Reklama
Reklama

Má vláda iné možnosti ako zlepšiť sociálno-ekonomickú situáciu?

Počet zobrazení: 4620

Maastrichtské kritériá, Pakt stability a rastu, Fiškálna zmluva, Európsky semester, zákon o rozpočtovej zodpovednosti: všetky záväzky vlády jej manévrovací priestor zužujú. Napriek tomu je odpoveď na otázku v nadpise jednoznačná: „Áno, má.“ Existujú riešenia bez akéhokoľvek porušovania hore uvedených európskych či slovenských  mantinelov.

„Thinking outside the box“ – inovatívny spôsob myslenia, ktorý je  vyhľadávaný v najlepších technologických korporáciách, v manažovaní štátov akoby absentoval. Nekonvenčné riešenia nie sú pritom v dnešnej dobe také nevídané a neslýchané. Používajú ich centrálne banky, aspoň sa ich tak snažia na verejnosti prezentovať. Prečo by vláda nemohla ísť v ich šľapajach a skúsiť niečo iné? Na rozdiel od centrálnych bánk by to mohlo pomôcť naozaj, nielen naoko.

Načrtnem iba dve z viacerých možností, ktoré by vláda mohla zvážiť:  štátom podporované hotovostné platby a peňažná reforma.

Štátom podporované hotovostné platby
 

Zákon o obmedzení platieb v hotovosti bol prijatý, aby minimalizoval daňové úniky, šedú či čiernu ekonomiku a iné neželané javy. Paradoxne štát prichádza podporou bezhotovostných platieb o závratné čiastky. Obmedzovaním hotovostných platieb sa totiž ukracujeme o príjem z tvorby peňazí. Na ilustráciu, o aké sumy štát preferovaním bezhotovostných platieb pred hotovostnými prichádza, uvediem jednoduchý prepočet:

Celkový objem transakcií nebankových spoločností prostredníctvom bánk v r. 2013 podľa údajov ECB bol na Slovensku 1 182, 366 mld. eur. Viaceré štúdie odhadujú ročnú rýchlosť obehu eura v rôznych krajinách eurozóny na úrovni 2,4 až 2,8. Inými slovami, sto eur v ekonomike vyprodukuje za rok transakcie v rozsahu 240 až 280 eur.  Predpokladajme, že rýchlosť obehu eura je na Slovensku cca. 2,6. Ak teda vydelíme celkový objem transakcií rýchlosťou obehu peňazí, dostaneme objem peňazí v obehu. V roku 2013 to bolo takmer 455 mld. eur (1182,366/2,6). Podľa údajov NBS bolo v roku 2013 v obehu len takmer 9 mld. eur v hotovosti. Znamená to, že hotovosť predstavovala len asi 2% peňazí v obehu. Zostávajúcich 98% predstavovali elektronické peniaze. Elektronické alebo bankové peniaze vytvárajú komerčné banky a inkasujú príjem z ich tvorby (úrok). Na tvorbu hotovosti (bankoviek a mincí) majú monopol centrálne banky, ktoré inkasujú príjem z ich tvorby (rozdiel medzi nominálnou hodnotou a nákladmi na tvorbu a distribúciu hotovosti). Tomuto príjmu sa niekedy hovorí „ražné“, ale zaužívanejší je názov „seigniorage“. Tieto výrazy sú ale v praxi spájané skôr s iným významom. Neprekvapuje to: príjem z tvorby peňazí je takmer neznámym pojmom.  Pre zjednodušenie výpočtu predpokladajme, že náklady spojené s tlačením bankoviek sú zanedbateľné (napríklad pri 100-eurovej bankovke je to len niekoľko centov). Predpokladajme, že by sa na Slovensku v roku 2013 uskutočnilo iba 17% z celkového objemu transakcií v hotovosti. Potom by zisk NBS predstavoval 77,3 mld. eur (455*0,17). Neuhradená strata NBS z minulých rokov bola v roku 2013 5,4 mld. eur. Po jej splatení by NBS zostávalo takmer 72 mld. eur. Tie by po prijatí malej novelizácie zákona o NBS bola NBS povinná odviesť do štátneho rozpočtu. Vláda SR by tak začiatkom roka 2014 bez problémov splatila celý slovenský štátny dlh, ktorý predstavoval 40 mld. eur. Zostalo by necelých 32 mld eur. V roku 2014 boli výdavky verejnej správy spolu 28 mld. Štát by nepotreboval vybrať na daniach a odvodoch ani euro a hospodáril by stále s prebytkom cca 4 mld. Ak by sa vláde a štátnym orgánom podarilo v ďalších rokoch motivovať občanov k zvyšovaniu objemu hotovostných platieb, mohlo by sa občanom a podnikateľom podstatne znížiť daňové a odvodové zaťaženie. Štát by pritom nevytváral stratu, naopak, začal by akumulovať prebytky.


Viac sa o tejto téme môžete dočítať v článku: „Ako znížiť daňové zaťaženie? Plaťme v hotovosti.“ Uvedený príklad ilustruje, o aké finančné čiastky prichádzame tým, že nechávame naše peniaze tvoriť bankami.

Kľúč k úspechu držia vo svojich rukách občania. Centrálna banka nevie ovplyvniť objem hotovosti v obehu. Ten záleží od dopytu obyvateľstva po hotovosti. Na základe jeho vývoja sa banky v predstihu zásobia dostatočným objemom hotovosti, ktorý nakupujú od centrálnej banky za nominálnu hodnotu. Banky napr. nakupujú viac hotovosti v predvianočnom období, kedy sa dopyt po hotovosti tradične zvyšuje. Čím viac bankoviek sú komerčné banky nútené na základe dopytu obyvateľstva od centrálnej banky nakupovať, tým väčší podiel zisku z tvorby peňazí sa prelieva z rúk bánk do centrálnej banky a do štátnej pokladne. Keby štát prehodnotil zámer znižovať  bezhotovostné platby a naopak všemožne ľudí motivoval, aby používali hotovosť, mohol by „bezbolestnejšie“ financovať verejné výdavky.

Peňažná reforma – tvorba peňazí v rukách štátu
 

Hotovostné platby nie sú praktické a sú spojené s viacerými rizikami. Sú nemoderné a súčasný trend smeruje k úplnému nahradeniu hotovosti elektronickými peniazmi. Bezkontaktné platby, internetové a mobilné aplikácie, elektronické peňaženky, atď. Zdá sa, že bankovky a mince to majú definitívne spočítané. Prečo som potom v prvom návrhu vysvetľoval, ako by sme využívaním hotovosti vedeli uhradiť celý štátny dlh a podstatne znížiť daňové a odvodové zaťaženie? Na rozdieloch medzi hotovosťou a elektronickými peniazmi, som chcel objasniť pojem príjmu z tvorby peňazí a demonštrovať, o koľko štát, t. j. my všetci prichádzame.

Samozrejme, riešením nie je návrat späť k hotovostným platbám. I keď, ak by sme si mali vybrať medzi komfortnosťou bezhotovostných platieb a elimináciou rizík spojených s držaním hotovosti na jednej strane alebo na strane druhej  podstatným znížením daní a odvodov, splatením štátneho dlhu, dobre fungujúcou infraštruktúrou, primeranými platmi štátnych zamestnancov a podstatne vyššími dôchodkami, je zrejmé,  ktorú možnosť by sme si vybrali. Nepraktické a nekomfortné platby v hotovosti by nám všetkým za to stáli.

Dobrou správou je, že  môžeme užívať výhody bezhotovostných platieb a nemusíme sa zriecť zisku z tvorby peňazí. „Stačí“ zaplátať legislatívnu dieru, ktorá už stáročia umožňuje bankám vytvárať nové peniaze prostredníctvom poskytovania úverov. Takéto bankovníctvo sa nazýva  bankovníctvom frakčných rezerv a je založené na kreatívnej praktike účtovníctva vytvárať peniaze „z ničoho“, ktorú niektorí ekonómovia označujú za podvod. Banky kedysi tlačili svoje vlastné peniaze, preto sa im aj dnes hovorí bankovky. Málokto dnes vie, že existovali aj štátovky, papierové peniaze emitované štátom alebo panovníkom. Všetky peniaze v obehu by z dôvodu príjmu z tvorby peňazí mali byť vo forme štátoviek, i tie elektronické. Potom je pravdepodobné, že by štát nepotreboval vyberať žiadne dane a odvody. Navyše by začal vyplácať občanom dividendu alebo základný príjem. Podrobnejšie o tejto téme sa dočítate v článku: „Nastal čas daní s mínusovým znamienkom?“. Prechod z bankových na štátne peniaze je v skratke podstatou peňažnej reformy.

O malú peňažnú reformu sa pokúsil už britský konzervatívny premiér Sir Robert Peel, ktorý sa v roku 1844 zaslúžil o schválenie takzvaného „Bank Charter Act“. Sir Robert Peel si uvedomil, že moc tvorby peňazí nemá v rukách štát, ale komerčné banky. Schválením tohto zákona bolo definitívne v Anglicku ukončené právo bánk tlačiť vlastné bankovky. Toto privilégium prešlo do rúk Bank of England. Tento zákon mal však dva vážne nedostatky. Bank of England až do jej zoštátnenia v r. 1946 bola súkromnou inštitúciou. Tento fakt by nebol taký dôležitý, ak by príjem z tvorby peňazí smeroval do štátnej kasy. Oveľa závažnejším problémom zostáva skutočnosť, že i keď banky nemohli ďalej tlačiť vlastné bankovky, na substitúty peňazí – bankové peniaze, tvorené prostredníctvom úverov, sa zákaz nevzťahoval. V 19. storočí ešte neexistovali elektronické peniaze, ako ich poznáme dnes. Bankové peniaze ale fungovali veľmi podobne, formou zápisov na účtovných knihách bánk. Zákon z roku 1844, žiaľ, neupravoval tvorbu bankových – účtovných peňazí. Banky mohli ďalej využívať legislatívnu dieru a bez problémov tvoriť bankové peniaze prostredníctvom úverovania – jednoduchým pripisovaním čísel v bankových knihách na účty klientov. Všeobecná predstava o bankách, ktoré poskytujú úvery z vkladov, je chybná. Banky nepresúvajú žiadne peňažné prostriedky z účtov vkladateľov na účty tých, ktorí si peniaze požičali. Banky iba jednoducho pripíšu peňažné prostriedky na účet klienta čerpajúceho úver. Takýmto kreatívnym účtovníctvom banky fingujú vznik vkladu, akoby peniaze, ktoré si chce klient od banky požičať, v skutočnosti na účet vložil sám. Túto legislatívnu dieru sa pokúša raz a navždy zaplátať iniciatíva za peňažnú reformu.

Najznámejší pokus o presadenie peňažnej reformy, ktorému nechýbalo veľa k úspechu, vznikol ako odpoveď na Veľkú hospodársku krízu zo začiatku 30. rokov 20. storočia v USA. Zástancami iniciatívy s menom „Chicagský plán“ boli významní ekonómovia tej doby z prestížnych univerzít; Irving Fisher z Yaleskej univerzity či Henry Simons a Paul H. Douglas z University of Chicago. Spúšťačom návrhu peňažnej reformy bol podiel viny komerčných bánk a súkromnej centrálnej banky FED na vzniku a predlžovaní tzv. Veľkej depresie. Chicagský plán navrhoval oddeliť tvorbu peňazí od úverovania v bankovom systéme, a vyžadovať od bánk 100%-né krytie vkladov štátom vydávanými peniazmi. Žiaľ, táto iniciatíva skončila v zásuvke prezidenta F. D. Roosevelta. Pod vplyvom J. M. Keynesa si Roosevelt vybral tú horšiu z dvoch možností, ktoré mal na stole. Tá sa stala známa pod názvom „The New Deal“. Na rozdiel od bežných predstáv nebol však New Deal financovaný z federálneho rozpočtu, ale zo zdrojov emitovaných americkou centrálnou bankou, FED-om.

Paralely medzi finančnou krízou z r. 2008 a jej dôsledkami a Veľkou depresiou si uvedomili ekonómovia z MMF; Čech Jaromír Beneš a Nemec Michael Kumhof. Podrobili Fisherov Chicagský plán analýze za využitia najmodernejších ekonometrických techník, ktoré má dnešná ekonomická veda k dispozícií. Nielenže potvrdili Fisherove pôvodné tvrdenia ako: lepšia kontrola a menšie výkyvy hospodárskeho cyklu, úplná eliminácia rizika bankových „runov“, dramatické zníženie štátneho, ale aj súkromného dlhu. Experti MMF navyše predpokladajú zvýšenie hospodárskeho rastu o 10 percentuálnych bodov a dlhodobé zníženie inflácie, ktoré by sa malo približovať k nule.

Zdá sa, že priekopníkom peňažnej reformy v súčasnosti by sa mohol stať Island. Návrh peňažnej reformy podporovaný premiérom Islandu, je predstavený v článku: „Island si vytvorí alternatívu ku kapitalistickému systému. Nechce krízy.“ Na konci článku je k dispozícii na stiahnutie viac ako 100- stranový podrobný návrh s popisom peňažnej reformy.

Zisk z tvorby peňazí  v podobe úrokov z celej peňažnej zásoby si banky privlastňujú neprávom. Za normálnych okolností by sa o zisk či stratu z investovania mali deliť s vkladateľmi a investovať by mali iba peniaze, ktoré im boli na tento účel zverené. Štát by mal trvať na oddelení tvorby a alokácie peňazí v hospodárstve. Tvorbu by banky mali prenechať štátu, je to jeho privilégium a zároveň zodpovedná funkcia.  Štát by musel ale garantovať dlhodobú stabilitu cien pohybujúcu sa okolo nulovej úrovne.

Naopak gro alokácie peňazí by mal štát prenechať bankám. Tie sú na túto úlohu najlepšie pripravené. V prípade prvotnej alokácie peňažných prostriedkov, prostriedky, ktoré neminie štát do obehu na potrebné funkcie a chod štátu, by boli prenechané k dispozícií bankám. Tu by mal štát dozrieť na to, aby ním vytvorené peniaze banky umiestňovali do produktívneho hospodárstva, a nie do kasínovej ekonomiky. Komerčné banky hodnoty v spoločnosti priamo nevytvárajú, ale financovaním potrebných projektov na tvorbu hodnôt vplývajú nepriamo. Za úspešnú a produktívnu alokáciu peňazí by bankám prináležala spravodlivá odmena.

Banky sa privilégia a moci spojenej s tvorbou peňazí a ich nekontrolovanou alokáciou vo veľkej miere zameranej na finančné špekulácie, z ničoho nič nevzdajú. Vyžaduje si to politickú moc, ktorá nájde odvahu peňažnú reformu uviesť do života.

Autor, Ing. Marek Schmögner, MSc., je absolventom Ekonomickej univerzity v Bratislave a London School of Economics

Foto: Images Money / Flickr

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa fedor@biont.eu.sk
#1
Fedor Macášek
28. máj 2015, 22:26

Kiež by to bolo také jednoduché :-)

http://www.telegraph.co.uk/finance/economics/11362615/Why-printing-money-wont-work-for-Europe.html

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama