Reklama

Koniec politiky sa nekoná

Počet zobrazení: 4231

Parlamentné voľby sa nenáhlivo približujú, čo oceňujú najmä majitelia reklamných agentúr a prenajímatelia reklamných plôch. My na druhom konci komunikačného kanálu budeme čoraz viac vystavovaný radiácii prázdnych hesiel a fráz. Volebná kampaň sa ani nestihla poriadne začať a už hneď dve strany verejne deklarujú stratu politickej príslušnosti. Nedarí sa im svoju identitu vymedziť ani jedným z polarít politického spektra. Nepopisujú ich definičné znaky ľavice, no charakteristiky pravice im údajne tiež nemožno prisúdiť. Sú kdesi mimo tieto protipóly, vraj bližšie pri občanovi.

Prvou stranou s takouto nepostihnuteľnou povahou je Skok. Na reklamnej tabuli predseda strany, ináč usmievavý chlap, v pravej ruke drží  sprej. Za ním na nepríjemne žltkavej stene sú prečiarknuté oba pojmy doteraz plne postačujúce politológom a sociológom na opis politického univerza. Avšak Slovensko skáče dopredu a staré pojmy prekonáva novým politickým bytím. Nejde však o žiadny revolučný počin, strana sa snaží osloviť práve tých pravicových voličov, ktorých sklamali jej zlyhávajúci predskokani. Preberá modrastú a zašpinenú štafetu od predchádzajúcich pochrámaných atlétov individuálnej iniciatívy.

Druhým zoskupením nachádzajúcim sa mimo siločiary tradičných politických pojmov je Slovenská národná strana. Veru, staré dobré časy, kedy národné strany neochvejne hájili štátny kapitalizmus, sú nenávratne preč. Dôkazom je snaha vždy hlboko zadumaného predsedu viesť Slovensko vpred. Skrátka, nové víno nehodno liať do starých mechov, ak ich nechceme zničiť. Obzvlášť, ak ide o nepríliš podarenú zmesku skysnutého nacionalizmu s nasladnutou predstavou funkčného spojenia tradičnej spoločnosti a moderného štátu. Načasovanie tejto dobre namiešanej marketingovej stratégie je priam geniálne. Hrozba imigrácie značne napomáha zvyšovaniu dopytu po opojnom víne národnej identity, ktoré sa, mimochodom, vyznačuje robustnou chuťou kapitálových skupín s dominantnými prvkami trhového hospodárstva, pričom dochuť je obohatená charakteristickými tónmi xenofóbie a malomeštiactva.

Zbavovanie sa opísaných kategórií samotnými politickými stranami neveští nič dobrého. V prvom rade svedčí o tom, že aj k vrcholným straníckym predstaviteľom, ktorí boli svojimi peniazmi a postavaním dokonale izolovaní od života svojich voličov, doľahla správa o všeobecnej únavy z politiky. Preto, aby sa vyhli osočovaniu a kritike zo strany tradičnej ľavice aj pravice, politické strany verejne vyhlasujú stratu politickosti.

V druhom rade je smrť politickej príslušnosti na škodu občanom. Doteraz sme sa aspoň mohli spoliehať na predstieranú identitu toho či onoho politického subjektu. Od SDKÚ sme mohli očakávať nefunkčnú rovnú daň a nadbiehanie zahraničným investorom, od Smeru zas prísľuby zníženia príjmových rozdielov a dutie do tej istej vábničky na tajomných zahraničných investorov.

Ale celá vec bude mať možno nakoniec aj svetlú stránku. Už viac nebude možné odsudzovať politickú stranu za antisociálne opatrenia voči nezamestnaným. Na náreky občanov odpovie, presne v súlade so svojou podvojnou identitou, prísne ľavicovo. Jednoducho sa len snaží vyprovokovať doteraz v záhaľke hovejúce obyvateľstvo k individuálnej podnikateľskej činnosti. Samostatná ekonomická iniciatíva je koniec koncov najlepším liekom na nezamestnanosť, pričom zároveň zabezpečuje zvyšovanie štátnych príjmov. So vzniknutých prebytkov tak v budúcnosti budeme môcť financovať sociálny štát, chrániaci občanov pred nežiaducimi dôsledkami trhového hospodárstva, ku ktorým bezpochyby patrí aj masová nezamestnanosť.

Aj štátny rozpočet prejde ozdravnou kúrou, no už nie pravicovou. Cieľom totiž nebude získanie dôvery na samostatný štát prísne dohliadajúcich ratingových agentúr, alebo dodržiavanie deficitu štátneho rozpočtu, ale celkom obyčajná zodpovednosť voči našim potomkom. Nie je snáď empatia základom, dnes už samozrejme tragicky prekonanej, ľavice? Okrem toho, patrí sa nám zanechať pre našich potomkov dajakú obstojnú dedovizeň, nielen splácanie štátnych dlhopisov. Taktiež zníženie daní pre vysokopríjmové kategórie už nebude vysvetľované pravicovo. Ak je, podľa ľavičiarov, spoločensky žiaduca hodnota rovnosť, nemalo by sme usilovanie o ňu rozšíriť z rovnosti pred zákonom aj na rovnosť daňového zaťaženia? Veď ušetrené peniaze v konečnom dôsledku ľudia použijú na osobnú spotrebu, čím sa vyhneme ľavicovými ekonómami obávanej pasci likvidity. Takéto a iné skvelé ľavicové vysvetlenia pravicovej politiky sa môžu stať realitou politickej scény.

A to nie je všetko! Aj politické rozhodovanie sa zmení z nudného a predvídateľného naplňovania volebného programu na vzrušujúcu hru. Pred každým hlasovaním v parlamente budem tŕpnuť v očakávaní dramatických zvratov a odhalení, doteraz typických len pre telenovely. Bude strana, ktorá sa nedokáže umiestniť na škále od pravice k ľavici, hlasovať v prospech väčšiny, alebo skôr v prospech kapitálu? Bude daňové zaťaženie presmerované viac na spotrebné dane, alebo na zdanenie vysokopríjmových kategórií? Budú štátne výdavky smerované na vybudovanie infraštruktúry pre zahraničného investora, alebo poputujú peniaze do školstva, aby sa nám podarilo vytvoriť personálne kapacity pre prácu s vyššou pridanou hodnotou?

Obávam sa však, že ohlasované prekonanie kategórie ľavice a pravice sa nekoná a ide len o pokus zaujať znechutených a čoraz viac apatických voličov. A za heslami, ktoré údajne nemajú nič spoločné s tou či onou politickou polaritou, sa skrýva ten istý zámer kapitálovo silných skupín ako doteraz. Raz skrytý za národnú hrdosť, inokedy za individuálnu iniciatívu k nám prehovára dvojakým jazykom o tej istej nutnosti prispôsobiť sa trhu práce. Treba znovu zaťať zuby a vyhrnúť si rukávy, dokázať čo v nás drieme. Či už s myšlienkou slovenskej robotnosti alebo celkom odlišnou ideou individuálnej činorodosti. Ani jedna strana, nachádzajúca sa mimo klasického poľa politického života, sa totiž nechystá penalizovať vysokopríjmové kategórie a prispievať na naše leňošenie. Pretože ich heslá nie sú dôkazom prekonania iluzórnych a falošných diferencií medzi pravicou a ľavicou, ale ich tichým potvrdením.

Autor je externým doktorandom Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Blogy a statusy