Kto, kedy a ako začne liečiť chorú spoločnosť?
štvrtok 20. október 2016Možno, že medicínske výrazy by sa nemali objavovať v spoločenských vzťahoch, pretože ľudia sú mysliace organizmy, kým naša „telesnosť“ asi nie. Viacerí odborníci mi však potvrdili, že paralela medzi infekciou, resp. rakovinou tela a spoločnosti tu je.
Medicína a lekárska prax dosiahli také úspechy, že prežijú takmer všetci až do veku, keď už ani sami nechcú žiť. V dôsledku toho je v modernej spoločnosti veľa ľudí, ktorí majú rôzne problémy a cítia sa nešťastní. Tzv. západná civilizácia postupne umiera a mizne z historického prostredia najmä v dôsledku toho, že sa nevie vyrovnať s rýchlym pokrokom vedy, techniky a demokratizácie spoločnosti. Strácajú sa prirodzené autority a významné osobnosti, nahrádzajú ich často bezduché celebrity. Východisko z tejto situácie je neisté. Ja však verím v to, že dobro a racionálne riešenie zvíťazí aj v neistých časoch, ktoré nás postihnú v nasledujúcich desaťročiach. Záleží to predovšetkým od schopností autorít v terajších rozvinutých krajinách. Chcem veriť tomu, že my prežijeme a nové desaťročia vygenerujú osobnosti bez pseudomasiek korektnosti, slušnosti, demokracie a snahy vyzerať vždy populisticky dobre.
Každé ochorenie má dosah na tkanivo, orgán a potom aj na celý organizmus. Prihlásil by som sa k viacerým druhom z týchto infekcií a to sú strata morálky, mravných princípov, neúcta k demokratickým hodnotám, etickým princípom, príklon ku konzumnému spôsobu života, výchova ku konzumu. Začalo sa to devalváciou hodnôt, noriem, ich liberalizáciou, čím začala narastať strata pocitu viny, hanby, to na jednej strane a na druhej rastie pocit bezmocnosti, ktorý ako frustračný stav vedie buď k rezignácii, vyhoreniu, neangažovanosti, alebo na druhej strane k agresii, klebetám, intrigám.
Domnievam sa, že u mladšej generácie je to vypuklejšie, keďže mladí nemali dostatok času vybudovať si pevné morálne zábrany a už od relatívne mladého veku sú vystavovaní násiliu a jeho prezentovaniu ako súčasti života. A zároveň sú im podsúvané určité aspekty ako normálne, bežné, čím si vytvárajú niektoré princípy nesúladné s presvedčením celku. A tu už nemožno hovoriť o strate princípov, keďže ich nikdy ani nemali.
Čo s tým , možno dôraz na výchovu a vzdelávanie, predstavovanie kladných prípadov správania a konania a výchova k demokratickým hodnotám. Celoplošne to asi nepôjde, ale v rámci „svojho územia“ (rodina, priatelia, ľudia, s ktorými sa stretávame, besedy na školách atď...) to netreba vzdávať; na to však nie sú lieky, len vlastný príklad. Každá činnosť obsahuje emócie, motívy, záujem, spoluprácu, komunikáciu, hodnoty, sebariadenie, disciplínu a rozvoj myslenia. Ale len profesionál vo výchove vie z týchto podnetov, činností vyťažiť viac ako len zábavu. Musíme učiť žiakov, aby mali silu a motiváciu byť sebou, aby sa nevzdávali a hľadali nové možnosti sebauplatnenia. To nemusí byť len práca, aj láska je krásny cieľ, ale aj hľadanie cesty k zmysluplnosti môže byť cieľom. Je potrebné si uvedomiť, že osobnosť je bio-psycho-sociálny systém regulujúci vzťahy človeka a sveta.
Podľa istého profesora politológie nijaké vzdelávanie nepomôže, vodcovia spoločnosti majú nejaké črty a tie vtláčajú do celku. Ak to celok akceptuje, tak to aj je. Ešte nenastal ten správny stav pre zásadnú zmenu lídrov a tým aj celku.
Ja osobne si myslím si, že celý svet potrebuje zmenu, len nikto nemá odvahu ani predstavu o tejto zmene. Bude treba nájsť silu a tých, čo ju vyliečia. Je potrebné neustále aktivizovať sily, písať, apelovať a častejšie manifestovať problémy amorálnosti a neprestajného boja dobra a zla, povrchnosti a hĺbky, matérie a duchovna. Zatiaľ liek vo forme kritiky a verejného apelu nezaberá, lebo tá infekcia sa šíri vďaka výmyslu Feničanov. Niekomu to môže pripomínať boj s veternými mlynmi. Na druhej strane aj zo semien zasiatych do zeme vyklíčia len niektoré, ak sa však nezaseje nič, tak ani nikdy nič nevyrastie.