Kruhy v pláňach pamäti

Počet zobrazení: 2859

obalkaEFarkasova.jpegČítať Etelu Farkašovú je vždy zážitok, ale jej najnovší román Pláne približne zapamätaného je v jej doterajšej tvorbe osobitným pôžitkom.

Spisovateľka v ňom svojím spôsobom nadväzuje na intímnu výpoveď S mamou, no zasadzuje rodinnú anamnézu hrdinky do rámca doby, v ktorej žili jej predkovia aj ona sama. Ústredným motívom románu je vzťah k pamäti, rozpamätávaniu sa, k príbehom, ktoré sa stali, ale možno sa ani nestali, sú ilúziou, vytvorenou silou imaginácie autorky. Hrdinka románu má (môže mať) veľa autobiografických čŕt, ale na tom nezáleží, pretože spisovateľka cez rozpamätávanie vložila do hry postavu sui generis. Tvárnu bytosť, na ktorú vplýva mama i otec, starí rodičia, strýkovia a tety, sesternice, učitelia jazykov, klavíra, matematiky, ale najmä a predovšetkým doba, ktorú obklopená dôveryhodnými ľuďmi prežíva.

Poznamenaná prostredím bez lži a pretvárky nechápavo hľadá vzťahy medzi javmi hmatateľnými a abstraktnými (krásny príklad, keď ako maličká nechápe, či je jablko slovo alebo hmota), hľadá významy a hľadá obraz skutočnosti „za zrkadlom“. Čitateľ zažíva s hrdinkou prvé zrady a zadierajú sa mu hlboko pod kožu, z tých malých každodenných drám sa totiž skladá charakter každého z nás. Spisovateľka píše sústredene, systematicky, nič nezľahčí, nikdy si neodpúšťa a nedáva rozhrešenie, hľadá, pýta sa, a aj keď je odpoveďou iba ďalšia, omnoho naliehavejšia otázka, nevzdáva to. Prináša pri tom čitateľovi neobyčajný pôžitok.

Priznám sa, jej obrazy kresali vo mne pri čítaní iskry a tie vo mne zapaľovali moje najvlastnejšie pocity, moje spomienky, môj život! Pritom som vyrastala v úplne inom meste, v sociálne úplne inom prostredí. Ako to len dokázala? Fyzicky som cítila blaženosť a nie ona, ale ja sama som sedela pri našej hnedej kachľovej peci, za oknom snežilo..., sama som stála v papiernictve, kupovala žlté lesklé pierko do drevenej štíhlej rúčky, nozdry sa mi rozširovali pri vdychovaní vône gumy..., sama som v duši cítila zradu, keď som prikvitla zo škôlky, kde ma mama odviedla a ja som  v nej nechcela byť, preto som nepozorovane ušla..., čo obraz, to galéria odozvy v mojom vlastnom vnútri.

Ale to najsilnejšie je poznanie hrdinky, že pravda a vernosť sebe, hoci sú hlboko spravodlivé a správne, v živote neraz veľmi bolia. Aj ju, hrdinku románu, úspešnú gymnazistku, maturantku, predsedníčku triedy, vždy vyznamenanú. Keď sa po otázke inšpektora, nech sa postaví ten, kto verí, stane vyvrheľom. Darmo vysvetľuje, že veriť v Boha je vlastne ako veriť v komunizmus, pretože obe učenia majú k sebe blízko. (Radšej sa ani nepýtajme, ako by ju hodnotili dnešní „inšpektori“ ..., lebo by sme museli zistiť, že sa vlastne až tak veľa nezmenilo.) Úprimná odpoveď vyhodí jej život z dráhy. Nedostane odporúčanie na vysokú školu, nemôže študovať to, čo si vysnívala. Ale najmä, veľmi hlboko sú poznamenané rodičmi vštepené pravdy. A predsa sa ich hrdinka po celý život nevzdala!

Celá jej rodina patrí do radu slovenských vzdelancov, ktorí z rodného kraja odchádzali do sveta, aby sa tam zdokonalili v jazykoch, vo vedách, v umeniach a prinášali ich domov, na Slovensko, do rôznych kútov od Bratislavy až po – moju rodnú Gelnicu. (Včera, kráčajúc po lese, mala som až hrdlo zovreté od dojatia nad vreckovkou, ktorú si hrdinkina mama kúpila kedysi dávno, ešte pred mojím narodením, v mojej rodnej Gelnici, keď tam ošetrovala choré tuberkulózne deti.) Autorka hádže kamienky do svojej pamäti a v sústredených kružniciach sa zjavujú akoby len mimochodom ľudia, zapísaní do slovenskej hudby, literatúry, kultúry. Rodina. Krajina. Slovensko.

V poslednom čase vyšlo niekoľko životopisných kníh, z ktorých som spoznávala intelektuálnu Bratislavu. Je v nich veľa odtieňov, kým Ján Rozner (Sedem dní do pohrebu) prináša nemilosrdný (aj k sebe samému) a uštipačný pohľad na vlastné poblúznenie a vytriezvenie, Milan Čorba si užíva pohodu, že sa od samého začiatku nemýlil a správne nenávidel. Etela Farkašová zostáva – napriek všetkému – pri tých slabších, pri tých polosirotách, pri tých mrzáčikoch, pri tých obyčajných. Hoci ona sama je mimoriadne vzdelaná a nadaná, nikdy, ani náznakom sa nad nikým nevyvyšuje, naopak, jej hrdinka chce za každú cenu poznať svoje možné chyby a previnenia. Dostala tento dar dlhou štafetou od svojich predkov a pozná jeho cenu. V jej románe žijú vedľa seba prastarí rodičia, ktorí už dávno odišli z toho sveta, no v jej blízkosti sa doopatrujú starý otec, mama, teta, a všetci, aj v zbiedenej ľudskej schránke, majú svoju dôstojnosť, ba krásu. Krásna je tá empatia s odchádzajúcimi. Krásna je empatia s nami, čo tu sme a chceme si byť nablízku.

Keby písala Etela Farkašová po anglicky, už za román S mamou mohla mať Nobelovu cenu, takže teraz neviem, čím by som ocenenie umocnila. Etela Farkašová je skvelá spisovateľka a úžasné je, že aj skvelý človek (lebo to nebýva vždy v harmónii). Jediné, čoho mi je ľúto, že nenapísali zamýšľanú spoločnú knihu s Jánom Lenčom. To by ešte len bol ohňostroj!

Etela Farkašová: Pláne približne zapamätaného, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2012, 292 strán

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984