Reklama
Reklama

Ľudia a obrana. Pamätáme ešte na odkaz SNP?

Počet zobrazení: 2319


zbrane_z_druhej_svetovej_80.jpg

V auguste sme mali jedno z posledných výročí Povstania za prítomnosti žijúcich účastníkov. Ale aj dnes môžete stretnúť v lese „partizána“. V maskáči a s cvičným samopalom. No možno vyznáva názory z opačnej strany ako jeho dedo, ktorý bojoval v Povstaní. Na svedomí to má istá vraj branná organizácia. Ale i naši politici, časť médií a rovnako oficióznej občianskej spoločnosti. Nápad ministra obrany na obnovenie vojenčiny bol zlý. Ale zavádzajúce boli aj argumenty, podľa ktorých by sa mali branné otázky riešiť výlučne oddelene od občianskej spoločnosti, čo sa honosne nazýva profesionalizáciou.

Subjektom ozbrojenej moci v politickej rovine je občan. Na vládu a štát ju deleguje. Táto moc sa nakoniec nemá vykonávať mimo občianskej spoločnosti. Krajným príkladom oddelenia ozbrojenej moci od jej subjektu je cudzia okupácia, alebo prechod tohto atribútu štátu do privátnych rúk, čo pripomína návrat do stredoveku. Možno i preto sa Rakúšania v referende vyslovili za „otravnú“ vojenčinu. V osobnej rovine možno vzťah medzi ozbrojenou mocou a ľuďmi chápať ako právo človeka na obranu pred systémovými hrozbami. Tým sa môže brániť len organizovane. Bez ochoty, schopnosti a možnosti ľudí uplatniť toto právo by sa Slovenské národné povstanie nekonalo.

Vznikajúce branné organizácie na Slovensku

Absenciu armády miličného typu preto viacerí vnímajú ako narušenie ich práva na obranu. Využívajú to extrémistické skupiny para-militaristického imidžu. Primárny podnet, ktorým pritiahli časť mládeže, je, že symbolicky imitujú dojem brannej skupiny.

Niektoré takéto skupiny ponúkajú i reálnu brannú prípravu. Pri možnosti začleniť sa do dobrej brannej prípravy bez nutnosti zamestnania v armáde by tieto zoskupenia stratili vodu na mlyn. Ignorácia problému prispela k tomu, že od roku 2012 pôsobí na Slovensku združenie organizácií, ktoré pod pláštikom brannej prípravy propagujú extrémne názory. Ak sa pozriete na ich hodnotové deklarácie či program, ktorým opodstatňujú svoje aktivity, zistíte, že plnia podobnú funkciu ako známy Kotleba. Hodnotenia, s ktorými by sa opodstatnene stotožnila veľká časť občanov, spájajú s vyložene extrémistickými a v danom kontexte zavádzajúcimi stanoviskami. Tým prispievajú k diskreditácií opodstatnenej kritiky určitých systémových javov.

Napríklad konštatovanie, že NATO nie je bezpečnostnou zárukou Slovenska, je opodstatnené. Nielen, že nie je zárukou bezpečnosti, ale jeho dominantná mocnosť môže dokonca predstavovať hrozbu. Ak sa pozrieme do najnovšej histórie, zistíme, že Slovensko bolo napadnuté spravidla zo strany „spojenca“. V posledných dvoch prípadoch (1944, 1968) to bola práve vedúca mocnosť bloku, ktorý nás mal „chrániť“. Nie je to stredoeurópske špecifikum a nevzťahuje sa iba na činnosť Nemecka či bývalého Sovietskeho zväzu. Popísaný vzor zodpovedá skutočnosti, že v povojnovom období väčšina ozbrojených konfliktov spadá do rámca priameho či zástupného konfliktu centra so svojou perifériou. Čiže nielen z hľadiska našej historickej skúsenosti („geopolitickej logiky“ stredoeurópskeho priestoru), ale aj z hľadiska geopolitickej logiky ako takej, hrozbu pre periférne štáty predstavuje spravidla centrum – hegemón.

S pomerne vágnym konštatovaním, že NATO nepredstavuje záruku bezpečnosti, sa však v prípade spomínaných „branných“ organizácií spája rad extrémnych a navyše nekompetentných stanovísk. Napríklad „cigánska hrozba“. Nech by sme tento problém poňali akokoľvek akútne, predstava, že proti zbedačenému etniku, ktoré je záťažou, ale aj obeťou systému, by sme mali nasadiť akékoľvek ozbrojené zložky, je vyložene extrémistická, ale aj hlúpa. Prijatie takéhoto stanoviska by znamenalo naletieť na známu ideologický techniku prenosu systémovej kritiky na zástupný objekt. Tiež Maďarsko, ktorým tieto organizácie strašia, môže pre nás predstavovať a vždy predstavovalo hrozbu len ako nástroj zástupného vojnového konfliktu s hegemónom. Podobne je to s istou inklináciou k vojnovému Slovenskému štátu. Nielen, že ide o extrémny neoľudácky postoj. Ale je aj divné, aby organizácia, ktorá deklaruje snahu brániť suverenitu štátu, inklinovala k bábkovému štátnemu útvaru, ktorého režim „pozval“ okupačné vojská. O SNP v programe týchto organizácií nie je zmienka.

Celkovo možno povedať, že z hodnotového programu týchto branných organizácií sa dá vyčítať neoľudáctvo. To plní v rámci aktuálnej štátnej ideologickej doktríny systémovo-stabilizačnú funkciu. Na jednej strane diskredituje systémovú kritiku, ktorej prvky občas neoľudáci v obmedzenej podobe prezentujú. Na druhej strane nevystupuje priamo proti podstate systému, práve naopak, je antiľavičiarske, pričom etabluje rad ideologických techník, ktoré odvádzajú pozornosť od kritiky systému k rôznym zástupným témam.

Branné aktivity – správna myšlienka, ale zatiaľ nesprávna realizácia

Oficiálne médiá problém vznikajúcich branných organizácií reflektovali často nesprávne. Problém nie sú občianske branné aktivity, ktoré zatiaľ nemáme. Ale extrémistické, ktoré tu už sú. Vzťah medzi extrémizmom a potrebou ľudí brániť sa nie je taký, že uvedená potreba by bola atribútom extrémizmu. Naopak. Ak deklarovane občianske organizácie, ktoré umožňujú ľuďom uspokojiť danú potrebu, fungujú ako tykadlá extrémistických zoskupení, vťahujú normálnych ľudí do siete extrémizmu.

Ľudia do rodiacich sa branných organizácií spravidla nevstupujú z extrémnych pohnútok. U mladších je motiváciou pohrať sa v prírode so samopalom na dedka, ktorý bojoval v Povstaní. Neskôr môžu detské pohnútky prerásť do šľachetnejších motivácií ako organizovaná obrana spoločnosti. Proti týmto pohnútkam ťažko niečo namietať. Bez nich by nebolo odboja proti fašizmu. Bez takýchto pohnútok ľudí je spoločnosť neschopná obrany pred systémovými hrozbami. Je iróniou osudu, ak sa práve dnes ignorujú a dovolia zneužť viac či menej dobre maskovaným – neofašistom.

Branné aktivity by sa mali začleniť do občianskej spoločnosti. Nemá zmysel upierať ľuďom uspokojiť potrebu byť pripravenými brániť sa. Je to ich právo. Je nerozumné zakázať mladým prenášať si vlastné „hrdinstvo“ na príbeh svojho deda. Ide o to, aby ich motivácie nezneužili extrémisti. Organizácie, ktoré im umožnia naplniť určitú potrebu, by nemali odkazovať na príklad tých, ktorí proti nám v roku 1944 bojovali, ale na príklad Povstania. Nech sa hrá na svojho alebo kamarátovho starého otca partizána, a nie na vrahov z Kremničky. Ak sa zopakuje situácia, v ktorej bol kedysi jeho dedo, možno takisto zachráni Slovensko. Ak ich však budeme zosmiešňovať, úporne „začleňovať do systému“, alebo hlúpo potláčať, vytvárame iba podmienky na to, aby ich zneužili iní.

Povinnosť začleniť branné aktivity do občianskej spoločnosti je vecou štátu, ale aj a za takýchto okolností najmä občianskej spoločnosti. Nie je nijakým tajomstvom, že tu máme „oficiálnu“ a neoficiálnu, no o to autentickejšiu občiansku spoločnosť. Tá neoficiálna či kontraoficiálna sa rozdelila na dve časti. Jedna inklinuje k ľavici, druhá k neoľudáctvu. Niekde medzi nimi sa pohybujú nacionalisti. Je to, samozrejme, len schematické delenie. Problém je, že neoľudáctvo dostalo na Slovensku zelenú zo strany istých oficióznych kruhov, čo sa prejavuje aj v materiálnej podpore pre túto časť občianskej spoločnosti. Napriek pomerne malej podpore obyvateľstva pre tento smer sa sem pumpuje množstvo zdrojov, vďaka čomu môžu robiť väčšie veci ako tí ostatní. Lenže je to aj problém pasivity občianskej ľavice. Je dôležité, aby ľavica zobrala neoľudákom tie politické témy, ktoré sú v ich rukách veľmi nebezpečné. Napríklad pôsobenie zjavne extrémistických branných skupín sa môže rýchlo zmeniť na činnosť ozbrojených extrémistov. Pri ich aktivizácii môže byť veľmi ťažké zabrániť napríklad tomu, aby bolo Slovensko vojensky obsadené cudzími vojskami. Hlupáci s extrémnymi názormi, ktorí si myslia, že bránia Slovensko, môžu byť v skutočnosti politickým nástrojom jeho okupácie. To znamená, že určité aktivity by sme mali zobrať extrémistom a urobiť z nich riadne občianske iniciatívy.

Diskusia o obrane

Diskusia o obrane sa začala v Čechách a na Slovensku takmer súčasne a prakticky rovnakým spôsobom v čase eskalácie občianskej vojny na Ukrajine. Spustili ju vyjadrenia českého a slovenského ministra obrany o možnom zavedení základnej vojenskej služby. Argumentovalo sa tým, že „profesionálna“ armáda nemá dostatočný počet vojakov, proti čomu ťažko niečo namietať. Predstava bola tiež taká, že odvody by sa zaviedli „dočasne“ v čase vojny, čo je vyložene nekompetentné. Výcvik trvá u vysoko motivovaných a fyzicky zdatných ľudí niekoľko týždňov. Zmyslom prípravy obyvateľstva na obranu vlasti je vytvorenie aktívnych záloh, t. j. skupiny ľudí, ktorí sú pripravení brániť vlasť. Ako však ukázali skúsenosti s povolávaním brancov v tzv. Doneckej a Luhanskej ľudovej republike, aj na Ukrajine je obrana vlasti v podstate dobrovoľnou záležitosťou. Keď ide naozaj „do tuhého“ a počuť zvuky vojny, ľudia, ktorí aktuálne neprešli prípravou na boj, na takúto prípravu väčšinou ani nenastúpia. Dokonca aj vtedy, ak vo všeobecnej rovine uznávajú potrebu obrany vlasti.

V čase skutočnej krízy je u štátu veľkosti Slovenska takmer nepredstaviteľné povolávanie aktívnych záloh, nieto ich výcvik. Ako ukazujú naše skúsenosti, obrana vlasti sa spravidla realizovala ako občianska aktivita. V podmienkach nefunkčnosti oficiálnych politických štruktúr (1968), alebo dokonca v situácii (1944), keď tieto štruktúry pôsobili ako kolaboranti. Nebolo by to možné, ak by obyvateľstvo neabsolvovalo brannú prípravu. Vtedy to šlo vďaka všeobecnej brannej príprave na vojenčine. Dnes je nutné problém riešiť iným spôsobom.

Problémom úvah o zavedení odvodov je, že už nie je socializmus. Proste nie je možné, človeka vytrhnúť na niekoľko mesiacov či rokov z „normálneho“ života. Dokonca aj niekoľkotýždňová absencia by bola často neprijateľná. U mnohých by to malo fatálne finančné, kariérne a iné sociálne následky pre ich rodinných príslušníkov, alebo pre nich samých. Lenže ani reakcia zo strany kritikov úvah na tému vojenčiny nebola racionálna. Celá diskusia vlastne pripomínala ideologicky „zarámovaný“ diskurz, ktorého cieľom bolo odstaviť akékoľvek racionálne argumenty tým, že neprístojný primárny podnet („odvody“) poslúžil akoby opodstatnený dôvod na rovnako neprístojnú odpoveď (žiadne úvahy na tému obrany vlasti občanmi).

Je jasné, k čomu môže tento stav viesť a veliteľ NATO v Európe to dal najavo. Uvažuje sa tu o rozmiestnení „vojsk NATO“ v strednej Európe. Demilitarizácia cieľového priestoru materiálna a kultúrna je toho základným predpokladom. Lenže práve rozmiestnenie cudzích vojsk je stav, ktorému by sme mali zabrániť. Cudzie vojská vždy plnia iba politické ciele a funkciu obrany svojej vlasti. Obrana územia cudzieho štátu je pre ne prijateľná iba za podmienok, aké sú v súlade s cieľmi vlastného štátu. V dôsledku cudzej okupácie sa teda vždy prehlbuje politická závislosť, ktorá nemôže viesť k zaisteniu bezpečnosti. Cudzie vojská by zo Slovenska urobili cieľ prvého jadrového úderu v prípade vojny Západ – Východ.

Obmedzením súčasnej diskusie o obrane je aj to, že ju vedie politická generácia, ktorej skúsenosť s týmto problémom sa obmedzila na „otravnú“ vojenčinu za socializmu či v postsocialistickej ére. Celý problém je tak vnímaný iba ako téma „otravnej vojenčiny“. Ľudia postihnutí komplexom „otravnej vojenčiny“ vnímajú čokoľvek „zelené“ ako abnormalitu, ktorú sú ochotní akceptovať ako normálny spoločenský jav iba potiaľ, že niektorí jedinci nosia uniformu pre peniaze. Toto je prístupné ich referenčnému rámcu.

Lenže obrana vlasti má v skutočnosti veľmi málo spoločné s (otravnou) vojenčinou, „profesionálnou“ armádou, alebo akýmkoľvek iným „nosením uniformy“. Povinná základná vojenská služba je iba určitý spôsob, ako bola v istej dobe občianska spoločnosť začlenená do obrany vlasti a ako sa problém obrany riešil cez občiansku spoločnosť. Inak ako cez občiansku spoločnosť by sa tento problém nielen že nemal riešiť, ale v našich podmienkach sa vlastne ani iným spôsobom riešiť nedá. Potrebujeme zabrániť tomu, aby oprávnené potreby ľudí byť spôsobilí brániť, sa kolektívne nezneužívali extrémisti. Je však dobré aj to, aby bolo obyvateľstvo spôsobilé brániť sa pred systémovými hrozbami.

Z práva ľudí na obranu pred systémovými hrozbami nevyplýva právo mať doma samopal či rovno tank, ale iba spôsobilosť použiť ho v reálnej bojovej situácií. Zbraň mu môže odovzdať až legitímny subjekt, ktorý v danej situácií reprezentuje oprávnené nároky obyvateľstva. Ako ukazujú peripetie našej histórie, tým subjektom môže byť oficiálny režim, ale za istých okolností to môže byť iný de facto legitímny subjekt. Ale režim, ktorý pracuje na tom, aby ľudia neboli spôsobilí obrany, je prinajmenšom podozrivý.

Ak sa chceme vyhnúť vážnym problémom v budúcnosti, malo by dôjsť k určitému politickému prebudeniu, ale aj vzájomnej spolupráci tak na strane niektorých „oficiálnych“ štruktúr, ako aj na strane progresívnej časti občianskej spoločnosti. Je to tiež dobre mienená rada pre príslušníkov vznikajúcich branných organizácií, aby nenaleteli na snahu istých kruhov, zatiahnuť ich do siete neoľudáctva a extrémnych politických názorov. Ak by táto snaha bola úspešná, zrejme by sa veľmi skoro ukázalo, že značné finančné prostriedky, ktoré isté kruhy nalievajú do tohto ideového smeru, aj branných aktivít v rámci neho, sledovali istý účel. Týmto účelom zrejme nie je ani zabezpečenie kontinuálneho rozvoja spoločnosti, ani obrana vlasti.

Ilustračné foto: Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama