Reklama
Reklama

Ľadová vojna

Počet zobrazení: 1805

Pavel Minařík bol pôvodne elektrikár, ale stal sa kapitánom, Josef Laufer o ňom naspieval oslavnú pesničku, Karel Kryl si v piesni odpľul. Roku 1969 emigroval, v Nemecku sa oženil a dostal sa do Rádia Slobodná Európa. Pár rokov tam pracoval, ale najmä „rozpracovával“ svojich kolegov. Vysvitlo, že bol vlastne agentom československej Štátnej bezpečnosti.

Spravodajské hry neodišli spolu s prestrihnutými drôtmi, politický boj trvá. Jan Ruml ako minister vnútra bývalej ČSFR „odstrelil“ šéfa ľudovcov Josefa Bartoníčka, dva dni pred voľbami 1990 vybuchla nejaká nálož na Staromestskom námestí. Neskôr vo volebnom období 1990 až 1992 sa na malom letisku na severe Čiech našla červená ortuť. To všetko zneisťovalo politiku, lebo poukazovalo na akési „temné sily“ a niekedy konkrétne „staré štruktúry“, ktoré chcú škodiť demokracii. Dôkazy chýbali.

Po rozdelení republiky bolo tých káuz aj na Slovensku veľa, rozličného druhu: igelitky na mítingu v PKO, horiace autá, zbití novinári. Jedným z ohrozených a naozaj riskujúcich bol Peter Tóth. Na začiatku svojej novinárskej kariéry mal slabých dvadsaťpäť rokov, za sebou dni a týždne revolúcie (v novembri 1989 bol vysokoškolák), týždne a mesiace komentovania v Slovenskom denníku, mesiace a roky – trošku na študijnom pobyte v USA, viac na Filozofickej fakulte UK.

Rovno zo školských lavíc vhupol do centra politického diania. Ako celá jeho generácia. Menili svet, no ten sa im prepadal pod rukami. Unášal im ho nevedomý ľud, ktorý si vytrvalo a vzdorovito vo voľbách vyberal Vladimíra Mečiara. Novinár Tóth od svojich elévskych rokov na seba upútal veľkou dávkou mladíckej drzosti. Písal bez rešpektu, útočil, bil sa a udieral na citlivé miesta formujúcej sa moci. A pritom to bol útly chlapec, ktorý sa po Bratislave pohyboval peši, teda skoro vždy behom. „Bolo mi vždy zima.“

Vo svojej knihe Bežec Tóth priznal túžbu po sláve i guráž, ktorá mu pomohla dostať sa do úplného centra politického diania. Jeho mama bola vedúcou sekretariátu hlavy vtedajšej opozície Jána Čarnogurského, a tak sa stal aj on jednou z nitiek, ktorými sa riadi politika.

V januári 1993 znikla samostatná Slovenská republika. Parlament zvolil prvého prezidenta. Konštituovali sa nové orgány štátu, medzi nimi Slovenská informačná služba. To, čo sa v tajnej službe dialo, by sme vedieť nemali. Ale keďže sa dialo to, čo sa nemalo, vieme to všetci. Tóth sa ocitol ako objekt spravodajských hier a prehier v jej hľadáčiku. Išlo mu doslova o život. To, že majú novinári svoje zdroje informácií a že si ich overujú, je súčasť novinárskej práce.

Ako poslankyňa som vo volebnom období 1992 až 1994 predkladala novelu tlačového zákona o ochrane redakčného tajomstva, lebo vo verejnom záujme je poznať pravdu. Nezákonne uniknuté informácie však nie sú redakčným tajomstvom. Je to špinavá hra, z ktorej chce mať niekto prospech. Najhoršie je, ak politický, pretože to trhá na kusy demokratický charakter štátu. Ak sa Peter Tóth stal Minaříkom, tak je to smutný príbeh. Ak.

(Text vyšiel v Pravde 25. 10. 2018)

Priemer: 5 (2 hlasy)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama