Lucia Grejtáková: Za dverami (Ísť, alebo nehybne stáť...)

Počet zobrazení: 3403


Pod týmto názvom predstavuje Mestská galéria v Galante na pôde renesančného kaštieľa výber z tvorby Mgr. art. Lucie Grejtákovej (1982). Po prvý raz tak v týchto prietoroch  umožňuje stretnúť sa s výsledkami tvorby mladej talentovanej autorky, ktorá je známa tým, že uplatňuje svoju výpoveď na pôde viacerýcxh disciplín (maliarstvo, kresba, design, multimédiá).


bratislava_6294_30x20cm_2013.jpgBratislava 6294, 30x20cm, 2013

Hovorí sa, že v umení jestvujú dva prúdy: jeden sa snaží podať vonkajší svet, ako ho vidíme, druhý sa sústreďuje na rozprávanie príbehov, približovanie predstáv. Jestvujú však aj iné prejavy, ktoré vychádzajú z jedného a vstupujú do druhého z týchto prúdov. Proces vstupovania a vystupovania z roviny reality do sveta vnútorných predstáv sa uskutočňuje akoby naraz. V istom čase. S takýmto faktom vstupovania a vystupovania v intenciách mixmediálneho obrazu a obrazu-objektu, s nezáväznym odkazom na príklad súčasných post- konceptuálnych východísk sa stretávame v tvorbe slovenskej výtvarníčky Lucie Grejtákovej, na pôde jej maliarskych reflexií, kresieb, objektov, mixmédií a multimediálnych realizácií.

Z biografie výtvarníčky len stručne: narodila sa v Prešove. Po skončení strednej školy študovala na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach v ateliéri kresby (prof. J. Haščák), dizajnu (prof. Uhrín, Blanski) a multimédií. V rokoch 2007 – 2008 absolvovala študijný pobyt Erasmus na Radomskej polytechnickej univerzite, fakulta umení (Poľsko) v ateliéri kresby a maľby (prof. Wróblewska), filmu, videa, fotografie a animácie. Pôsobila v USA, Prešove, Košiciach. Žije, tvorí a pracuje v Bratislave. Zúčastnila sa niekoľkých kolektívnych výstav, súťažných prehliadok a má za sebou vstupné samostatné výstavy. Šírka výtvarnej orientácie vniesla do jej prejavov rôzne črty a inšpirácie. Odpočiatku ju viedli k odklonu od  – dá sa povedať – zaužívaných „noriem vizualizácie“. Obrazy, kresby, objekty, ktoré vytvára, sú plné „opustenej“, zdanlivo nezaujímavej, „utajenej“ reality, ktorá odkazuje na skutočnú realitu niečoho konkrétneho. Človeka, prostredia, času.  


cesta_drot_retaz_ram_70x50_cm_2013.jpgCesta, drôt, reťaz, rám, 70x50 cm, 2013

Lucia Grejtáková nechce demaskovať dimenzie univerza, ani ich približovať v náročných, zložitých výtvarných realizáciách. Stačí jej pripomínať atmosféru, kde zohrávajú svoju úlohu detaily nevšednej všednosti. Ako, v akých intenciách sa toto pripomínanie uskutočňuje, odhaľuje symbolické pozadie premietnuté do výrazových prvkov jej diel, ktoré skutočnosť nekopírujú, ale reprezentujú. Vychádzajú z reality a voľnosť farebno-tvarových kreácií dosahovanú optikou objektívu fotografického prístroja korigujú prostredníctvom počítačovej grafiky. Vzniká tak nový systém obrazovej reči, ktorý nachádza definitívu v podobe tlačeného výstupu. Je to ako zber údajov, ktoré ostanú zafixované v jej pamäťovom albe. Sama si uvedomuje, že umenie je neobyčajne rozsiahle, pestré vo svojich prejavoch. Je ako chvíľkové mávnutie motýlich krídel, ktoré sa nám v jej prípade prihovára výsekmi z konkrétnej reality (popraskaných múrov domov, drevených zatvorených, uzamknutých brán, okien, nároží, pouličných lámp, striech, elektrických drôtov a komínov) pohľadom vynárajúcim sa akoby z neznámeho sveta. Pripomína vieru v poznanie, ktoré Paul Cézanne hľadal v stratenej múdrosti starých majstrov, v prírode – veľkej, jednoliatej koncepcii všehomíra. Lucia Grejtáková sa snaží tieto poznatky reaktualizovať, napriek (alebo vďaka) vyrovnávaniu sa s odkazmi z dejín umenia: vzdialenou logikou reliéfnych objektov Kurta Schwittersa, spacializmom Lucia Fontanu, Prounom El Lisstizkého, informelovým objektom, alebo asamblážovým tendenciám v tvorbe zahraničných a domácich umelcov 20. storočia. Snaží sa hľadať a objavovať vo svojej tvorbe vlastnú archetypálnu jedinečnosť. Na jednej strane v podobe „klasicizujúcej“ a symbolickej tendencie zobrazenia fragmentov budov, okien, brán, striech a komínov, pouličných lámp a i. vo farebno-tvarovej forme zodpovedajúcej „správne zvolenému uhlu pohľadu“ fotografického aparátu, alebo na strane druhej v podobe expresívnej výlučnosti, v dionýzovsky zmyslovom ošiali, prinášajúcom väčšiu mieru subjektivizácie ľudského osudu ako modelu tvorby, v dielach drôtených objektov-obrazov asamblážového typu. Oba tieto prístupy sa u nej prelínajú. Preto sa jej mixmediálne obrazy pripomínajúce skutočné predlohy – modely z reality, a drôtené objekty vzdialene nadväzujúce na bizarné príklady nefiguratívneho umenia, čerpajúceho z odkazu symbolizmu, metafyzického a fantazijného umenia – vyznačujú jednotným základom: vlastnou mierou sugestívnej imaginácie, a z toho prameniaceho nazerania na svet. Základné významové atribúty tvorby Lucie Grejtákovej sú koncipované na pozadí vlastného intelektuálneho zázemia, so zaujatím pre „vec“. V ich pozadí sa ozýva niečo z filozofie existencializmu, poznanie prameniace z autopsie súčasného človeka. Je to tvorba, ktorá  prináša zaujímavý príspevok do súkvetia súčasného výtvarného umenia na Slovensku, a predstavuje osobitý prejav v rozpätí našej mladej výtvarnej scény.


grejtakova_za_dverami_i_160x120cm.jpgZa dverami I, 160x120cm

Vo svojich drôtených obrazoch-objektoch Lucia Grejtáková neopakuje program Merz-Bild-u, rotoreliéfov či ready made, ani sa nimi priamo neinšpiruje. Ona len skúša „revitalizovať“, „oživovať“ spomienky na ne spôsobom, kde rozhodujúcou je realita sama o sebe, povýšená na obraz („image“) v konkrétnom aj filozofickom (zástupnom) význame. Platí to najmä pre kľúč – skutočný kus kovu vpletený do drôtenej osnovy pripomínajúcej pavučinu ciest, cestičiek vyšľapaných chodidlami človeka, ktorý tu bol v určitom čase na určitom mieste (genius loci). Nástroj na odomykanie a zamykanie v symbolickom význame slova, ktorý ostáva na jednej strane skutočným predmetom pripomínajúcim ready made, na druhej strane imitáciou, zástupným znakom onej „moci rozväzovať a zväzovať“ ľudské osudy, historické epochy a vstupy do veľkých či menších priestorov spomínaného genia loci v jeho objektívnom i subjektívnom význame. Autorka sa s ním pohráva, umiestňuje a premiestňuje ho v obraze a obrazových kresbách, ktorých dominantu tvorí jeho vizuálna podoba, a stáva sa integrálnou súčasťou onej pavučinovej siete (skutočnej, vypletenej z drôtu alebo kreslenej) ako ľudská stopa. A zároveň estetická realita, ktorá si dráždivosťou formy, jej prvkov kedykoľvek „zadá“ s brutalitou dneška. Kde deštrukcia je to jediné, čo ju identifikuje. Lenže deštrukcia (dekonštrukcia) nie je Grejtákovej programom, ani cieľom. J. Derridu vymenila skôr za J. F. Lyotarda. A dekonštrukciu (v zmysle dekompozície) formy obrazu, ktorý tvorí iba rám, ponecháva svojmu účelu. Náhodne, impulzívne, intuitívne vrství, viaže, prepletá oceľové nite, tenšie i hrubšie siločiary drôteného vlákna, ktorým mení vonkajšiu vizuálnu podobu sveta na vnútornú štruktúru objektu, a tá má svoj symbolický význam. Stáva sa spojením sveta skutočného (za obrazom) so svetom obrazu (vnútri diela), pričom oba sa navzájom dopĺňajú. Genius loci (pamäť miesta) sa tak týmto spôsobom zviditeľňuje v realite obrazu. Vďaka nej pociťujeme, dozvedáme sa náznaky príbehov o niečom, o niekom, kto tu bol dávno predtým, či len nedávno, myslel azda na to na čo my, a už tu nie je. Zmenil sa, zomrel... No zanechal po sebe stopu, „zviditeľnenú“ práve týmito obrazmi.

ten_spravny_ten_moj_ii_kresba_na_doske_60x50_cm_2013.jpgTen správny, ten môj II, kresba na doske, 60x50 cm, 2013

Lucia Grejtáková neobchádza drsnú tvár minulosti ani súčasnosti. Premieta ju do štruktúry z drôtu vypletaných, asamblážovo dotvorených (klince, ostré hrany rezaného plechu, strhnutá tkanina zrebného plátna alebo juty) a vrstvených obrazov. Pritom odpadky (yung culture) tu majú tiež svoje miesto. Podobne ako v bad painting, kde sú zložené zo skutočnej reality a votkané, vsunuté do reality imaginácie. Roztrhané plátna, prederavené, rozrezané, deštruované a znovu zošívané oceľovými stehmi, pripomínajúce alúzie na Lucia Fontanu alebo Alberta Burriho (vo vývinovej fáze rozbušky umenia druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia), to všetko má svoj význam. Sú to obrazy-objekty s kovovými stehmi, ponímané ako „vnútorné dvere človeka“, bariéra pred atakom dát, informácií, ktoré na nás dennodenne útočia takmer zo všetkých strán. Sú ako zamrežované drôtom, zatiahnuté ako žalúzie na oknách prienikov do sveta in – „za obrazom“. No divákovi je umožnené, aby bol aktíny, stal sa integrálnou súčasťou diela. Nech hľadá, skúma, identifikuje ten iný svet čoraz viac, nech blúdi, ale nachádza východiská, hoci pod tlakom – hrozbou, aká stojí, čnie pred nami z chaosu zmyslových dát, ktoré z nás dnes robia ľudí ovládaných a ovládajúcich. Grejtákovej deštruované plátna plné drsných zdrapov a zádrapov sú rovnako dráždivé (nepríjemné) ako deštruovaná realita, ktoré sa stáva bytím a domovom stále väčšej „väčšiny“ z nás. Qui prodens? Lucia Grejtáková sa pýta a hľadá odpoveď či odpovede na túto otázku. Umožňuje nám pritom poznať jednu z možností, ako sa na to všetko, čím žijeme a ako žijeme, môžeme pozerať. Pochopiteľne, je to jej pohľad. Predkladá ho vo svojich mixmediálnych obrazoch a obrazoch-objektoch, v priestore a na ploche. Spôsobom, odvolávajúcim sa aj na „klasické“ výtvarné disciplíny. S vedomím minulosti i obavou pred budúcnosťou.


ten_spravny_ten_moj_iii_drot_kluce_ram_55x43_cm_2013_.jpgTen správny, ten môj III, drôt, kľúče, rám, 55x43 cm, 2013,

Je to základňa, z ktorej vyrastá podoba výtvarnej reči Lucie Grejtákovej. Prostá, jednoduchá, poučená na odkaze európskej výtvarnej moderny, integrovaná so zmätenou situáciou tejto doby. Plnou akcelerácie zmien, siahajúcej po všetkom lákavom a krikľavom, čo ju spoluurčuje. Jej diela, to sú farebné, tvarové a materiálové konfigurácie inšpirované realitou, z ktorých vyvierajú na povrch osobité znaky vyvolávajúce v nás niekedy pocity nirvány, odkazujúce na skutočné udalosti, zážitky, ktoré stáli pri ich zrode. Vždy sa vracia k východiskovému bodu: je ním odhaľovanie skrytých priestorov ľudskej duše. Znamená pre ňu o mnoho viac, než hektická honba za niečím, o čom veľakrát ani nevieme, prečo to robíme. Sú odvodené z reality, pričom je prekvapujúce, koľko sa v nich odráža, vyskytuje interpretačných variant jednej témy. Sú plné metafor, nadsádzky, z ktorých sa vynára zvláštny stav ľudského vedomia pohybujúci sa medzi spánkom a prebudením. V tomto zmysle v nich ožíva divadlo bez klamstiev, pretvárky a egoizmu, s „tvárou“ človeka 21. storočia. Človeka  odcudzeného a odcudzujúceho, „prevaľujúceho sa“ životom aj s potrebnou dávkou cynizmu a arogancie. Pripomínajú poznámky pod čiarou, doplnené vlastnými úvahami. O pomere človeka a sveta.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984