Literárny týždenník 27 – 28/2016
streda 31. august 2016
Pavol Dinka: Férovosť...
„... onen etický princíp, pestovaný v človeku po stáročia, by nás mal v živote sprevádzať na každom kroku – vo vzťahu k rodine, priateľom, na pracovisku, vo všetkých sférach ľudskej činnosti, v politike, kultúre, umení, športe – prosto vždy a všade. V ostatnom čase akoby táto ušľachtilá vlastnosť zakrsla v pôde nevšímavosti, ľahostajnosti a odcudzenia. Žeby to bolo z nevedomosti, otupenia citov, narastajúceho individualizmu, egoizmu, absolútneho až nestráviteľného preferovania ja pred ty, vy, oni?“
Pripravujeme kongres slovenských spisovateľov
„V dňoch 22. – 23. septembra 2016 sa uskutoční pod značkou SK PRES a záštitou premiéra Roberta Fica v Trenčianskych Tepliciach Kongres slovenských spisovateľov, ktorý nadviaže na pamätný trenčianskoteplický kongres slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v roku 1936 s medzinárodnou účasťou a silným slovom v boji za mier, proti nastupujúcemu fašizmu. Organizátori tohtoročného podujatia – Spolok slovenských spisovateľov, SC PEN, Klub nezávislých spisovateľov, Klub literatúry faktu spolu s ďalšími organizáciami – chcú na stretnutí prerokovať otázky nášho kultúrnospoločenského života, no najmä postavenie literatúry a spisovateľa v súčasnej spoločnosti.“
(K téme prináša aktuálne číslo týždenníka príspevky Antona Hykischa, Lydie Romanskej a PavlaTomašoviča, ktoré odznejú na kongrese.)
Anton Hykisch: Spisovateľ v kníhkupectve (Kvalitná pôvodná literatúra v zajatí nadprodukcie kníh)
„Nemám účinný recept na to, aby slovenská tvorba získala lásku slovenských (a zahraničných) čitateľov. Neverím, že dnešné ťažkosti sa odstránia legislatívnymi predpismi. Žiadny zákon o knihe nenahradí ozajstné nové slovenské knihy, ktoré by si čitatelia obľúbili, lebo sa dotkli ich najhlbšieho vnútra, vypovedali ich tajné túžby, urobili by ich lepšími. Knihy, ktoré by boli lepšie a zaujímavejšie Ako tie ,zvonka‘.“
Pavol Tomašovič: Spisovateľ – cudzinec v dnešnej dobe
„Ak pred osemdesiatimi rokmi, vzhľadom na prevládajúce tendencie doby, cítili spisovatelia nutnosť zvolať kongres a upozorniť na nebezpečné javy spoločnosti, dnes môžeme konštatovať, že atmosféra našej spoločnosti má neuveriteľne podobné kontúry. Neistota, úzkosť, strach, anonymita, násilie. neschopnosť dorozumieť sa a pocit krivdy na všetkých úrovniach sociálnosti.“
Pavol Dinka: Umelec vskutku národný. K jubileám národného umelca Dr. Janka Blaha, prvého slovenského operného speváka
„V tomto roku si pripomíname okrúhle jubileá: narodenie aj úmrtie Dr. Janka Blaha (25. 9. 1901 – 24. 4. 1981), prvého slovenského operného speváka, skalického rodáka, syna známeho hlasistu Dr. Pavla Blaha. Na našom speváckom nebi žiaril v 20. storočí vyše štyridsať rokov. Bol to umelec vskutku národný, zbožňovali ho milovníci krásnych árií, ale i ľudových piesní, ktoré interpretoval nenapodobiteľným spôsobom. Svojím veľkým talentom prekonal slovenské i regionálne hranice a pevne zakotvil v európskych rozmeroch.
Jubilujúci Juraj Sarvaš v rozhovore s Janou Borguľovou: Život naplnený poéziou
„Na duševnú vzpruhu si často beriem výroky alebo verše tých najväčších osobností národa. Tie ich múdrosti nie sú náhodné. Štúr v liste Alžbete Ostrolúckej píše: „Ak sa človek od svojho životného poslania odkloní, ocitá sa v rozpore so sebou samým.“ Priznám sa otvorene, že okrem mnohých existenčných a duševných peripetií mal som aj veľké ťažkosti zdravotného charakteru. Herec však nesmie dávať na obdiv svoje choroby. Musí vyzerať dobre, sviežo a pôsobiť optimisticky. No a čo ma ešte drží pri sile? Hory, slovenské hory a ich bystriny... A ľudia! Ich srdečnosť, ich priazeň, ich láska!“
Anna Dudášová, slovensko-srbská poetka, prozaička a prekladateľka v rozhovore s Etelou Farkašovou: Umenie mi vypĺňa bytie
„... verím v poslanie a moc poetického slova, pravda, ak je úprimné, ak má v sebe osobnú a ľudskú pečať... Pre mňa je často dôležitejšie napísať dobrú báseň, prozaickú myšlienku než siahnuť po kúsku chleba! Básnik má v sebe hľadačského ducha, je to veľký tulák plný snov, v ktoré verí a pripisuje im veľký význam, keby tak nerobil, nebol by básnikom. A práve to ho napĺňa, je to, akoby sa vybral na cestu za slobodou, unikal zo zovretia skutočnosti...“
Peter Valček: Pod dáždnikom verša krvavým. Esej o smrti mladého básnika
„Spomínam, ako som päťročného Róstika na kolenách hojdal. Rovesník môjho syna.
Základný životný bol vtedy, s Jurijom, Róstikovým otcom, v onom pre Rusko fatálnom deväťdesiatom prvom: tých dvoch treba pobratať!
Už sa nestane. Rostislav Jurievič Pančenko je mŕtvy. Ako keď odtrhnete strapec hrozna a z jeho krvi vznikne víno, zreje. Len básne zostali a zrejú a budú zrieť. Akoby smrťou básnika, ani nie tridsaťročného, novým životom ožil jeho verš: – Pamodaj večnej skazy, Vaša Nesmrteľnosť, Kostejevna s kosou!“