Reklama
Reklama

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (13.)

Román, ktorý si môžete prečítať ešte pred jeho vydaním
Počet zobrazení: 1095

ludovit_stur.jpgČitateľom Slova ponúkame ako prvým možnosť prečítať si obsiahly životopisný román o Ľudovítovi Štúrovi s názvom Zrod moderného národa. Román pripravuje na vydanie Matica slovenská, kniha by mala vyjsť v tomto roku.

Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (1.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (2.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (3.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (4.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (5.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (6.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (7.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (8.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (9.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (10.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (11.)
Ľudovít Štúr, jeho životný príbeh (12.)

 

Jozef Božetech Klemens: Ľudovít Štúr, olej, 1872.

   

X   X   X
 

Vo Viedni sa Štúr so svojou družinou zdržal tri týždne. Keďže Hurban musel zostať v Záhrebe kvôli chorobe ďalšie tri týždne (mal zimnicu) a pricestoval do Viedne až koncom augusta, vo Viedni verbovali dobrovoľníkov najmä Bloudek a Janeček, pretože na Josefa V. Friča bol vydaný zatykač a tak ani nevychádzal na ulicu. Aj Frič ochorel: Štúr k nemu priviedol lekára, ktorý bol Zachovým priateľom, pochádzal z Belehradu a pridal sa k slovenskej výprave. Na šťastie sa ukázalo, že Fričova choroba nie je vážna a rýchlo sa uzdravil.

Vo Viedni to vrelo, situácia bola neprehľadná. Pri Dóme svätého Štefana si rozložili stany nielen Slováci, ale neďaleko nich aj Maďari. Štúr si najal malý obchodík na Stefanplatzi, kde bola verbovacia kancelária a tam viala slovenská trikolóra. Maďari verbovali na tom istom námestí v domci, ktorý mal na priečelí nápis Stock im Eisen. Vznikali konflikty, jedna aj druhá strana sa snažila získať čo najviac dobrovoľníkov, vzájomne si preberali záujemcov a využívali na to všetky možné prostriedky. Sympatie Viedenčanov boli však prevažne na strane revolučných Maďarov a svoje sympatie aj dávali patrične najavo. Josef V. Frič neskrýval isté sklamanie, pretože to bol „divný pocit... Mysleli sme si však, že len čo slovanský živel, nutne demokratický, príde raz do prúdu, nebude nám už treba brať ohľad ani na milosť, ani na zhovievavosť akýchkoľvek privilegovaných pletichárov...“ Dobrovoľníci, ktorí sa pridali na maďarskú stranu, mohli ihneď vstupovať do formujúcich sa maďarských jednotiek, ale slovenskí dobrovoľníci sa museli schádzať za mestom, na pustých lúkach, kde nemali potrebné vybavenie. Výsledky náboru neboli povzbudzujúce: k slovenským jednotkám sa prihlásilo len päťsto dobrovoľníkov, neveľa z nich bolo presvedčených o požiadavkách slovenského národa a nezdieľali revolučného ducha slovenských vodcov. Boli to chudobnejší ľudia, až bedári, prichádzali z viedenských okrajových štvrtí, zaujímal ich predovšetkým žold a vidina bohatej koristi. Ani výzbroj nebola vyhovujúca: mali k dispozícii iba osemsto pušiek, no z toho bola polovica len poľovníckych, a do boja sa vôbec nehodili. Podobne na tom boli s oblečením a obuvou: dobrovoľníci museli bojovať v tom, s čím prišli, len niektorí z nich – ktorí boli otrhaní – dostali náhradné oblečenie a obuv.

Napriek všetkým ťažkostiam a problémom sa jednotky dobrovoľníkov odhodlaných vpadnúť na Slovensko postupne formovali a stabilizovali. Postupne sa tiež spresňovali plány, ako a kde by malo toto dobrovoľnícke vojsko na Slovensku zasiahnuť. Dôležité boli najmä spoľahlivé informácie, ako aj to, aby sa tieto informácie dostali do správnych rúk. Hurban spolupracoval s medikom Andrejom Lukáčom, ktorý študoval v Pešti a dostával od neho správy z jeho ciest po Zvolenskej, Nitrianskej a Gemersko-Malohontskej župe. Lukáčove správy sa dostávali aj k Štúrovi, na ďalšiu prieskumnú cestu sa začiatkom septembra mal vydať aj Samuel Dobroslav Štefanovič, no on pýtal od Štúra sto zlatých. Vzťahy medzi Štúrom a Štefanovičom boli dlhodobo napäté a tak Štúr odmietol požadovaných sto zlatých, pretože nepovažoval Štefanoviča za dôveryhodného. Na Slovensko sa teda opäť vybral Andrej Lukáč, ale po niekoľkých dňoch ho zatkli maďarskí pandúri a poslali do väznice v Komárne, kde ho držali až do skončenia povstania.

Štefanovič upozorňoval Štúra aj Hurbana, že bez dostatočných finančných prostriedkov nebude mať výprava úspech, pretože ani výzbroj, ani počet dobrovoľníkov neumožní vojenské operácie po celom Slovensku, ale len po obmedzenom území. Nezhodli sa ani na tom, kde operáciu začať, kam zaútočiť. Na Slovensko sa koncom augusta vybrali aj Janeček a Bloudek, pozorovali nielen terén, ale aj nálady obyvateľstva, skúmali územie, kde by mali prebiehať vojenské operácie. Obaja prešli veľkú časť Slovenska od Nitrianskej po Liptovskú župu a národovcov informovali, že povstanie by mohlo vypuknúť niekedy koncom septembra, keď sa bán Jelačič so svojím vojskom zmocní slavónskych miest.

Vo Viedni očakávali návrat Bloudka a Janečka s veľkou netrpezlivosťou, pretože sa chceli poradiť o tom, ktorým smerom sa poberú slovenskí dobrovoľníci. Hodža chcel, aby sa jednotky presunuli až na Liptov a Turiec, Štúr presadzoval Trenčiansku župu, kde mal silné zázemie, Hurban zdôrazňoval, že zo strategického, aj politického hľadiska by bolo správne prejsť na Slovensko z Moravy. Vodcovia pôvodne uvažovali aj o tom, že slovenské povstanie sa začne v Nitrianskej župe a odtiaľ dobrovoľnícke jednotky preniknú k banským mestám, kde mala vzniknúť akási základňa povstania. Napokon sa však rozhodli, že útok sa začne z Moravy smerom na Myjavu: bolo to strategické rozhodnutie, nielen preto, že jednotky boli sústredené na hraniciach s Hurbanovým krajom, že boli blízko hraníc a presun by mohol byť účinný a rýchly, ale aj preto, že miestny ľud bol pobúrený aroganciou a vyčíňaním maďarských úradov. Po kopaniciach sa šírili chýry, že Hurban zahynul na barikádach v pražskej vzbure, no správa o tom, že je živý a chystá útok na Slovensko, povzbudil jeho krajanov a vlial im novú silu. Jozef M. Hurban bol ešte aj predsedom Slovenskej národnej rady, čo zvyšovalo jeho autoritu. Navyše chceli stratégovia povstania pomôcť bánovi Jelačićovi v tom zmysle, že odlákajú maďarskú gardu z ľavej strany Dunaja a tým pomôžu k  postupu jeho vojska zo Slavónska do Maďarska, na Budín a Pešť.

Jelačić sa bez súhlasu panovníka pohol so svojím vojskom 7. septembra 1848 smerom k maďarským hraniciam a 11. septembra prekročil Drávu. Štúr ihneď informoval Bakunina, že slovenskí dobrovoľníci už čoskoro vyrazia z Viedne „za známou záležitosťou“ a že ho budú na Slovensku očakávať.

Slovenskí dobrovoľníci, ani zástupcovia slovenského národa však nemali jednoznačnú podporu viedenskej vlády, ktorá stále váhala, či má podporiť slovenské požiadavky, či sa má zviesť na protimaďarskej nálade, alebo naďalej vyčkávať. Viedenská vláda síce nadŕžala Jelačićovi, pretože jeho vstup do konfliktu využívala ako nátlak na Maďarov, no minister vojny Theodor Baillet de Latour, ktorého o mesiac neskôr zlynčoval viedenský revolučný dav a obesil na pouličnú lampu, sa ešte ani 1. septembra 1848 nerozhodol, či umožní dopravu slovenských dobrovoľníkov na moravsko-slovenskú hranicu, a aj vojensky podporí slovenskú výpravu; hrozilo totiž riziko, že hneď po prekročení hraníc dobrovoľníkov napadne a porazí maďarské vojsko. Vláda hrala na obe strany: poľný podmaršal barón Vincent Augustin sa zúčastnil na prehliadke slovenských dobrovoľníkov vo viedenskom Prátri, no vláda zároveň poslala rýchleho posla za bánom Jelačićom, aby ďalej nepostupoval ďalej do uhorského vnútrozemia. Štúr bol takýmto vývojom udalostí znepokojený a informoval Andrija Torkvata Brlića, ktorý prispieval do chorvátskych i srbských novín, že slovenskí dobrovoľníci sa vydajú z Viedne na Slovensko 17. septembra.

Situácia bola neprehľadná aj na politickej scéne; vo Viedni práve zasadal ríšsky snem, šľachta však odmietla na ňom účasť. Aj napriek tomu mala pravica prevahu, pretože na jej stranu sa pridali slovanskí delegáti. Radikálne ľavicové strany nadŕžali Maďarom a táto podpora ešte zosilnela po tom, keď snem do pripravovanej ústavy síce zapracoval zrušenie poddanstva (7. septembra 1848) – no za finančné vykúpenie, čiže za náhradu. Bol to spiatočnícky krok, bol v rozpore nielen s marcovými uzneseniami Uhorského snemu, ale aj s európskymi revolučnými požiadavkami. Časť viny na takomto prístupe k zrušeniu poddanstva mali aj slovanskí delegáti, čo vyvolalo rozhorčené ohlasy: tlač vo všeobecnosti sympatizovala s Maďarmi, obviňovala Slovanov z prisluhovania viedenskej vláde, zo servilnosti: „Reakcia spolčená so Slovanmi!“

Na nárožiach viedenských ulíc mnohí sympatizanti s maďarskými liberálmi lepili letáky, v ktorých vyzývali študentov na boj po boku s Maďarmi. Viedenská študentská légia vydala výzvu do boja za Uhorsko (14. septembra 1848): „Obrovské vojsko vandalov pritiahlo z moci tyranie, povolané a platené z peňazí vydieraných slobodných národov, aby divoko spustošilo krásne kraje Uhorska, aby vyhladilo slobodných mužov! A ak prestane Uhorsko existovať, tak beda tebe, nemecké Rakúsko! Len dovtedy si bolo nemecké a slobodné...“

Výzvy písali a na letákoch rozširovali aj Slováci v jazyku českom, talianskom, rumunskom a rusínskom. Vo výzve týmto národom stálo: „Nebojujte proti nám, vy ste naši a my vaši, vaše sťažnosti sú našimi sťažnosťami, vaše jarmo – naše jarmo. Chceme vydobyť slobodu i nám i vám... Ak my zvíťazíme, zvíťazíte aj vy, ak my padneme, padnete aj vy...“

Spoločnosť sa radikalizovala. Štúr vyslal v ten istý deň, 14. septembra 1848, osobitného posla na Slovensko za Hurbanom, ktorý doma ochorel (ležal v horúčke u švagra Daniela Slobodu na Rusave), a odkázal mu, že „čas už náramne tlačí!“. Keď Hurban dostal naliehavú správu, aby prišiel do Viedne, neváhal. „A len aby sme odtiaľto šťastlivo vyšli,“ písal Štúr Hurbanovi, „bo už tu od dvoch dní neustále búrenia a včera už bol po meste krik a lom neslýchaný a všetko vojsko pod zbrojou a vonku. Len nás už, Bože, opatruj, aby sme tak ako v Prahe nepochodili!“

Hodža bol v Prahe, ale aj on sa na naliehanie Štúrovo ponáhľal do Viedne, aby sa mohol pripojiť k výprave slovenských dobrovoľníkov. Tak sa deň pred odchodom stretli vo Viedni všetci dôležití predstavitelia pripravovaného Slovenského povstania, aby aj v prítomnosti ďalších delegátov formálne uznali novoutvorenú Slovenskú národnú radu, prisahali vernosť a poslušnosť tomuto orgánu a poradili sa o ďalšom postupe. Stretnutie sa uskutočnilo v predmestskom hostinci o ôsmej hodine večer 16. septembra 1848 a delegáti „prijdúc ta, našli dosť hodnú sieň jasno osvetlenú a na stole krucifix medzi dvoma sviecňami. Nezadlho zatým vstúpil dnu Štúr v sprievode Hurbana, Hodžu, Bloudeka a Zacha. Štúr v plynulej a ohnivej reči predstavil menovaných pánov čo dočasnú národnú radu – a ako to vraj potreba vyhľadáva, žiadal uznanie jej a zloženie prísahy vernosti a poslušnosti čo zvrchovanej správe!“ (Takto opísal stretnutie Mikuláš Dohnány).

Štúr tiež vysvetľoval, že v prípade vypuknutia Slovenského povstania je nevyhnutné jednotné velenie, a preto očakával, že prítomní svojím podpisom potvrdia prísahu vernosti. Mladí dobrovoľníci, ktorí videli v Štúrovi svojho vodcu a svoj idol, „zväčša nedospelá mlaď, navyknutá Štúra považovať čo zvrchovanú dokonalosť,“ sa bez váhania náhlili podpisovať prísahu vernosti: „sláva, uznávame národnú radu, hotoví sme prisahať!“

Ale Samuel D. Štefanovič mal inú mienku. Prihlásil sa o slovo a svojím vystúpením schladil všeobecné nadšenie. Na úvod povedal, že „utvorenie zvrchovanej správy považujem za potrebné, proti tomu nemám nijakú výmienku. Keď ale ja tu stojím nie osamote, nielen v mene svojom, ale ako poverenec mužov, ktorí sú povolaní vstúpiť na dejisko...“ Štefanovič mal informovať slovenských národovcov na Slovensku, aký je stav príprav dobrovoľníkov vo Viedni. Vecne a pokojne sa obrátil na predstaviteľov Slovenskej národnej rady a žiadal ich, aby vysvetlili, aká je reálna situácia: majú slovenskí dobrovoľníci záruku od viedenskej vlády, že výpravu podporí? Vláda sa chovala alibisticky: bola ľahostajná, pokiaľ išlo o verbovanie a hromadenie zbraní rovnako pre Slovákov i Maďarov. Komu teda nadŕža? Štefanovič sa tiež dožadoval odpovede na otázku, aké majú slovenskí dobrovoľníci finančné prostriedky. Môžu sa s nedostatočnými zdrojmi pustiť do takej náročnej výpravy? Štefanovič tiež vyčítal Štúrovi, že jeho vinou prepadol poukaz na kúpu 900 pušiek, a hoci pušky napokon dostali, boli to zväčša nevojenské... Štefanovič išiel ešte ďalej: povedal, že národ sa musí postaviť proti ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, pretože nepremyslené konanie ho môže priviesť do záhuby. Jeho česť a svedomie odmieta, aby sa pripojil k prísahe: kým prísahu nepotvrdí národ na Slovensku, nebude ju podporovať!

„Keď jeden alebo druhý z nás, sám pre seba urobí nejakú chybu, následky toho znáša sám; keď my však vystupujeme v záujme národa, neslobodno ľahkomyseľne sa dopustiť chyby, lebo tým uvaľujeme na seba zodpovednosť za celý národ a uvaliť národ do väčšej skazy, než je prítomné, zabraňuje tak hlas svedomia, ako i česť mužom príslušná!“

Zhromaždenie reagovalo podráždene, na stranu Štefanoviča sa pridal iba jeho priateľ, Leopold Branislav Abaffy, v tom čase 21-ročný študent (neskôr sa stal evanjelickým farárom). Jozef M. Hurban rozpačito mlčal; táto revolta bola tak trochu dielom aj jeho nesúhlasného postoja k niektorým Štúrovým rozhodnutiam. Keďže bol však predsedom Slovenskej národnej rady, tak sa k Štefanovičovi nepridal.

Na Štefanovičov výstup okamžite zareagoval Štúr. Spochybnil rečníkov liberalizmus a jeho pochybnosti: „Veď my nič iného nemáme pred sebou, len smrť vlastnú, alebo oslobodenie národa nášho. Tu stoja bratia naši, náčelní vodcovia vojenskí, najbližšieho nám kmeňa synovia, Moravania, a prisahajú vernosť zástave a správe povstania slovenského a idú s nami do najväčších nebezpečenstiev za národ náš: a naši vlastní liberalizujú a to skôr, než prstom pohli..!“

Atmosféra bola napätá; na Štúrovu stranu sa pridali Zach a Bloudek, Zach povedal, že ten, kto odmieta prisahať, by nemal byť členom vojenskej výpravy, ktorá bojuje za práva slovenského národa.

Štefanovič aj s Abaffym pochopili, že na zhromaždení neuspejú, keďže ľudia boli rozhorčení a nahnevaní; radšej odišli. Náhodou sa pred hostincom stretli s Janečkom, ktorý sa na schôdzu oneskoril: keď mu vysvetlili, čo sa pred chvíľou odohralo, tak im poradil, aby sa k výprave pripojili ako obyčajní vojaci, nie ako vodcovia, a tým by potvrdili úprimnosť svojho zmýšľania a skutkov.

Lenže ani vzťahy medzi Janečkom a Bloudkom neboli dobré; Janeček sa o Bloudkovi vyjadroval ako o zradcovi a Hurban zase tvrdil, že Janeček bol intrigán, bol škriepny, že s jeho príchodom do Slovenskej národnej rady sa zasialo semeno sváru. O Janečkovi Ján Francisci povedal, že bol „temperamentu vrtkého, pohyblivého, neposedného. Ale ako vojak bol chrabrý a veľmi odvážny a bystrého rozhľadu a rozhodnutia.“

Ani tieto komplikácie nezastavili odhodlanie dobrovoľníkov. Keď konečne dala viedenská vláda súhlas k odchodu slovenských jednotiek na Moravu, Slovenské povstanie sa mohlo začať.

 

SLOVENSKÉ POVSTANIE 1848 – SEPTEMBROVÁ VÝPRAVA
 

Bola nedeľa, 17. septembra 1848, keď o desiatej hodine večer nastúpilo do osobitného vlaku asi šesťsto dobrovoľníkov. Odchod vlaku sa tajil, vedelo o ňom iba niekoľko českých poslancov, o ktorých Hurban napísal, že boli „svetom nepoznaní a s pohnutím vyprevádzali odhodlanú mládež“. O vlaku a o výprave vedeli však aj niektorí cisárski vojenskí odborníci, pretože tí zariadili, aby bola preprava vlakom zadarmo. Ale v tej chvíli to bola jediná podpora Slovákom a ani tá – ako sa ukázalo – nebola dôsledná.

Smerom k moravsko-slovenskej hranici, až do Bzenca, dojachal osobitný vlak po polnoci. V Bzenci všetci z vlaku vystúpili, stav vojska doplnilo ďalších 150 dobrovoľníkov, ktorí prišli z Prahy, z Brna, ale boli medzi nimi aj Slováci, najmä z Brezovej pod Bradlom. Na Slovensko sa pohli až na druhý deň ráno v povznesenej nálade; prialo im aj počasie, pretože septembrový deň bol slnečný a teplý. Dobrovoľníci tiahli k slovenským hraniciam, prechádzali cez mestečko Veselí nad Moravou, na námestí pri Kostole svätých Anjelov strážnych bol výročný trh. Občania mestečka boli prekvapení, mierne vystrašení a zvedaví, kto sú hluční vojaci a kam tiahnu, no nikto nemal odvahu ich zastaviť, nikto sa na nič nepýtal. Na čele dobrovoľníkov klusali na koňoch vojenskí vodcovia Bloudek, Zach a Janeček, za nimi kone ťahali dvadsať krytých vozov, ktoré viedli furmani z Hlbokého, Myjavy, Vrboviec a čiastočne aj z Moravy, na vozoch boli naložené zbrane, strelivo a zásoby jedla.

Vojsko pripomínalo karnevalový sprievod: nebol dostatok uniforiem, takže dobrovoľníci museli mašírovať v šatstve, ktoré mali na sebe. Podaktorí prišli v národnom kroji, študenti mali oblečené slávnostné rovnošaty légie, našli sa medzi nimi aj muži oblečení vo frakoch a s cylindrom na hlave. Ešte horšie to bolo s obuvou, ktorá bola na dlhé pochody úplne nevyhovujúca. Nebol ani dostatok zbraní; až keď pred západom slnka prišli k ďalšej obci, Velká nad Veličkou, vybalili z vozov zbrane a porozdávali ich nedočkavým dobrovoľníkom. Na hranice Slovenska už nebolo ďaleko, z kopca nad obcou videli slovenské vŕšky. Nálada bola stále povznesená, muži od radosti spievali a vzájomne sa povzbudzovali.

Keď sa zoradili do stotnín, prišiel ich povzbudiť aj Hurban a po ňom predniesol plamenný prejav Ľudovít Štúr.

 „Bojovníci! Pozrite na túto otvorenú dolinu, tá nás vedie k cieľmu nášmu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ pohrbel. A teraz, v najnovších časoch jeho zotročitelia prišli k úplnej moci a vláde, tí teraz budú nad ním panovať a podľa ľúbosti zdierať a života pozbavovať. Ale ešte nevyhynul duch národný!“

Štúr burcoval dobrovoľníkov: nepriatelia nás obrali o všetko, ale vôľu nám vziať nemôžu. Vôľa so zbraňou v ruke teraz vedie vojsko na Slovensko po tej istej ceste, ako kedysi tiahli jednotky Jana Jiskru z Brandýsa, aby sa vzopreli mocným, tak aj dobrovoľné jednotky idú s mečom rozhodnúť, či bude tyran Maďar ešte vládnuť nad slovenským národom.
„Bojovníci! Naša úloha je pekná, veľká, národ z biedy a z ničoty vytrhnúť a priviesť ku slobode a sláve. Sľúbte nám teraz, že chcete za tieto veci mužne bojovať a keď na to príde, i za ne zomierať. Rozvili sme už zástavy naše, vidíte ich povievať nad hlavami, sľúbte, že ich neopustíte v žiadnom boji, v žiadnom nebezpečenstve!“

Štúrovo vystúpenie – ako to bývalo už zaužívané – vyvolalo nadšenie, až vytrženie. Po posledných Štúrových slovách sa rozviali zástavy, dobrovoľníci nimi mávali, volali na slávu Štúrovi, Hurbanovi i bánovi Jelačićovi. Na zástavách so slovenskými trojfarebnými pruhmi boli nápisy: Bratstvo a svornosť, Za kráľa a národ slovenský, Sláva všetkým Slovákom. Keď sa nadšenie stlmilo, dobrovoľníci prisahali na slovenskú červeno-bielo-modrú zástavu, na ktorej bol uhorský erb s modrými vrchmi. Zástava bola z hodvábu, priniesla ju Johana Bôriková-Hrebendová z Vrboviec a ušili ju slovenské dievčatá. Po prísahe sa skupina opäť pohla; hoci sa už schyľovalo k noci, chlapi spievali slovenské, české, aj chorvátske piesne a oduševnene bubnovali. Takto prišli po kameňmi vydláždenej ceste až na hranice; hneď za hranicou horela veľká vatra, pri ktorej ich už netrpezlivo čakali ďalší dobrovoľníci, ale aj zvedavci z Vrboviec, Myjavy, Brezovej, Hlbokého ako aj okolitých kopaníc.

Vo Vrbovciach sa zhromaždeným – nielen dobrovoľníkom, ale aj miestnym občanom – prihovoril Jozef M. Hurban, ktorý bol v tomto kraji mimoriadne obľúbený. „Nebolo hranice medzi Moravou a Slovenskom, nemá byť jej ani potom, ale vlasť slovanská bude spoločná, budeme pracovať, aby sa tieto hranice zotreli,“ vyhlásil za všeobecného súhlasu.

Mestečko Vrbovce malo silné národné zázemie, v čítacích spolkoch čítali Slovenské národné noviny a iné slovenské časopisy a knihy, sestry Bórikové organizovali nedeľné školy pre ženy a dievčatá, vzniklo tu ochotnícke divadlo, ktoré vystupovalo aj v okolitých obciach, v roku 1845 tu ako druhý po Sobotišti založili Gazdovský spolok, ktorý viedli kaplan Daniel Jaroslav Bórik a rechtor Dušan Kulíšek; tento spolok sa neskôr stal základom pre úverové a spotrebné družstvo. Na cintoríne vo Vrbovciach vysadili ako symbol Slovanstva lipy. Po zrušení poddanstva sa najmä Daniel J. Bôrik a brat Dušana Kulíška Juraj Ľubomír, snažili presadiť reformy v celom kraji, no často boli prenasledovaní maďarskými úradmi. Vrbovčania pozvali Hurbana ako dekana, ktorý bol vtedy tiež inšpektorom cirkevnej školy, na návštevu (30. apríla 1848) a jeho návšteva sa premenila na veľkú slávnosť. Mládenci na koňoch čakali Hurbana už na hraniciach chotára obce a sprievod po dedine sprevádzali výstrelmi zbraní do vzduchu, na vežiach oboch kostolov boli vyvesené slovenské zástavy. Hurban si pred obecným úradom všimol dereš a zápalisto vyzval mládencov, aby ho vykopali a spálili na cintoríne, čo sa aj stalo; to všetko prispelo k revolučnej nálade a prípravám podjavorinského ľudu k povstaniu.

Rast revolučných aktivít si ihneď všimli nielen maďarské úrady, ale aj cisárska vláda vo Viedni a do Vrboviec poslali stotinu pod vedením veliteľa 23. pešieho pluku Gustava Ceccopieriho, ktorej velil kapitán Buzicio; táto stotina sa neskôr premiestnila do Myjavy. Až tristo mužov z Vrboviec sa pridalo k slovenským dobrovoľníkom!

Vojsko slovenských dobrovoľníkov tiahlo z Vrboviec ďalej. Bolo už desať hodín večer, keď dorazili do Myjavy, ktorá bola rovnako slávnostne ožiarená fakľami a  vojsko vítali zástupy Myjavčanov, najmä mladých ľudí. Členovia Slovenskej národnej rady a vojenskí vodcovia sa ubytovali v dome pani Anny Kolényovej, vdovy po evanjelickom farárovi. Tento dom sa na niekoľko dní stal centrom slovenského národného hnutia.

Slovenská národná rada vznikla už 15. a 16. septembra 1848 vo Viedni pri Karlskirche, jej zakladateľmi boli Štúr s Hurbanom a Hodžom, na zhromaždení sa zúčastnilo asi 200 ľudí. Prvým predsedom sa stal Jozef Miloslav Hurban. Keď sa po prvýkrát usadili členovia rady na Myjave v domci Anny Kolényovej, keď začali rozhodovať a vydávať príkazy, bol to prvý hlavný stan politickej a vojenskej reprezentácie slovenského národa. Mikuláš Dohnány, ktorý bol svedkom tejto činnosti, napísal, že „tu sa prijímali vyslanstvá okolitých obcí, vydávali sa rozkazy pod pečaťou a podpisom Slovenskej národnej rady. Ztadiaľto sa rozosielali príhlasy ku slovenskému národu. A tu sľubovali pokánie hriešnici a zradcovia národa. Pamätný zostane dom tento ako i rodina. Myjava bola v rokoch 1848/1849 centrom slovenského národného pohybu. Práve tu dosiahli architekti národného programu Slovákov Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža zenit svojej činnosti. V dome pani Kolényovej po prvý raz na území Slovenska zasadala prvá Slovenská národná rada. Dňa 19. septembra 1848 sa tu konalo prvé národné zhromaždenie Slovákov, na ktorom bola ústami Ľ. Štúra vyhlásená nezávislosť národa slovenského, ako i prvé Slovenské povstanie.“
(Anna Kolényová hostila Hurbana aj počas jeho pobytu v dňoch 26. a 27. apríla 1848, kedy tu Hurban koncipoval návrh Žiadostí slovenského národa v župe Nitrianskej na „ručne vyrezávanom stole z dubového dreva s podstolinami vo veľkej sviatočnej izbe, susediacej s kuchyňou a dievčenskou izbou.“)

Jozef M. Hurban musel na zhromaždení vysvetľovať, že chýry o povstaní evanjelikov proti katolíkom sú klamlivou propagandou a až potom uviedol na svoje miesta v úrade nové predstavenstvo. Štúr v oduševnenom príhovore vyhlásil: „My v tomto slávnom okamihu vyhlasujeme sa za nezávislých od Maďarov..!“ Ďalej žiadal, aby sa ľudia ozbrojili, držali stráž a dávali pozor na zradcov, ktorých treba trestať. Občan z Myjavy Valášek navrhol, aby sa k povstaniu pripojil každý gazda a keby tak niekto neurobil, „nech sa mu dom zváľa!“

(Frič potom so skupinou vojakov a s bubeníkom obchádzal kopanice, čítal kopaničiarom deklaráciu Slovenskej národnej rady a okrem deklarácie nezabudol pripomenúť aj hrozbu, ktorú navrhol Valášek a ktorú uvalil na zradcov: „nech sa mu dom zváľa..!“ A zaiste aj to bol dôvod, že sa mu podarilo naverbovať vyše dvesto nových dobrovoľníkov. Frič zhromaždil nové posily na námestí v Myjave a tam k nim, posmelený svojím úspechom a sediac na koni, predniesol ohnivý prejav: chcel oddeliť plevy od zrna, vyzýval mužov, aby zostali iba tí, ktorí sú statoční a vytrvalí, inak nech sa radšej s hanbou vrátia domov. Prekvapila a zaskočila ho vlastná naivita: zdesene sledoval, ako sa zverbovaní dobrovoľníci jeden po druhom vytrácajú. Zastavil ich až s vytasenou šabľou a zavelil, aby sa pohli na Brezovú.)

Hoci Štúr žiadal, aby si ľudia dávali pozor na zradcov, sám im naletel: keď ho vyhľadal Frič, aby s ním prejednal vznik stotniny zloženej z českých študentov, Štúr bol zaneprázdnený hovorom s dôverníkmi zo Starej Turej, ktorí sa dušovali  svojou oddanosťou – v skutočnosti to boli vyzvedači. Prišlo sa na to až na druhý deň, keď ich nemohli stíhať...

Jednotky dobrovoľníkov boli po niekoľkodňovom trmácaní unavené, nevyspaté, aj hladné. Našli si v mestečku nocľah, potrebovali si oddýchnuť. Furmani zatiahli vozy so zásobami do dvorov Myjavčanov, pričom sudy s pušným prachom sa nešťastnou náhodou dostali do dvora, kde v blízkej budove boli ubytovaní cisárski vojaci. Ešte pred odchodom z Viedni dali vojenskí velitelia slovenských dobrovoľníkov prezieravo vytlačiť letáky v talianskom jazyku, v ktorých sa obracali práve na talianske jednotky a vysvetľovali im zmysel a účel povstania. Aj preto sa Taliani spočiatku správali zdržanlivo, zhovievavo, dokonca priateľsky a nijako proti povstalcom nezakročili. Napriek tomu sa na druhý deň roznieslo, že talianski vojaci predsa len zakročili a pušný prach, ktorý bol vo vozoch na dvore, jednoducho zhabali. Nebola to však pravda: keď vojenskí členovia Národnej rady vyslali za veliteľom svojho posla, tak ten ho uistil, že pušný prach je stále na dvore, no zároveň posla varoval, že čaká na rozkaz od maďarského ministerstva a všetko sa môže zmeniť.

A situácia sa naozaj rýchlo zmenila: kapitán cisárskej jednotky Saussay písomne vyzval Slovenskú národnú radu a taktiež slovenských dobrovoľníkov, aby ihneď opustili Myjavu. Inak proti nim zakročí. Kapitán čakal príchod stotiny z Vrboviec a chcel ju spojiť s vojakmi sídliacimi v Myjave. Konfliktu predišiel Samuel Štefanovič, ktorý po porade s Janečkom zobral dvanásť mužov a prepadli stráž, ktorá chránila kasárne. Bol to odvážny a prekvapujúci krok: vojaci v Štefanovičovej družine namierili pušky na súdky s prachom a celú stotinu cisárskych vojakov držali ako rukojemníkov. Keď sa cisárski vojaci nevzdajú, odpália súdky a vyhodia všetkých, vrátane seba, do vzduchu. Kým trvala táto patová situácia, do kasární vtrhli Janečkovi dobrovoľníci a zajali najprv veliteľa, postupne odzbrojili a zajali aj vojakov.

Ukázalo sa, že Štefanovič, ktorý bol najväčším kritikom vojenskej akcie, svojou odvahou zabránil porážke už pri prvom konflikte. Bola to odvážna akcia a Slovenská národná rada zareagovala okamžite: vymenovala Štefanoviča za prvého slovenského kapitána, mohol nosiť sivý kabátec s červenými šnúrami, na bok si pripásal šabľu.

Hlavný vojenský veliteľ Bedřich Bloudek navrhol, aby zajatých cisárskych vojakov prepustili na slobodu, vrátili im zbrane a žiadal od veliteľa, aby sa čestným slovom zaviazal, že sa už jeho vojaci nepostavia proti slovenským dobrovoľníkom. Bolo to síce ústretové gesto, ale spätných ústretových krokov od viedenskej vlády sa Slováci nedočkali. Neskôr sa ukázalo, že to bola chyba.

Vojsko odtiahlo z mesta, tiahlo cez Brezovú do Vrbového: na konci obce stáli na stráži Fričovi ľudia a odprevádzali Saussaya výkrikmi: „Viva Italia!“ Josef V. Frič si predstavoval, že bude veliť stotine, ktorú zloží z českých študentov, pretože pôvodne sa na tom dohodol so Štúrom. Vývoj situácie však tento Štúrov prísľub zmenil: dobrovoľníci potrebovali skúsených dôstojníkov i poddôstojníkov a tí boli prevažne medzi ostrieľanými českými študentmi, ktorí bojovali v pražskom povstaní. Tak sa musel Frič – hoci s nevôľou – prispôsobiť a začal s výcvikom pridelenej stotiny.

Povstanie sa však nemohlo zastaviť. Už 21. septembra 1848 sa vojsko dobrovoľníkov pohlo z Myjavy ďalej, ich cieľom bola Brezová. Práve Brezová bola dôležitým miestom slovenského národného hnutia, keďže dlhodobo tu bolo silné národné cítenie a obyvatelia Brezovej a okolia dávali najavo, že podporia aj ozbrojený odpor proti maďarským úradom. Prispel tomu aj Jozef M. Hurban, ktorý mal v Brezovej a okolí veľkú autoritu, bol tu veľmi obľúbený, pretože vo svojich prejavoch im sľuboval nápravu dlhoročných krívd. Obyvatelia Brezovej a okolitých kopaníc sa nádejali, že Hurban vráti polia a lesy, ktoré im vzala šľachta, pravdaže, neprávom a rôznymi exekúciami. Svoju úlohu zohrala aj Hurbanova výzva Bratia Slováci!, ktorá Slovákom pripomínala, že za slobodou nemožno putovať prosbami a žiadosťami, ako to Slováci zvykli robiť, ale že sloboda sa získava bojom, odporom, so zbraňou v ruke a s prinášaním obetí.

Medzi majetnými obyvateľmi Brezovej, Myjavy a okolia sa šírila panika, zemania, niektorí šľachtici, župní úradníci aj Židia opúšťali svoje obydlia a majetky, utekali do blízkych miest, do Trnavy, Skalice, ale aj do Hodonína. Šírili sa správy, že dobrovoľníci rabujú majetky, že nakradnuté cennosti potom rozdávajú chudobným, aj svojim prívržencom, aby si ich pripútali a dodali im odvahu.

Ale odvahu dobrovoľníkom posilňovali oveľa viac inštrukcie Hodžovej proklamácie: o maďarských  rozkazoch a o uhorskom ministerstve ani počuť! Na župné maďarsko-panské rozkazy nič nedbať! Kráľovi a národu slovenskému vernosť do smrti prisahať! Vašich vodcov a tie vrchnosti, ktoré si sami zvolíte alebo ku ktorým dôveru máte, vo všetkom počúvať! Náš boj a naše vojsko chlapstvom, potravou, zbraňou a všetkým potrebným podľa najvyššej možnosti napomáhať! Žiť alebo mrieť za slobodný slovenský národ, za jeho práva a národnosť, za jeho česť! Tak sa spravujte!

 „Veď ste vy nespravodlivú pansko-maďarskú vrchnosť za mnoho rokov počúvali,“ burcoval Hodža. „Môžete a máte už raz počúvať tých, a len tých, ktorí vám tak dobre chcú ako nikto nikdy. Boh s nami! Za slobodu, za kráľa, za slovenský národ! Do boja! Do boja! Pán Boh s nami!“

Až v Brezovej sa dobrovoľníci stretli s nepriateľskými jednotkami, až tu sa začali vojenské akcie. Ešte len začínalo nesmelo svitať, keď sa v piatok 22. septembra 1848, okolo štvrtej hodine blížili z južnej strany, od Hradišťa kyrysníci, ktorým velil major Vojnič. Boli to jednotky cisárskeho veliteľa, grófa Ludwiga von Wallmodena; ďalší dôkaz, že viedenská vláda síce deklarovala, že „vláda najvyššia nielen žiadne prekážky národu klásť nebude, ale mu vo všetkom napomôže,“ no tieto slová zostali len na papieri. Vojaci postupovali smerom ku garbiarskemu mlynu, medzi Úbočou a Zápačmi, bolo ich viac ako štyristo. Vojenské velenie Slovenskej národnej rady malo dobré informácie o pohybe protivníka a tak sa na útok pripravilo: hoci strelné zbrane malo v rukách asi tisíc dobrovoľníkov, ďalších takmer sedem tisíc bolo vyzbrojených len sedliackym náčiním – cepmi, kosami, sekerami – predsa sa s touto rôznorodou a premiešanou armádou dokázalo ubrániť. Útok proti slovenským dobrovoľníkom sa rozvinul z troch strán, na pomoc Vojničovým kyrysníkom sa pridali ďalšie vládne jednotky: od západu postupovala garda zo Senice a Šaštína, ktorá bola posilnená ôsmou stotinou pluku Ceccopieriho. Zo západnej strany, po Prietržskej ceste, sa blížilo tisíc maďarských gardistov a tým kryli chrbát dve eskadróny dragúňov z Vrbového; velil im barón Schmerzing. „Také hordy sa valili na slovenských dobrovoľníkov,“ spomínal neskôr Mikuláš Dohnány, „boje sa skončili ich víťazstvom. Tak začala sa kapitola slovenského ozbrojeného boja za národné práva.“ Slováci bojovali muž proti mužovi a keď im prišla na pomoc stotina poľského revolucionára, kapitána Antona Bonkowského, cisárski vojaci, aj Schmerzingova garda sa rozutekali od Prietrže až po Bukovec.

Atmosféra bola však napätá; toho dňa na úsvite už bol pripravený zasiahnuť aj Janko Štúr, brat Ľudovíta. Keď sa stotina formovala do obranných pozícií, Ľudovít Štúr prišiel za bratom a s obavou v hlase, no odhodlane mu povedal, že keby padol, keby sa z nastávajúceho boja nevrátil, tak by padol za slávu národa.

Situáciu zhoršil aj útok ceccopierovskej stotiny veliteľa Saussaya, ktorého už raz Slováci premohli a odzbrojili a ktorý sľúbil, že zachová neutralitu; teraz sa však jeho vojaci blížili z východu od Holešky. Pravdu mal Štefanovič, ktorý nesúhlasil s tým, aby zajatú stotinu prepustili a ešte jej aj vrátili zbrane... Bloudek mal však iný názor: nechcel sa púšťať do priamych konfliktov s cisárskym vojskom a tak robil kompromisy; vydal rozkaz, aby sa Slováci nepúšťali s nimi do boja. Štefanoviča však tento povel iba nahneval a tak sa dve slovenské stotniny, Štefanovičova a Bonkowského, postavili cisárskym jednotkám, napadli ich a opäť ich zajali! Keď veliteľa zajatých cisárskych vojakov, kapitána Saussaya predviedli pred Bloudka, ten sa po krátkom rozhovore s ním opäť rozhodol, že ich prepustí... Aj sa tak stalo, no to už bolo pre Štefanoviča priveľa; na vlastnú päsť, bez súhlasu velenia, sa pustil za ceccopierovcami a na lúke pri Horných Košariskách, kde bezstarostne odpočívali, ich zajal tretí raz! Štefanovič sa vzoprel rozkazu, bolo to odopretie poslušnosti vyššiemu dôstojníkovi a za to hrozil dokonca trest smrti. Musel zasiahnuť Štúr, radil sa so Zachom, no ten žiaden súd neschvaľoval. Tak sa Štefanovič vyhol súdu, no na jeho strane stáli aj jeho vojaci a prostý ľud. Okrem toho, na súdy nebolo času, pretože podžupan Nitrianskej župy Rudolf Ocskay sa postavil na čelo nitrianskych a hlohovských gardistov, nebolo ich viac ako sto, a začal ďalší nepriateľský útok. Bola to však nepremyslená akcia: skúpo vyzbrojené sedliacke stotiny dobre poznali terén a tak sa po hrebeňoch hôr dostali až do tyla Ocskayových vojakov a zatarasili im cestu do Vrbového. Ale málo vycvičení sedliaci nemali dosť trpezlivosti a ešte sa ani nepriblížili ku gardistom, už začali kričať, no najmä strieľať: tým na seba zbytočne upozornili a tak dali gardistom dosť času, aby sa zachránili útekom. Pritom gardisti zahadzovali všetko, čo mali pri sebe: zbrane, šable, ešte aj klobúky a opasky, utekali cez humná a údolia smerom  k Hlohovcu. Dobrovoľníci sa zmocnili tiež vozov s koňmi, vo vozoch bolo strelivo, zbrane, pušný prach, ale aj zásoby jedla a sudy s vínom.

Bolo to veľké víťazstvo. Prvý stret s nepriateľom sa skončil jasným triumfom slovenských dobrovoľníkov, ktorí oni sami, ani ich vodcovia nečakali; víťazstvo nielen pozdvihlo sebavedomie, ale upevnilo  vieru vo vlastné sily a možnosti. Oslavy boli bujaré, trvali do neskorej noci. Štúr objal Friča so slovami, že je to „prvý deň slovenskej slobody!“ Hurban neskôr o tomto víťazstve napísal: „Nech je pamiatka tohto dňa všetkým Slovákom svätá. V ňom preliala sa krv hrdinských víťazných synov slovenských za večné, po deväť storočí šliapané národné práva.“

Ale radosť z úspechu nemala dlhé trvanie. Po nadšených oslavách sa disciplína uvoľnila a dobrovoľníci viac mysleli na víno a korisť získanú od nepriateľa, ako na nadchádzajúce boje. Vojenský veliteľ František Zach si uvedomoval, že jeho jednotky nemajú dostatočnú prípravu, bojujú živelne a čo im stačilo na boje v kopcovitom teréne – kde sa dobre vyznali –, už vôbec nemusí stačiť na manévrovanie a boje na rovine. Preto Zach naliehal na členov Národnej rady, aby sa sústredili na ďalšie boje, aby doslova donútili dobrovoľníkov, nech sa pripravujú, nech cvičia, aby ich nasledujúce dni v konfrontácii s nepriateľom nezaskočili. Národná rada váhala: napriek Zachovmu návrhu, aby vojsko dobrovoľníkov pokračovalo ďalej na Považie, alebo sa pripravovalo na protiútok, zostala nečinná. Váhanie Národnej rady malo však svoj dôvod: rakúska vláda, na ktorú tlačili aj konzervatívci z Budína, sa obávala širokého ľudového povstania a tak nečakane súhlasila s tým, aby sa vládne jednotky rakúske i maďarské spojili a zakročili proti slovenským dobrovoľníkom. Bola to zjavná zrada; Slováci zostali vo svojom boji osamotení, hoci z Chorvátska postupovali jednotky bána Jelačića.

Pôvodné rozhodnutie Slovenskej národnej rady bolo pokračovať z kraja pod Javorinou a pod Bradlom ďalej na Považie, kde boli prevažne slovenské župy a kde očakávali väčšiu podporu. Lenže aj tento zámer museli narýchlo meniť, pretože zo Záhoria sa ozývali nepokojné hlasy a volanie o pomoc, tak sa dobrovoľnícke jednotky obrátili na Senicu.

Zachove obavy sa potvrdili; hneď pri nasledujúcej bitke o Senicu sa zle vyzbrojené ľudové stotniny – mali iba cepy a sekery – len zmätene pobehovali po bojisku, spôsobili chaos a keď sa zvečerievalo, húfne z bojov utekali: mnohí z nich sa už na Brezovú nevrátili a rozutekali sa k svojim rodinám. Maďarské jednotky, ktoré boli sústredené pri Senici, porazili dobrovoľníkov a donútili ich na ústup. Demoralizovaní dobrovoľníci sa smutne vracali na Brezovú a Národná rada sa ešte v ten večer rozhodla, že odtiahnu do Myjavy.

Pre väčšinu obyvateľov Brezovej to bola zlá správa: Brezovčania boli zapálení pre povstanie, verili, že príchod dobrovoľníkov zmení ich sociálne pomery, že budú slobodní, že sa dostanú k majetkom, budú mať vlastné školy a slovenských kňazov v kostoloch. Navyše boli oddaní Hurbanovi, ktorého tu považovali za osloboditeľa, div nie za mesiáša. O to väčšie bolo ich sklamanie, keď sa im Národná rada, vrátane Hurbana, otočili chrbtom; Brezovania už neverili, že sa jednotky dobrovoľníkov ešte do ich mestečka vrátia a budú ich ochraňovať pred maďarskými a cisárskymi vojskami. Dokonca sa ozvali hlasy nespokojencov, ktorí ich chceli zahubiť! Aj v ľudovej veršovačke sa o tom hovorí: „Košút s Maďarmi zemanstvo slubuje, kdo Štúra s Hurbanom do smrti zabije...“ 

Neúspech rozladil aj Michala M. Hodžu, ktorého citlivá povaha ťažko znášala rabovanie a drancovanie časti dobrovoľníkov, najmä kopaničiarov. Ani sa neunúval, aby svoje rozhodnutie oznámil ostatným členom Národnej rady, spolu s Bohuslavom Nosákom tajne ušli, zbehli do Viedne, keďže nemohli sa viac „na všetky tie ukrutenstvá pozerať.“ ( Dokonca Hodžovi hrozil vojenský súd ako členovi politicko-vojenského vedenia a SNR!) 

Zostával ešte jeden vojenský pokus: dobrovoľníci pod Bloudkovým a Janečkovým vedením zaútočili (27. septembra 1848) na mestečko Stará Turá, ktoré sa odmietlo pridať k povstaniu. Hurban vyzval radných pánov a veliteľstvo gardy, aby sa pridali k povstalcom, ale tí odmietli. Stará Turá bola strategickým miestom, pretože otvárala cestu späť na Moravu – v takom prípade, že by povstalci museli ustupovať. Ak by sa cez Starú Turú jednotky dobrovoľníkov neprebili, keby ju neobsadili, odrezali by nielen cestu na Moravu, ale aj na Myjavu, Brezová by bola obkolesená z troch strán a výprava by sa dostala do pasce. Starú Turú bránila maďarská garda a pluk pruského kniežaťa, no ani tieto vycvičené a dobre organizované jednotky neudržali mesto pod náporom odvážnych, až zúrivých slovenských sedliakov. Maďarské a cisárske jednotky bezhlavo utekali, no ešte stihli zo všetkých strán mestečko podpáliť. Stará Turá horela; čo nestrávili plamene, to dokonali rozvášnení povstalci, ktorí sa takto mstili aj za Hurbanove väzenie a za neľudské zaobchádzanie vo väzení. Prívrženci Hurbana boli pozatváraní v pivniciach. „Tridsať zúfalých, o pomstu volajúcich kostlivcov vyrútilo sa zo žalárov a vodilo osloboditeľov po uliciach a ukazovalo domy svojich odporcov a zradcov,“ napísal Hurban. Čo nezničili plamene ustupujúcej gardy, to dokonali dobrovoľníci. „Slovenskí bojovníci, bojom rozdráždení, mstili svoju krv, duch pomsty ohlušil veliteľove ohľady,“ pokračoval Hurban.

Lenže tlejúce a obhorené zvyšky domov na Starej Turej neboli žiadnym víťazstvom, Národná rada nič nezískala; získali len nahnevaní a radikálni povstalci, ktorí rabovali, odnášali si korisť, rozutekali sa a už sa viac k jednotkám dobrovoľníkov nevrátili...

 

ROZPOMÍNANIE
 

Striaslo ma. Asi som si zdriemol a v tom krátkom spánku ma objala zima. Bola už noc, tma, do izby neprenikalo takmer žiadne svetlo, len bledý svit vzdialených hviezd na mrazivom nebi. Pomrvil som sa, pošúchal si skrehnuté ramená i stehná, ohmatal si previazanú ranu. Podarilo sa mi zapáliť sviečku a prekonávajúc bolesť, s námahou, so všetkou vôľou, ktorú som ešte v sebe živil, sa mi podarilo postaviť. Dokrivkal som k peci, otvoril dvierka a vložil niekoľko polienok, ktoré boli pripravené v prútenom košíku. Cez dvierka sa do pece vovalil vzduch, plamienky sa obtreli o drevo a rýchlo vzbĺkol oheň.

Blčiace polená, žiara plameňov, páľava stúpajúca z pece a žiar na tvári vo mne nevdojak vyvolali spomienku na horiacu Starú Turú. Bol to skľučujúci pohľad, depresívny pocit... Nerád na tie chmúrne hodiny a dni spomínam, ale nemožno zabudnúť. A pritom všetko sa začalo tak dobre, prvý boj bol úspešný, dobrovoľníci sa bili udatne, držali sa pokynov, víťazstvo nás všetkých povzbudilo, ba aj trochu... prekvapilo! Prihovoril som sa chlapom, povzbudzoval som ich, ešte kým sme prešli na Slovensko: medzi Moravou a Slovenskom už nikdy nesmie byť hranica, Slovensko a Morava je jedna spoločná vlasť. Darilo sa nám, až druhá výprava na Senicu sa skončila neúspechom, možno aj preto, že sme sa správne nerozhodli. Nešťastná Stará Turá! Usmiať sa môžem len pri spomienke, že Hurban dal z tvrdého kartónu vyrobiť makety kanónov, dal ich natrieť na čierno a vozy ich ťahali až ku Starej Turej: chcel takto zastrašiť protivníka a pritom povzbudiť vlastných bojovníkov. Stará Turá padla, ale víťazstvo to bolo žalostné, videl som to, čo som predtým videl mnohokrát, zadubenosť a hlúposť toho biedneho ľudu, ktorý sa nemal kde podučiť slušnosti, trpeli v poddanských kliešťach, nemyslel na nič iné, len plieniť, rabovať, ničiť domy, ba aj vraždiť.  Jeden notársky pomocník zo Starej Turej, Ján Bottfay, chcel zachrániť mestskú pokladničku, ale rabujúci chlapi ho dobili, dokaličili, potom mu odťali ruky a hodili ho do ohňa... Boli ako zbesilí. Na druhý deň, keď sme sa stretli v Poriadí, som sa vyžaloval Fričovi: Všetkému je koniec! Rozídeme sa, neuvidíme už dňa slovenskej slobody...

Keď na to všetko s odstupom času myslím, tak som si istý, že viedenský dvor nás využil vo svojej mocenskej hre: akí sme boli dôverčiví! Nielen nedôverčiví, ale priam naivní, no našu neskúsenosť v týchto vysokých hrách môžu ospravedlniť naše čisté úmysly, naša viera, že konáme v dobro ľudu, že chceme národ dostať na roveň iných národov Uhorska... Pritom sa vo Viedni na naše úsilie pozerali podozrievavo, cisársky dvor sa obával, že povstanie sa zmení na sociálnu vzburu a v krajoch prepuknú nepokoje. Preto čakali, ako sa vyvinie odpor Maďarov, ako ďaleko postúpi bán Jelačić, ako budú reagovať panovníci veľmocí, najmä ruský cár Mikuláš I. Cisár Ferdinand V. bol nerozhodný, bol to slabý panovník, namiesto neho vládla dvorná kamarila a ona z úzadia riadila krajinu, ona starostlivo sledovala prípravy slovenských dobrovoľníkov. Bolo verejným tajomstvom, že cisárstvo riadila cisárova švagriná arcikňažna Žofia Bavorská, jej syn František Jozef I. sa neskôr stal cisárom monarchie; povrávalo sa, že Žofia nemá rada Maďarov, preto sme sa nádejali, že bude nadŕžať Slovákom a podporí našu výpravu. Ale v kamarile boli aj štyri arcikniežatá, Ľudovít, František Karol, arcikniežatá Albrecht a Ján, ale tiež knieža Windischgrätz, minister gróf Kolowrat, vážne slovo mali aj vodcovia vojska, minister vojny Latour, vojvoda Lamberg, ba aj bán Jelačić, grófi Piquelmont a Grünne, barón Kubeck a podaktorí ďalší, nám známi, aj menej známi. Patril medzi nich aj obávaný štátny kancelár, knieža Lotar Metternich, no ten musel v polovici marca odstúpiť; na tohto sedemdesiatpäťročného starca sa prevalili všetky hriechy, chyby a omyly cisárskej vlády... O Žofii Bavorskej sa vravelo, že je to jediný chlap na cisárskom dvore. Ale i tak musela brať ohľady na ostatných členov kamarily, ktorí nemali jednotný názor, váhali, či výpravu podporiť. Arcikňažná však rozhodla, že výpravu treba podporiť, aby dobrovoľníci zatlačili na uhorské vojsko a tak pomohli postupu bána Jelačića na sever. Potajme sme vyjednávali s ministrom vojny Latourom aj ministrom vnútra Doblhoffom, ktorí nám sľúbili podporu a pomoc, prispeli strelivom, zbraňami, aj neveľkou finančnou čiastkou. Ale aká bola napokon ich pomoc? Nechali nás odkázaných samých na seba, nikto nedal pokyn, aby sa cisárske jednotky na Slovensku nestavali proti Slovákom...

Zaťažko mi padlo, keď som stál pri hrobe prvých obetí; traja boli mladí Brezovania Martin Potúček, ktorý mal dvadsaťšesť rokov, toľko mal aj Ján Vicián a najmladší Ján Ďurkovič mal iba dvadsať... Všetci sme vedeli, že musíme priniesť obete, padnúť mohol aj môj brat Janko, s ktorým som sa pred bojom lúčil s obavami v duši, zahynúť mohol hocikto z nás... no predsa len, keď človek stojí nad otvoreným hrobom, keď si uvedomuje neodvratnosť smrti, vníma koniec mladých životov, ťažko sa s tým možno zmieriť... Aj keď bol Hurban chorý, pozviechal sa a dojemne rečnil nad hrobmi.

Hnevali ma škriepky medzi Štefanovičom a Bloudkom, hneval som sa na impulzívneho Štefanoviča, aj keď som čiastočne chápal jeho hnev, jeho radikalizmus, jeho rozhorčenie, keď Bloudek prepustil zajatých cisárskych vojakov a keď na neho kričal: Zradca, lotor! Zastreľte ho! Keď Bloudek poslal Štefanoviča na hliadku a ten sa bez rozkazu vrátil, Bloudek mu pohrozil súdom, no Štefanovič ho okríkol: Pán komandant, vedzte, že nie ja, ale vy patríte pred vojenský súd! Ja patrím k stotine a nie na vedetu! Bloudek sa nevedel dohodnúť ani s Janečkom, padlo mi zaťažko robiť medzi nimi sudcu. Štefanovič sa hneval aj na Hurbana, pretože, podľa neho, vraj Hurban visel na Štúrovi a Štúr na Bloudkovi...Preháňal to, keď tvrdil, že od Bloudka som počul len nebotyčnú chválu na svoju geniálnosť a múdrosť...

A pritom sa naša výprava začala nad očakávanie! Ten piatok, 22. september, bol viac letný ako jesenný deň, keď dobrovoľníci boli opojení víťazstvami... a ja s nimi! Ale už na druhý deň začalo pršať a kvôli dažďu, božemôj, pre daždivé počasie, začali podaktorí opúšťať naše rady, vraj majú zlú obuv a voda im premoká do chodidiel... Na tomto sa môže zvrtnúť boj za národ, za rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku? Ťažké to bolo pochopiť, ťažko sa bolo s tým vyrovnať. Časť dobrovoľníkov mala postupovať na Vrbové a odtiaľ až na Považie, druhá časť na Senicu. Pred Senicou sa všetko zvrtlo, vojenský osud sa obrátil proti nám: chýbali nám vybrané stotiny Janečkove, ktorým Bloudek prikázal chrániť Brezovú. Museli sme utekať pred gardou a vojskom, neporadil si ani Frič so Štefanovičom, ktorí mali tvoriť predvoj, no potom len zbierali postrácané a odhodené veci a kryli náš ústup. Aspoň jedna milá spomienka: Frič našiel na opustenom bojisku krásnu slovenskú zástavu a priniesol ju späť, do nášho tábora. Bola to slabá útecha, keď som sa mu pred všetkými poďakoval za zachovanie slovenskej cti, keď som ho objal a k srdci privinul...

Utekali sme z boja. I ja som utekal. Štefanovič sa mi neskôr vysmieval, že som chránil najmä národnú pokladnicu, ktorú som vždy strážil a vraj som z nej pri úteku strácal dukáty... On bol vždy zlomyseľný, aj keď mal, nerád to priznávam, neraz pravdu.

Zahynulo tam vari dvanásť, možno štrnásť našich ľudí. Ako sa to všetko mohlo stať? Veď sme nad senickými gardistami mali miernu prevahu, a to aj potom, keď im prišli posily z Trnavy a Bratislavy; nás bolo viac, no nepriateľ mal lepšiu výzbroj, boli v rovnošatách a to pôsobilo na našich bojovníkov odstrašujúco. Už neviem, kto začal prvý utekať... boli to cepníci na oboch krídlach, ktorí neverili svojim zbraniam zoči voči puškám a delám, či dobrovoľníci, ktorí útekom strhli aj roľníkov...

Frič sa mi neskôr zdôveril, že nechápal, ako rýchlo sa mohlo skončiť toto trinásťdenné vojnové dobrodružstvo, počas ktorého sme na nepriateľskej strane nevideli ani jediného skutočného Maďara...

Aké chmúrne myšlienky mi vírili hlavou! Zúfanie, zmätok, okolo mňa sa ozývali hlasy, že s našou hotovosťou nemôžeme byť úspešní, jeden zvaľoval vinu na druhého. Bolestne si uvedomovali, že nás viedenská vláda zradila a tak som sa ani nečudoval, že podaktorí navrhovali, aby sme sa pridali k revolučným Maďarom. Ale ako sa pridať na stranu tých, ktorí nám upierali práva, ktorí nás utláčali, proti ktorým sme povstali? Boj proti Maďarom bol predsa zmyslom nášho povstania a teraz sme sa po prvých neúspechoch mali vzdať nášho cieľa, našich túžob, našich posvätných práv..? Janeček mi tiež radil rokovať s Maďarmi, no nie sa doprosovať milosti, ale vyslať do Pešti dôverníka, aby rokoval priamo s uhorskou vládou, či najlepšie rovno s Kossuthom. Frič chcel s Janečkom zostať na Slovensku aj bez Slovenskej národnej rady a pomáhať ľudu bojovať za jeho práva. Ani oni v tom nemali jasno.

Najhoršie však bolo, že v tej noci ušiel Michal Hodža s Nosákom a nechal na stole lístok, že sa už nebude pozerať, ako zomierajú povstalci a preto odchádza do Viedne, aby tam zakročil a vymohol pomoc.

„Nemôžem sa viac na tie ukrutnosti dívať! Hodža.“

Bola to pre mňa veľká, bolestivá rana. Priateľ, jeden z najbližších, človek, ktorý mal takú významnú úlohu v našom hnutí, človek, ktorého schopnosti som si tak vážil... ten odišiel tajne, keď všade prevládala depresia, keď sme najviac potrebovali duševnú pomoc, keď sme opäť potrebovali čerpať nádej, zdvihnúť hlavy, neklesať na duchu... To som mu nemohol odpustiť, na to som nemohol zabudnúť.

Bol som rozrušený, chcel som, aby Hodžu s Nosákom postavili pred vojenský tribunál. Hliadky dobrovoľníkov pátrali po zbehoch, no tí ušli zahalení nocou. Ukázal som Hodžov odkaz Fričovi, ten prekvapene vykríkol: „A akože si predstavujú to slovenské povstanie!“
Hodža neskôr vysvetľoval svoj čin aj tým, že mal hrozné sny, že videl mŕtve tváre, vozy s ranenými a mŕtvymi, bol to nielen sen, ale aj veštba...

Časom sa všetko utriaslo, časom sa všetko zmenilo, teda, aspoň čiastočne, pretože počas druhej zimnej výpravy sme spolu s Hurbanom bojovali na severe, kým Hodža, odtrhnutý od rodného Liptova, zostal osamotený na juhu Slovenska. To už bola naša trojica roztrhnutá...

Keď sme sa však náhodou stretli s Hodžom aj s Hurbanom vo viedenskom hoteli National – bolo to krátko po našom úteku na Moravu a odtiaľ do Viedne – bolo to nepríjemné, smutné, nerád na to spomínam. Netušili sme, že je tam Hodža ubytovaný. Hodža sa chcel so mnou stretnúť, no Hurban ho odhováral, že stretnutie bude nepríjemné, až trápne. Aj bolo. Prišli za mnou do izby. Sedel som na stoličke, takúto návštevu som nečakal; zdvihol som sa, obrátil sa k oknu, chcel som dať najavo nesúhlas, chcel som byť odmeraný, prísny, nemal som chuť Hodžu počúvať. Ale Hodža chcel, aby som si ho vypočul, naliehal, takmer prosil. Mlčal som. Hodža bol vždy tak trochu idealista, rojko, romantik, akoby sníval s otvorenými očami, no mal aj schopnosť jasne a presne formulovať svoje myšlienky, bol prepotrebný pre naše hnutie; nebolo možné ho zatratiť, odsúdiť, či nespolupracovať. Ale vtedy som bol naozaj nahnevaný... Hodža prisahal, že na Brezovej mal hrozné videnie, celé naše podujatie bolo odsúdené na zánik, rútili sme sa do záhuby, musel nás opustiť, aby vo Viedni zachránil, čo sa dalo. Hnev ma neopúšťal ani po tomto vysvetlení, odpovedal som stroho, tvrdo, ironicky. Ale Hurban bol dobrým sudcom, obom nám dohovoril a hoci sme už neboli tými srdečnými priateľmi ako predtým, uzavreli sme prímerie a neskôr sa ukázalo, že to bolo správne riešenie. Hurban však vedel, že sa s Hodžom neráčim a že si píšeme len „v najväčšej potrebe“.

Napriek tomu starý vzťah sa už nikdy nevrátil... Už z Viedne som napísal do Prahy Božene Stankovej, že dvaja našinci, obaja údovia národnej rady, ktorí sa najviac mali vyznamenať, nemužsky sa správali a nás v bázlivosti ešte pred všetkým nešťastím opustili. To sme nečakali ani od Hodžu, ani od Nosáka...

Hodža chcel vo Viedni zachrániť, čo sa dalo... tak mi to povedal. Ale čo sa ešte dalo zachrániť? Trosky našej výpravy? Zlyhanie dobrovoľníkov? Chcel vo Viedni naprávať, čo sa napraviť nedalo, najmä vierolomnosť cisárskej vlády? U koho sa chcel doprosovať?

Aj keď som sa na jeho útek z bojiska hneval a chcel som ho za to súdiť, predsa len som musel aspoň v kútiku duše pripustiť, že mal pravdu... Veď i ja som pri pohľade na horiacu Starú Turú, na rabovačky, na zdvivočených dobrovoľníkov, cítil to isté, čo musel cítiť Hodža a pre čo sa rozhodol pred tou skazou utiecť. Len ja som utiecť nemohol, aj keď som mal pocit, že som ako Napoleon v horiacej Moskve... Nemôžem z boja utekať, nemôžem sa vyvliecť zo zodpovednosti...

Náhla zmena situácie však dala rýchlo zabudnúť na naše spory; cisárska vláda poslala do Pešti grófa Lamberga, cisárskeho komisára a hlavného vojenského veliteľa, aby s uhorskou vládou dohodol podmienky na urovnanie konfliktu a na spoločný postup. Znamenalo to aj obnoviť poriadok v severných Uhrách a teda potlačiť Slovenské povstanie. No kým Lamberg stihol predložiť návrhy, bol v Pešti zavraždený, priamo na ulici ho ubili ľudia, hoci návrhy od cisára boli pre Maďarov priaznivé. Ferdinand V. vyhlásil v Uhorsku stanné právo a prikázal rozpustiť Uhorský snem. Pravdaže, maďarskí radikáli toto rozhodnutie odmietli a vytvorili revolučný Výbor na obranu vlasti, ktorý prebral funkciu dočasnej maďarskej vlády.

Ako sa zachovať? Svitla nám nová nádej, či len ďalšia ilúzia? Ako sa dalo zabudnúť na tie smutné chvíle, keď sa na myjavských kopaniciach U Klasovitých pri Poriadí skončila naša výprava? Museli sme ustúpiť na Moravu, zvyšky výpravy sa rozchádzali v Lhotkách a tu sa s nami rozišli aj statoční Poliaci a udatný kapitán Bonkowski, ktorý sa pridal na stranu maďarských revolucionárov. Ďalšia strata... Bonkowski mal prijateľné zdôvodnenie: bojovali so Slovákmi proti viedenskej vláde, pomáhali bratom, ale Habsburgovcom neveria, pretože tým nikdy nešlo o slobodu národov. Akoby na potvrdenie jeho slov sa cisárske vojsko, boli to Aurspergovi a Wallmodenovi kyrysníci, pustilo do zvyškov dobrovoľníkov pri Veľkej a pred Blatnicou a hoci ich bolo iba niekoľko, odzbrojili ich a dorúbali. Ťažko zranili aj Friča, Mikuláša Dohnányho, Karola Modrányho a právnika z Myjavy Štefana Kováča. Bál som sa o život Dohnányho, ktorý bol ťažko zranený... Tak ako im veriť?

Zle som znášal, že nás Poliaci opustili. Neskôr, 24.novembra som už z Prahy napísal list poľskému priateľovi, že Poliaci majú o nás falošnú predstavu... Inakšie my teraz konať nemôžeme, keď sa chceme povzniesť z najväčšej biedy a nevôle, musíme postupovať tak, ako postupujeme. Čistá myšlienka slovanská žije v nás a zohrieva duše naše, bez nej by sme boli mŕtvi... „Lež vás smer nezdá sa nám, že je vzatý z myšlienky slovanskej,“ napísal som vtedy, „bo vy sa spájate s kýmkoľvek, len nech je to proti mocnárom, no spájate sa aj s nepriateľmi našimi proti bratom svojim. Veď či nestojí sto a sto Poliakov s Maďarmi proti nám?“

Hlboko ma zranila táto poľská nestálosť... Ale nesmiem im krivdiť! Môj list uverejnila Gazeta Polska v Poznani a odtiaľ ho prevzal krakovský Czas už v decembri toho roku, noviny ma označili za vodcu karpatského povstania, písali o mne ako o mužovi chrabrej povahy s horúcim srdcom pre Poľsko a Poliakov. Mal som však aj obavy, v liste som napísal: v tieto dni odchádzam z Prahy do Karpát biť sa s Maďarmi. Ak nepadnem, ihneď sa ti ozvem...

Ale to bolo až neskôr. Čakala nás ešte strastiplná cesta.

Ani mne a Hurbanovi sa nevyhli rakúske represie: v Uherskom Hradišti nás zatkli, vypočúval nás hajtman Schöbl, ale keďže nič proti nám nemal, musel nás prepustiť. Tak sme 29. septembra na pasy záhrebských advokátov odcestovali do Viedne.

Ťažkosti mali aj Jelačićove jednotky; pri Pákozde, neďaleko Blatenského jazera utrpeli porážku, museli sa stiahnuť, no podarilo sa im prebiť a postupovať na Viedeň. Vojenský súd dal 30. septembra obesiť grófa Eugena Zichyho za diverziu v Jelačićových službách... Rozsudok vyniesol major Artúr Görgey, ktorý sa neskôr, aký paradox! stal hlavným veliteľom a generálom uhorskej armády...

Ale mali sme vari zostať v tomto rozpoložení, klesať na duchu, vzdať sa celkom svojich cieľov? Po zavraždení grófa Franza Filipa Lamberga sa vo Viedni dostala k slovu radikálna skupina a tá sa ostro ohradila proti Maďarom, otvorene proti nim vystúpila! A navyše, hlavným veliteľom všetkých vojsk a cisárskym komisárom sa stal bán Jelačić...

Nemali sme to využiť? Nemali sme sa pokúsiť opäť zabojovať za našu vec?

Ožili naše nádeje! No ja som bol predsa len o čosi ostražitejší, opatrnejší, veď už v Prahe, na Slovanskom zjazde som zreteľne povedal, že viedenskej vláde neverím. Ale už som myslel na novú výpravu, na opustené polia slovenské.

Hurban mi ukázal list, ktorý napísal svojej žene, bol z druhého októbra a bol na tento náš stav typický. „My sme tuná len tak skryto, lebo by ľudia na nás huby otvárali. Naši mladíci sú náramní oplani. Hlavní kujoni sú Štefanovič, Abafi a Hulyuk... Štefanovič s Nosákom lumpovali a lumpujú, s hanobnými dievkami sa vodia... Tu teraz všetko agituje proti nám!“

Opadlo však prvotné sklamanie, prešlo len niekoľko dní od nášho neúspechu, od ústupu za Moravu, a už sa vracala nádej, už som sa snažil hľadať v našej výprave viac toho dobrého, ako zlého, chcel som posilňovať nielen seba, ale aj ľudí okolo mňa, aj ľud náš pospolitý. Veď ľud sa staval k bojom statočne, hlásil sa k našim zástavám, šiel v našich radoch do bojov, no keď videl utekať dobrovoľníkov, utekal aj on. Už po niekoľkých dňoch pobytu vo Viedni som napísal list 7. októbra 1848 Márii Staňkovej, v ktorom som dvíhal sebavedomie: „Ten národ nezahynie! Našim povstaním, dali sme mu, národu, tak dlho beznádejnému, dej a to je najvyššie mravné pôsobenie...“

Áno, presne to sa udialo: mravné povznesenie, napriek veľkým ťažkostiam a omylom tu bola nádej, že už nebudeme čušať za pecou, že svet okolo nás je možné zmeniť... a my sa o to aspoň pokúsime!

V liste Márii Staňkovej som tiež oznámil – aby o tom vedeli aj v Prahe! –, že prvé boje sa nám dobre vydarili. „Vyhrali sme ich päť. Bolo jasanie v tábore našom. Ale posledný rozhodný sme stratili a na čas sme museli ustúpiť. No aj tam niekoľko našincov už po hlavnom boji oheň držalo hrdinsky: vytrvali niekoľko hodín v stálom peletóne a zrazili mnoho nepriateľov....“

Málo sa vedelo v Čechách, čo sa deje na Slovensku, ako prebieha naše povstanie; zrejme aj preto sme od Čechov nedostali ani len morálnu podporu, české noviny nemali správy, nič o našom statočnom zápase nepísali. Až keď sa povstanie skončilo, až po cisárovom manifeste, redakcia Národných novín z veľmi dobrých prameňov navrhla svojim čitateľom, aby časť vybraných peňazí, ktoré išli na pomoc juhoslovanským bojovníkom, posielali Slovákom. „Ide to proti rovnakému nepriateľovi,“ napísali Národné noviny. „Brat ako brat. Staré nedorozumenie, ktoré medzi nami a Slovákmi bolo, nech teraz ustúpi, keď pomoc našu potrebujú, ďaleko od nás, pomáhajme rýchlo!“

Šľachetné gesto!

A už 1. októbra 1848 viaceré české noviny uverejnili prevolanie Slovo k slovanským poslancom na sneme ríšskom. Frič mi neskôr poslal niekoľko výtlačkov, čítal som s potešením a uspokojením, že Slovanská lipa, tak trochu aj moje dieťa, ktorú podporovali takmer všetky české noviny, vyzvala poslancov, aby sa zastali nás, Slovákov, ktorých utrpenie vrcholilo.

„Výbor Slovanskej lipy sa rozhodol pozdvihnúť svoj hlas proti cisárskym manifestom!“

Ale oveľa ostrejší a cielenejší bol článok nášho dlhodobého stúpenca Karla Sabinu, ktorý sa oboril na nenávistné články peštianskych novín a napísal úvahu s názvom Ohľad na Slovákov: „Boj Slovákov nie je vzbura spupníkov, je manifestáciou utláčaných, ba zničených práv... Žiaden im nepomohol, ani vláda sa k tomu nevedela odhodlať, oni sa teda sami odvážili pomôcť sebe. Budeme sledovať všetky ich kroky, lebo oni bojujú životný boj nielen pre seba, ale aj pre česť celého Slovanstva a najmä pre interesy československých národov! Ich víťazstvo je našim víťazstvom!“

Českí novinári a politici si uvedomili, čo som si rýchlo uvedomil i ja: viedenská vláda súhlasila s našim povstaním, s ťažením juhoslovanských jednotiek do Uhorska, no teraz nás bola pripravená obetovať...

Aj keď sa naše vzťahy s Hodžom už nikdy nevrátili k tomu číremu, dobrému a srdečnému bratstvu, musel som uznať, že on vo Viedni naozaj zakročil, bol prvý, kto spustil krik na viedenskom dvore, keď vykričal, že cisárske vojsko, takrečený spojenec, strieľalo do našich!

Ferdinand V. vymenoval bána Jelačića osobitným manifestom už 3. októbra 1848 za zástupcu kráľa v Uhorsku, Jelačić velil nad všetkými vojskami a keď minister vojny Latour vydal rozkaz, aby vojenské oddiely išli na pomoc Jelačićovi proti Pešti, aj naša situácia sa zmenila. Nielen k dobrému, ale aj k horšiemu. Rozhodnutie ministra vojny Latoura totiž narazilo na odpor plukov vo Viedni, ba aj na odpor Windischgrätza, ktorý sa obával, že to oslabí jeho pozície v Čechách; no najväčšmi to pobúrilo verejnú mienku. Študenti a radikálni poslanci, no aj revolučne naladení občania, považovali útok na Uhorsko za útok na slobodu...

Náhle sa všetko zvrtlo! Čo ešte pred niekoľkými dňami sľubovalo posilniť naše pozície, čo oživovalo nádeje... tak bolo preč, neodvratne preč! Študentské viedenské légie, občianske gardy a robotníci sa zhromaždili na železnici severnej dráhy a zabránili odchodu vojska. Ale nepokoje sa rozšírili do celej Viedne a znenazdajky vypukla druhá revolúcia..! Rebeli premohli vojsko a ministra vojny Latoura, na vysokej trojramennej plynovej lampe obesili!

Už sme neboli vo Viedni v bezpečí. Opäť sme museli utekať, akoby útek bol naším osudom.

Prituhlo, v riedkom svetle plynových lámp sa začali trblietať snehové vločky. Musím sa postaviť a do kachieľ prihodiť ešte zopár polienok. Do rána by to malo vystačiť. Len či zaspím, či si oddýchnem, či sa zbavím nástojčivých myšlienok..?

Viedenská polícia nás viackrát varovala, aby sme si dávali pozor, že sme v ohrození života. Bolo to zvláštne: kým predtým – a aj potom a vlastne aj teraz, keď na to všetko spomínam – nás polícia prenasledovala, teraz nás varovala. Hurban poznamenal, že polícia bola síce bezmocná proti tomu, čo sa deje, ale vedela o všetkom, čo sa deje...

Radili sme sa v Gerlovičovej kaviarni, kde sa schádzali Slovania, ktorí žili vo Viedni, členovia Národnej rady zvažovali, či sa pridať na stranu cisárskej vlády, alebo sa predsa len nepokúsiť zblížiť sa s revolučnými Maďarmi... Aj keď sme všetci nesúhlasili s politikou dvora, naším úhlavným nepriateľom boli Maďari..! Náš hotelier nás varoval, vraj sa na nás vypytovali rozhorčení mladíci, akýsi židáci mladí, akými oplýval Leopoldstadt, ktorým nič dobré z očí nehľadelo, tak sme sa rýchlo presťahovali do hotela k Lázkovi na Landstrasse. Občas sme boli v styku aj s Ladislavom Riegrom a českým poslancom Františkom Augustom Braunerom, ktorí nás tiež varovali, že nie sme v bezpečí.

Veľkú zásluhu na tom, že sme stihli včas utiecť, mal zranený Ľudovít Dohnány, ktorý ležal vo viedenskej nemocnici: vedľa neho ležal nejaký maďarský študent, ktorý dostal správu od svojich druhov revolucionárov a Dohnány nás ihneď upozornil, že nás chcú zajať, keďže sme na strane kamarily. Rýchlo sme sa fiakrami previezli do Florisdorfu, na druhý breh Dunaja.

Ale ani tam sme dlho nevydržali. Museli sme sa opäť zbaliť. Večer 7. októbra sme kvôli bezpečnosti aj s  dvoma českými poslancami vlakom odcestovali do Prahy.

A udalosti sa rútili ako uvoľnená tatranská lavína...

Pricestovali sme do Prahy 8. októbra predpoludním. Už na železničnej stanici nás čakali húfy zvedavcov, ktorých zaujímali správy z Viedne. Zdržali sme sa tam len krátko, náhlili sme sa priamo na výbor Slovanskej lipy, aby sme tam podali svedectvo. Tam nám oznámili, že v ten istý deň, keď sme my pricestovali, odišla do Viedne deputácia zložená zo zástupcov Slovanskej lipy, aj študentstva, aby mali pravdivé informácie o tom, čo sa tam deje. No po našich správach – a tie boli znepokojivé – už ani nečakali na návrat deputácie a Slovanská lipa aj so študentským výborom vydala prevolanie.

Mal som vtedy zmiešané pocity: to už tu predsa bolo, ten pocit, ako vravia Francúzi - deja vu! Opäť prepukla revolúcia... Mali a mohli sme využiť situáciu a pridať sa, áno, pridať..., ale na ktorú stranu? Podporiť revolučných Viedenčanov, ktorí vystúpili proti reakčnej cisárskej vláde – vláda bola v tom čase už v bezpečí, v Olomouci – alebo podporiť Windischgrätza, pridať sa na stranu Viedne, postaviť sa proti Maďarom a dúfať, že sa nám vláda odmení ústupkami, že nás podporí v boji za národné práva? Ako sa rozhodnúť?

Ani všetci Pražania nemali jasno, na koho stranu sa postaviť: predpoludním 9. októbra sa Rieger s Havlíčkom vybrali na Hrad za Windischgrätzom a za pražským miestodržiteľom Mecsérym, ktorý velil aj polícii, aby mu referovali postoj Čechov: podporujú vládu! Lenže na druhý deň, keď sa vrátili členovia deputácie z Viedne, rozhorčení študenti zvolali schôdzu do auly Karolína a tí podporili revolučnú Viedeň. Niektorých študentov dokonca zatkla polícia...

Vláda musela proti povstalcom vo Viedni použiť vojenskú moc: Jelačićove chorvátske jednotky sa pred Pešťou zvrtli a namierili na Viedeň. Už 10.októbra bol Jelačić pred Viedňou. Ani Windischgrätz nečakal: jeho vojsko opustilo Prahu a cez Olomouc sa vybralo na Viedeň. Chcel v Olomouci dostať od vlády neobmedzené práva, no hoci to viacerí nemeckí a českí politici odmietli, generála predsa len povýšili, dvor ho vymenoval za hlavného veliteľa v celej monarchii a dokonca mu bol podriadený aj bán Jelačić.

Viedeň sa dostala do klieští. Cisárske vojská ju obkolesili zo všetkých strán, ale z Uhorska zase postupovala armáda, ktorú Pešť poslala na pomoc revolucionárom. Generál podmaršal Baltazár Simunić zase vtrhol z Haliče do Uhorska, aby bojoval proti Maďarom a pomohol viedenskej vláde; bez ťažkostí prešiel Považím a postupoval na Trnavu. Náš priateľ, katolícky kňaz Štefan Závodník dokonca podporil Simunićove vojská a obrátil sa na národ proklamáciou. Na Slovensku opäť silneli povstalecké nálady, prostí ľudia sa pridávali k Simunićovým jednotkám. Prichádzali aj zlé správy: v Senici sa 13. októbra začali popravy! Maďarské jednotky sa mstili na našich ľuďoch, pomáhali im úplatní sudcovia; po jednom maďarskom vyzvedačovi sme poslali na Slovensko list, v ktorom varujeme sudcov, že ak dajú obesiť niektorých väzňov, hrozí im rovnako krutá odplata..!

Trápilo ma tiež, aký postoj zaujmú pražskí študenti, oni sa vždy vedeli správne rozhodnúť, pochopili, na ktorej strane je pravda: teraz boli nadšení z viedenského povstania, ktoré bolo namierené proti reakčnému cisárskemu dvoru... Ale ako ich presvedčiť, že my sa nemôžeme pridať k Maďarom, že náš boj je protimaďarský... hoci to vyznieva tak, že je vlastne proti revolúcii! Nemáme na výber: musíme ísť s cisárom proti Maďarom!

Karel Havlíček Borovský nám prišiel nečakane na pomoc: v Národných novinách uverejnil ostrý článok, v ktorom napadol pražských študentov za ich pomoc a solidaritu s viedenským povstaním. Študenti sa kvôli tomuto článku rozhodli opäť sa stretnúť v aule Karolína a tam si vypočuť českých poslancov, ktorí ušli z Viedne, ale aj vyslaného študenta Kleinerta, ktorý vo Viedni rozdával letáky s proklamáciou, že pražskí študenti sú s revolúciou solidárni...

Ladislav Rieger požiadal Hurbana a mňa – na schôdzi výboru Slovanskej lipy deň predtým obhajoval postup českých poslancov vo Viedni –, aby sme išli na študentské zhromaždenie do auly spolu s ním a pokúsili sa presvedčiť študentov o našej pravde...

Atmosféra tam bola napätá, študenti nepokojne pokrikovali, keď vystúpil Rieger a tvrdil, že viedenská revolúcia bola podporená maďarskými peniazmi. Rieger tiež tvrdil, že za tými vzburami vo viedenských uliciach sú Nemci a Maďari, ktorí broja proti Slovanom, ktorí sa bránia federatívnemu usporiadaniu Rakúska. Slovania v monarchii musia usilovať o celistvé Rakúsko, aby sa na jednej strane ubránilo ruskému despotizmu a z druhej strany nadvláde Nemcov a Maďarov.

Atmosféra sa upokojila, po Riegrovi som mal vystúpiť ja.

Vedel som, že som medzi pražskými študentmi obľúbený, že som tu viackrát slávil úspech, že ma študenti nosili na pleciach... Ale teraz to bolo iné. Ťažko som sa sústreďoval, veľmi dobre som si uvedomoval rozpornosť toho, čo chcem obhajovať. Ale vo vnútri som cítil, že nemôžem ustúpiť od svojho presvedčenia: radšej obetovať revolúciu, ako zaprieť práva nášho národa!

Publikum bolo spočiatku rozpačité, cítil som isté napätie, aj tlmenú nedôveru. Potvrdil som Riegrov názor, že Maďari boli v zlej situácii a potrebovali pomoc, keďže Jelačić sa blížil k Budínu a keby padol Budín, tak je po maďarskej revolúcii. Odhodlal som sa: Maďari to so slobodou nemyslia úprimne, slobodu si privlastňujú len pre seba, kým iným národom, teda aj Slovákom, ju odopierajú. Aká je to sloboda? Ich sloboda je sloboda aristokratická! Nie je to revolúcia ľudová...

Musel som sa zastať Jelačića: nie je žiadnym členom kamarily, neslúži jej, lež slúži našej, slovanskej myšlienke, miluje slobodu a je miláčikom národa...

Hurban, ktorý vystúpil po mne, to už mal ľahšie, pretože som zjavne prelomil nedôveru študentov, odmenili ma obrovským aplauzom a volaním na slávu. A tak si Hurban mohol dovoliť aj ľahší tón, vysvetľoval, že slovo reakcia treba chápať nielen ako čosi spiatočnícke a len vo vzťahu k starej vláde, ale reakcia sa môže chápať aj vo vzťahu k iným národom... Aj on však pritvrdil: „Čo nám pomôže stále hovoriť o demokracii, keď nemáme pôdu, do ktorej by sme jej zásady zasadili, keď nemáme ľud od poddanstva zbavený! Teraz je čas, aby sme si tú pôdu dobyli, ale nie márnym hádaním a prázdnymi rečami, ale šabľou a puškou!“

Bolo cítiť, že oná povestná miska váh sa začína prikláňať na našu stranu, študenti chceli bojovať za slobodu, no stále nemali celkom jasno: proti komu? Postavili sa však proti článku, ktorý napísal Havlíček, odmietli ho, že je to ohováranie, akoby oni chceli uchopiť moc..!

Havlíček si však ďalej húdol svoje: útočil na Kleinerta. „Slobodu hľadajú takí ľudia, ktorí neuznávajú žiadnu autoritu okrem seba, a pán Kleinert iste bude skôr o Šafárikovi pochybovať ako o sebe. Takých ľudí a ich nezrelosť nesmieme už ďalej trpieť!“

Ani študenti nechceli takých ľudí trpieť a navrhli, aby sa Kleinert postavil pred čestný súd.

Opäť musel vystúpiť Rieger. Vysvetľoval, prečo museli českí poslanci opustiť Viedeň a prečo sa nemohli nezúčastňovať na sneme, hovoril o útokoch viedenskej študentskej légie a varoval pražských študentov, že ak by prekročili hranice zákona – ako sa to udialo vo Viedni – tak by sa sám, ako poslanec, pričinil o ich potrestanie. To zabralo; študenti opustili aulu pokojne, no stále akoby celkom nechápali, na koho strane je pravda.

V Prahe bolo stále živo, rušno. Zúčastnili sme sa 17. októbra na zasadaní Slovanskej lipy. Aj tam sa diskutovalo o tom, čo by sa stalo, keby Viedeň padla, keby sa jej zmocnili rebeli a čo by z toho vyplynulo pre Prahu, Čechy, ale aj pre Uhorsko. Poslanec Vincenc Vávra Haštalský navrhol, aby prvá sekcia na obhajobu konštitučných práv vypracovala návrh, ktorým by sa dalo predísť vojenskému despotizmu. Vávra vedel, že sme aj s Hurbanom na tomto zasadaní a tak sa obrátil na zhromaždenie: podporme uhorských Slovanov nielen peňažnými príspevkami, ale aj šatstvom, obuvou, naturáliami. Slovanská lipa sa rozhodla, že vydá podobizeň bána Jelačića podľa daguerrotypu grafika Františka Šíra, ktorý bol aj známym politickým karikaturistom: výťažok z predaja tejto podobizne mal ísť Slovákom.

Prehovoril som len krátko: chcel som získať financie, ktoré by podporili štúdium juhoslovanských študentov v Prahe a tak Slovanská lipa zvolila komisiu, ktorá sa na tom mala dohodnúť s Meštianskou besedou.

Už na druhý deň, 18.októbra vyšla Hurbanova výzva Čo kazí Slovákov. Bol to prejav jednoty všetkých členov Slovenskej národnej rady; všetci sme ho podpísali. Ale od tej chvíle sme už jednotný názor nemali a nastalo to, čoho som sa obával: rozkol a štiepenie.

Čo kazí Slovákov? Hurban to vtedy presne vystihol, popísal naše neduhy, ktoré neboli len príčinou nášho neúspechu nedávno skončenej výpravy, ale aj dlhodobé, povedal by som, trvajúce. Hurban správne upozornil, že ľud náš, ktorý je v mnohých ohľadoch nevedomý a zaslepený, huckajú a rozdeľujú košútovci, len aby nás mohli rozdeliť a takto rozčesnutým, nad nami panovať. Hurban mal pravdu aj v tom, keď tvrdil, že maďarským pánom nejde o slobodu, ani o vieru, ktorou sa oháňajú, ale chcú získať naše polia, lesy a lúky, chcú nás obrať o slobody a národné práva, ktoré sme si vydobyli. Spomenul aj smutnú pravdu, totiž, že Slováci nemajú mocne zastúpený meštiansky stav, čo sa v septembrovom povstaní prejavilo tým, že sa mestá Senica, Skalica, ale aj Trnava postavili na stranu Maďarov. Ale pomenoval aj to, čo nás najviac hamovalo: náboženská neznášanlivosť! Celkovo sa na povstaní zúčastnilo menej Slovákov, ako sme očakávali, národ bol stále akýsi neprebudený, chcel počuť najmä to, že dostane naspäť lúky a pasienky, ba aj čosi navyše. Čože tam po nejakých národných právach..!

Na miestach, kde sme bojovali, v hurbanovskom kraji, majú početnú prevahu evanjelici. Len jedna štvrtina tam bola katolícka. Bola to nevraživosť, či nezáujem, neochota byť účastní a konfesionálne rozdiely na tom nemali podiel? Málo sme sa usilovali, aby sme katolíkov na svoju stranu získali...

Rozpory neustávali. Máme pokračovať v spolupráci s cisárskou vládou, alebo hľadať akési národnostné vyrovnanie s revolučnými Maďarmi? Hodža, Nosák a Janeček chceli rokovať s Maďarmi, ale zvyšní členovia Národnej rady boli proti. Jednotní neboli ani českí poslanci vo vzťahu k viedenskej revolúcii: tí radikálnejší v nej videli boj proti reakcii, ale iní zase upozorňovali na protislovanské nebezpečenstvo; rakúsko-maďarské spojenectvo sa môže obrátiť proti Slovanom!

Na žiadosť Štefanoviča sa zhromaždili Slováci žijúci v Prahe, aj členovia Národnej rady a ďalší exulanti: Štefanovič mi opäť vyčítal, že som slávybažný, že márnotratne zaobchádzam s Obrenovićovými peniazmi, že to nie jej môj majetok, ale majetok národný. Národnej rade vyčítal, že sa nepostarala o dobrovoľníkov, žiadal, aby sme odstránili nespoľahlivého Bloudka, ktorý bol podľa jeho názoru zodpovedný za neúspech septembrovej výpravy. Podporili ho aj Hodža, Nosák a Janeček, bol som proti, aj s Hurbanom, Zachom, Bórikom a Bloudkom. Spájal nás rovnaký názor: máme bojovať po boku cisárskych vojsk, rozhodli sme sa, že sa rozdelíme na dve skupiny. Jedna bude bojovať v Trenčianskej župe, na Turci, Orave, Liptove a Spiši, druhá na západnom Slovensku.

Ale na Slovensku sa veci zle vyvíjali. Kossuth podpísal vyhlásenie a sľuboval päťdesiat zlatých v striebre za hlavy buričov a zradcov vlasti, Hurbana, Štúra a Hodžu. Vznikali štatariálne súdy a stavali sa šibenice. Aj sa vešalo! A tie popravy neboli na rozkaz viedenskej vlády, ale revolučného Kossutha! Tak ako sa k nemu pridať? Ako bojovať po boku revolúcie?

Maďari pri Hlohovci obesili účastníkov septembrového povstania Vila Šuleka a Karola Holubyho. Šulekovi ponúkli milosť, keď sa zriekne slovenského národa... Hrdo odmietol! Namiesto zradných slov milosti vyriekol: Zbohom národe, pozdrav mú rodinu. Nech žijú Slováci! Sláva Slovanstvu..!

Ťažko sa mi na to spomína. Statočný bol aj Holuby. Opovrhoval smrťou, dokonca zahriakol ženy, ktoré ho oplakávali, keď ho viedli k šibenici, pýtal sa, ako zomrel Šulek a keď mu to povedali, tak sa tešil jeho mužnej odvahe. Chcel, aby ho pochovali vedľa neho...

Popravili aj Ďurka Langsfelda, ktorého vyzradil vlastný strýko za odmenu. Görgey nariadil vyšetrovanie a Ďurka vojenský súd odsúdil na smrť obesením... Aj on odmietol milosť, ktorú mu navrhol súd, ak sa zriekne svojich revolučných ideálov. Takto vraj povedal: „Teraz ma súdia nepriatelia, ale budú ma niekedy súdiť i Slováci a u tých by som nechcel prepadnúť!.

Pri Senici, na Surovínoch, obesili maďarské gardy čáčovského richtára Martina Bartoňa. Pred popravou napísal žene, aby sa zmierila s jeho smrťou, pretože odchádza z tohto sveta ako statočný Slovák, a nie ako zločinec a za národ svoj umrieť je vec chválitebná...

Čo chýbalo, aby na dvore župného domu v Plešivci neobesili troch sokolov, Daxnera, Francisciho a Bakulínyho? Už tam stáli šibenice, náhly súd ich obžaloval z vlastizrady, za čo im hrozil trest smrti. Smrti sa vyhli len vďaka Jelačićovi, ktorý hneď v prvom boji porazil maďarské vojsko a ako prejav dobrej vôle prepustil niekoľko zajatých dôstojníkov; zároveň pohrozil gemersko-malohontskej vrchnosti, že ak ublížia slovenským vodcom, budú prísne potrestaní...

Bán Jelačić aj priamo, či nepriamo urýchlil naše rozhodnutie. Po Brlićovi mi poslal 22. októbra odkaz, v ktorom mi vecne, stručne a zrozumiteľne objasnil svoje politické zásady: sila Rakúska spočíva v slovanstve, sila slovanstva v Rakúsku. Akoby tým potvrdil našu voľbu. Bolo to na schôdzke Slovanskej lipy, zo Slovenska nás na schôdzu prišlo dvanásť, Hurban sa poďakoval za všetko, čo lipa pre Slovákov učinila. Vystúpil som i ja a povedal som, že nikde inde neprekvitá slovenský život ako v Prahe, nikde nie je živšia idea ako povzniesť život Slovákov. Jelačič v liste adresovanom Slovanskej lipe sľuboval Slovákom zbrane a radil, aby sme sa spojili s generálom Simuničom. Výbor Slovanskej lipy na list ihneď odpovedal, napísal Jelačićovi naliehavú prosbu, „aby vaša milosť pamätala svojou mocnou pomocou na tento najpotláčanejší slovanský kmeň, nachádzajúci sa v tomto čase v najväčšej núdzi“. List podpísali Šafárik, Tyl, Vocel, Palacký, Rieger, Brauner, Havlíček, Staněk, Presl... a poverili Zacha, aby list osobne doručil Jelačićovi.

Národnú radu to aspoň čiastočne zjednotilo. Rozhodli sme sa zorganizovať druhú výpravu, chceli sme podnietiť povstanie a obsadiť horné Slovensko. Pomôžeme tým rakúskej vláde a budeme za to požadovať záruku, že dostaneme na našom území právo na reč a národnosť.

Udalosti sa rútili ako splašené kone, jedna správa striedala druhá, sotva sme ich stačili stráviť. Boli sme na veľkom zhromaždení Slovanskej lipy na Žofíne, kam prišlo z Prahy vari na dvetisíc ľudí, hoci krajinský správca Karl Johann von Mecséry presviedčal niektorých činovníkov, že táto schôdza je nepotrebná. Ale bola potrebná. Trvala od druhej do piatej hodiny popoludní, zhromaždenie sa uznieslo, že pošle za cisárom do Olomouca deputáciu, ktorú povedie mešťanosta Jan Vaněk a bude prosiť cisára, aby Viedeň nevydal napospas Windischgrätzovi, ktorý sa Viedni vyhrážal neslýchanou záhubou.

Ale práve v ten deň – 28. októbra, keď bolo na Žofíne zhromaždenie Slovanskej lipy, sa Windischgrätzove vojsko pustilo do obliehania Viedne a mesto sa hneď na druhý deň vzdalo. Na pomoc obrancom Viedne sa pohla aj maďarská armáda a tak sa povstanie opäť rozhorelo, no len na krátky čas; Kossutha zahnali Jelačićove jednotky a Windischgrätz dobyl Viedeň...

Už sme nemali na čo čakať. Hurban poslal do Havlíčkových Národných novín obsiahly článok, v ktorom opísal priebeh a ciele slovenského povstania. Bola to dôležitá správa a Hurban ju uzavrel výzvou, aby sa Česi, Moravania a Slováci zjednotili, aby odstránili umelo postavené hranice, stĺpy a „všelijaké tabule“.

V tom čase som napísal list priateľovi do Poľska, že „v tieto dni odchádzam do Karpát biť sa s Maďarmi. Ak nepadnem, ihneď sa ti ozvem...“ Ešte som netušil, že už o niekoľko dní budem v Těšíne.
Začiatkom novembra sme sa spolu s Hurbanom, Bloudkom, Zachom a bratmi Bórikovcami vybrali do porazenej Viedne za bánom Jelačićom. Nemohli sme ísť železnicou, ešte nepremávali vlaky, tak sme jachali vysokým krytým cestovným postiliónom, išli sme okľukou cez Linz a do Viedne sme dorazili až po troch dňoch. Predmestia Viedne boli rozbité, z rozvalín domov ešte stúpal dym. Bolo to len pár dní po tom, ako Windischgrätz s Jelačićom potlačili viedenské povstanie.

Jelačić nás prijal veľmi srdečne! Bol ako zvyčajne dobre naladený a plný optimizmu. Odkedy sa na neho pamätám, vždy bol taký. Dokonca sa nám pochválil, že nedávno ho ruský cár vyznamenal najvyšším vyznamenaním: udelil mu Rad svätého Vladimíra! Povedali sme mu o našom pláne a bez váhania ho odobril, poradil nám však, aby sme s plánom oboznámili aj Windischgrätza, keďže ten sa stal veliteľom všetkých vojsk v Rakúsku, okrem maršala Radeckého, ktorý velil armádam v Taliansku a potom mu prišli oznámiť, aký bol výsledok. Ale Jelačić nevedel, že naše vzťahy s Windischgrätzom sú napäté, že sú zlé; alebo vedel a tváril sa, že nevie, že o tom nechce vedieť. Napriek tomu sme jeho radu poslúchli.

Pokúsili sme sa stretnúť s Windischgrätzom, v tom čase už býval v Schönbrunne. Išli sme aj s Hurbanom za ním, ale odmietol nás prijať. Pustili nás iba k jeho generálom, bol tam generál gróf Johann Nobili aj generál Karl von Zeisberg, pozorne si vypočuli naše návrhy, aj sme spolu špekulovali nad mapou severného Uhorska a radili sa, ako by mali naše jednotky postupovať; no na druhý deň, keď nás mal Windischgrätz prijať, tak nám jeden z tých generálov, bol to Nobili, oznámil, že z toho nič nebude. Knieža nechcel o našom spojenectve ani počuť. Nevedel nám odpustiť, že sme sa v Prahe bojovali po boku povstalcov. Vraj keby nás tam chytili, tak nás dá obesiť... Zach sa síce proti tomu ohradil, ale generál opakoval, že Windischgrätz nás neprijme, navyše, česká tlač na neho stále útočí a uráža. V Prahe počas povstania nešťastne zahynula jeho manželka. Mal dôvod nenávidieť všetko, čo bolo spojené s pražským povstaním.

Musel zasiahnuť Jelačić: až po jeho príhovore Windischgrätz ustúpil a povýšenecky nám dovolil, aby boli slovenskí dobrovoľníci zaradení do cisárskeho vojska proti Maďarom.

Jelačić sa aj na tomto zabával: so smiechom nám tlmočil Windischgrätzov názor, vraj sme komunisti a republikáni, že chceme zvrhnúť dynastiu...

Nám veľmi do smiechu nebolo. Slovenská národná rada už nebola nezávislá a samostatná, bola viac či menej podriadená cisárskej vláde a armáde.

Bol to omyl? Osudový a fatálny omyl, alebo správne rozhodnutie?

Neviem. Možno bol. Ale na výber sme už nemali.

 

SLOVENSKÉ POVSTANIE – ZIMNÁ VÝPRAVA
 

Windischgrätz až 14. novembra 1848 oznámil hlavnému veliteľstvu cisárskej rakúskej armády, ktoré sídlilo v Brne, že súhlasí s tým, aby cisárske vojsko pomohlo slovenským dobrovoľníkom v severných župách. Podporí ich tak, že do týchto miest vyšle pohyblivý vojenský zbor a prikázal grófovi podmaršalovi Franzovi Josephovi Heinrichovi von Schlickovi, aby zbor poslal do Těšína; tam sa k nemu pripoja slovenskí vodcovia. V Těšíne sa mal dohovoriť aj spoločný postup cez Jablunkovský priesmyk. Gróf Schlick vzápätí vydal pokyn, aby Karol Bórik skontroloval zbrane, ktoré povstalcom zhabali v Hradišti, mal ich roztriediť a vyčistiť. (Podmaršal F. J. H. von Schlick zohral neskôr dôležitú úlohu pri potlačení košútovského povstania na východnom Slovensku). Prípravy na zimnú výpravu sa začali.

O deň neskôr, 15. novembra 1848, vznikla v Olomouci nová vláda, na čele ktorej stáli Felix von Schwarzenberg (ministerský predseda a minister zahraničných vecí) a gróf Franz Seraph von Stadion (minister vnútra), ale v pozadí rozhodoval Windischgrätz. Na program vlády sa dostal aj návrh, aby sa vyvolalo všeobecné ľudové povstanie na Slovensku, ale vláda takúto možnosť odmietla ako rizikovú. Štúr, Hurban a Hodža sa napokon s Windischgrätzom stretli aj v prítomnosti bána Jelačića (napokon, Windischgrätz nebol k Slovensku celkom ľahostajný, mal tam aj vlastné záujmy – vlastnil rozsiahle majetky, patrili  mu susedné obce Cerové a Lieskové pri Senici); Windischgrätz neočakával, že jednotky dobrovoľníkov sa vyznamenajú hrdinskými činmi na bojovom poli, skôr apeloval na slovenských vodcov, aby pôsobili politicky a v dobytých krajoch aj organizačne, aby zriadili úrady, z ktorých by odstránili košútovských Maďarov a aby – pokiaľ obsadia územie s päťdesiattisícmi obyvateľmi – tam uskutočnili voľby do ríšskeho snemu v Kroměříži.

Na prípravách zimnej výpravy to už nič nezmenilo. Slovenská národná rada vydala nový manifest, v ktorom sa obracala na slovenský národ. Keďže rada mala na Slovensku pôsobiť aj ako orgán, ktorý bude riadiť obsadené územie, premenovala sa na Spravujúca slovenská rada.

 „Nanovo voláme k Vám, Slováci, krajania naši drahí, chyťte sa zbrane a vydobudnite slobodu národu svojmu!“ Týmito slovami sa začína prevolanie k slovenskému národu. „Všetko si slobodu svoju vydobýva, a vy by ste len mali hniť v otroctve a padnúť do bezodnej priepasti? A veď sme už začali dielo vydobúdania slobody vašej národnej!“ Vo výzve sa spomínala aj septembrová výprava, keď dobrovoľníci so zbraňou v ruke „do krajov našich, po prvý raz po jednom tisícročí“, vtrhli na Slovensko, aby bojovali za „slobodu vašu, za nášho kráľa a za jednotu mocnárstva rakúskeho“. Národná rada oznamuje, že teraz sa chystá nanovo vtrhnúť na Slovensko, aby pokračovala v načatom diele „po ktorom odjakživa túžila duša naša. Teraz, pevne veríme, zasvitol i nám deň slobody, teraz prišli i pre vás výhodné chvíle, aby sme to, čo sme začali, i zakončili.“

Manifest nie je len výzvou, ale aj analýzou a tiež hodnotením neúspechu septembrového povstania. Autori manifestu – Hurban, Štúr, Bórik, Bloudek a Zach, ktorí sú pod ním aj podpísaní – nemilosrdne a otvorene hovoria aj o chybách Slovákov, ktorí v mnohých prípadoch zostali ľahostajní a nerozhodní. „Lebo vedzte, že základ panstva maďarského neleží len v ich nadutosti a surovosti, ale hlavne vo vašej slabosti, chabosti a potupy hodnej nízkomyseľnosti...“

Manifest vyčíta trenčianskym Slovákom, že tiahli proti dobrovoľníkom, bratom svojim, zo slabosti, že sa nevedeli vzoprieť „bláznivým trenčianskym maďarónom“. Ale ďalej to tak nesmie zostať. „My, aspoň pokým žijeme, budeme na tom, aby ste sa nedali ako ovce sem i tam preháňať, ale budeme do skonania kriesiť vo vás hodnosť ľudskú, vedomosť národnú a šľachetný cit za slobodu... Ideme v ústrety vrahom našim a voláme vás za nami!“

Aj keď je manifest v tejto časti kritický, sú v ňom aj slová pochvaly, pretože pred svetom a medzi národmi „lepšie svetlo sa o vás a vašich žiadostiach rozšírilo ako predtým“. Dôležité je odvolanie sa na panovníka, pretože Slováci bojujú aj za to, aby kráľovské slovo mohlo byť naplnené. Cisár priznal rovnaké práva všetkým, sľúbil národom slobodu, zbavil národy poddanstva, kým maďarská vláda nechce uznať národom žiadne práva, zdiera ich, utláča, dokonca väzní a popravuje. „Maďari chcú odtrhnúť našu zem od Rakúska, aby sami panovať mohli nad nami; oprime sa proti tomu z celej sily!“

V Těšíne sa Štúr zdržal iba tri dni a už 18. novembra sa vrátil do Prahy, aby sa zúčastnil na schôdzke Slovanskej lipy. Pricestoval s ním aj Bloudek a Bórik, rokovanie bolo tajné, ako si to želali Slováci; hovorilo sa o možnostiach nového povstania. Slovanská lipa už mala peniaze zo zbierky, ktorú usporiadala na podporu slovenských dobrovoľníkov. Postupne príspevky prevzali Bloudek, Štúr, alebo pokladník výpravy Bórik. Karel Havlíček dal už predtým peniaze Hodžovi.

Na poslednej schôdzi Slovanskej lipy 24. novembra 1848 sa českí vlastenci so Štúrom a jeho druhmi rozlúčili: „lúčil sa Štúr, Bloudek a mnoho iných Slovákov s prvou sekciou a vrúcne im želali šťastie a úspech na ďalšej ich ceste.“ Na druhý deň sa k nim pripojilo štyridsať českých dobrovoľníkov, ktorí boli veľmi dobre zásobení, mali kvalitnú obuv, šatstvo i zbrane, Slovanská lipa im prispela aj na vlak do Olomouca. Na stanicu sa s nimi prišlo rozlúčiť veľa divákov a odprevádzali ich spevom Hej, Slované.

Medzitým sa Hurban a Zach pobrali na moravské hranice, kde boli roztrúsené jednotky z prvej výpravy, Zach odcestoval do Těšína, aby zistil, v akom stave sú prípravy slovenských dobrovoľníkov na Slovensko. Stav bol zlý: dobrovoľníci boli zle zaodetí, boli na tom ešte horšie ako počas prvej výpravy: budúci bojovníci mali len kroje, haleny, široké klobúky, cisársky intendant im dal len staré zbrane, hákovnice, keď chceli z tejto zbrane vystreliť, museli zapaľovať pušný prach v panvici... Zach bol sklamaný: dozvedel sa od pána krajského, že o ničom nevie a poradil mu, aby sa obrátil na podplukovníka Karola Frischeisena, veliteľa miestnej posádky. Bol to vzdelaný český šľachtic, Slovákom bol naklonený, no so Zachom si nerozumel. Spočiatku bol odmeraný a nedôverčivý, mal pochybnosti a neveril, že výprava bude úspešná. Nemal k dispozícii sľúbený prápor, ale iba štyri stotiny českého pluku Palombini, čo bolo osemsto mužov; až na Zachove naliehanie neochotne začal spolupracovať.

Jozef M. Hurban bol úspešnejší: dostal sa až na Myjavu a priviedol odtiaľ osemdesiat dobrovoľníkov. Slováci sa spolu s jednotkou, ktorá práve pricestovala z Prahy, ubytovali v miestnej posádke a keď prišiel do Těšína Štúr, vzťahy s podplukovníkom Frischeisenom sa úplne zmenili, so Štúrom si ihneď porozumeli. Až do odchodu dobrovoľníkov na Slovensko bez ťažkostí spolupracovali. Náčelníkom štábu bol Poliak barón major Henrik Lewartowski, skúsený vojak a dôstojník; podľa Štúra bol rozumný a energický.

Deň odchodu sa priblížil. Pred odchodom, 1. decembra 1848, usporiadal Hurban spoločný obed, na ktorý pozval dôstojníkov miestnej posádky, ale aj s poprednými mešťanmi a šľachticmi z okolia. Mala to byť rozlúčka s mestom, s veliteľmi posádky v Těšíne; Slováci prišli s pripnutými kokardami slovenskej trikolóry. Obed bol priateľský, ale bez prípitkov a bez rečnenia. Na druhý deň už slovenská výprava odchádzala do boja a aj preto bola nálada trochu stiesnená. Dobrovoľníci sa medzitým zúčastňovali na krátkych výcvikoch: učili sa zaobchádzať so zbraňami, a pochodovať.

Štúr s Hurbanom si ešte pred odchodom výpravy kúpili pre vlastné potreby krytý koč a pár dobrých koní.

Okrem toho sa udiala zmena, ktorá mala zásadne zmeniť osudy celej monarchie: cisára Ferdinanda V. vystriedal na tróne 2. decembra 1848 nový panovník, jeho synovec, osemnásťročný mladík Franz Jozef I. Habsburský.

O tejto udalosti sa však Slováci dozvedeli až 10. decembra 1848. Dobrovoľníci aj vojaci cisárskeho vojska zložili prísahu novému cisárovi krátko predtým, ako zaútočili na Budatín.

 

X   X   X
 

Štúr aj Hurban v Čadci zamierili na faru (kde sa aj ubytovali), aby sa stretli s katolíckym kňazom, dekanom Františkom Xaverom Danišom, statočným národovcom, ktorý síce patril k posledným bernolákovcom, no neúnavne agitoval za spisovnú slovenčinu a podporoval slovenské povstanie. Na jeho fare neskôr (14. marca 1849) prenocovala aj slovenská deputácia Slovenskej národnej rady, ktorá smerovala do Olomouca, aby odovzdala novému cisárovi marcové memorandum s požiadavkami slovenskej korunnej krajiny. Hneď na druhý deň po príchode do Čadce rečnil Hurban aj Štúr, vystúpili pred čadčianskymi občanmi, medzi ktorými prevládala najmä kysucká chudoba; potom sa k dobrovoľníkom pridalo ďalších tridsať chlapov. Podarilo sa im tiež pre Čadcu a okolie zriadiť Kráľovskú spravujúcu radu, ako to navrhoval Windischgrätz: bolo v nej šestnásť zástupcov z Čadce a najbližších obcí.

V duchu Windischgrätzových pokynov – aby na slovenskom obsadenom území pôsobili cisárske a slovenské jednotky najmä politicky – vznikol tiež príhlas K národu slovenskému, ktorý okrem Lewartovského a Frischeisena, podpísali všetci členovia Národnej rady. Príhlas mal agitačný význam, obsahoval aj inštrukcie ľudu, ako sa má správať: vo výzve sa zdôrazňuje, že dobrovoľníci a cisárske vojsko nejdú slobodu potlačiť, ale Slovákov oslobodiť. Vojsko prichádza s heslami: sloboda národa slovenského, vernosť spoločnému cisárovi a kráľovi, upevnenie jednoty mocnárstva, ale tiež „pád a zhynutie panstvobažnej zberby maďarsko-košútovskej...“

Po krátkom pobyte v Čadci sa cisárske jednotky a slovenskí dobrovoľníci pohli 7. decembra 1848 ďalej smerom na Kysucké Nové Mesto. Postup bol pomalší, pretože  prekonávať vyhĺbené priekopy a brodiť sa cez riečky i potoky, keďže mosty boli po ustupujúcom maďarskom vojsku zničené. Pri dedine Krásno našli dôkaz maďarského zastrašovania: stála tam šibenica, na ktorej mali ustupujúci Maďari popraviť slovenských národovcov. Šibenice sa stavali na viacerých mestách Slovenska, ktoré kontrolovalo maďarské vojsko. Moravský novinár a spisovateľ Matěj Mikšíček, ktorý prispieval do niekoľkých moravských a českých novín (Moravské noviny, Květy, Vosa, Rodinná kronika, Moravská vorlice) a ktorý sa pripojil k slovenským dobrovoľníkov podal svedectvo: „Pri dedine Krásno stála šibenica. Pred našimi zrakmi ju obyvateľstvo vyvrátilo. Dívajú sa na nás tamojší obyvatelia ako Čadčania. Zajtrajšok im však snáď, ba bezpochyby, mysle povyjasní.“

František Zach bol radikálnejší: „Maďarský komisár Balogh štve ľud proti nám, že sme vtrhli do krajiny ako stádo divých šeliem, ktoré treba pobiť, aby zase nastal pokoj a bezpečnosť života. Hurban že pribehol ako dravý vlk a že musí byť zahubený.“

Schyľovalo sa k prvému vážnemu stretu s maďarskými jednotkami pri Budatíne. V tom čase bolo už po boku cisárskeho vojska viac ako dvesto dobrovoľníkov, ale pri Žiline bolo pripravených až štyritisíc gardistov, ktorí mali k dispozícii sedem diel. No ťažisko operácií bolo stále na pleciach vojakov Frischeisena a Lewartowského. Spoločné jednotky cisárskych vojakov a dobrovoľníkov vyrazili z Kysuckého Nového Mesta 11. decembra 1848 o ôsmej hodine ráno a okolo jedenástej hodiny dorazili k vysokému drevenému mostu, ktorý spájal Budatín so Žilinou. Bola hustá hmla, bolo vidno iba ohne na výšinách, ale nepriateľa vidno nebolo. Predný voj viedol Lewartowski.

Ľudovít Štúr tiahol s vojskom a dobrovoľníkmi na bielom koni, po bokoch mu viseli pištole a mal opásanú šabľu, na čiernom okrúhlom klobúku modravé pierko; spolu s Hurbanom a Bórikom boli po boku vojenského veliteľa Frischeisena, aj on vnímal okolnosti boja a do Národných novín poslal neskôr Havlíčkovi príspevok, v ktorom opisoval, ako nepriateľ najprv utekal, no potom sa zastavil na blízkom návrší, ktoré sa dvíha nad okolím a odtiaľ začne strieľať. Ozvala sa slabá streľba, no „naraz zahučia údolím hrmotné rany z diel. Naše vojsko postúpi vpred, jazda sa otáča na pravé krídlo a komandant slovenského povstania Bloudek, ktorý okamžite uhádol slabú stranu nepriateľa, vedie pluk slovenských povstalcov ľavou stranou na návršie a začína obchádzať nepriateľa a ich delá. Nepriateľ, ktorý sa zľakol tohto smelého podniknutia, lebo naši povstalci pod ohňom diel lezú na návršie, zberá delá a uteká...“

Ale svedectvo Matěja Mikšíčka bolo kritické: v denníku si poznamenal, že kým Slováci na pravom krídle bojovali, vojsko bolo v strede aj na ľavom krídle nečinné a len na pokyn Bloudkov, ktorý vyslal Zacha na vojenské komando, aby ho z druhej strany vojaci podporili, napokon zakročilo. Zach sa ponáhľal hľadať Lewartowského, o ktorom žiadny dôstojník nevedel, kde sa vlastne nachádza. Bol rozčúlený: „Konečne ho nachádzam za nejakou stodolou. Povedal Slovákom, aby nešli vpred, že tam lietajú guľky... Vojenská rada sa schádza za akousi stodolou... Velitelia riadneho vojska vyhlasujú, že sme príliš slabý pre rozhodný útok...“

Podľa Zacha to však to bolo zlé rozhodnutie, pretože straty boli nepatrné, dobrovoľníci mali len dvoch ľahko zranených, no napriek tomu majú tiahnuť späť. „Ja som za to, aby sme smelým útokom prekvapili nepriateľa, ale všetci velitelia riadneho vojska hlasujú pre spiatočné ťaženie...“

Hoci Bloudek s dobrovoľníkmi prešli cez údolie pri Brodne, dostali sa až na vrchol a odtiaľ napadli vyľakaných honvédov – Maďari narýchlo opustili aj Budatínsky zámok, ktorý patril grófskemu rodu Csákyovcov a kde už bol pre nich pripravený obed – tak napokon sa stiahli a po zotmení nepokračovali v útoku. Maďarské jednotky opustili získané pozície a zastavili sa až v Predmieri, ale na ústup sa dali aj dobrovoľníci a cisárske vojsko. Keď sa vojenskí velitelia radili, ako ďalej postupovať, tak ich takmer zasiahla zablúdilá guľka. Hurbanovi len tak-tak lízla vlasy a Frischeisen vyľakaný spadol na zem. Veliteľ výpravy Frischeisen nedôveroval okolitému ľudu a nechcel sa púšťať do riskantného boja; preto sa vojsko vrátilo až do Jablunkova, v Čadci zostala na stráži jedna stotnina, ale aj tá mesto po dvoch dňoch opustila a vrátila sa za hranice.

Ukázalo sa, že ústup z pozícií bolo zlé rozhodnutie. Nálada nebola dobrá, Zach sa sťažoval, že medzi cisárskym vojskom a dobrovoľníkmi sú nezhody, že „včera a dnes sme v Jablunkove nedostali chlieb, nadporučík Ballion podal Frischeisenovi hlásenie v mene dôstojníctva, že žiadny z nich nemá úctu ani dôveru k stotníkovi Lewartowskému... Naši dobrovoľníci sú nespokojní v dôsledku nedostatočného zaopatrenia.“ Keď mala ísť domobrana do stráže, tak sa Bloudek zaťal a neposlal do služby ani muža, keďže mnohí z nich boli bosí a dva dni nejedli. Obuv dostalo nespokojné slovenské mužstvo až 15. decembra a len potom zase išlo strážiť. Obe strany prestali bojovať, len občas dochádzalo k prestrelkám, aj to len medzi hliadkami jednej i druhej strany. Frischeisen čakal na posily, hoci aj so súčasným stavom vojska mohol ísť do protiútoku. Matěj Mikšíček si neodpustil uštipačnú poznámku: „No, dokiaľ nebudeme mať stotisíc mužov, sotva z defenzívnosti do ofenzívnosti prejdeme!“

Matěj Mikšíček považoval za chybu – a nebol sám – že cisárske vojsko a dobrovoľníci nechali Čadcu a Kysucké Nové Mesto svojmu osudu, hoci tam už ustanovili spravujúce kráľovské rady: ústupom vojska vzniklo pre členov kráľovských rád reálne nebezpečenstvo, že Maďari ich obesia... Mikšíček si uvedomoval aj psychologický význam ústupu, predvídal, akoto Maďari využijú. „Rád by som čítal maďarské noviny... To bude asi chvastanie, že nás svojou udatnosťou vyhnali za hranice!“

Cisárske vojsko aj dobrovoľníci museli stráviť vianočný čas aj koniec roka za hranicami Uhorska a boli čoraz netrpezlivejší, šomrali na „daromné postavenie“. Nespokojní boli nitrianski gazdovia, v zlom rozpoložení boli chorí a zranení. Matěj Mikšíček mal pravdu, keď predvídal „chvastanie“ maďarskej tlače. Mohol si prečítať správy, že vraj „sme mali tristo mŕtvych pri Budatíne, Zacha že sme odniesli mŕtveho v truhle, Štúr že bol zastrelený a ťažko zranený Hurban leží v těšínskej nemocnici“. Nebola to pravda, ale Maďari využívali ústup „z vojenských dôvodov“ na to, aby sa mstili miestnym obyvateľom. Dobrovoľníci sa dozvedali, že Frischeisenov pokyn na ústup mal za následok šesť obesených Slovákov v Kysuckom Novom Meste, že v Ochodnici obesili richtára... Mikšíček pobúrene napísal do Moravských novín: „Kiež by som mohol písať bez ohľadu, bez šetrnosti! Viete, kam sme Slovákom pomohli tými vojenskými dôvodmi? Srdce sa vo mne búri, keďže mám napísať, že – na šibenicu!“

Miestneho čižmára Kolárika, ktorý bol otcom šiestich detí, obesili len preto, že pri postupe na Žilinu ukázal stotníkovi Lewartowskemu cestu; zatkli ho hneď prvý večer, keď už bol v posteli. Ďalšou obeťou bol náhodný cestujúci tovariš z Moravy, ktorý sa pridal k jednotke slovenských dobrovoľníkov, no pri ústupe zostal v mestečku. Keď ho vešali roztrhol sa povraz a tovariš zletel zo šibenice; ponúkli mu milosť, keď sa zriekne Hurbana. Na otázku, s kým drží, odpovedal: „S Hurbanom!“ Tak ho obesili druhý raz a už mŕtvemu mu šabľou rozťali hlavu...

Hurban nebol taký skeptický a situáciu vnímal oveľa priaznivejšie. Aj keď „štrapácie sú tisíckrát horšie ako boj“, ľud sa stáva tvrdším, zbedačení Kysučania, o ktorých spočiatku pochyboval, sa mu viac ľúbia ako dobre oblečení a uvedomelí gazdovia od Nitry. Noví dobrovoľníci „dostávajú farbu do tváre, hospodária s peniazmi, čím väčšia zima, tým sú zdravší, poslušní, pokojní, nereptaví – veselí. Mäsa snáď za jeden rok toľko nezjedli, ako teraz za týždeň. Keď sme im dali nové topánky, vyzuli sa, že vraj ich to tlačí a šli bosky – a bolo im teplo! Keď sme im dali urobiť nové hune, výskali a plesali, radosť je teraz pozrieť na nich!“

Ale výskali a plesali aj dôstojníci cisárskeho vojska a členovia Národnej rady; chodievali na poľovačky v okolí Těšína, zúčastňovali sa na spoločenských podujatiach, radi navštevovali večierky mešťanostov a čakali na posily generála Kristiana Götza. Keď generál Götz na prelome rokov 1848 – 1849 dorazil, vojenský zbor sa rozrástol na brigádu. Vojsko bolo pripravené zaútočiť.

 

 X   X   X
 

Cisárski vojaci, no najmä slovenskí dobrovoľníci a ich vodcovia nebojovali len proti maďarskému vojsku, ale aj proti predsudkom obyvateľstva, ich strachu a nevedomosti, ako aj cieleným útokom niektorých kňazov, ktorí z kazateľníc šírili nenávisť a vyzývali k odporu. Terčom útokov sa stal najmä Hurban.

Hurbanove meno sa stalo kliatbou. Maďarské úrady šírili zvesti, že Hurban hlása návrat ruského cára, panslavizmus, najmä však komunizmus, vrátenie majetkov, dokonca sa chystá obnoviť poddanstvo a platenie desiatkov. János Balogh, veliteľ 71.práporu honvédskej armády, ktorý mal priamo od Kossutha poverenie operovať v hornom Uhorsku, šíril teror, varoval obyvateľstvo pred cisársko-kráľovským vojskom, ktoré vraj tvoria len zbojníci a vrahovia, tvrdil, že dobrovoľníci budú páliť domy, rabovať, deti pohádžu do ohňa a zneuctené ženy do studní... Žiadajú zrušiť maďarčinu v úradoch a nahradiť ju nemčinou, ako sa to už udialo v Čechách. (János Balogh bol nepriamo zapletený do vraždy grófa Franza Lamberga v Pešti, no jeho vinu sa nepodarilo dokázať – za vraha bol označený György Kolosy).

Keď v Kysuckom Novom Meste agitoval Hurban za dobrovoľníkov, miestny občan Čelko vykríkol: Eljén Košút! Ihneď ho zatvorili a dokonca poškodili jeho dom...

Nálady obyvateľstva boli nestále, rozporuplné, nebolo možné sa naň spoľahnúť.

Rok 1849 sa začal úspešne. Už 2. januára 1849 ráno narazili slovenskí dobrovoľníci na maďarských honvédov pri tom istom moste pri Budatíne, ktorý len pred niekoľkými dňami museli opustiť. Maďarov zahnali na druhý breh Váhu, cez most mohlo prejsť vojsko a tak mohli obsadiť Žilinu. Honvédi síce utiekli až do Turčianskeho Svätého Martina, no hneď na druhý deň sa vrátili a obsadili priesmyk pod Strečnom. Generál Götz sa už pri prvom priamom súboji s nepriateľom prejavil ako obozretný stratég: nepustil sa do riskantného dobýjania priesmyku, ale zvolil obchvat, dal vojsku pokyn, aby smerovalo na Rudno a odtiaľ sa dostanú do Turca.

Podplukovníka Frischeisena po obsadení Žiliny povýšili na plukovníka. Štúr s Hurbanom sa pokúsili vystúpiť v Žiline na verejnom priestore, aby burcovali občanov, aby im vysvetlili zámery a ciele povstania, aby nalákali ďalších dobrovoľníkov. Bolo to však márne. Ľudia mali v živej pamäti represie, vedeli o šibeniciach a popravách. Báli sa. Márne boli ohnivé výzvy, márne bolo Hurbanovo a Štúrovo dovolávanie sa vlastenectva!

 „Bože môj, bože, čo je to tu za ľud!“ vzdychal Hurban. „Ako hovädá počúvali, počúvali, ale v ich tvári, očiach, žiadneho ohňa nebadať. Len vojenskí dôstojníci boli uchytení a tisli nám ruky kamarátsky. Ľud šomral si modlitby. Ach, prestanem radšej, do porazenia! Nuž ale čo robiť? Ako boli učení, tak chodia. Blud, povera, blbstvo, nechápavosť, to je ovocie náuk, našim panstvom a kňazstvom rozširovaných po stoletia...“

Pôvodné nadšenie a úspechy slovenských dobrovoľníkov, ktorí s cisárskym vojskom vyhnali maďarských honvédov, tak čiastočne schladil nezáujem obyvateľov Žiliny, Rajca, ale aj Nemeckého Pravna a dokonca Prievidze. Ani jeden jediný muž sa v týchto mestách k dobrovoľníkom nepridal! Hurban sa tiež sťažoval, že v Prievidzi sa podaktorí občania dali naverbovať maďarskou gardou a chceli potrestať povstalecké mestečká: vtrhli do ich domov, nechávali sa hostiť a dávali si vyplácať za každý deň 20 strieborných grajciarov.

Slovenskí dobrovoľníci, najmä z Myjavy a Vrboviec, keď spoznali týchto zverbovancov, urobili rýchle poriadky: povyháňali ich z obsadených domov a donútili splatiť nútené pohostinstvo aj s úrokmi. Našťastie, ku krviprelievanie nedošlo a napokon sa obe strany zmierlivo rozišli.

V Prievidzi sa predsa len nálada trochu vylepšila po stretnutí s občanmi mestečka; oduševnelí Prievidžania „po schôdzi národnej hostili nás.“ Ako neskôr tvrdil Hurban, „večer strávený bol všeobecnou veselosťou, národ mal možnosť zbadať veľký rozdiel medzi obcovaním s národnými ľuďmi a obcovaním s tou odrodilskou háveďou, ktorá iba nadúvať sa vie, ale na pravej slobody spoločenskej, ani pravého udatenstva v boji naozajstnom nemá.“

Ale iné obce, mestečká a mestá vítali vojsko a najmä dobrovoľníkov s pochopením, až nadšením. Keď prichádzali k Nemeckému Pravnu, tak im v ústrety vyšla deputácia. Do Mošoviec, Kollárovho rodiska, prišli jednotky o piatej popoludní v optimistickej nálade, pretože sa k nim pridávali noví dobrovoľníci: ich stav stúpol až na osemsto. Prišiel ich privítať aj brat veľkého básnika Jána Kollára Andrej, ktorý pôsobil v Mošovciach. Slovenskí vodcovia sa ubytovali v dome kupca Horvátha, brata martinského evanjelického kňaza, národovca a štúrovca Jozefa Horvátha, generálny štáb bol ubytovaný v kaštieli baróna Šimona Révaia, turčianskeho župana. Vojsko pobudlo v Mošovciach celých šestnásť dní. Ale už na druhý deň po príchode do Mošoviec vystúpili Štúr aj s Hurbanom na verejnom zhromaždení, hovorili o federatívnom usporiadaní v Rakúsku, dav bol vnímavý, pozorný a  nadšený, k dobrovoľníkom sa pridalo ďalších štyridsať mužov. Pritom sa však majetok nepriateľskej šľachty raboval a rekvíroval...

Potom pokračovali 13. januára ďalej na Turčiansky Svätý Martin a už od Mošoviec ich popri ceste vítali dievčence a ženy s vencami a zástavami. Bol tuhý mráz, rovina smerom k Martinu bola pokrytá tenkou vrstvou snehu. Na koňoch bolo len dvanásť jazdcov: Štúr, Hurban, Bórik, Bloudek, Frischeisen so svojom pobočníkom a ešte šesť vojakov. Nemuseli sa obávať žiadneho nebezpečenstva, pretože celý Turiec bol pod kontrolou cisárskeho vojska a aj v samotnom Martine bola cisárska posádka. Takto cválali tri hodiny, potom sa k nim pridala mestská deputácia a takto vstúpili do Martina.     

Evanjelický kostol v Martine bol zaplnený do posledného miestečka, nadšený dav sa tiesnil aj na nádvorí pred kostolom; plukovník Frescheisen v mene cisára slávnostne uviedol do úradu farára Jozefa Horvátha. Vzal ho pod pazuchu, vystúpil s ním až k oltáru a veriacim ohlásil jeho návrat; ženy obstúpili plukovníka a bozkávali mu ruky... (Evanjelického farára Jozefa Horvátha dal ešte v októbri 1848 krajinský komisár Lajos Beniczky – bol rodák z Dolnej Mičinej – uväzniť, ale Horváthovi sa podarilo prepíliť putá a za dramatických okolností ušiel. Jednému strážcovi prehodil cez hlavu plášť, využil nepozornosť druhého, zoskočil z voza a v nočnej tme sa väzniteľom stratil. Takmer tri mesiace sa skrýval v neďalekej dedine u svojej rodiny a priateľov.) Frischeisenovu reč prekladal zhromaždeným Ľudovít Štúr. Ozývali sa výkriky „sláva“, mnohí veriaci plakali. Dojatý bol aj farár, ktorý nabádal k pokoju a jednote.

Napätie však do kostola vniesol Jozef M. Hurban: predstúpil pred oltár opásaný šabľou, na boku s pištoľou. Povedal, že neprináša pokoj, ale meč, nabádal slovenský ľud, aby pochopil vážnosť chvíle a využil príležitosť, aby sa oslobodil z jarma, ktoré trvá takmer tisícročie, aby prekoval motyky a rýle na zbrane a aby sa aj kňazi ozbrojili a opásali si meče...

Štúr vzápätí vystúpil v župnej dvorane a prihovoril sa ľuďom z Martina a širokého okolia, ako aj turčianskej šľachte; témou jeho vystúpenia boli neodňateľné práva národov, ktoré boli utláčané a ktoré sa vzopreli maďarskému útlaku. Aj tu bolo cítiť napätie. Hoci turčianski zemani a šlachtici pozvali Frischeisena na ich osobitné zasadanie, plukovník len stroho oznámil, že župný úrad je suspendovaný a na jeho mieste ustanoví kráľovskú správcovskú radu. Pridal sa k nemu aj Štúr: župní úradníci, ktorí podporovali Kossutha, už nebudú vykonávať úrad a nebudú ani dostávať plat. Prídu noví ľudia, ktorí budú oddaní kráľovi a slovenskému ľudu.

Aj teraz bol Hurban revolučnejší: vykričal hriechy slovenskej šľachty, napadol uhorskú ústavu, ktorá bola macošská k nemaďarským národom, vyzýval do boja pod zástavami kráľa a slovenských dobrovoľníkov. „Nech padnú paláce starých systémov a vystavajú sa nové na základe nových ideí...“

Na zhromaždení bolo viac ako dvetisíc ľudí, dávali najavo svoje nadšenie; pravda, okrem zemanov a turčianskych šľachticov, ktorí mali síce záujem o úrady a spravujúcu kráľovskú radu, ale do vojska sa ani jeden neprihlásil.

Plukovník Frischeisen potom po česky prečítal meno prezidenta kráľovskej rady, jeho zástupcu a dvanástich členov; ľudia všetkých – až na jedného – schválili hlasným jasotom.

Keď bolo po všetkom, dvanásť jazdcov sa na večer vrátilo do Mošoviec.

Štúr aj s Hurbanom potom pokračovali s podobnými príhovormi aj v neďalekých Turanoch a Sučanoch, snažili sa ľudu vysvetliť zmysel a význam povstania, chceli naverbovať nových dobrovoľníkov. Nebolo ich však toľko, ako si to predstavovali.

Začiatkom februára sa Štúr a Hurban museli rozdeliť: podľa pôvodnej stratégie Hurban a dobrovoľníci tiahli smerom na Oravu, Liptov a Spiš, ale Štúr sa jednotkami generála Götza mal vydať na Kremnicu a Banskú Bystricu, odtiaľ do Tekovskej, Zvolenskej a Hontianskej župy. Koncom mesiaca sa mali stretnúť v Košiciach.

Obaja však museli ešte počkať: generál Götz čakal posily od podmaršala Simunića, aby mohol zaútočiť na banské mestá. Medzitým sa Štúr aj s Hurbanom podujali agitovať v ďalších okolitých obciach, snažili sa získavať dobrovoľníkov; požičali si ľahké sane , mali oblečené tmavomodré vojenské kabáty a sivé nohavice z hrubej látky. Na hlave nosili okrúhle klobúky a namiesto slovenskej kokardy – ktorú dobrovoľníkom Frischeisen zakázal používať – mali biele, červené a modré pierka, v gombíkovej dierke zase cisársku stužku. Snažili sa Slovákov presviedčať, že chcú zmeniť feudálne pomery, keďže ani po zrušení poddanstva sa pomery takmer nezmenili, chceli poslovenčiť úrady a školy. Proti týmto snahám sa postavili majetné vrstvy, vyššia aj nižšia šľachta, maďarské ministerstvo a odnárodnení maďaróni.

Vojsko sa konečne pohlo: Štúr aj s Bloudkom pomáhali generálovi Götzovi, aby sa lepšie orientoval po slovenskej krajine a už 27. januára 1849 postupne obsadili Kremnicu a jej okolie. Jednotky hlavného veliteľa maďarských vojsk Artúra Görgeya sa ani nesnažili klásť odpor, v zmätku a narýchlo opustili tento kraj a nechali po sebe aj zbrane, dokonca kanóny.

Už menej úspešný bol pochod z Kremnice smerom na Banskú Bystricu a potom do Zvolenskej, Hontianskej a Tekovskej župy. Mestská rada v Banskej Bystrici odmietla Štúrovu žiadosť, aby usporiadala zhromaždenie ľudu; až na tretíkrát dostal Štúr povolenie a vystúpil na zhromaždení 5. februára 1849. Bola to však zložitá situácia: v Banskej Bystrici sa Štúr prihováral nielen mešťanostom, ale aj baníkom, hutníkom a robotníkom zo širšieho okolia. Už to nebol nevedomý sedliacky ľud, ale formujúci sa mestský proletariát. Úroveň poznania, uvedomenia, organizačná štruktúra, bola predsa len o poznanie vyššia ako na kopaniciach a v dedinách. Znamenalo to aj lepšiu znalosť problémov, kritické myslenie a prehodnocovanie spoločenských javov: mestský proletariát nemal dobré skúsenosti s bývalou rakúskou banskou správou, preto sa nedôverčivo pozeral na spoločné ťaženie slovenských dobrovoľníkov s cisárskou armádou. Rovnako však boli robotníci nedôverčiví a pobúrení aj konaním vládnych maďarských úradníkov, ktorí po obsadení banských miest začali prenasledovať robotníckych vodcov. Boli to protirečiace a rozporuplné postoje, preto sa Štúrove vystúpenie nestretlo s očakávaným ohlasom; robotníci zostali skôr vlažní a k dobrovoľníkom sa nehlásili. Napriek tomu Štúr presadil, aby sa do správcovskej kráľovskej rady dostali aj uvedomelí Slováci: M. Rárus, K. Kuzmány a A. Sládkovič. Hurban sa s dobrovoľníkmi a časťou vojska vydal smerom na Martin, Oravu, Liptov a Spiš.

Hurban a jeho dobrovoľníci boli na Orave a Liptove veľmi úspešní, Hurban tu získal silní podporu. Bolo to najmä preto, že tu pôsobili zanietení štúrovci Ctiboh Zoch, bratia Juraj a Janko Matúškovci, Samuel Novák, Baltazár Demian, v Liptove stúpenci Hodžu, bratia Makovickovci a Hroboňovci a iní národovci.

Hurbanisti sa zastavili pred Lučivnou pokračovali ďalej smerom na Východnú: tam sa Hurban stretol s komisármi a úradníkmi Šarišskej župy a tí mu v priamom, úprimnom a dôvernom rozhovore oznámili, že darmo sú Slováci, keď maďarčina je reč úradná, je reč diplomatická, takže ju musia poznať a používať, inak nemôžu riadiť horné Uhorsko. Tvrdili, že oni nemaďarizujú, len v maďarskej diplomatickej reči spravujú župy.

Hurban reagoval dosť podráždene odpovedal, že správcovia sa musia učiť jazyky národov, pretože národy v krajine nie sú pre správu, ale správa je tu pre národy. „Keď ale národ jeden chce vládnuť nad inými, tu máme dnes príklad v Kossuthovi, ukazujúci, že jeho kalkulácia bola chybná. Národ jeden dlho potrpí jarmo druhého, no zhodí ho pri prvej príležitosti...“

Ostro sa potom vyrútil na miestnych úradníkov: „Čo si myslíte, vy páni zo Šariša, že váš šarišský ľud dlho ešte bude trpieť váš maďarizmus? A či vám stolica rozumie? Veď stolica je národ, ktorý ju obýva a ten nerozumie vašej diplomatickej reči!“

Medzitým sa koncom januára v Turčianskom Svätom Martine uskutočnilo stretnutie, ktoré zorganizoval Jozef M. Hurban a na ktorom sa zúčastnili zástupcovia obcí a miest z Turčianskej župy; chceli nielen podporiť nábor do radov dobrovoľníkov, ale najmä pripraviť petíciu cisárovi. Bola to viac-menej Hurbanova iniciatíva, nevedel o nej ani Štúr, nevedel o nej ani generál Götz: Hurban v petícii žiadal, aby sa Slovensko spojilo s konštitučným Rakúskom, aby malo zastúpenie v ríšskom sneme a najmä, aby Slovensko tvorilo nezávislý autonómny celok, ktorý nebude podliehať Maďarom. Postupne sa mala táto petícia schváliť, prípadne doplniť aj v ostatných župách Slovenska a potom ju chceli Slováci predložiť novému cisárovi Franzovi Jozefovi. Hurban nazval zhromaždenie „národnou skupštinou, ktoré malo rokovať o zriadení Slovenska.“

Štúr ešte deň pred martinským zhromaždením napísal Hurbanovi a kňazovi Horváthovi listy (Horváth bol členom správnej rady Turčianskej župy), v ktorých upozorňoval, že do Martina majú prísť v prestrojení dvaja košútovskí nadháňači a dával im inštrukcie, ako ich usvedčiť, prípadne zatknúť, pretože títo provokatéri vystupovali sebavedome a dokonale oklamali vojenských veliteľov.

Lenže pokiaľ išlo o slovenské požiadavky obsiahnuté v petícii, cisár mal iné plány: 4. marca 1849 vyhlásil vlastnú, tzv. oktrojovanú ústavu a vzápätí, už 7. marca rozpustil ríšsky snem. Takéto rozhodnutie vyvolalo mocné proticisárske a protirakúske nálady, nespokojní boli najmä v Čechách a v Chorvátsku, nespokojní boli aj Poliaci a haličskí Rusíni, čoraz viac sympatií si získaval Kossuth, stále viac sa hovorilo o možnosti pridať sa na revolučnú maďarskú stranu. V Čechách sa iniciatívy chopila dokonca Slovanská lipa, ktorá začala zbierať podpisy pod petíciu, aby cisár odvolal oktrojovanú ústavu. Ústava výrazne obmedzovala práva národov v rakúskej ríši a významne posilňovala cisárove právomoci. V ústave nebola ani zmienka o slovenských krajoch, ktoré by mali tvoriť jeden spojený región. V takejto situácii bola Hurbanova výzva neproduktívna. Hurban sám zhodnotil situáciu: „V Prahe sa pivo hojne pije na slávu Kossutha a maďarská posádka fraternizuje s vlastencami českými. Kossuth a maďarskí štátnici v obrazoch vystavení po krámoch, majú hlučné zástupy obdivovateľov. Od Slovákov bočia ako od reakcionárov...“

Nádej však slovenských vodcov neopúšťala; napriek obsahu novej ústavy, ktorá ich sklamala a zaskočila, sa rozhodli, že so svojím prosbopisom predstúpia pred cisára. Znamenalo to však vypustiť z požiadaviek návrh na slovenské veľkovojvodstvo a zmieriť sa s tým, že Slovensko nebude mať v rámci Uhorska žiadny štatút. 

 

 X   X   X
 

Hurban v tom čase ešte netušil, že cisár chystá novú ústavu a 20. marca so svojím – značne upraveným – posolstvom aj so slovenskou delegáciou prišiel do Olomouca, kde ešte stále sídlila rakúska vláda. Vtedy sa už k delegácii pridal aj Ľudovít Štúr.

Impulz na zmenu ústavy dal mladému cisárovi bývalý a obávaný ríšsky kancelár Klemens Lothar von Metternich, ktorý bol ešte v londýnskom exile...

Pred cestou do Olomouca sa mali predstavitelia Slovákov stretnúť v Martine 10. marca 1849 na verejnom zhromaždení, aby spresnili a prediskutovali znenie petície, ale kráľovský komisár a turčiansky župan, barón Geörgy Révay, zhromaždenie nepovolil.

Na Révaya prichádzali sťažnosti, ľudia sa ponosovali, že do úradov opäť menuje bývalých cisárskych úradníkov a košútovských sympatizantov, zavádzal späť maďarčinu do verejných úradov, dokonca zvýšil počet robotných dní na jeho panstve, pracovné povinnosti želiarov sa zdvojnásobili. V zmluvách bola tiež doložka, že ak niektorý z kopaničiarov nesplní svoje povinnosti, tak ho môže vyhnať z jeho obydlia. Žaloby boli aj na to, že Révay ovplyvňoval súdne pravoty proti svojim poddaným. Hurban sa v Liptovskom Mikuláši na národnom zhromaždení sťažoval, že panstvo sa po odchode dobrovoľníkov vrátilo domov a hoci „ustanovenú vládu nechali na pokoji“, inak terorizovali ľud a poddaných prenasledovali. „Teraz ovšem pri našom príchode videli, že len pri trochu energickej reprezentácii prítomného systému národ stojí pevne proti nim.“

Napriek tomuto zákazu sa v Martine zišlo 24 členov budúcej delegácie bez obáv o svoju bezpečnosť, pretože Révay ušiel na Oravu. Ale ani zhromaždenie v Martine neschválilo požiadavku samostatnej korunnej krajiny, ktorú Slováci požadovali, no aj tak sa slovenskí poslovia vydali 13. marca 1849 vybrali cez Žilinu, Čadcu a Jablunkov na Moravu, cestou sa k nim pridalo niekoľko ďalších členov z Nitrianskej a Trenčianskej stolice. Do Olomouca dorazili 20. marca 1849. Predtým ešte slovenská delegácia – J. Kozáček, M. M. Hodža, Ľ. Štúr, K. Kuzmány, M. Rárus, S. Chalupka, D .J. Bórik, A. Kardoš, D. Lichard a A. Radlinský – rokovala s dôverníkmi viedenskej vlády Jánom Kollárom, Jánom Hlaváčom a Františkom Heinrichom a radili sa o možnostiach, ktoré môžu predložiť ministrom cisárskej vlády. Išlo o tri body, ktorí mali títo dôverníci predložiť ministrovi Stadionovi do konca marca.

Boli to zásadné otázky: aké kroky majú Slováci urobiť, aby bola ich národnosť rovnocenná s maďarskou? Čo je potrebné urobiť v školstve, v cirkvách, v stoličnej správe, súdoch a justícii obecne, aby boli Slováci bezpeční pred maďarskými prechmatmi? Ako zabezpečiť, aby zákony vydané pre celú ríšu boli platné aj pre Slovákov?

Zdalo sa, že postoj cisárskej vlády bude na tieto otázky kladný: pokiaľ išlo o prvú otázku, mal sa pripraviť cisársky manifest, ktorý by zrušil zákony o výsadnom postavení maďarčiny na Slovensku, v odpovedi na ďalšie body sa sľubovalo, že na Slovensku sa vybudujú školy s vyučovacím jazykom slovenským a to od ľudových škôl až po univerzity, na tretiu otázku prišla odpoveď, že všetky úradné nariadenia budú Slováci dostávať v ich materinskom jazyku.

Pri odpovediach cisárskych úradov na tieto otázky pomáhali aj slovenskí dôverníci – Kollár, Hlaváč a Heinrich.

Slovenskú delegáciu napokon prijal Franz Jozef I. 20. marca 1849 o desiatej hodine, hoci sa ich predtým snažili od tohto činu odhovoriť Poliaci, ako aj niektorí českí politici: do Olomouca pricestoval František L. Rieger (zať Františka Palackého), tiež Janeček. Najmä Poliaci sa snažili, aby sa slovenskí vodcovia predsa len dohodli s Kossuthom a pridali sa na stranu revolúcie; lenže na zmier s Maďarmi nebolo ani pomyslenia. Štúr s Hurbanom reagovali vyhlásením: „Nebo dožičilo Slovákom ten vrelo vytúžený deň oslobodenia a prostredníctvom nezabudnuteľného 4. marca aj deň znovuzrodenia. Slováci v tejto chvíli v najživších pocitoch vernosti a úplnej oddanosti ďakujú a vzdávajú hold Vášmu Veličenstvu ako svojmu cisárovi, kráľovi, sprostredkovateľovi, záchrancovi, otcovi.“ Hurban dokonca kritikom podráždene odpovedal: „Radšej s čiernym čertom!“

Výboru Slovanskej lipy sa takéto postoje slovenskej delegácie nepáčili. Rozhodli sa, že odmietnu ďalšiu podporu pre Slovákov dokonca aj pre Janečekov zbor a odôvodňovali to tým, že „boj jejich více pro svobodu není“.

Cisár sa zachoval diplomaticky, neutrálne: sľúbil aj nesľúbil Slovákom pomoc, vypočul si ich argumenty a povedal, že sa bude nimi zaoberať. Sľúbil, že sa zasadí o národnostnú rovnoprávnosť v celej ríši. Panovník sa snažil po celý čas hovoriť s delegáciou v českom jazyku... Ale žiadne podstatné ústupky sa neskôr v politike cisárskeho dvora smerom k Slovákom neprejavili. Cisár síce pozval na slávnostnú večeru niektorých členov slovenskej delegácie (Štúra nepozval), ale ani toto zdvorilostné gesto nič nezmenilo na jeho stanovisku. Keďže Hurban ochorel, poslal k nemu svojho lekára.

Po stretnutí v Olomouci pokračovali slovenskí delegáti vo svojom úsilí aj vo Viedni, kam sa medzičasom cisársky dvor presťahoval. Po prepracovaní Prospobisu, z ktorého bola odstránená žiadosť o vytvorenie Slovenského veľkovojvodstva, sa časť deputantov pobrala do Viedne za cisárom, pôvodne ich bolo štrnásť, no k cisárovi sa napokon  dostali iba štyria: Hurban, Hodža, Kozáček a Štúr. Ale ani toto rokovanie neprinieslo žiaduce výsledky, pretože Slováci nemohli presvedčiť cisára o svojej vojenskej pomoci: trúfali si totiž vlastnými silami vyhnať Maďarov zo slovenského územia, za predpokladu, že im v tom aspoň čiastočne pomôžu cisárske vojská. Lenže už v tom čase dobrovoľníci – na ktorých sa Slováci najviac spoliehali - postupne strácali odhodlanie, aj Bloudkov zbor bol na spiatočnej ceste domov, značne demoralizovaný a rozvrátený.

Napriek viacerým problémom, ťažkostiam, čiastočným porážkam sa sebavedomie ako – tak dvíhalo; aspoň tak to videl Zach, ktorý Havlíčkovi do Prahy ohlasoval úspechy a tvrdil, že strategické ťaženie je už rozhodnuté. Neskôr mu z Kubína napísal, že vojenský boj je na Slovensky rozhodnutý, ale politicky sa začína znovu...

 „Taká politika, ktorá teraz vedie k zosadzovaniu spravujúcich rád, dosadených vojenskou mocou, musí plodiť zmätok, nenávisť, nedôveru a musí vláde všetky srdcia odcudziť. Ešte pred niekoľkými dňami úradovali všetky rady v národnom jazyku, teraz sa kráľovskí komisári snažia používať maďarčinu. Taký nezmysel! Kto by to očakával, teraz, uprostred boja!“     Pritom sa však sťažoval, že Praha na slovenské vojenské akcie nereaguje: „Z Prahy nič, ani slabika, ani halier, ani kúsok teplého zimného šatstva, celkom nič.“ Zach sa pýtal Havlíčka, odkiaľ je takéto úplné mlčanie, tento nedostatok všetkej podpory, z tej strany, odkiaľ to Slováci najviac očakávali. „Je mi smutno, zmocňuje sa ma neľúbosť a hnev. Snáď aj ty si na nás, na Slovensko, zabudol?“

František Alexander Zach (ktorý neskôr založil srbskú vojenskú akadémiu a bol poradcom kniežaťa Michaila Obrenovića) napísal článok aj pre Slavische Centralblätter, v ktorom tvrdil, že Slovensko je pre Maďarov stratené. Snažil sa vyvrátiť nepravdivé správy, podľa ktorých dobrovoľníci utrpeli straty a neúspechy, čudoval sa, že niektorí dopisovatelia sa vyhýbali vojenským bitkám, no práve oni by mali vidieť bojové zrážky a „poznali by, ako vie Hurban pôsobiť na slovenský ľud. Tak hlboko do duše nehovoril Slovákom ešte nikto.“ Slavische Centralblätter predtým zaútočil na Štúra a Hurbana za neúspešné rozhodnutia na bojisku, no Zach odpovedal, že nie oni sú hlavou, ani náčelníkmi vojenskými náčelníkmi. Aj Hurban sa ohradil proti uštipačníkom, ktorí ho ohovárajú pri teplých peciach.

V podobnom, mierne optimistickom duchu sa pre Moravské noviny vyjadroval aj Mikšíček, ktorý pôvodne kritizoval vojenské pohnútky vodcov, no teraz ocenil Hurbanovu obetavosť.

Priemer: 4.8 (22 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama