Krkavčie srdce

„Všetci sme v hnusnom svete grobiani. Tak dobrými byť! Lež, čosi nám v tom bráni… Pomery v dnešnom dianí!“ posmieva sa Bertold Brecht v Žobráckej opere oportunizmu masy. To nie my, to pomery a okolnosti, to Oni! Večný mýtus nedotknuteľného hore – a smiešneho dole. Utiekanie sa k Lomidrevovi. Čakanie na Lomidreva – veď dovtedy, než dorazí, dáko prežijeme… Uf! K tomu kritika fiktívnych svetov, vytvorených pre kritiku: Jedovatý čínsky drak, zubatý ruský medveď… ––– Ale aj nakreslený kostol má vo veži umieračik… ––– Civilizácia je nepoznaný svet. Kiplingovská džungľa. A prilietajú stále noví démoni pralesa: Industry 4.0 alebo Smart Factory či iné tiene. Novodobý nemilosrdný, ale zlatonosný, jediný boh Ra. ––– Mýtus o zlatonosnosti síce anihiloval ako kozmologická častica už dávno, roku 1971, likvidáciou brettonwoodskeho menového systému. Ale nechceme to vedieť. Prečo? Nuž, nie je to dovolené, nie je to slušné. Vnímanie sveta sa napokon populačne mysterizuje. Naproti za oblokom mesto a tma. Des. Zem náhle zaleje biele svetlo, bo Mesiac vypálil zo všetkých hlavní. Krajina sa v tom jase zošúverí ako spustošené ohanbie starej vráskavej smilnice, ktorá sa nakoniec napila vitriolu. Kurtizána Aida. Krajina akoby pokašliavala, no v skutočnosti sa len chechoce divokým chorobným smiechom. A pračlovek v nás sadá do bezpečia ohnivého kruhu. ––– Čo sa to s nami deje? Ako je to vôbec možné? ––– Jadro odpovedí možno nájsť v knihe Kelly M. Greenhillovej Migrácia ako zbraň – nútené vysídľovanie, nátlak a zahraničná politika (Cornell University Press 2010). Knihe predchádzal článok autorky so zreteľnejšie formulovaným názvom, v neslávne renomovanom magazíne Civil Wars, ktorý vydáva Belferov inštitút pri Harvardskej univerzite: Strategicky riadená migrácia ako vojnová zbraň (Strategic Engineered Migration as a Weapon of War – Civil Wars, ročník 10, č. 1, s. 6-21, marec 2008). Kniha už dávno viruluje do svetových jazykov. My sa však stále tvárime, akoby dnešná katastrofická migrácia vznikla náhodou, či aktivitou nejakej hitlerovskej Prozreteľnosti – ak áno, potom druhé je správne… ––– Kelly Greenhill píše: „Nátlak sa vo všeobecnosti chápe ako prax uvádzania zmien do politického správania, alebo ako prax zabránenia takýmto zmenám, a to hrozbami, zastrašovaním, alebo nejakou inou formou nátlaku – obvykle vojenskou silou. My sa sústredíme na veľmi konkrétne nevojenské metódy uplatnenia nátlaku: na využitie prílivu utečencov ako presvedčovacieho nástroja [as instruments of  persuasion]. Konvenčné názory vnímajú tento druh nátlaku prinajlepšom ako zriedkavý. Tradičná teória medzinárodných vzťahov nepripúšťa, že by mohol mať výraznejšie úspechy. V skutočnosti, vzhľadom na asymetriu iných nástrojov, ktoré prichádzajú do úvahy, môžu tieto bežné postupy pri aplikácii na významnejšie ciele zlyhať. Pritom, ako doložíme, uvedené nevojenské nátlakové metódy boli v minulosti použité častejšie, než by sa pri zbežnom pohľade mohlo zdať – predovšetkým však boli oveľa účinnejšie, než pripúšťajú kompetenčné teórie.“ ––– Neviem, možno som pre dnešnú dobu príliš útlocitný, ale zdá sa mi to byť dosť drsný cynizmus, použiť milióny vykorenených, z domova vyhnaných bedárov ako zbraň. Nevdojak mi na myseľ prichodí esej Václava Bělohradského Proletáři všech spektáklů, spojte se! (In: Média dnes. Univerzita Palackého, Olomouc 2008, s. 11-39), ktorá je – možnože oneskoreným – komentárom ku knihe Guy Deborda La Société du spectacle (Paríž 1967).* Vo svetle sociologického cynizmu profesorky Greenhillovej skutočne dnes ide o spectaculum, aké tu ešte nebolo. Spectaculum ako „vláda obludy nad tým, čomu sa kedysi vravievalo túžby, city, zmysel, vzťahy, úžitok z vecí a radosť zo spoločnosti ľudí. V roku 1989 padol berlínsky múr a na chvíľu sa zdalo, že by sa do slov ako sloboda, demokracia, túžba, ja alebo my, mohol vrátiť význam, ale makléri spektákla čoskoro zvíťazili, a s pomocou bývalých disidentov začali do slov vopchávať kusy spektákla – napríklad slovné spojenie »ľudské práva« obsahuje bombardovanie, slovo »globalizácia« okrádanie celých národov, fráza »ekonomický rast« znamená ničenie planéty a života na nej,“ (Bělohradský). ––– Spectaculum ako Oraculum – dnes už moderne odvodené od Ora pro nobis! Zaklínanie sa digitálnym obrazom. Modlitba za požehnanie chleba každodenného televíznymi radovánkami. Veselý kresťan, dobrý kresťan! Lenže, ako prezieravo upozornil už v 80. rokoch Jean Baudrillard, objaviteľ mediálnej simulácie reality, nie my sa bavíme televíziou, televízia sa zabáva na nás: „To obrazovka sa smeje a zabáva. My sme jednoducho ponechaní bokom, sami so svojím úžasom. […] Vysielanie je určené pre všetkých a pre nikoho.“ A ešte: „Obraz je novodobý exorcizmus. Prehistorické spoločnosti mali svoje masky, buržoázia zrkadlá. My máme svoje obrazy,“ (1987).  ––– Napríklad obraz donekonečna „rastúceho Rastu“ (Bělohradský). Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o mobilizovanie populácií k neustálemu ekonomickému rastu, a teda k blahobytu. V skutočnosti sa nám tu podsúva simulacrum: Rast musí byť viditeľný! Archetyp veľkej silnej pokrvnej rodiny sa prežil, ba je aj ekologicky neúnosný. A do Európy konečne prichádza spása v podobe miliónov špičkových odborníkov (Frau Genossin Merkel) zo Stredného východu. Kvalifikovaní žobráci a potencionálni devianti. Akoby sme vlastných nemali dosť. Ale krkavčie srdce Dr. Simulus vraví: Veď my vám tú vašu veľkú rodinu a postať dedičnú predkov pekne zhnusíme!…

*

Viete, kto je  Che Bergoglio? – „vatikánski konzervatívci tak za chrbtom nazývajú pápeža Františka […] Ako skončí?“ pýta sa Milan Augustín vo svojej najnovšej Knihe faktov (Vtedy na Malecóne, Bratislava 2016, s. 82). Je to signál. Meno je osudom postavy. Nomen omen. V uvedenej otázke spisovateľa je skrytá odpoveď – veď akože skončil El Che? Kto prezradil jeho pozíciu v bolívijskom pralese, o ktorej vedela len Moskva? ––– U Ovídia je Mienka mýtickou postavou, ktorá „nohami kráča po zemi a  v mrakoch hlavu ukrýva“. Vergílius opísal Mienku ako obludu s množstvom očí, uší a jazykov. V 18. storočí sa v nemeckom prostredí z takto chápanej Mienky stala Fáma, ktorá už je dokonca „okrídlená“ (nem. auf den Flügeln der Fama). ––– V týchto metaforických podobách bola mienka neškodná. Mienka – verejná mienka, je však veľmi skutočná, aj keď sa (pre svoju nestálosť a hmlistosť) vzpiera exaktnej referencii. Máme preto poprieť samotný zmysel referencie? Wittgenstein: „Veta ukazuje, ako sa majú veci, ak je pravdivá“ (Tractatus, 4.022). Ako však, mimo matematiky a formálnej logiky, určiť pravdivosť diagnózy: Občan X trpí neurotickou potrebou sebaobdivu? Husserl uvzato zdôrazňoval vágnosť zákonov psychológie, lebo sú nečistou, empirickou generalizáciou cum fundamento in re, a preto môžu platiť len na určitom stupni pravdepodobnosti. Ale práve tak je to aj s lekárskou diagnózou. Preto sa pýtam – vylieči filozofia akútnu apendicídu?… A ak nie filozofia, potom azda politológia?… –––  Politické diskurzy vždy boli skryté v prirodzenom asociatívnom polotieni (penumbra), ba čo viac, mnohé fungujú v režime priameho utajenia. Čo s tým? V tomto kontexte je dnes preto veľmi užitočný starobylý termín emergencia. Krkavčie srdce Dr. Simulus však vraví: Je to neslušný výraz, bo je synonymom výrazov iluzórny či fiktívny horizont vnímania spoločenskej reality a podobne. Poslušní filozofovia preto s dramatickými obavami tvrdia, vraj už len tento termín nesie v sebe riziko nevyhnutného vyústenia do epifenomenalistickej redukcie vedomia na ničotnosť. Umberto Eco pritom v podobnom kontexte hovorí presvedčivo o epifánii (zjavovaní sa) významu kultúrnych/slovesných objektov v komunikačných procesoch civilizácie. Ide celkom vecne o klasickú saussureovskú artikuláciu sveta, bez ktorej nie je možná dištinktívna indikácia prvkov sveta ako významov. ––– Latinské ēmergō znamená vynárať sa. Dôležitý termín – lebo aj sám náš život sa nám vynára a postupne zjavuje. Emergentný horizont vnímania skutočnosti je dôležitou kategóriou pre porozumenie semiotickým javom. Je to antropologický aspekt kultúrnej evidencie (mentálneho mapovania) komplexných systémových a štruktúrnych civilizačných javov. Je to kultúrna referencia o zložitých systémových javoch, vyjadrená často modelovou, kognitívnou metaforou, v minulosti len prostou analógiou dvoch skutočností, alebo personifikáciou. Na aktuálnosť pradávnych izomorfných personifikácií prírodných, psychologických a civilizačných skutočností upozornil v súvislosti s médiami Marshall McLuhan  (Understanding Media, 1964). „Izomorfia postáv“  prehistorického mýtu (termín Jurija Lotmana) zastupuje tú vrstvu jazyka, ktorú dnes vnímame ako exaktne definovaný pojem. Bájny Narcis, a Écho, jeho milá víla, predstavujú podľa McLuhana (1911 – 1980) čosi celkom iné, než čo znamenali pre Sigmunda Freuda. Sigi potreboval efektný, marketingovo pôsobivý termín pre pomenovanie neurotickej potreby sebaobdivu: Nepristupoval teda, pochopiteľne, k prehistorickému príbehu lingvistickou metódou, ako to urobil McLuhan. Ak však vyjdeme z pomenovania postáv – to je základný signál lotmanovskej izomorfie – ak teda preložíme starogrécke mená Ēcho a Narkissos do slovenčiny, získame celkom iný príbeh: Rozprávku o Ozvienke a Strnulíkovi.**  V tomto zmysle potom McLuhan analyzuje príbeh ako dávnu mikropsychologickú štúdiu úžasu, až hypnoidnej fascinácie človeka fenoménom zrkadlenia, ktoré je – na hladine jazierka či horskej studničky – bolestne nestále. Stačí dotknúť sa hladiny a Narcisov obraz zmizne. Stačí počkať, znovu sa objaví. A tak ďalej do nekonečna. Nie sebaobdiv, lež Nekonečno opakovania toho istého uviedlo Narcisa do stavu strnulosti, z ktorej ho ani Ēcho (= stelesnenie naliehavého pripomínania inej reality; inej spoločnej skúsenosti, vzťahu či lásky), z ktorej ho teda ani Ozvienka nevie vyslobodiť. K tomu McLuhan dodáva: „Mladík Narcis považoval svoj vlastný obraz na vode za inú osobu. Táto jeho zrkadlová extenzia mu otupila vnímanie do takej miery, až sa stal servomechanizmom svojho vlastného obrazu, znásobeného vodnou hladinou […], prispôsobil sa svojej vlastnej extenzii a stal sa uzatvoreným systémom.“  Preto, podľa McLuhana, všetky technológie sú extenziami, čiže dobrovoľnými autoamputáciami, biologicky a kultúrne daných schopností nášho bytia. Paul Virilio (*1932) v Estetike miznutia (Esthétique de la disparition, 1980) hovorí neskôr dokonca o pyknolepsii – o výpadku vnímania, s akým sa niekedy stretávame napríklad pri dlhej ceste vlakom, keď nám myšlienky odbehnú hlboko do našich intímnych svetov, neraz až tak, že zabudneme vystúpiť v cieľovej stanici. ––– Staré fabuly a narácie sú prapôvodným rozprávaním mysle, a vôbec nie v podobe fictional minds novodobej anglosaskej semiotiky. Bludný je kruh, circulus vitiosus skúmania rozprávačstva výpravných fikčných príbehov z hľadiska fiktívnych pováh, pohnútok a motívov postáv: Veď Balzacov Goriot nikdy neexistoval, nejestvuje a nebude existovať. No Narcis je hmatateľne skutočný, práve dnes – obrazom ustrnutia nad Nepochopiteľným.

*

Čo však znamená stav skutočnosti? Je rozdiel medzi stavom  a pocitom skutočna? – Zaiste je. Slovo skutočnosť vyjadruje proces, vyvinulo sa zo slovesnej formy skutiti (v cirkevnej staroslovančine = nastrojiť, prichystať niečo), na hornej Lužici dodnes kućić = robiť; konať. Skutočnosť je teda stav, ktorý vzniká konkrétnou ľudskou činnosťou. Pocit skutočna má pochopiteľne pôvod psychologický a súvisí s naučenými aj vrodenými stratégiami mentálneho mapovania skúsenosti subjektu (individuálneho i skupinového): V rámci piagetovskej tradície experimentovali Fonagy a Targetová (1996) so stovkami detí v ranom veku. Zistili, že zážitok reality u detí má duálnu povahu. Na jednej strane prežívajú svoje predstavy o svete nie ako reprezentácie, ale ako repliky reality, vytvárajú si tak priestor pre hru, bezprostredný priestor možností, agens hry, keď stačí v mysli prispôsobiť suchú halúzku, aby z nej bol revolver či bábika. Deti si tak tvoria pre budúci život dôležitý „modus mentálnej ekvivalencie“ (Fonagy-Targetová). – Na druhej strane deti síce vnímajú svoje predstavy ako reprezentácie reality (túto schopnosť, ako dávno experimentálne zistil Jean Piaget, nadobúdame už okolo deviateho mesiaca života), ale neskúmajú, ako a či vôbec korešpondujú s realitou. Deti si tak tvoria pre budúci život dôležitý, preferenčný, ale aj predsudočný, „pretend modus“ vnímania (Fonagy-Targetová). Z toho plynie: „Sémantický model, ktorý dieťa dostáva z prirodzeného jazyka, vystupujúceho ako jazyk dospelých, redukuje ono tak, aby bolo schopné prekladať texty prichádzajúce zvonku do svojho jazyka.“ (Lotman). ––– U dospelých sa oba mody často neprehľadne miešajú a prelínajú – naopak a napodiv, dieťa na rozdiel od dospelého vždy na svojej úrovni vie, v ktorom z týchto priestorov predstavivosti sa práve nachádza. Dospelí naopak. Najradšej sa hrajú s ohňom. Steven Spielberg to výstižne charakterizoval v jednej z replík sci-fi filmu Jurský park. Matematik Ian Malcolm (Jeff Goldblum) v jednej chvíli osloví miliardára Hammonda (Richard Attenborough): „John, vy vážne nevidíte nebezpečenstvo, ktoré sa skrýva v tom, čo tu robíte? Že používate úžasnú moc génového inžinierstva ako chlapec, ktorý našiel otcov revolver? Vedu, ktorú používate, ste ovládli bez akejkoľvek vnútornej disciplíny. Prečítali ste si, čo urobili iní, a urobili ste ďalší krok. Nemáte na tom nijakú zásluhu, takže necítite nijakú zodpovednosť. Šplháte po chrbtoch géniov, takže ste veľmi rýchlo schopní vykonať pozoruhodné veci, no ešte skôr, než pochopíte, čo máte v rukách, dáte si to patentovať, zabalíte to do darčekového papiera a predávate to ako zmrzlinu.“

Dospelí sa tiež najradšej hrajú na dôležitých: Európsky parlament 11. marca 1998 takmer jednohlasne (za 435, proti 8, zdržalo sa 62 poslancov) schválil nenápadný dokument – Multilaterálnu dohodu o investíciách. V aritmetike hlasovania sa pritom vôbec neprejavili vážne diskusie, ktoré prebehli okolo tejto zvláštnej medzinárodnej zmluvy, predovšetkým pre oblasť autorského práva. Po ratifikácii v jednotlivých krajinách má dnes zmluva charakter zákona. Pritom v spomenutej oblasti autorských práv kategoricky mení logiku autorstva: Presúva ju z polohy duševného vlastníctva do polohy tzv. definovaných pravidiel. To znamená, že právami z oblasti vedeckého, priemyselného a kultúrneho vlastníctva nebudú viac disponovať ľudia, ktorí produkt vytvorili duševnou činnosťou, ale len ľudia, ktorí ho investične realizujú. Máme teda ďalší historický dátum: 11. marec 1998, keď nad rozumom inštitucionálne zvíťazili peniaze. Otcov revolver je odvtedy v rukách korporátnej oligo-mafie, ktorú nik nevolil a preto nemá k nikomu nijakú zodpovednosť, ba nik vôbec nepozná jej hlavných aktérov, už vôbec nie jej agentov v našich demokratických vládach. Vadí nám to? Očividne nie. Prečo je to tak?

Z tohto hľadiska je poučný jazyk šviháckého salóna vo Francúzsku 18. storočia. Mušličkovité rococo, keď si aj páni na červeno maľovali líčka a nosili na nich mušky. Dnešní Páni dávajú prednosť modrej. Hnilobne modrej. Odtiaľ pochádza Zombie, živá mŕtvola, pôvodne stvorená pre divadlo Lvom Nikolajevičom Tolstým. Na modro nafarbené líčka sú inak spoločensky dosť neprijateľné. Tak aspoň v deň karnevalu sa potešíme. Deň bosoriek –  halloween. Čím desivejší Zombie, tým väčší úspech má… ––– Lev N. Tolstoj pripomína rokokovovú epizódu dejín aj inak. Vo Vojne a mieri, keď sa o Bolkonského nohaviciach ktosi nonšalantne vyjadrí, že majú farbu bedra vyľakanej nymfy (couleur de cuisse de nymphe effrayé). Našminkovaní muži 18 storočia považovali za neslušné použiť slovo zuby – spoločensky vhodnejšie bolo hovoriť o l’ameublement de bouche (= nábytok, ktorým sú opatrené ústa). Neslušná bola aj zombie-sivá farba, vravelo sa jej couleur de gorge-de-pigeon (= farba holubieho hrvoľa). A zelená? Farba žaby v bezvedomí (couleur de grenouille évanouie). Je to sémanticky schodné. Žabu v bezvedomí málokto videl. – Nuž, nebolo ľahké, bez tučného dictionnaire, preniknúť do salóna madámy Pompadour… Dnes tento žáner absurdity pestujú nápisy na tričkách: Kiss me, I am dirty! • I´m completely stupid • To the Hell with You! Choďte všetci do pekiel! Surrealizmus postmodernej ulice. Deti kvetov v dobách Johna Lennona a Rudi Dutschkeho však značkovali svet tričkami inak: Love not war! • University of Yale • Black Panthers.–––  „Modus mentálnej ekvivalencie“ a predsudočný „pretend modus“ sa v dospelej mysli miešajú až tragikomicky. Surrealizmom živým, ktorý nešuchoce papierom, ako vravieval Alexander Matuška. Lebo veď čo v skutočnosti zobrazuje Nezvalov nadrealistický verš?

Muž, jenž se koupe
ve svém vlastním koleně,
které tvoří žlab.

Alebo prastará pieseň novozélandských Maoriov:

Místo, kde Tamatea,
muž s velkými koleny,
který se s horou zlel,
na horu šplhal a hory polykal,
známý jako Zeměžrout,
hrál na svou flétnu
pro svoji milovanou.

Čo dobrého nám prináša absurdita reklamy s nekonečným príbehom fiktívnej šťastnej rodinky,  alebo veselá autorita exoticky balkánského lyžiarskeho inštruktora Zadara (Volejte zadara! – Či najnovšie: Pišťe, odpovím příště!). To všetko sú nápisy na tričku svojho druhu. ––– Patrí k bontónu nášho rokoka 21. storočia zpitvorený jazyk a svet? Zaiste patrí. No nestalo sa tak samo od seba. Princíp je v sugestívnosti opakovania; vo frekvencii: Lož sa stáva pravdou, nonsens súčasťou zvykoslovia. Neue Volkslehre – Nový folklór… Zakladatelia teórie mediálnej konštrukcie reality Berger a Luckamn ho identifikovali v tejto podobe: „Všetky ľudské aktivity sa stávajú predmetom habituácie. Každá frekventovane sa opakujúca akcia si vytvára ustálený profil podľa vzorca, ktorý sa  potom môže reprodukovať na báze ekonomiky výkonu a ktorý ipso facto je svojím vykonávateľom chápaný práve ako tento profil. […] Taká je skutočnosť non-sociálna, ale rovnako aj sociálne činnosti. Dokonca osamelý jednotlivec na povestnom opustenom ostrove svoje aktivity habitualizuje. […] Možno povedať, že i dokonale solitérny človek stále má spoločníka v podobe svojich vlastných operačných úkonov.“  ––– Teda preto sa s dramatickou podporou bezohľadne autoritárskych médií v civilizačnom prostredí tvorí, habituuje – semiotická schizma. So schizofrénnymi dôsledkami bludu o jedovatom čínskom drakovi a zubatom ruskom medveďovi. Strašidlo euro-azianizmu obchádza Európu!… Pochopiteľne. Bezústavne forsírovaná neštátna inter-state kampelička s hrdým názvom Európska únia historicky musí produkovať analogický Des. Veď veľký Sun-c’ v Umení vojny učí: „Najúčinnejšie nepriateľom pohne ten, kto mu vnúti zdanie. Až vtedy nepriateľovi nezostane nič, len byť vojvodcovi po vôli.“ Je zrejmé, že nepriateľom v povere o otrávení našich posvätných studní Rusmi a Číňanmi nie sú armády, ale – populácie. My sami sme objektmi, postavenými na šikmú plochu obrazu vymysleného nepriateľa. A zasa Sun-c’ zanecháva dôležité posolstvo pre tento/takýto čas: „kmene a kamene sa ani nehnú, ak zostanú ležať na rovine, ale postavené na svah rútia sa ako divé“. Sme cudzincami v cudzej mediálnej krajine, kde supí nechutný drak a vrčí barbarský medveď. Ako uhranutý Narcis, nespoznávame už ani hlasy a spevy otčiny, tak ako zakliata sestra, ktorej jedenásť dvojníčok sa zrkadlí vôkol dvorany Kráľa vetrov, nespoznáva svojho brata, než mu pomôže včela a sadne sestre na plášť. ––– Spectaculum – Narcisov antický úžas nad neuchopiteľnosťou vodnej hladiny. Pre nás chvíľa, keď kulisa univerzálneho betónového vežiaka za oblokom potemnela, modrý oheň vo vnútri stratil jas. Svetlo zmenilo smer a na javisko vystúpila Luna, štíhla ako víťaziaci spitfire, nad horizont sa, ratatabum, rozsadili hviezdy – blčiace zadočky sirôt, ktoré Veľký Pedagóg vyšľahal pŕhľavou. Nemáme iného bezpečia, iného prometeovského ohňa, než ďalekozrenie: neustávajúce spektákle televízií a internetu. Krkavčie srdce Dr. Simulus vraví: Vesmír je chladný a krutý. – Papkajte trus svoj, ovečky bludné!

---

* Guy Debord: Společnost spektáklu. Intu: Praha 2007
** Narkissos pochádza od nárko = strnulosť; ēcho v prenesenom význame znamená ozvenu, ale v skutočnosti ide o kontextový širokospektrálny výraz, ktorý možno všeobecnejšie preložiť ako sloveso s významom spájať, ale i neustále znepokojovať/vracať sa (k téme)/dobiedzať.

Ďalšie články: PETER VALČEK