Reklama
Reklama

Ľudovít Štúr ako učiteľ slovenčiny

Pri príležitosti 200. výročia narodenia
Počet zobrazení: 6578

Ľudovít Štúr (28. 10. 1815 Uhrovec – 12. 1. 1856 Modra) sa narodil v učiteľskej domácnosti dýchajúcej šťastím a mohol sa v nej zaraďovať do národného prostredia bez myšlienkových kríz. V tejto rodine sa starostlivosť iným, služba celku, láskavosť, srdečnosť považovali za každodenné a prirodzené prejavy. Do dvanásteho roku života žil Ľudovít v rodičovskom dome v Uhrovci, pričom základné vzdelanie získal zásluhou svojho otca Samuela, ktorý bol učiteľom v miestnej ľudovej škole.

Po vzdelávacej stránke získal ďalšie poznatky prvým štúdiom mimo domova, v Rábe, dnešnom maďarskom Győri, kde si osvojil maďarčinu i nemčinu a doplnil si aj domáce vzdelávanie v latinčine a dostal prvé základy gréčtiny. Profesor L. Petz, ktorého otec pochádzal zo Skalice, ho zorientoval na všetko podstatné, čo dala ľudstvu antika, ale aj dielo Šafárikovo, Kollárovo a Dobrovského a herderovsky poukazoval na budúcnosť Slovanstva.

01_stur_01.jpgVeľkou školou života sa stal Štúrovi pobyt v Bratislave. Tu nielen prostredníctvom školy, ale aj ako domáci učiteľ detí kníhkupca Schwaigera mal k dispozícii bohatú nemeckú, anglickú a francúzsku osvietenskú literatúru. Najmä Herderovo dielo Idey k filozofii dejín ľudstva získalo ho svojím záujmom o človeka a úsilím vydobyť preňho a pre doteraz utláčané národy nové pozície v spoločnosti. Koncom 30. rokov 19. storočia, keď už Štúr a viacerí jeho druhovia dokončovali vysokoškolské štúdiá v Nemecku, zasiahla ich Heglova filozofia dejín. Učila, že všetko bytie je uskutočnená myšlienka, idea. Štúr v úvode svojich historicko-filozofických prednášok videl podľa Hegla základnú otázku dejín vo vyzdvihovaní ich zákonitostí. Ak platia zákony v prírode, ktorá stojí podľa neho nižšie ako duch, ktorý žije v dejinách, tým viac sú potrebné zákony na poli ducha, ktorý je históriou. Po románsko-germánskej epoche očakával Štúr slovanskú epochu – čakal, že nastane slovanský vek. K tomu by mali prispieť všetky slovanské „kmene“, i Slováci. Štúr videl poslanie svojej generácie v príprave slovenského národa na plnenie tejto veľkej úlohy. Prvoradou úlohou, ktorej podriaďoval aj svoje učiteľské účinkovanie, bolo pripraviť mladú generáciu tak, aby zachovala ľud pri národnosti a obraňovala jeho záujmy. Pri výchove slovenského ľudu rozvíja Štúr viaceré herderovsko-heglovské myšlienky. Považuje život národov za večne živý a obnovujúci sa proces. Domnieva sa, že každá vznešená myšlienka a skutok žije v živote národa. Výchova k ľudskosti – to nie je uňho nejaký stabilný stav, ktorý už raz ľudstvo dosiahlo, to je proces pribúdania stále ľudskejších vlastností.

Aspoň stručne sme naznačili, aké myšlienkové pochody sprevádzali Štúra v otázke výchovy mladej inteligencie. Štúr mal od prírody to, čo je v učiteľskom povolaní a v postavení významnej osobnosti národného hnutia cenné a potrebné. Vedel s ľuďmi prirodzene a s láskou komunikovať, bol osobnosťou stojacou na vysokom intelektuálnom stupni, neobyčajne ušľachtilou, obetavou, mravne čistou, nezištnou a hodnovernou.

Na úlohu profesora „československej reči“ sa Štúr prakticky pripravoval v Spoločnosti česko-slovanskej (študentský samovzdelávací krúžok), ale i vyučovaním v nižších ročníkoch lýcea, kde sa slovenskí mladoni priúčali „jazyku mateřskému a milowánj národu swého (Zpráva o Ústawu slowanském při ewangelickém lyceum w Prešporku na rok 1837/8 wydaná. Tiskem Karla Bedřicha Wiganda. S. a., s. 25) Podľa dohody s profesorom Schröerom Štúr vzdelával v materinskom jazyku 33 syntaxistov a vzdelával aj starších študentov, ktorým prednášal ešte dejiny Slovanov a ich literatúr. Od februára 1837 vo funkcii námestníka suploval Palkovičove teoretické („skumné“) gramatické prednášky v národnej reči (a nie ako Palkovič po latinsky), v ktorých prezentoval gramatiku „československej“ reči pravdepodobne podľa J. Dobrovského a dejiny slovanských literatúr podľa Pavla Jozefa Šafárika. Okrem toho cvičil mládež v spisovnej reči aj na súkromných schôdzkach. Študentom ukazoval zvláštnosti slovanských jazykov, pričom v tomto období sa so svojimi spolupracovníkmi pridŕžal spisovnej češtiny. Silné slovanské a československé vedomie sa však postupne dopĺňalo slovenským vedomím.

Dvadsaťročnému Štúrovi patrí zásluha, že Spoločnosť česko-slovanská (stal sa jej podpredsedom) nebola len školou spisovného jazyka, ale postupne prechádzala od gramatických a rečníckych cvičení „na sám národ“, pretože podľa Vrchovského reč je len krv, ale vlastným telom je národ, jeho blaženosť a sloboda. Spoločnosť v r. 1835 – 1837 postupne pretvoril na politicko-národný spolok a jadro celého slovenského národného hnutia. Mládež orientoval na zvýšenie vlastnej vzdelanosti, aby mohla výchovou ľudu obnoviť národný organizmus, prebúdzať vzťah k rodnému kraju, vlasti, k rodnej reči, vlastným dejinám a kultúre. Najskôr na sebe vyskúšal, ako je možné cez prázdniny národne a buditeľsky pôsobiť v určitom kraji a o rok (1836) a potom ďalšie roky poslal ročne desiatky študentov na prázdninovú prax do presne určených slovenských krajov (dedín, mestečiek). Dal úlohu zistiť, aké sú možnosti obživy ľudu okrem poddanského hospodárenia, aká je tu doteraz pôsobnosť buditeľov, čo v danej obci možno založiť, aby prospievalo (ľudovú knižnicu, spolok miernosti, ochotnícke divadlo a pod.). Potrebné bolo zbierať aj národopisný a miestopisný materiál, získavať miestnu inteligenciu a schopných jednotlivcov z ľudu pre národnú prácu. Napokon skúmať stav miestneho nárečia a podať podrobnú písomnú správu o všetkom Štúrovi. Štúr pred svojím odchodom na štúdiá do nemeckého Halle tri roky vyhodnocoval tieto správy. Zistil z nich všeličo – napr. prielom strednej slovenčiny do západoslovenských a východoslovenských nárečí; že stredná slovenčina je na Slovensku v mimo spisovnom a živom spoločenskom ruchu prevažujúca, najužívanejšia a najzachovanejšia zo všetkých nárečí.

Po návrate z univerzitných štúdií (v lete 1840) – tamojší profesori (najmä profesor August Friedrich Pott) ho uviedli do jazykovedného myslenia, zoznámili ho s jazykovým materiálom potrebným pre porovnávanie jazykov atď. – po nečakaných peripetiách o učiteľské miesto napokon od jesene 1841 začal znova pôsobiť na lýceu ako námestník profesora Palkoviča. Prednášal slovanskú históriu a filozofiu dejín, pričom sa zaoberal otázkou zákonitosti vývinu národov a začlenením histórie a kultúry Slovanov do dejinného procesu. Prednášal aj „mluvnicu československú a porovnávaciu mluvnicu jazykov slovanských. V týchto jazykovedných prednáškach popri inom jazykovom materiáli vykladal i materiál zo slovenčiny. Poslucháčov mimoriadne zaujali, lebo podľa zachovaného svedectva Janka Francisciho „... všetky prednášky boli založené na najnovších výsledkoch výskumov vedeckých, teda nám poslucháčom (...) otvárali nové, dosiaľ netušené pohľady (...) dľa vzorov bopovských“, t. j. „gramatiku porovnávajúcu, a síce najprv jazykov európsko-indických so slovenčinou, potom ale i nárečí slovanských medzi sebou. Tak sme dostali prvý pochop o vedeckom, rozumnom a u vzdelaných europejských národov prijatom spôsobe zachádzania s látkou jazyka.“ Štúrove prednášky predstavujú v súčasnosti významný historický dokument. Štúr v nich podal na ten čas mnoho bystrých pozorovaní. Ako prvý zo Slovanov popri Poliakovi H. Cegielskom uviedol výsledky novej európskej vedy o jazyku a usiloval sa aplikovať ich na slovanské jazyky.

Štúr k úsiliu získať veľký počet stúpencov v pospolitom ľude pridružil už dávno pociťovanú potrebu povýšenia reči ľudu na spisovný jazyk a zjednotenie Slovákov na základe slovenského spisovného jazyka. Už od r. 1836, keď začal realizovať spomínanú prázdninovú prax študentov evanjelického lýcea, mal Štúr jasné, prečo treba povýšiť strednú slovenčinu za spisovnú reč. Okrem toho, že je na Slovensku najrozšírenejšia a najzachovanejšia, priniesol ďalšie nové dôvody v diele Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (Vistavená od Ludevíta Štúra. V Prešporku. V tlačjarňi K. F. Wiganda 1846), ako aj nové informácie o slovanskej kmeňovitosti a o potrebe ďalšieho duchovného spojenia s bratským českým národom. Svoje rozhodnutie, okrem iných dôvodov, písať po slovensky v tejto rozprave vysvetľoval aj takto: „... mi do teraz ňje v našom, ale v inšom nárečí sme písali (...). Život náš mi len úplňe vistavíme a vistaviť muožeme v nárečí našom vlastnom (...), preto treba nám k tomuto nášmu nárečú, keď náš počíname, sa privinúť a v ňom sa duchovno rozvíjať. (...) Oj vítaj, vítaj, Slovenčina naša, ti céra Slávi pekná, rovnoprávna ale dávno utajená pred svetom!“ Pri tomto spise sa žiada vysvetliť, že Štúr v názve má na mysli slovenský jazyk ako dorozumievací prostriedok slovenského národa, a nie nárečie v súčasnom ponímaní. Hlavným dôvodom pre prijatie slovenčiny ako spisovného jazyka je pre Štúra skutočnosť, že Slováci sú kmeň (t. j. národ) a ako kmeň majú vlastné nárečie (t. j. jazyk). Štúr, opierajúc sa aj o zistenie Dobrovského, tvrdí, že „slovenčina je nárečia zvláštno a samostatnô“ (Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí) Kým sa Slováci neprebudili k vlastnému národnému životu, pomáhali si ešte češtinou. Na Slovensku sa však v tom období nepoužívala čistá čeština, lež čeština so slovenskými prvkami. Štúr z pozície filozofie jazyka argumentuje, že v češtine sa duch slovenský nemôže úplne vyjadriť a na inom mieste, že napriek blízkosti jazykov a kultúr, slovenský duch úplne „nerozumie“ duchu prejavujúcemu sa v jazyku českom. Hlásenie sa k svetu novou slovenčinou Štúr nevnímal „... že sa od Čechou odtrhnúť chceme, ale zachovaj nás Boh od odtrhnuťja. Kdo sa teraz od bratou svojich trhá, padňe pod najťažšú odpoveď pred národom naším. Mi v tom zvazku s ňimí, ako sme boli, aj na ďalej ostať, čokoľvek znamenitjeho vivedú si osvojuvať, s ňimí v duchovnom spojeňí stáť...“.

Rečové rozdelenie slovenského národa malo svoje korene v náboženskom vierovyznaní. Slovenskí evanjelici sa cítili viazaní biblickou češtinou, ktorú používali v písomnom prejave a hlavne v beletrii. Slovenskí katolíci siahli hneď po opustení latiny ako verejnoprávneho dorozumievacieho prostriedku po slovenčine, najmä z okolia Trnavy. Vzhľadom na existenciu univerzity bola ohniskom slovenskej kultúry. Ľ. Štúr si však uvedomoval, že bez jednotnej reči národ nemôže tvoriť svoju vzdelanosť a kultúru. A tak podstata jeho snáh o uzákonenie novej spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenskej kultúrnej slovenčiny vytvárala základňu pre slovenskú národnú jednotu, lebo ako jej tvorca si uvedomoval, že národ obstojí ako národ len spolu s jazykom.

O tom všetkom hovorili „traja mladoni“ – Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža – v lete 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde 17. júla kodifikovali spisovný slovenský jazyk. Odtiaľ všetci traja navštívili básnika Jána Hollého na Dobrej Vode, aby ho informovali o svojom rozhodnutí, že jazykom budúcich slovenských novín bude slovenčina, jazyk čitateľov všetkých vrstiev národa, a že zvolili stredoslovenské nárečie, lebo podľa Štúra „... najčisťejšje a najpekňejšje po Slovenskí hovorí sa vnútri v samích Tatrách, v strjedku ích najzavreňejšom: v Liptove, Orave, Turci, v horňom Trenčiňe, v horňej Ňitre, Zvoleňe, Ťekove, Honťe, Novohraďe...“ (Nauka reči slovenskej, s. 8).

Tu sa žiada poukázať na nesprávnu formuláciu, ktorá stále pretrváva aj vo vyučovaní slovenského jazyka a literatúry na školách, že Ľudovít Štúr na spisovný jazyk povýšil stredoslovenské nárečie. Slovenská jazykoveda potvrdila aj výskumne, že neexistuje jedno stredoslovenské nárečie, ale že sú len jednotlivé nárečia, od seba menej alebo viac odlišné, ktoré sa v jednej z možných systematizácií schematicky zhrnujú do jedného celku – fakticky viac geografického než jazykového. Podľa jazykovedca Ľubomíra Ďuroviča predstava, že Štúrova kodifikácia je založená na stredoslovenskom nárečí, vychádza síce zo Štúrovej  formulácie, ale možno ju skôr vnímať ako rečnícku figúru (2012). Vyplýva to aj z nasledujúceho Štúrovho textu: „Docela blúdno a ňepravuo bi bolo, kebi sme z vjacej rozličnosťí Slovenskích všelijako formi poviberať a do jednej reči splátať chceli, bo bi tak sme ňestvorili ňič pravďivjeho a skutočnjeho, ale bi sme len mali strakaťinu...“ (Štúr, 2006, s. 9). Napokon tu nemožno hovoriť o nejakom priemere alebo výbere stredoslovenských nárečí, dokonca ani o nejakom všeobecnom liptovskom nárečí, ale skôr o reči mesta Liptovského Mikuláša, v zásade totožnou s rečou liptovských zemanov. Stanovisko zemanov, vtedy jedinej slovenskej vrstvy, patriacej do štátnej historickej natio hungarica, bolo pre Štúra dôležité: „Stav zemjanski národa Slovenskjeho vždi nás k domácej reči, abi sa literatúri našej chiťiť mohou, napomínau. Mi ňesmjeme zaňedbať žjadnu čjastku národa nášho, a tím meňej tú, ktorá nám v svojom staňí mnoho poraďiť a pomuocť muože“ (Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, 1846).

Definitívne rozhodnutie o prijatí novej spisovnej slovenčiny padlo na „sednici“ kultúrnoosvetového spolku Tatrín (26. – 28. augusta 1844) v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde výbor uložil Štúrovi napísať gramatiku „čistej slovenčiny“. Vo svojej gramatike sa mal pridržiavať slovenčiny, ktorou sa hovorí v Liptove, pričom sa to motivuje tým, že táto slovenčina je „najodchodnejšia“, „najráznejšia“ a „najčistejšia“. Takéto usmernenie Tatrína bolo dlho len v rukopise, preto do popularizácie a tým aj do školského vyučovania sa dostala už prezentovaná nesprávna formulácia. Pokiaľ išlo o pravopis, tu musel Štúr ustúpiť zo svojej zásady pravopisu založeného na výslovnosti – podľa Bernolákovho vzoru. Väčšina prítomných žiadala neodďaľovať sa natoľko od historického vývoja. Ani nie za rok bolo uznesenie splnené: zrodila sa Nauka reči slovenskej (Vistavena od Ludevíta Štúra. V Prešporku 1846).

V najväčšom jazykovednom diele Náuka reči slovenskej, ktoré nepredstavuje len pozoruhodný opis pravopisnej, hláskoslovnej a gramatickej stavby slovenského jazyka, sa vo viacerom ohľade v ňom prejavuje originálny bádateľský duch. Štúr prvý z domácich a zahraničných jazykovedcov sa úspešne pokúsil vysvetliť spätosť gramatických kategórií slovenského slovesa a podarilo sa mu odhaliť viaceré špecifické znaky gramatickej a hláskoslovnej stavby slovenského jazyka, napr. formulovanie zákona o rytmickom krátení slabík ako „zákona podstatného v slovenčine“. Zdôrazňovanie živých produktívnych prvkov v jazyku je tou zložkou jeho diela, ktorá má trvalú hodnotu. Rovnako jeho riešenie zložených slov a viaceré Štúrove interpretácie, postrehy a podnetné myšlienky robia z tohto diela aj pre súčasnú jazykovedu dielo hodné štúdia.

Nevyhnutnou podmienkou prirodzeného jestvovania aj fungovania nového spisovného jazyka pre Ľ. Štúra bola jednota spisovného jazyka, ako aj celého slovenského národného jazyka. Bol si vedomý diferencovanosti slovenského národného jazyka, ale túto diferencovanosť chápal a vykladal ako diferencovanosť v jednote. Zdôrazňovaním jednoty slovenčiny Ľ. Štúr zákonite smeroval k obrazu pravidelnosti, vyváženosti, vnútornej celostnosti slovenčiny vnútri jazykového systému. Súhrne sa dá konštatovať, že sa Štúrov zápas o systémovosť nového spisovného jazyka stal aj zápasom o samostatnosť slovenčiny. Systém slovenčiny a jej jednota dávali záruku životaschopnosti nového spisovného jazyka, jeho prijatia v národe, ako aj účinného plnenia jeho kultúrnych a spoločenských funkcií.

Novú spisovnú slovenčinu začal výrazným spôsobom presadzovať do života ako skutočný „učiteľ slovenčiny“ na stránkach národného politického orgánu – Slovenských národných novín (prvé číslo vyšlo 1. augusta 1845) s literárnou prílohou Orol tatránsky. V nich sa výrazným spôsobom zameral najmä na školy a vyučovanie, lebo pracujú „pre budúcnosť“, potom na nedeľné školy, ktoré doháňajú to, „čo sa prú zanedbalo“, a po tretie, na spolky miernosti, čiže proti okamžitému zlu, ktoré sa javilo ako najakútnejšia a postupujúca choroba. Zdôrazňoval, že vzdelanosť a osveta nemá zostávať mŕtva v knihách, ale prebíjať sa do života. Podľa Štúra a jeho prívržencov je výchova a vzdelanie dôležitým činiteľom pri prestavbe spoločnosti. Novú slovenčinu v tomto duchu predstavil aj po politickej línii ako poslanec za kráľovské mesto Zvolen v uhorskom sneme. Vo svojich snemových vystúpenia okrem iného hovoril proti maďarizácii v slovenskom ľudovom školstve. Vyslovil požiadavku, aby sa v tzv. elementárnych školách vyučovalo v materinskej reči, menovite v „školách slovenského ľudu rečou vynaučnou reč slovenská ostala“. Argumentoval aj tým, že materinská reč – a to vie každý učiteľ – je najvhodnejšia preto, lebo v tejto reči najlepšie človek myslí a cíti.

Aj napriek tomu, že nová spisovná slovenčina sa v spoločnosti ujímala, predsa sa našli odporcovia – jednu skupinu tvorili zásadní odporcovia a druhú tvorili síce jej zástancovia, ale s výhradami voči jej podobe. Na čele odporcov bol Ján Kollár, ktorý príspevky ďalších odporcov zozbieral a vydal knihu Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Proti niektorým gramatickým znakom spisovného jazyka vystúpil aj jeden z dvojice najbližších Štúrových spolupracovníkov Michal Miloslav Hodža. Napokon aj Štúr pristúpil ku kompromisu a v záujme úspešného dokončenia svojho projektu súhlasil s „opravenou“ spisovnou slovenčinou prijatím tzv. hodžovsko-hattalovskej reformy, ktorú odborne spracoval katolícky vzdelanec Martin Hattala v diele Krátka mluvnica slovenská (1852).

Pri obrane „svojej“ slovenčiny sa Ľ. Štúr prejavil naozaj ako múdro sa správajúci otec a pragmaticky reagujúci učiteľ, keď mimoriadne kultivovane odrážal útoky, na ktoré reagoval s chladnou hlavou a neznížil sa ku štýlu svojich odporcov. Týmto nadhľadom sa Štúr prezentoval ako mimoriadne silný charakter, pričom aj takýmito postojmi je aktuálny jeho odkaz pre súčasnosť, keď mnohí „zneužívajú“ práve jazyk na presadzovanie svojich záujmov.

Použitá literatúra:

ĎUROVIČ, Ľubomír: Ľudovít Štúr z pohľadu 21. storočia. In Nové kontexty života a diela Ľudovíta Štúra: zborník z vedeckého seminára konaného v dňoch 28. a 29. októbra 2010 v Modre. Modra: Modranská muzeálna spoločnosť, 2012, s. 11 – 21.
FRANCISCI, Ján: Vlastný životopis. Bratislava 1956, s. 99 – 100.
HUČKO, Ján: Život a dielo Ľudovíta Štúra. Martin: Osveta, 1984.
ŠTÚR, Ludevít: Nauka reči slovenskej I; faksimile pôvodného vydania na vydanie pripravili Ľubomír Ďurovič, Slavomír Ondrejovič. Bratislava: VEDA, 2006.
ŠTÚR, Ludevít: Nauka reči slovenskej II. Komentáre, bibliografia, Eugen Jóna, Ľubomír Ďurovič, Slavomír Ondrejovič. Bratislava: VEDA, 2006.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama