Krídla čínskeho draka nad Ašchabadom

V prvom desaťročí 21. storočia sa – ako sme už uviedli v našich prechádzajúcich textoch – vymedzili, resp. sformulovali záujmy Číny v krajinách Strednej Ázie vrátane krajiny „najzaujímavejšej“ z pohľadu politickej analytiky a najvzdialenejšej od Číny – v Turkmenistane.

Krajina, ktorá nemá priamu hranicu s Čínou, sa stala pre Peking zaujímavou predovšetkým z dôvodu neprekonateľne vysokých zásob zemného plynu na jej území. Tento zvýšený záujem je spojený s rýchlym nárastom spotreby plynu samotnou Čínou.

Príchod čínskych investícií do „zaspatej“ ekonomiky Turkmenistanu a otvorenie trhu na predaj turkménskeho plynu do Číny, plus politická neutralita voči režimu v Turkmenistane namixovali zmes, ktorá obojstranne uspokojuje a umožňuje rozširovať, aj v rámci konceptu „Veľkej hodvábnej cesty“, pevné obchodno-ekonomické vzťahy medzi Ašchabadom Pekingom. Je jasné, že aj tu platí, že nie je dôležité, aká farby mačka je, ale či chytá myši!

Neznámy a neutrálny Turkmenistan

Pri jednej odbornej diskusii v Astane (dnes Nur-Sultan) vtedajší minister zahraničných vecí Kazachstanu Erlan Idrisov autorovi tohto textu povedal: „... vieš Turkméni sú ako posádka ponorky. Sú pod vodou, nie je ich vidieť, počuť. Raz za čas sa vynoria, otvoria dvere, nadýchnu sa, povedia okoliu, že sú v pohode a znovu idú mimo tohto sveta...“

Neutrálny štatút Turkmenistanu a jeho teritoriálna vzdialenosť od Číny (ako prikaspického štátu) trochu limitujú spoluprácu Ašchabadu a Pekingu v obrannej sfére, resp. vo vojensko-technickej spolupráci. Limitujú, ale nie zamedzujú! Začiatkom roku 2015 sa objavila informácia, že Peking dodal Turkmenistanu (a aj Uzbekistanu) raketové komplexy HQ-9 s doletom 200 km. Inak boli použité počas spoločného čínsko-turkménskeho vojenského cvičenia „Vatan“ (Vlasť) v marci 2016 na území Turkmenistanu.

Počas vojenskej prehliadky na počesť Dna nezávislosti Turkmenistanu boli po prvý raz verejne predvedené, okrem spomenutých komplexov HQ-9, aj HQ-12 a aj špeciálne prostriedky spojenia TS-504 a rádiolokátory YLC-18, čo viac ako rukolapne potvrdilo, že spolupráca vo vojensko-technickej oblasti ide „dobrým smerom“. Teda, že Čína si aj prostredníctvom Turkmenistanu rieši svoju bezpečnosť a ochranu investícii do strategickej – energetickej – oblasti krajiny. Samozrejme, rieši si aj svoje bezpečnostné problémy v celej Strednej a Centrálnej Ázii.

Projekty Turkménske, financovanie z Číny

Ak by sme mali zhrnúť, resp. sumarizovať situáciu, tak v princípe všetky turkménske ekonomické projekty, ktoré sa dnes v Ašchabade zvyknú nazývať ako „životne dôležité“, sú projektmi, ktoré sú pre Čínu dneška veľmi, ale veľmi výhodné.

Tak napríklad zhruba 90% z celkového exportu plynu z Turkmenistanu ide smerom do Číny. Treba si uvedomiť, že Turkmenistan, okrem plynu a zaujímavého politického systému, nemá čo ponúknuť a export plynu tvorí rozhodujúcu časť štátneho príjmu krajiny. Z tejto rozhodujúcej časti rozhodujúca časť ide na uspokojenie úverových povinností Ašchabadu voči Pekingu. Ak niekto tlieskal, že Turkmenistan sa zbavil ruskej plynovej závislosti, nevšimol si, že padá, resp. padol do čínskej plynovo-dlhovej pasce (momentálne má voči Číne úverový dlh cca 12 mld. $).

Spolupráca Pekingu s Ašchabadom v energetickej oblasti (pokiaľ ide o vojenskú a humanitárnu oblasť, to je iné) má dlhšiu históriu. Rok 2006 možno považovať za zlomový, keď sa vzťahy prešvihli na „principiálne novú úroveň“. Okrem iných bola v apríli podpísaná Generálna dohoda o spolupráci medzi Národnou ropnou korporáciou Číny (CNPC) a ministerstvom ropného priemyslu Turkmenistanu. V auguste 2007 sa začala výstavba Transázijského plynovodu Turkmenistan-Uzbekistan-Kazachstan-Čína. Aj táto trasa a iné plynovody spôsobili, že spomínaných zhruba 90% exportu turkménskeho plynu ide do Číny, pričom objem v roku 2018 bol o 18,8% vyšší než v roku 2017.

Samozrejme, že upevňovanie spolupráce medzi Čínou a Turkmenistanom v sebe skrýva aj tému silnejúceho vplyvu a nárastu závislosti na Číne.

Tento strach má svoje opodstatnenie, totižto Turkmenistan sa stal jedným z hlavných prijímateľov (rámci Strednej Ázie) čínskych investícií a postupne aj hlavným obchodno-ekonomickým partnerom.

V súvislosti s ministrovým príkladom „ponorky“ treba povedať, že získavanie štatistických údajov z oficiálnych zdrojov v Turkmenistane je neuskutočniteľná misia, tak si pomôžme dostupnými čínskymi štatistikami. Vývoj obchodu medzi Turkmenistanom a Čínu bol, podľa čínskych údajov, ako vidno z tabuľky, nasledujúci:[1].

Okrem slov o ľubovoľnej mačke chytajúcej myši je možné sa oprieť aj o staršie čínske príslovie, ktoré parafrázujúc hovorí: „... ktomäkko kráča (nedupe) po ceste, dôjde ďaleko a na tejto ceste potom rozkvitnú kvety.“

Mäkký prístup Číny ku všetkým krajinám Strednej Ázie – Turkmenistan nevynímajúc – slávi úspech. S mlčaním Moskvy sa v krajine stala Čína (jej ekonomické záujmy) krajinou č. 1. Či sa to niekomu páči, alebo nie!

Iniciatíva „Jeden pás, jedna cesta“ je, napriek kritike tých, ktorí sa projektu nezúčastňujú alebo sú proti (USA) pre krajiny Strednej Ázie (Turkmenistan nevynímajúc) výhodná.

Pritom priority Turkmenistanu v oblasti medzinárodných vzťahov zrkadlia strategické úlohy, ktoré si pred seba postavil Ašchabad – ide predovšetkým o využívanie možností plynúcich z objektívnych faktorov. Sem patrí diverzifikácia obchodno-ekonomických vzťahov a stratégia „otvorených dverí“ pri získavaní zahraničných investícií. Pritom je reč o jednom z najväčších exportérov plynu na svete. A to aj smerom do Číny. Len za sedem rokov od spustenia plynovodu „Stredná Ázia-Čína“ Peking dostal prostredníctvom Turkmengazu 152,9 mld. m³plynu. Podľa dostupných údajov za rok 2017 Turkmenistan dodal Číne cca 30 mld. m³ plynu.

Korene spolupráce

Politické a ekonomické vzťahy Ašchabadu s Pekingom, majú (pred obdobím Sovietskeho zväzu) historické korene. Inak oficiálne vzťahy medzi Turkmenistanom a Čínou sa datujú od 6. januára 1992, keď došlo k naviazaniu diplomatických vzťahov (počas existencie Sovietskeho zväzu sa Čína s Turkménskou SSR nekontaktovala). V septembri 1993 sa podpisom Spoločnej deklarácie o stanovení strategického partnerstva medzi Čínskou ľudovou republikou a Turkménskom (Cовместная декларация об установлении отношений стратегического партнерства между Китайской Народной Республикой и Туркменистаном)[2] štandardné vzťahy zmenili na strategické. Neskôr, v máji 2004 došlo k podpisu Zmluvy o družbe a spolupráci medzi Turkmenistanom a Čínskou ľudovou republikou (Договор о дружбе и сотрудничестве между Туркменистаном и Китайской Народной Республикой).[3]

V rámci projektu Ekonomického pásu Hodvábnej cesty sa predpokladá sfunkčnenie troch transeurázijských ekonomických koridorov:

severný (Čína-Stredná Ázia-Rusko-Európa);
centrálny (Čína-Stredná Ázia-Centrálna Ázia-predná Ázia- Perzský záliv-Stredozemné more);
južný (Čína-juhovýchodná Ázia-južná Ázia-Indický oceán);

V roku 2018 malo Turkménsko obchodné vzťahy celkom so 107 krajinami sveta. Medzi top piatich obchodných partnerov Turkmenistanu možno dlhodobo zaradiť: Čínu, Turecko, Irán, Ruskú federáciu a Zjednotené arabské emiráty. V exporte Turkmenistanu to je: Čína, Taliansko, Afganistan, Turecko, Zjednotené arabské emiráty..., v importe do Turkmenistanu: Čína, Turecko, Rusko, Nemecko, Zjednotené arabské emiráty...

Ako vidno z priloženého grafu[4], v roku 2018 sa turkménsky export sa zvýšil a naopak import sa znížil výrazne, čo napomohlo rastu zásob zlata Turkmenistanu, ktoré ale postupne a potichu pumpuje vo svoj prospech Čína.

Pokračujú stavebné práce na budovaní transportného koridoru Turkmenistan-Afganistan-Tadžikistan (a potom ďalej do Číny), pričom čiastkový úsek tohto Ázijského medzinárodného dopravného koridoru[5] Atamyrat (Turkmenistan) - Akina (provincia Farjab, Afganistan) bol sprevádzkovaný už koncom roku 2016.

Viac rozumom ako silou

História bilaterálnych vzťahov Turkmenistanu a Číny je (z pohľadu Ašchabadu) aj pozitívna, aj negatívna:

k pozitívam treba priradiť fakt spôsobilosti Číny za pomerne krátku dobu dosiahnuť realizáciu multinárodných projektov v rámci Strednej Ázie tak, aby prinášali výhodu všetkým participantom. Myslí sa nielen „Jeden pás, jedna cesta“, ale aj čiastkové subprojekty, napr. Transázijský plynovod.
negatívom je pomerne úzke smerovanie čínskych ekonomických záujmov (do ťažobno-energetického sektoru) a aktívne využívanie inštrumentov úverovo-finančnej závislosti.

Dlhodobo, pri zvyšovaní svojej prítomnosti v Strednej Ázii nie je jasné, či je Čína pripravená sa zúčastniť riešenia napr. sociálno-politických, ekologických problémov, či angažovať sa v sfére bezpečnosti a politickej stability v Strednej Ázii a či sa uspokojí len s „bezalternatívnosťou“ vzťahov.

V prípade poslednej z analyzovaných krajín Strednej Ázie – Turkmenistanu – toto konštatovanie vychádza z faktu realizácie exportu energetických zdrojov, ktorých Čína potrebuje čoraz viac a viac.

Lenže úroveň obchodno-ekonomických vzťahov s Čínou sa postupne začne prejavovať aj v sociálno-ekonomickej stabilite a možno aj v politickej sfére. Preto sa Ašchabad snažil a bude snažiť o „multivektorový“, resp. „neutrálny“ prístup. Poučil sa z toho, že Moskva bola chvíľu orientovaná na Európu a teraz má problémy, lebo Európa hodila v mene „euroatlantických“ hodnôt za hlavu nielen svoju identitu a budúcnosť, ale pokúsila sa obetovať aj Rusko. Čo sa však zjavne – z historických, kultúrnych, náboženských, ale aj ľudských dôvodov – nemohlo podariť.

Rastúca prítomnosť

Prítomnosť čínskeho kapitálu v turkménskej ekonomike má konvexný charakter. Postupne čínske spoločnosti začali okrem energetického sektoru investovať do financovania neenergetických sektorov v Turkmenistane, čo, samozrejme, znamená, že krajina sa postupne dostávala (a dostala) do silnej ekonomickej závislosti na Číne. Diverzifikácia možných dodávok plynu do Európy sa stáva čoraz viac (objektívne) marginálnou témou. Negatívny príklad a nasledujúci osud súčasnej Ukrajiny, ktorá vlastne stratila (politicky, ekonomicky, finančne, morálne...) všetko, je pre Turkmenistan (a nielen pre Turkmenistan, ale pre celý postsovietsky priestor) odstrašujúci.

Čo bude ďalej?

Na mieste je otázka, ako sa bude ďalej Ašchabad správať voči Číne. Zmení sa jeho politika strohej neutrality? Aké iné plány má ešte Čína voči Turkmenistanu?

Tieto a iné aspekty čínsko-turkménskej spolupráce v kontexte s regionálnou bezpečnosťou v Strednej a Centrálnej Ázii a tiež témy spokojného regiónu Kaspického mora (v Turkmenistane sa nedávno – 12. 8. 2019 – konalo prvé Kaspické ekonomické fórum „Kaspické nore v záujme medzinárodnej ekonomickej spolupráce“, kde sa návrhy ekonomických projektov zúčastnených krajín ukázali ako plne kompatibilné s čínskou Hodvábnou cestou) sú materiálom, nad ktorým by sme sa mali zamyslieť a zamýšľať. Prečo? Minimálne preto, aby sme nezmeškali prepriahanie korety v systéme globálnych ekonomických a medzinárodných vzťahov.

Čína totiž postupuje heslom: Plus ratio quam vis (Viac rozumom ako silou), čo sa plne odráža v najnovšej textácii (už desiatej v poradí) „Bielej knihy“ s podnadpisom „Národná obrana Číny v novej ére“[6]. Tu dáva Peking najavo svetu, že naďalej dáva prednosť partnerstvu pred alianciou a bude sa držať piatich princípov mierového spolunažívania.

Doterajšie a budúce strategické partnerstvo Číny s Turkmenistanom je toho príkladom.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Štruktúra exportu plynu z Turkmenistanu

Zdroj: www.newsru.cgin.com/news.jpg