Kultúra v dobe zrýchlenej globalizácie

Počet zobrazení: 3785


kreuzzieger1.jpgMilan Kreuzzieger: Kultura v době zrychlené globalizace. Studie k transkulturálnímu obratu. Filosofia, nakladatelství Filosofického ústavu AV ČR, Praha 2012.

Táto útla knižka vyšla pred viac ako rokom. Autor pracuje v Centru globálních studií, ktoré je spoločným pracoviskom Filozofického ústavu Akadémie vied ČR a Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Cieľom práce je ukázať, že kultúra nemôže byť redukovaná a podriadená ekonomickým alebo politickým kategóriám, ako k nej pristupujú neoliberáli aj neomarxisti. Kultúra predstavuje neoddeliteľnú súčasť porozumenia a chápania sveta, tomuto svetu kultúra dáva zmysel na rozdiel od výrobkov či finančných transakcií, ktoré sú samé osebe bez zmyslu. Nová paradigma sformulovaná ako „multiple modernities“, ktorá sa zakladá na uznaní rôznorodých a odlišných modernít, naznačuje ústup od západocentrickej modernity a je prísľubom pre budúcnosť.
Sociálny, politický a kultúrny posun, ktorý nastal po rozpade bipolárneho sveta po roku 1989, označuje autor ako „transkulturálny obrat“. Problematiku globálnej transformácie nedokážu postihnúť iba politické a ekonomické koncepcie. Civilizačná analýza spolu s ďalšími prístupmi orientovanými na štúdium kultúrnych útvarov a formácií by sa mala stať súčasťou vzdelania v 21. storočí. Existuje dichotómia medzi univerzalistickým chápaním vývoja a pokroku a pluralistickým a relativistickým chápaním rozdielnych a nesúmerateľných kultúr, ktoré sa nedajú zoradiť podľa jedného súboru kritérií. Kultúra môže slúžiť na potvrdzovanie sociálnej nadradenosti a zohrávať úlohu konzervatívneho činiteľa. Úloha kultúry však môže byť kritická, uvádzajúca do pohybu dynamiku sociálnych a politických zmien. Kapitalistický systém vyžaduje pohyb a neustálu zmenu. Žiadny z predchádzajúcich historických systémov sa nezakladal na teórií pokroku, ktorý sa považuje za nevyhnutný. Zavádzanie idey pokroku vzbudzuje otázku legitimity historického systému, kľúčových politických inštitúcií a suverénnych štátov. Myšlienka inovácie podrýva legitimitu akejkoľvek autority vrátane štátu.

Protikladné a odlišne rozvinuté kultúrne perspektívy vytvárajú alternatívne a rozdielne modernity („multiple modernities“), ktoré súťažia o vplyv v globálnom meradle. Tieto modernity sú rôznorodé, západná expanzia síce narušila kolektívne identity nezápadných civilizácií, ale nezabránila interakcii transformatívnych síl. Civilizácia v singulári označuje univerzálny vývoj ľudstva, civilizácia v pluráli predstavuje rôzne kultúry a teda kladie dôraz na diverzitu. Štúdium civilizácie zahrňuje tri druhy transformácií – kultúrnu, politickú a ekonomickú, pričom kultúrna sféra sa považuje za ústrednú; dôležité sú kultúrne ukazovatele, ktoré vedú k transformácii sociálneho poriadku. Problém spočíva v tom, že pri komparatívnej analýze máme sklon brať rysy vlastnej civilizácie ako štandard, s ktorým porovnávame iné civilizácie, čo môže vyústiť do ich zneuznania. Transkulturalita prekonáva rámec multikulturality a zohľadňuje mnoho spôsobov a životných foriem v ich vzájomnom prieniku. V dobe zrýchľujúcej sa globalizácie vzniká nezanedbateľná a stále sa rozširujúca skupina ľudí, ktorých identita sa utvára v priestore, presahujúcom rámec jedného štátu či jednej kultúry. Nový typ transkulturálnej diferenciácie smeruje skôr ku koexistencii ako ku stretu. Multikulturalizmus uznal „iných“ ako partnerov v rovnocennom dialógu. Prevládajúce tendencie vedú buď k esencialistickému zdôrazňovaniu ich odlišnosti alebo je naopak zdôrazňovaná ich rovnakosť, čo vedie k asimilácii. Tieňom bezbrehej plurality je partikularizmus a relativizácia hodnôt, čo v konečnom dôsledku znamená vzájomnú izoláciu kultúr.

Istota modernity sa opierala o vieru, že vedecko-technický a civilizačný pokrok zaručí ľudstvu šťastnú budúcnosť, súčasnosť a pravdepodobne aj budúcnosť sa vyznačujú obavou z hrozby, ktorú zapríčiňujú civilizačné riziká a limity. Vedomie spoločného údelu a planetárnych záujmov vytvára potrebu vzťahovania k spoločnému horizontu – minimálnemu súboru spoločných hodnôt, ktoré sú východiskom prežitia ľudstva. Kritika eurocentrizmu a západocentrizmu je východiskom pre otvorenie transkulturálneho polylógu, zviditeľnenia transkulturálnej interakcie. Výsledkom polylógu môže byť minimálny univerzalizmus, v ktorom bude zrušená dichotómia „my“ a „iní“, pretože „iní“ sa stali súčasťou nás samých a sveta, ktorý spoločne obývame. Transkulturálny obrat znamená posun od vnímania kultúry v rámci národného štátu k chápaniu kultúry v kozmopolitnom rámci. Kritická teória sa stáva kozmopolitnou teóriou, ktorá si uvedomuje horizont spoločných globálnych záujmov a hrozieb, odmieta tak extrém globalizmu, ako aj izoláciu a lokálnu uzavretosť.

Neoliberáli ponúkajú víziu globálneho voľného trhu, ktorý v ich verzii znamená prospech a pre všetkých, zakrývajú však veľmi rozdielne východiskové pozície a možnosti aktérov globálnej výmeny. Koniec studenej vojny umožňuje vidieť svet taký, aký je, bez všadeprítomných ideologických mimikier, založených na umelej konštrukcii dvoch „táborov“ rozdelených železnou oponou. M. Kreuzzieger uvažuje o ére zrýchlenej globalizácie od prevratového roku 1989 po vypuknutie krízy v roku 2008. Naozaj nevidíme úsilie o kozmopolitný rámec, skôr recidívy studenej vojny. Obdobie zániku bipolárneho sveta je „premárnenou príležitosťou“ nielen vo vzťahu USA – Rusko, ako to vidí Z. Brzezinski, ale z hľadiska transformácie vo všetkých troch uvedených rovinách. Presadzovanie Washingtonského konsenzu v ekonomickej rovine, unilateralizmu superveľmoci v politickej rovine, hegemónie Západu v kultúrnej rovine, vedie do slepej uličky. Transkulturálny obrat v oblasti kultúry by otvoril príležitosti k priaznivým zmenám v rámci politickej a ekonomickej transformácie, východiskom by mohlo a malo byť kozmopolitné uvedomenie globálnej zodpovednosti za osud pozemskej civilizácie (v singulári).

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984