Reklama
Reklama

Má ešte dnes čo povedať minulosť roku 1968?

Prof. Ivan Laluha, svedok a historik Dubčekovej éry
Počet zobrazení: 3267

laluha.jpgProf. Ivan Laluha sa trvalo zaoberá rokom 1968 a to aj na pôde Ústavu politických vied SAV pod vedením Miroslava Pekníka. Bol aktívny v zahraničnopolitickej oblasti na parlamentnej pôde po roku 1989 s vyvrcholením v roku 1992 pri vyhlásení slovenskej zvrchovanosti. Je nielen svedkom, ale aj historikom. Spája v sebe nielen bezprostrednosť zážitku, ale aj odstup a nadhľad vedca. V spoločných publikáciách ÚPV SAV okolo seba združil mnoho obdobných osobností. 

Vzhľadom na prudké, prelomové problémy, rozpory medzi štátmi a stranami v EÚ, ba krízu súčasnej Európy nás zaujímalo, či ešte vôbec má zmyslel vracať sa do minulosti, či má rok 1968, keď pokus o reformu zastavila polmiliónová armáda, význam pre dnešok.

Je to dodnes neprekonaná výzva na to, aby sa presadili, uplatnili civilizačné hodnoty, ako je spravodlivosť, humanizmus, svet bez vojen a násilia. Dnes vidno zreteľnejšie, že medzi rokom 1968 a rokom 1989 nie je Berlínsky múr, že medzi obomi rokmi nie je diskontinuita. Je medzi nimi, aj keď s prestávkou, vývojová civilizačná súvislosť. Aj  rok 1968 a aj rok 1989 sú veľké hnutia proti totalite, protitotalitné hnutia, pohyb spoločnosti proti uzurpácii moci, pohyb spoločnosti za rozšírenie demokracie. Pohyb proti totálnej moci. Z toho sa dá čerpať aj pri dnešnej obrane proti totálnej moci kapitálu, peňazí...

Boli ste mladý, aké spomienky máte na rok 1968, na zdvih slovenskej spoločnosti?

Primerane veku, bol som mladý, všetci reformátori boli zväčša mladí, hľadali sme východisko z krízy, ktorá u nás nazrela v niečom novom, v každom prípade išlo nový, iný, lepší model spoločnosti, ako bol ten sovietsky, ktorý sem bol presadený nie práve najšťastnejším spôsobom. Zároveň sme sa však chceli vyhnúť niektorým nedostatkom, ktoré mal spoločenský model na Západe. Veď na Západe sa v tom istom roku 1968 búrili najmä študenti voči západnému „modelu“. Aj keď sa to dnes veľmi nenosí, povedal by som, že išlo v podstate o hľadanie tretej cesty. Boli sme však naivnejší, ako si to dnes pripúšťame.

Aká bola vtedajšia spoločnosť na Slovensku?

Celá spoločnosť už bola iná, národ bol iný, veď vyrástli nové generácie. Bola to už nie prebúdzajúca sa, ale prebudená spoločnosť, a chcela žiť v podmienkach, kde by sa mohol uplatniť talent a schopnosti každého. Ľudia sa už nezaoberali chimérami šťastného zajtrajška, chceli vidieť výsledky svojej práce. Po tom ľudia prahli. Tá nedočkavosť občana, ten nedočkavý pohyb občana, to nebolo z biedy, ale z toho, že sme niečo dosiahli a chceli sme ísť ďalej, chceli sme moderné formy riadenia a viac skutočnej demokracie. A v tom bolo Československo iné, v tom bola tá nedočkavosť. Pohyb roku 1968  bol pohyb zhora, od tých ľudí, ktorých na Slovensku Dubček zhromažďoval už od roku 1963 a potom s tými, ktorí sa k nemu neskoršie pridávali na Morave a v Čechách. Bolo jasné, uvedomovali si to, že zmeniť treba systém. Alexander Dubček už v máji 1967 zdôrazňoval, že politiku triedneho boja  a triednej nevraživosti, na ktorej stál dovtedy systém, treba nielen prestať uplatňovať, ale ju treba odstrániť.

Bol tu aj mohutný národný pohyb, na prvé oslavy Štefánika po mnohých desaťročiach na Bradlo prišlo okolo stopäťdesiattisíc Slovákov... ako si to vnímal vtedy a ako dnes?

Prežíval som to vtedy, bol som na Bradle a dnes sa na to pozerám s nostalgiou. A neraz s nepochopením. Podstata bola v tom, že po rokoch obviňovania z buržoázneho nacionalizmu a klérofašizmu sa tu zrazu zjavila národná hrdosť, národne sebavedomá mládež, zhodili sme zo seba biľag nacionalizmu, to bolo podstatné... išlo o rehabilitáciu slovenskej politiky, už sa robila politika aj na Slovensku. Preto sa hľadalo východisko vo federácii. Už vtedajšie diskusie o tesnej či voľnej federácii v mnohom prejudikovali to, čo nás čakalo po roku 1989. Chceli sme voľnú federáciu. Teda model, ktorý napokon vedúce elity zamietli aj po roku 1989! A potom už nebolo iné východisko a prešlo sa na samostatnosť. Ale tie diskusie roku 1968 o tom, čo má byť prvé, či federácia alebo demokracia, po roku 1989, ako sa ukázalo, sa museli nakoniec vyriešiť samostatnosťou. Rok 1968 v tomto bol predzvesťou nielen sporu, ale aj riešenia. Podstata je v tom, že v roku 1968 nesmierne vzrástlo na Slovensku národné povedomie. Rok 1968 vyniesol do popredia nielen národné sebavedomie, ale aj nevyhnutnosť národnej ekonomiky. Napríklad Hvezdoň Kočtúch ako známy vedec-národohospodár  vyvrátil to, čo by sme mohli natvrdo nazvať lžou oficiálnej čechoslovakistickej politiky. Bola to neodmysliteľná súčasť zdvihu slovenského sebavedomia, sebavedomia slovenskej inteligencie... rok 1968 bol rokom prebudenej slovenskej spoločnosti, zanechal v obyvateľstve stopu, Dubček bol a zostal symbolom.

Čím sa dá charakterizovať rok 1968?

Rok 1968 to bola nádej! Bol som pri „odkliatí“ Milana Rastislava Štefánika na Bradle. Bolo to pre nás všetkých niečo úžasné, nezabudnuteľné. A nádejné. Ale nádej vzbudzoval náš vývoj aj v ostatnom svete. Vtedy demokratická a osobitne ľavicovo orientovaná spoločnosť na Západe sa nielen so záujmom, ale s nádejou pozerala na vývoj u nás najmä pokiaľ išlo o hodnoty, ktoré tamojší západný systém zašantročil. A odrazu malá krajina, neznámy politik, za ktorým ide celý národ, priniesli nádej... o to väčšie bolo sklamanie po invázii armád v auguste 1968. Avšak ozývajú sa hlasy, že kým v roku 1968 naše hnutie prinášalo nádej aj pre druhú, západnú časť Európy, po roku 1989 najmä Česi, ale aj Slováci sklamali, lebo nepriniesli nič nové, len reštauráciu kapitalizmu, vlastne sme len reprodukovali kapitalizmus, ktorý tu už bol bez akýchkoľvek vylepšení, bez inovácií...

V tom je základný rozdiel medzi rokom 1968 a rokom 1989?

V roku 1968 nám išlo o obrodu. Koncepciou domácich elít bola obnova smerom k humanizmu a demokracii. Začal sa otvárať priestor pre trh, zrušila sa cenzúra, uvoľnili sa podmienky pre cirkvi, umožňovalo sa cestovanie na Západ, viac ako 35 000 ľudí  nespravodlivo odsúdených bolo rehabilitovaných, smerovalo sa k podpore malého a stredného podnikania, spelo sa k prvkom obnovy občianskej spoločnosti. Mnohé, o čo sme sa v roku 1968, usilovali však vtedy ešte nedozrelo. Zasiahli do toho vonkajšie sily, vnútorný masívny pohyb bol zastavený zvonku.

V roku 1989 vonkajšie sily, vonkajšie pomery vytvorili priestor na zmeny vo vnútri Československa, ale zároveň zorientovali domáce elity tak, že tieto nehľadali nijaké nové východiská, ale išli len po majetkovej koncepcii a vlastne privatizácia bola podstatou obnovy starého systému aj s tými nedostatkami, ktoré tu máme.

Je rok 1968 uzavretý?

V širších súvislostiach je to neprekonaná a stále sa opakujúca výzva, volanie po civilizačných a kresťanských hodnotách. Sociálne nerovnosti sa prehlbujú a dovedú k tomu, že bude stále väčší tlak na sociálne spravodlivú, humánnu spoločnosť. K tomu sa pripája aj protest prírody, staronové výzvy čakajú na riešenie.

Foto: Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
07. október 2015, 21:04

Som tiež účastníkom a svedkom tej doby. Áno, to obdobie bolo obdobím očakávania aj uvoľnenia a nádeje v zmeny z istých kŕčovitých situácií. Aj keď sa hovorí o „Pražskej jari“ iniciatíva prišla zo Slovenska. Rád by som pripomenul Gustava Husáka, ktorý mal v televízii reláciu, kde nad listami divákov opakovane vysvetľoval nutnosť zmien v štátotvornom usporiadaní medzi Českom a Slovenskom. Po pravde povedané, v Čechách si tým obľubu nezískal.

Áno, Alexander Dubček sa stal symbolom tej doby. Treba však aj povedať, že v spoločnosti sa objavovali aj mnohé „pazvuky“ a to podstatne drsnejšie ako je pripomenutia a oprášenie si Štefánika. Sľuby však o odstránenie „pazvukov“ však išli do prázdna a súzvuk sa nekonal. Šíritelia týchto „pazvukov“ ( KAN, K 231 …) po roku 1989 aj priznali, že už 1968 mali za cieľ zmenu režimu.

Zásah vojsk Varšavskej zmluvy jednoznačne neschvaľujem, hlavne pre jeho dopad na komunistické hnutie, ktoré sa z neho nespamätalo dodnes, keď dostalo naviac ďalšiu ranu v naivnej politike Gorbačova. Je však otázkou či by rok 1989 nebol už v roku 1968 ?!  

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama