Reklama
Reklama

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)

ZROD MODERNÉHO NÁRODA
Počet zobrazení: 2641

ludovit_stur.jpgV Slove sme po minulé roky prinášali ako letné čítanie ukážky z detektívnej tvorby spisovateľa Ľuboša Juríka, v roku 2014 sme uverejnili jeho životopisný román o Alexandrovi Dubčekovi ešte pred jeho vydaním.

Teraz ponúkame našim čitateľom ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Román Ľuboša Juríka je pokusom o komplexný pohľad na Štúrov život a dielo, pričom sa autor nevyhýba ani kritickým hodnoteniam, omylom a chybám, v snahe vykresliť plastický význam a prínos tohto velikána.

Veríme, že čitatelia Slova sa nedajú odradiť rozsahom jednotlivých častí (Celý román má vyše 900 rukopisných strán) a vo chvíľach oddychu so nájdu čas na vcítenie sa do doby, života a diela Ľudovíta Štúra.


Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.


Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)


Činnosť Společnosti bola naozaj obsiahla; jej členovia si začali pravidelne písať s českými vzdelancami, so srbskými a chorvátskymi národovcami, s Poliakmi, ba aj ruskými učencami. Štúr bol v písomnom spojení s Palackým, Jungmannom, Čelakovským, Pospíšilom a inými. Takto vznikali kontakty, nadväzovali sa osobné priateľstvá, ale aj politické spojenia. Keď cez Bratislavu prechádzali poľskí študenti alebo chorvátski poslanci, boli hosťami Společnosti; v polovičke júna 1836 pripravila Společnosť mimoriadne zasadanie na počesť poľského historika Waclawa Alexandra Maciejowského, autora Dejín slovanského zákonodarstva. Štúr ho po poľsky privítal a iní členovia recitovali ruské a české básne. O niekoľko dní neskôr bolo ďalšie mimoriadne zasadnutie, na ktoré prišiel český novinár a spisovateľ Karel Boleslav Štorch. Štúrove pavučinky boli už vtedy rozhodené takmer na celý slovanský svet; na lýceum prichádzali časopisy, z viedenskej tajnej študentskej spoločnosti prišli do knižnice ruské, chorvátske i české knihy. Tak sa Společnosť i Štúr sám čiastočne radikalizovali; napríklad poľský revolučný spolok vo Viedni im poslal aj publikácie a rezolúcie a tie veru nemilosrdne kritizovali šľachtu a panujúci spoločenský poriadok. Ľudovít Štúr si z rodičovského domu okrem iného odniesol aj vyhranené demokratické cítenie a čítaním revolučných poľských spisov v ňom zosilnel kritický vzťah k šľachtickému despotizmu. Neskôr, 27. decembra 1837, napísal dobrému priateľovi Ctibohovi Zochovi: „Považuji dějepis a vidím, že zlé to největší, feudalizmus totiž a z neho vyplynulá aristokracie byli příčinou tisícera strastí, neštěstí a záhub, jenž stíhali úprimný rod náš... Teď hlavní jest mé péče zásady ony a ducha toho záhubného mladíkům našim zošklivili...“ A poľskí študenti poučení revolúciou odkazovali slovenským druhom: „Nechajte tam tých Aristotelov, Platónov! Ľud! Ľud, to je to! Pre ľud písať, tam najviac preukážete službu vlasti!“

Najbližšími Štúrovými spolupracovníkmi a priateľmi boli v tom čase Benjamín Červenák a Alexander Vrchovský. Spočiatku hlavne Vrchovský. Bola to svojrázna postava. Narodil sa 20. októbra roku 1812 v Skalici, vyštudoval práva. Vrchovský bol mimoriadne ambiciózny. Mal organizačný talent a najmä vďaka nemu sa na istý čas stal vodcom slovenského študentstva. Keďže študoval vo Viedni a bol starší od Štúra, predsa len mal väčší rozhľad i bohatšie skúsenosti. Bol rovnako dobrým rečníkom ako organizátorom, poznal svetovú literatúru a svetové jazyky. Na študentov mal aspoň taký vplyv ako Štúr. Títo dvaja mladíci vychádzali spolu napodiv dobre; nebolo medzi nimi revnivosti ani nenávisti, hoci by sa to dalo predpokladať. Štúr bol dosť rozumný, ale i veľkorysý, aby osobnú rivalitu obetoval národným záujmom. Vrchovský bol „čudák s črtami génia“, alebo „génius s črtami blázna“, v každom prípade to bol vzdelaný mladík, rozhľadený nielen vo svetovej literatúre, ale aj v politike. Nútil slovenských študentov učiť sa západné jazyky a tak otvárať okná do Európy. Zdalo by sa, že Vrchovský bude zastávať v neskorších osudoch národa významnú úlohu vzhľadom na jeho vystupovanie v tridsiatych rokoch. Vrchovský po úradnom zákaze študentských spoločností založil po poľskom príklade tajný mladoslovenský revolučný spolok Vzájomnosť so štúrovcami a inými národovcami, ale bez umierneného Štúra. Vydávali Vzájomnostné listy, pričom sa zamerali na kritiku proti panujúcemu feudálnemu spoločenskému poriadku. Vzájomnosť ilegálne pôsobila v rokoch 1837 – 1840 a hoci sa Štúr o jej existencii dozvedel, nepodnikal žiadne kroky proti Vrchovskému, väčšiu časť času vtedy bol aj tak na štúdiách v Halle. Vrchovský už koncom roku 1837 navrhol založiť Maticu slovenskú, no Štúr len poznamenal, že tento návrh „ne dosti příhodný k vyvedení“. Po skončení štúdií sa Vrchovský stal advokátom v Pešti a tam sa jeho záujmy obrátili iným smerom; do politického diania a pohybu Slovákov nezasahoval. Ale i tak sa vo Vrchovského peštianskej advokátskej kancelárii ako élevi a praktikanti vystriedali viaceré známe slovenské i maďarské osobnosti z literárneho prostredia, medzi nimi básnici Janko Kráľ i Alexander Petöfi, ako aj spisovateľ Mór Jókai. Pripomenul sa až v revolučných rokoch, ale jeho účinkovanie bolo rozpačité. Zomrel v máji roku 1865 dosť záhadnou smrťou; utopil sa v Dunaji pri Ostrihome za veľmi podozrivých okolností.

Alexander Boleslavín Vrchovský ako znalec západných literatúr obdivoval romantickú poéziu i život anglického básnika lorda Georga Byrona. Tento veľký básnik zomrel v roku 1824 v Terste, keď sa ponáhľal pomôcť gréckej revolúcii; zanechal po sebe pozoruhodné básnické dielo, jeden z vrcholov európskeho romantizmu. Nečudo, že ho Vrchovský zbožňoval; no nielen on. Byron – práve prostredníctvom Vrchovského – ovplyvňoval cítenie i myslenie mladej generácie. Poéziu Georga Byrona charakterizuje vášnivý, romantizujúci svetabôľ, až zúfalstvo a beznádej; navyše erotický horúci vzťah k žene a láske. Ľudovít Štúr sa vtedy postavil proti Byronovi, presnejšie povedané proti takémuto chápaniu romantizmu. Poznal slovanské literatúry, najmä Mickiewicza. Romantizmus Mickiewiczov bol oduševnený láskou k národu, k jeho histórii a slobode; takýto romantizmus vyhovoval Štúrovým predstavám a vlastne i potrebám: „Nuž, či je to poézia, keď sa to telo až do omrzelosti pretriasa na vidličkách a vystavuje na obdiv každá časť jeho?“ Hovoril o Byronovej poézii, myslel však na viacero vecí. Predovšetkým odsudzoval také chápanie a ponímanie poézie (alebo umenia), ktoré nehovorí k národu a o národe; preč s erotikou, ak ide o osudy národa! Zároveň dával jasne najavo svoju ideovú orientáciu. Nie západ, lež východ. Budúcnosť má slovanstvo. Okrem toho takýmto postojom jednomyseľne vylučoval z poézie ženu a lásku ako objekt. No nielen to, čo treba dať národu. Štúrov osobný život to potvrdzuje; zostal starým mládencom. A napokon, ak sa spor o Byrona vyriešil v Štúrov prospech, na dlhé roky sa tým určil charakter slovenskej romantickej poézie, ba poézie vôbec. Len si všimnime, ako málo je v našej romantickej poézii žien! Ak láska, tak iba láska k národu. Aj taká skvostná poézia, ako je Sládkovičova Marína, si musela vypočuť nejednu ostrú výčitku. Na manželstvo Sama Chalupku reagoval Štúr smutne i podráždene; už mu „po Všeslávii zazvonili; sme již docházeji pohřebné verše. Vzornou tuto horlivosť lichotíci žena zakopala. Pokoj prachu.“

V neskorších rokoch Štúr komentoval Vrchovského počínanie slovami: „To má z Byrona!“

Lepším priateľom Ľudovíta Štúra v druhej polovici tridsiatych rokoch bol Benjamín Pravoslav Červenák. Aj Červenák mal vodcovské ambície, no na rozdiel od Vrchovského nemal taký rozhľad, ani iskru, ktorá by rozpaľovala. Dosť skoro si to uvedomil a po celý čas spolupráce so Štúrom stál skromne v jeho tieni. Červenák nemal Štúrovu autoritu, tak si ju vynucoval prísnou disciplínou. Ale aj to malo svoj význam. Společnost česko-slovenská bola – na rozdiel od poľských spolkov, maďarských či nemeckých študentov – lepšie organizovaná a vnútorne zjednotená. Disciplína, ktorú zaviedol Štúr a upevnil Červenák, mala svoj význam pri formovaní slovenského politického pohybu. Bez poriadku, vnútornej jednoty a disciplíny by Štúr a jeho generácia sotva niečo dokázala, pretože, ako neskôr napísal Jozef M. Hurban: „Slovenskom pohnúť nebolo knižku napísať.“ Práve táto disciplína a jednota pomáhala štúrovcom prekonávať aj vážne rozpory, ktoré vznikli či už pri uzákonení spisovnej slovenčiny, pri redigovaní Slovenských národných novín či v rokoch revolučných.

Nebol to len Vrchovský a Červenák, ktorí sa stali Štúrovými priateľmi a spolupracovníkmi. Okolo Ľudovíta Štúra sa sformovala celá generácia mladých slovenských inteligentov, neskorších spisovateľov, politikov a vedcov; každý, kto za niečo stál, formoval sa a rástol pri Štúrovi. Boli to bratia Grossmannovci, Maróthyovci, Fundákovic, Karol Raphanides, Imrich Blažkovič, Štefan Repický, Karol Priekopa, Ján Volko, Ján Ondruš, Samuel Michalovič, aj Pavel Ollík, August Škultéty, Pavol Čendekovič, Ladislav Paulíny, Jaroslav Bórik, Ján Bysterský, Pavol Košacký, Daniel Krmich, Ján Mayer, Juraj Záborský, Timotej Cochius, Janko Kalinčiak, Jozef Hurban a ďalší. Takmer každý z nich sa nejakým činom zapísal do dejín slovenského národa.

Keď však spomíname Štúrových priateľov, nemožno vynechať priateľa najväčšieho a najúprimnejšieho! Akože zabudnúť na človeka, ktorého priateľstvo s Ľudovítom Štúrom bolo priam osudové? Je to Jozef Hurban. Keď tento rodák z Beckova (nar. 1817) prišiel do Bratislavy študovať na evanjelické lýceum, veľa toho o slovenskom národnom pohybe nevedel, ba nevedel toho veľa ani o Slovensku. Počul o Štúrovi i o Společnosti a kým Hurban Štúra kritizoval, Záborský sa ho vášnivo zastával. Mladý Hurban sa však vtedy zaujímal hlavne o Greguša a potom o bezstarostný študentský život; a ako sám hovorí: „tak z módy sa i maďarizoval.“ Nemal vyhranené názory. Na jednej strane mu akási vrodená pýcha bránila zblížiť sa so Štúrom a dobrovoľne sa poddať jeho vodcovstvu, no na druhej strane nemal veľmi v láske ani maďarskú spoločnosť pre jej namyslenosť a nadradený postoj k Slovákom. Prešľapoval.

Hurban sa začal meniť až pod priamym Štúrovým vplyvom. Ľudovít Štúr mal záujem o každého slovenského študenta a Hurban rozhodne nebol výnimkou. Už prvé osobné stretnutie so Štúrom tak zapôsobilo na mladého Hurbana, že ešte v tú samú noc napísal rozrušený mládenec báseň o slovanstve. Na druhý deň ráno ju dal prečítať Štúrovi, aby počul jeho úsudok. Samozrejme, Štúr bol rád; vyčítal Hurbanovi niektoré chyby, ale báseň sa mu páčila. Dokonca povedal Hurbanovi, že Slovensko si z neho vychová statného syna. A to rozhodlo. Jozef Hurban sa stal Štúrovým priateľom a zostal ním až do posledných hodín Štúrovho pohnutého života.

Prvé osobné stretnutie Hurbana so Štúrom bolo v máji roku 1835 a už v septembri 1836 sa Jozef Hurban stal členom Společnosti. Hurban sám opisuje prvé stretnutie so Štúrom: „Vchádzajúc pod bránu školskej budovy stretol ho mladík štíhleho vzrastu, oka blýskajúceho i vo večernom čase; mladistvé, útle fúzy pokrývali jeho líce i bradu, jeho krok bol prudký. Milanovi prebehli akési horúce prúdy, srdce sa mu chvelo a hruď sa dmula bázlivou prudkosťou. Bol to Ľudovít Štúr, toho času najhorlivejší Slovák na bratislavskom lýceu, ktorý pre svoje dary a cnosti bol v láske u učiteľov, ktorého si slovenská mládež ctila, iní sa ho ako mladíka veľkého vplyvu báli. Milan prechovával k nemu vnútornú úctu, hoci jeho doterajší nihilizmus a jeho prázdna dialektika neraz i proti nemu hlas pozdvihovali.“ 

Hurban sa chcel mlčky pohnúť ďalej, ale Štúr ho pristavil: „Akože, pán Milan, cvičíte sa v slovenskej reči? Vy máte dobré schopnosti. “ Keď Hurban rozpačito mlčal, Štúr pokračoval:  „Nuž, však vy ste Slovan, či nie? A Juraja Záborského priateľ.“ Keď Hurban pritakal, že Záborský je jeho priateľ, Štúr mu povedal, že má dobrého priateľa, aby sa ho pridŕžal a aby niekedy navštívil aj jeho. Hurban o sebe napísal: „Milan stál vo večernej tme pod školskou bránou a pred božím chrámom; a v jeho duši začínalo svitať, hoc zábresk dennice jeho duchovného precitnutia – bol ešte ďaleký od Milanovho duševného života.“

Štúr prebudil v Hurbanovi národného ducha. Po tomto rozhovore sedel Hurban dlho do noci a na druhý deň priniesol Štúrovi svoje slovenské verše.

Vo svojej Ceste Slováka k slovanským bratom na Morave a Čechách, napísal o Bratislave: „Veď k Bratislave (Prešporku) ma viažu tie najsvätejšie spomienky. V nej sa rozžala svieca, rozplápolala pochodeň môjho života. Tu som uzrel hviezdy, ktoré ma povedú na búrlivom mori môjho života, tu som v zápale a nadšení mladých rokov pocítil blaženosť, ktorá mi bude osladzovať trpký kalich, čakajúci — tuším — na mňa a na všetkých, ktorí obraňujeme sväté dedičstvá národné.“

Pár dní po prvom stretnutí pozval Štúr Hurbana na prechádzku do viníc za Bratislavou a tu počul Štúra rozprávať o slovanskej histórii, o Mickiewiczovej Óde na mladosť, o Puškinovi a Lermontovovi. Cez prázdniny 1835/36 sa Jozef Hurban začal učiť československú gramatiku, písal verše i veselohry a svoj osobný denník si viedol po slovensky. „Štúrova osobnosť a jeho elektrika podmaňovali mu ľudí dobrej vôle,“ napísal Jozef M. Hurban po rokoch vo svojich spomienkach na Ľudovíta Štúra.

Ľudia žijú vedľa seba. Ktovie, akí sme v skutočnosti? Na okamih sa nám zjaví skrytá podoba našej skutočnej osobnosti, pri náhodnom stretnutí či geste si uvedomíme čosi ako pravdu o sebe, alebo o svojich blízkych; a život ide ďalej.

Ten májový večer roku 1835 pred bránou evanjelického lýcea azda rozhodol o priateľstve Ľudovíta Štúra s Jozefom Miloslavom Hurbanom, o osude slovenského národa? Bola to náhoda, ktorá zviedla týchto dvoch mužov do jedného šíku? Sotva. V politike či v dejinách, sa na takéto náhody neverí. Bola to nevyhnutnosť. Skôr či neskôr by ich osud spojil. V dejinách sa vždy stretávajú najlepší muži národa, ak ide o budúcnosť národa; a história to vždy potvrdzuje.

V školskom roku 1936 pribudli Štúrovi ďalšie povinnosti. Keďže bol výborným študentom, niektorí profesori – najmä Schröer a Ševrlay – mu zverovali prednášky v nižších triedach. Prednášal v syntaxi i v sekunde latinčinu aj históriu i slovenskú gramatiku. Štúr mal ako pedagóg úspech; dokázal zaujať žiakov bez rozdielu národnosti a všetky jeho prednášky študenti hojne navštevovali. Schröer mu sprostredkoval súkromné hodiny u kníhkupca Schwaigera a lekárnika Friedlera a mešťana Brauna. Od Schwaigera dostával knihy a, pravdaže, zaujímali ho najmä tie s revolučným obsahom. Štúr mal dosť úloh, ale napriek tomu usilovne pracoval. Nechodil na bály, študentské zábavy, ba ani do krčiem; nanajvýš tak posedel pri pohári piva a domácej klobáske v spevokole, kde študenti debatovali, rečnili a spievali až do polnoci, on sám hrával na gitare a rád spieval. Jeho obľúbenou piesňou bola Bože môj, otče môj, ako je ten svet zmotaný, no najmä Nitra, milá Nitra, ktorou sa takéto posedenia obyčajne končievali. Radšej mal vychádzky do Malých Karpát, na Červený kríž, Kozí vrch či do blízkych vinohradov. Aj tieto potulky využíval Štúr na to, aby si zarečnil; keď sa študenti usadili okolo neho niekde na čistinke v horách, sugestívnym hlasom vykladal osudy Veľkej Moravy, dejiny slovanstva, hovoril o legendách, o literatúre, o Slovensku a Slovákoch; ale aj o tom, čo čaká jeho generáciu. Vedel svojich poslucháčov nadchnúť a hlboko rozrušiť. A keď na záver spoločne zanôtili Nitra, milá Nitra, v každom z nich silnelo presvedčenie, že urobia pre národ všetko. Boli mladí a plní nádejí v budúcnosť; a budúcnosť, ako veštil Štúr, patrila im.

Pri jednej príležitosti povedal: „Veľa tvoriť, málo troviť, sa učiť, bratia, buď naša snaha.“ Táto myšlienka sa stala akoby mottom celej štúrovskej generácie, ba aj symbolom spoločenského a historického poslania štúrovcov.

Myšlienky bolo treba premeniť v činy; prvým editorským, vydavateľským i politickým počinom Ľudovíta Štúra bolo vydanie neveľkej publikácie Plody zborů učenců československé prešporského (vytlačil tlačiar Landerer). Do tohto zborníka zaradil Štúr – spolupracoval s ním najmä Timotej Cochius – najlepšie literárne práce členov Společnosti česko-slovanské. Bezpochyby bola to veľká udalosť nielen pre Štúra samotného, ale aj slovenské študentstvo, ba svojím spôsobom i pre slovenský národný pohyb. V Plodoch sú uverejnené predovšetkým básne, mnohé len priemernej úrovne. No bratislavskí študenti sa týmto činom výrazne pripomenuli: sme tu, treba s nami počítať! Formuje sa generácia, ktorá chce niečo povedať. Plody zapôsobili. Vyvolali niekoľko protichodných reakcií. Kráľovský cenzor si schuti zaškrtal, svoje urobil aj tlačiarensky škriatok. Plody vyšli s viacerými tlačiarenskými chybami a s malými cenzorskými zásahmi, takže Štúr poslal Palackému do Prahy okrem výtlačku Plodov aj „několik opsání toho, co nám soudce královský vytřel“. Vyjdenie Plodov bolo výbornou príležitosťou, aby mohla Společnosť nadviazať nové kontakty. Publikáciu zasielali všetkým významnejším učencom, spisovateľom i inštitúciám, Plody zborů učenců československé prešporského vyšli síce v češtine, ale s mnohými jazykovými úpravami v prospech slovenčiny. Takže už tu, v tomto prípade, sa naliehavo pripomenula otázka spisovného jazyka, ktorá neskôr vyvolala mnohé spory a div nie rozkoly v slovenskom národnom pohybe. V tom istom roku totiž uverejnil Ján Kollár v češtine svoju úvahu O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskymi. Táto Kollárova rozprava bola napísaná pozmenenou češtinou, v ktorej bolo veľa slovenských slov a výrazov. Rovnako tak aj Plody. Českým, ale ani slovenským vzdelancom sa nepáčilo, že mládež vydáva svoj almanach v slovakizujúcej češtine. Niektoré české časopisy v tom dokonca videli snahu odtrhnúť sa, izolovať od Čechov a tak Štúr musel v liste uspokojovať Palackého, že Slováci nič také nezamýšľajú. „Len jednotu, ale to ma trápi,“ písal Michalovi Godrovi, „by sme v skutočnom očistci, veď aj píšeme len po česky, ľudu nášmu, najmä katolíckemu, stávame sa z väčšej čiastky neprístupnými a ak vychádzame na javisko v našom slovenskom nárečí, od Čechov sa odtrhujeme, na čo privoliť nemôžeme.“ Tak, či onak, pokiaľ ide o slovenčinu na slovenskom nebi sa zatiahlo búrkovými mrakmi, z ktorých sa o desať rokov pozdejšie parádne zablyslo a zahrmelo.

Vydanie Plodov Štúra iba prebudilo k ďalšej vydavateľskej činnosti. Po smrti Štefana Ďugu, slovenského národovca a evanjelického farára v Skalici, vydala Společnost Truchlospěv, ktorého autorom bol Štúr. Štefan Ďuga pomáhal Společnosti najmä pri zriaďovaní knižnice, a preto si vyslúžil dôstojný nekrológ. Štúr chcel vydať aj dedikačné ódy na popredných žijúcich národovcov, učencov a spisovateľov slovenského i slovanského sveta. Publikácia mala mať názov City vděčnosti. Na životopisoch pracovali niektorí členovia Společnosti takmer dva roky, ale ani napriek veľkému Štúrovmu úsiliu City vděčnosti nevyšli.

Bratislava je na Rybnom námestí oddelená od Podhradia (Schlossbergu) závorami. V Schlossbergu i na Zukermandli bývajú väčšinou Židia a chudobnejší remeselníci. Domce tu nie sú také honosné ako domy mešťanov z  mesta. Za poslednými chalupami sa začínajú polia a na vŕškoch sú vinice. Proti prúdu Dunaja je niekoľko kilometrov za mestom Karlsdorf (dnešná Karlova Ves) a potom zase polia a vinice. Ak pôjdete stále proti toku rieky, prídete až k ohybu, kde sa do Dunaja vlieva Morava. Niekoľko domcov, záhradný hostinec a na brale rozvaliny starého hradu Devín. Z hradu vidno na široké polia za Dunajom, korytá oboch riek a úbočia Malých Karpát; ďaleko vzadu je Bratislava. Je to tiché, pokojné miesto, niekedy sa sem zatúlajú výletní hostia, v hostinci si zajedia domácu klobásu a vypijú pohár piva.

Bolo Juraja, nedeľa 24. apríla 1836, príjemný, slnečný deň. Všade cítiť jar.

Po dvoch, po troch odchádzajú slovenskí študenti cez predmestie von za Bratislavu. Na tento deň naplánoval Štúr výlet na Devín, na miesto zašlej slovanskej slávy. O výlete nikto nesmie vedieť, iba tí najvernejší členovia Společnosti. Opatrnosti nikdy nie je dosť, najmä ak sa vrchnosť a maďaróni s neľúbosťou pozerajú na podobné akcie slovenských študentov. Tajnostkárstvo nevyplýva len z romantizmu, ale aj z praktických dôvodov; načo na seba zbytočne upozorňovať? Až za Bratislavou sa všetci poschádzali a v dobrej nálade sa vybrali na Devín. Cestou Štúr s Grossmannom a Čendekovičom porozdávali text piesne, ktorú na nápev Nitra, milá Nitra zložil Ľudovít Štúr. Účastníci výletu mali svoje presné úlohy; ten recitovať báseň, iní predniesť historický výklad či zaspievať novú pieseň. Všetko bolo pripravené a zorganizované.

O ôsmej hodine ráno sa už stretli v záhrade hostinca, ktorý je priamo pod Devínskym hradom. Bolo ich sedemnásť: Daniel Jaroslav Bórik, Ján Bysterský, Timotej Cochius, Pavol Čendekovič, Benjamín Červenák, Draholín Frndák, Gustáv Grossmann, Jozef Hurban, Pavol Košecký, Daniel Minich, Ján Maróthy, Ján Mayer, Ladislav Pauliny, Drahotín Raphanides, August Škultéty, Juraj Záborský a ich vodca – Ľudovít Štúr.

Na hrad sa pohli spoločne. Atmosféra bola sviatočná a slávnostná. Keď vystúpili až medzi zrúcané hradné múry, Ľudovít Štúr sa postavil na vyčnievajúci kameň, sňal čiapku a začal spievať.

          „Děvín, milý Děvín, hrade osirelý,
           pověz že nám, kedy tvoje hradby stály?“     

Družina sa pridala k nemu. Stáli tam s obnaženými hlavami, srdcia im vzrušene tĺkli očarené veľkosťou chvíle. Na oblohu pomaly stúpalo slnko.

Keď doznela pieseň, Štúr sa ujal slova. Bol sugestívny rečník a pohľad na jeho vysokú postavu uprostred starých, slávnych hradieb, bol impozantný. Vedel dojímať. Mal cit pre mieru. Ovládal poslucháčov; politik, aký má byť.

Štúr hovoril o veľkých a slávnych dňoch Slovákov, o ich predkoch, o Svätoplukovi, Mojmírovi, Rasticovi, o ich moci a bojovnosti. Aké to boli časy! Tam, v zašlých rokoch histórie je naša veľkosť; z nej nech sa poučí nevedomý, nech naberie síl malomyseľný. Máme sa o čo oprieť. Sme národ, ktorý má bohaté tradície a dávnu kultúru. Ale teraz? Národ spí. Pravda, je v potupe a v posmechu. Spánok je to tvrdý. A mládež, práve táto mládež ho musí prebudiť, vrátiť mu zašlú slávu, vyviesť ho z poroby. To je úloha tejto generácie!

Štúrova reč všetkých dojala a vzrušila; aj jeho samého.

Chvíľu tam ešte stál, kým v hradbách doznievalo echo jeho proroctva. Do vlasov mu fúkal vietor.

Po krátkej prestávke Štúr zase zanôtil: „Nitra, milá Nitra“ a po ňom Grossmann vysvetľoval historický význam tejto piesne. Podobne ako Štúr, prešiel aj on z histórie do súčasnosti; poznajme dobre svoje dejiny, aby sme mohli bojovať za prítomnosť! Timotej Cochius zarecitoval vlastnú, revolučnú báseň:

         „Už mu chce kraľovať, hrade na tyrani,
         už voľnosť nechodí, ešte sa otroci!“

Nálada bola stále bojovná a oduševnelá! Po Cochiusovej básni začali svorne spievať pieseň Sama Tomášika „Hej Slováci, ešte naša reč slovenská žije!“ a potom zase hovoril Benjamín Červenák, po ňom Škultéty, Hurban zarecitoval Klácelovu „Přísahu“, hovoril ešte Záborský a zase Štúr. A práve Štúr navrhol, aby na počesť tejto slávnostnej udalosti si každý z nich pridal k svojmu menu ďalšie: slovanské. „Takúto slobodu a dobrovoľne prijali meno vo dňoch zápalu svojho mládeneckého bude nás na heslo nášho života vďačne upomínať.“

Slobodne a dobrovoľne vstupovali do služieb národa, odhodlaní urobiť všetko, čo bude v ich silách. Ľudovít Štúr potvrdil meno Velislav, ktoré prijal už pred výletom na Devín. Timotej Cochius sa premenoval na Ctiboha Zocha; tak vošiel i do histórie. Gustáv Grossmann prijal meno Dobroslav; August Škultéty zase Horislav, Jozef Hurban Miloslav. Ostatní si dali mená Slavomír, Slavomil, Ľuboslav, Lumír, Zvestoň, Kňazislav, Drahotín, Želimír...

A zase pieseň Hej, Slováci. Pri slohe „my stojíme stále pevne, ako múry hradné“ Štúr chytil ruky svojim susedom, aj ostatní sa pochytali, zodvihli ruky nad hlavu a oduševnene spievali ďalej. Bolo to ako rituál, ako prísaha.

Keď schádzali dolu krivými chodníčkami, spievali do kroku chorvátsku pochodovú pieseň „neh se hruli šaha mala, dušmaninov“, čiže „nech len zúri malá hŕstka nepriateľov...“

Dolu, pod hradom ich v hostinci čakala vyberaná hostina; tak trochu bohatá pre mládencov, ktorí na iba pred chvíľou oduševňovali históriou a budúcnosťou národa a tí mladší – i chudobnejší – pri pohľade na striebro, plné taniere a pečených moriakov aj rozpakovali. Hurban so Záborskym i niekoľkými ďalšími vyšli radšej na dvor, že si tam pod šírym nebom, dajú lacnejšie klobásy a pivo. Ešte dobre, že ich Štúr zavolal naspäť: „Len vy poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať.“ Pustili sa schuti do jedenia, popili piva, nálada bola dobrá. Znovu sa ozvali prípitky, reči a veselé rozhovory. Len tí starší si medzi sebou čosi pokojne, po latinsky, pošepkávali. Ukázalo sa, že hostina bude stáť viac, ako počítali. Tak sa Čendekovič (ktorý, mimochodom, mal na starosti občerstvenie), spolu s Jaroslavom Bórikom vybrali do Bratislavy pre chýbajúce peniaze. Štúr sa, pravdaže, hneval. „Tak, hľa, je to bratia, s takýmito starými študentmi, ktorý prv, než si skončia štúdiá, odbiehajú po pedagógäch a po staniciach rozličných, kde dobre žiť naučia sa a už potom pri návrate k štúdiám ani to nevedia pochopiť, čo znamená slúžiť idei pri pomeroch skromnejších! Takýto obed chudobným šuhajom na krky uvaliť!“

Tak veru; slúžiť idei pri pomeroch skromnejších! Nech si chlapci zvykajú.

Čendekovič s Bórikom sa však vrátili a reputácia bola zachránená. Pilo a spievalo sa ďalej, aj Gaudeamus igitur, aj Ten uhrovský kostelíček, aj Pod Devínom na Dunaji húsky sa pasú. Nálada bola výborná, so spevom aj odišli; slušne, ako sa patrí.

Neskôr Štúr vyčítal Čendekovičovi, že nezaobstaral skromnejší obed. Keby sa o tom dozvedeli Maďari, bolo by posmeškov! Výlet však ostal v tajnosti, na príhodu s moriakmi sa zabudlo. Z bojovníkov sa nesmú stať filistri; pred nimi stojí veľa úloh.

Prišiel koniec školského roku 1835/36 Ľudovít Štúr končil štúdia na evanjelickom lýceu.

Ako každý rok, bolo aj tohto roku slávnostné, lúčivé zasadnutia Společnosti česko-slovanské. Bolo to posledné stretnutie všetkých tých Štúrových priateľov i spolužiakov, ktorých spoznal na bratislavských štúdiách. Ako každý rok, tak i teraz dostali členovia Společnosti konkrétne úlohy; cez prázdniny budú zbierať ľudové piesne, dopisovať a šíriť osvetu vo svojom Kraji. Společnosť má aj svoj cestovateľský spolok, ktorý podporuje cesty po slovanskom svete; Hurban neskôr cestoval po Morave a Čechách, Ollík po Chorvátsku, Zoch s Bysterským navštívili Dolnú zem, Bohuslav Nosák Podkarpatskú Rus. Augustín Škultéty bol v západných Čechách. Štúr sa v auguste vybral na putovanie po západnom Slovensku. O týchto cestách členovia Společnosti podávali písomné správy do Bratislavy. Štúr sa musel rozlúčiť s lýceom, no z Bratislavy sa mu veľmi nechcelo. Kam? Vrátiť sa do Uhrovca? Alebo odísť za vychovávateľa do niektorej zemianskej rodiny, a tak si zarobiť na ďalšie štúdium? Ani tak, ani tak. Najradšej by zostal v Bratislave, hoci aj ako profesor na lýceu. Bratislava je teraz pupok Slovenska, tu sa zbiehajú všetky nitky národného života.

Bola to jedna z rozhodujúcich chvíľ Štúrovho života; rozhoduje sa ako ďalej. Predbežne sa rozhodol zostať v Bratislave. Neskôr sa uvidí.

Napokon, veď pracoval; a v práci pre národ sú odpovede na všetky otázky. Myslel aj na to, že založí vydavateľskú spoločnosť, ktorá bude vydávať lacné knihy pre najširšie masy. Činnosť tejto spoločnosti si predstavoval trochu idylicky; časť zárobku pripadne autorom, ktorí budú cestovať po slovanských krajinách a písať dejepisné a zemepisné knihy. Štúr sám mal byť tajomníkom tohto „vydavateľstva“ a jeho mecénom či ochrancom. Karol Kuzmány vydával Hronku v Banskej Bystrici v tlačiarni Filipa Macholda, Štúr mu do nej poslal výťah z dejín Severnej Ameriky. Posielal príspevky i do almanachu Zora, do Květov a Světozoru, aj do chorvátskych a poľských novín. Písal Kollárovi, Palackému, Godrovi, Vrchovskému. Práce je dosť. Všetko to robí s veľkou chuťou a láskou a, pravdaže, zadarmo. Peňazí nikdy nemal nazbyt. Žil iba z kondícií, ktoré dával deťom bohatých mešťanov. Honoráre nedostával, dokonca v liste žiadal Michala Godru, aby ani jemu, ani iným odmenu „neráčte udeľovať žiadnu či už v peniazoch alebo v Zore, pretože tým všetko naše bude klesať. Mnohí budú pracovať pre odmenu, tým sa pokazí naše terajšie oduševnenie národné a potom naša dôvera vzájomná nebude mať základu.“ A ďalej dodáva: „Naša zásada je, pracuj pre blaho národa, v ňom pre človečenstvo, ale odmenu za to ani len najmenšiu neočakávaj.“

Štúr bol romantik, bol idealista a to ho niekedy zvádzalo k verbálnym úsudkom; nejde teraz len o honoráre, ide o princíp. Vyplývalo to – a iba tak ho možno ospravedlniť – z horúcej lásky k národu a z presvedčenia, že musí žiť len pre národ. Štúr však bol nielen idealista, bol tak trochu aj diktátor. Chcel poslušnosť a slepú oddanosť; vyžadoval ju od každého. Len tak, myslel si, možno zobudiť Slovensko. „Naším účelom je mládež Slovenska, na mnohých miestach, žiaľ, ešte hlboko driemajúcu, k nejakému hýbaniu povzbudiť – ľúto nám je, že človek hnije, ktorého znakom má byť príčinlivosť. Na našich školách je toľko mládeže slovenskej a ešte sa jej zväčša ani len nesníva, a Slovensko opustené, smutné pred nohami jej leží – slepí ešte po ňom kráčajú,“ píše Palackému. Spáča možno aj tak zobudiť, že naň poriadne zakričíme. Nečudo, že niektorí študenti dosť ťažko znášali Štúrovu prísnosť, kým iní sa jej bezozvyšku oddávali, v Štúrovej osobnosti bolo rozporov a protichodnosti dosť a dosť.

Začiatkom prázdnin roku 1836 odišiel Ľudovít Štúr na cestu po západnom Slovensku. Už vtedy mal na Slovensku veľa priateľov, bývalých kolegov, spolužiakov a priateľov, s ktorými si usilovne písal. Mal sa teda kam uchýliť, hostitelia boli nielen srdeční a pohostinní, ale aj zvedaví. Štúr bol osobnosťou a potom, prichádzal z Bratislavy a prinášal novinky.

Cestoval spoločne s Pavlom Čendekovičom. Prvá zástavka bola v Hlbokom, kde navštívili farára Pavla Sedláčka. Tak ako väčšina slovenských vzdelancov, bol aj Sedláček rozpačitý, pokiaľ išlo o národné cítenie a, pravdaže, nechcel ich pustiť ďalej, kým sa dôkladne nepovyzvedal. Hoci obaja pútnici prišli iba popoludní a po krátkej prestávke chceli pokračovať ďalej, zostali napokon aj na noc; Sedláček bol vďačný poslucháč a Štúr dobrý rozprávač. Využil každú príležitosť, aby získal do tábora novú posilu. Reč bola o veciach národných, o Společnosti, o politike a literatúre. A nebol by to Štúr, keby Sedláčka nepresvedčil; toho, koniec koncov, veľa ani presviedčať nemusel. Pavol Sedláček hneď vstúpil do Společnosti, sľúbil, že bude písať listy a dal Štúrovi prečítať svoje slobodmyseľné básne. Zdržal hostí do neskorej noci.

V ceste pokračovali na druhý deň ráno; zastavili sa na skok v Kunove, rodisku Pavla Čendekoviča a išli ďalej, do Prietrže. V tejto obci pôsobil Ján Šulc; stal sa neskôr farárom na Myjave a v rokoch revolučných pomáhal slovenským dobrovoľníkom. Ján Šulc bol viac rozhľadený ako Sedláček, jeho národné cítenie hlbšie. V tom čase mal dokonca hotový nábožensky zameraný rukopis Duch Kristov, určený najmä prostému ľudu. Štúr mu rukopis pochválil a rovnako ako Sedláček, aj Ján Šulc vstúpil do Společnosti.

Štúr sa v Prietrži rozlúčil s Čendekovičom a do Brezovej sa pohol sám. Trošičku aj poblúdil po vŕškoch a kopaniciach, kým prišiel do Brezovej. Tu ho však čakal verný priateľ, bývalý podpredseda Společnosti – Tomáš Hroš. Radosť bola obojstranná. Po skončení štúdií na evanjelickom lýceu odišiel Hroš do Brezovej, kde sa stal kaplánom, neskôr farárom. Bol horlivý národovedec, písal, organizoval, pomáhal ako mohol. Po rokoch sa však zmenil; k horšiemu. Prispieval do maďarónskeho a protihabsburského Evanjelika i do Bobulových Národných novín, no, ako napísal o ňom Hurban „skväcnul z výše ideálov“. Keď totiž prišiel do Brezovej, dostal sa ako kaplán k farárovi Pavlovi Marcikovi; bol to dosť otravný a morózny chlap, stúpenec subjektívnej, idealistickej filozofie nemeckého filozofa Johanna G. Fichteho; neuznával nič a nikoho, iba seba. Po príchode Štúrovom sa pochmúrna fara rozjasnila. Také dni tu nepamätali! Zovšadiaľ sa hrnuli ľudia, roduverní Slováci, „mužovia všelijakého stavu“, aby si vypočuli Ľudovíta Štúra. A Štúr nezaháľal. Poslucháčom „stav vecí našich kreslil a nabádal ich, aby sa už raz ujali národa a osvety.“ Inými slovami, nabádal ich do práce, nútil pracovať s ľudom, otvárať oči sebe i iným; národ ho potreboval. Pomery na slovenskom vidieku boli biedne. Chudoba, nevzdelanosť, pijanstvo. Na roľníctvo doliehal urbársky zákon, na skromnú inteligenciu maďarizácia. Roľníci boli zviazaní s pôdou, a keďže nevznikol priemysel, nevznikol ani proletariát. Maďarizačné tlaky boli také silné, že slovenských vzdelancov stavali pred problém: buď sa pomaďarčiť, alebo zápasiť o existenciu. Akými-takými nositeľmi osvety mohli byť učitelia, ale mnohí z nich sa prispôsobovali maďarským požiadavkám. Čo-to mohli vykonať kňazi; lenže ako neskôr napísal Daxner Hurbanovi: „kňažstvo naše na tento čas je hrozná oblomovčina.“ Nečudo, že Štúrov príchod rozohnil túto pokojnú, a tak trochu aj zapáchajúcu hladinu nevedeného a driemajúceho slovenského života na vidieku. „Bolo tam hostí!“ tešil sa Štúr.

Brezová bola hlavným Štúrovým stanom a odtiaľ podnikal kratšie i dlhšie výlety po okolí, väčšinou v sprievode Tomáša Hroša. Zastavil sa v Sobotišti, kde bol evanjelickým farárom Ján Šulek. Štúr sa trochu obával stretnutia s prísnym Šulekom; tento starší národovedec (narodil sa roku 1774) nemal Štúra v láske pre Plody. Dokonca sa chystal Štúra ohovárať pred superintendantom (čiže pred biskupom) evanjelickej cirkvi. Ktovie prečo všetko, ale iste aj zo žiarlivosti. Nebývalo zvykom, aby študenti takto verejne vystupovali, pripomínali sa hneď za začiatku novej cesty; také právo prislúchalo starcom. Svoje tu zohrali i jazykové a pravopisné nezrovnalosti. Sám Šulek bol autorom viacerých prác a jednej veľmi užitočnej: už roku 1801 vydal Latinskú gramatiku – po slovensky! Vyšla opäť roku 1833 a z nej sa učili latinčinu slovenskí študenti. Vydal aj vedecký spis o vodoliečbe (Wodolékař, vyšiel roku 1838 v Trnave) a bol to priekopnícky čin. Ján Šulek prežil tragický život; jeho dvaja synovia, Ľudovít i Viliam zahynuli v slovenskom povstaní roku 1848. Prvý v komárňanskom väzení, druhý na šibenici. Tretí syn, Bohuslav Karol, veľmi vplyvne zasiahol do národného a politického života Chorvátska. Stretnutie Štúra so Šulekom bolo však, na Štúrove prekvapenie, veľmi priateľské. Zdalo sa, že vystrašený je skôr Šulek ako Štúr. Nie a nie sa pustiť do sporu, do ktorého ho Štúr priam provokoval. Začať musel Štúr; vysvetlil Šulekovi pravopis a štýl Plodov a Šuleka si celkom podmanil. Šulek uznal, že Štúr má vlastne pravdu, pokiaľ ide o niektoré úpravy češtiny a jej poslovenčovanie. Potom už nebolo sporných bodov a Šulek nechcel návštevu pustiť ďalej. Keď sa konečne lúčili, pol hodiny ich priateľsky a srdečne vyprevádzal.

Bola to typická ukážka Štúrovho jednania s ľuďmi. Získaval tých, ktorých poznal málo, alebo nepoznal vôbec, ba získaval na svoju stranu aj nepriateľov. Poľahky si podmanil aj Jána Šuleka, ktorý mal vtedy šesťdesiatdva rokov! A bol to práve Štúr, ktorý presvedčil Šuleka, aby neváhal s vydaním svojho Wodolékaře.

Na rozlúčku Ján Šulek daroval Ľudovítovi Štúrovi svoju knihu.

Ďalšia Štúrova zástavka bola v Horných Zeleniciach. Tu bol pôsobil „Slovan najhorlivejší“ Karol Drahotín Adamiš. Mal najväčšiu slovanskú knižnicu v celej Nitrianskej stolici. Bol usilovným Slovákom a výborne si so Štúrom rozumeli. Ale život Adamiša zmenil; podľahol okolnostiam, maďarizácii, peniazom; nebol pevný charakter. Dostal sa do úradu, bol farárom v Zeleniciach a bažil po väčších úradoch a väčších farách; slabôstka, napokon, hlboko ľudská. Ale pre takéto slabôstky nebolo v Štúrovej generácii zľutovania; s Adamišom sa rozišli. Adamiš potom preložil Zayovu mystickú brožúru do bibličtiny a stal sa nástrojom Zayovho maďarizátorstva. Štúr sa v ňom – ako v mnohých – sklamal.

Iste, nie všetci boli ako Adamiš. Napríklad Pavel Škodáček, evanjelický farár na Starej Turej, ktorý sľúbil Štúrovi, že bude zbierať ľudové piesne a rozprávky z okolia, najmä však Daniel Sloboda, ktorý bol vtedy kaplánom na Myjave. Aj u nich sa Štúr s Hrošom postupne zastavili. Daniel Sloboda bol jeden zo zakladajúcich členov Společnosti, bol i jej tajomníkom, zaoberal sa aj botanikou a matematikou a aj neskôr, v revolučných rokoch pomáham slovenským a moravským dobrovoľníkom; bol farárom na moravskej Rusave. Za ženu si vzal Julianu Jurkovičovú a stal sa tak Hurbanovým švagrom. So Slobodom Štúr často spolupracoval a písal si.

Z Myjavy sa Štúr s Hrošom vrátili späť do Brezovej a tu zostal Štúr ešte štyri dni.

„Z Brezovej som potom povozom, od Hroša nejakým, spolu aj s Hrošom letel s bolestným srdcom do Trnavy zameriavajúc cestu našu cez Madunice,“ písal Štúr po návrate z cesty starému a dobrému priateľovi Ctibohovi Zochovi.

Každý, s kým sa Štúr stretol, bol ochotný, až poddajný; učení muži sa hrnuli do Společnosti, sľubovali spoluprácu i peniaze. Dvere sa všade otvárali, Štúr bol vítaným hosťom. Srdce ho naozaj nemusí bolieť, hoci sa sťažoval na „bolestné srdce.“ Čosi sa muselo stať.

Ľudovít Štúr mal iba dvadsaťjeden rokov, mal príjemný vzhľad, organizmus nabitý energiou. Do jeho života zatiaľ nevkročila žiadna žena. Štúr bol celou bytosťou oddaný národu. Bol to idealista; vedel skvele rečniť, zapaľoval mysle poslucháčov, nadchýnal sa budúcnosťou národa: lenže viazanku mu musel uväzovať Janko Kalinčiak a ostrie brka mu priostrovali žiaci alebo priatelia. Jeho vzťah k ženám sa časom úplne vyhranil; aj v tomto bol idealista: ženy celkom odmietal.

Pravdu mal v tom, že manželstvo a rodina boli príťažou pre väčšinu slovenských národovcov. Kto mal rodinu a deti, musel sa starať o ich živobytie, stával sa opatrnejší i bojazlivejší; revolucionári sa menili na filistrov. Hneval sa na Sama Chalupku, keď sa oženil, ako vyhlásil, že „ide na pohreb“, keď sa ženil Jozef M. Hurban, ako sa vysmieval, keď sa Kollárovej Míne narodila dcéra („Práve čítam v Jesenského liste, že Kollárova Mína zľahla. Čože má? Toľko ako nič – dievča.“), ako nemal v láske chromého anglického romantika Georga Byrona pre jeho ľúbostnú a erotickú poéziu. Andrej Sládkovič, jeden z najväčších štúrovských básnikov poprel tento Štúrov mužský asketizmus: „Možno mi seba samého zhubiť: nemožno mi ťa neľúbiť!“ Ale, aby bolo všetko jasné, Sládkovič dodáva: „Vlasť drahú ľúbiť v jednej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať:“

Ťažko si predstaviť práve Ľudovíta Štúra ako manžela. Možno by bol pre slovenský národný pohyb celkom stratený, možno by sa usadil niekde v závetrí a s nostalgiou spomínal na mladícke ilúzie. Je však dosť prípadov práve zo Štúrovho okolia, ktoré takúto alternatívu popierajú; práve Jozef M. Hurban, hoci otec deviatich detí (mal päť synov a štyri dcéry), nestratil nič zo svojho radikalizmu, ani Janko Kráľ alebo Ján Francisci, obaja manželia a otcovia rodín. Ale pre Štúra, tohto Napoleona slovenských dejín, bola predstava manžela a otca rodina absurdná.

Napriek tomu sa ženám celkom vyhnúť nemohol. Telo je telo, a to nezaujímajú politické ani literárne ambície; žiada si svoje. Navyše, Štúr mal citlivé a zraniteľné srdce. Krátko po návrate z cesty po západnom Slovensku napísal svoju prvú ľúbostnú báseň Slovenské krakovjaky; bola uverejnená v Květoch 29. novembra 1838.

            Na brezovském poli
            rostú pěkné květy,
            které bych já nedal
            ani za tři světy.

            Březová, Březová
            pod vršky spočíva
            tam ten jeden domek
            můj kvítek zakrýva.

           Když se oko moje
            na ty květy díva
            vždy se mi jeden
            nejvíce usmíva.

            Kvitni, kvítku, kvitni
            na mne se usmívej
            a ty, mé srdéčko
            v tom domku přebývej.

Keď si spojíme Štúrovo „bolestné srdce“ a báseň Slovenské krakovjaky, logicky môže vyplynúť, že sa Ľudovít zaľúbil do nejakej neznámej Brezovanky. A ak sa aj nezaľúbil, iste si prvý raz intenzívne uvedomil, že jestvuje čosi ako láska a že ak sa chce láske cieľavedome vyhýbať, musí sám v sebe vybojovať nejeden urputný zápas. Štúr si nejakú lásku nechcel ani pripustiť. Na margo spomínanej básne poznamenal, že ju napísal zo žartu a podstrčil ju myjavskému kaplánovi Danielovi Slobodovi, ktorý bol vtedy zaľúbený do nejakej Vilhelmíny. Sloboda neskôr sám napísal, že „on a Hroš mu za Vilhelmínou dožírali, Ludevít na Minu, ba na žádnu z těch děvčat, které měly tenkrát asi 180 roků dohromady, ani nepomyslil...“
Štúr neskôr napísal vlasteneckú báseň „Kde Adria sa pění“, v ktorej sa rozhodoval medzi láskou k žene a láskou k životu. Rozhodol sa „buď život oddaný celý drahé vlasti“; lenže poézia nie je život, lásku nekompenzuje. Tak či tak, do Štúrovho života sa predsa len dostala žena a naznačila, že v budúcnosti s ňou budú starosti.

Cestou do Trnavy sa teda Ľudovít Štúr s „bolestným srdcom“ zastavil spolu s Tomášom Hrošom v Maduniciach. Tu bol katolíckym kňazom veľký slovenský básnik Ján Hollý. Autor Svatopluka, Cyrilo-Metodiády, Selaniek, Žalospevov a Ód, bol popri Jánovi Kollárovi najväčším súdobým slovenským básnikom. Z historického hľadiska boli práve Kollár s Hollým ideovo i básnicky predstaviteľmi mladej, pokrokovej inteligencie, ktorá proti zákonom a pravidlám feudalizmu stavala nové ideály národnej rovnoprávnosti a slobody; práve na ich pleciach sa mohutne rozkročila štúrovská generácia. Hollý bol však jeden z tých spisovateľov, ktorí písali v bernolákovčine, ako napokon väčšina katolíckych kňazov. Konfesionálne nezhody medzi evanjelikmi a katolíkmi boli okrem iného zapríčinené i nejednotou v otázke jazyka. Kým evanjelici sa držali českej bibličtiny, katolíci používali Bernolákove západoslovenské nárečie. Takže Štúr, sám evanjelik, prichádzal vlastne ako branec do druhého tábora. Rozpory priamo v slovenskom tábore sa darilo z času na čas odstraňovať. Predsedom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej (vznikol v Pešti roku 1834 a krátke obdobie pôsobil ako účastinársky spolok) bol evanjelik Ján Kollár. Tajomník bol však Martin Hamuljak, katolík a bernolákovec. V almanachu Zora, ktorý spolok vydával, vychádzali Kollárove verše vedno s Hollého.

Keď vchádzali na faru do Maduníc, básnik sa práve vracal z hája, kde obyčajne pracoval na eposoch a selankách; na odeve mal ešte prach z cesty. Ján Hollý písal svoje verše v prírode, pod starým košatým dubom; vo velebnej tichosti stromov vznikali najkrajšie slovenské epické verše. „Vysokej a vážnej postavy, priamy a našský, tichý a odhodlaný, nadchnutý a krotký, prostý a srdečný, pracovitý a skromný, či nie tento muž bez nárokov, či nie je tento starec vznešený pravý obraz našinca? On, on ho citom svojím, slovenským nás zaujal, on to prenikavým svojím slovenským spevom nás nadchol, on v lásku k nášmu životu, k našej reči starootcovskej vzbudil a rozohrial...,“ napísal neskôr Štúr vo svojom článku Hlas k rodákom, ktorý vyšiel v Orle tatranskom v septembri roku 1845. Nemecký maliar Johann Kaiser, ktorý Hollého v Maduniciach maľoval, ho ohodnotil na sedem stôp výšky – a hoci blízko šesťdesiatky – jednako vzpriamený, vykračujúci takmer vojenskou rezkosťou, v čiernej reverende robí dojem obrovskej výšky, tvár pripomína tiež vojaka: mocné lícne kosti a trochu stlačený nos.

Štúra s Hrošom prijal starý pán vľúdne a hneď ich pozval na obed. Štúr mu daroval jeden výtlačok Plodov a Hollý ho vďačne vzal, hoci už predtým si Plody kúpil. Pri obede sa Hollý mladíkom zdôveril, že práve píše nový epos Slaviáda; Štúr sa nechcel vypytovať na obsah hrdinského spevu, ale sám Hollý povedal, že bude zaujímavý. Neskôr vyšiel tento epos s názvom Sláv (roku 1839 v Zore), má šesť spevov. Sláv však nemal taký ohlas ako Svatopluk; Hollý na spôsob antických obrazov a Iliady opísal nápor Sláva, panovníka Tatrancov, proti národu Čudov, ktorí sa tlačili do krajiny. Dej eposu je, pravdaže, vymyslený. Aj keď Sláv bol kompozične dokonalý a štylistický majstrovský, predsa sa minul účinkom; Hollý preniesol do svojho eposu grécku mytológiu, nevychádzal ani z historických faktov, ani zo slovanskej ľudovej tradície.

Po obede požiadal Štúr Jána Hollého, aby im niečo napísal na pamiatku. Básnik len hodil rukou a zahundral iba: „čo nám to pomôže...“ Namiesto venovania im daroval vydanie svojej knihy. Zostali na fare štyri hodiny a potom sa „bolestne, slzavo rozlúčili“.

Potom pokračovali z Maduníc do Trnavy; je to neďaleko. V Trnave sa Ľudovít Štúr priateľsky rozlúčil s Tomášom Hrošom a znovu sa zvítal s Pavlom Čendekovičom. V Trnave potom prenocovali v dome Pavla Kollárika, advokáta konventu pri vyššom, odvolacom súde. Pavol Kollárik bol mladý, slobodný a hlavne bohatý muž; mal vraj 80 000 zlatých. Peniaze v rukách Slováka a navyše Slováka zapáleného pre národnú vec, boli vzácnosťou. Kollárik ovplyvnený Štúrom „zahorel láskou k úkonom našim“, v neskorších časoch aj sem-tam pomáhal, lenže láska k peniazom bola zrejme silnejšia ako láska k národu. Kollárik nijako významne nezasiahol do slovenských dejín a ako Hurban o ňom napísal „zostal večným Nikodémom pre vec slovenskú“ a „nepostavil po sebe zvláštnej pamiatky“.

Štúr s Čendekovičom prenocovali u Pavla Kollárika a na druhý deň, 13. júla 1836 po obede vyrazili do Bratislavy. Vrátili sa podvečer, o šiestej hodine. Cesta bola zavŕšená.

Mesto zívalo prázdnotou; študenti boli na prázdninách, profesori oddychovali, snem nezasadal; ulice driemali v letných horúčavách.

Čendekovič sa pätnásteho vrátil domov a Štúr zostal v Bratislave sám s Jurajom Záborským. S ním sa vzájomne utešovali, spomínali na rušné dni a robili plány. Inak je Štúrovi pusto, otupno. Nečinnosť ho deprimovala. Povinnosti však nedali na seba čakať; vyučoval slovenčinu deti prešporských mešťanov Schweigera a Friedlera. Profesor Schröer mu zaobstaral aj iné kondície, napríklad syna mešťana Brauna, ale táto možnosť odpadla. Štúr bol Schröerovi zaviazaný, pretože mu sprostredkováva súkromné hodiny a z tých sa Štúr živil; stačilo mu skromné živobytie, inak nič nežiada. Bolo mu aj trochu ľúto, že sa musel vrátiť z cesty po Nitrianskej stolici; pozvaní mal dosť, ale už 14. júla musel byť v Bratislave. Pokiaľ ide o povinnosti, Štúr bol disciplinovaný. Pripravoval si rukopis Dejín všeslovanskej literatúry, ktoré mal od septembra prednášať na lýceu, chystal si poznámky o gramatike českého a poľského jazyka, výťah z dejín slovanských národov, aj prednášky nemčiny a gréčtiny. Zháňal kondície pre Grossmanna, ktorý sa mal vrátiť do Bratislavy, stretol sa s Lichardom a Vrchovským. „Mám práce veľmi mnoho, až cez hlavu,“ napísal Zochovi.

Štúr mal sklony rýchlo meniť svoje psychické stavy; bol nestály, náladový. Prepadal depresiám, našťastie, netrvali dlho. Zožierali ho úzkosti, trápil sa a smútil. Videl spiaci a hlivejúci národ, neschopných kňazov, bojazlivých učiteľov, odrodených maďarónov, bezohľadnú šľachtu, útlak, biedu, nevedomosť. Ako pomôcť svojmu národu? Má to význam? Ktože zdolá tu horu nárekov? Cítil úzkosť. Ach, úzkosti naše, kedy z nich celkom vyrastieme? Ten nepokoj má pramene možno kdesi v detstve, ale napája ho aj prítomnosť. Môže to zmeniť? On vidí najlepšie, pretože mu hlava prečnieva nad ostatných; vidí nekonečné more ťažkostí, ktoré sa valia na Slovensko. Keď ho prepadne smútok a depresia, žaluje sa najbližším; najmä Čendekovičovi. Tento nenápadný, ale verný priateľ ho utešuje. Chytí Ľudovíta pod pazuchu, vezme ho na prechádzku, žartuje, protirečí: „Ale, bratku, pravdu síce máš, holá, čistá všetko je pravda, čo hovoríš, ale povedz že mi, či sa nám, priateľom svojim a národu svojmu už konečne takto rozrušovať a o život pripraviť? Či len ty sám nevieš, čo my všetci vieme a vidíme, že národ náš už inakších loptošov pretrval, než sú títo terajší paholci satanovi?“

Štúr musel uznať, že Čendekovič má pravdu. Nálada sa mu rýchlo zlepšovala. Keď spolu vyjšli nad Stankovce, vidno nádhernú krajinu: široké Považie zo stužkou Váhu, starobylý Matúšov trenčiansky hrad. Štúr bol ešte zamyslený, hľadí do údolia. Na čo asi myslí? Čo tu bude o dvadsať, sto, tisíc rokov? Prídu pohromy, katastrofy, vojny i prehry, nad touto krajinou prehrmia búrky a budú zúriť víchrice, vlny zaplavia zem, zničia dediny i mestá; ale z víchrov povstanú noví ľudia, z hĺbok sa vynorí národ, aby tu vždy nanovo začínal stavať, budovať, aby miloval, trpel a žil. O národ sa vždy môže oprieť, z neho načerpať miazgy ako suchá zem vodu.

Aj Napoleon mával slabé chvíľky; veľkí muži nie sú veľkí tým, že ich obchádzajú mrcha chvíle. Veľkí sú tým, že ich vedia prerušiť, premôcť, vzoprieť sa.

Život ide ďalej.

Z cesty po západnom Slovensku si Štúr priniesol ľudovú pieseň, ktorú si opísal v bráneckom panstve, „kde náramne poddaných trápia.“

     Bože môj, otče môj
     však je ten svet zmotaný,

     čo vystojí, čo vystojí
     chudobný poddaný.

Nápev je prenikavý, smutný.

Svet je zmotaný, najmä tu, na Slovensku. Štúr ho začal rozmotávať, ale čím viac chápe skutočné príčiny biedy, tým viac si uvedomuje, ako sú dôkladne komplikované.

Štúra začiatkom leta roku 1836 znepokojili nezhody medzi Karolom Kuzmánym a starým Jurajom Palkovičom. Karol Kuzmány pôsobil v tom čase ako evanjelický farár v Banskej Bystrici, kde aj začiatkom roka začal vydávať almanach Hronka, s podtitulom Podtatranské zábavnice. Hronka vychádzala tri roky a okrem Kuzmányho kritických článkov tu boli uverejnené aj štúdie a verše Štúrove, Hroboňove, Hurbanove, Záborského, Maróthyho, Škultétyho, Chalupku a ďalších mladých štúrovcov. Kuzmányho Hronka začala zostra; už do prvého čísla zaradil majiteľ a vydavateľ almanachu štipľavý a tak trochu netaktný úvodník, ktorý sám napísal. Článok sa volal Misto předmluvy – táto domluva a Kuzmány v nej zaútočil na rozbíjačov česko-slovenskej jazykovej jednoty. Kuzmánymu sa nepáčili bernolákovci, Godra, ani Kollár, ktorý vraj podľa osobných záľub narúšajú jednotný jazykový systém, teda češtinu. A práve bernolákovci s Kollárom sa neskôr osopili na Štúra, keď zavádzal ako spisovný jazyk slovenčinu. Bol to však práve Štúr, ktorí bránil Kuzmányho, ale uznával aj Kollárove a Godrove jazykové úpravy; snažil sa povadených susedov uspokojiť. Kuzmány sa však nezastavil ani pred takou autoritou, akou bol profesor Juraj Palkovič; vysmieval sa z jeho pravopisného konzervativizmu a z Palkovičovej Tatranky si urobil dobrý deň. Čitateľom sa to nepáčilo. „Na Hronku sa pre zhanobenie Palkoviča v Nitrianskej veľmi osopili,“ písal Štúr Zochovi po návrate z cesty po západnom Slovensku, „mal som čo brániť Kuzmányho, hoci som ho úplne brániť nemohol. Unáhlil sa, čo mu veľmi škodilo.“

Kuzmány zašiel priďaleko, keď v úvode Hronky zaútočil na Palkoviča sarkasticky, až neprimerane drzo: „Nuž Tatranko, pristúp jen blíže, ať se na té podívam! Tys Tatranko? Ona dcéra Tatry! Sestra Váhu, Hrona, Nitry! Rúže krivánska! Královná Slovenska? Fuj, co ty hadry z tebe visí. Co se ty caparty za tebou vláčí! Však ani jen krpcu nemáš a hader, nimž si sobě nohy ovinula, palce se ti vykoukají, telo tvé je špinavé, jest poloobnažené a jak špatne začmíraná je tvár tvá a huj! – ňadra tvá jak hnusná! Čože ty to skupuješ? Staré železo? Žvýkaš močku, kterou jiní z dýmek vytrásají a co ustavične s každým vadíš? Neklam svět! Ty nejsi Tatranka, tys Cigánka. Čade more!“

Karol Kuzmány musel byť veľmi rozčertený, keď takto hnevlivo zaútočil na ctihodného Juraja Palkoviča, vlastného učiteľa. Ale nešlo len o slovné žonglovanie, o spor žiaka s učiteľom, ale v slovenskej literatúre a novinárstve sa už postupne uzatváral osvietenecký racionalizmus, ktorý v Tatranke predstavoval Palkovič a nastupoval literárny romantizmus: končila sa epocha jozefinizmu a prichádzal čas Štúra a jeho druhov, ktorý žiadal, aby sa literatúra a novinárstva zapojilo do služieb národa. A to mala reprezentovať Hronka. Keď teda Kuzmány kritizoval Tatranku, robil tak ako predstaviteľ nastupujúcej generácie, ktorá vo svojom mladistvom zápale odmietala úsilie otcov: bol to spor generačný. Nastupujúca generácia volala po spoločenskom zaujatí, chceli sa venovať širokým národným a ľudovým témam, chceli vydávať noviny – časopisy – pravidelne, nielen občas.

Kuzmány bol nemilosrdný, ostro napadol Palkoviča, no nielen jeho, lež aj jeho generačných druhov: „Jsou to stařečkové křiklaví, až to v uších vŕta; stařečkové směšní, ješte posud co vrkoček (copík) nosíci; stařečkové premoudří, majíci pudrovanou hlávku práškem tvrdošijnosti.“

Palkovič chcel dokonca Kuzmányho žalovať a bystrický advokát Dreschsler mal čo robiť, aby spor zažehnal. Útok na seba označil Palkovič za nespravodlivý, za akt osobnej zaujatosti a nenávisti a veľmi ťažko ho znášal. Dokonca sa na Kuzmányho sťažoval Kráľovskej uhorskej miestodržiteľskej rade v Budíne, ktorá aj neskôr vyčítala Kuzmánymu nesprávnu formu kritiky.

Aj Štúr vystupoval v úlohe akéhosi zmierčieho sudcu v mene „vyšších, národných záujmov.“ Kuzmányho bránil, hoci ho „úplne brániť nemohol.“ Bolo mu jasné, že každý časopis, každé slovo i každý čitateľ šíria nielen osvetu, ale sú aj významným politickým nástrojom. Skladba na Slovensku vydávaných časopisov bola veľmi skromná. Preto musel vychádzanie Hronky len s radosťou privítať; sám ju rozširoval, aj do nej prispieval. Pritom všetkom však chápal, že takýto Kuzmányho útok je nemiestny a zároveň zbytočný; je to daromné plytvanie silami. Našťastie, na celú tú nepríjemnú záležitosť sa časom zabudlo.

Hoci Štúr nechcel ísť do sporu s Palkovičom a bol vďačný aj za vydávanie Tatranky, predsa len sa priklonil na stranu Kuzmányho a jeho Hronky. Podporoval vznikajúci časopis, vyhlásil, aby Hronka veselo kráčala, aj Váh za súdruha mala, o to sa postaráme, ručíme napred za jej dlhý život. Časopisu nám dávno bolo treba, tvrdil. Ten časopis bude hromozvodom literatúry do života národného – a chcel všetko urobiť pre to, „aby pevné korene zapustila“. Dokonca napísal aj Ódu na Hronku, Kuzmányho nazval „synom svetla.“

Okolo Hronky sa aj Štúrovou zásluhou podarilo zorganizovať veľa významných autorov – národovcov: Jána Kollára, Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, Karola Štúra, Jána Chalupku, Jonáša Záborského, Ctiboha Zocha, Samuela B. Hroboňa, Daniela Slobodu, Daniela Licharda, Ladislava Jesenského, Bohuslava Nosáka, Samuela Tomášika a ďalších.

Osud má občas v talóne prekvapujúce, až paradoxné príbehy a riešenia: po viacerých rokoch (v októbri 1841, keď čakal na povolenie vydávať Slovenské národné noviny) hľadal Ľudovít Štúr možnosť, ako reagovať na silnejúce maďarizačné útoky a tak navrhol Jurajovi Palkovičovi, aby obnovil vydávanie Tatranky. Palkovič súhlasil, no chcel, aby bol Štúr spoluredaktorom. Tak sa aj stalo a Štúr sa opäť spojil s Palkovičom: to však bolo až neskôr.

Ale vtedy, pred týmito udalosťami, Štúr pracoval ďalej, s novou chuťou. Prezerá a triedi piesne, rozprávky, legendy a zvyky, ktoré členovia Společnosti nazbierali vo svojich domovoch a poslali do Bratislavy. Prázdniny mu uplynuli v tvorivej a organizačnej práci; práca, tá je jeho najvernejšou spoločníčkou, v nej nachádza odpovede na všetky otázky, to je najlepší liek na depresie, v nej vidí zmysel života.

                                                                     x   x   x

Leto sa končí, Bratislava sa zapĺňa študentmi, mesto ožíva. Vracajú sa starí priatelia, prichádzajú profesori i noví študenti. V Bratislave, ako vraví Ján Francisci, sa možno naučiť viacej i poza školu, ako v iných mestách v škole. Bratislava je „mesto našej vzájomnosti“, sídlo umění blahé. Začína sa školský rok 1836/37.

Ľudovít Štúr sa stal na základe rozhodnutia dištruktuálneho konventu neplateným námestníkom profesora Juraja Palkoviča; znamenalo to, že bude prednášať českú a poľskú gramatiku a dejepis. „Plat ovšem tu neni žádny,“ píše Štúr K. B. Štorchovi do Prahy, „mně však jiného třeba nebylo, než abych žádne stolici nastoupiti mohl... Jen kolik dosáhnouti, zač se tu člověk – a byť jak merně bylo – udržeti může: vím, že Slovensko o tři roky jinou podobu míti bude.“ Bol to optimizmus trochu prehnaný; alebo len skeptický povzdych? Palkovič prestal prednášať celkom; zastupoval ho istý čas aj Gustáv Grossmann. Štúr zaskakoval aj za chorého Schröera a činil sa ako miestopredseda Společnosti. Podarilo sa mu získať nových členov a zintenzívniť činnosť Společnosti. Zásluhu na lepšej organizácii Společnosti mal aj Alexander Boleslavín Vrchovský, ktorý skončil právnické štúdium vo Viedni a našiel si miesto koncipienta v Bratislave. Bol to práve A. B. Vrchovský, ktorý vypracoval nové, demokratickejšie stanovy. Vznikol deväťčlenný výbor, ktorý mal presne vytýčené povinnosti a právomoc. Aktivizujú sa aj ďalšie študentské spolky: nemecká i maďarská spoločnosť. Kým Nemci majú tichú, do seba uzatvorenú organizáciu (na jej čele stojí práve Schröer), Maďari sú hluční a sebavedomí. Pritom sa však počet členov maďarskej spoločnosti v posledných rokoch znížil na polovicu a ako podotkol Štúr „nič sa tam nedeje z vnútorného presvedčenia, všetko len tak povediac, z ,panského‘. U nás naproti tomu takmer každý pracuje s celou dušou...“

Začiatkom školského rodu sú slávnostné zasadania Společnosti a spevokoly. Atmosféra bola radostná a vzrušujúca. Zdá sa, že všetko sa dostáva do starých, dobrých koľají. Na zasadnutiach sa zúčastnili Aj Daniel Gabriel Lichard, bývalý predseda Společnosti, ktorý teraz študuje vo Viedni, aj Michal Miloslav Hodža, ktorý bol podpredsedom a tiež odišiel na štúdia do Viedne.

Koncom roku 1836 vypukli však v Bratislave študentské nepokoje a kvôli nim prerušili nielen vyučovanie, ale aj činnosť Společnosti. Štúr stál tentoraz bokom.
Do Bratislavy sa toho roku nahrnulo veľa študentov vari z celého Uhorska. Prišli srbskí i chorvátski študenti, prišli „haraburdári“ z dolniakov a z Maďarska, prišlo veľa žiakov z Banskej Štiavnice, ktorí boli pod vplyvom maďarsky cítiaceho profesora Bolemana, študovali tu aj Nemci a, pravdaže, veľa Slovákov. Študovalo tu vyše dvetisíc študentov; na tie časy úctyhodný počet. Začalo sa vyučovanie a „započal sa život študentský strakatý“. Okrem posluchárni boli plné i krčmy, kaviarne, študentské zábavky sa rozbujneli. Zmes národov kvárila; Nemci sa držali bokom. Slováci a Srbi s Chorvátmi tvorili pomerne jednotnú skupinu, Maďari boli proti všetkým. Bratislava hučala ako podráždený úľ; čosi viselo vo vzduchu, sťahovali sa búrkové mračná. Možno to bola i podvedomá reakcia na búrlivé zasadania krajinského snemu v rokoch 1832 – 1835, na košútovský nacionalizmus, na pohyby v politickom života mocnárstva. Starý Schwanzer, prešporský bohatý vinohradník, ktorý mal dom hneď vedľa lýcea, cítil ten nepokoj v kostiach... „Ty, Sandla,“ hovorieval svojej žene, „hovorím ti, dnes sa čosi stane. Študenti sú celkom inakší ako voľakedy. Tí čosi vykonajú!“ Dobre poznal tento Schwanzer svojich zákazníkov! Študenti zatiaľ z bujarosti rozbíjali obloky, hulákali po uliciach a opíjali sa v krčmách a krčmičkách. Karcer v lýceu, pod ktorým mal Schwanzer vínny sklep, býval vždy plný previnilcov; a v ňom hurhaj ako v krčme. Kvôli spravodlivosti treba poznamenať, že slovenskí študenti sa na týchto zábavách nezúčastňovali, alebo len veľmi málo. Pracovali. Štúr prísne sledoval svojich zverencov a každý priestupok nemilosrdne kritizoval; beda previnilcovi! Lenže študentské nepokoje zachvátili poslušných a tichých Slovákov; aj proti ich vôli.

Pri evanjelickom lýceu bol školský senát, ktorý sa zaoberal záležitosťami správy, finančnými otázkami, ale riešil aj problémy vyslovene učebné, školské. Zloženie tohto senátu bolo zmiešané: okrem profesorov lýcea tam boli zoskupení dvaja bratislavskí farári, laickí funkcionári cirkevného zboru, potom niekoľko mešťanov a dokonca bratislavský richtár. Senát bol na študentov, ako inak, veľmi prísny. Pravda, študenti evanjelického lýcea neboli nijakí baránkovia, takže senát mal vždy nejakú prácu; o tresty nebola núdza. Členom senátu bol aj Emanuel Viliam Šimko, evanjelický farár v Bratislave, ktorý na lýceu prednášal praktickú teológiu; hoci bol pôvodom Slovák, pridal sa, podobne ako Breznyik, Kuzma a iní na maďarskú stranu. „Odkedy maďarstvo hýbať sa začalo, vždy Slováci a odrodili mu predvodievali,“ napísal neskôr o takýchto odrodilcoch Jozef M. Hurban. Šimko vynikal v tom, že žiadal pre študentov najprísnejšie tresty, hrubo ich urážal a ponižoval; stal sa úhlavným nepriateľom študentstva bez rozdielu národností. Študenti videli príčinu všetkého zla v Šimkovi, ba aj vtedy, keď v ňom nebola. Prestávali chodiť na prednášky, búrili sa, potýčky medzi profesormi, senátom a študentmi boli čoraz ostrejšie. Slováci sa zatiaľ stále držali v úzadí.

Bojovali liberálnejší Maďari.

Slováci sa do sporu zaplietli vlastne náhodou.

Ján Maróthy, slovenský študent z Banskej Štiavnice, kázal pod Šimkovým dohľadom v slovenskom kostole a raz mu Šimko vynadal do brulum a azine, teda do hoviad a somárov. Utrápený Maróthy sa zveril Štúrovi, ale i štiavnickým priateľom; od nich sa to dozvedel vodca maďarského študentstva Ján Breznyik a začal podpichovať. Slováci si, vraj, nechajú nadávať do hoviad a ešte aj pokorne sklonia hlavu; aký vraj, otrocký národ!
Čo je veľa, je veľa a slovenská krv nie je o nič menej horúca ako maďarská. Časť slovenských študentov sa pripojila k rebelantom. Breznyik diplomaticky získaval aj nerozhodných Slovákov; podaktorých poznal ešte zo Štiavnice, kým v váhavejším pripomínal študentskú kolegialitu; držíme spolu ako študenti, nebude viac národnostných treníc, spojme sa proti profesorom!

Štúr ale videl Maďarom do karát; hrali na svoje tričko: „Verte mi, bratia, Maďari si vami iba zemiaky z pahreby uhlia vytiahnuť chcú,“ presviedčal slovenských študentov. „Uvedú vás do omáčky, z ktorej ich vytiahne priazeň ich patrónov a vás nechajú v nej.“

Ale študentstvo bolo rozvášnené, Štúrove varovanie prišlo neskoro. Pravdou však je, že slovenská rebélia bola tak trochu aj vzburou proti Štúrovi. V samotnej Společnosti, aj medzi slovenskými študentmi bola potenciálna opozícia, najmä Štiavničanom sa neveľmi páčili Štúrove diktátorské metódy, jeho prísnosť a nekompromisnosť. Navyše Štúr bol vlastne tiež profesorom, nepatril celkom medzi nich. Zazlievali mu, že je opatrný, že stojí bokom a že vyčkáva. Nemali však pravdu. Sú zápasy, ktoré nehodno bojovať, pretože nie je nutné ich vyhrávať. Akú cenu mala táto rebélia? Čo mohli študenti dosiahnuť? Čo v nej bolo prospešné? Nič, alebo takmer nič. Bolo to iba gesto; a gestá sú v politike škodlivé.

Vec mala aj druhú stránku: sťažnosti študentov boli oprávnené. No Štúr ju nevidel, alebo vidieť nechcel. Rebélia nemala nič spoločné so slovenskými záležitosťami a Štúr všetko posudzoval iba potrebami národného pohybu. Stál oveľa vyššie, videl ďalej, chápal v širších súvislostiach. Preto sa neangažoval, preto stál bokom.

Mnoho slovenských študentov sa do rebélie zaplietlo, medzi nimi i Hurban. Breznyik vymyslel pôsobivé heslo: „Sloboda a česť študentstva.“ Zabralo. Štúr zostal na čas osamelý.

Senát vyšetroval priestupky Kuzmu a Chrenka a na jedno zasadnutie vtrhli rozvášnení študenti na čele s Breznyikom. Vyhrnuli sa po schodoch, zmietli husára i školského zriadenca Plauka, ktorí stáli pred dverami stráž. Chudák Šimko sa od strachu strčil pod stôl, študenti vykrikovali: „Justiliam, humanitalem, libertalem!“ Po búrlivej výmene názorov sa Breznyik ako-tak dohodol s mešťanom Kettnerom, ktorý viedol senát. Búrka sa utíšila; študenti sa presťahovali do krčiem a tam revolúcia pokračovala pri víne a pive. Školu, pravdaže, zatvorili.

V Bratislave sa objavil generálny viceinšpektor Szirmay, aby všetko náležite vyšetril. Breznyik, ktorý sa cítil na koni, spísal žiadosti a ponosy študentov a tie doručili  Szirmayovi. Szirmay síce žiadosti vzal, tváril sa neurčito a zmizol do Viedne. Odtiaľ sa vrátil ako splnomocnený kráľovský komisár, aby nielen vyšetroval, ale aj trestal. A Szirmay sa činil: sedem študentov vylúčili z lýcea a zo všetkých uhorských škôl, vodcovia – teda aj Breznyik a Maróthy – dostali štrnásť dní väzenia, ďalších zatvorili na 24 hodín: a medzi nimi bol aj Hurban. Pre každý prípad prišlo do Bratislavy aj vojsko, ale zasahovať nemuselo. Rebélia sa skončila.

 „Chvalabohu, že je už po tom a, chvalabohu, že z našich neubudol nám žiaden,“ komentoval to všetko Štúr.

Skončilo aj vratké a okolnosťami vynútené maďarsko-slovenské „pajtášstvo“. Ukázalo sa, že Štúr mal pravdu; základy pre takéto spojenectvo treba kopať v inej pôde, ak ho vôbec treba.

Následky nepremyslenej rebélie nedali na seba dlho čakať. Szirmay už pri vyšetrovaní povedal, že vláda sa rozhodla všetky spoločnosti na školách zakázať. Na vine neboli bratislavské nepokoje, ale iste aj oni prispeli k rozhodnutiu viedenskej vlády. Štúr vetril nepríjemnosti. „Neviem, čo z toho vzíde; smutné je u nás všetko,“ napísal 10. januára 1837 Danielovi Slobodovi na Myjavu. „Počuť, že onedlho dôjdu rozkazy od konzília, ktorými sa majú všetky tunajšie spoločnosti, aj naša slovenská, konečne zrušiť. Tam je žiara slovenská! Kto nám ju zase vzkriesi? Bratku! hynie nám i posledná nádej!“

Po nepokojoch sa však činnosť Společnosti opäť zaktivizovala. Pod Štúrovým vedením sa pravidelne schádzali, ako voľakedy čítali svoje práce, recitovali verše slovenských básnikov, dišputovali, čakali Františka Cyrila Kampelíka, ktorý študoval v neďalekej Viedni, nadväzovali kontakty s katolíckymi študentmi – na právnickej akadémii, na viedenskom Pazmáneu i s teológmi – seminaristami v Trnave. Štúr sa dokonca snažil získať povolenie, aby mohol prednášať katolíkom na právnickej akadémii o slovanských jazykoch. Štúr pokračoval v redigovaní Citov vděčnosti, Ljudevítovi Gajovi poslal do Danice ilírskej prehľad piesne Nitra, milá Nitra, do Květov báseň Žel nad Puškinom, keď tragický zahynul veľký ruský básnik. Aktivita ostatných členov Společnosti je príkladná; obrazy študentskej rebélie nezanechali, vďaka Štúrovi, žiadne škody.

Štúr dokonca napísal 10. februára 1836 K. B. Štorchovi do Prahy: „Zakladáme maticu...“ Nič také sa síce nestalo, ale aj táto poznámka svedčí o veľkom sebavedomí Štúrovom po upevnení jeho pozícií na lýceu i v Společnosti. K návrhu na založenie Matice slovenskej sa Štúr ešte vrátil; už 5. marca 1838 rozpracoval jej stanovy Alexander Boleslavín Vrchovský. Ani potom sa však návrh na vytvorenie vydavateľskej a osvetovej inštitúcie národného hnutia neujal; neboli na to podmienky. Pri stretnutiach so slovenskými študentmi im kládol na srdce: „Mnohých ste počuli i medzi vami vravieť, že slovenská reč k dosiahnutiu chleba nič nepomôže, že keď chceš chleba dostať, musíš Maďarom byť. A to sú tí chlebári, ktorým nič sväté nie, nevšímajú si ani národ, ani jazyk svoj... len bruchu žijú a za chlieb dušu svoju predávajú.“ Zase je tým starým, dobrým Štúrom; z búrok vyšiel víťazne.

Společnosť udržovala kontakty so študentskými spolkami v Levoči, Kežmarku, Prešove i Štiavnici, spojila sa aj s novou študentskou spoločnosť v Záhrebe. Chorvátom poslali listom akúsi filozofickú rozpravu a práve každého národa za samostatnosť a oslobodenie; autorom je Vrchovský. Vysvetľoval záhrebským študentom, čo je ich povinnosťou: poučovať ľud o nespravodlivosti, brániť ho pred tyranstvom maďarizácie a bojovať za samostatnosť. Je to veľmi odvážny, buričský list, svojou skladbou pripomína ideály francúzskej revolúcie a poľského povstania. Nechýbal mu ani štátotvorný prvok: „Sjednocuj než se horlivě nyní jen literárně, však se časem i občansky spojíme.“ Myšlienka Štúrova, štylizácia Vrchovského: ideológ a praktik.

Aj ostatné zápisy Společnosti sú v tom čase preniknuté pátosom, odhodlaním, až tragickým heroizmom. Popri praktických úlohách, ktoré si členovia Společnosti udeľovali – čítať slovanské knihy a časopisy, učiť sa materčinu, spoznávať históriu slovanských národov, šíriť osvetu medzi pospolitým ľudom – sa v zápisniciach hovorí o potrebe „neustále na národní osvěte pracování“ a národu otvárať oči i mysle „zastávaním svých přirozených práv“. Štúrovci idú ešte ďalej: „Slabost mizí, kde duch pevný má své slávy. Byť jak i smrt podstoupiti přišlo, volměž raději umříti než od pravdy a spravedlnosti odstupiti. Jen pevného rázu mužové byli ctěny předky, budou i potomstvem ctění.“

Listy, ktoré Společnost rozosielala do Prešova, Kežmarku, Štiavnice, Levoče alebo bývalým členom Společnosti do všetkých kútov Slovenska, sú plné plamenných výziev. Zaznieva v nich nový tón; revolučný. Vo februári roku 1837 napísali P. Sedláčkovi, J. Šulcovi a L. Paulinymu takýto návod na neposlušnosť: „Veďte lid náš, jemuž se o národním duchu ještě ani nesníva, k poznání svého národa, k poznání povinností ku národu svému, k poznání nepravosti utlačitelů svých .. veďte lid náš né k věčné trpělivosti, jak to posud knězi našimi činěno – anobrž k odstraňování násilí a utiskování. Je-li náš lid k otroctví stvořen? Má-li věčně jen co dobytek švihy nepřátelských bičů trpěti?“ A na dôvažok Mickewiczov verš: „Moc ať mocí se odtíska“.

Bola to nepochybne Vrchovského zásluha, ktorý bol v tom čase radikálnejší ako opatrný Štúr. A bol to práve Vrchovský, ktorý svojou revolučnosťou nainfikoval Štúra a nútil ho hľadieť na problémy ostrejšou optikou.

V tom čase napísal Ľudovít Štúr jednu zo svojich najrevolučnejších básní, Smlúva Slováků: 

     V boj, v boj, Slováci, volných otců potomci...
     tam, tam táhneme, kde za národ padneme,
     vítězne, hrdinsky za národ slovanský...
     Třebárs, zemřeme, co svobodní zemřeme,
     vlast však ochránime, z jarma vyprostíme.
  

„Pevného rázu mužové“ sa zachveli po zákaze vlády o rušení študentských spoločností a zákaze recitovať básne politického obsahu. Viedenská vláda ho vydala už 20. septembra 1836 ako priamy dôsledok represálií proti opozícii, ktorá sa sformovala počas bratislavského snemu. Politický teror namierený proti Wesselényimu, Lovassymu, Kossuthovi, proti maďarskej Reformnej strane zhubne zasiahol aj slovenský národný pohyb. Študentom prečítali tento zákaz až 5. apríla 1837, a tým oficiálne rozpustili Společnost československú. Posledné zasadnutie Společnosti bolo 12. apríla 1837. Ľudovít Štúr na ňom predniesol vlastnú alegorickú báseň, ktorá mala symbolický názov: Pohreb.

Společnost československá pri evanjelickom lýceu v Bratislave prestala existovať; trvala necelých sedem rokov, od augusta 1829 do apríla 1837.

Zánikom Společnosti však nezanikla činnosť slovenských študentov. Na Vrchovského návrh sa Společnost zlúčila s Ústavom řeči a literatúry československé, na čele stál profesor Juraj Palkovič. Ústav však fakticky už viedol Štúr, pretože Palkovič prednášal zriedkavo a právomoc nechával Štúrovi. Knižnica Společnosti sa stala knižnicou Ústavu, takže činnosť slovenskej mládeže pokračovala pod zmenenou firmou: „jediný chrámeček národnosti slovenské v Uhřích“ zostal stáť. Dokonca sa zachovali aj niektoré formy spolkovej činnosti: okrem teoretických prednášok o českej gramatike zaviedol Štúr výkonné, praktické hodiny, na ktorých sa obnovila prax zaužívaná z čias Společnosti.

Radikálnejším predstaviteľom národného hnutia sa zdalo, že Ústav celkom nenahrádza Společnost. Ozývali sa hlasy – najmä z vidieka – ktoré žiadali samostatný časopis; mal vychádzať raz mesačne a informovať o najdôležitejších udalostiach. Štúr ale radil vyčkať; po nepokojoch a zákaze nemalo význam provokovať vládu. Vrchovský prišiel s nápadom založiť tajný spolok Vzájomnosť. Vypracoval aj stanovy spolku, ktorý mal pracovať „na povzbuzení citů národních a na rozšíření vzdelanosti v národu mém vůbec, zvláště ale mezi mládeží a lidem pospolitým.“ Spolok Vzájomnosť vznikol v júni roku 1837 a jeho zakladateľmi boli okrem Vrchovského, Benjamín P. Červenák a Pavel V. Ollík, členmi Jozef M. Hurban, August H. Škultéty, Michal M. Hodža, Tomáš Hroš, Samo Chalupka a ďalší; teda všetko Štúrova verná garda. Vzájomnosť bola tajná a ilegálna spoločnosť, Štúr stál bokom, o spolku nevedel, alebo nechcel vedieť; neveľmi sa mu páčili Vrchovského romantické a tajnostkárske podniky, neveľmi sa mu páčilo, čo nevymyslel a nedirigoval sám. Okrem toho v tom čase už študoval v zahraničí. Vzájomnosť sa snažila hrať úlohu akéhosi centra národného hnutia – podľa poľského príkladu – a v praxi uskutočňovať ideje Kollárovej eseje O literárnej vzájomnosti mezi kmeny a nářečími slávskymi.

Zdalo by sa, že medzi Ústavom a Vzájomnosťou vzniknú rozpory a nevraživosť. Štúr viedol Ústav v „umiernenom duchu“, kým Vrchovský bol podstatne radikálnejší. Štúr si zároveň uvedomoval, že nezhody sú tým posledným, čo práve potrebujú. Nemal však rád tajnostkárstvo, snažil sa konať v medziach zákona, preto aj neskôr pozeral na činnosť Vzájomnosti s odstupom. Vrchovského zásluhou vzniklo tzv. „vzájomné dopisovanie“, čiže Vzájomnostné listy. Bol to dobrý nápad: Vzájomnostné listy fakticky nahrádzali slovenské noviny. Členovia spolku boli povinní aspoň raz za dva mesiace písať správy ústrednému korešpondentovi do Bratislavy, ten ich opísal, poskladal a ďalej rozosielal členom. Vzájomné listy mali tú výhodu, že do nich nezasahovala cenzúra. Ako napísal Benjamín Pravoslav Červenák „ona je šnôra, ktorá nás spája a vzájomne v dôvere upevňuje“. Dobrá skúsenosť s listami priviedla Vrchovského na myšlienku založiť politické noviny; chcel vydávať listy tlačou pod menom Národní list. Neskôr, keď Vrchovský odišiel za právnika do Pešti, stretol sa s mladými poľskými revolucionármi Nikodímom Belkowskim a Joachimom Midowiczom, ktorí mu odporúčali písať knihy pre ľud a mládež a nabádali ho, aby Slováci založili politické noviny. Korešpondencia prezrádza, že členovia spolku si už vymieňali názory na to, ako majú tieto noviny alebo časopis vyzerať. Napriek Vrchovského úsiliu sa časopisy nepodarilo založiť; stále nebol príhodný čas.

Vzťahy medzi Štúrom a Vrchovským boli zložité, protirečivé. Vrchovský bol neobyčajne ambiciózny a ctižiadostivý človek, bol aj radikálnejší a revolučnejší. Keď svojho času vypracoval nové osnovy Společnosti, mal na mysli nielen demokratickejšie vedenie, ale aj obmedzenie Štúrovho vodcovského postavenia. Po zrušení Společnosti sa moc znovu sústredila do Štúrových rúk, pretože on viedol Ústav; Vrchovský založil Vzájomnosť. Zodpovednosť a rozhodovanie o činnosti Ústavu záviselo len od Štúra a tak na Vrchovského podnet mládež starostlivo sledovala Štúra, kritizovala jeho povahové chyby a dávala pozor, aby neupadol do „absolutizmu“. Napriek tomu si Štúr Vrchovského vážil a radil sa s ním o všetkých závažných rozhodnutiach.

Štúra v ten školský rok zamestnávali najmä školské povinnosti. Dvakrát do týždňa prednášal českú gramatiku, raz do týždňa dejepis a poľskú gramatiku. Potešila ho správa, že Cárska ruská akadémia v Petrohrade udelila Jánovi Kollárovi zlatú medailu za zásluhy o slovanstvo. Záhrebská študentská spoločnosť – Kolo mladih rodoljuba – oznámila, že Stjepan Mlinarić a Jakov Pettko vypracovali stanovy podľa vzoru bratislavskej Společnosti, s ktorou boli v písomnom styku. Chorváti sa učili po česky, aby mohli čítať Kollárovu Slávy dcéru. Boli to príjemné správy.

Menej príjemné boli informácie, ktoré sa dostali do Štúrových uší o nejakých tajných časopisoch; Maďari vraj vydávajú spisy o pomaďarčení Slovákov. „Keď som túto správu od Teba dostal,“ písal Ctibohovi Zochovi, „hneď som na mnohé strany písal, by po nich pátrali“.

Pátrať ani nebolo potrebné. Znaky o pomaďarčenie Slovákov boli zjavné, oficiálne miesta sa nimi netajili. Od 1. januára 1837 zaviedli maďarčinu ako úradnú reč v Liptovskej stolici, na školách sa maďarčina vyučovala povinne. Notár Liptovskej stolice, Gabriel Platthy nevedel maďarsky, a tak ho v júni 1837 vymenili. Boršodská stolica (sídlo v Miškovci) požiadala potiskú superintendenciu, aby na základe zákonov v prospech maďarčiny v rokoch 1830 a 1836, vymenila všetkých kňazov, ktorí nevedeli maďarsky, a aby v budúcnosti nemaďarských kňazov vôbec neprijímali. Na čele potiskej superintendencie však stál Pavol Jozeffy; Slovák, pôvodom z Vrboviec pri Myjave, ktorý bol vo svojom okolí oporou proti maďarizácii. Nacionalistickú požiadavku Boršodskej stolice ostro zamietol.

Štúr si dobre uvedomoval, aké nebezpečenstvo hrozí slovenskému národnému pohybu od Maďarov. Videl a zažil to už v Rábe, pocítil to v Bratislave, potvrdilo mu to odrodilstvo štiavnických študentov. Doslova nenávidel Štefana Bolemana, štiavnického profesora, ktorý – pôvodom, samozrejme, Slovák – vychovával zaťatých maďarónov, rovnako Jána Breznyika, ktorý stál na čele maďarskej mládeže, hoci bol tak isto Slovák. „Když se káně zjestřábí, kůže dřápe, než rozený jestřáb,“ opakoval české porekadlo, alebo slovenské: „Poturčenec horší od Turka“! Keď mohol, varoval slovenských študentov pred neviazaným životom, vysedávaním v krčmách a nútil ich študovať, pracovať, pripravovať sa na službu národu. Mal pre nich pádne slová: „Nuž veď podívejteže sa, hľaďteže na tie vycivené tváre maďarských študentov na lýceu, juristov na akadémii, jurákov a pivárov kdejakých, hulákajúcich nocou po uliciach, či bude z tých kedy mať národ maďarsky radosti nejakej? Ale či bude, či nebude, to sa nás netýka, no týka sa nás desaťnásobne, aby sme neboli podobných vecí v mladosti našej žiadostiví, opičiac sa za krikľavou, prázdnou nadutosťou iných.“

V tomto období života, v bratislavských rokoch, si Štúr vytváral vzťah k Maďarom. Bol to vzťah negatívny, iný nemohol byť. Životné skúsenosti Štúra poučili: od Maďarov nemôže očakávať nič dobré. Nevraživý vzťah Maďarov k lýceu, k Společnosti, k Ústavu, k samotnému Štúrovi, denucianstvo, podrazy, ich nacionalizmus a neobjektívnosť, to všetko zapríčinilo nedorozumenie; aké bolo tragické, to ukážali až revolučné roky.

Maďari vklínení medzi Nemcov a Slovanov si hľadeli svojho; túžba po zachovaní a upevnení vlastného postavenia sa často prejavovala neznášanlivosťou k iným národom. Neskôr Štúr na adresu Maďarov povie: „Škoda, že tento národ, ktorý odvždy patril do slovanského myšlienkového okruhu, nežil so Slovanmi v susedských pomeroch a v dobrom porozumení, oslepený vlastnou samoľúbosťou sa tak ďaleko zabudol, a tak zlostne mohol vystúpiť proti Slovanom! Najväčší nedostatok uvážlivosti dokázal tým, že nedošiel k presvedčeniu, že len v zväzku so svojimi starými susedmi môžu aj jemu svitnúť lepšie dni!“

Aj táto jasnozrivá myšlienka umožní pochopiť, prečo hľadal Štúr oporu reakčnej Viedne a prečo sa v meruôsmych rokoch postavil proti Maďarom. Štúrova viera, že Viedeň pomôže Slovákom bola len zbytočná; nie však smiešna.

Aj po zákaze všetkých slovenských spoločností Maďari ďalej chvastavo oslavovali svoje sviatky a nerešpektovali nijaké nariadenie. Zbytočne dráždili vrchnosť a dôsledky potom postihovali všetkých, aj Slovákov. Štúr mal dôvod k nespokojnosti.

V zápasoch a školských povinnostiach prišli prázdniny. Katedra reči a literatúry československé sa dostala do finančných problémov, a tak na jednom z posledných zasadnutí sa rozhodlo, že treba usporiadať dobrovoľné peňažné zbierky. Štúr uvažuje o možnosti študovať – ako jeho brat Karol – na univerzite v Berlíne, a tam si prehĺbiť vedomosti. Ani on však nemá dosť peňazí a tak sa rozhodne, že prijme na dva mesiace miesto súkromného vychovávateľa do obce Romháň v Novohradskej stolici u grófa Prónayho. Pôvodne chcel cez prázdniny navštíviť Prahu (už to aj sľúbil Štorchovi), chcel na pár dní odskočiť k rodičom, ale nič z toho sa neuskutočnilo. Hneď začiatkom prázdnin odišiel do Romháňa.

Novohradská stolica rozdeľuje Uhorsko; na juhu leží Maďarsko na severe Slovensko. Mieša sa tu živel maďarský so slovenským, maďarský však prevyšuje. Štúr tu mohol pozorovať maďarský národný pohyb, ale aj neľahké postavenie Slovákov. Nebol by to však Štúr, keby aj tu nepresviedčal: v Lučenci sa mu podarilo s miestnym učiteľom založiť čitateľský spolok, získaval kňazov, aby čítali české knihy a časopisy, odradil grófa Prónayho od maďarských zásad a jeho manželku dokonca začal učiť poľštinu. Gróf Prónay mal dvoch synov a s nimi Štúr precestoval takmer celú Novohradskú stolicu. Všímal si ľudí, pozoroval a porovnával. Nebol veľmi nadšený. „Výsledky môjho pozorovania sú,“ napísal po prázdninách Štorchovi, „s výnimkou niektorých sú to ľudia bez všetkej mravnej sily, im je sebeckosť zásadou, nie všeobecné dobro; o literatúru malú starostlivosť majú, o vzdelanie prostého ľudu nijakú. Ich zápal za niečo podobá sa ohňu slamy, ako to na maďarománii vidieť možno. Ona už ochabla a hoci by aj maďarizovať chceli, nemáme sa ich čo báť, lebo nevedia k tomu prostriedky vyberať. Kto poznal maďarskú a slovanskú príčinlivosť a podnikavosť, ten zbadá aj ten obrovský rozdiel medzi nami. Ako my pracujeme, o tom tam ani pomyslenia niet.“

Lučenec nie je Pešť; ospalé živorenie novohradských kňazov a mešťanov nemožno porovnávať s výbušným a cieľavedomým úsilím peštianskych reformistov. Maďarská inteligencia, stredná šľachta, cirkev, aj maďarské úrady podporovali všetko, čo bolo maďarské: školstvo, štátny život, divadlá, aj rodiaci sa priemysel. „Ten obrovský rozdiel medzi nami“ tu naozaj bol, ale nie tak, ako to myslel Štúr. Maďari mali v rukách štátnu moc, Štúr iba hŕstku nadšených poslucháčov; aký nepomer! Nie nadarmo Kossuth v Pesti Hírlape otvorene napísal: „Veru, hovorím vám, nikdy nebolo a nemôže byť slovenského národa v Uhorsku.“

Do Romháňa ho prišli navštíviť dvaja českí študenti, literáti a obrodenci, cestovatelia, Antonín Jaroslav Vrťatko a František Ladislav Rieger. Obaja študovali právo na pražskej univerzite, cestovali po Uhorsku a písali cestopisné články i básne do Květov. Navštívili Bratislavu, Pešť a 29. augusta 1837 prišli na Romháň, kde ich u Prónayovcov čakal Ľudovít Štúr. Grófova rodina ich prívetivo prijala a Štúr sa ich príchodu potešil najväčšmi. Mal príležitosť pohovoriť si o českom národnom živote, dozvedieť sa novinky z Prahy. Po večeri si celá spoločnosť posadala do kruhu. Štúr hral na gitare a Rieger musel spievať české ľudové piesne. Na druhý deň obaja cestovatelia išli ďalej a Štúr ich bol odprevadiť. Štúr sa s Riegerom neskôr viackrát stretol a vždy spolu vychádzali ako priatelia. Z Riegera sa stal významný český politik (bol Palackého zaťom), ktorý hájil už záujmy rodiacej sa českej buržoázie. Po prvom stretnutí so Štúrom Rieger písal domov matke: „Je to výborný a horlivý Slovan, muž veľmi učený a přítel češtiny. S ním jsme měli milý hovor.“

Koncom prázdnin Ľudovít Štúr sa vrátil do Bratislavy, začínal školský rok 1837/38. Čakali ho nové povinnosti.

V septembri roku 1837 sa Štúr stretol v Bratislave so starými priateľmi: bol tu Hurban, Škultéty, Záborský, Červenák, Grossmann, Bórik, Zimáni, Šolc, Ollík a ďalší.

Štúr sa s novou energiou pustil do práce. Prednášal teraz päť hodín týždenne, z toho sú dve hodiny českej gramatiky a dve hodiny praktické, ktoré venoval „těm věcem, jenž se prvé v Společnosti konaly“, jednu hodinu učí dejiny slovanstva. Okrem toho sa členovia Ústavu stretávali súkromne a tieto súkromné zasadnutia nahrádzali činnosť niekdajšieho výboru. Aj na týchto zasadnutiach sa prísne dodržiavali demokratické zásady rovnoprávnosti, „ako sa na členov spolku republikánskeho svedčí“.

Na Štúrove prednášky vtedy chodievalo takmer päťdesiat slovenských študentov a vyše dvadsať Srbov. Nezanedbával ani srbských študentov; ovplyvnený Chorvátmi a Srbmi bývajúcimi v Pešti, medzi ktorými vynikal novinár a právnik Teodor Pavlović, snažil sa Štúr získať bratislavských srbských študentov pre „všeslovanskú myšlienku“. Počínal si úspešne; Srbi nielenže radi chodievali na Štúrove prednášky, ale na jeho popud vytvorili samostatný študentský spolok Seko, ktorý potom vydával aj rukopisný časopis Slavjanku. Z viacerých Štúrových poslucháčov vyrástli neskoršie významné osobnosti srbskej literatúry a politiky.

Štúr sa priatelil s Pavlom Všudyslavom Ollíkom, ktorý v Bratislave študoval posledný ročník na kráľovskej právnickej akadémii. Ollík bol evanjelik, absolvent evanjelického lýcea v Banskej Štiavnici, navštevoval Štúrove prednášky na evanjelickom lýceu a nahováral ho, aby prednášal aj na kráľovskej právnickej akadémii. Aj s Ollíkom viackrát žiadali o povolenie prednášať, ale vždy dostali zápornú odpoveď. Štúr nemohol na akadémii ako vysokej škole prednášať, ešte nemal ukončené univerzitné vzdelanie.
Štúr sa snažil  zapojiť do slovenského národného pohybu aj bratislavských študentov katolíckeho vierovyznania, pretože katolíci zatiaľ stáli bokom, odnárodňovali sa. Štúr sa sťažoval v liste Jánovi Hollému, že „u nich sotva jeden Slovák sa nájde, ktorý by sa nehanbil za svoju materčinu“. Okrem konfesionálnych rozdielov tu stále bola otázka jazyka: ako písať? Katolíci sa držali Bernoláka, evanjelici češtiny. Štúr si uvedomoval, že kým budú Slováci roztrieštení, oslabuje to ich sily a jednou z príčin tejto nejednotnosti je aj spisovný jazyk. Zatiaľ sa síce prísne držal češtiny a vyhadzoval z nej slovakizmy i germanizmy, no tušil, že v tejto veci bude musieť urobiť poriadok.

Dozvedel sa, že jeho starý priateľ Daniel Sloboda, ktorého iba nedávno navštívil na Myjave, sa chystá odísť za farára na Rusavu na Morave. Štúra to zarmútilo: „Ty se míníš s naší vlasti rozloučit?“ píše vyčítavo Slobodovi. „Smutná-li to a přeškodná vlasti naši lučba! S Tebou opět jedna azmužila, nepravostem utlačitelů nášho národa vzdorujúci zeď vlasti naši zmizne. Ovšem, jestli jen nevyhnutně vlast svou opustiti nemusíš, neopouštěj ji!“

Sloboda mal na Morave lepšie podmienky, a tak predsa len ešte v roku 1837 odišiel.

Ľudské osudy sú nevyspytateľné, naše činy niekedy ťažko predvídať. Rok za rokom sa prepadáva do histórie, „dni človeka sú ako tráva“ a život vo svojej zložitosti a protirečivosti neúprosne plynie ako tok rieky. Slobodov osud postihol mnohých nádejných Slovákov; čo po nich zostalo? Trochu nostalgie a smútok z nenaplnených nádejí. Štúr mal inú predstavu; čakal od Slobodu, že sám pôjde príkladom, pretože „ak sa všetkému dobrému počínaniu u národa nášho ako príklad na čelo postavíte, lebo príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov“.

Toho istého roku sa v Pešti narodila Friederike Kollárovej, slávnej Míne, dcéra. Štúr podráždene zareagoval: „Právě nyní v Jesenského listě čtu, že Kollárova Mína zlehla. Čože má? Tolik co nic – dívče.“

Cesty Kollárovej lásky, pre slovenskú literatúru tak významnej, boli krivoľaké. Ján Kollár sa počas svojich štúdií v Jene zahľadel do Friederiky Wilhelminy Schmidtovej, dcéry evanjelického pastora, vznikla obojstranná náklonnosť, ktorá sa zmenila v hlbokú, úprimnú lásku. Keď Kollár odchádzal z Jeny, sľúbili si nielen vernosť, ale aj manželstvo. Ale prísny otec a starostlivá matka Friederiky mala obavy z neistej budúcnosti v neznámych Uhrách a potajme prekazili chystanú svadbu. Vzájomné kontakty prestali a obaja milenci si dokonca mysleli, že ich druh je – mŕtvy. Čiastočne aj pod vplyvom tejto nenaplnenej lásky vznikla Slávy dcéra a postava Mína; takže slovanská ospevovaná deva bola vlastne Nemka. Prešli roky. Až náhoda všetko napravila: evanjelický kňaz Ľudovít Blázy, ktorý sa priatelil s Kollárom a našiel si v Nemecku nevestu, cestoval cez Pešť do Jeny na vlastnú svadbu. Zastavil sa u Kollára a pýtal sa, či niečo do Jeny neodkáže. Kollár mal iba jednu prosbu: niekoľko stebiel alebo kvet z hrobu bývalej snúbenice Wilhelmíny... na pamiatku. Blázy sa ale v Jene stretol s Wilhelmínou – živou. 42-ročný Ján Kollár si vydýchol: „Frederika, anjel môj, boh teda privedie čoskoro Teba ku mne a mňa k Tebe. Áno, bola to dlhá, tvrdá, strašná skúška; predsa dúfam, že obidvaja budeme ešte za to odškodnení... Ty si teraz moja a ja Tvoj.“

Sobáš Jána Kollára s Friederikou Schmidtovou bol 22. septembra 1835 o piatej popoludní v mestskom chráme vo Weimare.

„Čo má? Tolik co nic – dívče.“

A život ide ďalej: dni človeka sú ako tráva...

Ale aj proti tyranii času môže človek postaviť hrádzu; svoju prácu. Štúr teda pracuje. Dopoludnia vyučoval na lýceu, viedol zasadnutia Ústavu, popoludní sa stretával s priateľmi, chodieval na prechádzky, večer písal svoje prednášky, články, básne a listy. Keď bol veľmi unavený, vypil silnú čiernu kávu a fajčil fajku. Dlho do noci svietilo svetlo v jeho izbietke na Panenskej.

Nečakane ochorel profesor Grosz a konvent požiadal Štúra, aby Grosza suploval. Štúrovi pribudli prednášky všeobecnej histórie a latinčiny. Mal toho dosť, trochu aj schudol, oči mal červené od nevyspatia. Ale nepoľavil. Usilovne pracoval ďalej.

V tom čase sa začínali množiť útoky proti Štúrovi, niektorým maďarským študentom, ale aj profesorom sa nepáčil vplyv Ľudovíta Štúra na mládež. Vyčítali mu, že mládež kazí, vraj ju učí k neúcte k mocnárstvu a najmä, že ju štve proti Maďarom. Osočovania zašli tak ďaleko, že vyprovokovaní maďarskí študenti chceli Štúra napadnúť. Našťastie, Štúr mal vysokú, šľachovitú postavu, fyzicky bol silný; nezľakol sa vyhrážok ani osobných urážok; výdatne mu pomohli aj slovenskí študenti, ktorí dokonca strážili dom, v ktorom Štúr býval. Štúr sa hneval na Maďarov, „ktorí nič znamenitého nevykonali, ale vždy neľudské, hnusné zámery kuli a ich uskutočňovali“. K otvorenej zrážke zatiaľ nedošlo.

Alexander Bohuslav Vrchovský bol už v Pešti a ťarcha práce v Ústave ležala na Štúrových pleciach. Pomáhal mu najmä Benjamín Pravoslav Červenák, ktorý teraz prednášal v nižších ročníkoch. Vrchovský však chýbal; Štúrovi nemal kto poradiť v niektorých zložitých situáciách. Často si s Vrchovským písal; ešte aj zo Štúrovských listov Vrchovskému cítiť, ako si tohto neposedného advokáta Štúr vážil a rešpektoval jeho autoritu, ba aj jeho kritičnosť. Predošlého roku práve Vrchovský vyčítal Štúrovi jeho prílišnú autokratičnosť. „Ty si hlboko v duši mojej vrytý,“ napísal Štúr Vrchovskému (18. októbra 1837), „a od času, keď si mi chyby vyčítal, ešte hlbšie.“ So Štúrovým vystupovaním bolo dosť nespokojnosti aj v slovenskom tábore, i keď navonok sa to neprejavovalo. Aj jeden z najbližších Štúrových priateľov, Ctiboh Zoch, ktorý vtedy pôsobil ako farár v Jasenovej na Orave, o ňom napísal, že je „v Slávii zahrúžený, často nás najbližších nespatruje, poněvádž je vždycky, novými a novými slavisty ohraděn, on je v ustavičné škole a proto mu skutečnost tak málo do očí padá.“ Zoch mal pravdu; Štúr bol príliš zahľadený do svojich ideí, aby si všímal nejaké praktické detaily a skutočnú, všednú podobu života. Ale či veľkí duchovia nelietajú vždy vo vysokých výškach, neupierajú svoj pohľad do diaľky, tam, kam ostatní nevidia? A z veľkej výšky vidno obrysy veľkých celkov; detaily zanikajú.

Daniel Gabriel Lichard. Štúrov dlhoveký priateľ – i pozdejší protivník – to charakterizoval slovami: „Omyly a chyby Štúrove – ktože by bol bez chyby? – pochádzali najviac z toho, že sa jeho ideály často nezrovnávali so skutočnosťou; vo svojej ideálnosti nebral Štúr vždy osoby a veci aké sú, ale aké by mali byť.“

A to je pravda, že Štúr bol ako vodca skupiny prísny, až diktátorský. Ale mohol byť iný? Prísnosť vyplývala jednak z jeho povahy i z jeho ambícií, ale najmä z nutnosti. Hoci priatelia o ňom tvrdili, že „bol človek myšlienky. Človek idey, ktorému, ako aj ináče človeku nepraktickému nikdy nešlo o to, čo z vyslovených zrniek myšlienkových môže vzísť“ predsa len bol dosť praktický, aby si uvedomoval, že nič nebude osožnejšie slovenským študentom, ako sebadisciplína a vernosť myšlienke. Len disciplinované vojská s autoritatívnym generálom vyhrávajú vojny; rozvadená skupina anarchistov Slovenskom nepohne.

Ústav už celkom nahradil činnosť zrušenej Společnosti. Hosťami Ústavu boli českí národovci Marek a Antonín Doležálkovci, srbský lekár pôsobiaci v Pešti Juraj Mušicki, študent teologickej fakulty vo Viedni Michal Melna – Ústav usporiadal na ich počesť spevokol, ktorý bol v Schillerovej záhrade. Na súkromnom zasadaní Ústavu sa výbor rozhodol vyslať cez prázdniny ďalšieho cestovateľa k Slovanom. Tentoraz to mal byť Pavol Všudyslav Ollík, ktorý sa chystal do Chorvátska. Štúr usilovne organizoval, písal na všetky strany a veľa čítal. V októbri sa zastavil v Bratislave Michal Krištofčák, ktorý vo Viedni študoval katolícku teológiu a referoval Štúrovi o pomeroch v hlavnom meste mocnárstva. Na Collegium Pazmanianum – Pazmáneu, ako mu hovorili študenti – vtedy študovalo veľa Slovákov a Ústav sa viackrát snažil nadviazať so slovenskými katolíkmi užšie kontakty. Vo Viedni končil štúdium medicíny aj Janko Šafárik, synovec Pavla Jozefa Šafárika a bol to práve on, ktorý stál na čele slovanskej mládeže. Jeho zásluhou sa styky oboch skupín zintenzívnili. Štúrovi veľmi záležalo, aby mal všade kontakty, aby sa slovanské hnutie rozšírilo naozaj na všetky slovanské národy. Vo Viedni našlo útočisko aj veľa Poliakov, ktorí sa sem utiahli po novembrovom povstaní poľskej šľachty z roku 1830; Štúr udržiaval styky s Nikodemom F. Betkowskim, ktorý vo Viedni študoval medicínu (a v máji 1841 aj získal doktorskú hodnosť). Betkowski patril k tým revolúciou posadnutým Poliakom, ktorí mali stále opletačky s úradmi. Vo Viedni ho dvakrát zatvorili (na štyri a päť mesiacov) pre podvratnú činnosť. Neskôr, keď odišiel do rodného kraja (pochádzal z Haliče) ho roku 1842 odsúdili vo Ľvove až na tri roky väzenia. Betkowski bol nielen vynikajúci odborník v anatómii – len politická minulosť mu zamedzila cestu na univerzitnú katedru anatómie – ale publikoval aj literárne práce.

Vzťahy medzi Poliakmi a Slovákmi boli vôbec v tom čase veľmi priateľské a intenzívne. Mali svoju tragickú predohru: po potlačení povstania poľskej vlády proti cárskemu Rusku veľa Poliakov utieklo do Uhorska i do Viedne. Priniesli so sebou revolučný radikalizmus, podporovaný Mickiewiczovými veršami, ale aj nenávisť proti cárskemu despotizmu. Štúra táto bratovražedná vojna hlboko zarmútila; v boji Rusov a Poliakov videl najmä roztržku medzi Slovanmi, menej už bral do úvahy poľské požiadavky. Aj v tomto spore sa Štúr skôr prikláňal na ruskú stranu, pretože „keď sa duch slovanský ešte viac rozšíri, keď sa pokrok slobody aj tam zjaví, vykoná táto zem dielo veľké a dôležité pre slovanstvo, vážne a rozhodujúce pre svet“: Pravdaže, myslel na Rusko, ktoré zatiaľ driemalo pod reakčnou mikulášskou byrokraciou. Od poľských študentov vo Viedni dostával Ústav rôzne revolučné knižky; Štúr spomínal brožúry O spolku vzájomnej pomoci, Poľská vojna, O partizánskej vojne, Výprava do Poľska, do Bratislavy posielali Poliaci aj časopis Pamietnik naukowy, ktorý začal vchádzať v Krakove. Štúrovi sa dostala do rúk aj knižôčka významného poľského historika Joachima Lelewela, učiteľa Mickiewiczovho, Obrodzujúce sa Poľsko alebo Dejiny poľské od roku 1795, ktorá vyšla v Bruseli roku 1836. Podobne ako Betkowski, aj Lelewel mal pohnutý osud; po povstaní z roku 1830 žil v parížskej emigrácii, odkiaľ ho francúzska vláda vypovedala pre styky s Marxom a protimonarchistickými kruhmi. Žil potom v Bruseli. Lelewel vo svojom diele odsúdil ruskú i poľskú šľachtu a nádeje vkladal do poľského ľudu. Toto revolučné pojednanie Štúrovi pomohlo hlbšie vniknúť do problémov a čiastočne aj korigovať názory na poľské povstanie.

Priemer: 4.9 (40 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama