1945).

Ďalej je to uvedené v § 2, ods. 1.

„Osobám , spadajúcim pod ustanovenie § 1 (ktoré stratili štátne občianstvo ČSR) , ktoré preukážu, že zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom, zachováva sa československé štátne občianstvo.“

Tu sú vymedzené právne skutočnosti, preukázaním ktorých sa dá VYVRÁTIŤ prezumpcia NOTORICKY ZNÁMYCH SKUTOČNOSTÍ ( zneváženia a zavrhnutia svojho štátneho občianstva s ČSR, a zločinu zrady štátu, spojenia sa, resp. schvaľovania okupácie ČSR – toto sa prezumuje (predpokladá ). Týmito skutočnosťami boli: a) zostali verní ČSR a nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému b) ČINNE ZÚČASTNILI sa boja za jej oslobodenie, alebo c) trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom.

NIE JE TO TEDA ÚPRAVA – na ZÁKLADE (ako to tvrdili citovaní predsedovia maďarských politických strán, B. Bugár a K. Forró) KOLEKTÍVNEJ VINY (t. j. že sa tieto osoby postihli – iba z dôvodu ich národnosti, materinského jazyka, rasy, etnicity a pod.),

Ale je to úprava na základe PREDPOKLADU (PREZUMPCIE ) KOLEKTÍVNEJ ZODPOVEDNOSTI (v užšom zmysle VINY)

Tento právny predpoklad bol vytvorený na základe historických faktov, skutočnosti, resp. jeho prameňom boli javy materiálneho života – všeobecné správanie, konanie týchto osôb, osôb nemeckej a maďarskej národnosti. Ale tento právny predpoklad môžu a majú právo vyvrátiť, t. j. – môžu preukázať SVOJU NEVINU tým, že preukážu, že činne sa zúčastnili v boji za oslobodenie ČSR, trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom. VYŽADUJE SA konkrétny ČIN, KONANIE. Prezumpcia kolektívnej zodpovednosti (viny) bola vyvrátiteľná. Bola to opačná právna konštrukcia ako pri dokazovaní, že osoba spáchala trestný čin. V tomto prípade platí „zásada prezumpcie neviny“ a vyšetrovateľ, prokurátor, teda obžalobca musia tento predpoklad neviny prelomiť a dokázať, že obvinený a obžalovaný je vinným. A súd ho len vtedy môže odsúdiť ako vinného a uložiť mu trest. V ustanovení o strate štátneho občianstva ČSR išlo o opačnú konštrukciu. Predpokladala sa vina (zodpovednosť) dotknutej osoby. Ale táto osoba, iné osoby mohli tento predpoklad vyvrátiť dôkazom, že daná osoba zostala verná ČSR, nikdy sa proti nej neprevinila, aktívne sa zúčastnila boja za jej oslobodenie, alebo trpela pod nacistickým alebo fašistickým terorom.

Summa summarum: ANI JEDEN MAĎAR nebol zbavený štátneho občianstva ČSR, ani mu nebol konfiškovaný majetok, ani nebol „odvlečený“, „deportovaný“, „re prešovaný“ – LEN PRETO, že BOL MAĎAR. ALE pretože svojím konaním, nadobudnutím štátneho občianstva maďarského štátu ako OKUPAČNEJ MOCNOSTI, anketára časti územia Československa – STRATIL (nebolo mu zobrané, odňaté) vlastným konaním štátne občianstvo ČSR. Mohol však preukázať, že sa prihlásil v období rokov 1938 – 1945 pri úradnom úkone za Čecha či za Slováka. Mohol preukázať, že sa nikdy neprevinil proti národom českému a slovenskému, že zostal verný ČSR, alebo – že sa buď činne zúčastnil boja za jej oslobodenie, alebo – že trpel pod nacistickým alebo fašistickým terorom.

VTEDY  SA MU ZACHOVALO –

  1. štátne občianstvo ČSR
  2. jeho majetok zostal nedotknutý,
  3. nebol zaradený do výmeny obyvateľstva podľa Dohody medzi ČSR a Maďarskom,
  4. ani určený vykonávať „všeobecnú pracovnú povinnosť“ – v konkrétnom mieste v českom pohraničí, na miestach (najmä poľnohospodárskych majetkoch) odkiaľ boli odsunutí sudetskí Nemci. Hrôzostrašne a hororisticky volajú túto skutočnosť politici, samozrejme, maďarskí – ako DEPORTÁCIU. Uložila sa im povinnosť tam pracovať (za primeranú odmenu, chránili sa z hľadiska pracovných podmienok a to, dĺžka práce, právo na oddych, ubytovanie). Mohli na miestach, kde im administratívny úrad určil miesto vykonávanie pracovnej povinnosti nadobudnúť majetok (napr. usadlosť, byt po odsunutých sudetských Nemcoch) alebo po roku sa mohli vrátiť na južné Slovensko. Všeobecná pracovná povinnosť sa nevzťahovala iba na osoby maďarskej národnosti. Do českého pohraničia sa odsťahovalo v tom čase asi 500 tisíc Slovákov. Mohli začať nový život, lepší ako v hladových dolinách na severnom a východnom Slovensku.

Dôležité je tiež ďalšie ustanovenie ústavného dekrétu o úprave štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej (č. 33/1945 Sb.). Je to v § 5 tohto zákona a znie: „Česi, Slováci a príslušníci iných slovanských národov, ktorí sa v dobe zvýšeného ohrozenia republiky uchádzali o udelenie nemeckej alebo maďarskej štátnej príslušnosti, hoci k tomu neboli donútení nátlakom alebo osobitnými okolnosťami, strácajú československé štátne občianstvo dňom, kedy tento dekrét nadobudne účinnosť.“

Československé štátne občianstvo stratili nielen osoby nemeckej alebo maďarskej národnosti, ale aj príslušníci štátneho národa, t .j. Česi a Slováci – a to pre svoje konkrétne protiprávne konanie, dobrovoľné uchádzanie sa o udelenie nemeckej alebo maďarskej štátnej príslušnosti. Obdobne ako iné osoby konali proti československému štátu, jeho suverenite, samostatnosti. Je to ďalší dôkaz, že tento dekrét prezidenta nespočíval a nebol založený na základe kolektívnej viny, na trestaní niekoho len preto, že bol Maďar či Nemec. Stíhali sa aj Česi a Slováci, ktorí neuniesli ťarchu a povinnosti lojálneho občana ČSR.
 

5.

K samotnému procesu, k udalostiam spojeným so všeobecnou pracovnou povinnosťou a s uložením konkrétnej povinnosti nastúpiť do výkonu tejto pracovnej povinnosti v konkrétnom mieste v českom pohraničí, došlo od apríla 1946 v priebehu troch mesiacov. K vydaniu a k uloženiu tejto pracovnej povinnosti došlo v príčinnej súvislosti s tým, že maďarská vláda sabotovaním odmietala realizovať výmenu obyvateľstva. A to napriek tomu, že vo februári 1946 bola v Budapešti podpísaná maďarsko-československá dohoda o výmene obyvateľov. Maďarská vláda po parlamentných voľbách v novembri 1945 vyvinula na začiatku roku 1946 pomerne veľkú diplomatickú iniciatívu. Navštevovali sa predstavitelia vlád v štátoch západnej Európy. Dožadovali sa ich pomoci pri dosiahnutí zmien štátnych hraníc v strednej Európe, t. j. štátnych hraníc s Rumunskom, Juhosláviou a, samozrejme, s Československom na Slovensku. Odmietali pristúpiť k realizácii výmeny obyvateľov z dôvodu, že by sa znížil počet osôb maďarskej národnosti na južnom Slovensku, že by sa preriedil, a ich argumenty za prisúdenie tohto územia by sa oslabili alebo vôbec stratili relevanciu. Alebo, že by neboli úspešnými pri nimi navrhovanom plebiscite o tom, ku ktorému štátu má patriť územie južného Slovenska.

Vláda ČSR sa obávala, že tieto maďarské diplomatické úsilia a intrigy možno nájdu podporu v západnej Európe. Vláda ČSR preto pristúpila k inému riešeniu. Bolo treba posilniť počet pracovných síl v českom pohraničí. Riešením bolo dopraviť tam osoby s cudzím štátnym občianstvom, s občianstvom štátu vojnového agresora, ktorý odmietal výmenu občanov, odmietal prijať svojich občanov na svoje územie. V týchto podmienkach došlo k nasledovným udalostiam. Doručovali, odovzdávali sa pracovné príkazy týmto občanom maďarského štátu žijúcim na Slovensku. Čo sa stalo ? Maďarský štát posielal na územie Slovenska svojich aktivistov, osobitných agentov, ktorí presviedčali týchto občanov, aby odmietli nastúpiť na určenú pracovnú povinnosť a odcestovať do Čiech, v mene maďarských záujmov. Úrady ČSR po uplynutí času od doručenia pracovného výmeru, potom ako tento nadobudol vykonateľnosť, boli donútené pristúpiť k nútenému výkonu tohto výmeru – donucovacími opatreniami (exekúciami), aby primäli týchto občanov nastúpiť do vlakov a odcestovať na miesto určenej pracovnej povinnosti.

A aké boli výsledky realizácie týchto exekúcií (nie deportácií)? Zrazu maďarská vláda pristúpila k uskutočňovaniu dohodnutej výmeny medzi Slovákmi z Maďarska a Maďarmi zo Slovenska. Takto konala „demokratická“ maďarská vláda. Spor sa viedol o územie južného Slovenska – o Felvidék. Vláda v Budapešti manipulovaním s osobami maďarskej národnosti chcela dosiahnuť, aby svetové mocnosti rozhodli, že toto územie sa oddelí od ČSR, od Slovenska a pričlení sa k Maďarsku. A neváhala používať tieto osoby, ktoré mali jej štátne občianstvo ako rukojemníkov, ako svoje figuríny, pre dosiahnutie týchto svojich cieľov. Manipulovala s nimi ako s marionetkami, postupovala bezohľadne voči nim. Minister zahraničných vecí vtedajšej maďarskej vlády János Gyöngyösi prišiel s projektom, riešením, nad ktorým by krútil hlavou aj veľký Š. Verböczi (eskamontérsky právnym fígľom) – prijmeme svojich občanov, ale prijmeme ich aj s pôdou, na ktorej žijú, t. j. chceme, aby sa aj pôda na juhu Slovenska stala územím maďarského štátu! Žiadali teda opätovne odtrhnutie časti územia Slovenska, ktoré nadobudli v roku 1938 medzinárodným zločinom, Viedenskou arbitrážou, vojenskou agresiou, okupáciou a anexiou. A túto bezhraničnú drzosť uplatňoval štát, v ktorom sa v celom období diktatúry M. Horthyho, ani v období II. svetovej vojny, keď vyslali svojich vojakov na východný front, neprejavil protifašistický odpor, v ktorom nebolo síl, ktoré by dokázal bojovať proti horthyovsko-fašistickému zlu. Neboli tu sily, schopné a osvedčené usilovať o demokraciu. Aj prvá protiszálasiovská vláda vznikla len prezlečením uniforiem a generálskym prevratom pred Vianocami roku 1945. Nejestvovalo ľudové, národné povstanie proti šípovým krížom (nyialašovcom), hungaristickému hnutiu extrémne fašisticky radikálnemu. Maďarské fašistické vojenské sily bránili Budapešť tri mesiace až do jeho premeny na trosky. Spojenci zajali verných príslušníkov šípových krížov so Svätoštefanskou korunou niekde na západe Rakúska koncom marca 1945. A protiprávnu intrigu a machináciu o prisvojení si územia južného Slovenska uplatňovala maďarská vláda voči štátu, ktorý si musel obnovenie svojej suverenity a samostatnosti vybojovať aj za cenu utrpenia, kalvárie na západnom aj východnom fronte a bojov v Slovenskom národnom povstaní. A k potlačeniu a zatlačeniu SNP do hôr prispel aj Maďarský štát, z územia ktorého, teda z juhu, zasadili mu hitlerovci najväčší úder.

A tak páni z Pešti znovu uplatňovali svoj svetoznámy postulát – Nem, nem soh ! (Nie, nie nikdy!) Ako aj jeho druhú časť – „Minden visza“ (Všetko späť). Obchodovali so svojimi občanmi! Zoberieme si ich, ale len ak nám za nich zaplatíte postúpením svojho štátneho územia. A to dokonca vydieraním medzinárodnoprávnym – neuznávaním platnosti štátnych hraníc, neuznávaním ich nedotknuteľnosti podľa práve podpísanej mierovej zmluvy s ním ako so spojencom hitlerovského Nemecka, ktorý nieslo podiel zodpovednosti za túto vojnu.

Maďarsko používalo aj  iné argumenty. Dokazovali, že Maďarsko nemá miesto, územie pre usadenie svojich štátnych občanov, ktorí by boli odsunutí z Československa, konkrétne južného Slovenska. Ako je známe – Maďarsko malo v tom čase dostatok svojho právne uznaného územia. Horthyovská a potom posledná maďarská hrôzovláda šípových krížov za F. Szálasiho deportovala bez návratu do vyhladzovacích koncentračných táborov 500 tisíc židov. Ďalej vyhlasovali, že Maďarov do vojnového spojenectva v hitlerovským Nemeckom – doviedla, donútila v Maďarsku od stredoveku žijúca skupina nemeckých kolonistov zo Švábska, teda Švábi. A maďarská vláda zabezpečila, aby v hanbe nezostala, obdobne ako sa to dialo v Poľsku, Československu, Juhoslávii (ale z národných a antifašistických dôvodov) – odsun štvrť milióna (250 tisíc) týchto Nemcov – Švábov. Znamenalo to, že v Maďarsku bolo, zostalo trištvrte milióna miest, 750 tisíc obydlí, pracovných príležitostí – pre usadenie sa osôb maďarskej národnosti a štátnych občanov Maďarska. Československo – a v rámci neho Slovensko – žiadalo o odsun asi 200 tisíc osôb.
 

6.

Pomery sa zásadne zmenili uzavretím merovej zmluvy s Maďarskom v Paríži dňa 10. februára 1947. Uznala rozhodnutia Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 za nulitné. Potvrdila platnosť štátnych hraníc medzi Maďarskom a Československom. Maďarsko bolo povinné postúpiť Československu tzv. bratislavské predmostie (s obcami Rusovce, Jarovce, Čunovo). Realizovať sa mala dohoda z 27. februára 1946 o výmene obyvateľstvo. Navyše aj s tým, že sa mala vyriešiť otázka usadenia v Maďarsku tých obyvateľov maďarského etnického pôvodu sídliacich v Československu, ktorí nebudú takto usadení podľa dohody o výmene obyvateľstva. A dohoda o tejto otázke sa mala dosiahnuť v lehote 6 mesiacov od termínu, kedy mierová zmluva nadobudne účinnosť. Inými slovami, mal sa dosiahnuť transfer všetkých obyvateľov maďarskej národnosti z ČSR do Maďarska. Mierová zmluva nadobudla účinnosť 14. októbra 1947. Lehota šiestich mesiacov, kedy mala ČSR nárok uzavrieť zmluvu o transfere obyvateľstva maďarskej národnosti do Maďarska, uplynula 14. apríla 1948. Dovtedy sa však podstatne zmenili vnútropolitické pomery v oboch štátoch, podstatne sa zmenilo ich geopolitické začlenenie. Stali sa z nich ľudovodemokratické štáty s komunistickým režimom, v období vyhrotenej studenej vojny (hroziacou A bombou), začlenením oboch krajín do sovietskeho bloku. V ČSR to bol víťazný február a v Maďarsku sa komunisti dostali k moci v r. 1947/1948 (tzv. rok veľkého prelomu). A tí zabezpečili u ZSSR, aby sa ďalšie rokovania o výmene občanov, ani o transfere ostatných nekonalo a transfer sa neuskutočnil. Prečo sa tak stalo? Studená vojna vyžadovala podľa a pre J. V. Stalina každého verného pomocníka. Kalkuloval tým, že keď odmietne odsun Maďarov zo Slovenska, získa maďarskú šovinistickú a revizionistickú verejnú mienku, ktorá podporí vodcu maďarských komunistov. A M. Rákosi zariadi skončenie slovenských a československých snažení o homogénny národný štát pre seba aj pre Maďarsko. A v Československu sa K. Gottwald podriadil Stalinovi a M. Rákosimu. A to všetko za cenu vykonštruovaného monster procesu, v ktorom bola odsúdená aj vedúca osobnosť úsilia o realizáciu projektu „Nové Slovensko“ – a to Vladimír Clementis.

Tak sa stalo to, dôsledkami čoho sme konfrontovaní dodnes. Protagonisti riešenia tejto otázky výmenou obyvateľstva a odsunom (transferom) osôb maďarskej národnosti, ktorí boli aj štátnymi občanmi Maďarska, boli tvrdo a nenáležite potrestaní pre udavačský komplot vodcu maďarských komunistov. Nemali možnosť samostatne, slobodne podľa svojej vôle vyriešiť túto životnú otázku Slovenska. Vonkajšie politické sily, maďarské a najmä geopolitické súradnice, pomer síl – znemožnil vyriešenie tejto otázky podľa slovenského želania. Aj podľa projektu veľkej slovenskej osobnosti Dr. Vladimíra Clementisa. Úsilie o toto riešenie stálo V. Clementisa život. Obetoval sa pre Slovákov a Slovensko. Umučili a popravili ho.

Možno povedať, že všetky maďarské politické strany z vtedajšieho straníckeho a politického spektra postupovali v zásade a vo svojich cieľoch (za obnovu územného rozsahu Maďarska podľa rozmerov zaniknutého Uhorska). Či už to bola vojenská vláda (gen. Dalnoki) (december 1944 – január a potom november 1945), potom prvá vláda vytvorená zo všeobecných volieb (november 1945) – tzv. maloroľnícka a od roku 1947 aj komunistická. Je to hrdý maďarský nacionalizmus alebo veľkomaďarský šovinizmus? Ten druhý neuznáva práva na rovnosť iného národa, právo na jeho slobodný národný a štátny život, nehatený vonkajším protivníkom a neprajníkom. A  po ďalšie, tieto črty – hrdý nacionalizmus a veľkomaďarský šovinizmus – sa uplatňovali vo všetkých globálnych medzinárodných konšteláciách: v postversailleskom usporiadaní (1920 – 1938); v novej Európe a v Lebensraume (do 1945), aj krátkom nevykryštalizovanom období po r. 1945; potom v sovietskom tábore, resp. socialistickom spoločenstve (s výnimkou dobrého spolužitia za tandemu Dr. Gustáv Husák – János Kádar). Uplatňovala sa aj v postkomunistickej ére, v Európskej únii. Napríklad premiér V. Orbán (v roku 2002 podmieňoval vstup Slovenska do EÚ zrušením Benešových dekrétov ako noriem, ktoré nie sú podľa neho, teda aj podľa maďarskej vlády, súlade s európskym právom).

Tak sa stalo, o čom hovoril V. Clementis v projekte Nové Slovensko na pôde slovenského zákonodarného orgánu, a to Slovenskej národnej rady dňa 15. 9. 1945. Budúcnosť, budúce generácie nás budú súdiť, ako sme vyriešili túto otázku! A teraz po viac ako trištvrte storočí (75 rokov) v súčasnosti sa môžeme zisťovať, ako sa to podarilo realizovať tento veľký projekt budúcnosti Slovenska. Maďarská vláda v súčasnosti postupuje akoby v dvoch líniách: získavaním a kupovaním pôdy, nehnuteľností – získava tým časť štátneho teritória Slovenska ako jeho súkromný vlastník. A ďalej metódou ponúkania a rozdávania svojho štátneho občianstva, tým že tieto osoby nadobudnú dvojité štátne občianstvo. A komu budú vernými, ktorému štátu v krízových situáciách venujú svoju lojalitu? Budapešť tým získava popri pôde (území) aj personálny substrát Slovenska, a to občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti (asi 8,5 percenta jeho obyvateľov). Popritom Budapešť z času na čas vedie a príležitostne rozpútava aj hlasné kampane proti Benešovým dekrétom, proti údajnej kolektívnej vine, proti výmene obyvateľstva a úsiliu o realizáciu možnosti, aby sa maďarskí občania mohli usadiť vo svojom medzinárodne uznanom štátnom útvare. Má na tieto kampane svoje nástroje, svoje komunity, t. j. osoby maďarskej národnosti, ich politických predstaviteľov, ktorí veľmi usilovne a vehementne zakladajú svoje nové a ďalšie politické strany. Tvrdia, ako to za Alianciu povedal aj jej predseda K. Forró, že oni nie sú nacionalistickou stranou, ale majú túto agendu vraj „iba ako jeden pilier či stĺp“ programu. Sú vraj len komunitnou regionálnou stranou! Uverte tomu! Pamätajú na nezabudnuteľného pána Pála Csákyho (poslanca NR SR, aj EÚ) ktorý verbálne nacionalizmus vehementne zatracoval. Tvrdil, že ten patrí do 19. storočia. A oni, ich strana, maďarská – patrí už do 21. storočia! To je heslo axiomatické? Skôr závoj Šeherezády z Tisíc a jednej noci. Nezabudli na toto poučenie pána P. Csákyho, menovca dvoch urodzených pánov grófov, ktorí sa popri veľkom A. Apponyim zúčastnili ako členovia maďarskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži v roku 1920, kde sa podpísala Trianonská mierová zmluva. Úsmevný je aj výrok pána predsedu Aliancie, na otázku kedy prišli Maďari na južné Slovensko. Vraj oni sem neprišli, oni sú tu odjakživa, či boli tu vždy! Asi mu vypadla informácia (vedomosť), že v Maďarsku oslavujú pravidelne príchod Maďarov do Karpatskej kotliny ako tzv. zaujatie vlasti (honfoglálos). Tisícročné výročie zaujatia vlasti oslavovali v roku 1894, takže teraz je to už asi 1 125 rokov. Neboli tu teda vždy. A prišli až po predkoch Slovákov.

Menej úsmevné alebo tiež kuriózne je ustanovenie z Memoranda Strany maďarskej komunity z 2. júna 2020 (priniesli ho na Bratislavský hrad aj vtedajšiemu novému premiérovi I. Matovičovi, nominantovi obyčajných ľudí). Žiadajú v ňom uznať Maďarov za svojbytný politický národ na Slovensku; vytvorenie Maďarského okolia, ktoré by spravovali Maďari prostredníctvom svojich zástupcov. Možno sa chcú týmto odtrhnúť od maďarského národa v Maďarsku... Každopádne je to paródia na Memorandum slovenského národa, ktoré bolo prijaté na veľkom matičnom zhromaždení v roku 1861. Je to urážka týchto národno-emancipačných úsilí Slovákov z obdobia temna a otroctva, v ktorom žili v neústavnom, v podstate feudálnom a násilníckom systéme Uhorska. Ten asi v roku 1898 uzákonil, že všetky slovenské dediny a mestá museli mať maďarské pomenovanie a maďarský názov museli mať aj všetky časti chotárov, aj rieky, potoky, jazerá, rybníky. Pomaďarčené meno a priezvisko musel mať každý občan. Rozhovor po slovensky na ulici, vo vlaku, vo verejnosti trestali maďarskí žandári fackami, bitkou.

A skromné požiadavky Slovákov na jazykovú a politickú emancipáciu v totálne sa maďarizujúcom Uhorsku sú im na posmech. Sú takí politickí a stranícki predstavitelia Maďarov na Slovensku, a sú to mimochodom občania Slovenskej republiky (možno súčasne aj Maďarskej republiky).
 

7.

Ďalším, asi hlavným problémov maďarských predstaviteľov politických strán pôsobiacich na Slovensku – je majetok, vlastnícke pomery. Reštituovať by nebolo zlé, hovoria a píšu. Treba k tomu zrušiť príslušné Benešove dekréty. Ako na to?

Zásahom do majetkových pomerov osôb maďarskej národnosti bol dekrét prezidenta republiky z 25. októbra 1945 č. 108/1945 Sb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy. Konfiškoval v prvom rade majetok vo vlastníctve Nemeckej ríše, Kráľovstva maďarského a ďalej „osôb fyzických národnosti nemeckej alebo maďarskej, s výnimkou osôb, ktoré preukážu, že zostali verní Československej republike, nikdy sa neprevinili proti národom českému a slovenskému a buď sa činne zúčastnili boja za jej oslobodenie, alebo trpeli pod nacistickým alebo fašistickým terorom. Konfiškoval sa tiež majetok fyzických osôb, ktoré vyvíjali činnosť smerujúcu proti štátnej zvrchovanosti, samostatnosti, celistvosti, demokraticko-republikánskej štátnej forme, bezpečnosti a obrane ČSR, ktoré k takejto činnosti podnecovali alebo iné osoby chceli zviesť, zámerne podporovali akýmkoľvek spôsobom nemeckých alebo maďarských okupantov alebo v dobe zvýšeného ohrozenia republiky nadržiavali germanizácii alebo maďarizácii na území ČSR alebo sa chovali nepriateľsky k ČSR alebo k českému alebo slovenskému národu... (ods. 2, § 1).

Opätovne, ako v prípade úpravy štátneho občianstva, aj v prípade konfiškácie majetku fyzických osôb sa toto opatrenie, ústavný dekrét a následne ústavný zákon netýka, nevzťahuje na osoby len pre ich národnosť, t. j. len preto, že boli MAĎARMI. Konštrukcia ustanovenia nebola založená na kolektívnej vine (t. j. že sú Maďarmi), ale na predpoklade zodpovednosti (viny), ktorá vyplývala z ich správania, ich konania v tomto období. A to konanie – svojou povahou bolo páchaním zločinov, trestných činov, pretože konali proti československému štátu (suverenite, samostatnosti, štátnej forme), alebo konali proti národu (slovenskému), a to vo forme maďarizácie. Formulácia opätovne dáva osobe právne nástroje, inštitúty na dokázanie svojej neviny, na prelomenie, resp. na vyvrátenie prezumpcie viny, zodpovednosti.

Ústavný súd Českej republiky nálezom z roku 1995 potvrdil, že tento dekrét bol v čase svojho vydania legálny a legitímny. Tento záver platí aj pre Slovenskú republiku, kde tiež platil a uplatňoval sa tento dekrét.

Mierová zmluva s vojnu vedúcim a porazeným maďarským štátom bola podpísaná 10. februára 1947. Mierová zmluva medzinárodnoprávnou silou potvrdila legalitu a legitimitu všetkých československých ústavných zákonov a zákonov (dekrétov prezidenta republiky a nariadení SNR z rokov 1944 – 1946), ktoré zasahovali do majetku, do vlastníckych práv Maďarského kráľovstva a maďarských fyzických a právnických osôb na Slovensku. Podľa článku 29 tejto mierovej zmluvy nadobudlo Československo (rovnako ako ďalšie štáty bojujúce proti fašistickej osi, nazývali sa v zmluve „Mocnosti spojené a združené“), malo právo zhabať, podržať, likvidovať alebo inak naložiť s celým majetkom, právami a záujmami, ktoré v deň, keď táto zmluva nadobudla účinnosť, boli na jej území a boli majetkom Maďarska alebo maďarských príslušníkov.

Úmysel predstaviteľov maďarských politických strán na Slovensku dostať sa k tomuto majetku – a reštituovať, zdediť ho atď. – teda naráža na túto medzinárodnoprávnu prekážku. Ako sa s touto bariérou vysporiada? Jedno z riešení je – aj také možno najjednoduchšie, ale z najzávažnejšími dôsledkami – jednoducho vypovedať túto mierovú zmluvu. Analógia s vnútroštátnymi československými normami – maďarské subjekty tu vychádzali z toho, že dekréty prezidenta republiky, sú len – ako oni hovoria – tzv. Benešovými dekrétmi a po ďalšie nie sú právne dokonalé, ale naopak, možno preukázať, že sú v rozpore so súčasnými právnymi normami, že sú v rozpore s právom EÚ, alebo s právom civilizovaných štátov sveta. Táto ich ofenzíva sa nestretla s úspechom. Odmietla ju aj Európska únia, aj Ústavný súd Českej republiky. Mali by to ľahšie, ak by zaútočili na dokonalosť, legalitu a legitimitu mierovej zmluvy z roku 1947? Mohli by teda skúsiť vypovedať mierovú zmluvu z roku 1947? Podpísali ju USA, Veľká Británia, Sovietsky zväz (Ruská federácia je jeho právnym nástupcom), Austrália, Kanada, India, Nový Zéland a ďalšie štáty, ktoré Maďarsko vojensky priamo napadlo – Československo, Juhoslávia (Srbsko, Chorvátsko) a tiež Ukrajina. Vypovedanie by znamenalo, že by sa obnovil vojnový stav, že by Maďarsko bolo vo vojne s týmito štátmi. Budú nad tým uvažovať? Zvíťazilo by do tretice Maďarsko, a to po dvoch prehraných vojnách (prvej a v druhej svetovej)?
 

Z á v e r

Dekréty prezidenta republiky za legálne a legitímne uznal Parlament Európskej únie v roku 2002. Stalo sa tak po expertíze excelentných svetových právnikov (nemeckého, francúzskeho, britského), na základe ich nálezu, pričom tejto komisii predsedal Dr. Jochen Frowein, riaditeľ Max Planck Institutu z Heidelbergu. Už v roku 1995 Ústavný súd Československej republiky vydal svoje rozhodnutie, ktoré sa volá nález (publikovaný ako č. 55/1995 Sb.) Jeho nález znel – že sú v súlade s právom a zodpovedajú dobe ich prijatia po ukončení agresívnej totálnej vojny hitlerovského Nemecka a jeho spojencov, t. j. aj Maďarského kráľovstva.

V roku 2007 Národná rada Slovenskej republiky neprijala, resp. odmietla návrh Strany maďarskej komunity (prekladal ho predseda SMR poslanec Pál Csáky) o vzájomnom recipročnom ospravedlnení. Malo mať podobu a formu rovnakého uznesenia parlamentov Slovenskej republiky a Maďarskej republiky. V NR SR sa návrh ospravedlnenia stretol so zásadným odmietnutím: „Je to drzosť, žiadať od Slovákov ospravedlniť sa.“ Za čo? Za násilnú, maďarským štátom organizovanú asimiláciu, t. j . maďarizáciu. Maďarská republika, Maďari, ani maďarské politické strany so sídlom v Maďarsku a na južnom Slovensku sa Slovákom za stáročnú porobu doteraz neospravedlnili. Chýba im sebareflexia. Slovákom vidia v oku aj smietku, ale sebe nevidia ani brvno. Tak možno o tejto situácii hovoriť slovami z biblie, kde sa píše o farizejoch, farizejstve.

Sú kreatívne flexibilní maďarskí politici zo strany Aliancia. V diskurze, v ktorom sa dospelo k záveru, že dekréty sú právne nezrušiteľné, zrazu preskočia do inej roviny a dimenzie. Vraj nebudeme ich chcieť riešiť v politike, ale iba v diskusiách, v debatách, na seminároch odborníkov (historikov, politológov, právnikov atď.). Debaty mäkšie, ale aj tvrdšie, aj s podmienkami a ultimátami sa viedli už aspoň tri desaťročia. Politickým a právnym základom rozvoja vzťahov je Zmluva medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou, ktorá bola podpísaná v roku 1995 v Paríži. Ruky slovenského premiéra (V. Mečiara) a maďarského premiéra (G. Horna) spojil francúzsky predseda vlády E. Baladour. Bol to ten francúzsky premiér, ktorý niekoľko mesiacov pred svojou iniciatívou uvažoval rokovať o zmene hraníc v strednej Európe. Zavrhol toto riešenie. Tak sa v Paríži opätovne podpísali medzinárodné zmluvy, ktoré upravili územné aj politické vzťahy medzi dvomi štátmi v strednej Európe. Stalo sa tak, že po Trianone, po Quai de Orsay, máme Mantignon – medzinárodnoprávny základ vývoja vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskom v 21. storočí.

Vážení páni z Aliancie, z novej politickej strany na Slovensku, konštituovanej v Šamoríne v septembri 20021! Nemáte čo rušiť. Dekréty prezidenta republiky nie sú už platnými. Patria do histórie práva. Platnými a nemennými sú ich právne účinky, právne a majetkové vzťahy, ktoré z nich vyplynuli. Treba, aby ste si túto úlohu z vášho straníckeho programu vypustili a zrušili ju. Venujte sa vytváraniu, upevňovaniu a prehlbovaniu dobrých vzťahov slovensko – maďarských.

Konajme podľa odkazu slovenského velikána Ľudovíta Štúra: „Cesta naspäť nemožná, napred sa ísť musí!“

(K o n i e c)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984