Légie na Sibíri

(december 1918 – január 1920)
Počet zobrazení: 4668

Poznajme, posúďme, zamyslime sa a potom hodnoťme. Odsudzujúce posudky a rozsudky na absolútne tresty vynášajú stanné súdy, štatariálne vojenské tribunály v tzv. rýchlom konaní. Popravy sa musia vykonať do dvadsaťštyri hodín od výroku takéhoto orgánu, ktorý koná, má právo súdiť v období vojnového stavu. Domnievam sa, že aj článok F. Vrábela, „Tendenčne o československých legionároch v Rusku“, Slovo 13. 7. 2018, reakcia na môj článok (popularizačný a nie štúdiu*) sa vyznačuje týmito znakmi. Autor ho napísal asi súčasne, možno ešte predtým, ako bol publikovaný môj príspevok Československé légie v Rusku (Vzbura v Čeľabinsku – predvoj spojeneckej intervencie?). Slovo „stanné súdy“ vzniklo od toho, že sudcovia musia pri pojednávaní a vynášaní rozsudku stáť, nesmú si sadnúť. Vznikajú z toho kŕče, svalové i cievne, nedokrvenosť v niektorých orgánoch tela. Odnesie si to rozsudok a odsúdený. Uponáhľanosť spojená explóziou negatívnych psychologických poryvov, súdenie a odsudzovanie, principiálne a kategorické, to je tribunál, spojený s gilotínou, nie kvalifikovaný posudok. Nádejou je, možno nedopatrením napísaná veta autora, že vyvráti každý fakt a každú interpretáciu v článku. Dovoľte, aby som pokračoval vo svojej téme, v ďalšej jej zložke a časti.
(*Pozn. Slovo: do rubriky Štúdie a analýzy ho zaradila redakcia.)


1.
 

Po vzbure československých légií v Čeľabinsku (14. 5. 1918) odštartovalo ich úspešné ťaženie v ešalónoch (vlakových súpravách) na strednú Volgu a Ural (od Jekaterinburgu, Ťumeň až po Simbirsk, od severu na juh), od Samary po Čeľabinsk (od západu na východ), prvá etapa ich ruskej anabázy. Obsadili územie dvojnásobne väčšie ako teritórium Československa za asistencie politických a vojenských domácich liberálno-demokratických síl, ktoré tu  vytvorili relevantný systém štátnych orgánov (vláda, výbor ústavodarného zhromaždenia), nárokujúci si na celoruské pôsobenie s absolútnym vylúčením právomoci sovietskej vlády v Moskve ako nelegálnej, uzurpátorskej moci.

Vojenské a tiež určite vojnové ťaženie československého zboru, ktoré ovládlo osemtisíc kilometrov dlhú sibírsku magistrálu, územie od „Volgy po Tichý oceán“ regenerovalo či revitalizoval protiboľševické sily Ruska, dovtedy obmedzujúce sa na ozbrojené vystúpenia  regionálne, nie celoruské. Začala sa konsolidácia protiboľševického a protisovietskeho hnutia na Urale, na západnej Sibíri, v Povolží a osobitne na dolnom Done. Nasledovalo diplomatické uznanie légií ako spojeneckého vojska, budúceho, resp. tvoriaceho sa československého štátu. Légie sa zmenili na vojenský zbor, ktorý podľa rozhodnutia Najvyššej vojenskej rady Entanty mal tvoriť avantgardu (predvoj) veľkej ozbrojenej intervencie dohodových mocností, Francúzska, V. Británie, Japonska a USA v Rusku.

Až do vyhlásenia francúzskej vlády dňa 29. júna 1918 (teda mesiac po rozhodnutí vojenského zjazdu légií konanom v Čeľabinsku, kde sa uskutočnila dva týždne predtým aj ich vzbura, kde sa rozhodlo o tom, že si vybojujú svoju cestu aj vojensky) sa zmenilo právne postavenie československého zboru. Dovtedy mali postavenie resp. boli autonómnou súčasťou francúzskeho vojska. Od tohto vyhlásenia vlády v Paríži, sa stali samostatným vojskom (a to budúceho československého štátu) a súčasne vojskom spojeneckým, teda dohodovým vojskom. Osamostatnenie znamenalo tiež, že akýkoľvek útok na toto československé vojsko budú spojenci chápať ako útok na seba, nepriateľský akt, casus belli, právny titul podľa medzinárodného práva na začatie a vedenie vojny, vojnových operácií, proti ruskému sovietskemu štátu. Československý vojenský zbor bol teda týmto vojensky bránený aj Dohodou. Kvôli úplnému odzbrojeniu légií hrozilo obnovením vojny cisárske Nemecko, pretože aj keď legionári disponovali zbraňami len v obmedzenom množstve, neboli to jednotlivci, ale ozbrojené vojsko (čo bolo podľa vyslanca Mirbacha v rozpore s mierovou zmluvou podpísanou v Breste). Začatím vojny, nielen intervencie, hrozili aj štáty Dohody, ktoré odmietali úplné odzbrojenie légií. Kalkulovali s ich využitím na území Ruska.

Už pred týmto vyhlásením francúzskej vlády o uznaní československých légií za samostatné vojsko budúceho československého štátu (29. 6.) realizovali štyria diplomatickí predstavitelia Dohody (Francúzska, V. Británie, USA a Talianska) dňa 4. júna 1918 spoločný demarš u ľudového komisára zahraničných vecí G. V. Čičerina. Jednomyseľne tu vyhlásili, že ich vlády považujú československé jednotky za spojenecké vojsko, ktoré je pod ich ochranou a starostlivosťou a budú pokladať ich odzbrojenie alebo zlé zachádzanie s nimi za nepriateľský čin namierený proti nim. Budú ho teda považovať za casus belli, podľa medzinárodného práva vojnového za titul pre začatie vojny proti sovietskej boľševickej vláde. Spresnime, že štáty Entanty uznávali jestvovanie Ruska  ako štátu, ktorý s nimi ešte v roku 1914 podpísal dohodu, že neuzatvorí separátnu mierovú zmluvu s ústrednými mocnosťami. Neuznávali však sovietsku boľševickú vládu. V prvom rade preto, že dohodu porušila uzatvorením mieru s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom bez ich súhlasu. Sovietska vláda, teda vláda RSFSR, odmietla oprávnenosť uvedeného titulu začatia vojny argumentom, že Rusko v danom čase, v danom období prvej svetovej vojny nepatrí k Dohode ani k ústredným mocnostiam, je „neutrálnym štátom a nemôže trpieť na svojom území ozbrojené sily, ktoré nepatria k armádam sovietskej republiky“. Vymenovala niektoré konania légií, nebezpečenstvo ktoré sa vytváralo z ich nie mierumilovného, nie pokojného vzťahu k sovietskej vláde, nie lojálneho postoja počas doterajšieho transportu z Ruska. Zhodnotila ho ako „priame kontrarevolučné povstanie československých oddielov proti sovietom“, ktoré ju donútilo začať rozhodné ozbrojené potlačenie povstalcov“. Vyzvalo štáty, ktoré považovali československé légie za oddiely pod ich ochranou a podali spoločný demarš, aby ich odsúdili za toto povstanie, ktoré „bolo úplne otvoreným a jasným zasahovaním do vnútorných záležitostí Ruska“. Légie konali relatívne samostatne. Nebolo to vopred dohodnuté sprisahanie proti sovietskym boľševikom. Protektori légií participovali na vytváraní vektora siločiar a súradníc, v ktorých konal vojaci légií, objektívne v záujme a podľa konečných cieľov dohodových mocností. Úspešné vojenské ťaženie légií, obsadenie či oslobodenie rozsiahleho teritória spojeného s regeneráciou síl nie červeného, ale bieleho Ruska kulminovalo koncom augusta 1918.

 

2.
 

V júni 1918 po povinnej mobilizácii do Červenej armády (s plným názvom „Robotníckej a roľníckej červenej armády“), vytvorila táto Východný front. Vojská tohto frontu v auguste zastavili ofenzívu Čechoslovákov a bielogvardejcov na Urale a na strednej Volge. Koncom augusta začiatkom septembra prešli tieto vojská do protiútoku a koncom novembra úplne vytlačili légie z Povolžia. Porážky, ústup, skutočnosť,  že ruské biele vojská väčšinou sklamali a légie sa nedočkali sľubovanej ani malej, nieto veľkej spojeneckej intervencie, boli príčinou straty bojovej iniciatívy, prechodu k obrane na československo-sovietskoruskom fronte. V prvej polovice septembra došlo k ústupu od Volgy: 10. septembra bola opustená Kazaň, 12. septembra Simbirsk, 4. októbra Syzraň a 8. októbra Samara, kde dovtedy sídlila vláda a výbor ústavodarného zhromaždenia (Komuč). Neúspechmi v Povolží zmizla nádej na spojenie frontu na Volge s protiboľševickými silami na Done (Alexejev, Denikin). Hlavným bojiskom a smerom ofenzívy v tom čase sa stalo mesto Perm, ktorého dobytie otváralo cestu na spojenie s výsadkom vojsk Dohody v Archangeľsku. Permská ofenzíva, niekoľkokrát opakovaná trvala temer päť mesiacov. Až v posledných dňoch roku 1918 sa dosiahol cenný úspech na severouralskom fronte a to dobytím mesta Perm 25. decembra. Strategické postavenie mesta Perm, križovatky ciest, sa stalo platformou aj pre vojenské kreativity vojvodcov. Črtala sa aj možnosť spojiť sa s anglickými útvarmi v Archangeľsku a Murmansku. Uvažovalo sa aj o víziách útoku na Moskvu na jar, resp. v apríli 1919, s vyhnaním sovietskej boľševickej vlády z nej ešte pred l. májom. Stal sa však opak. Útok bielych vojsk Kolčaka uviazol. Mesto znovudobyla po polroku Červená armáda 1. júla 1919.

Víťaznú vojenskú operáciu na Perm v decembri 1918 viedol generál R. Gajda. Velil však pri nej len ruským silám, vojskám ktoré podliehali admirálovi Kolčakovi, do služieb ktorého sa zapojil. K operácii sa pripojil len jeden útvar légií a to na neveľkom úseku frontových bojov. Ústup na povolžskom fronte, ktorej velenie prevzal generál Vojciechovský, sa podarilo zastaviť až 31. decembra 1918. Zatlačenie vojsk légií z Povolžia až za Ural na jeseň a začiatkom ruskej zimy, po ich predchádzajúcich jedinečných úspechoch v lete, vypätie až predimenzovanie vlastných síl, ako aj rozhárané pomery v ruskom demokratickom a už prevládajúcom bielogvardejskom zázemí vyvolali vnútornú krízu československého vojska, demoralizáciu až depresie u jednotlivcov. Československý štát bol už vyhlásený aj medzinárodne uznaný. Zvrchovanosť ČSR bolo však treba presadiť práve v období prelomu mesiacov december a január na území Slovenska. Rozhodujúcim spôsobom tu konali légie z Talianska, ktoré dňa 1. januára 1919 oslobodili Poszony, aby sa stal Bratislavou a hlavným mestom Slovenska. Legionári považovali týmto svoju misiu v Rusku za splnenú. Neboli im jasné, prečo a začo tam majú bojovať.
 

3.
 

Začiatkom jesene 1918 sa pokúsili ruské liberálno-demokratické sily o politickú konsolidáciu a jej stelesnenie do podoby orgánov vyhlasujúcich sa za celoruské štátne orgány. Po ústupe zo Samary zanikla tu vláda, politické orgány s ambíciou predstavovať ruský štát v celoruských rozmeroch. V tomto ústavno-politickom kontexte bola dňa 24. septembra utvorená Dočasná všeruská vláda, tzv. Direktórium v Ufe pod vedením premiéra N. D. Avksentejeva (pravicového esera). Avksentjev bol ministrom vlády A. Kerenského. Predsedal Výboru ústavodarného zhromaždenia (Komuč) od júna 1918 v Samare. Na ruskom politickom fóre sa tak udial nový a nádejný jav. Predstavovalo ho podujatie s  názvom „ruská štátna konferencia“. Stretli sa tu predstavitelia celého spektra neboľševických strán, aby riešili politický a ústavný problém ako znovuvzkriesiť a znovuzrodiť ruský štát, ktorý sa zrútil Októbrovou revolúciou. Východiskom sa stala koncepcia obnovenia činnosti ruského Ústavodarného zhromaždenia, ktoré bolo riadne zvolené na území celej už Ruskej republiky. Zišlo sa v januári 1918 v Petrohrade. Kreovalo sa tým, za najvyšší štátny orgán Ruska s úlohou vypracovať základný zákon štátu (teda ústavu) a v nej vyriešiť základné otázky – a to formu štátu (monarchia, republika, konštitučná, prezidentská, parlamentná) a formu štátneho zriadenia (unitárny štát, zložený štát, autonómia, federácia, konfederácia, atď.). Do Samary sa po výzve zvoleným poslancom ústavodarného zhromaždenia podarilo pricestovať deväťdesiatim z nich. Nespĺňalo to požadovaný počet na kvalifikovania tohto zhromaždenia za najvyšší zákonodarný orgán, na Konštituantu. Všetci poslanci sa nemohli dostaviť. Prítomní členovia Konštituanty rozhodli, že Všeruské ústavodarné zhromaždenie bude zvolané, ak sa najneskôr do 1. januára 1919 bude môcť jeho zasadania zúčastniť aspoň 250 riadne zvolených poslancov. Už v septembri 1918 sa dosiahlo toto určené kvórum. V Ufe sa zišlo 250 pôvodne v novembri – decembri 1917 zvolených poslancov, z pôvodných 760. Otvorila sa tak cesta k budúcemu ústavnému vývoju v Rusku ako konštitučného štátu. Všeruská dočasná vláda odvodzovala svoju legitimitu a autoritu práve od členov zvoleného Všeruského ústavodarného zhromaždenia. Preto vláda v Ufe, ktorá sa presídlila do Omska, reprezentovala zákonnú a politickú kontinuitu liberálno-demokratickej revolúcie, ktorá zvrhla v marci 1917 cárizmus, kontinuitu prerušenú, ako sa im zdalo, na jeseň Ufe a Omsku, krátkou medzihrou boľševického prevratu. (FIC, V. M.: Československé legie v Rusku a boj za vznik Československa 1916 – 1918 III. díl, Brno 2008., s. 260 – 261).

Politické a už štátne orgány Ruska v Ufe a potom v Omsku mali veľmi širokú platformu – od Výboru členov Ústavodarného zhromaždenia, cez Dočasnú sibírsku vládu, Uralskú dočasnú vládu, vládu Baškirska až pod Alaš-Ordu (vládu kazašskej autonómie), a. i. Patrili k nej strana eserov, menševikov, enesov (ľudových socialistov) kadetov, zväz znovuzrodenia Ruska atď. Rozhodujúcim spôsobom prispeli k týmto výsledkom československí politici z légií. Predsedali štátnej porade (konferencii) v Ufe, menovite B. Pavlů, ktorý bol aj predsedom dočasného výkonného výboru légie. Nie výnimočne doviedli prítomných ruských politikov na štátne konferencii ku kompromisom a konsenzom. Dosiahli to však až po vyhláseniach s upozornením, že československé légie už tri mesiace bojujú, udržujú frontové línie, aby ho mohli ruské jednotky prevziať, aby sa mohol kreovať ruský konštitučný štát. Druhým argumentom si vynútili v Ufe dohodu o vzniku Všeruskej dočasnej vlády. Stalo sa tak ich vyhlásením, že ak na tejto schôdzi nedôjde k dohode, československé sily opustia Rusko a Sibír a ponechajú Rusov sebe samým. Vynútili si takýmto spôsobom napokon dohodu o vzniku tejto ruskej vlády dňa 23. septembra 1918, ktorá sa skladala z päťčlenného direktória. Americký historik českého pôvodu, podľa archívnych dokumentov z Kongresu USA uviedol, že keď B. Pavlů ukončil svoj prejav, zhromaždenie ruských politikov mu nadšene tlieskalo. Ale na jeho výzvy nikto nedbal a účastníci schôdze sa rozišli bez zrejmého výsledku, potrebných činov. V Ufe bol dňa 23. septembra prijatý aj Akt o ustanovení najvyššej moci v celom Rusku – ako základný kameň ústavnosti a tým „obnovenia Ruska“. Tvrdilo sa v ňom, že „celé Rusko si želá oslobodiť sa od boľševizmu a znovu sa pripojiť k Spojencom a že prosí o vojenskú a ďalšiu pomoc, až udrie hodina národnej obrody“. Rozpory, hádky medzi liberálnymi silami Ruska, príznaky pasivity až letargie, čakanie na pomoc zvonku prispelo k porážkam celého liberálneho systému Ufského direktória, jeho vlády aj všeruského ústavodarného zhromaždenia. Direktórium sa v pôvodnom zložení nachádzalo v Ufe od 24. októbra až do 9. novembra (necelé tri týždne). Po ofenzíve Červenej armády sa presťahovalo do Omska, metropole západnej Sibíri. Moc Direktória sa vzťahovala na Ural, Sibír, Ďaleký východ a Ruský sever, viac ako 330 tisíc kilometrov štvorcových so 7 miliónmi obyvateľov. Tieto teritória nazývalo direktórium a jeho vláda ako „Ruský štát“. Členom Rady ministrov na pozícii ministra vojenstva a námorníctva sa stal, v októbri 1918  kedy už  táto vláda sídlila v Omsku, A. V. Kolčak.
 

4.
 

Neúspechy tejto vlády, pôvodne z Ufy aj Omska, skladajúcej sa z pravicových eserov (socialistov revolucionárov) pravého stredu, jej radikálne pravé prostredie, vojenské, monarchistické sily, využila skupina dôstojníkov na vojenských prevrat (s uväznením a potom fyzickým likvidovaním eserov a pravého stredu). Podľa manažérov prevratu bola táto ruská vláda temer „socialistická“, určite ľavicová. Ďalej to tak nemohlo byť. Biele Rusko proti Rusku červenému mohli viesť len autokratické a militaristické sily. Proti Leninovej diktatúre proletariátu musela byť len diktatúra ruských černosotenských, despotických síl. Tretia možnosť nebola. Ako sa hovorí, „tertium non datur“.  

Právomoci Direktória, teda zákonodarného orgánu, boli odovzdané, resp. uzurpoval si ich admirál A. V. Kolčak. Rada ministrov ufského direktória sa pretvorila na „Omskú vládu“. Admirál si osvojil titul „najvyššieho vladára Ruska“, ktorý sa odvodzoval historicky z postavenia čakateľa na cársky trónu. Nenadväzoval už na pofebruárové Rusko s Dočasnou vládou (1917), ale na predfebruárové – cárske samoderžavné. Ako najvyšší vladár Ruska si prisvojil zákonodarnú aj nariaďovaciu právomoc, bol samozrejme najvyšším veliteľom. Uznával len Rusko jednotné a nedeliteľné. Odmietal akúkoľvek samosprávu, autonómiu či federáciu v Rusku. Neplatné bolo aj osamostatnenie Fínska, dovtedy ruskej gubernie. Aj východný ruský zábor poľského územia, ktorý už sovietska boľševická vláda uznala za súčasť nového, jednotného poľského štátu, vyhlasoval za súčasť Ruského impéria. Ponuku fínskeho maršala Mannerheima, že so 100 tisíc vojakmi dobyje Petrohrad, možno aj Moskvu a zlikviduje sovietsku boľševickú vládu v nej, ak „najvyšší vladár Ruska“, uzná štátnu samostatnosť Fínska, ktorú už uznala sovietska vláda, admirál A. V. Kolčak odmietol. Neprijal, ale principiálne odmietol, aby jeho vojská boli podriadené vojskám Spojencov na Sibíri, teda cudzincom na Rusi, ako to navrhovala Dohoda a tlmočil mu to francúzsky generál M. Janin, ktorý v novembri 1918 pricestoval s M. R. Štefánikom na Sibír. Rozhodne to odmietol aj pri komunikácii s  M. R. Štefánikom. A. V. Kolčak sa vyznačoval všetkými atribútmi Veľkorusa cárskeho typu. Súhlasil, aby jeho vojská vyzbrojovali Angličania (aj automobilmi, tankami a lietadlami). Po druhých dodávkach zbraní, kedy Briti odmietli úver, platil im Kolčak, a tiež Francúzom a Japonskom, v „naturáliách“ a to z cárskej zlatej rezervy. V máji až v septembri uhradil za tieto zbrojné dodavky zlatom v hodnote 68, 3 milióna rubľov a ďalšie zlato na sumu 126, 8 milióna rubľov deponoval v zahraničných bankách výmenou za kredity a dodávky zbraní.(por. Veľká ruská encyklopédia. 2004, heslo: Omskoje praviteľstvo. ). Cársky zlatý poklad, rezervný zlatý fond Ruského impéria, bol z Kazane, prevezený do Samary a odtiaľ potom do Ufy a napokon Omska. Putoval podľa pohybu ruskej revolúcie a kontrarevolúcie. Tvoril druhú vlakovú súpravu za veliteľským vlakom najvyššieho vladára Ruska. Bol spolu s Kolčakom odovzdaný a prevzatý sovietskymi orgánmi v Irkutsku.  
 

5.
 

Ruské vojská admirála Kolčaka vymenili československý vojenský zbor v novembri – decembri 1918 na protisovietskom fronte, na severnom Urale. Légie po víťaznej troj- až štvormesačnej ofenzíve od mája do septembra 1918, po porážkach v nasledujúcich troch mesiacoch (september – december 1918) od Červenej armády, po márnom očakávaní sľúbeného príchodu veľkej intervencie spojencov, boli podľa jedného z telegramu M. R. Štefánika československej vláde „otrasené telesne i duševne“ . Po vlastnom, dočasnom veliteľovi légií, generálovi J. Syrovom (pozn.: bol predsedom vlády v čase Mníchova 1938), bol za veliteľa légií rozhodnutím Francúzska so súhlasom už československej vlády de facto menovaný francúzsky generál M. Janin, ktorý pricestoval na Sibír spolu s M. R. Štefánikom ako ministrom vojny ČSR.

Generál M. Janin dostal ešte v Paríži od najvyššieho veliteľstva Dohody jasné inštrukcie: akcia československej armády má za účel zriadiť niekoľko spojení: a) medzi Sibírou a spojeneckým vojskom pri Ľadovom mori (Archangeľsk, Murmansk), b) medzi Sibírou a ruskými protisovietskymi vojskami v južnom Rusku (generál Denikin), c) medzi Bielym morom a Čiernym morom. Bola to priestor rovnajúci sa celému kontinentu. Ak to malo dokázať československé vojsko, považovali ho najvyššie vojenské orgány v Paríži, za vojsko excelentné a exkluzívne. Početne a svojou bojovou silou sa československé vojsko rovnalo trom riadnym divíziám. Takáto úloha nebola preň absolútne reálna. Ale aj také boli plány najvyšších veliteľov Dohody napísané v auguste 1918, pred cestou Štefánika a Janina do Ruska, ktoré však naďalej platili aj v novembri 1918. Takúto úlohu pre légie ako pre mytologického Herakla bolo možné považovať za neplatnú podľa klauzuly „rebus sic stantibus“, t. j. záväzok podľa rozkazu zanikol z dôvodu zmeny pomerov, ktoré nastali po vydaní daného rozkazu. Prinajmenšom dve veľké udalosti spôsobili podstatnú zmenu pomerov. Prvou bolo vyhlásenie a uzákonenie vzniku československého štátu (28. októbra 1918) a druhou, doslova epochálnou udalosťou bolo ukončenie prvej svetovej vojny, a to uzavretím prímeria dňa 11. novembra 1918 v Paríži (v Compiègne).

Konzekvencie z prvej udalosti pre postavenie légií vyvodil minister ČSR , generál M. R. Štefánik. Rozkazom z 1. februára 1919 pretvoril armádny zbor s hovorovým názvom légie na „československé vojsko na Rusi o troch divíziách“. Vydaním rozkazu č. 588 podpísaného dňa 16. januára 1919 (základný reorganizačný rozkaz) sa zrušili volené orgány a légie sa organizovali ako štandardné vojsko štátu s menovanými veliteľmi a služobnými hierarchickými vzťahmi. Legionári sa už neoslovovali titulom „brat“, ale titulom daným vojenskou hodnosťou každého legionára a museli salutovať pred šaržou. Tento rozkaz ministra sa nestretol s pochopením, ale s rezistenciou legionárov. Československá armáda na Rusi (s veliteľom gen. M. Janinom) bola vyhlásená za súčasť spojeneckých dohodových vojsk na Sibíri, ktorých veliteľom bol tiež podľa anglo-francúzskej dohody francúzsky generál M. Janin, ktorý mal postavenie generalisima. Koncom decembra 1918 légie definitívne ustúpili z Povolžia; v súlade s rozkazom, podľa nariadenia z 1. februára 1919 sa ujali strážnej služby na magistrále, od Novonikolajevska (dnes. Novosibírsk) až do Irkutska, teda do centra strednej Sibíri. Začiatkom roku 1919 boli légie stiahnuté úplne a definitívne z ruského protiboľševického (protisovietskeho) frontu. Bolo to múdre rozhodnutie M. R. Štefánika po príchode na Ural, vyplývajúce zo skutočných pomerov. Pôvodne možno mal predstavy o tom, že povedie légie cez európske Rusko, možno aj cez Moskvu domov, do už štátne samostatného Československa. Dokázal ich prekonať, zmieriť sa so skutočnosťou. V tom spočíva veľkosť vojenských vojvodcov a ďaleko vidiacich politikov.

Légie vymenili na Uralskom fonte vojská admirála A. Kolčaka v hodnosti „najvyššieho vládcu Ruska“, všeruskej vlády, ktorá mala diplomatické styky s ČSR a sídlila v Omsku. Vláda ČSR uznávala najvyššieho vladára Ruska, jeho vládu de facto.

Po uzavretí prímeria s Nemeckom dňa 11. novembra 1918 v Paríži (Compiègne) nasledoval pokoj zbraní v západnej Európe. Pripravovala sa mierová konferencia, ktorá podpisom mierových zmlúv ukončila vojnu. Kvalitatívne sa tým zmenila situácia pre légie, víťazným ukončením svetovej vojny, vytvorením ČSR sa splnila misia pre legionárov. Medzi legionármi sa šírili požiadavky na evakuáciu, repatriáciu do už samostatného vlastného štátu, za ktorý bojovali. Generál Syrový tlmočil tieto požiadavky v polovici novembra aj generálovi Janinovi, novému veliteľovi légií a spojeneckých vojsk, po jeho príchode do Vladivostoku. Veliteľ však žiadal ešte o čas. Pre ďalší pobyt v Rusku, vojenské pôsobenie, potrebovali légie dostať nový cieľ, zmysel.

Minister vojny vlády ČSR M. R. Štefánik za nové ciele, zmysel, poslanie československého vojska v komunikácii s legionármi pomenoval tieto:
a) boj proti boľševizmu, ktorý znamená požiar, ktorý ohrozuje celý svet (z právneho hľadiska to mali byť vojenské operácie, teda vojna, intervencia proti sovietskemu Rusku, teda RSFSR; podľa dohodových mocností rekonštrukcia, regenerácia Ruska, realizácia projektu nové Rusko; 
b) tlmočil požiadavku resp. vôľu spojencov, ktorí si želali, aby légie zostali v Rusku; akcentoval pritom, že Československo si musí takto získať trvalú úctu spojencov, aby ČSR považovali za štát seberovných, za spojencov, o ktorých majú záujem;
c) povedal, že od priebehu a výsledkov mierovej konferencie v Paríži, ktorá sa začínala 15. januára 1919, závisí politická mapa Európy a postavenie Československa. Od nej sa odvíja otázka štátnych hraníc (upozornil na želanie a potrebu mať štátne hranice, ktoré by spájali ČSR s Rumunskom, cez Šoproň koridorom s Jadranským morom) ďalej na potrebu mať dobré obchodné zmluvy, vodné cesty a získanie úverov od spojencov;
d) zotrvanie légií v Rusku si vyžadoval aj imperatív morálky, česť légií, národa. Prikazovala to aj úloha, aby nový štát dosiahol úctu iných štátov. Pre postavenie nového štátu ako rešpektovaného útvaru v medzinárodných vzťahoch bolo potrebné sebaobetovanie sa vojakov na bojisku v Rusku;
e) anabáza légií, ich vojenské vystúpenie a ozbrojenie nasadenie v Rusku malo zmysel a význam aj z toho hľadiska, aby štát, aby ČSR žila a nie živorila. (Štvrtecký, Š. Náš M. R. Štefánik, s. 247).

Tento zmysel, toto poslanie dal československému vojsku jeho minister M. R. Štefánik v januári 1919 v Omsku, pred svojím odchodom zo Sibíri. Bolo realistické, politicky pragmatické, vyjadrovalo aj postavenie nového štátu v medzinárodných vzťahoch. Spojenie jeho osudu aj podoby teritoriálnej, odvodenosti jeho existencie aj spoločenského systému od západných mocností, od toho, ako sa podarí kreovať novú strednú Európu, mocenskú architektúru Európy vôbec, ktorá po mierovej konferencii bola pomenovaná ako versailleský systém. Poslanie légií bolo súčasne naplnené aj vyššími princípmi, imperatívmi morálky. Militantný antiboľševizmus patril takisto do tejto morálno-politickej výbavy legionárov, sformulovanej M. R. Štefánikom. Po roku 1948 práve tieto atribúty rozhodli o odmietaní a negovaní celej činnosti prvého zahraničného československého odboja, jeho odkazu.

Od polovice októbra 1919 ofenzíva Červenej armády spôsobovala ústup jednotiek ruských bielogvardejcov. Po zanechaní a opustení Omska (dňa 10. novembra 1919) nasledoval veľký „ľadový pochod“ vojsk admirála A. Kolčaka, od Omska (západná Sibír) smerom k rieke Ob a do Irkutska (centra Sibíri). Predstavuje to viac ako dvetisíc kilometrov. Do Irkutska ako druhého hlavného mesta chceli presídliť, vybudovať tu pásmo frontovej obrany. Zámer sa neuskutočnil. Hnali ich ďalej a oni utekali.
 

6.
 

V novembri 1919 sa konflikt medzi vládou Ruského štátu, na čele s najvyšším vládcom Ruska a československým politickým a vojenským vedením zmenil na otvorenú zrážku. Légie prispeli k tomu, že sa dočasná ruská vláda, kreovaná na tzv. štátnej porade, ustanovila ako mocenská sila v Ufe, potom v Omsku. Protestovali proti jej zvrhnutiu, najmä spôsobu prevratu, ktorý použil 16. novembra 1918 admirál Kolčak. Najmä vedenie légií však s Kolčakom spolupracovalo. Pri výkone stráženia na magistrále viedli légie aj trestné expedície proti útočiacim červeným partizánom. Priznávali, že podporovali a spolupôsobili aj pri akciách Kolčakových vojsk pri vypaľovaní dedín, osád, popravovaní obyvateľstva. Zdôrazniť však treba, že vykonávateľmi týchto atrocít boli ruské protiboľševické sily, nie československé jednotky. Légie však niesli politickú, morálnu a vo forme spoluúčasti aj právnu zodpovednosť za tzv. „kolčakovčinu“. Podľa komisie, ktorá vyšetrovala činnosť Kolčaka, potom ako im ho vydali légie, ten nechal vykonať tresty smrti nad viacej ako 110 tisíc ľuďmi. V niektorých dedinách bol zastrelených každý desiaty muž (trest decimácie) pre „pre spoluprácu s banditmi“ (t. j. červenými partizánmi, iné boli kompletne zrovnané so zemou. M. R. Š. v tejto súvislosti poznamenal, že „napriek všetkému nášmu úsiliu a obozretnosti sú Čechoslováci vystavení zhubnému vplyvu Ruska. Postupne strácajú sily“. T. G. M. s jadrnejšou rečou skoro Záhoráka, ktorú sa naučil v Kopčanoch pri Holíči, vyjadril tento stav týmto podobenstvom: „Aj poctivé dievča, ktoré navštevuje verejný dom, sa napokon pokazí.“ Vzťahovalo sa to na legionárov. Na tému, ako došlo k tomu, že Rusko sa stalo verejným domom a šírilo nákazu, neodpovedali. Odpovede však boli protikladné. Týkali sa aj ich dobrej povesti.

Samotný M. R. Štefánik v telegrame z Honkongu dňa 5. februára 1919 vláde ČSR napísal, že armáda Kolčaka nie je armádou, ktorá porazí boľševizmus a oslobodí od neho Rusko. Sama je hrozbou, že sa stane novým činiteľom morálneho rozkladu a hospodárskeho chaosu, ktorý sa prejavuje od Uralu až po Vladivostok. Vedúce osobnosti československého zboru sa usilovali dištancovať od najvyššieho vladára Ruska. Usilovali sa vyviniť (exculptovať) z tejto zodpovednosti, preukázať, že táto ich spoluvina bola spôsobená povinnosťou, rozkazom spojencov strážiť sibírsku železnicu. Uvádzali poľahčujúce okolnosti, keď už neargumentovali okolnosťami vylučujúcimi ich trestnosť, obhajovali sa niečím blízkym k nim. Objektívnym konaním i subjektívnymi svojimi úmyslami sa museli meritórne rozísť s najvyšším vládcom Ruska, inak hrozilo, že budú kvalifikovaní ruskou verejnosťou a najmä ruskými revolučnými silami za jeho spolupáchateľov a potrestaní podľa zásady „spolu chytení, spolu obesení“. Aj do určitej miery zachované demokratické a humanitné vedomie legionárov aj úsilie zmeniť obraz o sebe u ruských domorodcov, vrátiť sa domov do už slobodnej vlasti, nie na štíte, ale so štítom, viedlo ich k akémusi morálnemu apelu, k požiadavke aby mohli v protikolčakovskej praxi prejaviť konanie napĺňajúce znaky účinnej ľútosti. Od jesene 1919 sa Američania spolu s Čechmi rozhodli diskreditovať všetkými prostriedkami vládu Kolčaka a jeho agentov. Je známe, že Kolčak nemal rád legionárov a pomenoval ich pri tom, keď ho vydali červeným, ako „čecho-sobakov“. Pred zastrelením si však pýtal pivo. Bolo to jeho posledné želanie. 

So zámerom obhájiť sa aj z hľadiska vojenskej cti, publikovalo vedenie légie aj memorandum adresované zástupcom dohodových mocností a USA v Rusku o situácii v československej armáde. „Pod záštitou československých bodákov miestne vojenské ruské orgány sa dopúšťajú skutkov, nad ktorými užasne celý civilizovaný svet,“ napísali vtedy vedúce osobnosti légií, B. Pavlů a V. Girsu vo svojom Memorande zaslanom zástupcom dohodových mocností a USA v Rusku 13. novembra 1919 v Irkutsku. V závere svoju situáciu sformulovali do dilemy: „Sami nevidíme iné východisko z tohto postavenia ako okamžitý návrat domov z onoho kraja, ktorý nám bol pririeknutý k ochrane. Žiadame, aby do uskutočnenia návratu nám bola daná voľnosť zabrániť bezpráviu a zločinom, nech už vychádzajú z ktorejkoľvek strany“.

Transibírsku magistrálu v tom čase kontroloval československý zbor. Vlakovú súpravu najvyššieho vládcu Ruska admirála A. Kolčaka zadržali na stanici Nižneudink pred Irkutskom na prvý sviatok vianočný (25. decembra 1919). Podľa dispozícii štábu spojeneckých vojsk vzali admirála československí vojaci z jeho salónneho vagónu pod titulom poskytnutia mu ochrany do svojej vlakovej súpravy. Vzali ho fakticky ako zajatca, resp. rukojemníka. Po dvoch týždňoch bola vlaková súprava s admirálom A. Kolčakom dňa 15. januára 1920 dopravená do Irkutska. Mesto večer predtým opustili všetky spojenecké misie štátov, ktoré viedli vojenské operácie proti sovietskej vláde. Nechceli byť asi prítomné pri ďalších udalostiach. Večer okolo 21. hodiny odovzdali predstavitelia československých légií miestnemu mocenskému orgánu v Irkutsku, tzv. Politcentru (zloženému z eserov, menševikov, aj boľševikov), admirála, najvyššieho vladára Ruska, z dôvodov „nevyhnutných pre bezpečnosť českého vojska“. Irkutské orgány ho zatkli a umiestnili do gubernskej väznice. O Akte extradície, vydania Kolčaka rozhodoval aj generál M. Janin.

V noci zo 6. na 7. februára 1920, po mesačnom vyšetrovaní, boli „najvyšší vládca Ruska“ admirál A. V. Kolčak a predseda Rady ministrov Ruskej vlády V. N. Pepeljajev popravení zastrelením na základe rozhodnutia Irskutského vojensko-revolučného výboru (miestneho mocenského orgánu ovládaného boľševikmi).

Zložitosť a protirečivosť situácie pre predstaviteľov spojeneckých vojenských misií na Ďalekom východe v Rusku, ako aj pre vedenie československých légií v mene ČSR, vyplývali z toho, že sa pôvodne zaviazali nevydať admirála Kolčaka. Vyplývalo to aj z medzinárodného uznania jeho vlády štátmi Dohody a jeho statusu ako hlavy nimi uznaného ruského štátneho útvaru. Svoje záväzky však nedodržali. Československé vojsko muselo voliť dilematicky, a to medzi životmi svojimi a životom admirála, hlavy uznaného štátu a jeho suity. V mene vlastnej záchrany, záchrany desaťtisícov legionárov pod ultimátom protikolčakovských síl v Irkutsku (ktoré hrozili zatarasením, podmínovaním asi stovky tunelov, mostov, ich vyhodením na trati do Vladivostoku) vydali Kolčaka do rúk a do moci síl ruskej sovietskej revolúcie, teda boľševikov. Záväzok či záruka jeho nevydania padla. Možno takéto konanie légii kvalifikovať ako konanie dovolené, oprávnené? Ak nie tak ako konanie v podmienkach krajnej núdze, (príp. neodolateľného donútenia), resp. za konanie za okolností vylučujúcich právnu zodpovednosť? Pravdepodobne áno. Má to však niektoré zložité a protirečivé okolnosti a aspekty.

Admiral Kolčak bol aj medzinárodnoprávne uznaný za jediného predstaviteľa Ruska, ruského štátu, podľa rezolúcie Spoločnosti národov vytvorenej podľa uzatvorených mierových zmlúv v Paríži v roku 1919 a sídliacej v Ženeve. Uznali ho minimálne de facto a uznať de iure sa ho pripravovali v máji, resp. v júni 1920 všetky dohodové mocnosti. Diplomatické styky s vládou sídliacou pôvodne v Omsku teda s Kolčakovou vládou udržiavala aj ČSR. O jeho vydaní, o oprávnenosti tohto vydania, resp. o porušení osobnej záruky, ktorá mu bola deklarovaná, sa viedol následne diplomatický spor až konflikt. Diplomatický zástupca dočasnej ruskej sibírskej vlády v Paríži sa obrátil na všetkých spojencov a československú vládu s požiadavkou, aby boli urobené okamžité kroky pre oslobodenie admirála, najvyššieho vládcu Ruska. Francúzska vláda vzápätí podľa tohto dokumentu telegrafovala generálovi J. Janinovi, že ostro odsudzuje jeho konanie a prikazuje urobiť všetko pre záchranu Kolčaka, ako aj preto, aby ruský zlatý poklad zostal nedotknutý. Dňa 21. januára a neskôr dňa 1. februára 1920 E. Beneš ako minister zahraničných vecí ČSR znovu telegrafoval V. Girsovi, politickému splnomocnencovi vlády pri légiách, aby v prípade, že nebude možné zobrať admirála A. Kolčaka a jeho suitu pod ochranu československých vojsk, sa usiloval dosiahnuť aspoň to, aby nebol popravený. Dňa 5. februára 1920 V. Girsa odpovedal: „... Robím všetko možné, aby som zachránil život Kolčaka a druhým...“ Zo smrti admirála Kolčaka boli po návrate československého vojska do vlasti určitou časťou politickej verejnosti obviňované aj légie. Dokonca – časť pravicových ruských historikov v niektorých prácach vydaných po roku 2000 priamo označila konanie československých légií a vojenských misií spojencov na prvom mieste za zradu admirála Kolčaka. Hlavnou príčinou a motívom zrady týchto spojencov podľa spomenutých ruských historikov bolo, že admirál a najvyšší vladár Ruska A. Kolčak dôsledne zotrvával na suverenite ruského štátu, a odmietal ustúpiť od zásady a reality veľkého, jednotného a nedeliteľného Ruska. Nechcel sa podriadiť ani integrovať pod spojenecké intervenčné protisovietske vojsko.  

Súhlas generála M. Janina, dobrého priateľa M. R. Štefánika s vydaním Kolčaka a nezabránenie jeho poprave, poškodil doživotne jeho dobré meno vo francúzskych vojenských kruhoch a bol veľmi vážne a horlivo obviňovaný z viny na Kolčakovej smrti. Francúzsky premiér mu oznámil, že okolnosti smrti Kolčaka musia byť dôkladne vyšetrené. Pravdepodobne aj s konzekvenciami. Závažným argumentom proti  pôsobeniu Janina v pozícii najvyššieho veliteľa légií i spojeneckého vojska bolo, že údajne jeho vinou bolo aj to, že Rusko nebolo zbavené boľševikov, čo by vraj iný, ráznejší francúzsky vojvodca dokázal. Priviedol síce armádu späť, ale nevykonal úspešne nič z oných ostatných tajných inštrukcií, ktoré mu popri tejto boli dávané a ktoré posudzoval a hodnotil kriticky.

Dňa 4. januára 1920 vydal „najvyšší vládca Ruska“, admirál A. V. Kolčak svoj posledný rozkaz –  predbežné rozhodnutie o odovzdaní moci. Adresátom tohto rozhodnutia o odovzdaní moci bol generál Denikin. Deň vydania posledného rozkazu, 4. január 1920, sa v časti literatúry považuje za deň ukončenia, resp. zániku jeho právomoci a pôsobnosti ako najvyššieho vládcu Ruska. V tejto hodnosti, v tomto  postavení bol od 18. novembra 1918 do 4. februára 1920. Biele Rusko však malo pokračovať. A to doma s generálom Vrangelom, potom generálom Judeničom ako nástupcami najvyššieho vladára. Pokračovať malo aj v zahraničí, v emigrácii.

Veľká spojenecká intervencia do Ruska sa nekonala ani v septembri 1918, ani v roku 1919. Vojská spojencov Dohody však neodriekli svoju účasť na vojenských podujatiach na tomto území. Vo februári 1919 sa na intervencii zúčastňovalo celkove 202 tisíc vojakov, z toho bolo 44 tisíc britských, 14 tisíc francúzskych, 14 tisíc amerických, 80 tisíc japonských, ktorých počet vzrástol neskôr na 150 tisíc, 42 tisíc československých, 3 tisíc talianskych, 3 tisíc gréckych a 2,5 tisíca srbských. Uvedené počty obsahuje Veľká ruská encyklopédia, vydaná Ruskou akadémiou vied v roku 2004, v hesle Zahraničná intervencia. Cudzími vojenskými interventmi podľa tejto úplne novej, nie sovietskej, ale Ruskej veľkej encyklopédie boli aj československé légie. Nerealizovala sa pripravovaná veľká spojenecká intervencia. Americký historik, českého pôvodu V. Fic za tento skutok viní prezidenta USA W. Wilsona. Súhlasil totiž s odchodom Čechoslovákov čo jasne znamenalo, že po ich odchode „nové Rusko sa nebude schopné ubrániť a že tento program prezidenta, na ktorom trval, sa rovnal zrade ruského ľudu“. W. Wilson tým umožnil sovietskej vláde aby prežila a vyrástla na superveľmoc. V. Fic ho kvalifikoval za štátnika, ktorý je zodpovedný pre toto svoje rozhodnutie za dlhé obdobie utrpenia a temna, ktoré pretrpeli národy bývalého Sovietskeho zväzu ako aj štáty strednej a východnej Európy (napísal V. M. Fic: Československé legie v Rusku a boj za vznik Československa 1914 – 1918. III. díl. Brno 2008. Aj také poučenia z dejín vyvodzujú historici (!?).
 

7. 
 

Dňa 7. februára 1920 boli v železničnej stanici Kujtun (na východ od Irkutska) prerokované a prijaté „Podmienky mierovej dohody medzi vládou RSFSR a velením československého vojska na  Sibíri“. Dohoda bola nadpísaná ako „podmienky mierovej zmluvy“, ale podľa svojho obsahu a právnej relevancie bola dohodou o prímerí. Dala sa chápať aj ako uznanie boľševickej (sovietskej) vlády československou armádou. Prímerie alebo podmienky mierovej zmluvy sa stali právnym dokumentom, právnou garanciou pre dopravu československých vojenských jednotiek, konkrétne či najmä z Irkutska do Vladivostoku. Evakuácia loďami do Európy sa uskutočnila od februára do septembra 1920. Fakticky sa tým skončil pobyt československých légií v Rusku. Celkový počet ruských legionárov sa rovnal číslu – 60 198 osôb. Francúzskych legionárov bolo 9 367, talianskych 19 225. Medzi československými legionármi bolo 5 508 Slovákov. Bojovali za slobodu, národný štát Čechov a Slovákov. Prispeli k nemu možno rozhodujúcim spôsobom . Uznaním československého štátu v stave zrodu štátmi Dohody po tom, ako úspešne realizovali prvú etapu svojej anábazy na Urale a na Volge. Operovali už vo svete, ktorý sa práve začal bipolarizovať. Konanie, skutky, ktoré jeden národ, societa, trieda považujú za heroickú epopeju, iný národ, iná societa a trieda považuje za nemorálnu avantúru. Za to, za čo ich chválili ako hrdinov, boli v inom období a režime zatracovaní ako temer protištátni kriminálni delikventi. Táto pravda platí aj pre vývoj spoločnosti, pre rozličné historické obdobia. Jura Jánošíka odsúdili a popravili ako zločinca a zbojníka. Pre ľud, pre národ, pre jeho morálne vedomie sa stal hrdinom. Platí sentencia „ó tempora, ó móres“, časy sa menia a s nimi nielen my, ale aj mravy. Nie vždy a pre všetky časy platí rovnaká spravodlivosť. Obdobne ten kto má moc, nemusí mať aj pravdu. Básnik Ján Botto to povedal vo verši: „Neprávosť u pánov, pravda u zbojníka.“ Poznajme a potom súďme, ale neodsudzujme.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984