Krok vpred, dva kroky vzad

Počet zobrazení: 3891

Aj keď titulok môže navodiť dojem, že ďalší text sa bude venovať leninskému boju proti oportunizmu v organizačných otázkach budovania politickej organizácie, bez ktorej je nemožné zvíťaziť v boji za proletársku diktatúru, nie je tomu tak. Bude o tom, ako sa história opakuje. Raz ako tragédia, raz ako fraška. Ale za tú opakovačku K. Marx nemôže, on len na tento fakt poukázal.

Po tom, čo bolo (marec 2019) hlavné mesto Kazachstanu Astana premenované na Nur-Sultan, o čom sme čitateľov SLOVA aj s historickým exkurzom, informovali v článku Od Akmolinska po (zatiaľ) Nur-Sultan [1] v Kazachstane sa aktuálne začala nová „diskusia“ o premenovaní. Tentoraz je reč ani nie o premenovaní, ale o možnom vrátení pôvodného mena najväčšiemu mestu Kazachstanu. Z terajšieho z Almaty späť na Alma-Ata.

Inak to plne vychádza z kazašského konceptu hľadania názvového optima a odrazu generačno-politických (nie plne dokonaných) zmien v Kazachstane.
 

Slovo intelektuála
 

Pred niekoľkými dňami (14. decembra 2019, ale zmienka o tomto stretnutí sa na oficiálnej stránke prezidenta www.akorda.kz nenachádza) prijal prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev básnika, spisovateľa (národný umelec), lingvistu-turkológa a občianskeho aktivistu (prezident antijadrového hnutia Semipalatinsk-Nevada), 83-ročného (narodil sa 18. mája 1936 v Alma-Ate) Olžasa Omaroviča Sulejmenova (Олжас Омарұлы Сүлейменов).

Ten navrhol prezidentovi niečo nielen nečakané a nevídané – aby sa mestu Almaty vrátil pôvodný názov Alma-Ata, ktorý je podľa O. O. Sulejmenova „... širší, komplexnejší a zrozumiteľnejší...“

Navyše informoval, že v tomto má podporu súčasného akima – niečo ako primátor (od 28. júna 2019) a expredsedu vlády (2016 – 2019) Kazachstanu Bakytžana Abdiroviča Sagintajeva (Бакытжан Абдирович Сагинтаев), ale za dôležité považuje, aby iniciatíva vyšla zdola, od obyvateľov mesta, a nie od súčasnej moci.

almaty.jpg
Almaty dnes. Foto: Shutterstock / Autor: podgorakz

Poradca prezidenta Kazachstanu Erlan Tynymbajuly Karin (Ерлан Тынымбайұлы Қарин) sa na druhý deň nechal počuť, že síce prezident K-Ž. Tokajev oficiálne nepodporil danú iniciatívu O. O. Sulejmenova, ale ak bude o premenovanie záujem občanov a iniciatíva pôjde zdola, tak ju považuje za rozumnú a realizovateľnú. Za dôležitejšie vraj však považuje „... skoncentrovať sa na aktuálnejšie otázky rozvoja Almaty...“

Ten odkaz K-Ž. Tokajeva na iniciatívu ľudí je tak trochu farizejský, lebo bol to práve on, kto navrhol začiatkom roku 2019 premenovanie Astany na Nur-Sultan a to bez diskusie s občanmi mesta, alebo Kazachstanu (nakoľko ide o hlavné mesto krajiny). Tiež sa bez diskusie s občanmi (podobne ako v Bratislave) premenovali ulice a námestia (na počesť exprezidenta N. A. Nazarbajeva) nielen v Almaty, ale aj v ostatných veľkomestách.
 

Od Zailijského opevnenia po Alma-Atu
 

Dejiny prvého stabilného osídlenia na území dnešného mesta a jeho širšieho okolia sú spájané – na základe archeologických nálezov – s obdobím cca desiateho storočia p. n. l. Objavené pohrebiská, kurgany (najväčšie výška 20 a priemer 100 metrov) potvrdzujú toto datovanie.

Sakské kmene (Сакские  племена) sa pôvodne pohybovali na tomto území už v šiestom storočí n. l., ale až ich neskoršie splynutie s kmeňmi Ujsunskínov (Уйсуньских племен) malo za dôsledok väčšiu priviazanosť k danému územiu a odpútavanie sa od kočovného spôsobu života.

Cez toto územie prechádzala aj jedna vetva prapôvodnej (najstaršej) Hodvábnej cesty cca v desiatom storočí n. l.

V centre súčasného megapolisu boli v roku 1980 vykopané pozostatky kováčskej dielne z 10. resp. 11. storočia n. l., čo potvrdzuje, že sa tam zhruba od 10. po 14. storočie rozprestieralo organizované mestské centrum.

Mongolský vpád do Ilijskej doliny a strata významu prapôvodnej Hodvábnej cesty znamenal, že zo zaniknutého mestského centra, ktoré volajú kazašskí archeológovia Almaty, ostala nadlho len nepodstatná osada (аул).

Preto preskočme určitý úsek časovej osi a presuňme sa na začiatok 50-tych rokov 19. storočia. Cárska vláda totiž rozhodla, za účelom ochrany južných hraníc, vybudovať niekoľko vojenských pevností v priestore stredoázijských stepí.

Dejiny súčasnej Almaty sú preto spojené s týmto obdobím a týmto rozhodnutím. Podľa záznamov, dňa 2. júla 1853 vyrazil vojenský oddiel zo základne Kaplan smerom do Ilijskej doliny s cieľom preskúmať možnosti vybudovania pevnosti.

Vojenskému oddielu velil neskorší staviteľ pevnosti major Michal Dmitrijevič Peremyšlenskij (Михаил Дмитриевич Перемышльский). Jeho zástupcom bol poručík Leonard Ivanovič Aleksandrovskij (Леонард Иванович Александровский), inak v Rusku známy vojenský inžinier. Dňa 8. augusta 1853 major M. D. Peremyšlenskij hlásil generál-gubernátorovi Západnej Sibíre Gustávovi Christianovičovi von Gasfordovi (Густав Христианович Гасфорд) nasledujúce: „... po obhliadke Veľkej a Malej Almatinky a doliny medzi týmito riekami, našli sme dostatok lesov, ktoré sa dajú využiť na ťažbu dreva. Tiež úrodnú poľnohospodársku pôdu, pasienky, ktoré ďaleko prevyšujú miesta na Ossyke a Talgare, preto navrhujeme toto miesto na budúcu pevnosť a osídlenie...“

Generál-gubernátor posunul depešu vyššie. Dňa 4. februára 1854 cár Nikolaj I potvrdil rozhodnutie o vybudovaní vojenskej pevnosti a 7. marca 1854 podpísal svoj výnos o Projekte opevnenia za riekou Ilij, v priestore Almaty vo Veľkej Kirgizskej orde (Проект укрепления за рекою Илею, на урочище Алматы, что в Большой Киргизской Орде).

Spočiatku bolo v pevnosti 470 vojakov a dôstojníkov, ktorých hlavnou úlohou bolo „... ochraňovať územia, ktoré sa dobrovoľne pripojili k Ruskému impériu pred nájazdmi Džuganov a Kokandcov...“

Už v roku 1855 prichádzajú a usádzajú sa v okolí pevnosti prví osadníci z ruského vnútrozemia (Sibír, stredné Rusko) – spolu 199 mužov s rodinami, ale aj Tatári z kazašského Semipalatinsku. Ich počet postupne a stabilne narastal.

Pracovne sa pevnosť volala Zailijské opevnenie. Neskôr, aby sa ulahodilo imperátorovi bola premenovaná na Vernenskú pevnosť. V praxi sa však vžil názov Vernoe – Vernyj (Верное- Верный).

Tak sa začali dejiny súčasného veľkomesta. Už v roku 1860 bolo v meste zriedené poštové oddelenie a otvorená cárska nemocnica. V 1867 roku sa postupne stáva administratívnym centrom Semiriečenskej oblasti (získalo štatút mesta). V tej dobe bol pokus ho premenovať na Almatinsk (Алматинск), ale tento názov sa neujal.

V roku 1913 žilo v meste Vernyj zhruba 41 tisíc obyvateľov a vnútorná sieť ciest sa už rozšírila tak, že bolo možne sa pomerne pohodlne dopraviť do podhoria, zhruba na úroveň dnešného vysokohorského strediska Medeo (1 691 m. n. m.).

Sovietska moc bola vo Vernom ustanovená v roku 1918 a mesto sa stáva súčasťou Turkestanskej autonómnej oblasti RSFSR.

Dôležitý je rok 1921, keď bola premenovaná na Alma-Atu. V roku 1929 bolo hlavné mesto Kazachstanu presunuté z Kyzyl-Ordy do Alma-Aty. Následne (od momentu vzniku Kazašskej sovietskej socialistickej republiky v roku 1936) sa jej štatút mení na hlavné mesto zväzovej republiky a potom aj hlavné mesto nezávislého postsovietského Kazachstanu. Až do chvíle, keď mu toto žezlo odobrala Akmola (predtým Akmolinsk, Celinograd a potom premenovaná na Astanu, čo je dnešný Nur-Sultan). Tou chvíľou bolo uznesenie Najvyššieho sovietu Kazachstanu (6.júla 1997) o presune hlavného mesta, čo aj 10. decembra 1997 vtedajší prezident N. A. Nazarbajev potvrdil svojím výnosom.
 

Alma-Ata/Almaty
 

Píše sa rok 1991. Sovietsky zväz sa stáva minulosťou a nezávislý Kazachstan si hľadá svoje miesto vo svete a hľadá, resp. novoformuluje svoju históriu. Okrem iného prišlo aj na názov vtedy hlavného mesta. Alma-Ata (jej názov) sa Kazachom dlhodobo nepáčil. Vraj premenovanie z Vernyj na Alma-Ata bolo výsledkom tlaku ruskojazyčných boľševikov z Taškentu a následného „... zhromaždenia proletárskych organizácií mesta Vernyj a chudobných predstaviteľov aulov...“ Pravdou je, že je to jazykovo umelý tvar, ktorý prijalo 5. februára 1921 Predsedníctvo CIK Turkestanskej ASSR a v jeho uznesení sa o. i. uvádza: „... dnešným dňom mesto Vernyj má nové meno: Alma-Ata...“ Prítomní kazašskí boľševici na zasadnutí (Džandosov, Atabaev, Baribaev, Sydykov...), boli proti a spomenutí taškentskí boľševici (Buraev, Lepa, Pozdnišev, Subbotin...) ich prehlasovali.

medeo.jpg
Vysokohorský športový areál  Medeo nad mestom Almaty. Foto: autor textu.

Historicky neskôr (1993) sa prišlo na to, že vraj Alma-Ata je ruský názov a Almaty je kazašský! Pravda samotní kazašskí jazykovedci tento argument vyvrátili. Podľa nich presne a správne kazašsky je Almaly (Алмалы). A ak by sa mal doslova preložiť do súčasného kazašského jazyku pojem Alma-Ata, tak by to bolo: Alamnyn Atasy (Алманын Атасы), alebo Alma Atasy (Алма Атасы), či dokonca Almaly Ata (Алмалы Ата).

Premenovací proces sa už nedal a najmä nesmel zastaviť. Tak v roku 1993 sa, za právne záhadných okolností, mení názov z Alma-Aty na Almaty. Právne záhadné okolnosti,  má sa na mysli, že nikdy nebol zverejnený žiaden osobitný výnos, či rozhodnutie mestskej samosprávy, alebo prezidentský výnos, ktorý by túto zmenu právne definoval.[2] Faktom však je, že v Ústave Kazašskej sovietskej socialistickej republiky z 25. apríla 1978 (áno zväzové republiky mali svoje Ústavy...) sa ako hlavné mesto republiky uvádza „...Alma-Ata...“ V ústave Kazašskej republiky z 25. apríla 1993 sa však potvrdzuje štatút hlavného mesta mestu Almaty. Potom dňa 0. júla 1998 bol prijatý Zákon Kazachstanu O osobitnom štatúte mesta Almaty (Закон Республики Казахстан № 258-I „Об особом статусе города Алматы“).[3]

V roku 2012, keď sa žurnalisti pýtali vtedajšieho akima (primátor) mesta Almaty, kedy sa uskutoční ceremónia oficiálneho premenovania. Akim (bol vo funkcii v rokoch 2008 – 2015) Achmetžan Smagulovič Esimov (Ахметжан Смағұлұлы Есімов) vyhlásil, že oficiálne premenovanie Alma-Aty na Almatu sa konať jednoducho nebude.[4]

Dnes má Almaty rozlohu cca 682 km2, skoro dva milióny obyvateľov (1.854.556 – odhad v roku 2019) a neoficiálny štatút južného hlavného mesta.
 

Premenovať - áno, či nie
 

Ak sa pokúsime o prognózu, tak možno predpokladať, že táto – iste rozumná – iniciatíva O. O. Sulejmenova, tak ako to naznačil v nervóznej reakcii poradca prezidenta E. T. Karin, pôjde dostratena. Ťažko totiž uveriť, že by kazašský režim išiel do demokratickej polohy a dovolil, tak ako napríklad vo vtedajšom Leningrade, realizovať mestské referendum o návrate pôvodného názvu mesta. Vtedy, 12. júna 1991 sa 54,9% voličov v Leningrade vyjadrilo, že si želajú, aby mesto na Neve, mesto troch revolúcii, mesto založené Petrom I., mesto po historických názvoch Petrohrad a Leningrad, nieslo svoj pôvodný názov Sankt-Peterburg.[5]

Ale ak už v Kazachstane tak silno túžia pokračovať v premenovávaní svojich miest, tak potom by asi stálo za to vrátiť mestu – pôvodný historický názov – Vernyj. Ten totiž symbolizoval, až do nástupu boľševikov, vernosť cárskych dôstojníkov a vojakov svojmu cárovi a svojmu poslaniu. Neviem, či by dnes slovenskí NATO-vojaci boli schopní vybudovať pevnosť a boli (a či sú) verní svojmu hlavnému veliteľovi. Táto myšlienka návratu historického názvu však zjavne patrí viac do sféry sci-fi, pretože kazašská nacionalistická loby nedovolí, aby „druhé“ (v domácej psychológii je stále prvé) a najväčšie mesto Kazachstanu malo názov, čo len trochu nekazašský.

Dokonca už sa objavili pokusy premenovať ruské kupecké mestá na území Kazachstanu. Petropavlovsk (Петропавловск) by mal niesť meno Abylaj chána (Абылай хан), Semey (Семей) ma mať nové meno Alaš (Алаш) a Pavlodar má dokonca niekoľko kazašských alternatív: Kimak, Nuršacharom, Nurkenton (Кимак, Нуршахаром, Нуркентом).

Pritom Petropavlovsk sa hrdí svojim menom od roku 1752, mesto Semey sa od roku 1754 do roku 2007 volalo Semipalatinsk a  Pavlodar sa stal Pavlodarom v roku 1861.

Ale to už je iná kapitola moderných dejín nezávislého Kazachstanu - krok vpred, dva kroky vzad!

(Autor je vysokoškolský učiteľ

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984