Reklama
Reklama

Ľavica v troskách

Počet zobrazení: 3931

Čakanie na spasiteľa
 

Politika sa nám krásne estetizuje, no umelci, ktorým sa zakazujú predstavenia, sa z toho veľmi netešia. Vo verejnej diskusii prevláda moralizátorský jazyk, snaha oddeliť škaredé od pekného, a pocit skazenosti pomerov. Všetci vraj kradnú a klamú, no za prvoplánovosť a ideovú vyprázdnenosť týchto floskúl sa už nejde. Volič nevie, čo sa deje (a možno to ani vedieť nechce), chce len, aby sa to konečne skončilo. Je totiž príliš zabratý do toho, kedy splatí úroky za byt, či bude mať kde zaparkovať v obchodnom dome, alebo či ho na dovolenke nebudú „obťažovať“ utečenci.

newwalls.jpgKresba: Ľubomír Kotrha

Médiá bičujú zmysly liberálneho konzumenta a tlačia naňho, aby sa vyjadril, alebo aspoň pohoršil. Toto predsa nemôže dopustiť! Ako však má brániť slobodu nakupovania, ak ju s ním nie každý vyznáva a odkedy bol odnaučený solidarite, veriť dokáže už len sebe? Politici zatiaľ pozorne sledujú nálady občanov, ktorí sledujú atmosféru médií, ktoré ukazujú pomalý rozvrat. Rozvrat, ktorý dopúšťajú politici s odobrením občanov vedených mediálnym obrazom rozvratu. Kruh sa uzatvára a niet nikoho, kto by ho dokázal preťať. Pluralita médií síce zabezpečuje, že sa môžeme pohoršovať každý na niečom inom, no spája nás pocit ohrozenia, z ktorého nás môže vykúpiť iba nejaký spasiteľ (Ježiš, Batman, vodca – každému podľa predstáv) a jeho „starosť o našu bezpečnosť“. Strach z blížneho svojho je odrazu pálčivejšia téma ako odvaha držať sa humanistických ideálov a odhodlanie znižovať sociálne nerovnosti.

Všetci proti všetkým
 

V reakcii na všeobecný strach ovládlo krajinu 50 odtieňov hnedej. Vo voľbách sa na piatom mieste umiestnila otvorene fašistická strana, nadväzujúca na odkaz kolaborantského režimu, prepojená na pouličných bitkárov, s paramilitantným krídlom. Predbehli ju len pravicové strany s rasistickými, antimaďarskými, antirómskymi a antiimigrantskými postojmi. Voľby s tretinou voličov vyhrala strana zostatkovej sociálnej demokracie, s podobne rasistickou a antiimigrantskou rétorikou.

Strana Smer sa zbavila zodpovednosti za nacistov v parlamente. Veď si iba osem rokov robila biznis so štátom a hľadala vinníkov, ktorí jej to sťažovali: Médiá, pretože informovali, intelektuáli, pretože pili kávu, Rómovia, lebo nepracovali za dávky, nevďační učitelia a sestry, lebo im na prežitie nestačil pocit z dobre vykonanej práce, moslimovia, lebo pomaly nikto žiadneho naživo nevidel, a utečenci pred vojnou, veď čo ak by sem nejakí prišli... Bolo asi málo obetných baránkov, veď prečo by inak boli ľudia takí zúfalí, aby volili Hitlerových pohrobkov?

Čo, okrem ďalšieho strachu, sa ale dá dosiahnuť rozsievaním strachu? Treba si uvedomiť, že zúfalstvo nemusí byť len poslednou možnosťou, ale vôbec to posledné, čo ešte zažijeme. Aký je napokon účel strachu – vydesiť nepriateľa, a čo potom? Spôsobí jeho des zmúdrenie? Nebude skôr odpovedať protiútokom a ďalšou hrozbou? Terorizovať občanov kvôli zabezpečeniu rodiny alebo tomu, aby mohli ísť deti do školy, tak ako to robia členovia ISIS, je rovnako bezhlavé, ako zvoliť nacistov, aby zastavili manipuláciu a vyriešili chudobu. Deštrukcia vedená jednou skupinou proti druhej nie je riešením, ale sypaním si soli do rany.

Normalizácia prostredníctvom strašenia vonkajšou hrozbou
 

V tejto súvislosti si pripomeňme fakt, že útok na Afganistan sa začal ako reakcia na terorizmus, stal sa jedným zo série útokov na blízkovýchodné krajiny. Po pätnástich rokoch militaristického ťaženia proti diktatúram a teroru, po ktorom terorizmus ešte viac napučal, je na mieste otázka: Kde urobili neokonzervatívci z Bieleho domu chybu? Ohlásili prirodzený koniec dejín a realizovali násilnú doktrínu šoku. Účelovo ordinovali voľný trh, no už od Reagana kamuflovali svoj protekcionizmus a zachraňovali banky z verejných financií. V mene doktríny stretu civilizácii rozpútavali konflikty, do ktorých neexportovali len zbrane, ale aj svojich chudobných, aby zomierali pod ich paľbou.

Toto pokrytectvo zasiahlo aj ľavicu, na ktorú stačí trochu zaštekať a okamžite sa vzdá podpory demokracie (Ukrajina), ľudských práv (utečenci) či štrajkov (učitelia, sestry). Všetky otvorené boje berie už vopred za prehrané, servilne sa uchyľuje k „menej zlej“ diktatúre či „dubisku“ a následne sa čuduje, že nemá vierohodnosť a podporu. Pritom sa pozabudlo na fundamentálnu maličkosť, že primárny cieľom nie je ochrana toho, čo je „naše“, ale boj proti kapitálu. Bez toho totiž nebude naše nič a zrejme ani žiadne „naše“ ako také. Boj proti nadnárodnému kapitálu musí byť rovnako nadnárodný, inak bude kapitál naďalej vykorisťovať krajiny a poštvávať ich proti sebe tak, ako to vidíme vo vzťahu k Blízkemu východu, Afrike alebo aj v rámci Európy.

Strach z nových výziev kopíruje stalinskú logiku používanú za socializmu, ktorou bolo presadzovanie normalizácie namiesto odvahy konfrontovať sa s problémami. Toto strkanie hlavy do piesku vedie k absurdným prianiam, že by bolo možno lepšie, ak by sa spis Gorila vôbec neobjavil, pretože – hoci dal na svetlo to, čo sme všetci tušili – spôsobil nárast nedôvery voči demokratickému právnemu štátu. Výsledkom je tiež nešikovné zakrývanie prehreškov sociálnej demokracie v údajnej snahe zabrániť rastu popularity vodcovského princípu. Namiesto využitia potenciálu týchto odhalení sa ľavica, tak ako bola naučená, preventívne sťahuje z boja.

Práva pre všetkých
 

Ak sa chceme dožadovať záväzkov medzinárodného práva u ostatných, mali by sme ich v prvom rade sami dodržiavať. Ľudia, ktorí dnes utekajú pred vojnou, nechcú problémy, ale pokoj a útočisko. Len v nepremýšľajúcej, vystrašenej hlave sa môže zrodiť opak. Slovensko sa musí konečne otvoriť svetu, aby tu nežili obmedzení ľudia šíriaci rasizmus. Za viac ako 20 rokov sme udelili azyl len 650 ľuďom z celkovo 58 000 žiadostí. Nečudo, že tu ľudia žijú ako v izolácii, nevedia po anglicky, nečítajú zahraničnú tlač a boja sa neznámeho ako Kysučan Maďarov. Európa vymiera a my potrebujeme nových ľudí. Uvedomuje si to aj Vatikán a zdôrazňuje, že všetko závisí od vzdelávania.

Imigranti sú tvoriví a prospešní. Za štvrtinu získaných Nobelových cien a tretinu zaregistrovaných patentov vďačia Spojené štáty ľuďom, ktorí sa tam nenarodili. Len pre ilustráciu: zakladateľ nákupného portálu eBay je iránsky imigrant. Jeden zo zakladateľov Google je syn ruských matematikov, ktorý žil v detstve v Moskve. Zakladateľ vyhľadávača Yahoo sa narodil v taiwanskom Tchaj-pej a otec Steva Jobsa, ktorý založil spoločnosť Apple, bol Sýrčan, takže gény má po ňom.

Zužovanie okruhu tých, ktorí majú práva a žijú v blahobyte, kapitálu nanajvýš vyhovuje. Vlastne mu nikdy o nič iné ani nešlo. Európske a kresťanské dedičstvo, ktorým sa oháňame, však neväzí v izolácii, nadradenosti a hierarchii. Práve naopak, nepriateľom nie sú ľudia, ale pomery, v ktorých všetci žijeme. Veď ako píše sv. Pavol v Liste Efezanom: „Náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta...“

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Dedo
#1
Ján Šteuček
26. marec 2016, 15:39

Trochu pomýlený názor o imigrantoch a Nobelovkách. Najviac Nobeloviek dostali vedci židovského pôvodu.

Obrázok používateľa Dedo
#2
Ján Šteuček
26. marec 2016, 15:39

Trochu pomýlený názor o imigrantoch a Nobelovkách. Najviac Nobeloviek dostali vedci židovského pôvodu.

Obrázok používateľa Palo
#3
Pavel Novota
26. marec 2016, 18:49

Možno zámer bol dobrý, ale celé mi to pripadá dosť nesúrodé, snáď až chaotické. Možno je chyba vo mne, že som to nepochopil. Však nezdá sa mi, že by politici sledovali nálady občanov a tobož nie pozorne. Zreteľne vidieť, že ďaleko viac si sledujú vlastné vrecká, i keď pri zostavovaní novej vlády ma prekvapili v dobrom.

Tiež by som predpokladal, že autorovi nie je príliš známa "stalinská logika", inak povedané, že zrejme sa nezaoberal analyticky rozhodnutiami J.V.Stalina, aj tými, ktoré sú označované za "neľudské" a despotické. Typujem však, že tou normalizáciou myslí stranícku príslušnosť, konkrétne v strane Smer SD, s cieľom zisku v kariernom postupe. V tom prípade by sme boli v zhode v podobnosti s príslušníkmi komunistickej strany v prednovembrovom období roku 1989.

Naprosto a bez výhrad sa však pripojujem k titulnému vyjadreniu - ľavica v troskách. 

Obrázok používateľa Peter Takac 2
#4
Peter Takac
26. marec 2016, 19:08

Ospravedlňujem sa za chýbajúce odkazy na fakty o tvorivých imigrantoch:

http://blisty.cz/art/80776.html,

http://www.wsj.com/articles/the-secret-of-immigrant-genius-1452875951,

http://www.hindustantimes.com/analysis/migrant-stories-steve-jobs-sergey-brin-and-syrian-boy-who-died/story-qYtatD3ZMjsASNwbncID8M.html

Téza, že politici sledujú nálady občanov nadväzuje na prvý odstavec, kde sa píše:

"Volič nevie, čo sa deje (a možno to ani vedieť nechce), chce len, aby sa to konečne skončilo." Na túto požiadavku reagujú politici najjednoduchším možným a pre elitu najmenej bolestivým spôsobom - zužovaním slobôd, reprodukovaním strachu, teda rozširovaním svojej moci.

Na to, aby došlo k reálnym zmenám je potrebný dostatočný tlak zdola, ktorý bude uvedomele požadovať progresívnu ekonomickú nápravu.

S druhým odstavcom sčasti súhlasím. Stalinskou logikou sa myslí vôbec neochota konfrontovať sa s problémami kvôli obavám o stratu moci.

Stalin totiž aj ľavicovú kritiku považoval za skryto pravicovú, resp. reakcionársku. Vychádzal z toho, že strana ako nositeľ pokroku vie, čo je "objektívne" správne, ba že si to dokonca uvedomujú aj kritici a sú tak objektívne vinní zo snahy podkopať režim.

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama