Reklama
Reklama

Lásku treba znovu vynájsť...

Hľadanie základných princípov všeľudskej zmeny a premeny
Počet zobrazení: 1507

... hovorí Jean Arthur Rimbaud, francúzsky zázračný chlapec a básnik z druhej polovice 19. storočia, vo svojom texte Sezóna v pekle, inak povedané, vynájsť lásku znamená nanovo objaviť toto znovuobjavenie. S úžasom a vzrušením som listoval v útlej knižočke s jeho menom v nadpise a s podtitulom V šestnástich rokoch muž (VSSS, 2018). Za srdce ma chytili nielen krátke eseje, ale predovšetkým verše, v ktorých clivo presvitala harmónia myšlienok, farieb a tónov. A túžba po ozajstnej láske, takej, ktorá sa bude vyvíjať, ako všetko vôkol nás, a prežije znovuzrodenie samej seba, pretvorí sa na niečo číre, priezračné a nesebecké, zvnútornené do seba:

Sedemnásť rokov! Budeš žena!
Och, veľkosť lúk!
Príroda celá zaľúbená.
Poď, mám pár rúk!...

Zážitok vo mne ešte dlho rezonoval, nedalo mi preto neoprášiť mne známych filozofov, ktorí sa témou lásky zaoberali, pokladali ju za významnú kategóriu transcedentna i reálneho života: Platóna, Kanta, Hegla, Kierkegaarda, z novších Heideggera, Lacana, Badioua, Žižeka a z blízkych luhov a hájov povedzme Hausera, s ktorým som už viackrát o týchto otázkach diškuroval. Napokon, niečo som už v tomto smere naznačil vo svojej ostatnej knihe Láska k moci a moc lásky (VSSS, 2017), kde som, ak to mám vyjadriť niekoľkými slovami, lásku označil za „nebeský“ proces hľadania pravdy vo vzťahoch medzi ľuďmi, medzi človekom a komunitou, človekom a spoločnosťou či štátom.

laska_hamza_but_flickrt.jpg
Ilustračné foto: Hamza Butt, Flickr

Sám Platón pokladal lásku za šialenstvo, ktoré môže prinášať dobro, ale i zlo. Pravdu musíme hľadať my sami, povedzme aj v duchu známeho dialógu:Sokrates: A čo je láska? Môžeme ju zaradiť medzi veci sporné či nesporné? Faidros: Prirodzene, medzi sporné. Vari si myslíš, že by si o nej mohol hovoriť tak ako pred chvíľou, že je to skaza pre milovaného i milujúceho a potom zase, že je to najväčšie dobro?“ (Platón: Faidros, OIKOYMENH, Praha, 2014, 237d, s. 24 – 25). Slavoj Žižek o vyše dve tisícročia neskôr cituje na margo spomenutého dialógu zo slávnej série Sandman od Neila Gaimana: „Boli ste už niekedy zaľúbený? Strašné, však?! Otvára to vašu hruď i vaše srdce a do svojho vnútra vpúšťate človeka, vlastne votrelca, ktorý vás bude po celý čas zraňovať. Dáte mu kúsok zo seba bez toho, aby si to pýtal. Váš život už nie je vaším životom“ (Event /Udalosť/, Penguin Random House, 2014, s. 80). Pravda, Platón by k tomu nezabudol dodať, že „pôsobením šialenstva sa k vám dostávajú najväčšie dobrá (slasti)“. Nechajme však starogréckeho filozofa odpočívať...

Rýchlou skratkou sa presunieme k Alainovi Badiouovi, jednému z najväčších žijúcich francúzskych filozofov, spisovateľov a dramatikov, ktorý prichádza s novátorským prístupom k filozofii, nastoľuje koncepciu právd vo vzťahu k udalosti – každá udalosť sa premieňa na pravdu, keď ju pomenujeme a keď sa stáva pre danú skupinu ľudí niečím novým, záväzným – podľa nej potom jej príslušníci orientujú svoje aktivity, umeleckú činnosť, politické pôsobenie a podobne. Ide o zmenu samotného princípu zmeny, pri ktorej Badiou rozoznáva štyri druhy udalostí – politickú, vedeckú, umeleckú a udalosť lásky (Being and Event /Bytie a udalosť/, Continuum, 2007, s. 327 – 386). Svoju teóriu ďalej rozpracúva v knihe Logics of Worlds (Logika svetov), ktorá sa významom približuje k Marxovmu Kapitálu. Konečne sa tak v ostatných desiatich rokoch objavil filozofický smer, ktorý tvrdí, že v spoločnosti ako takej existujú isté jednoznačné pravdy. Len ich treba hľadať a objavovať...

 

Udalosť lásky
 

V eseji sa budem zaoberať pravdou či udalosťou lásky – nielen v partnerských vzťahoch, ale aj v spoločenských, politických, kultúrnych a umeleckých procesoch, nevynímajúc zmyslovú, emocionálnu a biologickú podstatu človeka. Udalosť lásky zaľúbenej dvojice nastáva vtedy, keď to zásadne zmení a preorganizuje ich život. Zaľúbiť sa znamená niečo ako zásvit, nie je to iba obyčajné prevrátenie štandardnej hierarchie hodnôt, je to niečo radikálnejšie, na scénu vstupuje iná dimenzia, iná úroveň bytia. A ako sa pozerať na udalosť v politike? Predovšetkým ako na nový emancipačný projekt, ktorý realizuje kolektívny subjekt prostredníctvom trpezlivej práce pri rekonštrukcii spoločnosti (Badiou).

Pravda vzájomnej ľudskej lásky nás ustavične molestuje. A to všade a zo všetkých strán! Do vzťahov sa čoraz väčšmi vkráda komercia a biznis, akoby sme sa s istou okľukou vracali do dávnejšej minulosti, azda len s inou kvalitou, kde sa peniaze a moc premieňajú na účinné afrodiazikum. „Ľudia sa dnes láske vyhýbajú,“ konštatuje na margo toho filozof Michael Hauser, „pretože je značne emotívna a náročná na časové investície – vyjadrené hrozným ekonomickým jazykom. Človek volí radšej sex v neurčitých a hybridných vzťahoch. Najhoršie je, že hybridný spôsob milostného života sa javí ako niečo prirodzené a láska pôsobí ako niečo divné, až vyšinuté. (...) Žiaľ, za slová o láske sa niekedy takmer hanbíme. Všimnite si, že dnes sa otvorene hovorí o všelijakých perverzitách ako o niečom normálnom, no keď spomeniete lásku, vyznie to takmer ako niečo neslušné. Láska je vlastne jediná perverzita súčasnosti“ (Pavol Dinka: Láska k moci a moc lásky, s. 84 – 85 ).

A médiá tomuto smutnému obrazu, vo vidine vyššej sledovanosti a mastnejšieho zárobku, neférovo, s poriadnou dávkou vulgárnosti nahrávajú. Za všetky príklad z TV JOJ, ukážka z programu Hotel Paradise:

Rómeo: On byl vyjebaný pampúch.
(...)
Jana: Nela s Nikolou se tady furt budou bavit o Leovi, furt, jak ho Nela chce vyšukat. Ona si myslí, že to nevím, nebo co? Prostě a furt Nela jenom řeší to, že chce (vypípané) Lea, že se ji líbí prostě.
(...)
Rocky: Asi všichni, nejen Nela, aj Nikol, aj Diana ho chce vyšukat.
(...)
Leo (záber na Dianu v plavkách): Diana je holka, kterou kdybych ji potkal venku na diskotéce, tak ji vopíchám... a už se s ní v životě nechci vidět. Rozumíš, to je přesně ten typ holky, kterou bych vošukal, vole, postříkal, pochcal, kopl bych jí do prdele...

(TV JOJ, 16. 3. 2012 o 15.02 hod., program Hotel Paradise, prepis z materiálu Rady pre vysielanie a retransmisiu, 25. 9. 2012.)

Chce sa mi so Sartrom zvolať: Hnus! Aj na adresu takých divadelných predstavení, ako Moje násilie a vaše násilie (aktuálne na repertoári brnianskeho divadla Husa na provázku), kde Ježiš znásilňuje na javisku moslimku. Aktéri podobných excesov zrejme ani nechyrujú o udalosti a pravde lásky v podaní A. Badioua: „Vyhlásenie – ľúbim ťa – spečaťuje akt stretnutia, je zásadné a zaväzuje. Ale odovzdať sa, vyzliecť zo šiat, byť pre toho druhého nahý, opakovať tie zdedené inštinktívne pohyby, zbaviť sa ostychu, kričať, všetky tieto telesné prejavy sú dôkazom toho, že sme podľahli láske. Práve to ju zásadne odlišuje od priateľstva. (...) Láska je hľadaním pravdy. Akej pravdy? Pravdy v jednej veľmi konkrétnej veci – aký svet vidí človek, ktorý ho vníma z perspektívy dvoch, a nie jedného“ (Chvála lásky, 2012, s. 31 – 43).

Láska je nevyhnutná aj pre pevný manželský zväzok: kedysi jeho uzatváranie diktovali rodičia a spoločenské normy na základe príslušnosti k rodu, kaste, spoločenskému postaveniu. Chudobný sa nemohol oženiť s bohatou, nevzdelaný so vzdelanou, pán s poddanou, zeman so sedliačkou; prirodzene, platilo to aj v opačnom garde. V súčasnosti nad tým krútime hlavou, zdá sa nám to prihlúpe a nezmyselné. Organizovať manželský zväzok, zošnurovávať ho do rámca prísnych a niekedy aj krutých pravidiel sa prieči prirodzenosti a pestrosti života.

Manželstvu svedčí náhoda a inakosť. Aká je však skutočnosť? Mnohí si manželstvo dokonale vykalkulujú, partnera si vyberú na internete, dostanú jeho fotku, podrobnosti o záujmoch a preferenciách, dátum narodenia, znamenie zverokruhu, a keď si to všetko spoja, môžu si povedať, tak toto je rozhodne voľba manžela bez rizika. Online metóda skutočne umožňuje nadviazať kontakty a dokonca si vybrať odporúčaného partnera. Sadnete si za monitor, a hneď dostanete otestovaný tip na manžela, manželku, druha, družku. Zdanlivo otvorený trh s potenciálnymi partnermi, ktorých môžete získať jediným kliknutím na klávesnicu počítača, výrazne otupuje skutočné citové vzťahy. Keď sa niekoho spýtate, prečo si vyhľadáva partnerov na Facebooku, keď má v reálnom živote dostatok priateľov, často odvetí: „Človek nikdy nevie, možno sa ten najlepší ešte nájde.“ Navyše internet býva často svedkom virtuálnej nevery. V zdanlivo harmonickom manželstve si žena či muž potajme vyhľadávajú „internetových milencov“ a slovne podvádzajú svojich partnerov.

Môže byť teda manželstvo bez rizika? Určite nie. S manželstvom je spätých veľa rizík. Televízne formáty Farmár hľadá ženu, Nevesta pre milionára, Mama, ožeň ma! a podobne navrávajú recipientovi niečo iné: nie charakter, morálny postoj, citové vzplanutie, romantická láska, lež sociálny status, bohatstvo, peniaze vám zabezpečia šťastný a spokojný život. Vyberte si podľa nás, je to cesta bez rizika! A keď sa inštitút manželstva dostane do krízy, máme tu opäť recepty v podobe Súdnej siene, Zámeny manželiek atď.

 

Láska ako politická kategória
 

Bez rizika nie je ani vzťah medzi udalosťou lásky a politickou udalosťou. Môže láska vyvolať politickú udalosť? Prirodzene, lenže zväčša – a pravdepodobne výhradne – je to iný druh lásky: láska k moci (prináša napätie, vzrušenie, v prípade úspechu nevýslovnú slasť, uspokojenie vášní a pudov). Veď ktože by nemiloval sám seba?! Na druhej strane, moc lásky v politike, podľa Badioua, je schopná vytvoriť pravdivú udalosť, hoci vzácnu, no aj napriek tomu vzniká. Ide o protest proti postmodernému kapitalizmu, ktorý sa odohráva v centre našej bytosti. So spomínaným M. Hauserom sme sa v debate zhodli na tom, že lásku ako politickú kategóriu by sme nemali podceňovať. Politika sa zvyčajne chápe výhradne ako mocenské stretnutie a vytváranie účelových spojenectiev na presadenie určitých záujmov a cieľov. Je to len časť pravdy, lebo je tu ešte záhada veľkej politiky. Keď niekto stavia politiku iba na mocenskom pragmatizme, málokedy vytvorí skutočnú a dlhodobú moc – také spojenectvá sú krehké a zradné. Spojenec zavetrí, že protistrana ponúka väčší „bochník chleba“, začne kolísať a časom prejde na opačný breh. Ak sa usilujeme o skutočnú moc, potrebujeme niečo viac, ako je trhový princíp a poskytovanie výhod. Potvrdzuje to i Badiou: „V politike ide o to, zistiť, či istý počet ľudí, alebo dokonca masa, dokáže dospieť k rovnosti. A rovnako ako na úrovni lásky existuje rodina, aby socializovala jej vplyv, na úrovni politiky je to moc štátu, ktorá potláča vášne kolektívu. (...) Skutočným nepriateľom nie je niekto, kto sa proti vašej vôli pravidelne dostáva k moci, ale jednotlivec, ktorému odmietate tolerovať, aby rozhodoval o čomkoľvek, čo sa vás týka“ (Chvála lásky, s. 61 – 70).

„Politika je organizovaná nenávisť,“ dodáva v tejto súvislosti Žižek. (Event, s. 185). A ja k tomu poznamenávam: Nenávisť, ktorá vyúsťuje až do nepríčetnosti, keď sa smrť vydáva za život a život za smrť (aktuálny, koncomájový prípad „mŕtveho“ /proti/ruského novinára na Ukrajine). Láska a politická vášeň by sa nemali nikdy miešať. Kardinálnou otázkou v politike je pacifikovanie nenávisti, lebo inak sa vytvára podhubie na vznik neželaných nepriateľstiev. Ak už jestvujú, treba nepriateľa presne definovať a identifikovať, a nie ho zámerne a umelo vyfabrikovať. Lenže to v globalizovanom kapitalistickom systéme, kde si lož, polopravdy a manipulácie s verejnou mienkou vyárendovali silné mocenské postavenie, nie je jednoduché. A tak sa rodia nenávisti naprieč celým svetom, najmä zo strany tých, čo ho chcú ovládnuť.

 

Patologický narcizmus
 

Politická zahľadenosť do seba, do vlastného ja, do vlastnej veľkosti a neomylnosti čičíka a kropí živou vodou politických narcisov. Môže narcista ľúbiť iného? Alebo ináč: Vieme si vôbec imaginárne predstaviť, že by sme boli inými ako samými sebou? Žižek spomína prípad, keď sa istá fotografka vo Veľkej Británii rozhodla k takémuto kroku: zorganizovala slávnostnú ceremóniu sobáša so samou sebou, predniesla samej sebe prísahu vernosti, navliekla si prsteň, postavila sa pred zrkadlo a pobozkala samu seba (The Courrage of the Hopelessness /Odvaha beznádeje/, Penguin Random House, 2017, s. 178). Prv než sa na tom začnete smiať, uvedomte si, že príkladov podobného patologického narcizmu nájdeme na internete i v živote celú kopu. A to vo všetkých oblastiach, vrátane politikov, svetových, ale aj tých našich. Pripomína mi to slávny Buñuelov surrealistický film Prízrak slobody (1974), v ktorom ukazuje, ako moderná buržoázna smotánka s...e (kadí) na tých dolu: zbohatlíci sedia na toaletách vôkol stola, veselo a vášnivo debatujú, a keď si chcú niečo zahryznúť, mlčky vstanú a spýtajú sa sluhu, prosím, kde je tá malá miestnosť, veď viete...? A s radosťou vkročia do malej bočnej miestnosti s občerstvením.

Imaginárny obrázok akoby vystrihnutý z dnešných čias – na obyčajného človeka sa „kadí s rovnakým šarmom a espritom“. Jediné dve ozajstné politické udalosti za ostatné desaťročia (od osemdesiatych rokov minulého storočia) pretavené na reálnu, jednoznačnú a neodškriepiteľnú pravdu – zrod neoliberálneho konceptu a rozpad bipolárneho sveta – tomu iba nahrali a nahrávajú. Navyše o nejakú novú politickú udalosť nie je z pochopiteľných príčin záujem Prečo aj? Veď „civilizovaný“ svet prežíva „najkrajšie“ chvíle, ak nie hody. Falošnou politickou korektnosťou sa chválime neutíchajúcim úsilím v boji za mier, pritom sa z roka na rok zvyšujú výdavky na zbrojenie a po celej planéte vznikajú nové vojnové konfliktov, anexie, okupácie, rinčí sa zbraňami na hraniciach susedných štátov, vraj z obranných dôvodov. Počúvame o Amerike first, o vojnovom scenári rozpracovanom Pentagónom po 11. septembri 2001, ktorý rátal so siedmimi vojnami počas piatich rokov (Irak, Sýria, Libanon, Líbya, Somálsko, Sudán a nakoniec Irán), o Bushovej doktríne na 21. storočie („Doteraz písali dejiny iní. Odteraz ich budeme písať my...“). Rusko, hájace si takisto svoje mocenské záujmy, v tom však prekáža, pretože „Putin sa nechce s nikým priateliť, chce všetko rozložiť, zničiť demokratické inštitúcie a liberálny poriadok a vládnuť v troskách demokratickej Európy“ (František Šebej, Denník N, 20. 4. 2018, s. 20). O akej demokracii to Šebej hovorí? Žeby o takej, kde, ako zdôrazňuje americký mysliteľ Noam Chomsky, „80 percent obyvateľov na dolnom konci rebríčka podľa majetku a príjmov nemá na politiku nijaký vplyv. Ak stúpame po rebríčku vyššie, vplyv postupne narastá a až na úplnom vrcholku sa stretávame s tými, ktorí politiku v podstate určujú pomocou prostriedkov, ktorým verejnosť nerozumie. Výsledný systém nie je demokracia, lež plutokracia, vláda oligarchie“ (Jakými tvory jsme?, Academia, 2018, s. 66).

 

Oligarchické štruktúry


Tak nejako si predstavujú lásku – lásku k moci – oligarchické štruktúry; plutokraciu verbálne zjemnia na demokraciu, a... všetko je vyriešené. Podľa nich je demokraciou aj „vydobýjanie“ vlastného zisku prostredníctvom súkromného ovládania bankovníctva, pôdy a priemyslu za výraznej asistencie médií a ďalších nástrojov propagandy. Ten, kto ich vlastní, má jednoducho všetko... Potvrdzuje to i známy francúzsky ekonóm Thomas Piketty vo svojej slávnej knihe Kapitál v 21. storočí, keď konštatuje: „Kapitalizmus automaticky generuje svojvoľné a neudržateľné rovnosti, ktoré radikálne podkopávajú meritokratické hodnoty (vládu najschopnejších) tvoriace základ demokratických spoločností“ (Ikar, 2015, s. 19). Skrátka, „milovníci“ neoliberalizmu si ušili na vlastnú mieru rozličné ideologické mantry, medzi nimi i mantru hrubého domáceho produktu (písal som o nej v eseji Hrubé domáce šťastie), ktorá ignoruje neférové rozdeľovanie bohatstva, závratné sociálne nerovnosti, nárast objemu finančných špekulácií, neprimeraný odlev ziskov do zahraničia; pritom podhodnocuje ženskú prácu, neberie do úvahy ekologické kritériá atď. A ešte niečo: pomer medzi prácou (mzdy) a kapitálom nespravodlivo posúva v prospech kapitálu.

Láska k peniazom je prituhé lepidlo, niekedy na odlepenie z teplej stoličky nepomôže ani ten najväčší bager. Vedel to už Honoré de Balzac, keď písal Otca Goriota, ktorý celý život honobil peniažky, aby našiel bohatých ženíchov pre svoje dve dcéry Delphinu a Anastasiu. A výsledok? Na staré kolená sa naňho vykašľali, ešte aj na smrteľnej posteli však rojčil o výnosných investíciách cestovinového biznisu v Odese (príbeh aktuálny aj dnes, nedávno mal premiéru v Divadle Andreja Bagara v Nitre). Nič sa od tých čias nezmenilo, naopak, lepidlo je ešte silnejšie a rýchlejšie. Vidíme to všade vôkol nás, so skrytou hrabivosťou ho vyhľadávajú aj tí, o ktorých by sme to nikdy nepovedali, ktorí sa hrajú na nepoškvrnených a dobrých anjelov. Pozrime na kauzy prezidenta Kisku s daňami a pôdou, na kšefty zľava i sprava, zamierme do ospevovaného Švédska, ktoré je vraj oázou v rozľahlej púšti korupcie – stretneme sa tam s niečím doslova neuveriteľným, keď členka grémia na udeľovanie Nobelovej ceny za literatúru Katarina Frostensonová, inak známa poetka, podporovala z nadačných peňazí firmu svojho manžela, ale aj jeho flirty so ženami v bytoch, ktoré financovala štokholmská Akadémia. A tak sa v tomto roku cena za literatúru nemohla udeliť. Aj tu sa, žiaľ, ukázalo, že moc lásky je na lásku k moci (a jej variantom) prikrátka. Niečo podobné sa z ľudskej DNA, aspoň podľa mňa, vykoreniť nedá.

 

Muchy v očiach
 

Hoci neraz, a to je vskutku nebezpečné, práve zlodej začína kričať, chyťte zlodeja. Má však tú výhodu, že má svojich služobníkov v podobe médií hlavného prúdu (výhradne s čierno-bielym videním), takže psí hlas predsa len do neba ide. Tvária sa, že sú demokratické, objektívne, nestranné... Ozaj sú demokratické? Dostane sa na ich stránky, na obrazovky názor bežného občana? Je tu šanca na polemiku, na vyvažovanie mediálnych názorov a názorov verejnosti? Uplatňuje sa právo na odpoveď ako ozaj demokratický nástroj? Prirodzene, aj redaktori oplývajú láskou k moci, svojskou a zvláštnou, no verbálne neobyčajne účinnou, zavše ostrejšou ako čepeľ dýky. Napokon, aj tak sa dá naplniť pocit slasti: my môžeme všetko, ostatní si nemôžu ani pípnuť. Zavše vykydnú na človeka iba chumľu černe, inokedy nešetria ružovou, potom zase opľúvajú, manipulujú, vyžívajú sa v excesoch. Stačí pár písmen, zvuk hlások a zaraz je z vás fašista, extrémista, korupčník, konšpirátor. Jednoznačne by malo platiť: politik ani novinár nemá právo sám určovať, čo je správne a čo nie, pravda-udalosť sa rodí vo verejnej a otvorenej diskusii celého spoločenstva. Kreovanie zákonov, ktoré to potláčajú, je nedemokratické, zaváňa inkvizičnými maniermi. Vari máme byť ticho, nič nepočuť a nevidieť? Akoby s muchami v očiach? Čo sme sa nebodaj ocitli na prahu studenej, ba azda, nedaj Boh, horúcej vojny? Nevdojak mi zišiel na um vojnový príbeh Josepha Hellera Hlava XXII, presnejšie dialóg, v ktorom sa kapitán Black, súc vystrašený, že stráca zrak, pýta kamaráta Havermeyera:

     „Havermeyer, mám v očiach muchy?“
     „Čo ti šibe?“ spýtal sa Havermeyer
     Havermeyer nedôverčivo zažmurkal. „Čo?“
     „Muchy!“
     „V očiach.“
     „Nie, mne nie. To Yossarianovi šibe, on to vraví. Len mi povedz, či mám v očiach muchy alebo nie. Môžeš mi to smelo povedať. Znesiem to.“
     „Nijaké nevidím,“ konštatoval.

     (INA, 1996, s. 40)

Ak sa niekto nádeja, že našu verejnosť omínajú muchy v očiach alebo jej bzučia v ušiach, je na veľkom omyle. Hoci mnohým politikom a žurnalistom by to vyhovovalo a radi by recipientom do omrzenia prízvukovali, že všetko, čo im hudú do hláv, je pravda pravdúca! A to v dôkladne premyslenom scenári: na „tlačovkách“ sa politici, akási koláž normálnych a narcistických figurín, postavia do jednotného šíku ako gladiátori v aréne a sypú po dávkach zo seba „svoje“ dušujúce a neodškriepiteľné fakty a, akože ináč, spríbuznení novinári im hádžu na smeč slovné loptičky obalené do propagandistického staniolu. To sa potom hrá...

 

Keď čierne je biele


„Pravda“ (bez jasných dôkazov) sa pritom ocitá na hojdačke. Raz je na jednej strane, raz na druhej, pekne podľa poradia a momentálnej situácie: kšefty s pôdou na východnom Slovensku, provízie za obrnené transportéry, korupcia v eurofondoch, biele vrany (ešteže sa poslanec NR SR za OĽaNO-NOVA Alan Suchánek vzdal Bielej vrany za piešťanské CT, v predchádzajúcom tendri /2012/ totiž ako člen obstarávacej komisie požadoval o 250-tisíc eur viac ako v tom, na ktoré neskôr poukázal, a celá porota, čo mu ju udelila, sa následne vzdala funkcií – chce sa mi veriť, že nie všetky Biele vrany sú také čierne ako v tomto prípade), chemický útok v Sýrii, novičok, otrávenie agenta Skripaľa a jeho dcéry, vyhosťovanie diplomatov (napokon český prezident Zeman vyhlásil, že sa tento nervovoparalytický plyn, resp. jeho verzie, v Česku vyrábal, za čo si vyslúžil návrh na podanie žaloby za vlastizradu, a aby toho nebolo málo, viaceré nemecké významné noviny napísali, že Západ už vyše dvoch desaťročí pozná zloženie spomínanej látky a že ho aj v laboratóriách pripravoval), Česko-Slovensko už neoslobodila Červená armáda, ale spojenecké vojská, prípadne vlasovovci atď.

Lož v politike je odjakživa rutinnou pracovnou metódou, pretože triumf nad nepriateľom nespočíva vo víťazstve nad ním, lež v tom, že začne rozprávať vaším jazykom. Vtedy ho už máte na pekáči... Niekedy mám pocit, že mnohých z nás už na tom pekáči majú. Alebo nie?!

V úvode som uviedol Rimbaudove slová, že lásku treba vynájsť, dodávam k tomu, že sa žiada znovuobjaviť aj pravdu. Svoje zamyslenie preto uzavriem citátom z jeho eseje s podtitulom Demokracia: „Zástava kráča znečistenou krajinou a bubon prehlušuje naše táranie. Ta sa do pokorených krajín, nech sú na kašu! A v službách najobludnejších priemyselných alebo vojenských štruktúr. (...) Vpred, ide sa!“

Ide sa! Kam?

Esej vyšla v Literárnom týždenníku 21 – 22/2018

Priemer: 4.6 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama