Kuba 2018 – kontinuita alebo zmena? (2. časť)

Počet zobrazení: 5626

Prvú časť analýzy sme uverejnili v pondelok 2. apríla 2018: Kuba 2018 – kontinuita alebo zmena? (1. časť). Dnes prinášame jej dokončenie.
 

Zlaté časy kulminácie americkej turistiky
 

Osobitný pohľad si zaslúžia peripetie cestovného ruchu medzi Kubou a USA. Podľa americkej webovej stránky PanAm Post s domicilom v Miami z konca januára tohto roku, údaje pochádzajúce zo zdrojov kubánskeho ministerstva zahraničných vecí potvrdzujú, že v roku 2017 pricestovalo z USA na Kubu 1 173 428 návštevníkov, čo celkovo predstavuje priemerný rast oproti roku 2016 o 191 %. Z toho na Američanov kubánskeho pôvodu pripadá 453 905 osôb (rast 137,8 %) a na ostatných Američanov 619 523 turistov (rast 217 %). Posledný vývoj udalosti v závere minulého roka však naznačuje, že zlaté časy kulminácie americkej turistiky na ostrov – oživenej vďaka Obamovej politike otvárania dverí a nových diplomatických vzťahov s Kubou – sa pomaly končia. Zásadne k tomu prispeli rozhodnutia prezidenta D. J. Trumpa. PanAm Post potrebu zmeny pomenúva dosť otvorene – rastúce príjmy z turistického ruchu prinášajú úžitok najmä Castrovmu režimu na Kube. Niet divu, že s novou metlou v Bielom dome dochádza k zmene i vo vzťahoch k Havane. Prezidentovi Trumpovi to poslúži hneď dvakrát. Prejaví animozitu voči politike svojho predchodcu aj na tomto príklade a pridá ďalšiu tehličku k budovaniu svojho imidžu silného muža na čele USA. V súčasnosti sa v dôsledku toho značne skomplikovali možnosti vycestovania Američanov na Kubu. Predovšetkým sa zrušil individuálny princíp turistiky formou osobných návštev známy ako „od človeka k človeku“. Možné sú iba zájazdy vzdelávacieho a iného charakteru cez špeciálne organizácie s presne stanoveným a kontrolovateľným programom vrátane ubytovania a pohostenia v súkromných reštauračných zariadeniach a ostatných kontaktov so súkromnými osobami. Kim Čong-un sa môže kdesi usmievať.
 

kuba_7.jpg












Po náraste počtu amerických turistov sa očakáva pokles.
Foto: Ľubica Fajnerová

Nové americké opatrenia tiež striktne zakazujú akékoľvek obchodné kontakty s firemnými subjektmi, ktoré sú zastrešené ministerstvom obrany alebo ministerstvom vnútra. Nejde o maličkosť. Je to segment, ktorý sa v zlých časoch krízy postupne rozvinul pod egidou Raúla Castra a kontroluje okolo 60 % kubánskej ekonomiky. Američania tak nesmú uskutočňovať priame finančné transakcie s desiatkami hotelov, turistických centier alebo liehovarov, kde sa vyrába značkový kubánsky rum. Niektoré z týchto hotelov sú dokonca vo vlastníctve španielskych spoločností ako MELIÁ a IBEROSTAR. Tie napríklad pôsobia pod kepienkom kubánskej vojenskej spoločnosti GAVIOTA, ktorá riadi sektor cestovného ruchu. Dá sa predpokladať, že vynaliezaví pracovníci v oblasti sektora cestovného ruchu na obidvoch stranách možno dokážu čiastočne využiť medzery v nových predpisoch a podarí sa im zabrániť väčšiemu poklesu prúdu amerických turistov na Kubu, napríklad prostredníctvom skupinových zájazdov, ktoré spolupracujú len so súkromným sektorom. Ale v každom prípade najnovšie obmedzenia sú nepríjemným úderom pre rozširujúce sa aktivity cestovných kancelárií a leteckých spoločností USA zameraných na turistický ruch smerom na Kubu, ktorá sa teraz právom obáva poklesu amerických návštevníkov v budúcom období. Viaceré letecké spoločnosti aktuálne uvažujú o zrušení plánovaných chartrových letov. Štúdia známeho mienkotvorného centra Brookingsovho inštitútu vo Washingtone v súvislosti s touto témou nepredpokladá, že sankcie znížia vplyv armády na kubánsku spoločnosť. Analýza skôr varuje, že budú mať neúmerný záporný efekt na rozvíjajúci sa súkromný sektor a obyčajných Kubáncov, ktorí pracujú v oblasti cestovného ruchu. Svojím spôsobom môže poškodiť aj efekt potenciálneho rastu sympatií najmä mladých ľudí k Obamovej politike zbližovania s Kubou. Dá sa to označiť aj ako nevyužitá šanca. K celkovému zhoršovaniu týchto vzťahov okrem iného prispela nie práve najpresvedčivejšia zámienka o podivnom akustickom útoku mimo pásma vnímateľnej intenzity na členov zastupiteľského úradu USA v kubánskom hlavnom meste, ktorý ohrozil sluch zhruba 20 členov diplomatického a ďalšieho amerického personálu. Zvláštne je len to, že tento útok neznámeho pôvodu mal akýsi „výberový“ charakter, lebo nebolo zaregistrované, že by sa bol dotkol i kubánskych pomocných pracovníkov ambasády. Svoj účel však splnil. Došlo k odchodu diplomatov a opäť k radikálnemu zhoršeniu vzťahov Kuby a USA s predpokladaným a pokračujúcim negatívnym dosahom na jej ekonomiku.
 

Zadný dvor USA v optike veľmocí
 

Za týchto okolností – ako o tom uvažuje Richard Feinberg, expert na Latinskú Ameriku z amerického think-tanku Brookingsov inštitút – je Kuba nútená naďalej sa usilovať o hľadanie riešenia, ako sa vyrovnať s týmto tlakom. Keďže za Trumpovho úradovania v Bielom dome je viac-menej jasné, že v budúcich rokoch nedôjde k užším hospodárskym vzťahom s USA, musí posilňovať spoluprácu s krajinami Latinskej Ameriky, Španielska a čiastočne i Európskej únie, ktoré jej môžu byť ekonomicky užitočnými partnermi – vrátane takých veľmocí, ako sú Čína alebo Rusko. Pochopiteľne, najmä pokiaľ ide o poslednú z menovaných krajín, aj v rámci reciprocity, ktorá siaha za hranice, prekračujúce rýdzo zahranično-obchodné vzťahy. Otvorene o tom píše Brett Forrest z amerického denníka Wall Street Journal, ktorý vo vydaní zo začiatku februára uvádza, že Moskva po období studenej vojny, keď celkom stratila záujem o americký „zadný dvor“, sa opäť vracia do Latinskej Ameriky a uskutočňuje početné dohody dokonca i s tými najmenšími štátmi karibskej oblasti. Rusko podľa jeho citácie vyjadrenia veliteľa Južného velenia Ozbrojených síl USA admirála Kurta Tidda hádže rukavicu západnej pologuli. Dnes sa vracia do regiónu prostredníctvom investícii, diplomacie a vojenskej techniky. Osobitne sa zintenzívnili diplomatické a ekonomické kontakty s Kubou. V septembri minulého roka uzatvorili obidve krajiny viacero dohôd, vrátane energetiky, železničnej dopravy a dodávky výťahov. Ďalšie dohody sa týkajú výroby potravín a textilného priemyslu. Rusko okrem toho dodáva na Kubu nákladné automobily, autobusy a lokomotívy.
 

varadero_2.jpg













Na známej pláži Varadero.
Foto:
Emmanuel Huybrechts / Flickr

V porovnaní s hlavnými kubánskymi partnermi Čínou a Venezuelou je to stále ešte menej, no obchod s Ruskom naďalej zvyšuje obrat. Čo však amerických stratégov znepokojuje oveľa viac, je črtajúca sa spolupráca v oblasti modernizácie kubánskych ozbrojených síl. Ak sa potvrdia informácie, ktoré nedávno zazneli v diskusii na pôde ruskej Dumy, Rusko môže dokonca na Kube obnoviť svoju bývalú stanicu rádiového a rádiotechnického prieskumu (SIGINT) v Lourdes vzdialenú od amerického Key Westu len okolo 150 kilometrov. Táto myšlienka nie je až taká nová, hoci Putin túto možnosť popiera. Prvýkrát s takouto možnosťou šokoval svetových analytikov vo svojom spravodajstve ruský denník Komerstant ešte v roku 2014. Závdavok za prípadnú ústretovosť pokiaľ ide o celkovú spoluprácu v oblasti armády však dostal v júli toho istého roka Raúl Castro od ruského prezidenta, ktorý počas návštevy ostrova urobil veľkorysé gesto a oznámil mu odpustenie takmer 90 % kubánskeho dlhu Rusku z celkovej sumy vo výške 35 mld. USD. Pomoc Ruska pocíti Kuba aj v ďalšej dôležitej sfére strategického významu z pohľadu potrieb riadneho fungovania ekonomiky. Podľa informácie štátnej agentúry TASS v októbri minulého roka súhlasila kubánska vláda s prehĺbením spolupráce v oblasti dodávok ropy s energetickým gigantom Rosnefť. Je to pomoc o to cennejšia, že prichádza v čase veľkých ekonomických ťažkostí, v ktorých sa ocitla štátna venezuelská ropná spoločnosť PDVSA v dôsledku sankcií USA a z toho dôvodu na zhruba o polovicu – konkrétne 55 tisíc barelov – znížila objem výhodných dodávok do petrochemického kombinátu v kubánskej provincii Cienfuegos, ktorý ruskí špecialisti v súčasnosti modernizujú. Možno pritom pôjde o dosť zaujímavú šachovú rošádu, ktorá pomôže riešiť zložitú situáciu na Kube i vo Venezuele zároveň. Je známe, že PDVSA dostala z ruskej strany pôžičku vo výške 5 mld. USD ako pomoc na prekonanie aktuálnych platobných ťažkosti a črtá sa vyrovnanie v rámci trojuholníka medzi zúčastnenými tromi stranami. Kuba dostane ropu, Venezuela finančnú pomoc a Rusko možnosť, aby sa jeho ponorky „nadýchli“ v prístavoch týchto krajín, o ďalšej vojenskej spolupráci ani nehovoriac. Neudivuje, že táto predstava dosť znervózňuje americkú generalitu. 
 

ku03551.jpg














Sušenie tabakových listov na výrobu známych kubánskych cigár vo Viňáles.
Foto: Jana Jurkovičová

Naopak, politických stratégov kubánskeho režimu začínajú znepokojovať iné otázky, ako napríklad nájsť recept na zapojenie do politického života spoločnosti a pritiahnuť záujem novej generácie mladých ľudí – narodených v „osobitnom období“ (periodo especiál) krízy deväťdesiatych rokov – o inováciu myšlienok kubánskej cesty k socializmu pre 21. storočie. Cieľom je dať im víziu príťažlivej budúcnosti, s ktorou sa budú vedieť identifikovať a zostanú žiť na ostrove. Poskytovanie atraktívnych životných horizontov týmto mladým ľuďom je o to zložitejšie, že sú čoraz viac najmä vďaka internetu propagandisticky a mediálne spoza hraníc i niektorými domácimi blogermi systematicky bombardovaní kritikou slabín svojej krajiny a idylickými obrázkami životného štýlu kapitalizmu. Kombinácia romantických ilúzií so skepsou do vlastných radov je v tomto smere veľmi účinný kokteil. Spravodajské agentúry USA si veľmi dobre uvedomujú dôležitosť použitia týchto metód vábenia s cieľom využiť ich ako perspektívneho trójskeho koňa, ktorý prispeje k zmene systému zvnútra. Z tohto dôvodu sa roky snažia prilákať mladých Kubáncov za pomoci rôznych programov, ktoré financuje Agentúra pre medzinárodný rozvoj USA (USAID). Jeden z nich je známy ako kubánsky podvratný „Twiter“ ZunZuneo. Nedávne oznámenie ministerstva zahraničných vecí o vytvorení internetovej pracovnej skupiny pre Kubu potvrdzuje záujem pokračovať v tomto trende. Ten je citeľnejší o to viac, že treba – najmä v období pripravovaných zmien na poste prezidenta republiky – ako sa vraví kuť železo, pokiaľ je horúce. Zdá sa, že v tomto prípade zasahovanie do prezidentských volieb v cudzej krajine je z amerického pohľadu OK.
 

Kto po Raúlovi?       
 

Najvýznamnejšia zmena v úrade hlavy štátu sa na Kube priblížila o ďalší významný krok dopredu. V nedeľu 11. marca vyvrcholil volebný proces, ktorý sa začal v závere minulého roka na municipálnej úrovni a pokračoval na úrovni provincií zvolením 605 poslancov Národného zhromaždenia ľudovej moci. Účasť na voľbách dosiahla takmer 78,6 percenta. Okrem Národného zhromaždenia si Kubánci volili 1 265 delegátov v 15 provinčných zhromaždeniach. Hlasy poslancov následne na svojom ustanovujúcom zasadaní novozvoleného kubánskeho parlamentu 19. apríla t. r. rozhodnú o voľbe nového kubánskeho prezidenta – predsedu Štátnej rady a najvyššieho predstaviteľa vlády, ktorý nahradí Raúla Castra. Podľa latinskoamerického analytického portálu CELAG uvidí sa vraj najmä to, či bude nový prezident zvolený z radov poslancov, ktorí patria k historickému jadru vedenia štátu – veteránom revolúcie, ako sú José Ramón Machado Ventura (vraj sa teší vynikajúcej fyzickej kondícii) či Ramiro Valdés, alebo majú väčšiu nádej na zvolenie predstavitelia mladšej generácie, medzi ktorými zaujíma popredné miesto súčasný podpredseda vlády Miguel Díaz-Canel. Hoci všetko poukazuje na to, že dôjde skôr ku generačnej výmene vedenia, šance pre pamätníkov revolúcie – aj keď dosť malé – údajne ešte jestvujú. Temperamentná dcéra kubánskeho prezidenta Mariela Castrová, známa okrem iného svojou obhajobou homosexuálnej komunity na ostrove, na otázku o svojej prognóze pred nadchádzajúcu voľbu prezidenta uviedla, že sa prekvapenia údajne nedajú úplne vylúčiť. Nepovedala však v akom smere.
 

miguel_diaz-canel.jpg












Miguel Diáz-Canel v zajatí
novinárov.
Foto: Periodico 26 /
Public Domain

Podľa väčšiny znalcov problematiky sa noví politickí vodcovia krajiny profilujú z generácie dnešných päťdesiatnikov. Díaz-Canelovi (57) patrí dôstojné miesto na ich čele. Nenápadný typ postupne dostal prednosť pred mladými hviezdami Fidelovho výberu, ako boli bývalý podpredseda vlády Carlos Lage, bývalí ministri zahraničných vecí Roberto Robaina a Felipe Pérez Roque a ideológ strany v oblasti kultúry Carlos Aldana, ktorí sa už – každý svojím spôsobom – videli v pozícii kubánskeho Gorbačova, čo sa im nevyplatilo, lebo po Raúlovej kritike stratili akúkoľvek šancu uspieť v ďalšej politickej kariére. Díaz-Canel prešiel všetkými úrovňami vedenia aparátu strany vrátane politbyra, ako aj verejnými funkciami na úrovni municípií, provincií a napokon vlády a vedenia strany. Mladý inžinier začínal svoju kariéru v deväťdesiatych rokoch minulého storočia takpovediac od podlahy. V kubánskych provinciách Santa Clara a Holguín – rodisku Fidela a Raúla Castra – mal úspech aj vo vrcholových  regionálnych straníckych štruktúrach. Obyvatelia v oblastiach, kde pôsobil, si ho pamätajú ako skromného a zodpovedného funkcionára s prirodzenou charizmou, pre ktorého bolo  typické jazdiť na bicykli a nosiť jednoduché bavlnené staré trička s obrazom „Che“ Guevaru. Neskôr stál na čele ministerstva školstva a postupne si získal dôveru vedenia strany a postúpil do funkcie prvého podpredsedu vlády. Má povesť technokrata a blízko k modelu štátom riadenej plánovanej ekonomiky, využívajúcej výhody spolupráce so súkromným sektorom – zachováva si však pritom, povedané terminológiou strany, solídnu ideologickú pevnosť. Považujú ho za nominanta Raúla Castra, ktorý mu dával príležitosť reprezentovať vládu i na medzinárodnej úrovni. Zúčastňoval sa na stretnutiach s významnými zahraničnými osobnosťami v Havane, ako sú Obama, pápež František, Putin či čínski predstavitelia alebo cestoval ako reprezentant štátu po Latinskej Amerike a do takých krajín, ako sú Rusko a Venezuela, možní politickí a ekonomickí spojenci Kuby aj v budúcnosti. V rámci zahraničných kontaktov je schopný improvizácie a tvorivého prístupu, ktorý sa nemusí striktne držať naplánovaného scenára. Pozorovatelia ho preto považujú za pravdepodobného adepta na zvolenie. V našej typológii by sme ho mohli prirovnať k Pellegrinimu.

v_nakladnom_pristave.jpg











Autor pri pokrúcaní reportáže v nákladnom prístave počas svojho pôsobenia na Kube.
Foto: Archív J. P.


Zoznam kandidátov na výber do najvyššej funkcie štátu je, pravdaže, o niečo širší. Popredná americká novinárka Ann Louise Bardachová, ktorá viac ako dve desaťročia prezentuje svoje analýzy kubánsko-amerických vzťahov v prestížnych svetových denníkoch, ako New York Times, Washingtom Post, Guardian a ďalších, v rozhovore pre mexický Excelsior spochybnila možnosť, že Díaz-Canel bude robiť samostatnú politiku a za ďalšie tipy možných nástupcov Raúla Castra označila viacerých. Súčasného ministra zahraničných vecí Bruna Rodrígueza Parrillu (60), syna španielskeho ľavicového emigranta a účastníka kubánskej revolúcie, ktorý sa narodil v Mexiku a vyrástol na Kube. Prezidentových príbuzných – syna Alejandra Castra Espína (52) so silnou pozíciou v bezpečnostných i vojenských kruhoch a zaťa generála Luisa Alberta Lópeza Callejasa, manžela Raúlovej dcéry Deborah, vplyvného muža v ekonomickom komplexe kubánskej armády (šéf spoločnosti GAVIOTA). Marina Murillu, predsedu Stálej komisie pre implementáciu a vypracovanie usmernení pre hospodársku politiku a Estebana Laza, predsedu Národného zhromaždenia ľudovej moci Kuby. Španielsky denník EL PAIS do tohto zoznamu dopĺňa ešte mená aktuálnej kubánskej nomenklatúry, ako Lázaro Fernando Expósito (62), prvý tajomník provinčného výboru strany v Santiagu de Cuba, Lázara Mercedes Lópezová (53), podpredsedníčka Štátnej rady, Leopoldo Cintra Frias (76), minister obrany, Álvaro López Miera (74), náčelník generálneho štábu a člen užšieho velenia armády generál Joaquin Quintas Solá (79). Ide zrejme o mená okrajového významu, pokiaľ ide o reálnu šancu dostať sa na čelo štátu, ale ako s predstaviteľmi zastupiteľských orgánov, silových, straníckych a vládnych štruktúr sa skôr s nimi počíta, že budú dôležitou oporou moci nového prezidenta. Ricardo Pascoe, bývalý veľvyslanec Mexika na Kube v tom vidí kombináciu nastupujúcej generácie dedičov veteránov kubánskej revolúcie, ktorí sú odborne a jazykovo vzdelaní, postupne prenikajú do vysokých kruhov mocí, ekonomickej sféry  a zahraničných kontaktov, vďaka čomu reálne poznajú pravidlá riadenia systému súčasného kapitalizmu – a spolu s veteránmi by mali byť garanciou prirodzeného prechodu Kuby do novej etapy vývoja.
 

Záver
 

Základnou otázkou zostáva – bude Kube aj po zvolení nového prezidenta na rokovaní Národného zhromaždenia ľudovej moci v Havane 19. apríla 2018 tou istou Kubou, ako je dnes? Budeme naďalej hovoriť o kontinuite alebo čaká tento karibský ostrov zásadná zmena? Časť politických pozorovateľov sa kloní k názoru, že rok 2018 môže byť prelomový. Iná časť, ku ktorej sa hlásim aj ja, predpokladá pre najbližšie roky skôr kontinuitu aj keď poznačenú všetkým tým, o čom hovorí táto analýza. Berme do úvahy najmä fakt, že – obrazne povedané – karty rozdáva ten, kto má v rukách mocenské páky, ako sú vedenie strany, ekonomické zložky, vnútorná bezpečnosť a armáda. A to Raúl Castro bude mať, či už priamo alebo sprostredkovane, vo svojej réžii aj naďalej. Jediná potenciálne premenná je tu jeho zdravie, ktoré mu zatiaľ slúži. Nepredpokladám však ani po jeho fyzickom odchode z politiky podobný vývoj na Kube ako u nás po roku 1989 – ich lídri náš systém a jeho úskalia pozorne študujú a môžu sa zo svojho pohľadu vyhnúť prípadným chybám. Napríklad nedajú šancu presadiť sa disidentom a médiám v takej miere ako u nás. Možno aj vďaka tomu sa doteraz na Kube nepodarilo vykultivovať podobné ikony politiky a osobnosti, ako boli kedysi Gorbačov alebo Havel. Budú tiež pokračovať v ústretovej politike voči cirkvi a veriacim. Nechajú sformovať majetnú vyššiu strednú triedu, pravda za podmienky, že bude ako v Číne lojálna so zavedeným princípom vedúcej úlohy strany. Dosť významným faktorom môže byť aj skutočnosť, ktorú som vnímal už počas svojho pôsobenia v Havane. V podvedomí viacerých Kubáncov totiž funguje istá obava z takej zmeny režimu, ktorá signalizuje pravdepodobnosť nastolenia otázky reštitúcií. Treba si uvedomiť, že mnoho Kubáncov užíva nehnuteľnosti, čo dostali od revolučnej vlády po odchode Batistových stúpencov z krajiny do zahraničia, najmä do USA, Latinskej Ameriky a Španielska, nehovoriac o veľkých vlastníkoch pôdy, majiteľoch fabrík, hotelov či iného majetku, ktorých rodiny sa určite chystajú domáhať svojich vlastníckych nárokov alebo prinajmenšom odškodnenia. To všetko môže zohrať svoju úlohu v budúcom vývoji. Existuje preto variant, že na Kube sa budú naďalej usilovať o svoju cestu k socializmu 21. storočia latinskoamerického a čiastočne čínskeho typu, kde bude mať svoj nezanedbateľný vplyv i súkromný sektor. Je to predstava, o ktorej snívajú aj v iných krajinách Latinskej Ameriky. Táto cesta je však na rozdiel od Číny nevyskúšaná a určite nebude ani jednoduchá, ani ľahká.

Publicista Ján Puchovský je bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku so sídlom v Havane

SÚVISIACE:
JÁN PUCHOVSKÝ st., JÁN PUCHOVSKÝ ml.:  Zákon kyvadla (ley del péndulo) v Latinskej Amerike (1)
JÁN PUCHOVSKÝ st., JÁN PUCHOVSKÝ ml.: Zákon kyvadla (ley del péndulo) v Latinskej Amerike (2)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984