Reklama
Reklama

Laco Novomeský v žalári a vo vyhnanstve

Počet zobrazení: 2046

Po Michalovi Macháčkovi, autorovi biografie Gustáv Husák, venoval český historik Zdeněk Doskočil svoju bádateľskú pozornosť ďalšej významnej osobnosti slovenských dejín 20. storočia: bol ňou bezo sporu politik, básnik a novinár Ladislav Novomeský. Výsledkom viacročnej práce je monografia V žaláři a vyhnanství, Ladislav Novomeský v ére stalinizmu a poststalinizmu, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2020.

Ide o komplexný pohľad na životné osudy tohto výnimočne erudovaného ľavicového intelektuála, ktorého životný osud sa tragicky vyvinul práve v období, keď sa moci chopila komunistická strana. Mal v nej svoje miesto už od roku 1925 a pracoval ako redaktor vo vtedajších ľavicových periodikách. Autor ponúka ucelený pohľad na jeho životné osudy už od narodenia, aj keď sa týmto obdobím života L. Novomeského zaoberalo viacero autoriek a autorov. Doskočilov pohľad na obdobie pred uväznením, pobytom v žalári a následným vyhnanstvom v Prahe je však najdôslednejší. Čiastočne nadväzuje a podstatne rozširuje príspevky, obsiahnuté v knihe z pozostalosti Štefana Druga Väzeň vlastných súdruhov / Z väzenských rokov básnika Novomeského z roku 2014, ktorú zostavil Ján Gavura.

doskocil_novomesky_obalka_2.jpg

Zdeněk Doskočil: V žaláři a vyhnanství. Ladislav Novomeský v ére stalinizmu a poststalinizmu, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2020, 488 stran.

 

Ťažiskové sú pasáže o etapách života L. Novomeského, vymedzené rokmi 1945 – 1950 a 1950 – 1955. Hneď po skončení II. svetovej vojny je básnik vtiahnutý do vysokej politiky a stáva sa  povereníkom pre školstvo a osvetu. V tejto funkcii si počínal nanajvýš úspešne, ide o obdobie, keď vznikol celý rad nových národných inštitúcií práve z jeho podnetu, napr. vysoké umelecké školy ako VŠMU, VŠVU, Slovenská národná galéria, knižná edícia Hviezdoslavova knižnica, stál tiež pri založení denníka Národná obroda, pomáhal Jánovi Smrekovi s obnovením časopisu ELÁN, prijal aj  funkciu predsedu Spolku slovenských spisovateľov, stál na čele Matice slovenskej. Ako dlhoročný a disciplinovaný člen komunistickej strany sa usiloval všetky povinnosti, ktorých sa mu nakopilo v tomto období až neuveriteľne veľa, plniť dôkladne a zodpovedne.

Po februári 1948 sa však pomaly začalo všetko nielen okolo jeho osoby meniť k horšiemu. Súhrn rôznych vnútorných i vonkajších okolností a ľudovodemokratický režim, meniaci sa na stalinský, zasiahol kruto aj do jeho životných osudov. Viacerí slovenskí ľavicoví intelektuáli boli najprv na pôde KSČ tvrdo kritizovaní za príklon k buržoáznemu nacionalizmu, za podceňovanie robotníckej triedy, za nedostatočnú ideologickú bdelosť voči  zahraničným i vnútorným nepriateľom nášho štátu a za rôzne chyby pri výkone svojich funkcií. Za touto iniciatívou boli predstavitelia tzv. tvrdého stalinského jadra v KSČ a KSS, konkrétne Václav Kopecký, Ladislav Kopřiva, Viliam Široký, Štefan Bašťovanský, Karol Bacílek, Rudolf Strechaj, Pavol David a iní. Laco Novomeský po svojej rehabilitácii spomína aj slovenských politikov Ľudovíta Benadu a Jána Osohu.

Na straníckom fóre žiadali od Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského a ďalších sebakritiku ohľadne ich chýb a ideologických postojov. Napriek tomu, že tak vyzvaní učinili, nestačilo to, po straníckom fóre prišiel útok aj zo strany spisovateľov či vlastne vtedajších komunistických ideológov Juraja Špitzera a Júliusa Šefránka. Svoj záujem o kritizovaných činiteľov už naplno prejavila Štátna bezpečnosť, sústreďujúca kompromitujúci materiál, využívajúc rôznych svedkov, vrátane takých pochybných osôb a osobností, ako bola napr. „československá Mata Hari“ Věra Hložková alebo dokonca i spisovateľ a prekladateľ Móric Mittelman-Dedinský... Stalinistický obludný stroj na výrobu nevinných politických obetí pod kepienkom hľadania vnútorného nepriateľa natiahol svoje chápadlá tentoraz najmä na predstaviteľov DAV-u, teda komunistickej intelektuálnej elity. Postupne sa vo väzení ocitli po Rudolfovi Slánskom, Vladimírovi Clementisovi a iných politických špičiek, spájaných s tzv. protištátnym centrom, aj „buržoázni nacionalisti“ Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Daniel Okáli, Ivan Horváth a ďalší.

Strastiplná etapa v živote Ladislava Novomeského, určite tá najťažšia, akú zažil, sa začala vlastne ešte pred samotným uväznením. V tom čase požiadal o návštevu u prezidenta Klementa Gottwalda, ktorý bol pri novinárskej práci v ľavicovej tlači v medzivojnovom období niečo ako jeho starší radca, mali vtedy veľmi srdečný vzťah. Lenže Gottwald bol už iný, rezervovaný až chladný, neprejavil záujem hlbšie sa zaujímať o obavy L. Novomeského zo situácie, v ktorej sa ocitol. Básnika a politika už čaká len väzenská cela, fyzické i psychické utrpenie, strádanie a vynútené priznanie k absurdným vykonštruovaným činom, za ktoré bol nielen odsúdený, ale ešte aj svedčil v procesnej mašinérii oproti svojim druhom Clementisovi a Husákovi... Autor podrobne mapuje toto absurdné obdobie na základe štúdia dostupných materiálov. Udivuje v podstate všetko, čo sa v Ruzyni odohrávalo, napr. aj taký detail, ako za Novomeským pred vynúteným priznaním prichádza do cely K. Bacílek, aby ho pri víne a cigarete presvedčil, nech sa prizná, že je to v záujme strany. Po „priznaní viny“ mu zmierňujú režim, môže dokonca písať básne, tie sa však stratia. Proces sa uskutočnil v roku 1954, rozsudok znel – 10 rokov väzenia... V decembri 1955 mu prerušili výkon trestu, najprv na 15 dní, potom do februára 1956, keď bol po 5-ročnom väznení podmienečne prepustený, musel však žiť v Prahe pod policajným dozorom. Z väzenia vyšiel s podlomeným zdravím a ťaživými psychickými pocitmi zo situácie, keď stál pred súdom nielen ako ten, koho zlomili a prinútili k priznaniu k vykonštruovaným absurdným zločinom, ale aj ako svedok proti svojim priateľom a najbližším politickým súputníkom. Od roku 1956 do roku 1963 pracuje v Památníku národního písemnictví ako referent pre výstavy. Tu okrem plnenia pre neho nezvyklých pracovných povinností píše i prekladá, napr. poéziu Borisa Pasternaka či prózu Vladislava Vančuru Markéta Lazarová. 

Správu o jeho prepustení priniesol do Bratislavy zrejme ako jeden z prvých básnik Ivan Kupec, ktorý ho pri svojej návšteve v Prahe prekvapujúco zbadal na ulici. Odvtedy začali L. Novomeského niektorí slovenskí spisovatelia v Prahe nielen navštevovať, ale aj intervenovať za jeho návrat na Slovensko. Boli to Pavol Horov, Karol Rosenbaum, Ivan Kusý i niektorí ďalší. Do Bratislavy sa však L. Novomeský vrátil až v roku 1963, keď bol oficiálne rehabilitovaný. Mohol znova vstúpiť do komunistickej strany, v máji 1963 bol prijatý za člena Zväzu československých spisovateľov, začal pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV, v roku 1964 mu udelili titul národný umelec. Vydáva postupne básnické poémy a zbierky Vila Tereza, Do mesta 30 minút, Stamodtiaľ a iné.

Zdeněk Doskočil píše aj o tom, ako sa k Novomeskému správali tí, ktorí ho pred uväznením spoluobviňovali z činov, ktoré nespáchal. Zmieňuje sa o J. Špitzerovi, ktorý sa úprimne kajal zo svojich hriechov. Novomeský bol veľkorysý, dokonca sa s ním spriatelili. Kajal sa aj autor nenávistných veršov Milan Lajčiak, aj jemu veľkoryso odpustil. O postojoch z tých temných čias takých aktérov, ako boli napr. politológ Július Šefránek či akademický maliar Štefan Bednár ako autor hanlivých karikatúr, sa Z. Doskočil nezmieňuje...

Autor podrobne približuje aj ďalšie pôsobenie rehabilitovaného politika a básnika ako nespochybniteľnej morálnej autority z konca 60-tych rokov, keď sme prežívali turbulentné časy Pražskej jari, okupácie ČSSR a zápas o federáciu. Tesne pred vypuknutím vážnej choroby v r. 1970 (mozgová mŕtvica) sa postoje L. Novomeského, obhajujúce zásady socializmu a orientácie Československa na spojenectvo so ZSSR a potrebe byť pevnou súčasťou socialistického tábora, v podstate zneužili na obhajobu rozbiehajúcej sa normalizácie. Fakticky až do svojej smrti v roku 1976 už L. Novomeský nemohol osobne nijako reagovať na tento proces...

V knihe sú uverejnené aj pasáže a dokumenty, svedčiace o úsilí rodinných príslušníkov pomôcť zmeniť situáciu odsúdeného, keď sa obracali na najvyšších predstaviteľov s prosbou o omilostenie, ako aj listy z väzenia, adresované blízkym osobám – manželke, dcére, matke. Z. Doskočil tiež vybral viaceré ukážky z jeho básnickej tvorby, oživujúce celú obsiahlu biografickú monografiu.

Publikácia sa zaradila do pomerne obsiahleho zoznamu kníh o živote a diele Ladislava Novomeského, no ako jediná komplexne a odborne nanajvýš korektne objasňuje smutné obdobie v jeho živote, vystihnuté pojmami „žalár“ a „vyhnanstvo“, ktoré by mali patriť do čias hlboko minulých. Skutočnosť bola však bolestne iná. 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama