Literárna Banská Bystrica v kontexte „legendárnych“ šesťdesiatych rokov 20. storočia

Počet zobrazení: 3823

j._lomencik.jpgV práve prebiehajúcom druhom desaťročí 21. storočia si každým rokom pripomíname polstoročný odstup od šesťdesiatych rokov 20. storočia. Toto desaťročie vo vtedajšom Československu predstavuje významný kultúrny rozvoj vo všetkých druhoch umenia. S odstupom rokov sa viacerí vtedajší aktívni účastníci zhodujú v tom, že to v tomto smere boli „zlaté 60. roky“. Uvedené sa na Slovensku napr. v slovesnom umení výrazne prejavilo aj na osi centrálne – regionálne. Príspevkom chcem sprítomniť aspoň časť z literárnych aktivít tohto desaťročia v meste pod Urpínom – Banskej Bystrici.

Literatúra vyrastá z umenia, ktoré po stáročia vytváral ľud. Inšpiruje sa v ňom nachádzaním večných hodnôt, ktoré tvorivé osobnosti pretavujú prostredníctvom špecifických tvarových prostriedkov v časopriestore do podoby slovesných prejavov. K zrodu plnohodnotného literárneho života v istom historickom čase na konkrétnom teritóriu napomáhajú i kultúrne a školské inštitúcie, ktoré vytvárajú živnú pôdu pre život literárneho organizmu predstavovaného originálnymi osobnosťami.

matuska.jpgVýznamné literárne obdobie pre Banskú Bystricu sa v 20. storočí vytvorilo pôsobením osobností ako Ľudo Ondrejov, Ján Rob Poničan, Alexander Matuška, Andrej Plávka, Peter Karvaš, Ján Bodenek a ďalších, ktorí odtlačili svoju literárnu tvorivosť do povstaleckého času, keď Banská Bystrica ako stredisko slovenského odporu voči fašizmu stala sa v širšom ponímaní i kultúrnym centrom. Vyžarovali z neho vývinové podnety aj pre celonárodnú literatúru. Slovesné umenie sa odtiaľto šírilo nielen tlačeným slovom (napr. denník Pravda, Bojovník, Čas; satirický a informatívny Útok; týždenník Nové slovo), ale i éterom prostredníctvom vysielania Slobodného slovenského vysielača (literárne a dramatické pásma, satirické montáže a i.). Básnik Andrej Plávka vo svojich pamätiach – Smädný milenec (1971) – píše o plamenných debatách v povstaleckej Banskej Bystrici takých osobností ako Ondrej Pavlík, Samo Takáč, Gusto Pavlovič či Alexander Matuška a Michal Chorváth. V centre vojensko-politického zemetrasenia rozvíjali novú koncepciu literatúry a v širších súvislostiach i kultúry na Slovensku. Tieto skutočnosti rozhodli aj o konaní prvého zjazdu slovenských umelcov a vedeckých pracovníkov 27. a 28. augusta 1945 v Banskej Bystrici. Z iniciatívy vtedajšieho povereníka Slovenskej národnej rady pre školstvo a osvetu Ladislava Novomeského si zjazd kládol za cieľ nielen zjednotiť snahy slovenskej inteligencie v obnovenej slobodnej Československej republike, ale predovšetkým vytvoriť priestor pre tvorivý rozvoj ľudského ducha. Medzi delegátmi boli výrazné osobnosti slovenskej literatúry, napr.  Rudo Brtáň, Michal Považan, Ján Kostra, Peter Karvaš, Štefan Žáry, Ján Smrek, Fraňo Kráľ a iní.

+ + +

jablka_plne_hviezd.jpgDruhé obdobie, kedy Banská Bystrica prekročila územie regiónu a vkročila do širšieho celoslovenského literárneho kontextu, možno vznešene nazvať „hviezdna doba banskobystrického literárneho neba“, poeticky vyjadrením spisovateľa Andreja Chudobu „zlatý literárny čas v striebornom meste“ alebo prozaicky „banskobystrické literárne šesťdesiate roky“. Fungovaniu tvorivého literárneho „kvasenia“ napomohla silná kultúrno-spoločenská základňa, ktorú predstavovali organizácie, ako už existujúce Štúdio Československého rozhlasu, regionálny denník Smer a spoločenskovedné pracoviská na Pedagogickom inštitúte, od roku 1964 Pedagogickej fakulte. K tomu je potrebné pridať Krajské bábkové divadlo, novozaloženú Operu Divadla Jozefa Gregora Tajovského, ale najmä v roku 1960 vzniknuté Stredoslovenské vydavateľstvo spolu s novozaloženou stredoslovenskou odbočkou Zväzu slovenských spisovateľov. V týchto inštitúciách sa v tom čase stále viac presadzovali mladí ambiciózni umelecky založení intelektuáli. V srdci Slovenska tak vznikla prirodzená opozícia voči bratislavocentrizmu v literárnom dianí. O akceptovaní tejto pozície svedčí vytvorenie priestoru v  mesačníku Mladá tvorba (1964, č. 10) autorom zo stredného Slovenska.

praskanie_krvi.jpgV priebehu šesťdesiatych rokov sa literárny život točil hlavne okolo Stredoslovenského vydavateľstva (1960 – 1971), ktoré podľa literárneho vedca Zdenka Kasáča „v literárnom živote Banskej Bystrice a celého regiónu vykonalo záslužnú prácu najmä tým, že zaktivizovalo široké spektrum miestnych a krajových autorov a umožnilo im publicitu“. Okrem knižných publikácií podnecovalo záujem o literárnu tvorbu mladých aj na stránkach literárnej revue Rozkvet (v r. 1961 vyšli 4 čísla v rozsahu od 95 do 184 strán). V nasledujúcich troch rokoch nastalo síce kolektívne odmlčanie, ale individuálne vystúpenia priniesli svoje plody v podobe básnických debutov Zlaty Solivajsovej Jablká plné hviezd (1962), Jozefa Mokoša Praskanie krvi (1962), Mariána Kováčika Súradnice (1963), Viliama Marčoka V čase odletov (1963). Kolektívna prezentácia tvorby mladých autorov sa obnovila na stránkach Stredoslovenského almanachu (1964) v redakcii Jána Bodeneka s podnázvom Z tvorby mladých autorov. Snahu o originálnejšie kolektívne vystúpenie si v druhej polovici 60. rokov zobral do rúk tandem Ladislav Šimon – Milan Jurčo. Vytvorili „nemanifestačnú“ (M. Kováč) Siluetu (vyšli len dve čísla – 1967 a 1968) – občasník pre tvorivé individuality spisovateľov, ale i výtvarníkov, hudobníkov, literárnych vedcov, novinárov. Cieľom bolo neformálne, neschematicky prezentovať umelecko-intelektuálny potenciál, ktorý otvorene vstupoval do polemík nielen v úzko regionálnom, ale i celoslovenskom rámci. Ani takéto zastrešovanie relatívne širokej palety umeleckých osobností však nikdy neprinieslo ich vystúpenie ako kompaktnej literárnej skupiny s vlastným estetickým programom. Napokon Ladislav Šimon to vyjadril slovami: „Radšej sme neformovali konkrétny program, ale sme sa spoliehali na diferencované kryštalické procesy. I tak sa ukázalo, že sa naše predstavy potom v mnohom odlišovali od skutočnosti...“ Tento výrok len potvrdzuje prítomnosť výrazných originálnych osobností s vlastným literárnoestetickým programom. Svojou tvorivou aktivitou sa stali rovnocenným partnerom bratislavskému literárnemu centru, ba v istom zmysle predstavovali svojráznu alternatívu s „... ambíciou stať sa akýmsi druhým literárnym a umeleckým centrom Slovenska“ (J. Borguľová).

V súvislosti s vtedajším významným podielom Banskej Bystrice na literárnom dianí na Slovensku sa dosť výrazne viedla aj polemika o regionalizme v literatúre a vzťahoch medzi literárnym centrom a perifériou. Na dobovo aktuálne otázky literárnej regionalistiky reagoval literárnovedný seminár Literatúra a domov (konal sa 23. septembra 1966 v Banskej Bystrici), na ktorom sa účastníci zhodli, že pojem regionalizmu v literatúre a v literárnej historiografii sa nemá stotožňovať s menšou náročnosťou, okrajovosťou a priemernosťou.

+ + +

Z osobností, ktoré výrazným spôsobom prispievali do literárneho diania v Banskej Bystrici v uvedenom období možno uviesť aspoň niektoré.

o_modrej_labuti.jpgZjednocujúcim stredom banskobystrických literárnych siločiar bola osobnosť Mikuláša Kováča (1934 – 1992), lebo mimoriadnou komunikatívnosťou pôsobil neformálne, so zmyslom pre zdravú iróniu a humor. Podľa spisovateľa Dušana Dušeka „... poznal všetkých ostatných a všetci ostatní poznali jeho (...) bdel nad ich robotou, aj keď o tom nevedeli, ba mal aj krídla, aby ich rozprestrel na ochranu“. Jeho vstup do literatúry v čase úsilia o reštauráciu tzv. autentickej spoločenskej hodnoty v umeleckom texte, v čase proklamovania návratu lyrického subjektu do básne bol vítaný a predstavoval, ako to konštatovala kritika, dosiahnutie vrcholovej línie. Kováčova poézia prišla do nepokojného víru čias s pravdou krehkého a neraz zraniteľného života. Možno i preto, lebo za jej výrazom bola istá fakticita Kováčovej púte prežitá v bezprostrednom kontaktovaní sa s ľuďmi, ale i celou prírodou. Všetko to, čo existuje pred básňou, bolo späté predovšetkým s „jeho mestom“ – Banskou Bystricou. Takto predovšetkým, ako básnik so silným humanistickým posolstvom, je zafixovaný vo vedomí literárnej a širokej kultúrnej verejnosti. Už menej je známa jeho literárna publicistika obsahujúca úvahy a glosy na aktuálne literárne i mimo literárne témy. V doterajšom recipovaní Kováčovej literárnej tvorby sú takéto úvahy o literatúre a vôbec živote všedného dňa v intenciách relativity vesmírneho času niečím „v ofsajde“. Pritom v nich dokresľuje isté detailnejšie obrysy na mape svojej poézie. Filozofickú orientáciu lyrickej povahy odhaľujú teda nielen zašifrované „utajené“ myšlienky vyrozprávané v básnických obrazoch, ale aj názory a postoje, napomáhajúce identifikácii semiotického obrazu Kováčovej poetiky, vyslovené v publicistických prejavoch prostredníctvom poetických a filozofických reflexií o poézii, o slovenskej poézii, o poézii vlastnej a význame poézie vôbec.

bodenek.jpgS mestom na brehu Hrona spojil pohnuté životné osudy i spisovateľ Ján Bodenek (1911 – 1985), v ktorého centre literárneho záujmu bol človek s negatívnymi i pozitívnymi stránkami. V prozaických knihách tvorivo hľadal odpoveď na otázku, kam tento človek speje, k čomu, o čo sa snaží, čo prežíva, ako prežíva a pod. Toto boli ústredné zdroje, ktoré umelecky presvedčivo spracúval od vstupu do literatúry. Popri estetických zreteľoch tak sledoval aj aspekty morálno-výchovné a spoločenské, ktoré si priniesol z rodičovského domu železničiarskych Vrútok a stali sa mu celoživotným meradlom. Po polstoročí strávenom v rodnom Turci sa v marci 1963 presťahoval do Banskej Bystrice. V tom čase to bolo z existenčnej nevyhnutnosti, lebo v Martine nemohol nájsť zamestnanie po tom, čo vydavateľstvo Osveta v súvislosti s vydávaním slovenského náučného slovníka „rozkúskali“ (Ján Bodenek). Bystrica mala v jeho srdci osobitné miesto pre horúce nádeje, ktoré v nej prežíval v septembri a októbri roku 1944. Čosi z povstaleckej klímy naplnenej vierou vo víťazstvo dobra, humanizmu, civilizácie nad zlom, barbarstvom a zaostalosťou sa pokúsil zachytiť v zbierke noviel Z vlčích dní (1947). Po nej mal i väčšie plány s povstaleckou tematikou, ktoré pre rozličné objektívne i subjektívne príčiny sa neuskutočnili. V spisovateľskom živote prišla v nasledujúcich rokoch dlhšia pauza zavinená preťaženosťou v úrade. S odstupom času jej zdrojom boli aj isté javy, ktoré v päťdesiatych rokoch vyrážali dych a pero z ruky. S novou vierou v budúcnosť potom písal zbierku poviedok Medzi nami (1967) a román Vina (1968) v banskobystrickom prostredí, kde sa stal redaktorom pôvodnej tvorby v Stredoslovenskom vydavateľstve. Nová Bodenkova viera v budúcnosť sa ani v Banskej Bystrici nenaplnila, pretože začiatkom sedemdesiatych rokov ho zastihla „druhá vlna boľševizmu“ v podobe „konsolidácie a normalizácie“ pomerov po roku 1968. V čase, keď v Stredoslovenskom vydavateľstve vyšla „inkriminovaná“ kniha Zlaty Solivajsovej, stál na jeho čele. Odstránili ho „decentne“, pre väčšinu verejnosti ticho.

plintovic_zary.jpgLiterárne dianie v 60. rokoch ovplyvňoval aj literárny vedec Ivan Plintovič (1923 – 1997), v ktorom sa vzácne spájalo racionálne s emocionálnym do obdarenia a obdarúvania nevšednou ľudskosťou. Do metropoly Pohronia prišiel roku 1951 ako stredoškolský učiteľ zahĺbený do slovesného umenia, ktorému upísal dušu už v detstve strávenom v „turčianskej záhradke“ – pochádzal z obce Bodorová v hornom Turci. Počúvaním rozprávok dobrej matky prijímal citové semiačka, ktoré začali klíčiť už v študentskom veku do podoby básní (napr. Doma, Čas lámal konáre) a v zrelom veku priniesli úrodu v esejisticky ladených literárnovedných štúdiách o slovenskej literatúre 19. a 20. storočia. V zázračnom svete literatúry hľadal odpovede na večné existenciálne otázky života. Záľuba k literatúre sa prelínala i s jeho pedagogickou prácou vysokoškolského učiteľa od roku 1954 na Vyššej pedagogickej škole, neskoršie Pedagogickom inštitúte, potom Pedagogickej fakulte a napokon Fakulte humanitných a prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Literárnovednú činnosť začal hlbším pohľadom do básnických diel štúrovcov Sama Chalupku a Andreja Sládkoviča, ktorých životné osudy sú bezprostredne späté s pohronským regiónom. Ako k živým prameňom a trvalým hodnotám slovenskej literatúry minulosti sa k nim vrátil aj po rokoch v esejistických štúdiách Dva medailóny (1988). V druhej polovici 60. rokov zameral literárnoteoretické aktivity na žánrový druh dedinskej poviedky prostredníctvom prozaického diela Martina Kukučína. Výsledky výskumu tvorili jadro jeho habilitačnej práce K niektorým otázkam Kukučínovej a slovenskej postrealistickej prózy (1969). Z poetického sveta mu učaroval najmä nadrealistický básnik Štefan Žáry, pretože v jeho básnickej tvorbe sa vzácne snúbila jednota pravdivého a krásneho, spontánneho aj intelektuálneho. Cez interpretačné sondy jeho mnohotvárnej a mnohostrunnej poézie sa pokúsil Ivan Plintovič ukázať i vývinové cesty, peripetie, zákruty slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia. Výsledkom literárnoteoretických úvah bola publikácia Básnická tvorba Štefana Žáryho (1967).

+ + +

V banskobystrickej literárnej „vyhni“ začali v 60. rokoch 20. storočia podkúvať svojho Pegasa mladí spisovatelia Osvald Zahradník, Peter Kováčik a Ladislav Ballek, ktorí sa však začiatkom 70. rokov presťahovali do Bratislavy.

zahradnik.jpgPre Osvalda Zahradníka (1932) príchod do Banskej Bystrice znamenal druhý vstup do mesta. V tomto meste prežil detské roky a vychodil tu ľudovú školu a štyri nižšie triedy gymnázia. Potom si so svojím životom zaexperimentoval, ale pre pozíciu neskoršieho úspešného dramatika to malo svoje opodstatnenie. Arzenál skúseností, poznatkov a zážitkov nazbieraných do Zahradníkových „Kristových rokov“ dostal zelenú pre dramatickú fantáziu práve v banskobystrickom prostredí rozhlasu umocnenom kultúrnou atmosférou mesta. Praktická režisérska činnosť mu vytvorila živnú pôdu pre neskoršiu realizáciu vlastných rozhlasových hier. Do autorského debutu režíroval okolo dvadsať hier domácich, ale najmä svetových autorov. Neustálym získavaním nových skúseností v práci s rozhlasovým slovom dospel k rozhodnutiu, že dramatickou prvotinou bude rozhlasová hra. Pod Urpínom napísal a odvysielal šesť rozhlasových hier, ktoré z časového hľadiska predstavujú prvé obdobie jeho tvorby (1968 – 1971). Zahradníkove hry sú citlivými sondami do ľudských vzťahov. Zaujíma ho vnútorný život jednotlivca vytváraný vplyvom reálneho sveta. Usiluje sa preniknúť do osudov obyčajných ľudí v konkrétnom prostredí. Spoločnou črtou väčšiny hier je komornosť v obsadení postáv, ale i v námetoch.

Peter Kováčik (1936) po ročnom pôsobení v Stredoslovenskom vydavateľstve (ako literárny redaktor) zakotvil v rozhlasovom krajovom štúdiu, kde s O. Zahradníkom vytvorili produkčnú skupinu označovanú ostatnými familiárne „KOZA“ (začiatočné slabiky priezvisk Kováčik a Zahradník). Pod patronátom Jána Bodenka debutoval v Stredoslovenskom vydavateľstve knihou poviedok Portréty (1964), v ktorej sa predstavil ako človek, ktorý nielenže vie pozorovať ľudí a vydávať o nich svedectvo, ale vie ich osudy aj spolu prežívať a vie sa pozrieť svojim postavám aj „pod kožu“. Jeho pohľad na svet prechádza hlbokou prizmou humánneho cítenia, z ktorého vyplýva britká kritika o ľuďoch. Z tohto uhla pohľadu na svet vychádza mimoriadne silný mravný náboj, ktorý majú všetky Kováčikove poviedky. Po debute bola druhá kniha noviel Široká cesta k perníkovej chalúpke a Kára pod názvom Kráľ môže všetko (1966) myšlienkovou a predovšetkým umeleckou hodnotou. Peter Kováčik sa totiž priam vášnivo započúval do boľavého subjektu, vystaveného najrozmanitejším vonkajším náporom. Tu prorocky predznamenal vonkajší nápor na svoju osobu, keď pre politické postoje za situáciu po auguste 1968 musel z pozície literárneho redaktora rozhlasu odísť. Zamestnal sa ako odborný pracovník Literárneho a hudobného múzea. Situácia začiatkom 70. rokov sa napokon vyostrila natoľko, že Peter Kováčik sa presťahoval do Bratislavy.

ballekzlaty_stol.jpgV tom čase odišiel i prozaik Ladislav Ballek (1941 – 2014), ktorý dusivú atmosféru „času odletov“ opísal v knihe Zlatý stôl: „Nebyť čias po auguste 1968, mne neprívetivých, žijem v tom meste dodnes. Nakoľko prevrátili sociálnu a duchovnú podobu tohto príťažlivého centra, že som jedného dňa roku 1972 nocou zmizol do Bratislavy, nevediac ani, kde zložím hlavu nasledujúcu noc. Nedalo mi to – synovi strážcu hraníc, naozaj – zmieriť sa s okupáciou svojho domova, a štátna správa v meste pri Hrone, ako sa mi videlo sa s ňou vyrovnávala akoby ľahšie než iné inde... A začínal som odznova.“ Ladislav Ballek prišiel do pohronskej metropoly ako osemnásťročný (1959) študovať učiteľstvo na Pedagogickom inštitúte. Po skončení pracoval v rozhlase a denníku Smer. O živote vo vtedajšej Banskej Bystrici v spomínanej knihe napísal, že „... sa odvíjal vo viacerých uhloch: fakulta a profesori, na ktorých nezabúdam, rozhlas, v ktorom som prešiel od Rádia mladých po Rádiovíkend, Smer, vydavateľstvo, ihriská od Ľupče po Zvolen, galéria, ateliéry, škola umenia, kde som načas vyučoval maľbu, kaviarne, Hungária a Národný dom predovšetkým, cesty krajom, horami, salašmi, bábkové divadlo, tam jedno z najlepších miest umenia, scény najmä mojich generačných druhov. Tu sme sa stretávali, hovoriac do úmoru najčastejšie o knižkách...“.

+ + +

hruz_dokumenty.jpgV 60. rokoch vstúpili do slovenskej literatúry aj autori, ktorí za svoje občianske postoje k augustovým udalostiam 68. roku boli kruto potrestaní. V ich umeleckom živote to znamenalo zákaz komunikácie s čitateľom prostredníctvom vydávania kníh. Bol to banskobystrický rodák Pavel Hrúz a Zlata Solivajsová, rodená Vincúrová, ktorá sa prisťahovala do Banskej Bystrice v roku 1946.

Zlata Solivajsová (1922 – 2010) v rodinnom prostredí Nitrianskej Blatnice si našla zásluhou matky vzťah ku slovu prostredníctvom rozprávkových knižiek a čítaním romantickej a realistickej literatúry. Tým získala vzťah k umeniu, ktorý sa neskoršie premietol do túžby písať. Po bohatom časopiseckom publikovaní (Mladá fronta, Rozkvet, Smer, Kultúrny život, Slovenské pohľady) v 50. rokoch s vlnou mladých slovenských básnikov sa predstavila literárnej verejnosti knižným debutom Jablká plné hviezd (1962). Básnická zbierka priniesla jemnú lyrickú výpoveď asociatívnej poetiky. V podobnom duchu pokračovala i v druhej básnickej zbierke Vyhnanie z raja (1967), v ktorej tematicky prezentovala partnerský vzťah lyrickými príbehmi s pointou. Po poetických spovediach duše sa rozhodla napísať rozprávkovú knižku Kľúče od každých dverí (1971), ktorá sa stala osudovou pre jej ďalší umelecký, ale i občiansky život. Nevôľu vzbudila najmä rozprávka Abeceda pre obludy, ktorá priniesla alegorický príbeh o tanku ničiacom mladé výhonky duba – dubčeky. Nasledovalo prenasledovanie a skoro dvadsaťročná spoločenská izolácia.

Prozaik Pavel Hrúz (1941 – 2008)) už knižným debutom Dokumenty o výhľadoch (1966) sa prejavil ako „problémový“ autor, ktorý v kontexte slovenskej literatúry, aj napriek dvadsaťročnému zákazu publikovať, si vyslúžil dominantné a výnimočné postavenie, pretože nemá dvojníka. Jeho umelecké videnie v stvárňovaní reality bolo od samotného začiatku iné než u väčšiny vtedy nastupujúcich autorov. Výrazne sa to prejavilo v druhej knihe Okultizmus (1968) na rovine tematickej, keď ho každodennosť zaujímala aj v zmysle spoločenských problémov.

Spomedzi osobností vtedajšieho banskobystrického literárneho prostredia si osobitné miesto zaslúži literárny vedec Zdenko Kasáč (1924). Mimoriadne tvorivou a plodnou prácou harmonicky umocnenou ľudskou noblesou i prirodzenosťou sa zaslúžil o udržanie literárneho pulzu mesta aj v kritických 70. rokoch. Napokon aj jeho zásluhou sa v 90. rokoch podnetne opäť nadviazalo na pokrokové tradície šesťdesiatych rokov. Patrí k zakladateľským osobnostiam vysokoškolského vzdelávania v Banskej Bystrici. Kmeňovým pracoviskom sa mu stala Katedra slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty, kde spolu s Ivanom Plintovičom a Eduardom Gombalom položil i základy literárnovedného bádania, ktoré podnecovalo literárny život nielen v úzko regionálnom, ale i celoslovenskom rámci. Práve Zdenko Kasáč označil šesťdesiate roky literárnej Banskej Bystrice za „legendárne“, pričom tento atribút je podľa neho „... ozvláštneným pomenovaním faktu, že mesto pod Urpínom v spomínaných šesťdesiatych rokoch vo svojom literárnom a kultúrnom živote prešlo neobyčajne dynamickým a vnútorne protirečivým vývinom.“ Dynamika vtedajšieho literárneho života sa výrazne prejavila aj v celospoločenskom rámci, lebo Banská Bystrica sa stala najvýznamnejším strediskom živého literárneho diania mimo Bratislavy.

(Na snímke je autor)                                                           

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984