Kto a ako nám slúži?

Počet zobrazení: 3854

V spoločnosti každý človek, vykonávajúci svoju prácu, slúži druhým, vo väčšine prípadov neznámym a ďalekým ľuďom. Keď vyrábame autá alebo diely pre stroje, alebo keď pestujeme zeleninu na predaj – to sú služby pre iných. Vždy existuje koncový používateľ, pre koho je tá služba určená. Sociálno-ekonomický život sa môže charakterizovať ako kolobeh vzájomných služieb (pozri – V. Lipitsky: Kto komu slúži?)

Ekonomická veda rozlišuje sféry výroby a služieb, aj keď v skutočnosti môže byť akákoľvek výroba (aj duchovná) reprezentovaná ako služba. Rozdiel je iba v tom, že v prvom prípade výrobci nemajú priamy kontakt s koncovými používateľmi ich produkcie, kým v druhom prípade používatelia služieb sa bezprostredné kontaktujú s ich poskytovateľmi, pre ktorých to je ich odbornosť a hlavný obsah činnosti (napr. reštaurátor, hotelier, taxikár, obchodník atď.).

obrazok-urad.jpg
Ilustračné foto: ClipArt

Je paradoxné že práve v tejto sfére sa najčastejšie stretávame s pracovníkmi, ktorí vôbec neuvažujú nad tým, že by mali niekomu slúžiť; svoju činnosť chápu úplne inak. Navyše, zdôrazňujú svoju nezávislosť a demonštrujú veľké ambície. Ale keď prídu na úrad, alebo do obchodu a zistia, že tam už je zatvorené, alebo dostanú hrubú odpoveď na obyčajnú otázku, sú nespokojní Málokomu napadne, že to sú ohnivká toho istého reťazca, v ktorom každý má svoje miesto, a keď nechce poriadne slúžiť ľudom, tak ani on nedostane od nich kvalitné služby.

1. Možno si predstaviť, že, napríklad, hasiči vyhlásia, že budú v dostupnosti iba od 8 do 15.00, aj to len cez pracovné dni? A keď ich zavoláme likvidovať požiar, dostaneme odpoveď: už máme obsadené, môžete sa prihlásiť na budúci mesiac. Je to nezmysel? Ale podobné odpovede stále počúvame podobné a nevidíme v tom nič divné.

Služba lekára nie je menej dôležitá ako hasičská, aj od nej závisí ľudské zdravie a život. No skúste poprosiť doktora o pomoc  mimo ordinačných hodín – stretnete sa s úprimným rozhorčením: prečo??  – ako to tak?? –  choďte na pohotovosť!! (ešte dobre, že nie oveľa ďalej). Obľúbený argument: čo keď bude chcieť každý? No milý pán doktor (alebo milá pani doktorka), sami ste si vybrali odbornosť, vyžadujúcu neustále slúžiť ľuďom, a prisahali pomáhať každému, kto to potrebuje: „Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých...“ (https://lekom.sk/slovenska-lekarska-komora/hippokratova-prisaha). Dávam d pozornosti: spôsob celého života, nielen počas ordinačných hodín! 

Nehovorím, že sa to týka všetkých lekárov. Ale niektorí z nich rýchlo strácajú empatie pre chorých. Začnú sa pozerať na svoju prácu ako na rutinu, snažia sa uvoľniť viac času na osobné záležitosti. Preto radi obmedzujú ordinačné hodiny a limitujú počet prijatých pacientov, v každom dodatočnom vidia iba mimoriadne bremeno a ohrozenie svojich osobných plány. Je charakteristické, keď zákon umožnil lekárom brať pacientov mimo ordinačných hodín za poplatok, veľa z nich to nechcú robiť ani za peniaze.      

Okrem toho, pretože ich potrebuje každý, začínajú pozerať na pacientov zhora. Nechcú slúžiť – oni majú misiu, skoro božskú. My sme závislí od nich, nie oni od nás. Podobný postoj je najhorší produkt súčasného systému verejného zdravotníctva, ktorého dôsledkom je stály deficit medicínskych služieb.

János Kornai presvedčivo ukázal, ako deficit tovarov a služieb deformuje ekonomické aj medziľudské vzťahy (János Kornai. „Economics of Shortage“, 1980). Odvtedy ľudia už zabudli, ako to vyzerá vo všetkých oblastiach života – okrem zdravotníctva. Dnes iba tu, aby ste dostali, čo potrebujete, musíte čakať v dlhom rade – ani peniaze nie vždy garantujú urýchlenie príjmu služby.

Prečo sa vlastne deficit udržal presne tam, kde sa môže stať príčinou straty najcennejšieho, čo máme: zdravia a života? Štandardná odpoveď – moderná medicína je veľmi drahá, a preto zdravotníctvu stále chýbajú financie. Dalo by sa tomu uveriť, ak by tu nebola jedna okolnosť.

Platíme za medicínu sami: každý pracujúci a jeho zamestnávateľ platia odvody zdravotným poisťovniam, naše odvody Sociálnej poisťovni zabezpečujú služby pre dôchodcov, dotácie zo štátneho rozpočtu sú v podstate tiež naše peniaze – dane občanov a firiem, zisk zo spoločného majetku.

Prekvapujúco pritom vyznieva skutočnosť, že pri nedostatku lekárskych služieb sú zdravotné poisťovne dosť výnosné podnikanie: Zdravotné poisťovne minulý rok dosiahli zisk vyše 58 miliónov eur. A to z akých zdrojov? Dostavajú od nás viac peňazí, ako vynakladajú v náš prospech? Vzniká otázka, či nie je spomenutý deficit umelý. Môže vyhovovať zdravotníctvu, aby si udržalo svoje výnimočné postavenie ako odvetvie, po ktorom majú všetci dopyt?

Myslím si že odstránenie nedostatku zdravotníckych služieb je veľmi dôležitý spoločenský (aj politický) cieľ. Keď to dosiahneme, už nebudeme musieť hľadať lekárov a dlho čakať na pomoc – oni budú mať záujem o každého pacienta a konečne slúžiť ľudom tak, ako na to prisahali.

2. Je ešte jedna služba, hoci nie taká osudová ako zdravotníctvo, ale tiež veľmi dôležitá – bankovníctvo. Podobné ako v medicíne, ľudia, ktorí ju poskytujú, sa cítia vôbec nie ako sluhovia, ale ako majstri sveta.

Ukladáme do bánk peniaze, aby sme ich chránili pred ohrozením a náhodami. Banky používajú naše peniaze, výhodne ich investujú a zarábajú na tom. Teoreticky by malo byť aj v našom záujme. No prakticky to vyzerá úplné inak.

Predstavte si, že ste požičali peniaze priateľovi. Keď prišiel čas vrátiť dlh, povie vám: vrátam ti peniaze, ale musíš mi za to zaplatiť, a tiež za všetko čo som s nimi ronil. „A to prečo?“ – budete sa diviť a dostanete odpoveď: to bola pre mňa práca a každá práca má byť platená! Predpokladám, že potom už nebude vašim priateľom...

Ale presne to s nami robia banky. Dostavajú od nás peniaze, zarábajú na nich, a chcú aby sme platili za každú operáciu aj za účet (inak povedané, za to že sme im požičali peniaze), tzv. poplatky. Inými slovami, účtujú nám všetky svoje náklady.

Keď počúvame bankárov, bez poplatkov nie sú neschopní prežiť. No pozrime si štatistiku: 2017 rok bol zlý pre slovenské banky, preto dostali po zdanení zisk iba... 612 mil. eur (v 2016. – 742 mil. eur). Ako si s nami, s majiteľmi peňazí, taký zisk rozdelili? Na štandardný účet dostávame úrok menej ako 1 percento (niekde aj 0,01 % !), čo nestačí ani na kompenzáciu poplatkov ani inflácie. Pritom banky poskytujú naše peniaze ako úvery s úrokmi až do 15 %. Inak povedané, náklady sú iba naše, zisk patrí iba banke!

Nedávno som dostal darček od svojej banky: napísali mi, že môžem ako novoročný bonus jedenkrát (!) vybrať zdarma (!) peniaze z bankomatu inej banky. To, že si môžem zobrať vlastné peniaze, požičané banke – je bonus?! Vyzerá to tak, že bankári úplne stratili predstavu o svojom mieste v reálnom svete...

Myslím si že finančné služby, ktoré dostávame od bánk, sú platené už tým že im poskytujem svoje peniaze a dovoľujem s nimi operovať. Nech zarábajú, koľko je možné, ale musia sa spravodlivo podeliť  zisk s majiteľmi účtov. Terajšia chamtivosť bankárov provokuje sociálne napätie. Sme svedkai, ako vo Francúzsku tzv. Žlté vesty vyzvali občanov, aby si vybrali z bánk svoje vklady.

Jeden zo „žltých“ lídrov Maxime Nicolle opakoval myšlienku Érika Cantonu (bývalý známy futbalista a herec): „Dnes revolúcia je možná cez banky: idete do svojej banky a vyberiete si peniaze. Ak by 20 miliónov ľudí stiahlo svoje peniaze, systém sa zrúti. Žiadne zbrane, žiadna krv...“

Výpočty hovoria, že na to ani netreba milióny ľudí – veľké francúzske banky skolabujú, keď iba 100 tisíc vkladateľov zároveň vyberie v priemere po 3,5 tisíc eur (v najmasovejšej demonštrácii „Žltých viest“ sa zúčastnilo 126 tisíc ľudí).

Takáto myšlienka môže vzniknúť aj v iných krajinách. Hnutie „Žltých viest“ je populárne, a jeho podporovatelia sú skoro všade. Nemyslím si však, že takýto katastrofický scenár by bol žiaduci pre obyvateľov ktorejkoľvek krajiny. Nespokojnosť s bankami pravdepodobne povedie k vytvoreniu alternatívneho systému finančných služieb.

3. No najčudnejšie vyzerajú služby, ktoré majú robiť pre nás úrady. Štát je vo svojej čistej forme sektor služieb. Ľudia ho vymysleli a trpia, aby zabezpečoval ich potreby. Štátne služby sú platené našimi daňami. Úrady zo svojej podstaty nemôžu mať iné starosti okrem služieb občanom.

Prečo sa vláda a úrady často tvária tak, ako keby sme všetci ich podriadení? Prečo sa pozeráme na úradníkov, na našich služobníkov, ako na náčelníkov, od ktorých sme závislí. To je odchýlka, aberácia vedomia, vzniknutá pod vplyvom historickej skúsenosti. Veľa storočí ľudia neboli prameňom moci – monarchovia aj cirkev učili, že moc ide od Boha. Republikánska tradícia existuje relatívne nedávno, a ešte nestihla úplne zmeniť stereotypy postoja občanov k štátu a k jeho reprezentantom.

Občania, protestujúci proti vláde, si myslia, že keď vymenia úradníkov alebo ich nominujúce strany, dosiahnu zlepšenie života. To je ilúzia. Nič sa nezmení, kým nevymeníme náš pohľad na štát, kým ho neurobíme služobníkom pre všetkých ľudí spolu aj pre každého jednotlivca.

Myslím si, že za protestmi je vnútorná nespokojnosť občanov so štátom ako inštitúciou. Cítime, že nesprávne vykonáva svoje funkcie. Aby sa dosiahlo zlepšenie, nestačia pochody a mítingy, žiada sa dlhá a neúnavná práca na obnovení sociálneho a individuálneho vedomia, psychológie a kultúry riadenia.

V jednom malom nemeckom meste som sa spýtal miestneho obyvateľa, kde môžem nájsť toaletu. Hneď ukázal na radnicu. Bol som prekvapený – veď to je oficiálna ustanovizeň!? Môj informátor zase nechápal moje prekvapenie: to je verejná inštitúcia a slúži všetkým občanom a hosťom mesta!

Asi nepotrebujeme stále chodiť k primátorovi s takýmito potrebami, ale určite sa musíme naučiť komunikovať s úradmi ako plnomocní panovníci, nie ako skromní žiadatelia. Musíme zabezpečiť občianske hodnotenie schopnosti úradníkov poskytovať nám služby. Treba dosiahnuť, aby výsledky takého hodnotenia boli rozhodujúce, keď ide o kariéru úradníkov. Je nevyhnutné sa častejšie uchýliť využívať priamu demokraciu pri riešení dôležitých vnútroštátnych a miestnych problémov.

Nebude to krátka cesta, no dúfajme, že na jej konci uvidíme na úradoch, v bankách a na klinikách iba takých občanov, ktorí sa chcú venovať službe, nie svojim vlastným záujmom, ale ostatným ľuďom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984