Reklama
Reklama

Láska v čase premien

Zamyslenie nad novým románom Jurija Poľakova
Počet zobrazení: 2460

Ak si „zalistujete“ v archíve Slova na dátum 21. 3. 2013, nájdete tam záznam z Ruského centra vedy a kultúry o návšteve spisovateľa, dramatika, publicistu a šéfredaktora Literaturnej gazety Jurija Poľakova. Samozrejme, že to neušlo pozornosti slovenských čitateľov zaujímajúcich sa o ruskú literárnu tvorbu. Tento náramne plodný spisovateľ sa totiž uchytil  aj na našom knižnom trhu a poznáme ho ako autora kníh – Kozľa v mlieku, Nebo padlých, Kráľ dubákov..., ktoré, ak nie sú už vypredané, môžeme nájsť v predajniach kníh vždy na dôstojnom mieste. Je to však skôr ojedinelý ako pravidelný príklad zoznamovania s ruskou literatúrou. Od marca 2013, keď nás Poľakov navštívil, sa toho veľa nezmenilo a dnes, tak ako aj vtedy, ruská kultúra, ktorú poznáme predovšetkým z kníh a filmov, nezaberá v našom kultúrnom svete až také dôstojne miesto, aké by si zaslúžila. Nahradila ju iná kultúra, iné knihy, iné filmy a seriály. Je to na škodu veci, ako povedal vtedy spisovateľ Anton Hykisch a jeho slová potvrdil aj prekladateľ a básnik Ján Štrasser. Nezaškodí nám preto povedať si o Poľakovovi po viac ako dvoch rokoch, čo u nás nebol, aj niečo nového, o čom sme vtedy ešte nevedeli. Hlavne však o tom, ako je vnímaný vo svojej krajine. Pokiaľ viem, aj naďalej šéfuje Literaturnej gazete a čítajú ho od Petrohradu až po Vladivostok. Inak by nemohol mať na svojom konte viac ako šesť miliónov vydaných výtlačkov kníh. Ďalšie pribudnú, keď k tomu prirátame jeho novú knihu – Ľubov v epoche peremen. Nespomínal by som to, ak by mi tento príbeh nepripomenul obdobie, keď aj u nás premeny zasahovali do života obyčajných i dôležitých ľudí.

Slovo spisovateľ je pre Rusov veľký pojem, najmä vtedy, keď sa im pravidelne prihovára nielen v knihách, ale aj na stránkach takých médií, ako sú napr. Trud, Izvestija, Tribuna, Literaturnaja gazeta a pod. Práve v článkoch, úvahách a komentároch, ktoré do nich píše Jurij Poľakov, sa aj obyčajný človek dozvie viac, ako keď ho osloví politik vytrénovaný v  používaní nič nehovoriacich fráz. V Trude napr. opísal, ako prebiehala politická výmena v Kremli. „Beregite Rossiju,“ rozšafne vtedy povedal Putinovi Jeľcin, keď odchádzal. Pripadalo mi to, akoby človek, ktorému vyhorel dom, odovzdal novému majiteľovi kľúče od jeho zvyšku s poznámkou – nezabudnite polievať kvety, napísal o tom Poľakov. Strašné pokrytectvo, dodal k tomu ešte. Celý svet vedel o tom, v akom stave bolo vtedy Rusko, že to bola krajina, ktorá balansovala nad priepasťou a hrozil jej úplný rozpad. Takejto reči človek rozumie. Poľakov sa vo svojich knihách a publicistike často zamýšľal nad tým, čo predchádzalo tomuto nešťastiu. Inak tomu nie je ani v jeho poslednej  knihe – Láska v čase premien. Na knižný trh v Rusku sa dostane  niekedy v septembri, no už teraz každý, kto si prečítal ukážky z nej, cíti, že to bude zaujímavý dej nielen o láske, ale aj o udalostiach v čase premien. Spisovateľ totiž  zaútočil aj do vlastných radov a jeho terčom sa stali nielen politici, ale aj žurnalisti, ktorí sa tiež výrazne zapájali do diania v Rusku a pomáhali tak politikom formovať verejnú mienku v ich prospech alebo k potopeniu iných. Napokon, aj u nás sa dialo niečo podobné. Poľakov o tom v jednom interview povedal – moji hrdinovia sa zišli v čase, keď už bolo každému jasné, ako to dopadne s perestrojkou a glasnosťou. Vo  vzťahoch medzi žurnalistami nastal zmätok ako aj medzi politikmi. Následkom toho bol katastrofálny rozpad ZSSR.

Mnohí si pamätáme na obdobie rokov 1985 – 1991, do ktorého umiestnil Poľakov svojich hrdinov. Stranili sme vtedy Gorbačovovi, ktorý si vzal na svoje plecia obrovské bremeno premien, batoh plný novátorských myšlienok a ideí,  ktoré mali dopad na celý svet. Ani on však netušil, aké následky to bude mať pre neho osobne i pre celú jeho krajinu. Do pohybu sa dali sily, ktoré rozbili obrovské impérium a to sa mu  pred očami rozsypalo. Celá Európa sa vymanila spod jeho vplyvu, všetci ho chválili, po pleci poklepkávali...Všetci, okrem obyvateľov jeho vlastnej krajiny a papalášov z Kremľa.  Ako to vyzeralo v redakciách, vystihol Poľakov v tomto svojom románe. Na začiatku glasnosti chodili ľudia do redakcie týždenníka „Mir a My“, ktorému šéfoval jeho hrdina Genadij Skorjatin ako k lekárovi, píše. Každý chcel počuť pravdu, každý vyhľadával pomoc, ochranu, radu... ľudia  chodili do redakcie s nápadmi a novými projektmi, ideami... Chodby boli plné návštevníkov, redakčné miestnosti boli zavalené listami a petíciami, každý chcel nejako pomáhať, niečo urobiť v prospech premien... potom však všetko vyšumelo, ľudia otupeli, nastalo rozčarovanie, aj listov začalo ubúdať. Prestali dôverovať nielen politikom, ale aj žurnalistom, ktorí podľahli liberálnej hystérii. V mnohom mi to pripomína román Gabriely Rothmayerovej Vtedy na Východe, ktorý sme v Slove čítali v minulom roku na pokračovanie (knižne vyšiel v roku 2007). Aj ona nás zaviedla do prostredia, v ktorom sa pohybovala pred rokom i po roku 1989, do čias politického prevratu, chaosu a prezliekania kabátov. Ak by posadila na niektorú poradu v niektorej redakcii, Poľakovovho hrdinu Genadija Skorjatina a vypočuli by sme si jeho názory a postoje k politickým premenám, ani by sme nepoznali, že je to Rus, že patrí do inej krajiny. Až tak veľmi sa hodí jeho popis aj na našich politikov, mnohých žurnalistov, na každého z nás. Poľakov, však v jednej debate s čitateľmi priznal, že vôbec nie je pyšný na svojho hrdinu.

Román je román a aj na záporných postavách sa dá veľa ukázať a aj zaujať čitateľa.  Žurnalisti sú ľudia ako iní, povedal v jednej debate Poľakov. Tiež je to s nimi ako s deťmi na pieskovisku. Pozeráte sa a vidíte, ako niektoré z nich húževnato, s vyplazeným jazýčkom stavajú z piesku domčeky, hrady, tunely... druhé deti zasa striehnu na moment, kedy im to budú môcť zbúrať. No a je tam aj tretia kategória detí, ktoré sa iba prizerajú s palčekom v ústach a je im jedno, čo sa okolo nich deje. Aj takejto reči ľudia rozumejú. Použil však ešte jedno zaujímavé prirovnanie. V ruskej armáde vraj bol taký zvyk, že keď išiel pluk do posledného boja, v tyle vždy ostal z každej roty jeden dôstojník, dvaja poddôstojníci a desať obyčajných vojakov. To preto, aby mal kto z novobrancov vycvičiť nový pluk s tradíciami a budúcimi hrdinami. Nikto už nespočíta tých, čo udatne bojovali za glasnosť a perestrojku, no potom z nich nadšenie vyprchalo a našli si výnosnejšiu ideu a štedrejších zamestnávateľov. Nikto už neoživuje pamiatku na Gorbačova a jeho perestrojku. U nás to bolo po roku 1989 podobne, vyprchala vôľa oživiť socializmus s ľudskou tvárou z roku 1968. Prebehlo to asi tak, že – „novobranci“, ktorí ešte ani len poriadne nezarastali, starú gardu, ktorá včas neprezliekla kabáty, poslali na úrad práce. Od tých čias si však o sebe namýšľajú, že vždy boli a sú pýchou žurnalistiky a že iba oni robia česť svojmu remeslu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama