Reklama
Reklama

Maďari nikdy nebudú revízii Trianonu bližšie, než keď sa jej úprimne a definitívne vzdajú...

Počet zobrazení: 1062

Oslavujeme (presnejšie poniektorí si pripomíname) sté narodeniny Slovenska. Slovensko sa zrodilo z Uhorska. Pôrodníkom boli štáty Dohody, víťazi v prvej svetovej vojne. Novonarodené Slovensko by samostatne neprežilo, preto cisárskym trianonským rezom prišli na politické svetlo sveta hneď dvojičky: Česko a Slovensko.

Uhorsko bolo od samého počiatku mnohonárodným štátom. Pôvodné zakladajúce etniká boli predchodcovia dnešných Maďarov a Slovákov. Niektoré etniká prichádzali ako kolonisti, „hostia“. Chorváti sa pripojili ako územný celok k Uhorsku. Pritom Nemci, Srbi, Rumuni mali svoje národné štáty za hranicami Uhorska. V priebehu stáročí národnosť obyvateľa nemala dnešný význam. Rozhodujúce bolo stavovské postavenie. Jozef II. pokusom nahradiť v krajine úradný latinský jazyk nemčinou prebudil do života národné živly. Predovšetkým maďarský, ktorý spustil systémovú maďarizáciu. „Maďarská revolúcia z roku 1848 mala voči Slovensku dobyvačný charakter a vyrovnanie tento zmysel iba potvrdilo. Logika udalostí bola potom jednoduchá, hoci nikto vtedy netušil, že už 8. február 1867, deň rakúsko-uhorského vyrovnania, rozhodol o zániku monarchie v roku 1918.“[1] Nekompromisná maďarizácia v Uhorsku viedla napokon k vytvoreniu viacerých národných štátov v rámci jeho pôvodných hraníc. Na druhej strane znamenala aj Maďarmi absolútne neprijatie myšlienky zvrchovanosti a štátnej samostatnosti nemaďarských národov Uhorska. „Všetko späť“ je jednoznačne národnou ideou aj dnešného maďarstva. V uplynulých sto rokoch sa postupy flexibilne menili, ale cieľ zostával a zostáva nemenný.

sturovo6.jpg

Marián Hronský v knihe Trianon píše: Realizmus skutočne nikdy nebol silnou stránkou politického a ideového sveta Maďarov. Chorobné miešanie politiky, práva a dejín však, bohužiaľ, nezostalo len majestátnym pocitom z klamného úspechu vyrovnania, ale bolo aj neustále sa vracajúcim motívom. … privolávaním slávnej minulosti na základe rôznych mýtov, báji či legiend a neustále dokazovanie politickej kultúrnej nadradenosti nad inými národnostnými etnikami vyvolalo znepokojujúci rast národného sebavedomia. V tom spočíval aj základ všeobecne platnej maďarskej „nevôle vidieť, nevôle chápať“. Platí to dodnes.

V poslednej dobe (ako samorastlý odborník na politické maďarstvo) často dostávam otázku, či maďarská dejinná nepoučiteľnosť je fakt, alebo naša paranoja. Doterajší vývoj vzájomných vzťahov potvrdzuje, že je to fakt. Vznik Slovenska na politickej mape sveta pred sto rokmi po celý čas jeho existencie sprevádza všeobecne rozšírená neochota na maďarskej strane prijať, rešpektovať a pozitívne sa vyrovnať s „Trianonom“. Neopodstatnená takzvaná trianonská trauma predovšetkým nedovoľuje Maďarom v Maďarsku a kdekoľvek vo svete na trianonskú mierovú dohodu zabudnúť, či pochopiť ju. Uvedomiť si, že nie je to akt pomsty na Maďaroch, ale zabezpečenie spravodlivosti pre uhorských Nemaďarov. Veď Maďari v Uhorsku mali všetko a Nemaďari, najmä Slováci a Rusíni, nič. Maďari volajú: Trianon nebol pre nás spravodlivý. Majú pravdu! Ale nebol spravodlivý ani voči Slovákom – státisíce ich zostali v Maďarsku, Rumunsku či Juhoslávii. Preto dohoda v Trianone určila podmienky pre zachovanie všetkých novovzniknutých národnostných menšín v každej z trosiek Uhorska zrodenej krajiny a pre ich kvalitný národný život. Československo ich dodržiavalo a dodržiava aj Slovensko. Maďarsko nie. Uplynulých sto rokov pokračuje v asimilácií!

Aj z tohto dôvodu ma zaujal článok P. Morvaya: Maďarská menšina má sté narodeniny.[2] Opakuje niektoré stereotypy – „Slováci sa stali vládnucim národom, Maďari v mnohých ohľadoch druhoradými občanmi a diskriminovanou menšinou.“ Podľa neho to viedlo k tomu, že slovenská strana sa chcela revanšovať za minulé príkoria, maďarská sa vraj ťažko zmierovala so stratou vedúceho politického postavenia a straty vyplývajúcich privilégií. Autor odkazuje na vedecké práce, ktoré tvrdia, že „pre postavenie (maďarskej) menšiny bolo vždy najdôležitejšie, nakoľko dokázala rozhodovať sama o sebe a nakoľko sa mohla aj v rámci menšiny prejavovať pluralita názorov“. Také vraj boli obdobia prvej republiky a od roku 1989. Bratku, ale to je takmer 50 rokov! A ďalších sedem rokov prežili plno maďarsky po rozhodnutí Viedenskej arbitráže pre návrat do maďarskej vlasti! Taktiež po návrate československého občianstva v roku 1948 maďarská menšina u nás mala dobré podmienky pre svoj rozvoj. A ak napádajú obdobie po februári 1948 a nedostatok občianskych a politických práv, tak v tom boli rovnoprávni so Slovákmi i Čechmi. Skutočne ťažká chvíľa pre Maďarov v Československu bola v rokoch 1945 až 1948. Podotýkam, že neboli druhoradými občanmi. Neboli vôbec občanmi Československa! Od roku 1938 boli občanmi Maďarska. Tak ako trianonská mierová dohoda reagovala na neudržateľnú maďarizačnú politiku v Uhorsku, tak aj povojnový osud československých Maďarov zauzlila dovtedajšia šovinistická a revanšistická maďarská politika, ktorú zintenzívnila Viedenská arbitráž. Ale Spojenci po druhej svetovej vojne rozlišovali mieru zodpovednosti. Pokiaľ Nemci boli pod záštitou USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu odsunutí z východnej Európy (aj 400 tisíc z Maďarska!), ´tak Maďari dostali druhú šancu. Maďari ostali v Československu a od roku 1948 ako riadni občania. Odišlo ich asi 70 tisíc so súhlasom maďarského štátu v rámci výmeny obyvateľstva. Opakujem, ich odchod do Maďarska bol dohodnutý medzi vládami. Nebol to mierový diktát, toto spojenie v maďarčine radi používajú.

Zaujalo ma tvrdenie (a súhlasím s ním), „že vedľa seba Slováci a Maďari žijú v jednom štáte ako keby v dvoch oddelených realitách, neexistuje prepojenie medzi slovenským a maďarským verejným diškurzom, medzi väčšinovou a menšinovou občianskou sférou. (…) príkladom je Fórum inštitút v Šamoríne o ktorého činnosti a výsledkoch slovenská verejnosť prakticky nič nevie. (…) mnohé z toho by mohlo zaujímať i Slovákov, či dokonca prispieť k ich vlastnej sebareflexii, podľa doterajšieho zvyku asi nič z toho v slovenčine nebude prístupné.“[3] Problém spočíva predovšetkým v praktizovanej neochote väčšiny maďarskej menšiny u nás podieľať sa na riadení vecí spoločných. Príkladom prekročenia „maďarského“ tieňa sú ministerské posty obsadzované stranou Most-Híd a práca ich ministrov. Ešte dosiahnuť, aby aj mestské a obecné zastupiteľstvá na slovenskom juhu pochopili, že sú súčasťou Slovenskej republiky a majú nielen právo, ale aj povinnosť zabezpečovať úlohy pre všetkých obyvateľov, nielen maďarskej národnosti.

sturovo1.jpg

Príkladom života vedľa seba je aj Jarmok Šimona a Júdu v Štúrove. Písal som o ňom pred rokom, platí to aj o tom minulotýždennom. Návštevníka poteší množstvo maďarského tovaru. Vravím maďarského, lebo prichádzajú aj maďarskí predajcovia z Rumunska. Problémom nie je ani to, že nákupným jazykom je maďarčina. Vždy sa nájdu ochotní tlmočníci z radov návštevníkov. Tŕňom v oku je maďarská často iredentistická propaganda, ktorej zákaz je zakotvený v mierových zmluvách z rokov 1920 i 1946. Niekoľko stánkov vám ponúka maďarské národné devocionálie hrubého šovinistického zrna. Odznaky, nášivky, samolepky s mapkami Veľkého Maďarska, odmietaním Trianonu. Množstvo pseudovedeckých kníh o vyvolení maďarského národa. Mindent vissza! Všetko späť. Aj takéto činy a počiny samospráv na svojprávnom slovenskom území vedú k paralelnosti života slovenského a maďarského národa v Slovenskej republike, čo pranieruje aj novinár Morvay.

Pokračujem v odpovedi na otázku, či je hrozba maďarskej iredenty možná aj dnes. Pomôžem si slovami politológa Juraja Marušiaka z Ústavu politických vied SAV. Ten vyjadril v Pravde z 29. 9. 2018 v príspevku: Mníchov ako historická skúsenosť aj tento názor: „... maďarské praktiky s vydávaním pasov v Zakarpatsku a vydieranie Ukrajiny v súvislosti s postavením tamojšej maďarskej menšiny sú problémom pre nás i pre Európu. To je podobne ako zviditeľňovanie prítomnosti maďarského štátu na južnom Slovensku varovaním, že princíp dobrých susedských vzťahov, ktorý je pre fungovanie mierovej Európy dôležitejší ako spoločný trh, mena či parlament, ostáva zraniteľný.“[4]

Svoj článok končí slovami: Mníchov nás naďalej varuje, že to čo dnes považujeme za istotu, sa môže zmeniť prakticky zo dňa na deň.

Musíme sa zmeniť. Nielen Slováci, ale aj Maďari. Tak ako to napísal už pred 90 rokmi nestor slovenských historikov Daniel Rapant, ktorého slová som uviedol v názve príspevku: Maďari nikdy nebudú revízii Trianonu bližšie, než keď sa jej úprimne a definitívne vzdajú.

sturovo2.jpg

sturovo3.jpg

sturovo5.jpg
Fotografie autora (4) z Jarmoku Šimona a Júdu v Štúrove, október 2018.

SÚVISIACE:
Ferdinand Vrábel:
Maďarská menšina u nás v uplynulých sto rokoch

 


[1]Jozef Lysý O prežívaní stredoeurópskej demokracie s. 89. In: Gonec, Pekník a kol.: Milan Hodža ako aktér medzinárodných vzťahov, Bratislava 2015, Veda

[2]Denník N. roč. 4, č.196, s. 11

[3]Denník N. roč. 4, č.196, s. 11

[4]Juraj Marušiak: Mníchov ako historická skúsenosť, Pravda 29.9.2018

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Polepšení
Mediálne halali
Jestřáb kontra Hrdlička?
Komunálne voľby 2018
Hovoriace zrkadlo
Desať poznámok ku komunálnym voľbám
Esemeskoví šmejdi
Nohavica poděkoval za Puškina Okudžavou
Reklama
Reklama
Reklama