Limonádový Joe Biden...

Počet zobrazení: 2641

„Dať hlas Joe Bidenovi nie je o tom, či s ním súhlasíte alebo nie. Je to hlas na prežitie našej demokracie do ďalších dní.“

Nuž, to sú teda dosť vážne, ba na americké pomery, až veľmi vážne slová. Vyslovila ich Alexandria Ocasio-Cortezová, viac známa pod skratkou AOC, demokratická kongresmanka v Snemovni reprezentantov amerického Kongresu, konkrétne za štvrtý okrsok New Yorku. Mnohí ju považujú za vychádzajúcu politickú hviezdu nielen pre jej mladý vek, má iba tridsať rokov, ale najmä preto, že v Demokratickej strane patrí k progresívnemu, ľavicovému krídlu strany, ktoré vedie senátor Bernie Sanders. /Len na pripomenutie: na nominačnom zjazde strany jej pridelili na vystúpenie iba jednu, jedinú minútu, čo mnohému napovedá, veď ak by, nedajbože, bola hovorila dlhšie, mohla ovplyvniť hlasovanie a Biden by mal problém/.

joe_biden_donkeyhotey.jpgJoe Biden. Karikatúra DonkeyHotey/Flickr

Z jej slov, ktoré som odcitoval, sa dá vydedukovať jedna dôležitá vecička. Nielen ona sama či Sanders, ale aj značný zástup mladých ľudí neboli nadšení kandidatúrou Joe Bidena na prezidentský úrad. Nielen preto, že už má 78 rokov a je teda starší aj od Donalda Trumpa až o štyri roky, t. j. o celé jedno volebné obdobie,  a ak by voľby v novembri vyhral, stal by sa najstarším prezidentom, aký kedy v americkej histórii preberal najvyšší úrad. No najmä preto, že nereprezentuje hlasitý trend v strane smerujúci vraj, a tu sa dá vystrúhať aj grimasa, ku skutočnej  revolúcii... /Nuž, v tejto chvíli si to viem  dosť ťažko predstaviť, ale aj keď prieskumy sa robia na všetko a z jedného vyšlo, že šesť z desiatich opytovaných nesúhlasí s terajším politickým systémom v Amerike, a to, prosím pekne, ide najmä o mladých ľudí a nielen o vysokoškolákov/. Takže, a budem trochu predbiehať, ak by Joe Biden nebodaj vo voľbách vyhral a stal by sa v poradí 46. prezidentom USA, bolo by to vraj veľmi dôležité, lebo  Amerika by sa „oslobodila“ od Trumpa. Možno by to však až také terno nebolo.

Z jednoduchého dôvodu.

Joe Biden nie je totiž to pravé orechové. Môže to byť len akýsi prechodný stav, s čím možno ráta aj on sám, a preto si za svoju viceprezidentku vybral Kamalu Harrisovú, senátorku z Kalifornie. I keď je napriek veku ešte dosť veľkým tvrďasom – Trumpovi sa pravdaže rovnať nemôže – je aj realistom. Zrejme cíti, že treba rátať s ďalším úbytkom fyzickej, ale aj mentálnej sily a v prípade väčšieho problému by úrad odovzdal Kamale. A potom by sa teda mohla Amerika vydať cestou skutočnej, demokratickej revolúcie... Mohla by znovu nájsť, objaviť a tak znásobiť v prvom rade svoju vnútornú silu a potom sa opäť ukázať svetu v novom, obrodenom svetle...

Lenže ani Kamala Harrisová nie je pre progresívcov bohvieakou výhrou a nejako som sa ani nedopátral, či by práve ona v prípade možnej konštelácie, viedla Ameriku po novej ceste.

Ešte jeden prídavok od mladej kongresmanky Alexandrie. Lebo aby sme si zasa nemysleli, že ide o nejakú progresívnu demagogičku, ktorá dnes objavila včerajší deň. Aj keď je mladá, nie je neskúsená. Bola nadanou aktivistkou a po skončení štúdia medzinárodnej politiky na Bostonskej univerzite pracovala ako asistentka pre známeho, už nebohého, senátora Edwarda Kennedyho. Teda z tej známej kennedyovskej kasty, zavraždených Johna a Roberta. Mohla tak sledovať americkú politiku zvnútra, priamo v Kongrese, v blízkosti rozhodujúcej politickej moci.

A tak sa vyjadrila ešte nasledovne.

„Naša demokracia upadla do mdloby, ešte pred Trumpom.“

To by ste verili? A ja že až od nástupu Donalda.

Nuž, treba povedať, že ak by sa Alexandria nenechala  politikou zomlieť či zlomiť, má pred sebou slušnú politickú budúcnosť. Lebo povedať niečo také nie je v súčasnosti bežné. Zavládol totiž trend, že za všetko môže, veď to poznáte, v tomto prípade, Trump...Takže, U.S. demokracia prežíva menší infarkt, upadla do mdlôb a treba s tým niečo robiť. Možno súhlasiť, ale prečo teda vybrali za kandidáta práve Joe Bidena, muža, ktorý nepredstavuje nič z toho, o čom Alexandria a najmä  nepísaný vodca progresívcov, a presvedčený socialista, Bernie Sander, hovoria. /A ešte spomeniem senátorku Elizabeth Warenovú, aby sme to ľavé a veľmi vplyvné krídlo Demokratickej strany ako tak rozpoznali/.

Prečo teda vybrali tohto muža, takú, povedzme. nemastno-neslanú postavu, až „limonádu“... Zdanie môže klamať a v tomto prípade nemusíme byť ďaleko od pravdy. Tento chlapík totiž predstavuje spolu s takými esami Demokratickej strany, akým sú Bill a Hillary Clintonovci a Barack Obama, ale aj jeho manželka Michelle určité status quo. Ak už nechcem povedať, že ide o mierne pravicové krídlo strany. Majú tak svojimi názormi, ale aj svojou doterajšou praktickou politikou bližšie skôr k Trumpovi, aj keď sa s ním rozchádzajú ani nie tak vo vnútornej politike, veď nielen Trump, ale aj oni chcú aby Amerika bola first, ale najmä v zahraničnej politike. Kým oni sú presvedčenými globalistami, Trump je izolacionistom. Treba dodať ešte jednu vec: to pravicové krídlo Demokratickej strany, aj keď Bill by to nerád počul, veď on stále tvrdí, že je tzv. novým demokratom podľa vzoru takého Tonyho Blaira, ktorý už dávnejšie vymyslel termín „noví labouristi“ a s týmto sloganom sa aj stal britským premiérom. Demokrati nemali postavu podobnú Bidenovi, ktorú by poslali do zápasu s Trumpom.

To je jedna vec.

Druhá vyplýva z tej prvej.

Kedy inokedy by Biden mohol ešte kandidovať na najvyšší úrad?

Dosiaľ ho totiž stále odsúvali. V tejto súvislosti stojí za zmienku jedna podstatná záležitosť: Joe Biden je dieťaťom americkej politiky. Mal iba 28 rokov, keď sa stal senátorom za jeden z najmenších amerických štátikov, Delaware. A odvtedy nebol nikdy ničím iným. Iba senátorom, no po celý ten dlhý čas snívajúcim o tom, že raz, jedného dňa, sa mu predsa len splní najväčší životný sen: stane sa prezidentom. Zakaždým ho však niekto predbehol. Po republikánovi Georgeovi Bushovi juniorovi, keď si Amerika vo svete „pokazila“ obraz  dvoma vojnami /Afganistan a Irak/, sa zdalo, že sa mu podarí naskočiť na hlavný vlak, lenže skupina v pozadí, a vtedy mal na stranu značný vplyv aj senátor John Kerry, našli imidžovejšieho kandidáta Baracku Obamu. Ten si Bidena vybral za viceprezidenta, ale bol iba druhým mužom. Potom , pred štyrmi rokmi, sa zdalo, že by mohol kandidatúru konečne získať, ale zasa ho odtlačili. Na rade bola predsa Hillary, ktorá tiež musela ustúpiť Obamovi.

Lenže Hillary s Trumpom prehrala.

To bol absolútny šok nielen pre ňu osobne, ale aj pre celé vedenie strany. Z jednoduchého dôvodu: nechápali, ako mohol vyhrať muž, ktorý nikdy nepatril do politického ringu a naraz sa objavil ako meteorit na oblohe a vošiel do Bieleho domu. /Ako tomu hovoria politológovia? Nesystémový kandidát, nuž... ale voliči rozhodli, takže čo s tým/.

No a tak teraz konečne prišiel rad na Bidena.

Jemu, myslím tým ideologicky podobného, v strane nemajú, aj keď v primárkach sa angažoval taký Michal Bloomberg, bývalý starosta New Yorku. Ten by ideologicky k Bidenovi aj zapadol, ale v prieskumoch sa veľmi neosvedčil pre slabú charizmu, ktorá, a to treba zdôrazniť, Bidenovi nechýba. Vraj jeho empatia k obyčajným ľuďom je taká výrazná a nehraná, že ho považujú div nie za otca národa. Takže Bloomberg nepochodil a ďalších stredopravých politikov strana nemá. Bernie Sanders patrí na americké pomery až k ultraľavému krídlu. A tak sa teda všetci spojili za Bidena a idú do toho.

Na Bidena stavil napokon aj Bloomberg.

A nielen slovne. Na jeho volebné konto mu poslal, a to sa podržte, rovných sto miliónov dolárov! Iba na kampaň pre Floridu. O ďalšej injekcii pre iné rozhodujúce štáty sa zatiaľ nehovorí. Možno niekoho taká suma prekvapí. No ale čo, veď práve tento Michael Bloomberg minul na vlastnú kampaň v primárnych voľbách rovnú jednu miliardu dolárov...! A vôbec mu to nepomohlo. Všade prehral. /To musí byť na nervy, že si to občan nedokáže zrátať.../ Ale má ďalšie miliardy a tak či stratíte napr. v Las Vegas podobnú sumu alebo poplatíte za reklamy všemožným káblovým televíziám či rádiám, aspoň máte dobrý pocit: snažil som sa, skúsil som, prehral som, ale ide sa ďalej...

A tak sa Bloomberg, neviem prečo, tvári, že je demokratom, lebo podľa logiky by mal byť republikánom, i keď nájsť rozdiel medzi oboma stranami je viac než náročné, aj keď bežnému pozorovateľovi musí byť jasné, že ide iba o dve spojené nádoby kapitálu. A jeho sila rozhoduje o všetkom, najmä o politike. Určitý čas som si myslel, a zdá sa, až veľmi naivne, že ak je niekto v Amerike miliardárom, ako teda napr. Trump či Bloomberg, alebo Zuckerberg či Gates alebo Buffett, a preboha Bezos, ten s tým Amazonom, alebo Musk, aby som spomenul len tých najonakvejších, musí byť zákonite pravičiarom. Ale show by nemala poriadnu šťavu, keby sa aj medzi demokratmi nenachádzal aspoň jeden miliardár. Veď aké je to potom nádherné a pohodlné, rozdávať /nie všetci to dokážu/napríklad na charitu, tým si dá pekne čistiť aj svedomie...

Z toho, čo som napísal, by sa dalo vyvodiť, že Joe Biden nie je teda miliardárom, čo by inak dosť škrípalo v jeho povesti ľavičiara, no musím sa poriadne zasmiať, lebo aké-také americké ľavičiarstvo  patrí skôr minulosti, aj keď teraz Trump s týmto pojmom vehementne narába a spája hnutie BLM /Black Lives Matters – Na životoch čiernych záleží/ s akousi neviditeľnou skupinou ANTIFA /to sú vraj ultraľavicoví radikáli/. A tak teda ani Joe Biden nevystupuje v prezidentskej kampani ako chudák. Vie si vôbec niekto predstaviť, že by sa americké prezidentské voľby mohli uskutočniť bez poriadnej hŕby zelených papierikov? Veď na nich je jasne napísané, že Amerika verí v Boha, no ale aj toho treba z času na čas, a v tomto prípade aspoň každé štyri roky, poriadne podmazať.

Follow the Money – sledujete peniaze, je klasické americké heslo, a pristalo by aj ako nápis na jednodolárovke.

Joe Biden vystupuje teda ako ľavičiar, aj keď akýsi stredopravý, je to taká ľavicová limonáda, teda slabota. Filozoficky je poriadnym ľavičiarom, na americké pomery až radikálom, jedine Bernie Sanders. Senátor zo štátu Vermont. Vzhľadom na jeho dávnu „revolučnú“ otvorenosť ho povrchne možno prirovnať k herečke Jane Fondovej /tú zvykli označovať až za komunistku/, ale to boli v Amerike časy, keď mladých demonštrantov proti agresívnej vojne Ameriky vo Vietname často nálepkovali týmto slovom. Kto bol proti vojne, bol komunistom! Lenže pozatvárajte tie tisíce vtedy mladých a odvážnych ľudí. Mnohí odmietli plniť Nixonov príkaz a pálili povolávacie rozkazy, odmietli ísť zabíjať a  utekali z Ameriky najmä do Škandinávie, aby sa vyhli postihu od amerických úradov.

Ale späť k Sandersovi. Treba uznať, že je filozoficky ľavičiarom a ako taký kandidoval aj na prezidenta pred štyrmi rokmi. Z pretekov ho však „vysánkovala“ tá mocná pani Hillary, čo jej aj tak nepomohlo. No a teraz ho tiež vyšachovali, nielen preto, že mu operovali srdce /veď už má 79 rokov/, no najmä zaváhal dvoma „nešťastnými“ vystúpeniami.

Len si predstavte: na jednej z predvolebných kampaní ešte pred operáciou sa opovážil pochváliť úroveň kubánskeho zdravotníctva. To bol šok. Niečo také povedať na adresu castrovského režimu sa v Amerike rovná hodeniu do najhlbšej temnice. Lenže Sanders sa nebál a trval na svojom, posmelený aj jediným a posledným skutočným americkým disidentom /ak nerátam Noama Chomského, ten je pre americkú demokraciu priveľkým sústom /, filmovým režisérom Michaelom Moorom. Ten pred pár rokmi vycestoval na Kubu a priamo v Havane sa odvážil ponavštevovať zopár lekární. No a keď sa spytoval na cenu mnohých liekov, spolu s filmovým štátom zažíval šoky nad šoky, lebo, ako sa snažil, tak sa snažil, nedokázal prerátať cenu najobľúbenejšieho amerického lieku ASPIRIN na dolárové centy. Lekárnici mu navyše svorne odpovedali, že Kubánci majú zdravotníctvo, a teda aj lieky, zadarmo... Ten filmový dokument, ak sa dobre pamätám, zapôsobil v Amerike ako rozbuška a tak proti jeho obsahu vytiahla do boja armáda propagandistov. Tí Moora zvozili pod čiernu americkú zem. Čo si to len dovoľuje? Vtláčať Američanom do hláv také bludy, keď každý Amík predsa dobre vie, že kubánsky režim je diktátorský a Kubánci nemajú ani slobodu a ani demokraciu... Rozumie sa, že slobodu a demokraciu amerického typu, kde okolo 42 miliónov občanov nemá ani najzákladnejšie zdravotné poistenie...

Ale Sanders si nedal pokoj a o pár dní na inom predvolebnom zhromaždení zasa prirovnal sám seba k Danielovi Ortegovi. Vtedy som spozornel už aj ja, lebo nie tak dávno Daniela Ortegu, vodcu ľavicového sandinistického hnutia  Nikaraguy ,vyhlásil Washington za rovnakú čiernu ovcu ako Fidela a Raúla, po boku s Che Guevarom a kedysi známym čílskym socialistom Salvadore Allendom /na toho nahuckal Henry Kissinger rovno fašistu Pinocheta/. Daniel Ortega bol až takým silným pojmom, že proti nemu organizoval vtedajší prezident Ronald Reagan v suteréne Bieleho domu plán na zvrhnutie. Tú riadil plukovník Oliver North... Bolo to vtedy „zábavy“ no najmä tragédie. Plukovník potreboval na zvrhnutie Ortegu doláre aj zbrane /bez toho jednoducho prevrat neurobíte/. Ale napokon peniaze, ktoré mali ísť na pomoc iránskej opozícii na zvrhnutie islamskej republiky, išli na účet nikaragujských contras a tí mali položiť Ortegu na lopatky. Lenže, Ortega bol prefíkanejší než ďalší revolucionári, aj keď pod tlakom domácich pomerov sa dosť odklonil od pôvodnej ľavicovej politiky. Je však až na neuverenie, že znovu je prezidentom Nikaraguy.

No a teraz si Sanders po dlhých rokoch na neho spomenul. Je možné, že ide o ľavicovú nostalgiu – kto by ju nemal, keď sa proti ľavici spojil kapitál rovno s proletariátom, aby som bol ešte viac cynický. Sanders teda o sebe tvrdil, že sa podobá na Ortegu. Najskôr v kampani pochválil kubánske zdravotníctvo, napr. aj preto, ako na Kube zvládli coronavírus ,a potom navrch hodil ešte čerešničku à la Daniel Ortega. Už som len čakal, kedy sa prihlási k nebohému Hugovi Chávesovi alebo súčasnému prezidentovi Nicolasovi Madurovi. Aj keď, ako vieme, Washington a viacerí sluhovia vyhlásili za hlavu štátu muža iného, len som sa v týchto dňoch čudoval, že v OSN prednášal prejav Maduro a vyskakujúcemu Guaidóovi zostal iba twitter...

Ale aj tak to Sanders prehnal a okrem boľavého srdca ho tieto dve poznámky načisto odpísali. A tak ho Bill, Hillary, Obama a aj Biden zahnali do kúta.

A neskôr sám Bidena podporil.

Biden pravdaže nemohol bez peňazí prežiť: sám o sebe nie je žiadnym miliardárom, veď sa celý život živil len profesionálnou politikou. Je to, poviem vám, veľmi dobrý pocit: pamätám si ešte na takého Toma Harkina, ten bol tiež demokratom a  zbožňoval americký politický model. Ani nie tak jeho podstatu, lebo proti nej bojoval, ale tú technickú stránku: americký politik, a je jedno či demokrat alebo republikán a občas aj ako „zelený“ či „nezávislý“, žije v podstate v socializme. Pozrite sa: americký senátor alebo kongresman má slušný ročný plat, k tomu prídavky na cestovanie, peniaze na hŕbu asistentov /nie som si istý či aj lístky na jedlo, raz som bol v kongresovej jedálni spolu s reportérom magazínu The Congresiona Quaterly a zabudol som sa opýtať, či si za obedy senátori platia, vtedy tam sedel aj taký Richard Lugar – dnes už nebohý – ako predseda zahraničného výboru a príjemne usmieval/. Politici majú zdravotné poistenie, ktoré za nich platí štát a tak keď prídu k lekárovi, neplatia nič /niečo nám to pripomína, že?/. Nuž a Joe Biden, keďže verne slúžil americkej vlajke pod práporom Kongresu, má aj celkom slušnú penziu: mesačne mu vychádza 3 200 dolárov !!! Musíte uznať, že po takých dlhých a namáhavých rokoch boja za lepšie podmienky „working class“, pracujúcej triedy, sa to oplatilo. Ale, v tomto prípade, keď sa chce stať prezidentom, to nie je podstatné, na kampaň nazhromaždil dostatok miliónov, tak od bohatých sponzorov ako aj od drobných podporovateľov.

No na môj vkus je až priveľmi limonádový a neviem, či práve on dokáže prebrať Ameriku z mdlôb. Veď aj na mierny infarkt treba poriadnu dávku kyslíka.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984