Kto formuje vládu a ako dlho vydrží?

Počet zobrazení: 4580

Logická odpoveď – víťaz volieb. Praktická odpoveď – prezidentka Slovenskej republiky. Začalo sa to hneď po voľbách, keď si pani Čaputová povala I. Matoviča do svojho paláca na rozhovor o zostavovaní vlády. Skutočne v demokratických systémoch ide o nevídanú aktivitu. Normálne je zvykom, že víťaz dostane poverenie rokovať o vláde a teda rokuje s potenciálnymi partnermi. Tu aj rokovali, ale museli ísť o výsledkoch informovať viackrát pani prezidentku. Lídri strán oznámili, že sa dohodli na zostave vlády a že I. Matovič oznámi verejnosti mená – nič sa nestalo! Čuduj sa svet (demokratický), on išiel oznámiť mená prezidentke a následne nastalo ticho.

Toto sa opakovalo znova a naposledy v nedávnej dobe, kedy dokonca museli prísť všetci na prezidentský koberec a následne oznámili, že prezidentka si musí najprv preveriť mená!

zahaleny_palac.jpg
Ilustračné foto: Emil Polák

Máme prezidentku, alebo cárovnú?

Myslím si, že to nemá zo svojej hlavy, ale že ide o požiadavku niekoho, kto má rozhodujúci vplyv na konanie pani Čaputovej. Ako si bude tieto osoby preverovať? Zadá ich do Googlu? Alebo existuje niekde kartotéka, v ktorej si môžu určité osoby nájsť kohokoľvek z nás a vyriecť kádrový ortieľ? Tak to vyzerá.

Viditeľne vládu navrhujú štyria lídri strán a následne si to musia dať odobriť vrchnosti. Napokon tak to bolo aj v habsburskej monarchii – a osvedčilo sa to. Kto je ten šedý rozhodovací činiteľ? Za francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII. to bol kardinál Richelieu, ktorému hovorili „sivá eminencia“. Radil kráľovi – a spravidla dobe. Bol však viditeľný, neukrýval sa pred ostatnými. U nás to tak nie je. Alebo sa pani prezidentka zabáva sama preverovaním jednotlivcov? Má sama nejakú kartotéku?

V Slovenskej republike prezident štátu menuje vládu, vrátane jej predsedu. Tak hovorí ústava. V poriadku, ale prečo zasahuje do samotnej tvorby, výberu ministrov? Veď jednoducho môže odmietnuť menovať člena vlády, tak to urobil už prezident M. Kováč. Má na to právo a nemusí rozhodnutie zdôvodňovať.

Má pani prezidentka iný zámer s formovaním vlády? 

V podstate môže vyčkať na poslednú chvíľu a s odôvodnením, že sa strany nedokážu dohodnúť na personálnom obsadení, môže sformovať tzv. úradnícku vládu, ktorá síce nezíska v Národnej rade podporu, ale môže vládnuť aj bez dôvery – tak to bolo v susednej Českej republike. No nič horšie už nemôže byť. Aj v Česku to bola trápna epizóda, ktorá ich stála hodne peňazí.

Boli voľby a z nich vyšiel nejaký výsledok, ktorý je dosť trápny, ale demokratický a ústavný, takže všetci ústavní činitelia by ho mali rešpektovať a nesnažiť sa z mocenskej pozície ovplyvňovať (určovať), kto a ako bude vládnuť. Štát potrebuje legislatívu, aj exekutívu. Hybernovanie systému je prvkom, ktorý môže rozložiť systém a namiesto jedných mafií budú na vrchole iné. To síce nie je progres, ale pravdou je, že to bude ZMENA.

Slovensko sa nachádza v zložitej situácii. Ľudia sú zneistení hroziacim vírusom. Potrebujeme ešte aj politickú neistotu či dokonca vládnutie z tieňa?

Ukazuje sa tiež sila a zásadovosť straníckych lídrov. Celkom nechajú so sebou mávať. Iba Sulík našiel odvahu a niečo povedal, Kolár sa tvári namosúrene, ale ústa zostávajú zovreté, Kiska nevyslal žiadny signál a Matovič je viditeľne úplne zmätený, nevie, ako sa postaviť k situácii a (ako vravieval) ukázať, že je chlap!

Pred voľbami bolí títo istí ľudia odvážnejší, vedeli si pritiahnuť médiá a kŕmiť ich postojmi, názormi, tvrdeniami, niekedy aj faktami. Dnes – NIČ. Dnešní čelní politici vedeli aktivizovať časti verejnosti na presadenie svojich zámerov, dokonca aj proti predsedovi vlády. Dnes zostávajú v absolútnej pasivite. Ako budú chcieť vládnuť? To si budú stále nechávať svoje rozhodnutia schvaľovať niekde inde?

Médiá, ale ani komentátori sa nepozastavujú nad nečakane vysoko aktívnou, no skrytou činnosťou pani prezidentky. Ako noví lídri hovoria: má na to právo. Kto jej ho dal? Ústava nehovorí o preverovaní kandidátov na ministrov zo strany hlavy štátu.

Viditeľne má hlava Slovenskej republiky veľmi silné postavenie a v podstate môže nahradiť vládu svojím kabinetom. To je zásadná chyba a útok na demokraciu. Občania rozhodli a jedna osoba mení oprávnenia?

V Nemecku aj v Rakúsku či Izraeli to vyriešili jednoducho – prezident má iba ceremoniálne práva, nemôže kreovať, ani narušovať vládnutie. Štátna moc sa zatiaľ delí iba na tri skupiny: legislatívnu, exekutívnu a súdnu. U nás sa však vytvára ešte jedna – prezidentská. Tá dokáže výrazne ovplyvňovať tvorbu súdnej moci a teraz dokonca aj exekutívy. Už chýba iba aby – ako v Mexiku – mohla dosadzovať svojich ľudí aj do parlamentu.  

V Česku sa dlho, v podstate od novembra, snažia niektorí politici a „siví ľudia“ posilniť neformálne postavenie prezidenta do podoby hlavného tvorcu mocenského systému. No stranícki lídri tomu stále vzdorujú, hoci so striedavými úspechmi. Médiá ani komentátori však nemlčia. Upozorňujú na monarchistický atavizmus v nazeraní na hlavu štátu – nie je korunovaná, ale je najvyššie.

Slovensko by potrebovalo novú ústavu, ktorá by bola stručnejšia, ale s jasnými bariérami pre používanie moci na skupinové ciele. Tá však nemôže vzniknúť, lebo strany, ktoré máme, nie sú tvorivými elementmi a tak ani parlament neschváli zásadnú premenu zo zdanlivej na funkčnú demokraciu. 

No a keďže stranícki lídri sú v postavení nosičov informácií do Grasalkovičovho paláca, musíme všetci trpezlivo čakať, ako sa rozhodne pani prezidentka Z. Čaputová a kedy umožní vláde vládnuť. Dovtedy platí to, čo povedal aktuálny premiér: ľudia si majú sami pomôcť a doma šiť rúška na tvár.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984