Kráľovná v myšacom kožúšku

Počet zobrazení: 3980


nezopakovatelne_obalka_3.jpgV týchto dňoch uzrela svetlo sveta hrubá kniha, nazvaná Nezopakovateľné rozhovory,  v šedom obale. Sťaby v myšacej bundičke, ale pod ňou, už je iný svet.

Rozhovor, ako novinársky žáner, je myslím si, jedným z najťažších útvarov, pretože hociktorý iný, či je to už správa, komentár, reportáž, má svoje, teóriou dané schémy dopredu stanovené, a je iba na novinárovi, ako sa do nich poprace. V rozhovore, ktorý síce má najrigidnejšiu metodickú maketu – otázka/odpoveď, sa však musí počítať s prílivom, uragánom, cunami, či aspoň poriadnou búrkou a víchricou, v podobe  „hosťa“, lebo keď nie, tak to nebude rozhovor, ale trápne slohové cvičenie na danú tému. V Nezopakovateľných rozhovoroch sa stretli osobnosti s osobnosťami, hoci tí prví, už zrelí, životom okresaní, niektorí dokonca až do umeleckej podoby láskavých starcov s bradami, fúzami a s láskavými očami, a tí druhí, krásne mladí dozrievali na významné publicistky, publicistov, filozofov, politológov, historikov, politikov či umenovedcov. A tak spoločne poskytli pohľad na Slovensko v rokoch končiaceho a začínajúceho tisícročia, z „ľavého brehu“, ako podotýka v prológu editor Emil Polák. Navyše priniesli to NOVÉ, čo bolo Novému slovu sudičkami dané do kolísky, vtedy v slovenských horách.

NOVÉ v zmysle iného pohľadu, fotograficky povedané, s iným nasvietením, vždy však  tak, aby sme nestratili kontakt s hlasom svojej duše. A tak sa v dvadsiatich rozhovoroch odvíja pred nami plnokrvný, pútavý a pestrý dokument o slovenských spoločenských reáliách, lebo ani „história nie je kompletným obrazom celej skutočnosti, pretože tá je taká zložitá a komplikovaná, že ak by aj bolo možné ju celú zrekonštruovať, nebolo by ju možné čitateľne komunikovať, reprodukovať“ (Ľubomír Lipták v rozhovore s  P. Gregušom a M. Repom). História veru nedisponuje spomienkami jednotlivcov, ale v tejto knihe defilujú jedna za druhou, v podaní detí Slovenska narodených v rozpätí rokov 1911 – 1952 a tak, ako prichádzali na tento svet, každý pre svoj, práve jemu určený prídel utrpenia. Niektorým aj dupľovane.

Väzenia slovenského štátu a na dôvažok aj socialistickej republiky. Nebyť toho, že ho vycepoval Zuckermandel, „kde nebola podstatná národnosť, ani náboženstvo“, či skúsenosti z praxe vojenského prokurátora, alebo puto priateľstva s intelektuálskou trojkou Husák, Falťan, Vašečka, k tomu výskyt súdruha Viliama Širokého, nebol by komentoval svoju rehabilitáciu a znovuzískanie straníckej legitimácie, ako akt „získania živnostenského listu“ (Anton Rašla v rozhovore s Martinom Krnom). Z pozícií hrdinov, popredných štátnych činiteľov do väzenia, alebo aj na šibenicu. Strana, ktorej verili a ktorá ich sklamávala a sklamala. Ale keď sa tak spovedajú, jeden po druhom, ukazuje sa, že pôvodcom dezilúzií nebola strana, ale ľudia, ktorí nedorástli alebo nesplynuli s jej základnou ideou a tak často aj vedome ubližovali tým, ktorými sa cítili ohrození.

Napriek krivdám, utrpeniu a sklamaniu ostávajú verní myšlienke ľudskej spoločnosti. Nielen preto, že pochádzajú z rodín a prostredia, kde kraj bol síce prenádherný, ale chlieb bolo treba žmýchať krvavými mozoľmi (Matej Andráš/Braňo Ondruš), či z proletárskych periférií (Arnošť Lustig/Gabriela Rothmayerová), veď mnohí mladší sú už formovaní v prostredí slovenskej inteligencie, umelcov a literátov (Peter Karvaš/Martin Krno), ale hlavne preto, že už pred pätnástimi rokmi postrehli a jasne videli trend odchodu Slovenska „do bohom opustenej“ krajiny (Egon Bondy/Juraj Janošovský). „Národnou prioritou by mala byť likvidácia chudoby... Poznanie, že niečo vždy bolo a bude, je útecha pre všetko, ale nie je to ospravedlnenie pre nič“ (Ľubomír Lipták).

Kultúra sa takisto rozbehla dole kopcom. „Pri čítaní súčasnej prózy mám dojem, že je obratne písaná, ale akoby sa život v nej zastavil“ (Karol Rosenbaum/Jozef Lysý). Ján Lenčo zasa spomína na „časy neslýchané, keď kiná boli vypredané, na lístky fronty a prístavky dostali protekčne len mäsiari a uhliari“. A posledný mohykán katolíckej moderny Svetoslav Veigl hovorí, že texty, najmä mladších spisovateľov „patria skôr do chlieva, ako na stôl normálnych čitateľov“.

Na logicky plynúce otázky, prečo sa toto všetko stalo, už v tom čase nájdeme odpovede, hoci aj v rozhovore s Milanom Čičom (Eduard Chmelár a Martin Krno), ktorý potom, čo prešiel veľmi dlhú, v podstate tristnú cestu najvyššími politickým a spoločenskými postami, vyčiarknutím z KSČ, znovuprijatím, rozchodom a prestupom z VPN do HZDS, dospel k názoru, že je „prakticky neprijateľný pre každú stranu“, ale tiež asi jediný sa dokázal na adresu V. Mečiara vysloviť, že „jeho (Mečiarove) účinkovanie vo vláde bolo skutočne dôstojné, normálne, aktívne a kvalifikované“, on sám bol „jednoznačne dobrý..., disciplinovaný, zodpovedný a pracovitý“.

Na obdobie vzniku rozhovorov spomína Martin Krno, jeden zo šéfredaktorov Slova, ako na lovenie pekných kapríkov. O také kapitálne úlovky však iné médiá záujem neprejavili. Ani vtedy, ani dnes. Preto teraz môže internetové médium Slovo ako jediné na Slovensku ponúknuť pri príležitosti 15. výročia vzniku Slova a 70. výročia Nového slova to, čo iní nie. V súčasnej totálnej kríze žánrov prináša rozhovory, plne ladiace s ich cudzoslovným pomenovaním – interview. Nie šablóna dopredu pripravených otázok, tendenčne formulovaných a odpovedí, ako verklík v module sloboda, demokracia, ľudské práva, štrukturálne reformy, ale pole, iskriace myšlienkami, poznaním a úprimnou snahou hľadať a nachádzať východiská. Pridáva 70-ročnú kontinuitu idey spoločnosti pre ľudí, v podaní excelentných majstrov slova a ľudí s mysliacou hlavou a čistým srdcom.

Nech je to už rakúsky sochár Alfred Hrdlicka, slovenský historik Jozef Jablonický, svetoznámy Karol Kállay, vodohospodár Vladimír Lokvenc,, rakúsky ekonóm a sociológ Egon Matzner či starosta Viedne a známy novinár, šarmantný Helmut Zilk, český minister kultúry Pavel Dostál, priamočiary katolícky farár Svetoslav Veigl, americký spisovateľ Gore Vidal, alebo Arnošt Lustig, šarvanec z Libne, všetci v rozhovoroch, teda vo fundovanej debate s fundovanými borcami, akým ťažko nájsť páru, prichádzali s úprimnou snahou posvietiť na cestu svojím skromným svetielkom poznania.

Excelentný búrlivák, novinár „renesančného typu“, intelektuál, umelec, športovec Miro Procházka, ktorý obohatil knihu viacerými rozhovormi, aj so zahraničnými osobnosťami,  nemá ani dnes súpera do ringu. Gabriela Rothmayerová, Lýdia Kokavcová, Martina Nemethová, Eduard Chmelár, Martin Krno, Braňo Ondruš, všetko majstri serióznej žurnalistiky, rovnako ako ostatní autori rozhovorov, napokon editor  Emil Polák, dôstojne prispeli k nebývalej udalosti – malému zázraku v podobe hrubej, decentne šedej knihy, ktorá pod svojím myšacím kožúškom ukrýva hviezdičky optimizmu, inšpirácií a nádeje pre túto bohmi opustenú zem.

Nakoniec poznámka na margo. Nezopakovateľné sú tieto rozhovory asi nie preto, že všetci z hostí, ale aj niektorí autori už nie sú, žiaľ, medzi nami, ale asi preto, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, lebo by najprv musela zaznieť otázka – no, nehovorili sme to už vtedy? A čo sa zmenilo?

Vydal Klub Nového slova vo vydavateľstve CCW, október 2014, 302 strán.
Knihu si možno kúpiť v predajni CCW, Trenčianska 47, Bratislava,
alebo objednať;  e-mail: info@ccw.sk, mobil: 0903 712 920.


SÚVISIACE
Anton Julény:
Stretnutie s Jozefom Jablonickým
Sviatok novej knihy - videozáznam z 27. 10. 2014
Kniháreň Slova – október 2014                                                         

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984