Koniec zimy v znamení vážnej hudby

Počet zobrazení: 3089

peretatko.pngOd 20. februára do 20. marca bratislavské hudobné inštitúcie ponúkali bohaté priehrštie  podujatí vážnej hudby. V nasledujúcich riadkoch by som chcel zrekapitulovať svoje zážitky z dvoch koncertov vo Dvorane VŠMU, troch filharmonických koncertov a z koncertu ruskej opernej hviezdy Oľgy Pereťaťko.

Škoda, že o koncertoch poriadaných Hudobnou fakultou VŠMU (najmä bakalárskych a diplomových) nenájdete informácie v propagačných materiáloch (Kam, IMBA) či na internete, pretože niekedy je ich úroveň ozaj pozoruhodná. Tak koncert z 20. 2. nazvaný Komorné večery vo Dvorane zabezpečili doktorandi a študenti VŠMU, pričom mimoriadne na mňa zapôsobilo Trio pre klavír, hoboj a fagot od Francisa Poulenca a skladba Cesare Francka interpretovaná  klaviristkou Vierou Bartošovou, huslistkou Alžbetou Falcníkovou a violončelistkou Victoriou Verovskou. Ďalší koncert vo Dvorane VŠMU bol koncipovaný ako bakalársky koncert sopranistky Michaely Kuštekovej so spoluúčasťou jej mladšej kolegyne Lucie Komorovskej. Za vrcholný moment sopranistkinho vystúpenia považujem prednes Brittenovho piesňového cyklu Les illuminations, kým do virtuózneho barokového spevu (v árii od Domenica Terradegliasa) jej ešte čosi chýba a záverečná ária Margarety z najznámejšej Gounodovej opery bola dobre zvládnutá technicky, avšak menej interpretačne-výrazovo.

Presvedčil som sa, že abonentné koncerty Slovenskej filharmónie majú značne diferencovanú návštevnosť. Kým program zostavený zo Ščedrinovej suity Carmen, Gershwinovej Kubánskej predohry a tancov z Bersteinovej West Side Story dokázal zaplniť celú veľkú sálu Reduty, predchádzajúce dva koncerty boli obsadené len z dvoch tretín. Zrejme to spôsobil ich netradičný repertoár. Raritou prvého z nich bola účasť japonského dirigenta Koji Kawamota a krátka, 8-minútová skladba Yuzo Toyamu kombinujúca búrlivé vstupy bicích nástrojov s lyrickými melódiami v japonskom duchu. Z oboch skladieb Félixa Mendelssohna Bartholdyho lepšie vyznel Koncert pre husle a orchester e mol so sólistom Karolom Danišom a vrcholom koncertu boli štyri morské prelúdiá z opery jubilujúceho (v tomto roku nedožitá storočnica) Benjamina Brittena. Na druhom (28. 2.) namiesto avizovanej premiéry skladby Vladimíra Godára odznela avantgardná skladba arménskeho skladateľa Tigrana Mansuriana, ale ani mená autorov ďalších skladieb – Erich Wolfgang Korngold a Alexander von Zemlinsky – nemôžu byť nášmu publiku príliš známe. Zázračné dieťa Korngold hneď po svojej dvadsiatke skomponoval svoju najznámejšiu operu Mŕtve mesto, aby napokon zakotvil ako úspešný autor filmovej hudby v Hollywoode, kým Zemlinsky, autor dnes renesanciu prežívanej opery Florentská tragédia, je viacej známy ako šéfdirigent pražskej Nemeckej opery (1911 – 1927), s ktorou  umelecky pretromfol Pražské národné divadlo. Kým Korngoldova predohra charakteristická bohatou inštrumentáciou bola zjavne ovplyvnená Richardom Straussom, Žalm op. 30 skomponovaný v USA o 22 rokov neskôr svojou páčivosťou bol už zjavne ovplyvnený americkým vkusom. Štandardne dobrý výkon podali orchester SF s dirigentom Rastislavom Štúrom a zbor SF v naštudovaní Jozefa Chabroňa, len sólistka Martina Masaryková sa so svojím subtílnym hoci technicky dobre vybaveným sopránom ťažšie presadzovala proti slávnostne znejúcemu zvuku orchestra a zboru. Na treťom koncerte (7. 3.) som si pri počúvaní Ščedrinovej transformácie Bizetovej Carmen uvedomil dve skutočnosti. Po prvé, ako môže nová inštrumentácia dodať notoricky známej skladbe inú farebnosť a po druhé fakt, že presunutím poradia niektorých melódií zo známej opery sa Ščedrinovi tesne pred záverom suity (resp. baletnej hudby) mimoriadne šťastne podarilo dostať vedľa seba melódiu, ktorá proklamuje túžbu po slobode a melódiu predznamenávajúcu smrť. To je vari ideový odkaz platný tak pre Meerimeeovu novelu ako pre náš dnešok. Dirigent koncertu Petr Altrichter bol príkladne zžitý s orchestrom SF, iba na niektorých miestach Bersteinových tancov trocha preháňal dynamiku.

Pre milovníkov vokálnych koncertov bol bonbónikom ďalší koncert sprostredkovaný agentúrou Kapos. Tentoraz nešlo o etablovanú superhviezdu, ale skôr o speváčku, ktorá do nebeských výšin operného spevu nepochybne mieri. Ruská lyrická koloratúrka Oľga Pereťaťko sa v posledných siedmich rokoch na rossiniovskom festivale v Pesare vypracovala na uznávanú špecialistku na repertoár veľkého talianskeho skladateľa a žne už nie bezvýznamné úspechy na popredných svetových operných javiskách. V najbližšej dobe ju čaká spievanie vo Viedenskej štátnej opere, na Salzburgskom festivale, vo Veronskej aréne a počiatkom roka 2014 aj v newyorskej MET a milánskej La Scale.  Mladá sopranistka predviedla výbornú ukážku technického spevu v áriách Rossiniho, Donizettiho, Masseneta, Verdiho, Offenbacha a Johanna Straussa. Je majsterkou v zvládnutí vokálnych ozdôb, jej vystúpenie malo šarm pripomínajúci slávnejšiu Annu Netrebko a okrem siedmich čísel programu musela vďačnému publiku ešte tri árie pridať (medzi nimi Rusalkinu áriu o mesiačku). Len orchester Filharmonie Bohuslava Martinů zo Zlína predstavoval nižšiu výkonnostnú kategóriu, napriek tomu, že mladý taliansky dirigent Giuseppe La Malfa cítil hudbu dobre.

Pôvodne som chcel do tohto článku zaradiť aj zmienku o nedávno naštudovanej inscenácii Rossiniho Barbiera zo Sevilly v opere SND. Keďže premiéry koncom prvej dekády februára som premeškal, mienil som navštíviť niektorú z repríz. Zo záhadných príčin (veď všetky úlohy sú v opere alternované) sa do konca druhej dekády marca opera už neobjavila na plagáte, čo je dosť zarážajúce.

Priaznivci opery dostali zato v spomínanom období jeden darček –  dva rozhlasové prenosy z Metropolitnej opery v New Yorku vysielané rádiom Devín. Keďže v roku 2013 celý operný svet (okrem výročí Wagnera a Brittena) slávi aj dvestoročnicu narodenia Giuseppe Verdiho, oba prenosy boli venované práve jeho operám. Najprv sme počuli v exportnom obsadení Rigoletta, hoci z troch protagonistov ma plne uspokojila len Diana Damrau ako Gilda, kým tenorista Beczala ako vojvoda spieval bez elegancie a Chorvát Lučič (ako Rigoletto) len s námahou. A to našťastie sme počuli len zvukovú podobu predstavenia, ktoré inscenátori situovali do herne v Las Vegas. V Donovi Carlosovi boli tri dobré výkony (Furlanetto, Chvorostovskij, a Fritolli), ale zato v Bratislave kedysi koncertujúci Ramón Vargas v titulnej úlohe ma sklamal, mezzosoprán Rusky Smirnovej (Eboli) bol vo výškach rozklepaný a basisti interpretujúci mnícha a inkvizítora boli zjavne za zenitom. Poučenie – nie každý, kto spieva na veľkých javiskách a má meno, musí byť hviezdou prvej veľkosti. Popri umeleckých kvalitách dnes rozhodujú aj schopnosti manažérov, snaha prinášať na javisko stále nových umelcov, vzhľad a kontakty speváka s ostatnými inscenátormi.

Foto: www.kapos.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984