Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Kto, kedy a ako vytvorí ľavicu na Slovensku?

Počet zobrazení: 2254

Kedysi sme boli presvedčení, že v parlamente sú strany ľavicové, liberálne a pravicové (konzervatívne). To však už asi padlo – niet tam žiadna spomenutá orientácia. A to ani v starých liberálnych parlamentoch. Niektoré strany si síce názvy zachovali, ale ten obsah! Keby to videli také osobnosti, akými boli Bruno Kreisky, Willi Brandt, Oscar Lafontaine, François Mitterand či Olof Palme.

Sociálne strany, či jednoducho ľavicové, veľmi spanšteli. Ich lídri sa chcú predvádzať spolu s bohatými ľuďmi vo svojej krajine. Prototypom bol Gerhard Schröder v Nemeckej sociálnej demokracii – o ňom sa hovorilo, žeby mohol byť šéfom ktorejkoľvek strany: draho sa obliekal, draho aj žil. Nemal v sebe ani kúsok sociáldemokratizmu. V ňom sa zhliadli aj iní politici, aj na Slovensku.

Po novembri sa zdalo, že ľavica hladko prežije a bude dôležitým štátotvorným elementom. No začali kotrmelce a dopadlo to tak, že tzv. sociálna demokracia je pánsky klub, ktorý je zahľadený hore a nadol niečo namrví. Ako ďalej?

Sociálne nožnice sa pozoruhodne roztvárajú a nikto ich nechce umravniť, preto sa opätovne otvárajú dvere pre ľavicovú stranu.

lavica-pravica1.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

V devätnástom storočí sa ľavica vytvárala ako medzinárodná organizácia. Ukazuje sa, že tento druh internacionalizmu je aj dnes nevyhnutný – pretože existuje silný kapitálový internacionalizmus podoprený bruselským veľkopanským internacionalizmom.

Tak teda v prvom rade je potrebné zamyslieť sa nad tým: kto by mal vytvoriť ľavicovú stranu. Vždy ide o symbiózu ľavicových intelektuálov a ľavicových odborárov. Ľavicová strana bez odborov nemôže skutočne existovať – premení sa na klub ukecaných ľudí. Na Slovensku existuje dosť ľudí s ľavicovým či sociálnym myslením. Nemal by byť nejaký veľký problém vytvoriť kluby ľavice, kde by sa zjednotili rôzne vekové skupiny – motorom by mala byť stredná generácia, ideovou zásobárňou staršia generácia a dynamom mladá generácia.

Parlament ovládli utilitárne strany – snažia sa z politiky niečo „vytĺcť“ a nič občanom neponúkajú. V podstate odpudzujú ľudí od politiky. Stále sa však nájde dosť dôverčivých ľudí, ktorí na tento trik naskočia a zúčastňujú sa „pluralitných“ volieb. Tie úvodzovky sú namieste, pretože nejde o pluralizmus – teda rozmanitosť názorových prúdov –, ale o rozmanitosť mien s rovnakým zámerom: vládnuť a ovládnuť štátny rozpočet a právny systém.

Ľavicová strana by mala vychádzať zo záujmov (nielen z potrieb) ľudí práce v celej svojej štruktúre. Opäť odcitujem antického Platóna: chrániť je potrebné tých dolu, tí hore sa ochránia aj sami. Nuž ľavicovo zmýšľajúca inteligencia by mala ponúknuť nejaký model spoločnosti, v ktorej by boli chránené skupiny občanov (mladí ľudia, zamestnanci, matky a dôchodcovia) a zároveň by bolo obmedzené superbohatnutie. Potrebná by teda bola obnova sociálneho štátu. Zároveň by malo byť odstránené porušovanie zákonov a zvýhodňovanie mocenského rozhodnutia o daňových prázdninách a štátnej záchrany veľkodlžníkov. Zákon by mal platiť pre každého – takže ďalšou úlohou by malo byť obnovenie právneho štátu.

Paralelne by malo dôjsť k vitalizácii odborov tak, aby naozaj zastávali záujmy zamestnancov, ochraňovali systém práce a vytvorili si jasnú predstavu o svojej úlohe v politickom systéme. Ľavicová strana bez silných odborov je nemožná –  je to utópia. Odbory zastupujú pracujúce masy, teda väčšinu voličstva, takže ich spojenie s ľavicovou stranou je logické a nevyhnutné. Odbory by mali jasne dať najavo svoju hodnotovú orientáciu. Vo svete je zvykom, že existujú ľavicové, aj kresťanské odbory. Niekde aj radikálne.

Odborové hnutie sa do značnej miery sprofanovalo svojou snahou prežívať umiernenou existenciou. Markantne sa to prejavuje vo vzťahu k odborárskym protestom vo Francúzsku. Tam začali odbory vo vzájomnej spolupráci prejavovať svoj nesúhlas s politikou vlády a prezidenta už pred rokom a čo na to odbory v ostatných európskych krajinách (vrátane Slovenska) – nič. Tak sa odborárska politika nerobí. Tak sa nerobí ani ľavicová politika. Sociálna solidarita sa musí prejavovať aj formou odborárskej solidarity!

Takže je to otázka sociálnej revitalizácie odborov.

Vráťme sa k ľavicovej strane. Mala by sa opierať o silnú históriu a medzinárodnú spoluprácu. Základy sociálnej demokracie boli položené už pred storočím. Ľavicové strany boli základom organizovania Slovenského národného povstania. No a intelektuálne išlo o silnú líniu, ktorú začali davisti (Daniel Okáli, Andrej Sirácky, Vlado Clementis, ku ktorým sa pridal aj Peter Jilemnický, aj Laco Novomeský). V. Clementis sa stal aj významným politikom a obeťou stalinskej čistky na Slovensku. Ich mená by mali byť na erbe takejto strany.

Určite sa aj dnes nájde nejaká skupinka literátov, ktorí by boli ochotní kultúrne zastrešiť ľavicovú stranu. Určite sa nájde aj nejaká množina spoločenských vedcov, ktorí by vytvorili odbornú platformu pre takúto stranu.

Ľavicová agenda. Kde niet strany, niet ani politiky. To platí o akejkoľvek podstate: ľavicovej, liberálnej či konzervatívnej. Je skoro neuveriteľné, že ľavicovú agendu si osvojili dve strany, ktoré s ľavicou nemajú nič spoločné: kotlebovci a kollárovci. Existuje aj strana, ktorá má nedopatrením v názve sociálna demokracia, no tá sa už dávno zmenila na panskú stranu mnohých boháčov. Tí sú občas ohľaduplní voči plebsu a niečo mu hodia, no nemôžu mať charakter ľavicovej strany. Takže je potrebné vytvoriť súhrnnú agendu zodpovedajúcu dvadsiatemu prvému storočiu a nevracať sa k cieľom z devätnásteho storočia.

V súčasnosti však ľavica potrebuje pre svoj vplyv aj mediálnu podporu. Pred storočím vznikali ľavicové periodiká, dokonca aj literárneho smeru. Zhrnuté: potreba sociálnej strany v časoch roztvárania sociálnych nožníc je aktuálna, musí sa zakladať na existencii ľavicovej strany, dobre organizovaných odborov a prezentovaná médiami určenými rôznym spoločenským vrstvám – to všetko v medzinárodnom priestore solidarity.

V Bruseli existuje „ukecaná“ ľavica, teda určitá vrstva politikov, ktorá vedie ľavicové reči a robí protiľavicovú politiku. Vlastne jej ide o to, aby sa v rámci Európskej únie nezačali sociálne protesty, tie by mohli vymeniť tradičné kapitalistické (nie buržoázne) systémy za ľudové. To by sa asi nepáčilo hospodárskej elite. Pseudoľavica je v Bruseli stabilne korumpovaná vysokými príjmami, ktoré ich držia na uzde pred ľavicovou politikou. Takýto prístup zaručuje sociálny pokoj a stabilizuje vládnutie nadnárodným korporáciám. Zásadnou ochranou pred sociálnymi prejavmi nespokojnosti je presun pozornosti na iné konfliktné polia: Európania verzus Neeurópania, domáci verzus prisťahovalci a v blízkej budúcnosti kresťania verzus mohamedáni. Takéto konflikty neohrozujú vládu oligarchov a vytvárajú poistný ventil pre vyfúknutie pary nesúhlasu.

V strednej Európe vznikla Vyšegrádska štvorka. Spočiatku som toto zoskupenie chápal ako formálny akt, ktorý bude mlátiť prázdnu slamu. Niekoľko rokov to tak fungovalo. Dnes sa však situácia zmenila a tu možno nadviazať na vládnu politiku a vytvárať priestor pre ľavicovú politiku. Potrebné je spájať sa s európskymi tradíciami silnej ľavice vo Francúzsku, Nemecku, spomenutom Rakúsku a tiež vo Švédsku a v Nórsku. Tak ako po vojne vznikla Socialistická internacionála a dobre fungujúca Medzinárodná konfederácia slobodných odborov, tak by aj teraz, po skončení studenej vojny mali začať šikovní jednotlivci organizovať niečo zrkadlovo podobné.

Takže na záver otázka: Chce niekto začať?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama