Má Orbán ľavici prekážať?

Počet zobrazení: 4662

Minulú sobotu zorganizovalo niekoľko ľavicových organizácií konferenciu „Pohľady zľava“, aká by nepochybne zaujala aj mimobratislavské publikum. Po dvoch vecne zameraných paneloch (o minimálnej mzde a komunálnej politike) bol tretí venovaný „budúcnosti ľavice“. Jeho všeobecné zameranie a jeden a pol hodinový limit bol pre panelistov nevýhodou a o ich predstavách o budúcnosti ľavice sme sa nedozvedeli nič. Spor Eda Chmelára a Ľuba Blahu o uznesenie EP proti vláde Viktora Orbána však poukázal na zaujímavú hodnotovú dilemu (nielen slovenskej) ľavice.

Poslanec Smeru sa k sporu vyjadril aj neskôr na internete: „Je choré, že časť ľavice žiada trestať našich susedov za právny štát, ale keď liberál Macron útočí vo Francúzsku na práva robotníkov a vojnový zločinec Blair v minulosti likvidoval sociálny štát, tak pre nich tresty nikto nežiadal. Je snáď pre ctených súdruhov právny štát dôležitejšou hodnotou ako sociálny štát?“

Priznám sa, že sprvoti mi ani nebolo jasné, o čom sa tí dvaja hádajú. Až neskôr som pochopil, že na Facebooku bolo málo dôležité hlasovanie v EP impulzom (aspoň pre niektorých predstaviteľov slovenskej ľavice) na komentovanie. Mimochodom, uplynulé dva dni som sa na to pýtal ľudí vo svojom okolí: zopár z nich síce tému v správach zachytilo, ale zaujala ich menej, než opakujúce sa zápchy na diaľnici, čo je opätovný dôkaz – bohužiaľ, nie prvý –, ako sa (slovenskí) ľavicoví intelektuáli dokážu zhodnúť, že musíme byť bližšie k ľuďom a ich problémom (Blaha: „Ľavica sa musí vrátiť k bežným ľuďom z tovární, mestečiek a dedín. Počúvať ich a nie poučovať. Riešiť ich sociálne problémy.“), ale najvášnivejšie a najdlhšie sa hádajú o veciach, ktoré sú týmto ľuďom úplne vzdialené (a ukradnuté).
 

Macron či Blair ľavicu v EP „nevzrušuje“
 

Keďže však Slovo vnímam nielen ako komunikačný kanál o ľavicových pohľadoch, ale aj ako platformu pre ľavicovú ideovú diskusiu, vrátim sa k dileme, ktorá Chmelára a Blahu – ktorí sa v mnohých ľavicových pohľadoch zhodnú a moja skúsenosť hovorí, že ľudia na Slovensku ich svorne vnímajú ako radikálnych ľavicových mysliteľov – rozdelila. Mali „ľavičiari“ v EP hlasovať za uznesenie proti Orbánovi, keď rovnako nebojujú proti Macronovi a v minulosti nebojovali proti Blairovi?

Najskôr z technickej stránky treba poznamenať, že v prípade Macrona a Blaira sa taká možnosť ani len nenaskytla. Ani tí najradikálnejší ľavičiari v EP nikdy nenavrhli začať procedúru, ktorá sa (teoreticky, prakticky sa to nepochybne nestane ani v prípade Maďarska) môže skončiť dočasným odňatím hlasovacích práv v Rade EÚ. Ľuba Blahu to môže oprávnene hnevať, ale je zjavné, že ani len komunisti v EP sa takýmto spôsobom nepustili do ochrany sociálneho štátu. Vyčítať teda niekomu, že nehlasoval za niečo, čo sa ani neocitlo na stole, nepovažujem za korektné. Vyčítať to Chmelárovi, ktorí v EP nikdy nesedel, je ešte nekorektnejšie a navyše, ani sme sa nedozvedeli, ako by sa hypoteticky rozhodol.

Za korektnú teda nepovažujem výčitku, že ľavicoví poslanci EP hlasovali proti Orbánovi, keď nehlasovali o Macronovi či Blairovi (keďže takú príležitosť nemali), ale otázku, či bolo správne hlasovať proti Orbánovi kvôli právnemu štátu, ak EP kvôli demontáži sociálneho štátu proti žiadnej vláde nezasahuje. Pritom opomeniem samotnú správu a uznesenie, pretože som nečítal ani jedno, ani druhé, a zaregistroval som výhrady niektorých slovenských poslancov, že správa obsahovala nepravdivé tvrdenia a informácie, a ak niečo vecne a faktograficky nesedí, ťažko by som to aj ja podporil, nech by som so aj všeobecným úmyslom súhlasil.
 

Demontáž demokracie – ohrozenie existencie ľavice
 

Domnievam sa, že sociálny štát a právny štát musí pre ľavicu predstavovať rovnocennú hodnotu. A preto sa ľavica musí ozvať proti demontáži jedného, i druhého. Existencia sociálneho štátu síce teoreticky existenciu právneho štátu nevyžaduje, ale v kapitalistickej spoločnosti je predstava socialistov a komunistov o sociálnom štáte bez právneho štátu neuskutočniteľná.

Likvidácia moderných demokratických mechanizmov je v kapitalistickom štáte vždy väčším ohrozením pre ľavicu než pre pravicu. Dokonca existenčným. Blair nepochybne veľmi, preveľmi poškodil sociálnu demokraciu, ale svojou neoliberálnou a vojnovou politikou neohrozil existenciu ľavice. Paradoxne pomohol tej radikálnejšej, o čom svedčí úspech dnešného lídra labouristov, lebo zdiskreditoval „tretiu cestu“, demaskoval sociálnu demokraciu, podporujúcu liberálnu ekonomickú globalizáciu. Avšak práve tým, že neohrozil právny štát a demokratické mechanizmy, nevzal svojim (nielen) ľavicovým oponentom reálne možnosti na komunikáciu svojich kritických postojov, na názorový súboj proti nemu, na odhaľovanie jeho zločinov a na ovplyvňovanie verejnej mienky do takej miery, že dnes je uznaným vojnovým zločincom. Existencia slobodných (aj verejnoprávnych) médií, rovnocenného prístupu ku komunikačným kanálom a prostriedkom, nezávislé súdnictvo, efektívna verejná kontrola vlády – to všetko bolo v Británii nástrojom rýchleho konca politika, ktorého v máji 1997 labouristické davy zbožňovali, lebo po takmer dvoch desaťročiach dokázal poraziť konzervatívcov.

Ak teda v niektorom európskom štáte dochádza k demontáži právneho štátu a demokratických mechanizmov, likviduje sa sloboda tlače, na okraj spoločnosti (a z podnikov, dokonca aj osobným nátlakom) sú vytláčané a zastrašované odbory, ohrozované sú pracovnoprávne výdobytky a pod tlakom je nezávislé súdnictvo – je to pre ľavicu prinajmenšom rovnaké ohrozenie ako demontáž sociálneho štátu. Avšak s potenciálne vyšším rizikom, lebo ľavica stráca účinné nástroje, aby presadzovala svoju antikapitalistickú politiku a účinne bránila prípadnému odstraňovaniu sociálnych práv pracujúcich. Nemôžem komplexne posudzovať situáciu v Maďarsku a poznám viacero sociálnych opatrení Orbánovej vlády, ktoré považujem za inšpiratívne. Avšak zároveň nemožno nevidieť, ako bol zlikvidovaný ľavicový denník Népszabadság, ktorý – porovnanie s postavením Práva v ČR a Pravdy v SR dokazuje, že nie náhodou – bol v čase likvidácie najčítanejšími mienkotvornými novinami v Maďarsku. Nemožno tiež nevidieť oslabovanie postavenia odborov a útoky voči tým ich predstaviteľom, ktorí politicky nepodporujú súčasnú vládu.
 

Kapitalizmus prekvitá, demokracia chradne
 

A tak sa dostávam ešte k druhému faktoru, ktorý by podľa mňa mal ovplyvňovať rozhodovanie o európskom (ne)odsúdení konania niektorej z vlád zo strany ľavice. A tým je medzinárodná solidarita ľavice. Myslím si, že aj v tom konkrétnom prípade z minulého týždňa by sa ľavicoví politici mali pýtať svojich partnerov, kolegov, súdruhov v Maďarsku. Prosím, nie „progresívnych liberálov macronovského typu, ktorí sú dnes hlavným motorom neoliberálnej globalizácie“ (ako ich identifikoval Ľubo Blaha), ale tých, ktorí sú „hnutím pracujúcich ľudí“, ľudovými a antiglobalistickými. Hoci s Ľ. Blahom súhlasím, že sa nesmieme „báť národných motívov“ a u nás má byť ľavica aj „slovenská“, nič z toho nám nesmie brániť, aby sme sa nevzdali medzinárodnej solidarity. Solidarity s ľuďmi, ktorí zmýšľajú rovnako a ktorým ide o rovnaký cieľ.

Radikálna ľavica nie je nedemokratická, tobôž protidemokratická. V Európe, na svete, ani u nás. Naopak, bola to práve ľavica – a to aj radikálna v podobe komunistov – ktorá na súmraku prvej Československej republiky bojovala o záchranu demokratického štátu. V nových geopolitických podmienkach sa síce postupne komunisti tejto hodnoty vzdali, ale len na chvíľu a radikálnejšie prúdy (ilegálne skupiny hlásiace sa k štvrtej internacionále) ani to. Demokratické slobody sú totiž v kapitalistickej spoločnosti nevyhnutnou, nenahraditeľnou a prvotnou podmienkou pre fungovanie a vzostup (radikálnej) ľavice, pretože umožňujú slobodne pôsobiť v spoločnosti a na spoločnosť. Ba je to dokonca práve ten neoliberálny globálny (a globalizujúci sa) kapitalizmus, ktorý sa (opäť raz) stáva skutočnou hrozbou demokracie („Dnes vieme, že kapitalizmu sa darí aj v ére beztrestnosti, keďže v súvislosti s krízou (finančnou z  r. 2008, pozn. B. O.) nepadol prakticky žiaden rozsudok odňatia slobody. Naopak, banky vďaka nalievaniu nových peňazí do finančného systému ešte viac stučneli  a ich akcionári zbohatli. Otázka je, či túto éru prežije aj demokracia...“ – Martin M. Šimečka, Denník N, 13. 9. 2018).

A tak boj za demokraciu, reálne fungujúcu, boj za moderné demokratické práva, reálne uplatniteľné aj pre nemajetných, boj za právny štát, garantujúci rovnosť a ochranu práv aj pracujúcim bez kapitálu je v skutočnosti to, čo nás, ľavicu, od „nafúkaných mestských liberálov s ich frázami o kapitalistickej slobode a kapitalistickej demokracii“ (opäť citujem Ľ. Blahu) odlišuje, a nie s nimi spája. To isté platí vo vzťahu k nacionalistickej „antibruselskej“ konzervatívnej pravici (hoci opakujem, že nechcem vynášať súd v konkrétnom spomínanom prípade, lebo o ňom neviem dosť).

Ale rozhodne to znamená, že pre ľavicu nesmie byť právny štát menej dôležitý než sociálny štát. Iný postoj by bol zradou našich kľúčových hodnôt a (nemajetných) pracujúcich.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984