Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (14.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 6500

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (10.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (11.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (12.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (13.)

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.  


Politická a vojenská situácia sa neustále menila. Maďarskí honvédi vyhrali bitku pri Kápolne a pustili sa smerom na Košice, tiahli ďalej na Šariš. Bloudek so štyrmi stotinami dobrovoľníkov musel Košice opustiť a pod ochranou generála Vogla sa stiahol až k haličským hraniciam. Nepriaznivá situácia paradoxne vyhovovala Windischgrätzovi, ktorý preberal čoraz viac kompetencií a odvolával sa pritom na neutešený stav na bojiskách. Presadzoval konzervatívne predstavy maďarskej šľachty a do oblastí, ktoré oslobodil, zavádzal spôsoby, ktoré panovali pred marcovými parlamentnými zákonmi. Znamenalo to, že za stoličných úradníkov opäť vymenoval tých, ktorí vládli pred revolúciou a ktorí boli prepojení na konzervatívnu maďarskú šľachtu. Ani zrušenie poddanstva akoby neplatilo: panstvo, posmelené bodákmi cisárskych vojsk, nastoľovalo staré poriadky, vymáhali sa dane, odmietali plniť zmluvné záväzky, do úradov nepustili ani jedného Slováka. Windischgrätz našiel podporu aj u cisára Franza Jozefa I., ktorému vyhovoval takýto spôsob jednania, pretože sám sa rozhodol, že bude vládnuť direktívne a autokraticky.

Zle dopadol aj zbor dobrovoľníkov pod Bórikovým vedením, ktorý sa presúval cez Gemer a Muráň. Miestni obyvatelia sa najmä k cisárskym vojakom správali nepriateľsky, nemali k nim dôveru; cisárske vojsko odpovedalo rovnakým prístupom, pristúpilo aj k násilným rekviráciám. Nedôvera miestnych sa prenášala aj proti slovenským dobrovoľníkom. Preto sa podžupan Gemersko-malohontskej stolice György Szentmiklóssy rozhodol, že povolá občianske gardy z Revúcej, Jelšavy, Plešivca a Ratkovej. Na jeho pokyn sa dostavilo takmer päťsto mužov v zbrani, boli to zväčša slovenskí evanjelici a tí 26. februára 1849 zaútočili na slovenských dobrovoľníkov. Neskôr im prišli na pomoc aj ďalšie Szentmiklóssyho posily z Hodejoviec a Blhoviec a bitku na Muráni zavŕšili krutou porážkou dobrovoľníkov: tí stratili šestnásť mužov, mali 38 zranených, nepriateľ zajal ďalších 60 bojovníkov, ukoristil 160 zbraní, pričom mal iba jediného zraneného!

Na morálku dobrovoľníkov zle vplývali aj kroky cisárskej vlády a rozhodnutia nového cisára: Franz Jozef I. dal rozpustiť kroměřížsky snem, do úradov sa vracala vysoká maďarská šľachta, nová ústava menila sociálne a národné práva a zákony vydobyté na marcovom sneme z roku 1848. Rúcali sa všetky základné piliere, na ktorých stála revolúcia, ako aj úsilie vodcov slovenského hnutia. Jeden z vojenských vodcov Janeček sa dokonca vybral do Olomouca, aby tam presviedčal slovenskú delegáciu, nech ďalej nestojí po boku viedenského dvora, ale snaží sa hľadať cestu ku Kossuthovi. Bloudek mal ešte ostrejšie vyhlásenie: ak cisár rozpustí snem, tým činom prestáva byť ústavným panovníkom a Bloudek sa proti nemu postaví aj so zbraňou v ruke. Navyše, ani Janečkove, ani Bloudkove jednotky nemali veľkú oporu medzi miestnym obyvateľstvom; južná časť jednotiek pod Janečkovým vedením sa v okolí Komárna stretávala zväčša so sympatiami ku košútovskej revolúcii a odporu k cisárovi, ani Bloudkova výprava v okolí Šariša nemala očakávanú podporu. Hoci roľníci ako aj remeselníci dobrovoľníkov prevažne podporovali, liberálnejšie zmýšľajúci mešťania boli zdržanliví, až odmietaví.

František Zach upozorňoval aj na nezhody v radoch veliteľského zboru; slovenskí dôstojníci boli autoritatívni, preberali panské maniere podľa vzoru uhorských feudálov, kým českí a moravskí dôstojníci boli humánnejší, správali sa k mužstvu priateľsky a demokraticky. Zach o slovenských dôstojníkoch hovoril ako o „mudrlantoch, nafúkaných fičúroch, ktorí sa ako kohúti hrdo vystatujú na smetisku. (...) Nie radoví dobrovoľníci, ale slovenská takzvaná inteligencia robila ťažkosti.“

Bloudek sa pokúšal urobiť personálne zmeny, slovenského dôstojníka Jesenského nahradil českým dôstojníkom Čechom a dobrovoľníci s ním bez výhrad súhlasili. Ale Bloudek sa ohradil aj proti Bórikovi a spor medzi nimi napokon vyústil až do definitívneho Bloudkovho odchodu... Podobne pochodil aj Janeček: nemohol sa dohodnúť ani so Simuničom, ani s Windischgrätzom, tak sa rozhodol rezignovať. Na jeho miesto nastúpil Janko Francisci.

Bloudek poslal Slovákom nepríjemný odkaz: „Domnievali sa, že viesť vojnu znamená ísť na prechádzku a potom triumfovať.“

Napriek problémom, nezhodám a ťažkostiam dosiahli slovenskí dobrovoľníci v súčinnosti s cisárskymi jednotkami aj úspechy: Bloudkoví dobrovoľníci a Götzove jednotky obsadili 27. januára Kremnicu a na druhý deň aj Banskú Štiavnicu. Maďarské jednotky Artúra Görgeya sa museli stiahnuť, ale pohli sa na sever, ohrozovali Oravu a Turiec, no aj tu ich zastavili. V Turci stála za Hurbanovými dobrovoľníkmi stoličná spravujúca rada, ľud z Turca ju podporoval a tak sa ľudia ozbrojení kosami, vidlami a sekerami náhlili do Sučian a Turian, aby sa pridali k dobrovoľníkom. Mikšíček to komentoval slovami: „V Dolnej Štubni nebolo chlapa doma, iba tí, ktorí ako uhliari boli v čase rokovania v horách... V Mošovciach okrem asi troch chlapov všetko vytiahlo, takže asi štyri až päťtisíc ľudí dnes stojí v Sučanoch a Turanoch.“

Ako už vopred dohodnuté, začiatkom februára sa Štúr s Hurbanom pobrali s vojskom každý inou stranou: Hurbanovi dobrovoľníci aj s cisárskymi jednotkami tiahli smerom na Oravu, potom Liptov a Spiš, kým Štúr aj s generálom Götzom sa pobrali na Kremnicu, odtiaľ cez Banskú Bystricu na Zvolen, ďalej na Tekovskú a Hontiansku župu. Mali sa koncom februára stretnúť v Košiciach.

Cesta do Košíc však bola zložitá. Pôvodne sa generál Götz rozhodol zaútočiť na Kremnicu a na pomoc mu prišla aj posila, pričom ho na túto operáciu dlhšie nahovárali Štúr, Bloudek aj Zach, no Götz bol stále nerozhodný. Útok sa mal začať o tretej hodine nadránom, ale kuriér priniesol nečakaný odkaz: odvolával posilu späť a tak musela Götzova jednotka zastaviť útok. Bolo to nešťastné riešenie, pretože oravské dediny a mestá zostali ohrozené a bez pomoci. Tým skôr, že slovenská domobrana mala vyše šesťsto bojovníkov, pribúdali ďalšie posily. Až po naliehaní Štúra a Bloudka poslal Götz skupinu dobrovoľníkov strážiť úsek z Turca na Oravu, cez kraľoviansky priesmyk. Štúrovi sa nepozdávalo, že Götz vyčlenil len jednu stotinu, ktorá bola zložená z mladých a neskúsených Turčanov, no napokon sa aj on, aj Zach a Bloudek museli s týmto rozhodnutím vyrovnať.

Hoci Götzove jednotky a Bloudkovi dobrovoľníci aj za Štúrovej prítomnosti obsadili 27. februára Banskú Štiavnicu, maďarským jednotkám Artúra Görgya sa podarilo obísť protivníka a z banských miest zamieril na sever, na Turiec a na Oravu. Na stranu maďarských jednotiek sa dokonca pridávali oravské gardy zložené zväčša z katolíkov, ktoré boli presvedčené, že majú brániť náboženstvo; tiahli s kosami a pikami proti hurbanovským dobrovoľníkom. Slováci sa postavili proti Slovákom. Stotina najmladších dobrovoľníkov musela každý deň odolávať presile; bránila sa statočne a keď 29.februára útočil nepriateľ na Turany, tak ho odrazili a zahnali späť. Ale útoky silneli: aj Zachove jednotky sa stiahli do Turian, kde sa museli zabarikádovať, preto Zach požiadal Götza, aby mu urýchlene poslal posily. Tentoraz Götz vyhovel: posila prišla z Martina, z banských miest, aj tri dobrovoľnícke stotiny, ktorým velil Bloudek. Kronika zaznamenala o Námestove a obci Lokše, ktoré sa postavili na odpor, takéto prísne slová: „My sme šli svojou cestou pokojne. Vy ste vypadli na nás, a zato máte vašich mŕtvych. Nech sa ženy a matky tých mŕtvych poďakujú slúžnodvorskému Lehockému, ktorý vás proti nám nahuckau. Ďakujte Bohu, že ste Slováci, ináčej by ste sa boli v popoli vašich chalúp válali...“

V Národních novinách, ktoré redigoval Karel Havlíček Borovský, vyšiel článok, ktorý len potvrdil správy o tom, aká bola nálada na Orave: „Lid hornooravský, který beztoho vždycky byl naklonený Košutovi, vyrojil se v četném zástupu s kosami, vidlemi, sekerami, atd. na hrstku dobrovolníku...“

Už začiatkom februára, ešte pred obsadením Banskej Štiavnice, odišiel Štúr z Kremnice v sprievode troch slovenských dobrovoľníkov do Banskej Bystrice. Ani toto mesto nebolo naklonené slovenskému hnutiu, skôr Kossuthovi. Dohnány v Národních novinách referoval, že Štúra „neprijali s takou slovenskou srdečnosťou a úprimnosťou ako v Turci, ale skôr so strachom a očakávaním, ako si pán Štúr bude počínať.“ A Štúr si počínal energicky. Ešte pred odchodom maďarskej armády z mesta a na rázny Götzov rozkaz, prepustili väznených Slovákov. Do Banskej Bystrici v tom čase už prichádzali jednotky generála Felixa Jablonowského, ktoré sa neskôr spojili s Götzovým prúdom, takže Štúr mal za sebou aj vojenskú podporu. Štúr sa snažil naverbovať ďalších dobrovoľníkov, no mestská rada nepovolila Štúrovi, aby vystúpil na verejnom zhromaždení, hoci vyzýval, že „zajtra na tretiu hodinu po obede sa pozývajú všetci mešťania a bystrickí obyvatelia na všeobecnú a verejnú schôdzu do stoličného domu, kde sa úmysly Jeho cisársko-kráľovskej Jasnosti nášmu národu predložia a druhé dôležité veci prednesú“. Mešťanosta Banskej Bystrice sa opieral o zákaz usporiadať verejné zhromaždenia: tie sa mohli v čase vojny konať len so súhlasom generála.

Štúr čakal na príchod Götzovho vojska. Ubytoval sa v hostinci U raka a prijímal návštevy, rokoval, riešil naliehavé sťažnosti. Prišiel za ním aj Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, ktorý bol dopisovateľom Slovenských národných novín, bol Štúrov známy, poznali sa zo stretnutí vo Viedni, kde Gustáv študoval medicínu, ale aj pri spolupráci v novinách. (Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský sa neskôr stal významným slovenským spisovateľom a vplyvným národným dejateľom). V čase stretnutia so Štúrom mal Zechenter iba dvadsaťdeväť rokov, no už pôsobil ako lekár a aktívne sa zapájal do národného hnutia. Stretnutie bolo priateľské, aj keď len krátke, k politickým témam sa ani nedostali, pretože Štúr musel náhle odísť na veliteľstvo. Na druhý deň sa však Zechenter vrátil a obrátil sa na Štúra so žiadosťou, aby pomohol jeho susedovi, vraj dobrému a poctivému človeku, otcovi početnej rodiny, ktorý bol ako cisársky poručík vo výslužbe veliteľom bystrickej gardy; obával sa vojenského súdu a spoliehal sa na slovenských dobrovoľníkov. Štúr bez váhania vyhovel a Zechenter mohol svojho suseda upokojiť: nič sa mu nestalo.

Až keď do Banskej Bystrici prišlo Götzovo vojsko a dve stotiny dobrovoľníkov, mesto povolilo zhromaždenie, hoci ešte deň predtým – aj keď Štúrove nariadenie podpísalo aj miestne posádkové veliteľstvo – tí istí banskobystrickí mešťanosťania zamietli. Napokon už nemali na výber: mesto dalo vybubnovať, že verejná schôdza sa bude konať v banskobystrickom župnom dome o jedenástej hodine. Už nič nezabránilo tomu, aby Štúr aj  s dvomi dôstojníkmi prišiel na zhromaždenie. Vítali ho výkrikmi: slávu mu a vivat! Štúr sa potom pustil do podrobného rozboru situácie: vysvetľoval prítomným, že cisár nechce rušiť slobody, nechce uberať práva Slovákom, ale Maďari sa usilujú privlastniť si všetky slobody a pre Slovákov, ale aj iné nemaďarské národy majú pripravené len otroctvo. A to je dôvod, tvrdil Štúr, prečo bojujeme za slovenskú slobodu!

Hoci Štúrov prejav sprevádzali súhlasné výkriky, k slovenským dobrovoľníkom sa prihlásilo len zopár mladých mužov. Napriek tomu Štúrov príhovor mal pozitívny ohlas, pretože v Banskej Bystrici takéto otvorené a priame posolstvo ešte nezaznelo.

Stretnutie s obyvateľmi Banskej Bystrice, najmä s baníkmi a hutníkmi, bolo pre Štúra v tejto situácii novou skúsenosťou: už sa neprihováral bývalým poddaným, roľníkom, kopaničiarom, drobným remeselníkom, nebola to dedinská chudoba, ale hovoril k mestskému proletariátu, k robotníkom, ktorí patrili do inej sociálnej štruktúry a boli už organizovaní, boli už ako-tak politicky zorientovaní. Mali zlé skúsenosti s viedenskou banskou správou, ale rovnako zlé skúsenosti mali s Maďarmi, ktorí po obsadení banských miest prenasledovali robotníckych predákov. Hoci Štúrov príhovor prijali s pochopením, predsa len nedôverovali jeho spojenectvu s cisárskym vojskom.

Štúr sa v Banskej Bystrici stretol aj s Jankom Kráľom, ktorý celých desať mesiacov sedel v peštianskom väzení, kam ho previezli z Plešivca.. Hoci Janka Kráľa väznili Maďari, radil Štúrovi, aby sa s Kossuthom zblížil a nebojoval po boku cisára. Na slobodu sa z  väzenia v Plešivci dostal aj Ján Francisci, Štefan Marko Daxner a ďalší Slováci. (Po Žiadostiach slovenského národa vydalo Uhorské ministerstvo už 12. júna 1848 vyhlásenie, v ktorom vyhlásilo štatárium, vrátane možnosti väzenia a obesenia: „Poneváč sa národné pohyby ukazujú, povzbudené od kňazstva a rozširovanými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných záležitostí, keď ho i niektoré pravomocnosti o to žiadali, náhly súd dať vyhlásiť všade v horných stoliciach a mestách.“ A maďarské štatariálne súdy sa tohto vyhlásenia nemilosrdne držali: v Senici boli obesení 13. októbra 1848 Martin Bartoň len preto, že našli u neho slovenskú proklamáciu a 18.októbra pre tú istú príčinu roľník Svatík. 21.októbra obesili v Hlohovci Viliama Šuleka a 25.októbra Karola Holubyho. Na šibenici skončil aj Juraj Langsfeld, len 23-ročný učiteľ zo Sučian, ktorý bol dobrovoľníkom v Hurbanovom vojsku: chytili ho pri Turčianskych Kľačanoch, odvliekli do Kremnice, kde ho 22. júna 1849 obesili.)

Pôvodne sa Francisci a Daxner chceli pripojiť k Hurbanovi, ale nevedeli sa zorientovať v danej situácii a tak sa pridali k Janečkovmu zboru, ktorý bol na Považí a obliehal Leopoldov; stali sa v jeho zbore dôstojníkmi.

Medzitým sa v Banskej Bystrici čoraz väčšmi prejavoval Štúrov vplyv: 5.februára večer vznikla kráľovská spravujúca rada, aké vznikali aj v iných slovenských mestách. Mešťanosta, ktorý dvakrát odmietol vyhovieť Štúrovým príkazom, aby povolil verejné zhromaždenie, však zostal vo svojom úrade; mestským richtárom sa ale stal národovec Michal Rárus, ktorý bol okrem iného aj členom delegácie, ktorá u panovníka v Olomouci žiadala splnenie slovenských požiadaviek. Samozrejme, Michal Rárus podporoval dobrovoľnícke výpravy.

Štúr a Frischeisen robili poriadky: odvolali stoličných pánov, predsedom kráľovskej spravujúcej rady sa stal Gejza Ostrolúcky, podpredsedom bol Karol Kuzmány a jedným z jej členov básnik Andrej Sládkovič. Podarilo sa im presadiť, aby sa do verejného života zaviedla slovenčina ako úradný jazyk. Ale Štúr sa dlho v Banskej Bystrici nezdržal: už večer odišli s Götzom a Frischeisenom do Brezna, kde presadil zmeny na mestskom úrade a naverboval niekoľko dobrovoľníkov. V Brezne žil v tom čase Samo Chalupka, s ktorým Štúr strávil posledný večer, aj brat Ján Chalupka. (Keď sa Chalupka 21. apríla 1837 ženil – bral si Eufrazínu Turanskú – tak Štúr sklamaný napísal českému redaktorovi Karlovi B. Štorchovi, že „Chalupka, ten někdy nejučenlivější, nejzapálanější Chalupka v loně jedné ženy usnul...) Samo Chalupka však podporoval dobrovoľnícke jednotky, schvaľoval Štúrov odpor ku Kossuthovi. O dva dni neskôr, 8.februára 1849 sa Štúr rozlúčil s Chalupkom a s Götzom pokračovali do Levoče.

Na Štúrovo pôsobenie sa sťažoval kráľovský komisár gróf Antal Forgách (on dal zatknúť Daxnera aj Francisciho), obvinil ho, že šíri komunizmus a poburuje ľudí, kráľovský komisár v Kremnici gróf Bora Mathényi dokonca napísal 12. februára list priamo Windischgrätzovi, v ktorom oznamoval, „že Hurban a spoločníci, najmä istý Štúr popudzovali zvolaný vidiecky ľud proti pánom a župným úradníkom, demoralizujú vidiecky ľud, zatiaľ čo ich ľudia rabujú a plienia. V Banskej Bystrici, Turci a na Orave si prisvojili moc a vykonávajú ju takým spôsobom, ktorý musí každého dobre zmýšľajúceho naplniť strachom z budúcnosti.“

Michal M. Hodža sa sťažoval, že dobrovoľníkom odmietli dať zbrane, bolestne sa ho dotklo, že vláda zabránila zvolaniu Slovenskej národnej rady. Aj on hľadal pomoc medzi slovanskými poslancami ríšskeho snemu: „Slovenská výprava jedine vašou podporou a znamenitou obetavosťou sa podarila. Dali ste nám mužov, dali ste nám peniaze!“ Hodža však jedným dychom dodal: „Slováci síce nezabudli na Veľkú Moravu a kráľa Svätopluka, ale nežiadajú iné, len aby kráľom a panovníkom samostatného Slovenska bol František Jozef.“ Takáto požiadavka bola podľa Hodžu v súlade s konštitučnou monarchiou. Hodža sa ohradil aj proti rozpusteniu Janečkovho zboru z tábora dobrovoľníkov v Nových Zámkoch, napísal sťažnosť na ministerstvo a podporil ho aj generál Simunić. Ale hlavný veliteľ nariadil, aby dobrovoľníci bojovali len ako súčasť pravidelného vojska.

Velenie nad cisárskym vojskom a slovenskými dobrovoľníkmi prevzal podmaršál Georg Heinrich von Ramberg, ktorému podliehali aj Götzove jednotky; spojili sa a celé územie od Brezna, Levoču a Košice obsadili spoločne s devätnástimi stotinami dobrovoľníkov. Rambergov prístup k slovenským ambíciám, aby dobrovoľníci mohli pôsobiť len na území Horného Uhorska – ako to požadoval Štúr s Bloudkom – bol mimoriadne priaznivý, Štúr Ramberga presviedčal, že ak by mali dobrovoľníci zbrane, povstalo by celé Slovensko. Bloudek napríklad žiadal až o štyritisíc pušiek! Štúr s Rambergom dobre spolupracovali, Ramberg dokonca v úradnej správe podal hlásenie o tom, že Štúr sa zaslúžil, že sa vybudovala spravodajská služba.

Ako prejav dôvery Ramberga aj Götza bolo rozhodnutie, podľa ktorého Bloudek dostal splnomocnenie, aby sa staral o poriadok od Levoče až po Košice, tiež aby zabezpečoval prísun zásob a zbraní, aby do úradov miest a obcí obsadzoval národovcov. Lenže k Štúrovi sa dostávali aj poplašné správy: na mnohých miestach sa opäť usadili maďarónski úradníci, zavádzali staré poriadky, komisári prepojení na maďarské konzervatívne štruktúry boli vraj ešte horší ako revoluční košútovci. A to všetko sa dialo s Windischgätzovou podporou...

Dopisovateľ Moravských novín Matej Mikšíček písal, ako maďarskí úradníci, ktorí sa vrátili do svojich úradov, nakladali s obyčajným ľudom, s hurbanistami, „koľko sedliakov, koľko iných Slovákom priaznivých ľudí na šibenicu odsúdili a povesili... Všetci úradníci, ktorí vtedy na šibenicu pribíjali, úradujú aj teraz na tých istých miestach...“

Podmaršál Ramberg vydal 1. marca 1849 proklamáciu na podporu slovenského národného vojska, ktorá mala košútovských sympatizantov v mestách i dedinách odradiť od činov proti dobrovoľníkom: činy a útoky proti slovenským vlastencom budú považované za útoky proti cisárskemu vojsku. V tejto proklamácii bolo aj splnomocnenie, že náčelník slovenského národného vojska môže v prípade ohrozenia povolať vidiecke obyvateľstvo a prikázať, aby posilnili jeho rady.

Zásadnú zmenu vo vývoji vojenskej i politickej situácie však prinieslo rozhodnutie  cisára Franza Jozefa I. o rozpustení kroměřížskeho snemu. Bolo to rozhodnutie s ďalekosiahlymi následkami; konštitúcia v Rakúsku sa opäť menila na autoritatívny, diktátorský režim, ešte horší ako pred vypuknutím povstania.

Ani na Orave nebola situácia pokojnejšia, správcovská rada tu prestala pôsobiť a do Kubína sa vrátil kráľovský komisár Révay; šíril názory, že Windischgrätz už viac nepotrebuje slovenských dobrovoľníkov, radšej sa dohodne s Kossuthom a obnoví v Uhorsku predošlé pomery. Vystihol to František Zach, keď napísal do Prahy Havlíčkovi: vojenský boj je na Slovensku rozhodnutý, ale politicky sa začína znovu...

„Taká politika, ktorá teraz vedie k zosadzovaniu spravujúcich rád, dosadených vojenskou mocou, musí plodiť zmätok, nenávisť, nedôveru a musí vláde všetky srdcia odcudiť. Ešte pred niekoľkými dňami úradovali všetky rady v národnom jazyku, teraz sa kráľovskí komisári snažia používať maďarčinu. Taký nezmysel! Kto by to očakával, teraz, uprostred boja!“

Ľudovít Štúr aj napriek mnohým zlým správam stále veril, že slovenská účasť po boku cisárskeho vojska priniesla viac dobrého, ako negatívneho. Nestrácal optimizmus. Svojmu priateľovi Jozefovi Fričovi z Viedne do Prahy napísal, že z jeho (Fričových) známych Čechov a Slovákov v bojoch nezahynul nik. „Pracovali sme dosť, bodaj by to na niečo bolo! Ale na niečo to predsa len bude! Náš národ sa hodne učí boju, zbroju a takým prácam. To predsa nevyhynie a nezmizne!“

Havlíčkové Národní noviny však dobré správy zo Slovenska neprinášali. Podľa ich správ „tam všetko hynie ďalej“, proti Hurbanovi, Janečkovi i Štúrovi sa začali perzekúcie, v Trenčíne vybubnovali Hurbana za vyhnanca. Dobrovoľníci musia odovzdávať svoje zbrane, do úradov sa vracajú maďarskí úradníci. Ani v jednej slovenskej župe nie je v úrade ani jeden Slovák.

Národní noviny sa pýtajú: „Čo hľadajú mŕtvi medzi živými?“

Záujmy Slovákov hájili aj pražské noviny Lípy slovanské, ktoré dlhodobo kritizovali pokryteckú politiku viedenskej vlády k Slovákom a 15. februára 1849 uverejnili článok, v ktorom tvrdili, že „predchádzajúce, ako aj súčasné sľuby a záväzky viedenskej vlády o budúcej národnej rovnoprávnosti v monarchii, sú len zdrapom papiera bez ceny."

Maďarské úrady dokonca začali vydávať promaďarské noviny v slovenčine Priateľ ľudu. Pôvodne plánovali vydávať takéto noviny už  v máji roku 1848 – vtedy vyšiel leták s názvom „Predplatno oznámenia na Priateľ ludu menuvanje a pre lud robotný potrebnje noviny.“ Od 8. júna 1848 Priateľ ľudu naozaj začal vychádzať a stal sa tribúnom maďarskej revolúcie; vychádzal raz týždenne a to aj v maďarskej mutácii (Nepbarát), nemeckej (Volksfreund), chorvátsky (Narodni prjatel), pripravovalo sa tiež vydávanie v rumunčine a srbčine. Medzi najaktívnejších prispievateľov Priateľa ľudu patrili gróf L. Teleki, M. Vorosmarty, A. Fenyes, Št. Feibeisz, J. Arany, ale aj Alexander Petöfi. Slovenskú verziu redigoval Lukács Mácsai, neskôr aj László Szeberíny.

Priateľ ľudu mal medzi slovenskými čitateľmi pomerne značný ohlas, bol najčítanejší a najrozšírenejší, pretože propagoval revolučné myšlienky a hoci nebol vydávaný v správnej gramatickej a štylistickej úprave, oslovoval veľkú časť obyvateľstva. Vplyv bol taký veľký, že rakúska vláda sa rozhodla vydávať falošného Priateľa ľudu s protirevolučným obsahom, no Mácsai o tomto podvode vedel a včas informoval slovenských čitateľov.

Ani Priateľ ľudu sa však nezbavil dvojakého nazerania na reálnu spoločenskú situáciu: na jednej strane noviny šírili odpor proti habsburskej nadvláde, ale nemali záujem obhajovať sociálne, no najmä národné požiadavky nemaďarských národov v Uhorsku, stáli na strane maďarskej liberálnej šľachty. Priateľ ľudu nebol priateľom ľudových más, ale priateľom uhorskej šľachty a zemanov. Na druhej strane však šíril ideológiu francúzskej revolúcie a žiadal republikánske zriadenie v Uhorsku; boli to požiadavky radikálneho krídla liberálov.

Redakcia sa neobmedzovala iba na informácie, úvodníky, burcovanie proti rakúskej vláde, ale viackrát sa pokúsila priamo zasiahnuť do priebehu bojov a to tak, že urobila nábor medzi Slovákmi a nabádala ich, aby vstupovali do honvédskych plukov. Slovenskí dobrovoľníci sa mali postaviť proti bánovi Jelačićovi a podporiť maďarskú revolúciu.

Noviny mali aj stálu a nemennú tému: Priateľ ľudu neustále útočil na vodcov slovenského povstania, proti Štúrovi, Hurbanovi, Hodžovi, proti ich spolubojovníkom a priaznivcom. Označoval ich za zradcov Uhorska, za panslávov a boj za rovnoprávnosť Slovákov vyhlásil za zločinecký akt, tiež vyhlasoval, že slovenský ľud týchto zradcov zatratil. Pritom Priateľ ľudu zásadne odmietal slovenské národné požiadavky, opakoval známu tézu, že Slováci nie sú národom, dokonca ani nie národnosťou a tak nemôžu byť rovnoprávni s Maďarmi: žiadne právo na spisovný jazyk, žiadne právo na slobodný národný život. Slovenský jazyk vôbec nejestvuje, tvrdil dopisovateľ Priateľa ľudu Móric Tomcsáni, je to len zmes češtiny a poľštiny, popretkávaná maďarskými a nemeckými výrazmi. „Nemôžeme teda povedať, že my sme Česi, my sme Maďari...“ tvrdil Tomcsáni, „len môžeme a musíme povedať, my sme Uhri.“

Ostré odsudky si vyslúžil Štúr, ktorého Priateľ ľudu označil za „najväčšieho buriča, ktorý proti Maďarom písal,“ Hurban chcel konfiškovať majetok Maďarov a rozdať ho roľníkom. Ťažko sa proti takýmto útokom bránilo, hoci Štúr označil Mácsaia za impertinentného a nízku úroveň Priateľa ľudu odsúdil aj Ján Kollár. Napriek tomu sa vplyv týchto novín prejavoval aj v nedôvere časti obyvateľstva k slovenským dobrovoľníkom. 

Obsah jednotlivých príspevkov, článkov a úvodníkov v časopise pomerne verne kopíroval vývoj v Uhorsku a zmeny pomerov, podľa toho, ako sa situácia radikalizovala: prvé čísla Priateľa ľudu sa pochvalne vyjadrovali o „našom dobrotivom kráľovi“, no už o necelého pol roka uverejnili nadšené texty, v ktorých autori privítali vypovedanie poslušnosti cisárovi a prevzatie moci uhorskou vládou.

Pre Slovákov sa po tomto rozhodnutí maďarskej vlády zo 4. apríla 1849, keď sa rozhodla zbaviť Habsburgovcov trónu v Uhorsku a vyhlásiť od Rakúska nezávislosť, situácia ešte viac zhoršila. Deklarácia nezávislosti, ani vládny program, ktoré maďarská vláda vydala, totiž neobsahovali zmienky ani o národnostnej, ani o sociálnej otázke. Maďarská vláda pod vedením Bertalana Szemereho (bývalého ministra vnútra, ktorý zasahoval proti Slovenským národným novinám) sa ani len nesnažila naznačiť nejaké ústupky smerom k národom žijúcim v Uhorsku. Gróf László Teleki, ktorý bol v opozícii proti vláde, si uvedomoval nedostatky v deklarácii nezávislosti a snažil sa nielen zmierniť jej dopad na mimomaďarské národy, ale aj navrhol upraviť jej text – práve v prospech ostatných národov žijúcich v Uhorsku. V tomto duchu  informoval maďarského politika a diplomata Ferencza Pulszkého, ktorý bol rovnakého zmýšľania, lenže nenašiel oporu ani v ňom.

Maďarská revolučná vláda bola revolučnou len vo veľmi obmedzenom zmysle; stále žila ideou o jednotnom uhorskom štáte a takýto postoj vylučoval oprávnené požiadavky ostatných národov v Uhorsku. Zásadnou ideou bola integrácia Uhorska a zrovnoprávnenie navrhovala len v rovine občianskej. Až neskôr, už pod tlakom meniacej sa situácie na bojiskách, sa vláda rozhodla navrhnúť zmenu národnostného zákona (28. júla 1849), ktorý pripúšťal ústupky nemaďarským národom, ale aj tento návrh zákona radikáli odmietli. Podľa nich by takýto zákon bol v rozpore s princípom občianskej všeobecnej rovnosti. Maďarčina mala zostať diplomatickou rečou a iné jazyky sa pripúšťali len na obecnom a stoličnom úradnom jednaní, aj to len za predpokladu, že to bude v stoliciach, kde nie sú Maďari vo väčšine a ak si to ich zástupcovia budú želať.

Lenže nespokojnosť ľudu sa stupňovala; József Eótvos, ktorý bol v tom čase významný politik, filozof a spisovateľ, varoval ministerského predsedu v liste z 26. júna 1849, že ľudia sú nepokojní, pobúrení, nadávajú na pánov, ktorí využívajú zmätok a získavajú späť pôdu, o ktorú prišli, stávalo sa, že opäť panstvo zavádzalo poddanské pravidlá. Eótvos varoval: „tyranstvo zemských pánov môže mať pre nás za následok stratu ľudu a v dôsledku toho stratu našej veci.“ Ukazovalo sa, že sa nemýlil.

 „Stratu“ maďarskej revolúcie však zapríčinilo viacero faktorov; bol to najmä vstup ruských vojsk na územie Uhorska – na požiadanie cisára Franza Jozefa I. Maďarská revolúcia bola porazená 13.

 

ROZPOMÍNANIE
  

Prišiel ma navštíviť Janko Kalinčiak, popýtal sa, ako sa cítim, či sa rana hojí, či je mi lepšie, či už začnem chodiť a či mám správy od priateľov. Potešil som sa jeho návšteve, vždy sa jej poteším, pretože môžeme prebrať novoty, ale aj pospomínať na časy predošlé, dumať, poprevracať v mysli udalosti, ktoré sa udiali, hľadať chyby, omyly, ale aj veci prospešné a užitočné, ktoré sme vykonali. Poprosil som švagrinu, aby nám prevarila vína a potom sme sedeli v mojej izbietke, popíjali sme, dokonca som dostal chuť na svoju obľúbenú fajku. Sú to pre mňa vzácne chvíle, pretože za mnou už nikto nechodí, nemám veľa kontaktov so starými druhmi a ani veľa správ, čo sa kde udeje. Povedal som mu, že len občas sa ktosi ozve, akoby mi ani veľmi nechceli zdieľať svoje myšlienky, názory, možno sa boja, že ich styky so mnou budú stáť miesto a začnú za nimi sliediť špicli. Kalinčiakovi, zdá sa, to vôbec nevadí, on bol vždy zásadový a tvrdohlavý, hľadel si svojho, pohrúžil sa do tvorby, vravel mi často, že dielo pretrvá, politické pletky pominú, ale napísaná kniha nepustí, tá po nás zostane a tá vydá jasné svedectvo. Nie som si istý, či má pravdu; nielen knihy a písané slovo sú odkazom, ale aj činy a skutky, aj politické spory, zápasy pod zástavou, boje za národ... ach, aké vznešené! Áno, vznešené a márne!
Ale nie, Kalinčiak to tak nevidel. Neustále tvoril, písal príbehy a povesti o našej slávnej histórii, uverejňoval ich v časopisoch a almanachoch, aj keď, ako sám vravel, si občas domýšľal a prikrášľoval. Ale nech, národ potrebuje legendy a mýty, nemusia sa vždy opierať o skutočné udalosti a fakty, veď umelecké slovo je neraz pravdivejšie ako pravda sama. Vravel mi, že nechcel líčiť život uhorský podľa vlastného kopyta, vynasnažoval sa líčiť život uhorský taký, aký bol, teda ako my v Uhrách dýchame a cítime... Zdôrazňoval, že chcel líčiť uhorské pomery vskutku také, aké boli, bez ohliadania sa na tú alebo onú tendenciu...

Vracali sme sa aj k našim požiadavkám, pokojne a s odstupom času sme sa snažili ujasniť, o čo nám v oných dňoch išlo, či sme si nárokovali spravodlivé riešenie, či nás mal cisársky dvor podporiť, alebo či sme sa mali skôr pridať na stranu maďarských košútovcov. Kalinčiak spájal povedomie slovenskosti s uhorskosťou; pre neho toho bolo jedno ako druhé. Neraz sme o tom hovorili, aj teraz sa k tomu torzovite vraciame, keď zvažujeme, aké sme mali možnosti, čo sme chceli pre Slovensko získať. Slovenské povedomie uhorskosti, áno, to bola jedna z našich možností, ale tou druhou bola spolupatričnosť s obrovským slovanským morom, povedomie, že patríme k veľkým slovanským národom, čo malo svoje opodstatnenie, jazykové, kultúrne, ba aj politické, pravda, za to nás označili ako panslávov. Panslavizmus bola nebezpečná ideológia... No nebola to úžasná predstava? Od Labe až po Tichý oceán! Uvažovali sme aj o tretej možnosti, o československej, či českoslovanskej historickej, zemepisnej a jazykovej blízkosti a príbuznosti. Ale pre nás, pre mňa, to bola tá najlepšia možnosť, o tú som sa usiloval: bolo to povedomie a predstava vlastnej národnej spoločnosti, vlastný jazyk, kultúru, históriu, veď oporu sme mali už v Bernolákovi a jozefínskych katolíkov, no aj v slovenskom ľude, v meštianstve a časti zemianstva. Boli to požiadavky nereálne? pýtal som sa spolu s Kalinčiakom. Chceli sme osobitné právomoci v rámci Uhorska, akúsi autonómiu, dokonca veľkokniežatstvo či veľkovojvodstvo, samostatný útvar, ale to bola márnosť, ilúzia...Pravda, Slováci sa mohli stotožniť aj s maďarským povedomím, no boli tu rozpory, nezmieriteľné rozpory jazykové aj duchovné, Maďari boli v Uhorsku v menšine, no predsa chceli ovládať aj nemaďarské národy, akoby chceli ukázať svoju nadradenosť, mocensky nám chceli nanútiť maďarizáciu... Alebo to bol iba ich strach? Bol to strach z toho, že Maďari sú obkľúčení Slovanmi, Rumunmi a Germánmi? Že do tohto priestoru vtrhli, že sem nepatria, že svoj strach zakrývajú hraným siláctvom? Kalinčiak bol v týchto otázkach skôr zdržanlivý, pozorne mi načúval, no málokedy so mnou súhlasil.

Veľmi dlho, až vyčerpávajúco sme dišputovali o rokoch nášho povstania, o príčinách, ktoré nás k tomu viedli, o priebehu výprav s našimi dobrovoľníkmi. Keďže sa Kalinčiak týchto bojov nezúčastnil, ba ani sa s povstalcami nekontaktoval, akoby všetko išlo mimo neho, snažil som sa mu priblížiť priebeh týchto výprav, no nielen priebeh, ale aj dôvody, motiváciu, ciele a nádeje, ktoré sme si sľubovali; chcel som to vysvetliť nie iba jemu, ale ujasniť si to aj sám pre seba, čiže, ujasniť si, ako a čo sme urobili, kde sme boli úspešní a kde sme pochybili. Načo si navrávať: veľa hlúpych rozhodnutí sa prijalo a ešte horšie sa tie rozhodnutia realizovali. No nič to nemení na tom, že sme sa pozdvihli, prebudili, dali najavo, že sme národ a nie len koža duší otrockých. Kalinčiak sa ma pýtal, veľmi citlivo, jemne, no predsa len naliehavo, či si myslím, že výpravy dobrovoľníkov boli úspešné, najmä tá druhá, zimná, ktorá sa, podľa jeho mienky, skončila neslávne. Boľavého miesta sa dotkol. 

Aké to bolo, keď sme odovzdávali cisárovi petíciu? Pýtal sa ma tiež, prečo ma nepozval cisár na slávnostnú večeru, keď ostatných členov delegácie pozval...? Zrejme ani on, cisár, ani jeho slávni poradcovia nezabudli na moju kritiku cisárskeho dvora: o cisárskom dvore som pred časom povedal, že je to kvintesencia servilizmu, špiónstva, reakcie, jezuitizmu a podobných ohavností... V čase, keď som to napísal, to bolo bezpochyby pravdivé, myslel som to naozaj úprimne, a pravdivé je to dosiaľ, no keď sme sa chystali predstúpiť pred cisára, musel som na svoje výhrady zabudnúť. Vraví sa múdro: účel svätí prostriedky... Ale tentoraz to neplatilo. Na takéto výroky sa nezabúda, takéto názory vyslovujú buriči, nespoľahliví partneri. No ale nech. Keď už sme pri tom, tak neskorší prístup cisárskeho dvora, osobitne Franza Jozefa I. len tieto moje slová potvrdil... Veď on a jeho poradcovia všetko popreli, namiesto vďačnosti sa obrátili proti nám, začali nás prenasledovať, len občas nám ako psovi pohodili kosť za zásluhy a ponúkli skromné prebendy.

Ale najviac Kalinčiaka zaujímal priebeh zimnej výpravy roku 1849. Ako mu to všetko vysvetliť? Ani s odstupom času sa presne a spoľahlivo nedá vysvetliť, aké boli naše cesty, keďže Hurban začal 1. februára pochodovať na Oravu, Janeček po páde Leopoldova tiahol so svojím zborom na Liptov, Hodža sa snažil pôsobiť diplomaticky proti maďarónskym kráľovským komisárom. Hodža v Národných novinách varoval pred Windischgrätzom: ten Maďarom už vtedy sľuboval, že úradnou rečou na Slovensku bude –maďarčina! Ako im veriť?

Hodža tiež varoval, že vláda nechá Slovákov v takom istom politickom postavení ako pred revolúciou. Čokoľvek, iba to nie!

Na opačnej strane sa snažil Daxner s Janečkom v Slovanskom klube pri  Ríšskom sneme, ktorý vtedy zasadal v Kroměříži, zapôsobiť na poslancov, sťažovali sa na vládu, na jej dvojaký meter a chceli, aby slovanský klub rokoval s ministrami. Správy sme dostávali protirečivé, raz dobré, zväčša znepokojivé; niektoré noviny priniesli články, že vláda sľúbila národnú rovnoprávnosť v Uhorsku, že v úradoch zasadnú spoľahliví Slováci, vo Viedni  pri vláde zasadnú dôverníci každého národa, aby sa usporiadalo nové administratívne členenie. Ale nič z toho sa nestalo..

Kalinčiak to nechápal: boli to naši spojenci či nepriatelia? Hlavný veliteľ Windischgrätz nás upodozrieval, že „slovenskí dobrovoľníci vedení Hurbanom a Štúrom pášu výtržnosti všetkého druhu, ich vodcovia im nielen vychádzajú v ústrety, ale sami, osobujúc si nenáležitú moc, dovoľujú si popudzovať ľud proti dobre zmýšľajúcim úradom...“

Koľko v tom bolo demagógie! Ako by som ja s Hurbanom mohol nabádať dobrovoľníkov, aby páchali výtržnosti a násilie všetkého druhu? Presne naopak! Veľmi sme dbali na to, aby boli Slováci poslušní, plnili rozkazy, aby nechali dobrý dojem; trápilo nás, mňa osobitne, keď sa diali – ako to bolo spočiatku – rabovačky, násilie, hrubosť... Bojovali sme s cisárskym vojskom, aj sme spolu dobre vychádzali, osobitne ja s Götzom, no bojovali sme s nimi najmä preto, aby oni nebojovali proti nám. Akéže to bolo spojenectvo? Strážili nás, hľadeli na nás s nedôverou. Minister vnútra Franz von Stadion naliehal na Windischgrätza, aby čo najmenej podporoval samostatnosť severných Slovanov v Uhorska, pretože sa tu rozširuje český vplyv. Windischgrätz akoby len na to čakal: súhlasil s takými názormi o slovenských častiach Uhorska, pretože „české prechmaty a snahy Slovanskej lipy sú mi až príliš dobre známe.“ A v takomto duchu napísal aj Schwarzenbergovi, že boj so Slovanskou lipou je neznesiteľný a Slovanská lipa musí byť potlačená. Pretvárka, dvojtvárnosť...

Kalinčiak ma počúval veľmi pozorne, prikyvoval, občas sa na niečo spýtal, no nemohol skryť akúsi formu nesúhlasu; pohmkával, poťahoval sa za fúzy, občas si prstami roztržite prehrabal vlasy. Ako mu vysvetliť, že nás neprijímali všade s nadšením? Keď sme prechádzali cez starobylú Levoču, cez Spiš, kde žili väčšinou Nemci – pravda, všetci hovorili po slovensky – tak sme sa stretávali s nevraživosťou, s nepriateľskou náladou, pretože boli to presvedčení košútovci, verili revolúcii, nie cisárovi. Kalinčiaka potešilo, keď som mu hovoril o tom, ako sa situácia zmenila, keď sme sa blížili k Prešovu a keď sme doputovali do tohto mesta. Boli tam celkom iní ľudia, iné nálady, mešťania aj prostý ľud boli na našej strane, podporovali nás, dávali nám najavo sympatie. Pravda, aj tam sa našli takí, ktorí boli na strane vlády len zo zištných dôvodov a veci národné im boli ľahostajné...

Kalinčiaka zaujala jedna historka, ktorú som mu prerozprával, počul som ju od Zacha; darmo, je to beletrista, rád počúva a píše príbehy. Na našom komande sa prihlásili nejaké ženičky, prišli orodovať, aby prepustili ich uväznených mužov, ktorí sú spútaní v župnom dome. Vraj preto, že pomáhali Schlickovi chytať gardu, pánov aj židov. Jedna ženička dokonca v šatke priniesla Zachovi dvanásť vajec, nech sa toho ujme. Zach sa teda toho ujal, zašiel do väzenia, naozaj tam bolo spútaných dvadsať mužov. Pobúrilo ho to, išiel priamo za župným  fiškálom, aby uväznených okamžite prepustil... Podarilo sa, no aspoň som mohol Kalinčiakovi priblížiť, aké boli pomery aj tam, kde mali byť kraje pod našou kontrolou.

Počúval naozaj pozorne, mal som dojem, že si moje spomienky ukladá do pamäti, aby raz mohol o nich vydať svedectvo, alebo len preto, aby pochopil vzťahy a súvislosti; nešlo mu do hlavy, prečo som mal spory s Jonášom Záborským, veď je to múdry muž, spisovateľ, hoci bol spočiatku proti spisovnej slovenčine, odmietal aj môj národný program ako nerealistický, predsa len je to národovec, veď aj v novembri roku 1848 uväznili kvôli tomu, že držal doma Žiadosti slovenského národa a na ešte na jar ich propagoval. Bol on evanjelik, dokonca bol istý čas kaplánom u Hodžu v Liptovskom Mikuláši, potom bol aj evanjelickým kňazom v Rankovciach, no keď fara aj kostol vyhoreli, prestúpil k rímsko-katolíkom... Prečo? Ale Kalinčiaka to neuspokojilo. Prečo? To mal byť dôvod vašej roztržky? Namiesto evanjelika je katolík...! Takíto sme my Slováci! Zmietame sa v konfesionálnych sporoch, namiesto toho, aby sme mysleli na spoločné záujmy... Spory medzi mnou a Záborským sa začali už na štúdiách v Halle, bol som odmeraný k zemianstvu, skadiaľ Záborský pochádzal. A tie spory vyvrcholili v roku 1849, keď som bol v Košiciach...

Porozprával som Kalinčiakovi príhodu z Košíc, tá ho zaujala. Aj tá je o našom národe, o našom rozpoložení. A tak to zrejme bolo a bude, od čias Svätoplukových prútov až tam, kam moje oči nedovidia...

„Tak aký to bol príbeh?“ spýtal sa Kalinčiak. „Povedz, čo sa ti prihodilo v Košiciach? Ako to súviselo so Záborským?“

Dorazil som do Košíc 28. januára 1849 za podmaršalom Rambergom, ale chcel som sa stretnúť so Záborským a na fare, kde bol kaplánom, kde aj učil na seminári nemčinu, sa aj ubytovať. Bolo to už neskoro večer, bol som s Dohnánym, ktorý ma cestou sprevádzal, pridalo sa k nám aj niekoľko zvedavcov a tak sme prišli pred faru. Záborský práve večeral. Musel vedieť, že som ho ja dal vyvolať, videl môjho sivobelasého koníka, aj Dohnányho, no tváril sa odmietavo, akoby ma nepoznal. Spýtal som sa ho takmer biblicky: „Jonáš, či ma nepoznáš?“Zavrtel hlavou, vraj, „nemám to šťastie!“ Musel som sa zasmiať, vraj: nemám to šťastie! Tak som sa nahlas predstavil a požiadal ho o nocľah. Záborský bol v rozpakoch, že on nie je pánom v dome, má iba jednu izbičku, mám sa obrátiť na plebána a aj požiadať o stajňu pre koňa. On že nič nezmôže... Ale už ma prešla trpezlivosť. Urazilo ma takéto chovanie. Zoskočil som z koňa, ani som Záborskému ruku nepodal a rinčiac šabľou, čiapku pod pazuchou, som vybehol po schodoch za plebánom a už rozhorčený som sa na neho oboril, panovačne som žiadal o ubytovanie. Pravdaže, žiadal som ho po slovensky, ale on sa tváril, že nerozumie, pýtal sa ma po latinsky, maďarsky, nemecky, čo vraj si želám. Ale ja do neho len po slovensky! Mohol som s ním hovoriť každým z týchto jazykov, hoci aj grécky a francúzsky, no riadne mi liezol na nervy, tak som sa držal slovenčiny. Až napokon plebán zavolal tlmočníka a naveľa nás ubytoval hneď do vedľajšej izby, kde spal aj Záborský. Delila nás len slabá a tenká stena. Začali sme si s Dohnánym pospevovať, Záborský sa zaiste čudoval, že si v takejto ťažkej chvíli spievame, no nemohol vedieť, že je to môj zvyk, keď mi je ťažko a smutno, tak si spievam...
„Takže tak to bolo?“ spytoval sa Kalinčiak. „A tak ste sa aj rozišli?“

Nerozišli sme sa v dobrom. Bál sa, vraj boli okolo neho kolegovia, ktorí ho zrádzali, boli vyzvedači, ktorí mu ubližovali; až po polnoci ma vystriehol na chodbe a zavolal ma k sebe. Snažil sa mi vysvetliť, prečo bol taký odmeraný a chladný, ale nemal som pre to pochopenie. Akosi nie. Záborský bol dôsledný, to mu treba uznať, neustúpil zo svojich názorov, vravel mi, že Slováci len pomáhajú Uhorsko nivočiť, povedal doslova – podbiť! Občiansky stratia mnoho, národne ani politicky nevyhrajú nič. Odpovedal som mu len tak, pomedzi zuby, nebolo v tom nič priateľské, tobôž dôverné. Záborsky spochybňoval naše zámery, keďže, podľa jeho názoru, občiansku vojnu vyhrá cisár a ten sa rozhodne, že v Uhorsku ponechá ako jazyk maďarčinu, ale presadí, aby sa hovorilo po nemecky v celých Uhrách. Snažil som sa mu protirečiť, tvrdil som, že aj keď nám vláda bola dosiaľ macochou, teraz už nemá na výber, musí otvoriť náruč aj Slovanom, keďže ju zradili nielen Maďari, ale aj Taliani a Nemci. Nič platné, tri dni, ktoré som strávil na fare, boli veľmi mrzuté, pretože plebán ma ani raz nepozval na večeru, hoci iných dôstojníkov hostil. Tak sme si s Dohnánym sami varili v našej malej izbietke. Záborský sa snažil nejako napraviť toto plebánovo poníženie a tak dal Dohnánymu desať valutálych zlatých, vraj, nech si prilepšíme. Ale iba to zhoršil. Dohnány mu povedal, že ja mám dosť peňazí a čoskoro som si radšej našiel ubytovanie na inom mieste...

 „Môžeš ho kvôli tomuto súdiť?“ pýtal sa ma Kalinčiak. „Či mu čosi vyčítať? Čo ak mal pravdu? Okrem toho, Záborského vtedy maďaróni strážili, aj sa mu vyhrážali. Ako viem, on sa dozvedel, že na Hurbana a na teba mali zaútočiť, mali ťa usmrtiť nejakí kupci, no vraj nemali dosť odvahy...“

Až po čase, po dlhom čase sa ukázalo, že Záborský mal v istom ohľade pravdu. Ale ako som tomu mohol uveriť, keď sme netušili, akú nekalú hru s nami hrá viedenský dvor?

Vo veľkej dvorane mestskej kaviarne sme zvolali verejné zhromaždenie 28. februára 1849, hoci pôvodne som žiadal, aby bolo v župnom dome. Začali sme o jedenástej hodine, ani tam Záborský neprišiel, ako tam neprišiel ani nikto z mesta, len dvaja zvedovia, ktorí mali podať správu, o čom som rečnil. Prišli len richtári a boženíci z okolitých obcí, keďže dostali príkaz, že tam vystúpim ako regimentský rečník. Tak prišli. Márne som sa snažil, aby som ich presvedčil, že vláda chcela sedliakov oslobodiť, no pánom sa to protivilo a boli proti. Neviem ako, no Záborský sa s niektorým z dedinčanov zhováral, keď sa vracal z tohto stretnutia a pýtal sa, o čom som tam hovoril. Onen dedinčan vraj povedal, že nerozumel mojej reči, len toľko si zapamätal, aby sme vraj dáko dolapiť mohli toho Kossutha.

Kalinčiak sa mračil: „Ak toto bolo posolstvo, tak nestálo za nič...“

Kdečo nestálo za nič. Bolo ťažké mu to vysvetliť, ako bude ťažké neskorším ozrejmovať, čo sme vtedy museli podstúpiť, v akom rozpoložení sme sa nachádzali a v akých protirečivých situáciách sme sa museli orientovať. Budú mi šprihať do tváre, ako to v miernejšej podobe robil aj Kalinčiak, prečo som sa nespojil s Kossuthom proti reakčnej viedenskej vláde... Prečo? Pretože Kossuth bol pre mňa rovnaký reakcionár ako Metternich... Obaja škodili záujmom slovenského národa. Čo sme mali na výber?

Necítil som sa v Košiciach dobre. Nielen kvôli Záborskému a jeho protivnému plebánovi. Bolo to mesto sfanatizované maďarónmi. Za ten nedlhý čas, čo som pobudol v Košiciach, spoznal som, že je to mesto odrodilé, podobne ako viaceré spišské mestá.

Bol som rád, keď sme aj s Hurbanom Košice opúšťali; veď Hurban sa ani neunúval, aby Záborského navštívil. Po dôkladnom zvážení sme sa rozhodli odcestovať za cisárom do Olomouca, aby sme mu predložili naše požiadavky. Vedeli sme, že sa chystá rozpustenie ríšskeho snemu v Kroměříži, ale nemohli sme sa vydať na cestu skôr, kým cesta cez celé Slovensko nebola bezpečná, od nepriateľa vyčistená. Mali sme pohodlný krytý kočiar so štvorzáprahom, za nami išli dobrovoľníci na dvoch vozoch a jachali sme na sever, smerom k Prešovu. Nebola to cesta veselá, skôr sme boli zádumčiví, mĺkvi, každý ponorený do vlastných úvah. Prešli sme len niekoľko kilometrov za Košice a popri rieke Torysa sme sa blížili k Rozhanovciam. Pred viac ako päťsto rokmi to bolo miesto osudnej bitky Matúša Čáka Trenčianskeho...

Povedal som Kalinčiakovi, že sme s Hurbanom prerušili mlčanie, keď sme videli tieto historické miesta a cez spustené okná sme hľadeli na dávne bojisko: „Aleže sme predsa až sem prísť museli, Jožko? Či to nie je poetická myšlienka?“

Kalinčiak, spisovateľ historických románov, bol vecí znalých: Matúš Čák sa postavil na stranu Omodejovcov proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjou v bojoch o uhorský trón a v bitke pri Rozhanovciach v roku 15.júna 1312 narazilo proti sebe do desaťtisíce bojovníkov, najviac od tatárskych vpádov... Aj keď sa zdalo, že Karol Róbert z Anjou bitku prehrá, podarilo sa mu s pomocou johanitov napokon zvíťaziť a postupne obmedzil vplyv Matúša Čáka. Bol to koniec jeho vlády nad Slovenskom...

Ale teraz – aký zvláštny pocit! – sme boli pánmi nad Rozhanovcami my, Slováci! Lenže... bol to len symbol. Neboli sme pánmi nad Slovenskom, aj keď sme, ako sme si mysleli, tento zápas vojensky vyhrali. Nie však politicky.

Pred Lemešanmi sme sa stretli s Bloudkovými dobrovoľníkmi, ktorí tiahli na Košice. Bloudek prichádzal od Prešova, my sme tam mierili: bol spokojný s tým, ako dobrovoľníkov prijímali Šarišania, uvažoval o tom, že na Šariši a Zemplíne by mohol vyvolať povstanie, no nálada medzi dobrovoľníkmi nie je najlepšia... Spolu sme sa naobedovali a potom sme obaja, Hurban i ja, ešte raz prehovorili pred mužmi, snažili sme sa vskriesiť nádej, povzbudiť ich ducha, verili sme, že dobre pochodíme v Olomouci, kde sme sa mali stretnúť s cisárom.

V Prešove bola atmosféra celkom iná; dve mestá, Košice a Prešov, vzdialené od seba len čosi viac ako štyridsať kilometrov, no akoby dva rozdielne svety: maďarónske, nevľúdne Košice a srdečný, Slovákom otvorený a žičiaci Prešov. Na druhý deň po príchode do Prešova sme vystúpili s Hurbanom v stoličnom dome a v ňom, na rozdiel od Košíc, sa tiesnilo viac ako dvetisíc pozorných a nadšených ľudí. Ale ani na Šariši nebolo všetko bez ťažkostí; Hurban sa mi sťažoval, že kráľovský komisár gróf Imrich Péchy si nechal predložiť jeho reč a snažil sa ju cenzurovať. Ale napriek priekom sme úspešne vystúpili a nadchli Šarišanov za slovenskú vec. Aj tam sme hovorili o tom, že musíme čo najskôr napísali listy slovenským národovcom a predložili im naše plány o deputácii do Olomouca.

Odchádzali sme z Prešova spokojní, pridali sa k nám Zach s Bórikom, dobrovoľníci nás sprevádzali až po Branisko. Za mesačnej noci sme prišli do starobylej Levoče, ale tam sme sa dlho nezdržali; hneď na druhý deň sme sa pobrali popod majestátne Tatry cez Poprad ďalej, nakrátko sme sa stretli s Nosákom, ktorého prepustili z peštianskeho väzenia; ten nám odovzdal pozdrav od Jána Kollára. Zastavili sme sa až pod Kriváňom, vo Východnej, kde sme zažili čudesnú situáciu. Prišli sme do hostinca pri ceste, kde sme si chceli odpočinúť, obriadiť sa a tam sme aj objednali obed; ktovie ako sa stalo, zrejme omylom, že náš obed sa dostal na stôl neveľkej skupine pánov, z ktorých sa vykľuli komisári a úradníci Šarišskej župy, dosadení kráľovským komisárom Péchym. Všetko sa vysvetlilo, obed sme dostali, ale Zachovi nedalo, aby nás tak trochu zlomyseľne predstavil prekvapeným úradníkom. Dali sme sa do reči, skôr to však bola ostrá diskusia; pravdaže, vyčítali sme im maďarizáciu, ktorú mali presadzovať v stolici, pričom hovorili čírou šarištinou. Bránili sa tým, že maďarčina je jazyk diplomatický a hovoria ňou všetky národy v Uhorsku.

Keď som spomínal na prijatie v Liptovskom Mikuláši a Martine, Janko Kalinčiak spokojne pokyvoval hlavou; pochádzal z Horného Záturčia, čo je neďaleko od Martina, bol na svoje rodisko patrične hrdý. Liptovský Mikuláš... spoľahlivé slovenské mesto! Už pred mestom nás vítali zástupy ľudí, mnohí prišli na vozoch, odprevadili nás až k župnému domu, ledva sme sa predrali do zaplnenej miestnosti. Takéto chvíle mi vždy dodávali silu, vieru a presvedčenie, že národ nespí, že nie je všade otupený pálenkou a ľahostajnosťou, že sa vie vzoprieť a domáhať sa svojich práv. Ale do každej radostnej chvíli sa zadrie nejaký tŕň, niečo musí pokaziť aj to najmocnejšie vzopätie ducha; zástupy sa dožadovali nielen správ z bojiska, ale jedným dychom sa sťažovali na panstvo, ktoré sa po odchode Hurbanových jednotiek vrátilo späť a chovalo sa presne tak, ako predtým. Nič nepomáhala ani stoličná rada, ani miestna posádka, páni šľachtici a zemani sa chovali ako uzurpátori, terorizovali bývalých poddaných. Bol som z toho znechutený, ale tiež unavený po dlhej ceste, tak sme hovorili len stručne, až na druhý deň sme dopodrobna objasnili, čo sa udialo na bojiskách, aj v mestách, kadiaľ sme prechádzali, aj o nadchádzajúcej ceste do Olomouca. To sme však nevedeli, že cisár už rozpustil snem v Kroměříži...

Ubytovali sme sa s Hurbanom v župnom dome a tam sme na našu veľkú radosť stretli s Jankom Kráľom! Len pred niekoľkými dňami sa vrátil na rodný Liptov, v Mikuláši sa stal veliteľom dobrovoľníkov a pokiaľ to bolo možné, dbal na to, aby stoličná rada dohliadala na šľachtu a reakčných úradníkov. Rozprával nám, ako ho chytili 25.marca 1848, dali ho do väzenia v Šahách, týrali ho a mučili, neskôr ho napriek protestom väznili ďalej v Pešti a tam si dokonca vypočul rozsudok smrti..! Zápalistým a pohnutým hlasom nám rozprával, aké to bolo, čakať v cele na kata, nevedieť, či sa dožije rána... Tam sa v ňom utvrdila revolučná nenávisť k reakcii, tam si ešte väčšmi utvrdil svoju príslušnosť k slovenskému národu... Prepustili ho až na zásah bána Jelačića, počul vraj, že za všetkým bol aj Windischgrätz. Keď ho prepustili, prichýlil ho Ján Kollár, neskôr rodina jeho priateľa, medovníkara Bobčeka. Počúvali sme ho so zaujatím, aj nám zarecitoval báseň Duma dvoch bratov, ktorú začiatkom marca 1849 prečítal na pohrebe martýrov Vilka Šuleka a Karola Holubyho, vravel nám, že smútočný príhovor držal Janko Francisci.

Viem tú báseň vari celú naspamäť:

     Celý svet je v boji – a Slovák sa bojí –
     a Tatra sa hanbí už viac byť v pokoji.
     A čo ty, Slovensko? Čože si ty za kraj?
     i na tvojich vŕškoch nevyrastal šuhaj,
     čo by s bratom Váhom, spustiac sa ak´strela,
      dolu po rovinách hľadal nepriateľa?

     So Šulekom našim, Holubym čo bude?
     Vrah rodín slovenských sedí v strašnom súde.
     Teraz poznávame ešte len tých vtákov –
      čo môžeme čakať od takých podliakov?

     Toto je tá pravda, toto je tá miera,
     ktorou svet odprvu Slovákovi merá!
     Toto je susedstvo – rovnosť – zväzok starý,
      hanbite sa vy, pyšní, odutí Maďari!


Na tretí deň sme sa rozhodli Liptovský Mikuláš opustiť a pobrali sme sa smerom na Kubín, na Oravu, išlo s nami aj niekoľko členov národnej deputácie a mládež nás odprevádzala na koňoch a vozoch, vari dve hodiny cesty za Mikuláš. Až neskôr som sa dozvedel, že už koncom marca dal cisársky komisár Jozef Vietoris Kráľa uväzniť; Vietoris sa ujal funkcie len 17. marca 1849 a už mal naponáhlo Kráľa sa zbaviť. Kráľ vo väzení tentoraz pobudol iba tri dni, ale aj to ho utvrdilo v názore, že pomery na Slovensku sú zvrátené; po prepustení sa ponáhľal do Viedne, tam sme sa opäť stretli. Bol roztrpčený: prenasledovali ho nielen Maďari, ale aj cisárski úradníci... Taký bol údel slovenského národovca..! Janko Kráľ nám zdelil, že Windischgrätz nariadil proti mne a Hurbanovi vyšetrovanie, vraj sme na Liptove agitovali, maďarónski komisári dokonca vyhlasovali, že sme hlásali komunistické názory a poburovali sme ľud. Tak sme sa s Hurbanom rozhodli, že zostaneme vo Viedni dlhšie, kým sa všetko neupokojí.

Doputovali sme k Ostrave skoro ráno 16. marca, viezli sme sa v našom kočiari a časť delegácie vo dvoch fiakroch, ale z Ostravy sme už cestovali vlakom, bolo to v noci, za zlého počasia, do Olomouca sme prišli o šiestej hodine ráno, tam kdesi musel Hurban ochorieť, dostal zimnicu, ale držal sa statočne, na audienciu k cisárovi sa o štyri dni neskôr dostavil.

Olomouc v tom čase, keď tam sídlil cisársky dvor, pripomínal – ako to napísal Havlíček – pevnosť, v ktorom žije viac vojska ako ľudí. Mal pravdu. Neboli tam len cisár, jeho suita a úradníci, ale aj politici, diplomati, ministri a rôzne delegácie, ktoré chceli s cisárom jednať. Stretli sme tam veľa známych a priateľov, boli tam aj českí priatelia, ale pochopenie sme u nich nenašli... Hurban sa stretol s Františkom Riegrom ešte pred našou audienciou, ale ich rozhovor nebol vôbec priateľský. Nielen Rieger, ale aj ďalší, a nielen Česi, nám vyčítali, že sme servilní, poddajní, že sa vnucujeme cisárskej vláde, kým takmer všetci ostatní sympatizujú s Maďarmi. Pobúrenie bolo veľké po tom, ako cisár násilne rozpustil kroměřížsky snem.

Kalinčiak prerušil moje zadumanie: „Povedz... aký si mal dojem z cisára? Aké bolo s ním rokovanie? Veď ťa nepozval na obed..!“

„Nepozval,“ prikývol som. „Tak mu poradili... a mali dôvod. Nemrzí ma to. Bolo to kvôli mojim príkrym odsudkom na adresu monarchie...“

 „O tom sa vie. A inak?“

 „Inak? Je mladý, ešte neskúsený, dbá na mienku poradcov. Ale dýcha z neho sebavedomie. Je cieľavedomý. Počúval nás pozorne, bol o veciach informavaný, to treba uznať. Ale jeho odpovede boli... nazval by som to, akosi bezobsažné. Po celý čas sa snažil hovoriť s nami po česky. Hovoril, aby veľa nepovedal. Teda, nič jasné a konkrétne. Pýtal sa Hurbana, kde sú rozostavení slovenskí povstalci, či sú dobre vyzbrojení a vycvičení, aké je položenie našich vojsk. Pochválil ochotu slovenského národa, že použil svoje práva a chopil sa zbrane aj na slávu monarchie. Popýtal sa na zopár nepodstatných drobností... Prijal naše posolstvo, prijal žiadosti, ale keď mal hovoriť o opatreniach vlády, tak sa len odvolal na svoj manifest z 2. decembra minulého roku... Veď už tam vyhlásil rovnoprávnosť všetkých národov monarchie. Hurban to trefne pomenoval, vraj, sľúbil, čo sa v takýchto okamženiach sľubuje... Poklonil sa a bolo po audiencii...“

 „Nič však z toho nebolo,“ zašomral Kalinčiak.

Unavene som prikývol. „Nič.“

 

LETNÁ VÝPRAVA 1849
 

Ľudovít Štúr sa s časťou delegácie pobral 20. marca 1849 z Olomouca do Viedne, kam prišli už na druhý deň. V delegácii bolo celkom dvanásť deputátov, Michal M. Hodža bol aj s manželkou Kornéliou. Delegácia sa mala vo Viedni stretnúť s viacerými ministrami cisárskej vlády.

Počas zasadania ríšskeho snemu v Kroměříži – ešte predtým, ako snem cisár nariadením rozpustil – minister vnútra Franz Seraph von Stadion prisľúbil slovanskému klubu, že ako poradcov povolá dôverníkov každej národnosti. Bol to len jeden zo sľubov, ktoré vláda dodržala; vytvorenie slovenského veľkokniežatstva, ktoré malo byť podriadené priamo viedenskej vláde, Hurban radšej z požiadaviek vypustil, no Slováci žiadali účasť pri vypracovaní ústavy, zastúpenie v ríšskom sneme, tiež zabezpečenie občianskych slobôd, slobodu tlače. Vládni dôverníci mali mať poradnú funkciu a okrem toho, minister vymenoval iba takých ľudí, ktorí mu vyhovovali. Zo Slovenska to bol uznávaný Ján Kollár, takmer neznámy komorný fiškál František Hánrich a prešporský advokát Ján Hlaváč. Iba Ján Kollár sa ujal tejto funkcie so všetkou vážnosťou a dôslednosťou: aj Hánrich (pochádzal zo Seliec pri Banskej Bystrici) aj Hlaváč (rodák z Malého Šariša) boli prekvapení svojím menovaním, keďže nikdy predtým sa neangažovali v slovenských národných podujatiach. Postupne sa však aj oni zapojili do úsilia slovenských národovcov a podali vláde niekoľko dôležitých návrhov. Minister však odmietol vymenovať Štúra, Hurbana i Hodžu za dôverníkov vlády, tvrdil, že nezastupujú podstatnú časť Slovákov a sú stranícki zaujatí. Už vtedy bolo zrejmé, že títo slovenskí vodcovia sú pre cisársku vládu nežiaduci. Štúr bol sklamaný. 12. apríla 1849 napísal Bórikovi: „Maďarská konzervatívna strana obsadila v Budíne Windischgrätza a tuná vo Viedni má celé kluby, robí deň a noc, aby Uhorsko zachovala, vo svojom zmysle zriadila a nás zase pohrúžila. Za to tiež očiernila nás a vyhlásila za demagógov a komunistov.“

Ján Kollár bol pri presadzovaní slovenských požiadaviek vo Viedni veľmi iniciatívny; už 12. marca 1849 pripravil návrhy, ktoré mali poskytnúť pomoc Slovensku a ktoré urýchlene predložil vláde. Navrhoval vymenovať kráľovského komisára pre Slovensko, ten by mal dozerať na úradníkov v župách a podľa vlastného uváženia starých a skompromitovaných nahrádzať novými. Spory medzi Štúrom a Kollárom boli zažehnané; vo Viedni sa stretávali, Hodža so Štúrom navštevovali Kollára aj v spoločnosti juhoslovanských a českých politikov, stretnutia mali aj akýsi kultúrny charakter: zaznel klavír, spievali pieseň Kde domov můj, venovali ju Kollárovi a Štúrovi. Ján Kollár bol dojatý: poďakoval sa prítomným za podporu, Štúr zase hovoril o slovanskej vzájomnosti a o ceste k slobode Slovanov. Bude sa snažiť o to, aby slovenský národ zbavil pút otroctva.

Štúr aj s Hurbanom hovorili s Jánom Kollárom aj o svojom stanovisku, ktoré pripravili pre ministrov a ktoré zahŕňalo ich predstavy a zámery. Boli presvedčení, že vláda o niekoľko dní vyhlási slovenskú reč za úradnú a všetko, čo dosiaľ nariadili maďarskí komisári, bude zrušené. Po týchto nariadeniach začnú pôsobiť slovenské úrady, keď si to bude žiadať národ, tak vznikne aj zvláštny snem a ten prijme uznesenie, ktoré nariadi oddelenie od Maďarov. Zatiaľ je však situácia taká, že situácia na Slovensku je nepokojná, ľud sa búri proti maďarským komisárom, chce sa im „krvavo pomstiť“, a preto sa nemôžu bez „tlačeného rozkazu“ vrátiť domov, ani upokojovať ľud. Radšej sa ešte zdržia vo Viedni niekoľko dní a až potom sa vrátia na bojisko.

 „Dozvedeli sme sa medziiným aj o stave vecí Slovákov a o ich politike,“ napísali v stanovisku. „Maďarská konzervatívna strana je pre Slovákov nebezpečnejšia ako Kossuthova, lebo pod štítom konzervativizmu zúri proti úbohým a snaží sa ich zničiť... Vláda teraz dobre zmýšľa o Slovákoch, lebo bojujú za ňu. Ak sa to zruší, kto ich bude podporovať peniazmi a kto zbraňami? Ako sa potom zbavia úhlavného vraha?“

Po konzultáciách s Hodžom, Hurbanom a Štúrom Ján Kollár navrhol, aby sa najvyšším komisárom s plnou mocou stal Dr. František August Brauner, český pravicový politik, člen rakúskeho Ríšskeho snemu, ale ministerský predseda Schwarzenberg jeho nomináciu 29. marca 1849 odmietol s odôvodnením, že je to kriminálnik a demokrat, navyše člen Slovanskej lipy a nadchol by Slovákov, aby sa pripojili k českej strane. Schwarzenberg tvrdil, že Slováci si neželajú odtrhnutie od Uhorska, to len štváči ako Hurban a Štúr šíria komunistické myšlienky, sú to „zlé osoby, ktoré si čo možno najskôr odstránim z krku“.

Ani Brauner však nebol Slovákom veľmi naklonený, hoci presadzoval – po vzore Slovákov – užšiu spoluprácu Čechov s viedenským dvorom. Ako poslanec Ríšskeho snemu obhajoval české národné záujmy a obhajoval aj slovenské emancipačné úsilie, ale nie vždy sa s ich názormi stotožňoval. Braunerovi sa nepáčili české radikálne prejavy, odsúdil petíciu Slovanskej lipy. Havlíčkovi napísal: „Aj Štúr a Hurban, najmä Štúr, nie sú ľudia na to, aby tu niečo vybavili. Skôr pokazia.“

Brauner sa Havlíčkovi zveril so svojimi názormi, v ktorých bolo viac opatrnosti a obáv ako úprimná snaha pomáhať. Keď sa Slováci dohodli s Chorvátmi, Srbmi a Rumunmi, že ich deputácie pripravia a podajú petície, v ktorých budú žiadať odtrhnutie sa od Maďarov, tak to schvaľoval: „Je to jediný prostriedok ukončenia vojny v Uhorsku!“ Dokonca oznamoval, že aj minister vnútra Stadion „tlačí na to, aby bolo Uhorsko rozdelené na Slovensko-Rusínsko, Románsko a Maďarsko.“ Na druhej strane však vinil Slovákov, že ministerských úradníkov a ministrov samotných nepresvedčili. „Málokto tu vie, čo je Slovensko!“ vzdychol si. „Jedni si myslia, že je to kus Trenčianskej stolice, iní, učenejší, sa nazdávajú, že sú to štyri stolice. Takí ľudia sú aj na najvyšších úradoch! Je veľká potreba stálymi, najmä štatistickými správami a článkami umožniť a rozšíriť materiálny pojem o Slovensku. Slováci, ktorí sú tu, na to, žiaľbohu, veľmi málo dbajú...“

Keď však „Slováci, ktorí sú tu,“ teda Hurban a Štúr, priniesli ministrovi vnútra národnostnú mapu a vysvetlili mu, aké je na Slovensku obyvateľstvo a ktoré územia Slováci obývajú, tak ho to ohromilo.

Kollárovi sa podarilo sprostredkovať členom delegácie stretnutia s niekoľkými ministrami, aby sa pokúsili argumentmi presvedčiť nedôverčivých členov cisárskej vlády. Hurban aj Kozáček sa snažili presvedčiť ministra vnútra Stadiona, aby ozbrojil ľud, vymenil komisárov a napravil, čo pokazil Windischgrätz. Ale Stadion bol neústupčivý; neprijal žiadne návrhy, naopak, pustil sa do Hodžu, že sa mu v Kroměříži predstavil ako Čech a nie ako Slovák, že drží s Čechmi a že chce mať za komisárov Čechov. Hodža zarazene mlčal, bol zaskočený zlostným tónom a náruživosťou, akou sa na neho minister oboril.

Hodža, Hurban a Kozáček hľadali pomoc u bána Jelačića, ktorý bol jedným z mála vysokopostavených Slovanov na cisárskom dvore. Sťažovali sa, že v Uhorsku zvíťazili maďarskí konzervatívci a šľachtici, práve tí, ktorí pred vypuknutím revolúcie najviac utláčali ľud a teraz očierňujú Slovákov ako komunistov, demagógov a prisluhovačov kamarily. Majú také isté nepriateľskú úmysly ako košútovci, no sú ziskuchtiví, duchovne však biednejší. Žiadali Jelačića, aby zakročil u Windischgrätza a navrhol mu, aby mal nejakého slovenského dôverníka. Aj František Zach sa snažil navrhnúť riešenie, ktoré by ozdravilo situáciu na Slovensku, ale Windischgrätz oba návrhy rázne odmietol.

Napriek protichodným, prevažne zlým správam bol Štúr stále optimista, stále veril, že vláda dodrží svoje sľuby. Napísal Fričovi (29. marca 1849), že čoskoro sa bude v školách vyučovať po slovensky, do úradov sa zavedie materinský jazyk a Slovensko sa osamostatní. Myslel si, že Slovania udržiavajú v Rakúsku slobodu a stabilitu.

Opäť sa zaktivizoval profesionálny revolucionár Michail Bakunin, ktorý sa pôvodne stiahol, no časom prehodnotil svoj názor na ďalšiu možnú revolúciu v Čechách. Poslal na Slovensko aj do Čiech svojho posla, aby zistil, aká je tam atmosféra a politické nálady, snažil sa čoraz viac ovplyvňovať činnosť Slovanskej lipy. Analýza jeho pozorovania a poznatky z nej však boli kritické. V liste varoval Štúra: „Bratia, čo robíte! Veď hubíte Slovanstvo! Zabudli ste sa, zriekate sa veľkej slovanskej veci a konáte v prospech cisára a rakúskej aristokracie. Domnievate sa, že vás diplomacia spasí, ale ona vás zahubí. Vyhlásili ste boj revolúcii, uvaľujete nešťastie na celé Slovanstvo!“

Jozef V. Frič sa tajne vypravil do Drážďan za Bakuninom, aby sa radili o možnom povstaní v Prahe, Bakunin nabádal Friča, aby využil vplyv na Štúra: treba sa spojiť s Kossuthom, nie proti nemu bojovať! Štúr sa vtedy listom obrátil na Friča vrúcnymi slovami: „Môj drahý! Tak rád sa zaoberám Tebou a preto Ti zase píšem. Čakal som túžobne na Tvoj list, ale keď nedochádzal, myslel som si, že si nás už zanedbal...“ Frič už predtým informoval Štúra, že chce ísť študovať na vysoké školy do Nemecka a chystá sa na cestu do Drážďan, čo mu Štúr odobril: „To je dobre, že chceš študovať na nemeckej univerzite!“ V liste Fričovi Štúr uvažuje o tom, aké budú niekedy v budúcnosti slovenské vysoké školy a teší sa na to, že sa v lete stretnú. Frič však nešiel do Drážďan študovať, ale stretnúť sa s Bakuninom... Štúr sa s Fričom už viac nestretol: Frič na Slovensko neprišiel, iba ako väzeň do komárňanskej väznice a ani Štúr sa už do Čiech nevrátil. Dvaja veľkí priatelia sa naposledy videli koncom roku 1848 vo viedenskej nemocnici...

Bakuninovo odporúčanie nemalo pozitívny ohlas: Štúrov odpor voči Kossuthovi a proti Maďarom všeobecne bol neprekonateľný: do chorvátskeho časopisu Slavenski jugi, ktorý vychádzal v Záhrebe, poslal koncom marca redaktorovi Dragutinovi Kušljanovi článok a v ňom jednoznačne odmietol politiku zmierenia a zbližovania sa s Maďarmi. „Úplné pokorenie Maďarov je dogmou pre Slovanstvo...“

Bakunin vo svojom liste ruskému cárovi Mikulášovi I. – keď mu poslal „Spoveď cárovi Mikulášovi I.“ – okrem iného zdôvodňoval, prečo sa zúčastnil nielen na Slovanskom zjazde, ale aj na revolúcii: myšlienka, ktorú sledoval, „mala byť ruská revolúcia a republikánska federácia všetkých slovanských krajín...“ Dokonca mu tvrdil, že to nebol iba jeho názor, ale že sa s tým stotožnili všetci Slovania, dokonca aj Poliaci a „začali otvorene hovoriť o tom, že im nezostane iné, len hľadať ochranu u ruského imperátora a prosiť ho, aby všetky poľské, rakúske a pruské provincie pripojil k Rusku... Keby ste sa rozhodli vztýčiť slovanský prápor, Poliaci a s nimi všetci, kto v rakúskych a pruských krajinách hovorí po slovansky, by sa bezpodmienečne, bez vyjednávania a slepo podriadili vašej vôli a radi i so zanietením sa pod rozpätými krídlami ruského orla vrhli nielen na nenávidených Nemcov, ale na celú západnú Európu...“

Mikuláš I. Pavlovič pochádzal z rodu Romanovcov-Holsteinovcov-Gottorpovcov, jeho matka bola Sofia Dorotea von Würtenberg. Manželka Mikuláša I. bola Šarlotta von Preussen, staršia dcéra pruského kráľa Fridricha Williama III. Od takéhoto panovníka žiadať, aby zničil „nenávidených Nemcov“, bolo naivné. Keď Mikuláš I. dočítal Bakuninov list, tak na záver vlastnoručne dopísal: „Nepochybujem, pokiaľ by som sa však postavil do čela revolúcie ako slovanský Masanielo. Ďakujem!“ (Masaniello alebo Tommaso Aniello bol taliansky rebel v prvej polovici 17. storočia, obľúbený najmä v okolí Neapola, búril sa proti cudzej nadvláde, viedol aj povstanie – no obvinili ho, že je šialenec a miestne úrady ho dali uväzniť a zabiť).

Spolupracovník chorvátskeho časopisu Slavenski jugi a priateľ Kušljanov Andrija Torkvat Brlić, vplyvná osobnosť chorvátskeho národného života, mal však iný názor: aj on, ako Bakunin, sa prihováral za to, aby sa Slovania spojili s revolučnými Maďarmi. Štúr varoval Kušljana pred Brličovými názormi, tvrdil, že sú to zákulisné hry jezuitov, ktorí chcú vtiahnuť Slovanov do povstania proti rakúskej vlády a potom ich bezohľadne potlačiť.

Ale v tom čase mali v Uhorsku stále prevahu košútovské gerily, ktoré v apríli úspešne postupovali slovenskými krajmi. Bojová nálada medzi dobrovoľníkmi upadala a Štúr sa netajil obavami o ich osud. Štúr 12. apríla 1849 napísal Bórikovi, že sa vždy spoliehal na jeho opatrnosť a Bloudkovu rozvážnosť a žiadal ho, nech nedopustí, „aby bez dostatočnej príčiny náš drahý bojový ľud trpel, že sa budete vedieť vyhnúť nebezpečenstvu tam, kde obetovať sa by bol nerozum“. Navrhoval Bórikovi, aby sa dobrovoľníci v núdzi stiahli až do Haliče. Generál cisárskej rakúskej armády Eduard Vogel von Falckenstein, s ktorým sa dobrovoľníci spojili pri Bardejove, im odmietol vyplácať peniaze a tak Bloudek časť svojich jednotiek rozpustil. Ďalšie dobrovoľnícke jednotky nemali inú možnosť a museli ustúpiť. Stiahli sa z Košíc do Prešova a 7. apríla 1849 už boli v Bardejove. Odtiaľ prešli do Haliče a popri hraniciach až do Sliezska.

Ľudovítovi Štúrovi sa dostal do rúk výtlačok Moravských novín, v ktorých Matěj Mikšíček emotívne opisuje situáciu, aká panovala medzi slovenskými dobrovoľníkmi na východnom Slovensku. Reportáž bola odoslaná z Prešova, Štúra znepokojila a to bol jeden z dôvodov, prečo spolu s Hurbanovom odporúčali prechod do Haliče a prečo Štúr písal Bloudkovi.

„Komunizmus v Šariši?“ takto začal reportáž Mikšíček. „Nebojíte sa? Áno, pomyslite si, v Šarišskej stolici panoval vraj za generála Schlicka komunizmus, proti ktorému, aby sa ďaleko široko nerozvetvil, pomáhali stoliční páni úradníci železami a kriminálom. Tridsať sedliakov pre tento komunizmus uväznili a deväť z nich je ukovaných v stoličnom väzení.“ Bola to odplata za to, že sedliaci na Schlickov príkaz prenasledovali gardistov, ale aj urodzené panstvo a maďarských úradníkov. Po Schlickovom odchode maďarská šľachta začala silne verbovať do košútovských jednotiek a tak sa vidiečania dali na útek, podľa Mikšíkovho svedectva utekali cez deň aj v noci, len aby sa spojili s dobrovoľníkmi; za to boli ich rodiny vystavené perzekúciám, aj týraniu. Šľachta a zemania, tiež vysokí úradníci hrali dvojakú hru: na jednej strane podporovali Kossutha, no neboli si istí, či bude v konečnom dôsledku úspešný a tak mali pripravený plán, aby pred hnevom sedliakov ušli do Užhorodu a tam sa prihlásili k cisárskem vojsku, vyhlásili oddanosť cisárskemu trónu...

 

x   x   x
 

Nepriaznivý vývoj na viacerých bojiskách však neodradil Štúra, Hurbana, Hodžu a ďalších slovenských vodcov, aby neuvažovali o ďalšej výprave. Chceli sa postaviť proti maďarským vojskám a naverbovať až 20 000 dobrovoľníkov, ktorí by však mali riadnu uniformu a primeranú výzbroj: uniformy aj zbrane mala financovať viedenská vláda. Štúr bol už opatrnejší, čakal na politické záruky Viedne, inak sa nechcel púšťať do riskantného podujatia: napriek tomu vláde stále dôveroval a snoval odvážne plány. Mal predstavu o federálnom štáte, ktorý by bol zriadený na národnostnom princípe. Vláda však váhala, odkladala rozhodnutie. Štúr v mene Slovenskej národnej rady napísal 11. mája 1849 odkaz Dohnánymu, Nosákovi a Intibusovi, ktorí boli v tom čase v Prahe, že „sa teraz nanovo hýbanie naše proti maďarským vrahom začína,“ a žiadal ich, aby sa odobrali k povstalcom, ktorí sa zhromažďovali v Skalici.

Pobyt vo Viedni už nemal zmysel a keď sa Štúrovi s Hurbanom podarilo zabezpečiť pre slovenských dobrovoľníkov rovnaké postavenie, ako mali cisárski vojaci, rozhodli sa ako vládni dôverníci vydať v júli na západné Slovensko. Začali vo Vrbovciach, potom išli cez Sobotište na Brezovú, ďalej do Myjavy, do Turej Lúky a Starej Turej, až do Senice, Skalice a do Holíča. Snažili sa – s väčším či menším úspechom – agitovať, verbovať a vysvetľovať, aký je zmysel odporu proti maďarským úradom. Keď boli v Skalici, tak dali v Škarniclovej tlačiarni vytlačiť leták (26. júla 1849), kde vyzývali rodákov, aby sa dali „do práce a boja, na pole činov a skutkov“. Ďalej chceli pokračovať do Nového Mesta a na Považie, no maďarské jednotky podnikali výpady z Komárna až k Nitre a Hlohovcu, situácia bola nestabilná, preto cestu odložili. Štúr sa rozhodol, že sa ubytuje na Myjave, Hurban zase na Brezovej: obaja tam zostali takmer mesiac. Ani v tomto závetrí neprestali pracovať; zbierali od obyvateľov sťažnosti a posielali ich do Viedne. Upozorňovali na neprávosti komisárov, ktorí sa vracali do úradov a ktorí umožnili, že napríklad v Senici nepotrestali štatariálnych sudcov. Ľudia boli pobúrení a rozčarovaní, čo sa prejavovalo aj na menšej dôvere k Hurbanovi a Štúrovi, pretože tomu nezabránili. Prejavilo sa to aj v menšom nábore medzi dobrovoľníkov. Poľnému maršalovi Júliusovi Jakobovi von Haynau – ktorý sa stal veliteľom protimaďarského povstania a ktorého pre jeho tvrdé, až brutálne metódy nazývali habsburský tiger, alebo hyena z Brescie (on dal obesiť trinásť maďarských generálov v Arade 13. októbra 1849) – poslali listom žiadosť, aby zriadil ministerskú komisiu, ktorá bude zložená z bezúhonných vlastencov. Komisia by mala preveriť situáciu a podľa potreby urobiť nápravu, najmä vymeniť úradníkov, na ktorých prichádzali oprávnené sťažnosti. Komisia by tiež mala pripraviť štatút Slovenska ako osobitnej korunnej krajiny. Na list nikdy nedostali odpoveď.

Vláda poverila majora Henrika Lewartowského, aby zorganizoval výcvik dobrovoľníkov. Mal to byť nový zbor, ktorý by zasiahol do boja proti maďarským jednotkám; major zariadil, aby dobrovoľníci dostali nové uniformy: modrú halenu, sivé nohavice s červeným prúžkom, klobúk, na ktorom bola stužka s čierno –žltou cisárskou stužkou a kokardou. Aj výzbroj bola kvalitnejšia: lepšie pušky, nábojnice pripnuté okolo pása, k bodáku pribudla pošva a pre nábojnice zase kožené vrecká. Lewartowski sa rozhodol, že dobrovoľníci budú podliehať slovenskému veleniu, čo mu zvýšilo autoritu. Dobrovoľníci mali pôsobiť v hornom Uhorsku a pokúsiť sa likvidovať gerily, ktoré podporovala maďarská vláda. Lewartowského zásluhou boli do dobrovoľníckeho zboru ako velitelia stotín zadelení Štefan M. Daxner, M. M. Bakulíny, S. D. Štefanovič, J. Kučera a do čela práporu dosadili Janka Francisciho. Každá stotina mala dvanásť kaprálov, dvanásť slobodníkov, štyroch dôstojníkov a štyristo mužov. Francisci dostal úlohu, aby pozbieral roztrúsených dobrovoľníkov z okolia Myjavy, Brezovej, Starej Turej a Vrboviec, a sústrediť ich v Skalici.

Situácia však bola mimoriadne zložitá: keď sa v polovici apríla 1849 Uhorsko pod vplyvom maďarskej vlády odtrhlo od monarchie, pomery na Slovensku sa zhoršovali. Cisár sa ani nesnažil pomery zmierniť, rakúska vláda nebola ochotná plniť svoje sľuby. Na jednej strane Viedeň podporovala slovenských dobrovoľníkov, no na strane druhej nechávala voľný priechod Windischgrätzovým vojakom, ako aj maďarskej konzervatívnej šľachte. Represie postihli aj Štúrovho otca v Zay-Uhrovci, ktorého prišiel vyšetrovať slúžny, odvolal sa na Windischgrätza, pretože vraj prišla žaloba na jeho syna Ľudovíta Štúra a Hurbana, že rozširujú komunizmus. Vyšetrovali aj panského úradníka Modrányiho, pretože jeho syn bol dobrovoľníkom. Moravské noviny uverejňovali správy, že pánski úradníci opäť vymáhajú dane a desiatky, naháňajú sedliakov do roboty a ubiedený ľud uteká do hôr alebo na Moravu. František Zach posielal príspevky do Havlíčkových Národních novín, informoval českých čitateľov, že kráľovskí komisári posielajú zatýkacie listy na Hurbana, že cisárska vláda považuje Slovákov za „národ drotárov a cibuliarov“, že Slováci sú neschopní postaviť sa proti svojim pánom. Ale opak bol pravdou: v slovenskom ľude sa hromadí nespokojnosť a ak vláda nezastaví kráľovských komisárov, tak prepukne chaos a anarchia.

Cisárska vláda už dlhší čas uvažovala o tom, že požiada ruského cára Mikuláša I. (Mikuláš I. Pavlovič, mal za manželku dcéru pruského kráľa Fridricha Viliama IV. Šarlotu Pruskú) o vojenskú intervenciu. Ale ani samotná cisárska vláda nebola v tejto veci jednotná: ani Bach, ani Stadion nesúhlasili, kritizovali Windischgrätza, ktorý zase intervenciu podporoval. Ale už dva týždne po zosadení Habsburgovcov z uhorského trónu Mikuláš I. prisľúbil, že zasiahne. Prispelo k tomu aj vypuknutie revolúcie v Sasku, v Drážďanoch sa moci ujal Bakunin a vyhlásil republiku. Spojili sa traja najreakčnejší panovníci v Európe, aby zachovali staré poriadky: Franz Jozef I., Mikuláš I. a Fridrich Viliam IV. Revolúciu síce malo podporiť aj pražské povstanie, lenže to bolo potlačené ešte skôr, ako sa začalo. Friča zatkli a uväznili. Zatkli aj člena Slovenskej národnej rady Janečka, ktorý bol v tom čase v Litomyšli. Vo väzení skončil aj Michail Bakunin.

Gróf Karol Zichy, ktorý sa stal kráľovským komisárom, nariadil v mestskej rade v Skalici (25. mája 1849), aby sa všetky úradné spisy vyhotovovali aj v slovenčine. Bol to však len ojedinelý pokus dodržiavať sľuby viedenskej vlády.

Keď Slováci 28. mája 1849 odchádzali z Viedne, snažili sa opäť intervenovať a napísali žiadosť bánovi Jelačićovi, aby pomohol, keďže dohovor s viedenskou vládou sa skončil neúspešne. Napriek tomu, že slovenskí národovci ponúkli vláde pomoc a odvrátili sa od revolučných ideí Kossutha, vláda sa k ich požiadavkám stavala zdržanlivo, až odmietavo. Ak sa Slovensko nemalo odtrhnúť od Maďarska, tak všetko ich úsilie vychádzalo nazmar. Bolo už neskoro: v polovici júna sa začal pochod ruských vojsk do Uhorska: cár mal potlačiť revolúciu a slovenskí dobrovoľníci boli zrazu nezaujímaví, ich vážnosť poklesla a politické riešenie slovenskej otázky sa zmenšovalo.

Aj Karel Havlíček Borovský upozorňoval vo svojich Národních novinách (4.júna 1849) na ťaživé pomery na Slovensku. Rozhorčene kritizoval prepojenie medzi rakúskou a maďarskou šľachtou, na zjavné spojenectvo konzervatívcov a ich pokrytectvo: vyčíta vláde, že nehovorí poctivo, aká bude budúcnosť uhorských národov, keď sa vojna skončí. Pýta sa: „Chcete sa stále kryť za bajonety? Pamätajte, že vaše vojsko sme my sami a hoci ešte toho roku všetko slovanské vojsko necítili, však ju bude cítiť za rok, o niekoľko rokov!“ Článok natoľko pobúril cenzúru, že Národní noviny po prvý raz počas ich existencie zhabali.

Dianie v Uhorsku a úsilie ruského cára potlačiť revolúciu zaznamenal aj veľký spisovateľ Ivan Sergejevič Turgenev, ktorý v tom čase žil v Paríži. Mal jasné stanovisko: „Do čerta so všetkým národným cítením! Pre človeka so srdcom je len jedna vlasť – demokracia. Ak Rusi zvíťazia, zasadia jej smrteľný úder.“

Odpor Karola Marxa voči Slovanom bol vo vtedajšej verejnej mienke všeobecne známy. Marx tvrdil, že Slovania sú reakcionári, považoval ich za kontrarevolucionárov a veril vo víťazstvo košútovskych revolucionárov. Neveril Slovákom, ich povstaniu neprikladal takmer žiadnu dôležitosť; napísal, že Slováci by mohli byť nebezpečným protivníkom, keďže majú v moci horské priesmyky, „keby boli menej ľahostajní“.

Poľský básnik Adam Mickiewicz žil v tých nepokojných rokoch v Paríži a redigoval denník La Tribune des peuples (jeho dielo, osobitne báseň „Óda na mladosť“, ktorú napísal ešte v roku 1820, ovplyvnila aj poéziu štúrovcov). Mickiewicz sa dostal k tajným zmluvám, ktoré uzavreli ruský cár, pruský kráľ a rakúsky cisár, najreakčnejšie európske zoskupenie a ich cieľom bolo potlačiť revolúciu za každú cenu. Mickiewicz sa postavil na stranu Kossutha, veril, že jeho triumf by bol aj víťazstvom slobodnej Európy. Odsúdil – aj ľutoval – omyl Slovanov, ktorí sa nechali oklamať, podľahli sľubom a bojovali po boku reakcie.

Napriek tomu slovenskí dobrovoľníci ďalej účinne a úspešne pokračovali v ťažení. Pod Lewartowského vedením čistili Slovensko od gerily, ktoré podporovala maďarská vláda, snažili sa postupne odstraňovať košútovských úradníkov a nahrádzať ich oddanými Slovákmi. Lewartovského pobočníkom bol mladý český nadšenec Václav Pok Poděbradský, ktorý bol dopisovateľom Havlíčkových Národních novín a referoval aj o Štúrovej návšteve v Stupave i Bratislave. Dobrovoľníci obsadili Skalicu, v polovici augusta pokračovali do Stupavy, kde bola vojenská prehliadka; zúčastnil sa na nej rakúsky generál, barón Johann Kempen von Fichtenstamm (neskôr, už ako inšpektor tajnej polície, dal zatknúť a internovať Karla Havlíčka Borovského) a po jeho boku aj Štúr s Hurbanom. Dobrovoľníci potom tiahli na Bratislavu, odtiaľ prešli do Trnavy, ďalej na Topoľčany, Kremnicu, Banskú Bystricu a ďalšie banské mestá. „Na pestrom trávniku za Stupavou, za prítomnosti dosť veľkého počtu tamojšieho ľudu, z vysokého koňa po boku hlavného veliteľa Lewartowského, mal Štúr k mladým slovenským bojovníkom dôrazne krásnu reč,“ napísal Václav P. Poděbradský. Lewartovského spomenul v dobrom aj Janko Francisci, ktorý pochválil jeho rozhodnosť a ráznosť, s akou riešil nielen intrigy, ale ako prekonával prekážky na bojom poli. Štúr okrem iného na zhromaždení oznámil dobrovoľníkom, že vláda vyhovela spravodlivým žiadostiam Slovákov.

Štúr prišiel s Hurbanom aj Hodžom do Bratislavy 28. júna 1849, kde dobrovoľníci (bolo to v prímestskej obci Rača) na druhý deň skladali slávnostnú prísahu. Ale už 28. júna 1849 sa v Bratislave stretli s českou deputáciou, ktorá mala mandát, aby zriadila český dobrovoľnícky zbor; mal sa pripojiť k slovenským dobrovoľníkom. Slováci boli dojatí: „Vďaka a sláva vám, drahí rodáci, že čestne vstúpite s nami na potlačenie aristokratickej revolúcie!“

Ľudovít Štúr vystúpil aj na prísahe, vysvetľoval dobrovoľníkom, aký má prísaha význam a aké sú ich povinnosti. Dobrovoľníci prerušovali jeho reč volaním „Sláva nášmu cisárovi!“ a to opakovali, aj keď sa im prihovoril Janko Francisci.

Situácia na Slovensku sa mierne zlepšila. Cisársky komisár pre celé Uhorsko barón Karl von Geringer, mal aspoň čiastočné pochopenie pre slovenské požiadavky: začal sa napĺňať nárok na rečové zrovnoprávnenie, kde boli kraje so zmiešaným obyvateľstvom, tam sa v mene panovníka rušili zákony, ktoré uprednostňovali maďarčinu. Podľa novej ústavy  panovník prisľúbil národnostiam ochranu a starostlivosť v tom zmysle, aby sa vyvíjala ich reč a ich záujmy boli rešpektované. Taktiež cirkev mala dohliadať, aby sa v kostoloch a školách zamedzila maďarčina a povolilo sa používanie domáceho jazyka a to aj v župných a obecných úradoch. V tom istom čase prišlo povolenie na vydávanie Slovenských novín; už veľmi rýchlo, 10. júla 1849 ich začali vydávať Daniel G. Lichard a Andrej Ľ. Radlinský. Súčasťou týchto nariadení bol aj písomný príkaz hlavného veliteľa baróna Júliusa Jakoba von Haynau z 24. júna 1849, v ktorom vodcov slovenského hnutia – menovite Štúra, Hurbana, Hodžu, Bórika a Kozáčka – poveril plnou mocou: mali v súlade s civilnými a vojenskými úradmi poúčať ľud, varovať ho pred vplyvom cudzích komisárov, obhajovať posvätnosť majetku, taktiež mali varovať ľudí pred komunistickými myšlienkami a v tejto súvislosti mali dať do rúk úradov reálnu moc, ako šíriteľov komunizmu zneškodniť. Zároveň im však odporúčal, aby boli opatrní a rozumní, no tiež ich varoval pred zneužitím právomocí. Podobné právomoci dostali neskôr aj Ondrej Hodža s pôsobnosťou v Turci a Samo Chalupka v Gemeri a Malohonte. Obaja boli síce ľudoví dôverníci, no ich kompetencie boli podstatne menšie, ako očakávali: ich činnosť sa mala obmedziť iba na Turiec, Gemer a Malohont, hoci Štúr pôvodne zamýšľal, že budú postupovať ďalej s dobrovoľníkmi.

Štefan M. Daxner ako veliteľ stotniny musel riešiť aj nepríjemné udalosti: opakovane sa objavovali obvinenia z komunizmu, z panslavizmu, aj z toho, že Štúr s Hurbanom nie sú o nič lepší od Kossutha. Vážne bolo obvinenie, že 30. mája 1849 sedliaci napadli majetok grófa Pálffyho a začali ho rabovať. Daxner sa snažil zistiť, či sú obvinenia oprávnené: vypočúval obvinených gazdov, ktorým by po dokázaní viny hrozil trest palicovaním. Nenašiel však dostatok dôkazov a tak navrhol Lewartowskému, aby neudelil žiaden trest a gazdov prepustil. Daxner mal pravdu a Lewartowski ho podporil; aj svojim nadriadeným vo Viedni dal najavo, že obvinenia sú falošné a ich šíriteľmi sú nespokojní maďaróni.

Daniel G. Lichard ako vydavateľ a redaktor v Slovenských novín takisto upozorňoval na to, že komisári v niektorých župách západného Uhorska ďalej úradujú v maďarčine, že gróf Anton Forgách, ktorý bol hlavným komisárom západného dištriktu, hovorí po slovensky, len keď je to nevyhnutné – na úrovni dedinských richtárov a notárov, ale so župnými predstaviteľmi už v maďarčine. Forgách to odôvodňoval tým, že obyčajným ľuďom je srdečne jedno, akou rečou sa on dorozumieva. Lichard bol však neoblomný, až si jeho ponosy všimol minister vnútra Alexander Bach a dal Geringerovi pokyn, aby „slovenský kmeň bol vo svojich ústavou zaručených právach uspokojený“.

Ľudovít Štúr sa viackrát vyjadroval k tomu, aká by mala byť podoba štátoprávneho usporiadania Uhorska a osobitne Slovenska v rámci monarchie. Štát – v duchu Heglovej filozofie – pokladal za jednu z foriem objektívneho ducha. Všetko skutočné, teda aj štát, je vývinovým stupňom absolútnej idey, aj návratom idey k sebe samej. Podľa Štúra je štát spojenie objektívnej a subjektívnej vôle, uskutočnenie rozumu a slobody. Štúrova koncepcia usporiadania štátu sa prejavila predovšetkým v mikulášskych Žiadostiach z 10.mája 1848: bola to požiadavka politického osamostatnenia Slovenska a federatívnej štruktúry Uhorska. Lenže nová ústava nič také nezaručovala, napriek Bachovmu ubezpečeniu, „aby bol slovenský kmeň... v zaručených právach uspokojený“.

Daniel G. Lichard mal podobné predstavy a názory na postavenie Slovenska v Uhorsku ako Štúr. Napísal do Slovenských novín štúdiu „Budúcnosť Slovenska“, v ktorej uvažoval o možnosti, aby bolo Slovensko osobitnou korunnou krajinou; Lichard sa odvoláva na oktrojovanú ústavu zo 4. marca 1849, keďže v paragrafoch 27 a 71 hovorí o rovnosti všetkých občanov, taktiež o osobitných štatútoch národnostnej a rečovej rovnoprávnosti. Lichard logicky uzatvára svoju úvahu v tom zmysle, že ani jedna rovnoprávnosť nie je možná bez osamostatnenia Slovákov v Uhorsku. Proti Slovenským novinám čoraz častejšie vystupovali úrady, keďže Lichard neprestajne písal proti novej verejnej správe na Slovensku, ale aj proti hospodárskej politike, ktorú ovládali maďarónske skupiny. Alexander Bach aj neskôr (v auguste a septembri 1849, teda už po kapitulácii pri Világoši) zakročil proti obmedzovaniu Slovenských novín, upozorňoval Geringera aj Forgácha, aby úradníci dodržiavali nariadenia, pokiaľ ide o rečové predpisy a práva národností. Keď ponosy slovenských dôverníkov neprestávali, Bach dal prepustiť maďarských úradníkov Kubovicha, Kálmána a Chernyho.

Konanie cisárskej vlády bolo v tejto otázke protirečivé, až schizofrénne: na jednej strane sa odvolávala na ústavu a na to, aby sa rešpektovali práva slovenského národa, ale pritom vytrvalo odmietala osamostatnenie Slovenska v rámci monarchie. Rovnako odmietavo sa však vláda stavala aj k požiadavkám Rumunov, Srbov, Chorvátov. Vláda sa tvárila, že chce plniť záväzky, ako ich sama zverejnila v Náčrtku dočasného správneho organizmu. Podľa paragrafu 10 tohto vyhlásenia v rečovo zmiešaných oblastiach mali orgány štátnej správy povinnosť zabezpečiť ochranu práv každému kmeňu. Vládni komisári mali dohliadať, aby sa odstránil akýkoľvek rečový útlak. Realita však bola iná. Ani na magistrátoch, ani v okresoch a a župách župní úradníci nepoužívali pri úradovaní reč ľudu, ponosy sa množili, vznikali tiež obavy, že sa nezrušia cirkevné desiatky a povinnosti poddanského urbáru. Dobrovoľníci, ktorí sa vracali do svojich domovov, boli vystavení šikanovaniu, prenasledovali ich a župní úradníci znepríjemňovali život aj ich príbuzným. Do úradov sa vracali tí istí úradníci, ktorí predtým utláčali slovenských obyvateľov a ktorých revolúcia vyhnala zo svojich miest. Vôbec nedbali na Geringerove príkazy a svojvoľne presadzovali vlastné záujmy, teda záujmy starokonzervatívnej maďarskej šľachty. Štúr aj Hurban žiadali nápravu, obracali sa priamo na Forgácha, ten sa však tváril, že nevie nič o správach slovenských dôverníkov.

V takejto situácii začali Štúr s Hurbanom, Bórikom a sprievodom svoju ďalšiu cestu po západnom Slovensku, aby verbovali nových dobrovoľníkov a vysvetľovali zmysel a ciele slovenského povstania. Prvé vystúpenie bolo vo Vrbovciach 2. júla 1849, kam prišli veľké zástupy ľudí. Štúr využil záujem Slovákov a priamo z Vrboviec rozposlal prípisy aj do okolitých obcí, vyzýval kňazov, obecné úrady, miestnych národovcov, aby sa zapojili do spoločného úsilia za rovnoprávnosť slovenského národa. Vo Vrbovciach celebroval Hurban nedeľnú omšu, do kostola prišli toľko veriacich, že sa nepomestili. Štúr poslal kráľovskému komisárovi Nitrianskej župy grófovi Ferencovi Apponyimu stručnú správu, že ich cesta sa začala úspešne a že mieste obyvateľstvo je dobre naladené. O dva dni, 4. júla 1849, Štúr s Hurbanom pokračovali vo svojej agitácii v Sobotišti, kam sa poschádzali nielen miestni obyvatelia, ale aj ľudia z okolitých obcí. V Sobotišti sa prihlásilo niekoľko dobrovoľníkov a odišli do tábora pri Bratislave. Zo Sobotišťa pokračovali Štúr a Hurban so sprievodom do Brezovej, kde mali už tradične silné zázemie a kde boli ešte živé spomienky na septembrové povstanie roku 1848; aj tentoraz prišlo množstvo národa nielen z Brezovej, ale tiež z Bukovca, Osuského, Hradišťa, Krajného, Prašníka, Podkylavy. Lenže privítanie bolo rozpačité: do Brezovej pod Bradlom dorazili neskoro večer, ale mestečko bolo ako vyľudnené, okrem zopár zvedavých detí nebolo nikoho vidieť. Obecný dom bol pozamykaný, nemohli zohnať richtára, nemali kľúče. Richtár prišiel až po pol hodine, tváril sa mrzuto, až nepriateľsky. Samuel Jurkovič spomenul, že „Karolína Pechová pristrojila neskoro na noc trochu guláša na večeru.“

Podporu nenašli ani u evanjelického farára Tomáša Hroša, bývalého priateľa, ktorý sa postavil na nepriateľskú stranu. Štúr s Hurbanom mu vyčítali politickú nespoľahlivosť, prelietavosť a spoluprácu s košútovcami. Pritom Tomáš Hroš bol počas štúdií v Prešporku podpredsedom štúrovskej Spoločnosti česko-slovanskej, bol členom tajného spolku Vzájomnosť a už ako brezovský farár založil Slovanskú knižnicu. Spolu so Štúrom navštívil v roku 1836 Jána Hollého, publikoval v almanachu Nitra a bol aktívny aj pri šírení Nitrianskych žiadostí. Štúr o ňom napísal: Bavíme se s ním ve věcech národních; jeho účinlivosti věc naše mnoho velmi děkovati musí.“ Chválil ho aj Samuel Jurkovič: „Pán Hroš je národní této straně cele oddaný.“ Hroš sa však dištancoval od zimnej slovenskej výpravy 1848 – 1849, keď videl „všecku nezákonnost“, ktorá ho „navždy mrzela.“ Janko Francisci si dal dokonca Hroša predvolať pod hrozbou zatknutia do Rače (12. júla 1849), keďže „už pol roka nekáže ľudu o národných veciach“. Hroš poslúchol a dostavil sa do Rače na výsluch, ale rakúski dôstojníci Francisciho zastavili; videli v tom akt pomsty a Hroša prepustili.

Po Štúrovej a najmä Hurbanovej kritike Hroš ustúpil aspoň v tom, že od júla 1849 začal viesť cirkevnú brezovskú matriku v materinskej reči.

Zhromaždenie v Brezovej sa začalo 6. júla 1849 predpoludním. Hlavné slovo mal Jozef M. Hurban, ktorý bol v Brezovej doma: vystúpil však s výčitkou, že remeselníci a mešťania nepodporili dobrovoľníkov počas minuloročnej výpravy, vyčítal im ich lakomosť a opatrnosť. Na zimnej výprave 1848 – 1849 (od decembra 1848 do apríla 1849) a letnej 1849 sa zúčastnilo aj niekoľko Brezovanov: Martin Potúček, Ján Ďurkovič, Ján Vicián, Pavel Jurík, Ján Palanský, Jozef Sluka, Ján Rechtoris, Juraj Janči, Ďuro Krištof... Hurban nezabudol obžalovať útočníka Jána Javoru, ktorý ho chcel na jeseň roku 1848 v Brezovej zastreliť, obvinil aj brezovského notára, ktorý agitoval proti Štúrovi a Hurbanovi a zastrašoval obyvateľov Brezovej, ak budú podporovať dobrovoľníkov.

Podobne to bolo na Myjave, na Turej Lúke a Starej Lúke, napokon aj v Senici, kde sa ich cesta zavŕšila 16. júla 1849. Štúr s Hurbanom nielen verbovali nových dobrovoľníkov, agitovali a vysvetľovali ciele hnutia, ale museli tiež riešiť úradné záležitosti. Niektoré boli vážne, iné boli viac či menej bežné skrivodlivosti: Samuel Jurkovič nastúpil v Brezovej na miesto notára, ktoré mu pôvodne patrilo a ktoré musel opustiť, Kristína Svatíková z Malého Koválovca sa sťažovala, že jej uväznili muža za to, že sa hlásil k slobode, ktorú cisár dal slovenskému národu. Označila aj úradníkov, ktorí vzali úplatok tri zlaté a obilie: to však predali a utŕžené peniaze si rozdelili, no väzňa prepustili až na Hurbanov zásah. Obyvatelia obce Vaďovce sa sťažovali, že notár Wágner ich núti platiť vysoké dane a keď neplatia, tak ich prenasleduje a vyhráža sa exekútormi.

Najmä Štúr pociťoval sklamanie z toho, že pomerne veľká časť slovenskej inteligencie sa nevedela rázne a zásadne postaviť na stranu svojho ľudu, že váhala, licitovala a kolísala, bola neraz ľahostajná k utrpeniu prostých ľudí, aj keď musela vidieť, že národ prechádzal časom skúšok a bol vystavený bezmedznému utrpeniu. Uvedomoval si rozpor medzi slávnostnými sľubmi viedenskej vlády a realitou. Snažil sa aj s Hurbanom, aby sa vymenili úradníci, ktorí sympatizovali s Kossuthom, ale tiež s konzervatívnou maďarskou šľachtou. Snažili sa tiež vyšetriť závažné priestupky a potrestať vinníkov.

Dramatický priebeh mal ich pobyt v Senici. Privítanie bolo síce veľkolepé, dobrovoľníkov vítalo množstvo ľudí, vyhrávala hudba, ľudia spievali slovenské piesne, všade viali zástavy, striedali sa rečníci, Senica však zažila štyri popravy, senické panstvo dalo uväzniť stovku ľudí. Hurban mal čo robiť, aby krotil hnev občanov a zabránil odvetným útokom proti sudcom. Lewartowski dal už v máji 1849 zatknúť členov súdu, ktorí nariadili popravy, no už koncom júna 1849 ich prepustili z bratislavského väzenia s odôvodnením, že sú nevinní. To Seničanov pobúrilo a dožadovali sa odplaty. Hurban sa listom obrátil na úradného komisára Bratislavského dištriktu grófa Antona Forgácha, aby v tejto záležitosti urobil nápravu, sťažoval sa aj na arogantné chovanie Apponyiho župných úradníkov. Podobnú sťažnosť poslal Štúr priamo Apponyimu a upozorňoval ho na nedodržiavanie vyhlášok o úradovaní v slovenskom jazyku. Zdalo sa, že sťažnostiam niet konca, Hurban so Štúrom neúnavne upozorňovali na to, že slovenské požiadavky sa nerešpektujú a tým sa prakticky stráca zmysel, význam a dôvod, pre ktorý sa slovenskí vodcovia a slovenský ľud postavili na stranu cisárskeho dvora. Gróf Anton Forgách musel vysvetľovať Geringerovi, kde pochybil, dokonca sa aj ospravedlnil, že chyby spôsobil tým, že nepoznal pomery a niektorých jednotlivcov. Súčasne však Geringerovi tvrdil, že „účasť na trestných súdoch a vyšetrovaniach proti slovenským dobrovoľníkom nemôžete brať tak veľmi prísne, pretože boj proti dobrovoľníckemu zboru sa začal spoločne s c.k. vojskom pod velením generála Knorza...“ Nechtiac tým pripustil, že viedenská vláda slovenským vodcom a dobrovoľníkom nedôverovala. Gróf Anton Forgách tiež pripomenul, že niektorí vodcovia dobrovoľníckeho zboru, ako Janeček-Žižka, „sú ešte zatknutí pre velezradu a časť dobrovoľníckeho zboru tiahla cez uhorské hranice z pražských barikád“.

Zdravotný stav Jozefa M. Hurbana sa zhoršil, musel sa ísť na kratšiu dobu zotaviť do Piešťan a tak Štúr načas zostal bez najbližšieho spolupracovníka. Bolo to obdobie náročných skúšok, chvíľami sa ho zmocňovali pochybnosti. Napriek tomu nestrácal odhodlanie. „My pracujeme zase, lebo chceme dokončiť, čo sme začali,“ napísal do Prahy Václavovi Staněkovi, lekárovi a politikovi „a nechceme opustiť žiadnu príležitosť pomôcť skľúčenému nášmu rodu.“

Slovenský dobrovoľnícky zbor sa konečne pohol z Rače 11. augusta 1849. Pod Lewartowského vedením dobrovoľníci prekročili Váh a potom bez väčších ťažkostí pokračovali ďalej cez Topoľčany a na Oslany, do Prievidze a Kremnice. Ďalej rovnako úspešne tiahli smerom do Banskej Bystrice a k ďalším banským mestám v okolí, prečesávali krajinu a hľadali košútovské gerily. Keď sa dobrovoľnícky zbor priblížil k Banskej Bystrici, dostal sa do kontaktu s ruskými vojskami, ktoré medzitým prekročili hranice Uhorska: dobrovoľníci radšej zostali v Radvani a obsadzovali banské mesta, potom Brezno, Zvolen a okolie. Po krátkom zdržaní sa predsa len Lewartowski s časťou zboru odhodlal obsadiť aj Banskú Bystricu; do mesta sa rýchlo vracal obrodený národný život, Lewartowski si svojím prísnym správaním podriadil dobrovoľníkov a tí si užívali úctu a rešpekt obyvateľov. Do úradov sa vrátila slovenčina, župný úrad prešiel rozsiahlymi zmenami.

Gerily boli vážny problém. Niektorí bývalí úradníci, ktorí pôvodne ušli pred honvédmi, sa neskôr k nim pridali zo strachu pred pomstou; zvyšky honvédov sa menili na malé, pohyblivé skupiny, ktoré napádali obce i mestečká, drancovali a kradli, brali náradie, šatstvo, dobytok, ukradnutý majetok potom predávali v maďarských župách. Len na Muráni bolo okolo tisíc ozbrojených mužov združených v gerilách. Dvom dôstojníkom maďarských geríl sa podarilo v Tisovci vylúpiť banskú kasu a hoci druhý pokus sa im už nepodaril, boli stálym nebezpečenstvom pre celý kraj. Dobrovoľníci na Lewartowského pokyn rozšírili správy, že do gemerskej oblasti sa blíži početný zbor, ktorý sa chystá gerily rozdrviť; udávali počty svojich členov až päťkrát väčšie, ako bola skutočnosť. Gerily sa pod tlakom dali na ústup, ušli do boršódskej župy, stiahli sa na Spiš. Dobrovoľníci ukoristili pušky, strelivo, delá (až desaťtisíc centov materiálu) obsadili huty a železiarne v Gemerskej župe a keďže tie boli hlavnou zbrojnicou honvédov, odrezali maďarskú revolúciu od vojenskej výzbroje. Lewartowski 19. septembra 1849 oznámil nadriadeným, že v Gemersko-Malohontskej župe rozohnal gerily a tým oslobodil banské mestá od tohto nebezpečenstva.

Ľudovít Štúr zamieril do Zemianskeho Podhradia, kde v tom čase pôsobil jeho brat Samuel. Aj tam agitoval, burcoval obyvateľov, nabádal ich, aby podporili odtrhnutie Slovenska od Maďarov, aby podporili utvorenie slovenskej korunnej krajiny. Takto Štúr vystupoval aj v Uhrovci, potom v Bánovciach, v Bošáci a napokon aj v Trenčíne. Štúrove vystúpenia mali radikálny charakter, v Trenčíne bola „demonštrácia proti našim nepriateľom do živého idúca“ a gróf Anton Forgách chcel proti Štúrovi zakročiť; obával sa však odporu jeho stúpencov. Maďarskí úradníci a  maďaróni v Trenčíne obvinili Štúra z toho, že poburuje ľud proti šľachte a hlása myšlienky komunizmu. Boli to trenčianski maďaróni, ktorí vytiahli proti Štúrovi  osnovu jeho prejavu a tvrdili, že ho údajne predniesol 8. septembra 1849 v Uhrovci a 10. septembra 1849 v Bánovciach: bol to však podvrh, no Štúr sa musel brániť. Poslal Geringerovi osnovu toho, čo na zhromaždeniach v Uhrovci a v Bánovciach naozaj odznelo; Geringer sa obrátil na Forgácha s návrhom, aby dal záležitosť vyšetriť a keď sa obvinenie potvrdí, tak by mal Štúra brať na zodpovednosť – lenže opatrne, s mierou, aby úrady nepobúrili ľud, na ktorý sa Štúr so svojimi výzvami obracal.

Štúr bol z toho všetkého rozladený: „Staré Uhorsko so svojím starým samospasiteľným maďarizmom, so svojou ostatné kmene ponižujúcou nadvládou ožilo úplne na Slovensku. Úraduje sa po maďarsky. Príslušníci maďarizmu sú na Slovensku v úradoch. Synovia slovenského národa zavrhnutí, ponížení.“

Občas sa podarilo presadiť aj užitočné, hoci skromné požiadavky: na Myjave a Brezovej založili dôverníci ľudové knižnice, učiteľ Ján Martešík z Myjavy založil čitateľský spolok. Anton Forgách však nariadením zakázal činnosť dôverníkov, zakázal tiež ďalšie vystupovanie Štúra a tým sa jeho pôsobenie na západnom Slovensku skončilo. Daniel G. Lichard bol v tom čase už vo Viedni, kde sa od 17. septembra 1849 začali rokovania o usporiadaní Uhorska: napísal Štúrovi, aby sa na týchto poradách zúčastnili slovenskí zástupcovia. Štúr začal zbierať podpisy na tzv. rekurzy – čiže sťažnosti a žaloby – adresované panovníkovi. Nabádal priateľov, národovcov, kňazov, učiteľov, aby posielali sťažnosti do Viedne: listy mu pomáhali koncipovať a odosielať Janko Štúr, Ľudovít Dohnány, Daniel Neumann. Obrátil sa aj na Ctiboha Zocha: „Spočiatku budúceho týždňa začnú sa vo Viedni u vlády porady o tom, či Slovensko má i ďalej pri Uhorsku zostať a či sa má oddeliť. Sám dobre vieš, že na tomto život náš záleží. Vláda tiež chce mať, ako máme z najnovších správ, oddelenie, ak sa i ľud slovenský za to vysloví.“

Ctiboh Zoch žil v tom čase v Jasenovej pri Dolnom Kubíne na Orave. Keď maďarské vojská obsadili horné Uhorsko, obvinili ho už 9. júna 1849 z panslavizmu a uväznili ho v Dolnom Kubíne. Zocha potom väznili v Ružomberku, Banskej Bystrici, Krupine, Šahách, dokonca v Pešti, potom v Segedíne, vo Veľkom Varadíne a až v Arade. Zoch sa už predtým pričinil o spísanie petície, keď Hurban vydal prevolanie „Bratia Slováci!“ Zorganizoval stretnutie národovcov v Gäceli pri Dolnom Kubíne (24. apríla 1848), kde Slováci prijali tzv. Geceľské žiadosti, zúčastnil sa aj na vyhlásení Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Mikuláši (10. a 11. mája 1848).

Do Zemianskeho Pohradia zvolal Ľudovít Štúr 22. septembra 1849 richtárov a činovníkov z okolitých obcí na miestnu evanjelickú faru; prišlo ich štrnásť, no prišla aj stovka miestnych občanov, na zhromaždení sa zúčastnil aj vplyvný rímskokatolícky kňaz a národovec Štefan Závodník. Štúr aj na tomto zhromaždení zopakoval základné požiadavky Slovákov, ktoré boli tiež inštrukciou pre ostatné slovenské obce a mestá: Maďari utláčajú tri milióny Slovákov, tí však majú právo na samostatnosť, majú právo sa oddeliť od Maďarov, majú právo na vlastnú reč v úradoch, školách a v kostoloch. Prítomní s týmito požiadavkami súhlasili a tak ich Štúr vyzval, aby prosbopis podpísali a poslali ho do Viedne. Takto prebiehala agitácia na viacerých miestach Slovenska.

Keď však gróf Forgách zakázal Štúrovi a Hurbanovi usporadúvať ľudové zhromaždenia, situácia sa skomplikovala. Komisár Trenčianskej župy si síce bol vedomý toho, že slovenskí dôverníci verbujú regrútov a plnia si svoje úlohy, ale upozorňoval na skryté nebezpečenstvo pre monarchiu: oddanosť panovníkovi a dynastii je len akýsi zastierací manéver, v skutočnosti že Slováci sa snažia prebudiť národnosti v boji za svoje práva a tieto ambície môžu byť rovnako nebezpečné ako potlačená maďarská revolúcia. Slováci svojim úsilím môžu rozdúchať nepokoje nielen medzi uhorskými Slovanmi, ale aj medzi Slovanmi mimo Uhorska a to by bolo v budúcnosti nezvládnuteľné. Komisár svoje obavy formuloval zreteľne: nejde o bezpečnosť trónu a stabilitu rakúskeho mocnárstva, ale o vysnívanú slovanskú ríšu. Okrem toho je takáto agitácia aj prípravou poslancov na nasledujúci Ríšsky snem.

Lenže maďarská revolúcia sa nedala ľahko udusiť: koncom júla 1849 utrpeli cisárske jednotky porážku pri Rábe a napätie opäť stúpalo. Dobrovoľníci boli rozhorčení, chceli sa zapojiť do bojov a naliehali na Lewartowského, aby čo najskôr vydal rozkaz na pochod smerom k banským mestám. Maďarskí povstalci sa mohli pustiť smerom na sever a obsadiť dokonca aj Nitriansku župu: preto Štúr s Hurbanom a Bórikom ešte10. augusta 1849 navrhli, aby sa zorganizovalo ľudové povstanie proti Maďarom, ak by sa maďarské jednotky dostali až k Nitrianskej župe. Od najvyšších vojenských úradov žiadali dvetisíc pušiek, pričom sľubovali, že zverbujú až desaťtisíc dobrovoľníkov.

Štúr a Hurban v obsiahlom dokumente pre najvyššieho veliteľa vojsk v Uhorsku informujú nielen o svojom pôsobení v tejto oblasti, ale upozorňujú aj na neutešenú situáciu, keďže „ešte plnými plameňmi zúri občianska vojna a richtári dávajú palicami biť sedliakov“. Sťažovali sa, že sa netrestajú „najhorší udavači a krvilační katani,“ ale úradníci trestajú ľud v mene cisára. Spoločné záujmy konzervatívnej maďarskej šľachty a cisárskych úradníkov sa spojili nielen proti revolúcii, ale aj proti právam slovanských národov v Uhorsku. Štúr sa pýtal: „Či možno od nich očakávať, že budú chcieť rovnoprávnosť do života uvádzať? Že ľud slovenský, ktorý až dosiaľ len oni riadili, bude možné do novej éry Rakúska priviesť? Či je možné zo starého a spráchniveného materiálu novú a silnú budovu postaviť?“  

Opakoval sa známy refrén: do funkcií vo verejných úradoch sa dostávali nepriatelia slovenského ľudu, staré Uhorsko sa opäť chová tak, ako pred vypuknutím nepokojov. Ľudia sú nespokojní, hrozí, že opäť vypuknú boje a nenávisť spôsobí chaos a zmätky. „My, hoci mnohokrát potupení, zachránili sme v čase šialenosti náš ľud od podobných zmätkov, my sme ho utešovali slovom cisárovým a víťazstvom jeho udatného vojska.“

    

PO VILÁGOŠI
 

Rozhodujúca udalosť, ktorá definitívne pochovala maďarskú revolúciu, sa odohrala 13. augusta 1849 pri Világoši, na rumunskom pomedzí (obec sa volala Siria, v maďarčine však známa pod názvom Világos). Pruský generál v ruských službách Theodor von Rüdiger odzbrojil zvyšky maďarskej revolučnej armády, ktorej velil Artur Görgey. Ruskému zboru, ktorý bol súčasťou protimaďarskej koalície, velil zase poľný maršal, knieža Ivan Fiodorovič Paskevič-Erivanský. Situácia na bojiskách v Maďarsku i Slovensku bola dlhodobo nestabilná, maďarskému povstaleckému vojsku sa na mnohých úsekoch darilo a pre monarchiu predstavovali vážne nebezpečenstvo. Ruský cár Mikuláš I. bol ochotný rakúskej vláde pomôcť, pretože iskra revolúcie by mohla preskočiť aj do Ruska. Schwarzenberg a Stadion začali vyjednávať s ruským ministrom zahraničia Karlom Robertom Nesselrodom, za akých podmienok by ruský cár prišiel na pomoc rakúskemu cisárovi. Mikuláš I. sa chcel vydať smerom na Carihrad a poraziť Turecko, vedel však, že európske krajiny, najmä Anglicko a Rakúsko, by protestovali; preto si chcel cisársky dvor nakloniť na svoju stranu. Adjutant ruského cára barón Heinrich von Berg pricestoval 20. apríla 1849 do Olomouca a s rakúskou vládou dohodli plán, podľa ktorého ruské vojsko vtiahne do Uhorska. Barón Berg z poverenia Mikuláša I. navrhol, aby ruské vojská najprv obsadili Halič a Bukovinu, kde v tom čase nečinne odpočívali rakúske vojská; tým by sa Rakúšania mohli pohnúť na Slovensko pomôcť dobrovoľníkom.

Rakúska vláda neotáľala: 25.apríla 1849 sa obrátila na ruského cára so žiadosťou, aby čo najskôr poslal ruské posily do Uhorska. Rusi neváhali: minister zahraničia Nesselrode už o dva dni po tejto odpovedi upovedomil cárskych diplomatov a agentov, že Mikuláš I. splnil požiadavky rakúskej vlády. Mladý cisár Franz Jozef I. odcestoval 21.mája 1849 do Varšavy, kde sa osobne stretol s Mikulášom I. a požiadal ho o pomoc. Cisárska aj cárska vláda sa dohodli na tom, že do Uhorska vtiahne predbežne 150 000 vojakov cez Dukliansky priesmyk, ruské vojská budú podliehať výlučne ruskému veleniu nielen v Uhorsku, ale aj v Sedmohradsku a ruské vojská môžu pôsobiť v severnej časti Trenčianskej župy až po Jablunkov. Cisár a jeho poradcovia sa však obávali, že kým sa ruské vojská dajú do pohybu, revolučné košútovské jednotky sa prebijú až k Viedni a tak žiadali ruskú vládu, aby časť svojich vojsk poslala ihneď k Hodonínu. Cár vyhovel: pod velením ruského generála Stepana Paniutina sa do Uhorska ihneď vydalo 10 000 mužov. Ruské vojská prvý raz zasiahli už v bojoch o Kluž, kde proti nim bojovali jednotky generála Bema, proti ktorým sa na strane Rusov postavil rumunský generál Urban. Postup ruských vojsk nebol bez problémov: Maďari mali na svojej strane vynikajúcich veliteľov. Okrem Jozefa Bema a Henrika Dembinského (poľského pôvodu), bol na strane Maďarov János Damjanich (pôvodom Srb), veľký stratég Geörgy Klapka (narodil sa v Temešvári, v Rumunsku) no najmä Artúr Görgeya (pôvodom bol spišský Nemec), ktorí so svojimi vojskami dokázali cisárske aj ruské jednotky nielen zastaviť, ale aj poraziť.

Podľa zmluvy bojový plán zostavila rakúska vojenská rada a dala ho na schválenie rakúskemu a ruskému hlavnému veliteľovi, čiže poľnému maršalovi, kniežaťu Paškevićovi-Erivanskému a rakúskemu vojvodovi Júliusovi Jacobovi von Haynau. V Sedmohradsku viedol spojenecké vojská ruský generál Alexander von Luders. Zmluva ďalej obsahovala dôležité body, že Rusko si nerobí nároky na náhradu vojenských výdavkov, že ruské vojská opustia Uhorsko, keď bude revolúcia porazená a že rakúske úrady vydajú Rusku každého zajatého významnejšieho Poliaka... Bola to osobitná cárova požiadavka, ktorý nezabudol, že na strane maďarských jednotiek bojovalo veľa Poliakov, ktorí sa zúčastnili na poľskom povstaní v roku 1831.

Zmluva zostalo dlhšiu dobu v utajení, až začiatkom mája úradný časopis Wiener Zeitung oznámil, že Rakúsko požiadalo ruského cára o pomoc a cár s ochotou pomoc prisľúbil.

Cisár Franz Jozef vydal 12. mája 1849 manifest: oznamoval v ňom obyvateľom uhorskej krajiny, že z jeho vôle a s jeho vedomím vtiahne do Uhorska ruské vojsko, aby v spojení s rakúskym vojskom urobili koniec pustošiacemu boju. Uhorská vláda reagovala už 18. mája 1849: „Krajine hrozí nebezpečie, že sa zamieša cudzia armáda. Jeden oddiel ruského vojska už možno prešiel cez krajinskú hranicu. (...) Neveríme, že by sa ústavné vlády európskych štátov nečinne pozerali na tento opovážlivý krok tyranskej moci. Neveríme, že by bola v Európe taká vláda, taký slobodný národ, ktorého záujmom a právnemu citu sa neprotivilo potlačenie národa, ktorý kedysi bol baštou kresťanstva proti východnému pohanstvu a teraz bojuje za slobodu proti tme a rabstvu...“

Uhorská vláda nariadila, aby sa dodržiavali aj ďalšie opatrenia: vyzývala ľud k všeobecnému povstaniu, odporúčala, aby kňazi držali v kostoloch modlitby a kázne, aby v určené dni vyzváňali zvony na všetkých Božích chrámoch, aby sa potraviny zhromažďovali čo najďalej od hraníc. Vláda hlásala, že Rusi bojujú nielen proti občianskej slobode, ale aj proti slobode náboženstva a svedomia.

Ruské vojsko sa už nedalo ničím zastaviť. Takmer 200 000 vojakov sa 14. júna 1849 sústredilo v Haliči, Mikuláš I. tam vykonal slávnostnú prehliadku a už na druhý deň sa Rüdigerov tretí vojenský zbor pohol na Spiš. O pár dní – 18. júna 1849 – už boli všetci ruskí vojaci na Slovensku, tiahli na Šariš a odtiaľ postupne do celého Uhorska. Aká-taká možnosť zastaviť Rusov bola v úzkych karpatských priesmykoch, ale v tejto oblasti malo maďarské vojsko len 10 000 mužov; pod velením generálmajora Aristida Dessewffyho a poľského plukovaníka Jozefa Wysockého (v jeho zbore slúžilo veľa Poliakov) nemali šancu ubrániť sa obrovskej ruskej presile. Kým maďarské jednotky neustále ustupovali a stiahli sa až do Miškolca, generál Rüdiger 23. júna 1849 vtiahol do Prešova, poľný maršal Paškevič 24. júna 1849 obedoval v paláci košického biskupa (namiesto biskupa Antona Ocskaya bol vymenovaný nový biskup Jozef Mikuláš Kunszt).

Koncom júna boli už prvé ruské oddiely na Kysuciach, večer 27. júna 1849 prišlo do Žiliny na výzvedy 140 donských kozákov. Preskúmali aj Rajeckú dolinu a okolie Strečna, ale tam neboli žiadne maďarské vojská, ani slovenskí dobrovoľníci, takže kozáci sa vrátili späť na Kysuce. Vzápätí – 4. júla 1849 – vtiahlo do Žiliny 800 ruských vojakov s dvoma delami, pokračovali cez Strečno až do Turca. Spolu s ruským vojskom tiahli aj rakúske jednotky, ktoré sa pohli z Budatína. Postupne tieto oblasti obsadilo 8 000 donských kozákov.

Ruské vojska v polovici júna vtrhli aj do Sedmohradska, ale tu narazili na väčší odpor; generál Jozef Zacharias Bem (poľský šlachtic českého pôvodu, ktorý sa tiež aktívne zúčastnil poľského povstania roku 1831) a jeho vojaci statočne odrážali útoky. Básnik Petöfi napísal o ňom oslavnú báseň. Po porážke povstania Bem utiekol do Turecka a konvertoval na moslimskú vieru). V Sedmohradsku sa postavil proti Rusom umnou stratégiou, hoci mal k dispozícii len 600 honvédov a tri delá.

Počet ruských a rakúskych vojsk postupne narastal, už v júni ich bolo takmer päťstotisíc a mali 1 680 diel, kým uhorských vojakov bolo len 180 000 a mali 868 diel. Bola to presila, ktorá sa nedala poraziť; okrem toho ruské vojsko boli oddýchnuté a dobre vycvičené, rovnako tak aj rakúske jednotky, ktoré mali dobré zásobovanie, dosť zbraní a aj dosť peňazí.

Položenie maďarského vojska sa po vpáde Rusov do Uhorska a Sedmohradska stávalo zo dňa na deň horším. Görgeyho jednotky sa stiahli až k Pešti, generál György Klapka mal síce zastaviť Rakúšanov pri Komárne, ale po statočnom odpore musel (až 2.októbra 1849) ustúpiť. Vláda v Pešti vydala nové vyhlásenie 27.júna 1849: oznámila, že stav vecí sa neprajne zmenil a že krajinu už nemožno riadnymi prostriedkami ubrániť.

Napriek tomu sa maďarské jednotky statočne bránili. Honvédi generála Jozefa Bema odvážne napadli Ludersovo vojsko (31. júla 1849) v doline medzi Segesvárom a Fehérgyházou a hneď na začiatku bitky Bem vlastnoručne namiereným delom zabil ruského generála Ivana V. Škariatina. Honvédi sa nadšene vrhli do útoku, útočná vlna sa valila za vlnou, ale popoludní sa pomery zmenili: Rusi odolali útokom a potom sa Luders celou silou vrhol na honvédov. Kozáci hnali honvédov, ktorí nemohli presile odolať: straty boli veľké. Padlo 1 300 honvédov, zhruba päťsto ich bolo zranených, alebo padli do zajatia. Všetka munícia, vrátanie ôsmich diel sa dostala do rúk Rusov.

Generál Bem sa zachránil len zázrakom: voz, ktorý ho viezol, sa prevrátil do bahna a Bem tam zostal omráčený ležať, neschopný pohybu. Na voze bola vojenská pokladnica a šabľa Rákocziho, ktoré Bem dostal ako dar od miestnych dám v Kolozsváre – tie sa stratili. Bema našli až podvečer štyria husári a odviedli ho do bezpečia.

Horšie sa povodilo veľkému básnikovi Šándorovi Petöfimu (Alexandrovi Petrovičovi), ktorý bol Bemov pobočník. Keď sa začala bitka proti ruským kozákom, Petöfi bol pri Bemovi, nemal však zbraň, odetý bol iba v ľahkej plátennej halene. Bém ho poslal preč, chcel, aby sa vrátil k rezervám a vzdialil sa z bojiska, no Petöfiho videli pri kanónoch, neskôr vo Fehéregyházi. Honvédsky plukovný lekár János Lengeyl videl Petöfiho ešte o štvrtej popoludní, ako sedí na ruinách rozstrieľanej chalupy a pozoruje priebeh boja. Lengeyl neskôr spomínal, že práve vtedy jedna guľa z kanónu dopadla asi tridsať metrov od chalupy a zvírila kúdole prachu. Na mieste Petöfi pomáhal lekárovi ošetrovať ranených, až do chvíle, keď sa ozvalo hromové hurááá: útočili ruskí jazdci. Petöfi sa ani len neobzrel, „bol pohrúžený v hlbokých dumách“, opieral sa o vyvalenú bránu a hľadel do diaľky. Ale keď sa Rusi priblížili na dohľad a Lengeyl vyskočil na koňa, aj Petöfi začal utekať po poľnej ceste. Vtedy ho na koni dobehol kapitán Lajos Gyalokay a volal ho, aby utekal s ním: Petöfi trpko odpovedal, že už niet raty a vbehol do kukurice, ktorá rástla popri hradskej. Odvtedy ho nikto nevidel.

Našiel sa však husársky strážmajster od Vilmoš-husárov Juraj Skurka, ktorý Bemovi tvrdil, že videl, ako Petöfi skonal. Skurka pomedzi kukuricu dobehol Petöfiho a zavolal, aby sa chytil kantára jeho koňa. Petöfi tak urobil, no vydržal bežať len dve minúty a vyčerpaný pustil kantár. Dobehli ho kozáci: nemal pri sebe zbraň, nemohol sa brániť, kozáci ho prebodli pikami a dorúbali šabľami. Strážmajster ešte videl, ako Petöfi klesol na zem.   

     „Krvavý meč predkov mojich
     z klinca visí na pokoji
     hrdzou žraný nocou – dňom.
     Ja maďarský zeman som !“

Uhorská vláda, uhorskí vojvodcovia sa snažili s ruskými generálmi vyjednávať, aby oddialili porážku a aby zistili, či by sa Rusi dohodli s Maďarmi aj proti vôli cisárskeho dvora. Ruskí vyjednávači však zaujali jasné stanovisko: ruský cár nikdy neprijme také riešenie, ktoré by bolo proti záujmom Viedne. Generál Görgey neveril, že Rusi pristúpia na vyjednávanie: „S takou vojenskou silou, akú má nepriateľ, ja by som sa nepustil do vyjednávania... Preto nech by vláda predložila jasnú otázku, žiadnu odpoveď nedostane. Nech ponúkne Mikulášovi uhorskú korunu a keď ani na toto nepríde odpoveď, vláda z toho môže všetko vyrozumieť.“

Paškevič odkázal vyjednávačom (a boli medzi nimi aj generál Poltenberg, plukovník Beniczky a husársky kapitán gróf Bethlén), že Rusi vtiahli do Uhorska, aby pomohli Rakúsku potlačiť vzburu; keď teda chcú vyjednávať, nech vyjednávajú s hlavným vodcom rakúskeho vojska: ten je splnomocnený dohodnúť podmienky.

Pokračovalo sa v bojoch: 6. augusta 1849 vtiahli Paškevičove vojská do Debrecínu, kde sa utáborili a zostali tam až do 14. augusta. V debrecínskom kostole vyhlásil Kossuth 14. apríla 1849 detronizáciu Habsburgovcov. Generál Paškevič prikázal biskupovi Štefanovi Pap-Szoboszalaimu, aby vo verejnej omši (a za Paškevičovej prítomnosti) oľutoval pred zhromaždenými Kossuthov krok...

Maďarské vojská ustupovali, boli vystavené ustavičnému tlaku, jedna porážka nasledovala za druhou. Prehrali strategické bitky pri Szóregu a Temešváre. Len generál Klapka, hlavný veliteľ Komárňanskej pevnosti mal úspechy: 3. augusta 1849 po polnoci napadol nepriateľov pri Komárne, rakúske a ruské vojská stratili 420 vojakov, tisíc ich bolo zajatých, medzi nimi bolo 38 dôstojníkov. Klapka sa zmocnil veľkej zásoby zbraní, streliva i potravín; jeho úspech oduševnil maďarských obyvateľov až do takej miery, že sa mu prihlásilo 6 000 regrútov.

Rusi vtrhli 7. augusta 1849 do Lučenca, mesto vyrabovali a potom podpálili, až celé ľahlo popolom. Medzi uhorskými generálmi a vládou dochádzalo k sporom, Görgey sa vzoprel Kossuthovi a pokračoval v bojoch proti Rusom aj Rakúšanom, ale už bez koordinácie s uhorskou vládou a ďalšími maďarskými jednotkami.

Trpel nielen ľud, ale aj honvédi. Svedok ustavičných ústupov sa ponosoval: „Odvtedy, čo sme sa stiahli z Vácu, nevideli sme ani mäsa, ani chleba. Vyhladnutí honvédi, aby si žalúdok naplnili, boli nútení na poliach vykopať a piecť si zemiaky. Nikde sa nemohli potúžiť ani kvapkou vína a predsa boli ustavične v službe, v noci na stráži a vo dne bojovali. Vojenské kone nedostali inej krme, ako skazené seno a slamu, ovos ani nevideli. Množstvo koní zahynulo. Jazda pretrpela viac za týchto pár dní, ako počas celej vojny...“

Uhorská vláda bola v tom čase v Arade. Kossuth si dal predvolať generála Görgeya a napätom rozhovore sa ho spýtal, aké má plány, no najmä, ako by reagoval, keby vláda vymenovala za hlavného veliteľa uhorského vojska Bema. Görgey odpovedal, že by ihneď odišiel zo svojej funkcie.

„A čo by ste urobili, keby sme zvíťazili pri Temešvári?“ spýtal sa Kossuth.

„Celou silou by som napadol Rakúšanov!“

„A keby Rakúšania zvíťazili?“

„Potom zložím zbraň!“

Kossuth odvetil: „A ja sa zastrelím...“

Bol to ich posledný rozhovor. Už sa viac nevideli.

Uhorské vojsko bolo pri Temešvári porazené. Görgey sa rozhodol zložiť zbrane a keď sa o tom dozvedel Kossuth, neskoro v noci zvolal vládu. Ministri sa zriekli svojho úradu, rezignoval aj Kossuth. Vojenská aj občianska moc sa sústredila do rúk generála Görgeyho.

Lajos Kossuth vydal 11. augusta 1849 vyhlásenie k národu, ktoré miestna tlačiareň vytlačila a vojaci ho vyvesili na mnohých miestach Aradu:

„Po nešťastných bojoch, ktorými Boh po minulé dni navštívil národ, niet viac nádeje, že by sme so zdarom mohli pokračovať v boji proti spojenej rakúskej a ruskej moci. Pretože za takýchto okolností zabezpečenie budúcnosti a ochránenie života národa očakávať možno jedine od vodcu, ktorý stojí na čele vojska, vzdávam sa vlády a dotiaľ, kým národ inak nerozhodne, najvyššiu moc prenášam na generála Artura Görgeyho. (...) Skutkami už viac nemôžem osožiť svojej vlasti; keby smrť moja niečo dobrého jej priniesť mohla, s radosťou obetujem za ňu svoj život. Spravodlivý a milostivý Boh nech je s národom!“

Aj Artur Görgey vydal vyhlásenie, v ktorom okrem iného uviedol, že európska politika kázala, aby sa ruský cár a rakúsky cisár spojili proti Maďarom: „Ja, človek skutkov, ale nie skutkov daromných, ďalšie prelievanie krvi považoval som pre Uhorsko za skazonosné...“ Görgey chcel ušetriť ľudí od útrap a bied vojny a preto bezpodmienečne zložil zbrane, ale aj preto, aby ušetril národ „krvavej pomste nepriateľov.“

Kossuth sa s viacerými svojimi ministrami ponáhľal opustiť Uhorsko. Bertalan Szemere, minister vnútra, vzal so sebou aj uhorskú svätú korunu, ktorú schoval spolu s viacerými korunovačnými klenotmi do železnej skrine. Poklady zakopali do zeme neďaleko rieky Csorna. Vykopali ju až 8. septembra 1853 a s veľkou slávou previezli späť do kráľovského hradu v Budíne.

Od Aradu je Világoš vzdialený asi štyridsať kilometrov: leží na okraji úrodnej roviny, ktorú z východnej strany ohraničujú világošské vŕšky a pohorie Drocsa, ktoré má 800 metrov. Nad obcou sa vypínajú ruiny starého hradu, odkiaľ možno pozorovať utešenú krajinu: z troch strán vidno rovinu, obce Világoš, Galsa, Muszka, Magyarád, Pankota a Szollos, na východnej strane vidno pohorie, ktoré sa ťahá do Sedmohradska.

Vojsko Artura Görgeyho pritiahlo do Világoša v noci z 11. na 12. augusta 1849, Görgey sa ubytoval v kaštieli rodiny Bohusovskej. Spolu s generálom sa v kaštieli ubytovali aj minister financií Ferencz Duschek a minister dopravy László Csány a niekoľko vyšších dôstojníkov a vyslancov. Okolo kaštieľa sa rozprestiera udržiavaný park, z okien vidno na hlavnú cestu, ktorá vedie ďalej do obce. Po príchode maďarských veliteľov sa pred kaštieľom zhromaždili zástupy ľudí, ale aj oddiely vojska: Görgey prikázal ministrovi Duschekovi, aby z krajinskej pokladnice vyplatil mužstvu patričnú mzdu, dokonca aj zajatým rakúskym dôstojníkom vyplatili 20 zlatých.

Popoludní 12. augusta 1849 sa vrátili do Világošu poslovia z ruského tábora a s nimi prišiel aj ruský generál Jevgenij Trolov, sprevádzali ho viacerí ruskí dôstojníci a oddiel kozákov. Veliteľ ruských vojsk gróf Teodor von Rüdiger poslal Görgeyimu správu, aby sa dohodol s Trolovom, ako a kedy Maďari zložia zbrane. Görgey nemal na výber: dohodli sa, že zvyšok maďarskej armády kapituluje 13. augusta 1849  o tretej hodine popoludní na rovine pri potoku Csiger.

V uhorskom tábore vypukla panika, hovorilo sa o zrade, keďže len najvyšší dôstojníci vedeli, aké sú podmienky kapitulácie. Ani dôstojníci nemohli zabrániť vzbure a utíšiť rozhorčených vojakov. Ale porážka bola neodvratná. Honvédi boli zronení. Lámali svoje zbrane, muníciu hádzali do ohňa, aby nepadla do rúk nepriateľa. Husári dokonca zabíjali svoje kone, ba boli aj takí, ktorí sa nevedeli zmieriť s osudom a zastrelili sa.

 „Hrozná to bola noc,“ napísal neskôr očitý svedok. „Strašné kliatby, preklínanie, revanie, spev, streľba, objímanie, lúčenie sa, hlas trúby a bubna ozýval sa zároveň a za toho pekelného kriku hemžil sa celý tábor, kamaráti hľadali jeden druhého, aby si ešte raz podali ruky... Husári a honvédi objali jeden druhého a plakali ako malé deti, iní preklínali tých, ktorí im takúto hanbu pripravili.“   

Maďarské vojsko zložilo zbrane: 144 kanónov, 20 395 pušiek, 3235 pištolí, 6783 šablí, 7012 koní, 60 vojenských zástav a vyše stotisíc nábojov do kanónov, pušiek a pištolí. Maďari mali vtedy vo vojsku jedenásť generálov, 1426 dôstojníkov, 23 163 peších honvédov, 4830 husárov a 2551 delostrelcov. Minister financií Duschek musel odovzdať aj krajinskú pokladnicu rakúskemi generálovi Schlickovi: bolo v nej vyše 500 000 zlatých. Ruský generál Rüdiger poslal Haynauovi do Temešváru list, v ktorom mu oznámil, že Maďari zložili zbrane, ale že z úcty k „honvédskym dôstojníkom naproti ich hrdinskosti boli im ponechané šable.“ Haynau od zlosti zbledol, roztriasli sa mu pery „a drsnými slovami dal výraz svojej veľkej nenávisti proti Maďarom“.

Padla aj pevnosť v Arade: 17.augusta 1850 o tretej popoludní obsadil pevnosť ruský generál gróf Nikolaj Buturlin, prisľúbil, že zajatých honvédov neodovzdá Rakúšanom. V Arade sa vzdalo 3 768 honvédov.

Stále však ešte nebol koniec: v okolí obce Lugoš (rumunsky Lugoj) pri Arade bolo ešte viac ako 20 000 honvédov, ktorí sa tam stiahli po prehratej bitke pri Temešvári. Görgey sa listom obrátil na honvédskeho generála Jánosa Vécseya, aby sa vzdal a odovzdal zbrane. Po porade so svojimi dôstojníkmi sa vzdal aj Vécsey (neskôr ho popravili), bránilo sa ešte Komárno a Pétervárad. Generál Klapka vyjednával priamo s Haynauom, aby umožnil vojakom slobodne odísť a aby ich neprenasledovali. Pre dôstojníkov vyjednal pasy, aby mohli emigrovať do cudziny; sám Klapka odcestoval s rodinou do Prešporka a odtiaľ do Anglicka.

Celkovo 32 000 honvédov dostalo listy, v ktorým sa im zaručila beztrestnosť a rozišli sa po Uhorsku. Ani Klapkova rezignácia sa nezaobišla bez emócií: gróf Johann Nobili sa nastúpených husárov spýtal, či nechcú prestúpiť k rakúskemu vojsku. Klapka zopakoval otázku nastúpeným honvédom, až jeden starší husársky strážmajster odpovedal: „Pán generál! My neprestúpime k Rakúšanom, ale keď nás bude vlasť potrebovať, nech nám Pán Boh pomáha, tak s nami rátať môže!“

Klapka to tlmočil rakúskej generalite: husárov oduševnila vrelá láska k vlasti...

Uhorsko postupne opúšťalo aj ruské vojsko. Paskevičove jednotky odtiahli z Uhorska 30. augusta 1850, 15. septembra 1850 odpochodoval generál Luders a posledné ruské vojská, ktoré odišli z Uhorska, boli pod vedením generála Grabbleho.

Straty ruského vojska boli podľa úradných záznamov pomerne malé: zahynulo 543 mužov, 1 760 ich bolo zranených a na následky zranenie zomrelo ďalších 343 vojakov. Horšie však boli straty vojakov, ktorí ochoreli na choleru: onemocnelo 20 200 mužov a zomrelo ich 7 813. Ďalších takmer deväťtisíc vojakov zomrelo na iné choroby. Úradné záznamy uviedli, že straty rakúskeho vojska boli počas bojov okolo 20 000 mužov.

Veľké revolučné dobrodružstvo rokov 1848 – 1849 sa skončilo.   

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984