Literárny týždenník 11 – 12/2014 – odporúčame

Marek Hrubec, politický filozof  v rozhovore s Pavlom Dinkom: Príprava na spoločenskú zmenu
Často sa stretávame s tým, že ľudia vyslovujú nespokojnosť so stavom politiky a ekonomiky, no zároveň jedným dychom dodávajú, že nejestvuje nijaká celistvá alternatíva k súčasnému kapitalizmu. Áno, tvrdia, objavujú sa čiastkové návrhy na sociálne zmeny, ale to je málo – absentujú komplexné pohľady na spoločenský vývoj, a ak sa objavia, kĺžu iba po povrchu. Politická filozofia a sociológia by mali verejnosť presviedčať o opaku: „Fakt, že globálny kapitalizmus počas krízy skolaboval a zatiaľ ho nič iné nevystriedalo, je výbornou príležitosťou na sformulovanie spoločenskej alternatívy.“

Etela Farkašová v dokončení eseje Etudy o pamäti
Názor, že o históriu (a teda ani o pamäť spoločenstva) sa nemusíme zaujímať, nemusíme sa k nej vracať, pretože sa nás to už netýka a múdrejšie, efektívnejšie ako strácať čas anachronizmami by bolo obrátiť pozornosť na prítomnosť, resp. budúcnosť, je veľmi alibistický, veľmi egocentrický. Spravidla sa spája až s panickým únikom do výlučnej prítomnosti; tento prézentizmus – ako absolutizácia aktuálne prežívaného času vytrhávaného zo súvislostí, z väzieb s minulosťou, a aj s víziami budúcnosti – je dôsledkom intelektuálnej pohodlnosti, ale aj malej odvahy prevziať za to, čo a ako žijeme, osobnú zodpovednosť.

František Škvrnda: Nejasnosti vo svetovej politike po Kryme
Nevieme, akú farba bude po čase symbolizovať ďalšiu „revolúciu“ na Ukrajine a jej vízie. Zatiaľ to vyzerá tak, že pôjde zrejme o revolúciu tmavšiu – či už čiernu, ktorá vznikla z dymu pálených pneumatík, alebo hnedú, ktorá vychádza z mimoriadnych aktivít neonacistických skupiniek. Realita je, žiaľ, zatiaľ ešte temnejšia i surovšia.

Roman Michelko: Posun moci do skupiny krajín BRICS

Gabriela Rothmayerová: O dvoch kňazoch a ich láske k blížnemu
(Všetky moje deti, réžia Ladislav Kaboš; Arcibiskup Bezák, zbohom, réžia Oľga Záblacká)
Po premietaní filmu Všetky moje deti som v kine zažila čosi nevídané: spontánny potlesk divákov. Myslím si, že zaslúžený. Práve teraz majú filmoví fanúšikovia možnosť oba filmy porovnať. Azda aj osud a príbeh týchto dvoch kňazov, ktorý už dávno nie je iba ich vlastný. Premieta sa do nich vnímanie sveta tých, ktorých chtiac-nechtiac reprezentujú. Vo filme Oľgy Záblackej zachytáva oko kamery okrem hlavného hrdinu aj politikov. Procházku, Radičovú, Mikloška. Vo filme Ladislav Kaboša ich niet.

Milan Polák: Jednostranný filmový pohľad na kauzu Bezák
(Arcibiskup Bezák, zbohom, réžia Oľga Záblacká)
Nevedno, či arcibiskup Bezák film videl, či sa dobre cíti v tomto type publicity a či súhlasil s jeho výsledným tvarom, ktorý podistým mu môže viac poškodiť ako pomôcť. Vieme z rozhovoru v tlači s ním len to, že si pochvaľoval prácu počas nakrúcania filmu, pričom sa mu vraj páčilo, že nepočul ani jedno hrubé či vulgárne slovo. To však nemalo veľký vplyv na výsledok jednostranne zaujatého, štýlovo nesúrodého, tendenčného a bulvárne povrchného filmu.

Milan Polák: Autor hier s mravným a ekologickým zameraním
(Ján Solovič, jeden z najvýznamnejších slovenských dramatikov druhej polovice 20. storočia, so dožíva 80. rokov)
V roku 1984 uviedlo SND Solovičovu veselohru Peter a Pavel (o fiktívnej návšteve cára Petra Veľkého v Bratislave), ktorá mala ešte aj v roku 1989 veľký divácky úspech a jej predstavenia boli dlho dopredu vypredané. Napriek tomu vtedajšie revolučné vedenie činohry SND inscenáciu so skvelými hereckými výkonmi stiahlo z repertoáru. Bol to signál aj pre ostatné slovenské divadlá, aby sa „spamätali“, že nastal čas, keď sa treba nejako inak otvárať svetu. Od toho času sa začal písať takmer programový odklon profesionálnych divadiel od pôvodnej slovenskej drámy a príklon ku komerčnému a bulvárnemu repertoáru, čo v podstate trvá až dodnes.

Michal Horecký: Ján Lenčo
Ako povedal, súdruhovia  nesprávne pochopili význam jeho knihy Didaktická kronika rodu Hohenzollerovcov. No tí, ktorí ho zo strany vylúčili, tvrdili, že najmä preto, lebo im na previerkovej komisii strašne vynadal do hlúpych a obmedzených boľševikov, a aj preto, že poslal 21. augusta 1968 zo žilinskej pošty telegram čínskej vláde s textom: „Obsadili nás súdruhovia z Varšavskej zmluvy, príďte nás zachrániť, súdruhovia.“ Ján Lenčo bol principiálne vždy v opozícii, čo sa ukázalo necelý rok po zamatovej revolúcii, keď azda ako jediný vstúpil do vtedy nepopulárnej KSS.

Jozef Čertík: Neskorý zber Evy Štolbovej
A tak sa vždy, keď čítam Tatarkove texty, pýtam, v čom je ťažisko prozaika a esejistu Tatarku: naozaj je v tom, čo napísal a robil do roku 1968, alebo v tom, čo napísal a robil po roku 1968? Podľa mnohých je Tatarkovo ťažisko v tom, čo robil a písal po roku 1968. Podľa toho, čo som čítal a poznám, si myslím, že ťažisko Tatarku je v tom, čo napísal do roku 1968, to, čo napísal po roku 1968, už nie je koncentrátom, skôr zrieďovaním, preštylizovávaním a prerozprávaním napísaného do roku 1968.

Blažej Petrus: Dôsledky volebných téz Andreja Kisku