Reklama
Reklama

Kongres slovenských spisovateľov v roku 1936

Spoločný prejav slovenských spisovateľov v úsilí o slovenskosť, slobodu a spravodlivosť
Počet zobrazení: 4338

„Spolok slovenských spisovateľov na svojom valnom zhromaždení dňa 28. marca 1936 sa rozhodol, že usporiada prvý kongres slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov, a to dňoch 30. mája až 1. júna v Trenčianskych Tepliciach. Pri pracovnom programe počítali sme i na Vašu aktívnu spoluprácu. Komisia kongresu Vás prosí, aby ste prijali referát na 15 minút vypracovaný na tému Stavovské problémy slovenských spisovateľov. Text prednášky prosíme poslať do 30. apríla, aby mohla byť uverejnená v osobitnom zjazdovom dvojčísle Slovenských smerov, ktoré bude už pred kongresom doručené účastníkom i verejnosti...“

Emil Lukáč, tajomník

Tak znie list vedenia Spolku slovenských spisovateľov Gejzovi Vámošovi zachovaný v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine. Podobné listy dostali ďalší trinásti referenti, ktorí pripravili referáty na prvý kongres slovenských spisovateľov konaný pred sedemdesiatimi siedmimi rokmi. Kongres bol najvážnejším a najvýznamnejším kolektívnym podujatím slovenských spisovateľov, vedcov i publicistov, ktorý mal dosah nielen na slovenskú literatúru a kultúru, ale i na politiku, na aktivizovanie pokrokových síl proti narastajúcej hrozbe fašizmu.

Príprava a program kongresu

Príprava kongresu bola dlhodobá a cieľavedomá. V druhom čísle Elánu v roku 1935 Laco Novomeský navrhol zvolať stretnutie slovenských spisovateľov, na ktorom si mala slovenská literatúra „objasniť svoj pomer k verejnosti a verejnosť k nej.“ Michal Chorvát na konci roka 1935 úlohy kongresu formuloval presnejšie: kongres „mal nájsť prostriedok, ako sa stane umenie a kultúra centrálnym činiteľom v slovenskom organizme“, musí riešiť „zásadný pomer ku kultúre a uvedomiť si, čo jej v dnešných časoch hrozí“. Okrem toho mal vyskúmať reakciu čitateľských vrstiev na to, čo bolo v slovenskom umení vytvorené, čo si čitateľ žiada, ako rozšíriť našu čitateľskú obec a zostať s ňou v úzkom kontakte.

kongres1.jpg Zľava: V. Beniak, R. Dilong, Lea Mrázová, T. J. Gašpar, B. Poničanová, K. Geraldini, A. Mráz.

Spolok slovenských spisovateľov, ktorý v tom čase mal malú členskú základňu – asi štyridsať členov – si uvedomoval zložitosť doby, medzinárodnú i vnútornú situáciu – nástup fašizmu v Nemecku i konanie medzinárodného kongresu spisovateľov v Paríži „na obranu kultúry a mieru“. Konštatoval ideovú rozpoltenosť slovenských spisovateľov najmä po Pribinových oslavách v Nitre, pri sporoch o Pravidlá slovenského pravopisu. Program kongresu koncipoval obsiahlejšie. Skutočne, v prvom oznámení o konaní kongresu z 1. februára 1936, sa písomne obrátil na potenciálnych účastníkov s otázkami: či by ste sa zúčastnili na kongrese, ktoré dátum a miesto považujete za najvhodnejšie, ktoré špeciálne námety by ste navrhovali vziať do programu?

Výbor Spolku slovenských spisovateľov zapodieval sa aj rámcom, ako i prácou budúceho kongresu. Za najvhodnejšie miesto by považoval Bratislavu alebo Piešťany, kde sú určité výhody pri usporiadaní. Termín by bol najvhodnejší 31. mája a 1. júna na svätodušné sviatky. Kongres by sa zaoberal štyrmi okruhmi otázok: l. rečová, 2. ideová, 3. propagačná, 4. stavovská. Napríklad jednotlivo – ešte nie v definitívnom formulovaní – Stanovisko k našej spisovnej reči, Literárne smery v zahraničí a doma, Literárna tvorba a tradícia, Literatúra a spoločnosť, Literatúra a národ, Literatúra a mravnosť, Literatúra a škola, Stav a úlohy slovenskej kritiky, Slovenské divadelné problémy, Slovenská detská literatúra, Slovenské preklady, Slovenské časopisectvo, Propagácia slovenskej spisby, Podporovanie slovenskej spisby, Nakladateľské otázky, Literárne súbehy a ceny, Styk so zahraničím, Spisovateľský dom... Význam kongresu zvýši aj to, že budú naň pozvané všetky celonárodné kultúrne organizácie i zástupcovia českých a zahraničných spisovateľských kruhov. Vyjadrenia a námety bolo treba poslať do konca februára. Vyjadrenia a námety prichádzali. Napríklad Matica slovenská už 15. februára odpovedala na pozvanie listom, ktorý podpísal za neprítomného tajomníka Hronského – bol na dlhodobej ceste v Amerike – Henrich Bartek: „Vítame úmysel zvolať Kongres slovenských spisovateľov. Vy budete najlepšie vedieť, ktoré mesto by bolo pre kongres najprimeranejšie. Termín je šťastne volený. Matica slovenská a najmä jej literárny odbor by si želal, aby bol zastúpený pri podrobnom zostavovaní programu kongresu a pri výbere prednášateľov. Aj ináče by sme vám boli povďační za informácie o pripravovaných a chystaných rozhodnutiach súvisiacich s kongresom...

Mravné zjednocovanie v kultúrnych úsiliach o pozdvihnutie a zaistenie národa

Výbor Spolku zostavil komisiu v zložení: Janko Jesenský, Emil Boleslav Lukáč, Gejza Vámoš, Andrej Žarnov a Ján Poničan, ktorá vypracovala definitívny program rokovania. Určila štrnásť referentov, ktorí svoje príspevky pripravili tak, že už pred kongresom ich uverejnil časopis Slovenské smery, čím sa získalo viacej času na diskusiu. Hlavné úlohy kongresu ešte pred jeho konaním formuloval Martin Rázus v úvodníku v Eláne takto: „Literárni pracovníci, ktorí sa zídu v Trenčianskych Tepliciach, nie sú a nemôžu byť homogénnym elementom. Je medzi nimi rozdiel čo sa týka svetového názoru, literárnych metód a tak podobne. Ale jedno je, čo si dovolím prízvukovať: musí byť niečo, čo ich, vyšlých z nášho malého národa, všetkých zjednocuje, a to niečo má tento kongres nájsť a na tom stavať. Ja vidím to niečo, to veľké niečo, vo všeobecnom vedomí všetkých našich perom pracujúcich dobrých ľudí, že sú a že sme robotníkmi v prvom rade nášho slovenského národa. Tento národ, ktorý nás zrodil, je predmetom nášho pozorovania, tento národ nám dal po čiastočke zo svojho vrodeného talentu a tento národ má právo čakať v prvom rade schopnosti naše v jeho záujme, k jeho povzneseniu zúrokovať. My si môžeme vážiť úspechy ruských i parížskych spisovateľov a hoci spisovateľov talianskych alebo nemeckých. Ale predovšetkým musíme si uctiť statočné snaženie svojich kolegov tu doma, teda statočné literárno-kultúrne snaženie všetkých nás. Nie je nijakou chybou, keď slovenskí spisovatelia hľadia na osu, okolo ktorej sa točí dnes ešte hodne chaotický svet – na východe a či na západe, na severe a či na juhu, ale musíme mať predne svoju slovenskú osu, okolo ktorej točí sa a môže sa i ďalej šťastne točiť celý náš slovenský kultúrny malý svet...

Bolo by neúspechom kongresu, keby na ňom chybovalo to, čo nás má mravne zjednocovať všetkých a na miesto toho bolo by tam nemiestnych hádok a škriepok. Vzájomná úcta k všeobecnej literárnej práci a súručenstvo slovenských literárnych pracovníkov môže byť uholným kameňom v ďalšom vývine vecí u nás. Konečne sme malými kultúrnymi apoštolmi jedného z najchudobnejších národov Európy, ak chceme pomôcť sebe, musíme zhrnúť všetky sily i v kultúrnych svojich snahách, čo zdvihne a zaistí ten národ, ktorého pádom padli by sme i my.

Široká účasť rozličného spisovateľov zamerania

Myšlienka kongresu zabrala. Svoju účasť prisľúbili a prišli mnohí slovenskí spisovatelia, kritici i publicisti, pracovníci kultúry – bolo ich do dvesto. Medzi nimi i početná skupina českých spisovateľov rozličného ideového zamerania. Zo zahraničných to bol Iľja Erenburg, delegát medzinárodného kongresu spisovateľov v Paríži.

Rozdielne ideové a umelecké smery v slovenskej spisbe zobrazila Ľudmila Rambouská v karikatúre príchodu spisovateľov na kongres zverejnenej v Eláne pred konaním kongresu. Podľa karikatúry išli takto: Jilemnický, Poničan a Novomeský pod červenou zástavou, Smrek a Letz na ťažkej fúre – nákladnom aute z Prahy, Vámoš ako piešťanský veľpán na drožke ťahanej ženou – múzou, Pišút a Urban na privátnych vozidlách – prvý na bicykli, druhý na kolobežke, Hrušovský na dobrodružnom pejkovi – na koni s opaskom a valaškou, Gašpar na člne, Zguriška na kopaničiarskom zeppelíne – na ometle, Mráz a Rázus, ujo Tajovský a teta Hana Gregorova v medzinárodnom železničnom vozni – a Lukáč ako konduktor a rušňovodič.

Kongres prerokoval tieto hlavné referáty: Slovenčina ako umelecký prostriedok výrazový – pripravil Milan Pišút, Slovenská literatúra a tradícia v podaní Stanislava Mečiara, Novomeského Dnešný stav a vývoj slovenskej kultúry. Poničan hovoril o vzťahu Literatúry k spoločnosti, Štefánek o Mravnosti a kultúre, Kostolný referoval na tému Stav a úlohy slovenskej literárnej kritiky. U vzťahu slovenskej literatúry k českej mal pôvodne referát pripraviť Milo Urban, vzdal sa témy a odznel koreferát J. Zatloukala na tú istú tému. Vzťah literatúry a školy rozobral R. Brtáň, problémy literatúry pre mládež analyzovala Hana Gregorová, o problémoch slovenského divadla informoval J. Borodáč, o literárnych stykoch so zahraničím referoval Andrej Mráz. O referáte G. Vámoša Stavovské problémy slovenských spisovateľov diskusia nebola, nebolo na ňu času. Referáty D. Chrobáka Propagácia a podporovanie slovenskej spisby a Šándorov Dom – stredisko spisovateľské odložili na prediskutovanie na členskej schôdzi spolku.

Slovenskosť, vyššia sociálna úroveň a hodnoty širšieho ľudského významu

Najzávažnejšie boli otázky literatúry a tradície, dnešného stavu a vývoja slovenskej kultúry, vzťahu slovenskej a českej literatúry a slovenčiny ako umeleckého výrazového prostriedku. Na vzťahu slovenskej literatúry k tradícii zameral svoj príspevok Stanislav Mečiar. Zdôraznil: „ ... dve vlastnosti robia spisovateľa veľkým – musí byť svojský, čiže osobitný, a zároveň musí vyjadrovať, čo je všeobecne ľudské, čiže všeľudské. Spisovateľ národný teda v svojskosti národnej musí vyjadrovať hodnoty širšieho ľudského významu a v tomto tvorivom rozpätí viac sa musí spoliehať na „múdrosť storočí“ ako na experimenty, ktorých v umeleckej tvorbe Európy 20. storočia bolo a je až priveľa. Pri spoliehaní sa na múdrosť storočí spisovateľ pravda nepodlieha tradícii otrocky, iba čerpá z nej bohatstvá nadčasových hodnôt a pripája sa svojou tvorivosťou do imanentného vývinu, pretože „ideály“, aby mali tvoriacu silu, musia byť živé a na novo prehodnotené v ovzduší súčasných skúseností a poznatkov životných. Slovenskí spisovatelia od čias Štúrových usilovali sa v slovenskosti vyjadrovať istú duchovnú zložku slovanskosti a podľa európskych duchovných prúdov a príkazov premieňali slovenské prostredie na vyšší životný plán a poriadok. Zdôrazňovali estetické prehĺbenie duchovného života, privádzali ideály vyššieho snaženia a premenenia biednej skutočnosti slovenskej na vyššiu úroveň sociálnu a usilovali o zvládnutie ťažkostí obrodenia ľudu za stavu nepovedomia...“

Okná Slovenska otvoriť do Európy

Účastníkov zaujal najmä Laco Novomeský referátom Dnešný stav a vývoj slovenskej kultúry, ktorý sa dotýkal najpálčivejších problémov – vývinu slovenskej literatúry, vzťahu k spoločenským zápasom, vzťahu k inonárodným literatúram. Postavil sa v ňom proti nacionálnej uzavretosti, horlil za tvorivé obohacovanie sa podnetmi východnej sovietskej literatúry i pokrokovej západnej literatúry. Odporúčal, aby Slovensko „otvorilo okná do Európy“ a postavilo sa proti reakčným silám doma i vo svete. Okrem iného uviedol: „Kultúrna história našej krajiny je skutočnou históriou kríženia sa vplyvov Východu a Západu z čias, keď takéto geografické rozlíšenie kultúrnych podstát malo svoje oprávnenie. Keď máme na zreteli – uprostred veľkolepého procesu stierania hraníc medzi Západom a Východom – tie znaky, ktoré ešte dovoľujú takto deliť kultúrne zóny, vytýčili by sme kultúrnemu životu slovenskému, aby pre svoju úroveň, pre svoju budúcnosť uchovala túto tradíciu svojho zemepisného miesta. Môže nájsť čestný zástoj v onom splývaní Východu a Západu a sama sa môže stať obrazom rodiacej sa syntézy nových myšlienok, vyjadrujúcich podstatné túhy človečenstva takzvaného Východu a kultivovanosti takzvaného Západu. To je ideálne predurčenie slovenskej kultúry, ale výhľad pre jej rozrast. Veď ako to povedal v prekrásnom prirovnaní Iľja Erengurg o slovenskom kultúrnom postavení ešte vtedy, keď neboli viditeľné obrysy splývania povojnového Východu a Západu: ,Veď strom sa neláme vo vetroch proti sebe dujúcich, ale pnie sa do výšky´. Treba, aby pre naše kultúrne snaženia boli otvorené okná do Európy. Treba nechať previať Slovensko veľkými, opravdu ľudskými ideovými prúdmi sveta a ich najrozmanitejších snažení kultúrnych. V prihlásení sa k medzinárodnej všeľudskej kultúrnej tvorivosti je záruka kultúrnej budúcnosti slovenského národa...“

Sila spisovnej slovenčiny a mravné poslanie spisovateľov

Ján Poničan vzájomný vzťah literatúry a spoločnosti podal vo forme rozhovoru dvoch priateľov opačných názorov. Milan Pišút v príspevku Slovenčina ako umelecký prostriedok výrazový vysoko zhodnotil zavedenie spisovnej slovenčiny a zdôraznil, že vyššia vzdelanostná úroveň dáva ušľachtilejší charakter jazyka i jeho umeleckým prostriedkom jazykovým. Anton Štefánek v referáte Mravnosť a literatúra upozornil na spätosť literatúry, jej tvorcov so spoločnosťou a jej výchovou. Povedal: „Veľkí umelci, spisovatelia bývajú prorokmi budúcnosti, spravidla narážajú na odpor, stávajú sa tak revolucionármi a odporcami platných, ale v mnohom už nedostatočných alebo skazených mravov. Do svojich myšlienok a ideálov sa vhĺbia až do sebažertvy. Ich náboženské, politické, filozofické a umelecké zásady a heslá prestávajú byť vecou čisto súkromnou. Tak sa stáva básnik niekedy i politickým vodcom svojho národa, náboženským reformátorom a filozofom. Čím dokonalejším a mravne hodnotným sa tak stáva národné umenie, tým mocnejšie pôsobí na široké vrstvy národa a jeho vodcov, tým mocnejšie sú vplyvy duchovných tvorcov na preporod mravnej sústavy národa...“

kongers2.jpgNa obrázku zľava: I. Erenburg, R. Dilong, V. Clementis.

Andrej Kostolný pri úlohách kritiky povedal, že kritik chce slúžiť, o umelecké dielo a jeho osud sa viacej stará kritik ako autor. Kritika usmerňuje autorov i vkus čitateľov, preto musí kritik vedieť odhadnúť účinok diela na čitateľa. To si vyžaduje živý až suverénny vzťah k verejnému životu. Slovenská kritika veľmi pociťuje nedostatok kritickej tradície. Ďalej rozviedol metódy kritiky a zdôraznil: „Kritik musí mať i odvahu povedať pravdu a pri nej vytrvať!“

Zaujímavý referát o literatúre a škole mal Rudo Brtáň. Vyzdvihol najmä čítanie literatúry, pôsobenie umeleckým textom: „Keby sa dala vo všetkých žiakoch vzbudiť láska ku knihe, keby všetci statočne pracovali, stačilo by čítať doma a v škole vrcholné diela, rozoberať ich, vykladať, oceňovať tematické, kompozičné a jazykové prvky, pritom poukázať na osobnosť, individualitu, prednosti, zrovnávať s pozadím, na ktorom sa aktualizovaný vývoj odráža... Keby učiteľ naučil čítať Hviezdoslava tak, aby to bol pôžitok, viac by získal, ako vyratovaním nápisov jeho básní...

Hana Gregorova v referáte o detskej literatúre požadovala písanie realistických, sociálne pravdivých diel. Zdôrazňovala aj pedagogický význam detskej literatúry. Andrej Mráz pri literárnych stykoch so zahraničím upozornil, že slovenská literatúra je značne izolovaná, má málo úspešnú propagáciu, „česko-slovenská literatúra“ proklamovaná v zahraničí, má politické pozadie, propaguje česko-slovenskú národnú jednotu. Zahraničné štipendiá, úradné i kolektívne návštevy zahraničia sú veľmi malé, nedostatočné.

Vzťah slovenskej literatúry k českej

Najväčšiu pozornosť i ohlas vzbudila téma Vzťah slovenskej literatúry k literatúre českej. Koreferát na túto tému pripravil Dr. Jaroslav Zatloukal. Zdôraznil v ňom: „Česká literatúra bola i je nevyhnutnou pre slovenský život. Jej význam rastie zvýšeným tempom do dôb poprevratových. Je iste nezameniteľnou i dnes.“ Andrej Mráz argumentoval skutočnosťou, že pod rúškom literatúry usilovali sa mnohí o splynutie Slovákov s Čechmi a tí najviac poškodili vzájomné vzťahy medzi českou a slovenskou literatúrou. Príkladom toho je Albert Pražák. Naše literatúry sa nemôžu zbližovať „skrze svoje odpadky“, okrajové javy, ale prostredníctvom toho najlepšieho, čo v našich literatúrach je.

Aj Clementis upozornil, že nemôžeme stavať na Pražákovej literárnej škole, jej tradícia na Slovensku žije iba v jej negácii. Referent Zatloukal je presvedčený, že slovenská literatúra je súčasťou literatúry česko-slovenskej. To považuje za omyl, slovenská i česká literatúra sú a chcú byť súčasťami, ale súčasťami svetovej literatúry. Ján Smrek v diskusii pripomenul prorocké slová Štefana Krčméryho: „Prorokujem, že o nejakých päťdesiat rokov v kultúrnej oblasti česko-slovenskej slovenský element pretiahne na sebe ohnisko, teda, že v slovenskom živote nastane prevaha v tom česko-slovenskom celku.“ To je dobrá perspektíva. Nemerajme situáciu len obrazom, ktorý poskytuje dnešok.

Duchovná forma obrany ľudu a vznik novej kultúry

So zaujímavým diskusným príspevkom vystúpil Tido J. Gašpar. Orientoval pozornosť účastníkov na hlavné úlohy literatúry a kultúry. Medzi iným povedal: „Napadlo mi sledujúc tie na vysokej vedeckej úrovni sa pohybujúce reči, že keby nás tu počúval robotník alebo domkár z okolia Trenčianskych Teplíc, iste by hovoril: ,Páni, vy tzv. výkvet národa, vy duchovní bojovníci, vy tzv. myslenie a svedomie národa, počúvam vás tu celý deň, ale ešte som nevyrozumel, akým spôsobom chcete brániť nielen mňa, ale i tých ostatných troch miliónov ľudí, mne podobných?´ Ja by som povedal, že táto otázka by bola namieste. Kultúra i krásna literatúra má svoje poslanie. Tu sa mnoho debatovalo o štúrovcoch, o počiatku slovenského nacionalizmu, o pomere k Čechom. Ale vtedy, keď sa našlo na Slovensku niekoľko hláv, ktoré podnety vtedajšej kultúrnej Európy zachytili k tomu, aby ich postavili do služieb slovenského národa, česká kultúra nebola tak silná, žeby bola mohla vyžarovať i na Slovensko. Na druhej strane vznikol maďarský nacionalizmus a príboj tejto maďarskej kultúry hrozil Slovensku záhubou. Vtedy si štúrovci uvedomili, že slovenskej pospolitosti treba dať do rúk vlastnú duchovnú formu obrany – stvorenie vlastnej spisovnej reči. Jej prostredníctvom utvorila sa nová kultúra. Po celých sto rokov nesie slovenský nacionalizmus so sebou dve hlavné myšlienky: to je slovenská túha po slobode a po ľudovláde. Celá slovenská literatúra doprevratová z prevažnej časti bola zapojená do služby tejto slovenskej ideológie. I naše pokolenie si musí ujasniť svoje poslanie a cieľ – vernosť k hodnotám našej slobody.

Vyjadrenie spoločnej vôle slovenských spisovateľov

Po dvoch dňoch intenzívneho rokovania prijali účastníci kongresu Spoločný prejav slovenských spisovateľov. Nebola to rezolúcia ani uznesenie, ale vyjadrenie spoločnej vôle. Podpísali ho všetci prítomní slovenskí spisovatelia:

„Prvý kongres slovenských spisovateľov zišiel sa v dobe, ktorá ťarchou svojich životných osudových problémov vyžaduje od nás jasné a burcujúce slová. Nehľadiac na našu rôznorodosť v tvorivých, ba i myšlienkových oblastiach, hovoríme jedným hlasom: Slovenskí spisovatelia zostávajú verní borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva, ktoré pomáhali tvorcom našej kultúry zabezpečiť národný dnešok. Sme odhodlaní brániť vydobyté hodnoty slobody, nech by už na ne siahal barbarský nepriateľ alebo jeho spojenci tu či v zahraničí. Budeme tak robiť v priateľskej družbe so spisovateľmi českými, nám najbližšími, ako rovní s rovnými.

Cítime spoluzodpovednosť za osud nášho česko-slovenského štátu a slovenského národa, a preto budeme počúvať na jeho hlas a volanie po šťastí a novej ľudskosti. Chceme, aby naša literárna práca bola v súlade s túžbami ľudu za sociálnu slobodu a spravodlivosť, lebo v ich uskutočnení vidíme najlepšiu zábezpeku vydobytých hodnôt a tvorenie ďalších podmienok na vzrast našej literatúry a kultúry. V tom je naše historické poslanie, tým včleňujeme slovenský národ do svetového kultúrneho a spoločenského dejstvovania, a staviame ho na stranu kultúrnej pokročilosti veľkých národov.

Dr. Ján Jesenský, Laco Novomeský, Dr. Alexander Matuška a ďalších 51 podpísaných spisovateľov.

Trenčianske Teplice 1. júna l936.
 

kongres3.jpg

Na skupinovej fotografii: V. Beniak, R. Dilong, A. Mráz, L. Mrázová a iní.

Niet malých národov a malých literatúr

Na kongrese vystúpilo okolo štyridsať osôb. V predvečer otvorenia prehovoril aj Iľja Erenburg. Zdôraznil zrastenosť slovenských literátov s ľudom: „Keď som videl domček, kde sa narodil Kukučín, pochopil som v koľkej miere je dnešná literatúra zrastená s ľudom... Niet malých ľudí z rozhodnutia osudu – človek sa stáva tým, čím chce byť. Niet malých národov a malých literatúr. Každý národ je tvorcom svojho osudu. On môže tvoriť veľkú literatúru, nie preto že je veľký počtom svojich príslušníkov, ale preto že je plný historického úsilia...

Kongres v literárnej tvorbe účastníkov

Kongres sa stal motívom viacerých literárnych útvarov. Valentín Beniak ho zobrazil očami dievčaťa Múzy na kongrese, z ktorého uvádzame úryvok: „Večer mala na sebe toaletu s dekoltážou a sedela pri stole komunistov ako internacionálna Dáma. Bavila sa s Erenburgom. Bola vyfarbená, fajčila cigarety a popíjala si víno. Myšlienky preletuvávali medzi východom a západom a tvár Laca Novomeského usmievala sa ako chladný mramor. Mala vôľu ho pohladkať, usmiala sa však, lebo prišlo jej na um, že Novomeský je len tretinou Veľkého Básnika. Druhé dve tretiny sú Lukáč a Smrek. Básnik Dilong vo františkánskom habite zbieral autogramy. Moderný básnik a takto oblečený?

– To Boh tak chcel, usmial sa Dilong naširoko. A že píšem básne skoro surrealistické? To som zasa ja chcel. Bavilo ju to a smiala sa s ostatnými.

Pozrela sa okolo, u veľkého stola matičiarov sedela Maša Haľamová. Hľa exotický kvietok ľadových Tatier, Margita Figuli sa ponosovala D. Chrobákovi:

– Toto je veľmi múdry kongres, cítim sa tu skoro ako cudzia. Samé jerichovské múry, ktoré nechcú padnúť na hlas trúby. Kde je ten čarovný prút kúzla srdečnosti...

Sedel tam však dobrý Andrej Mráz, obranca Štúra a jeho pokolení. Jeho široký a spokojný úsmev zrkadlil sa z dievčenskej tváre redaktorky Živeny, pani Ley... Múza si prisadla k spoločnosti.

– Milý Tido Gašpar, dali sme sa dokopy a ja vidím, že nie si celkom spokojný. Môj milý, človek nikdy nevyrovná svoje účty.

– Priateľka drahá, šedá je každá teória, zlatý strom života je však večne zelený, zacitoval Gašpar...

Hoci na kongrese vystúpilo asi 40 osôb, nebolo času na prerokovanie všetkých záležitostí. Poukazovali na to mnohí účastníci a vyzdvihovali mimopracovné stretnutia. Rudolf Dilong v článku Moje dojmy z kongresu napísal: „Nie, my sme sa na kongrese nestretli ako spisovatelia, pracovníci, ale iba ako ľudskí kolegovia. A zdá sa mi, že kongres sa viac vydaril v Grande, alebo u Hubu, alebo na kuloároch, než v Domove učiteľskom. Toto stretnutie bolo rodinné bez rozdielu veku, stavu, názoru alebo iného vyhranenia. Ja ako františkán medzi komunistami, evanjelikmi a ostatnými pripadal som si ako z dávnych dôb sv. František Asiský, ktorý nepoznal len brata slnko a sestru riavu, ale poznal aj brata oheň a brata vlka z Gubbio. Myslím, že brat vlk Ilja Erenburg aj brat oheň Jano Poničan nezabudnú na svoje stretnutie s bledým potomkom asiského proletára a pevca, ktorého si dokonca dali aj sfotografovať...“

Hodnotenie výsledkov kongresu

Ohlas na kongres bol veľkolepý. Spisovatelia rozdielnych politických názorov a smerov zhodne konštatovali jeho prospešnosť. Napríklad Michal Chorvát napísal: „Čo je skutočne epochálnym výsledkom kongresu, zhrňujeme do troch bodov:

1. Zásadné rozriešenie otázky tradície a svetovosti.

2. Zavrhnutie česko-slovenskej orientácie slovenskej kultúry a určenie nového, zdravého a podnetného pomeru k vrcholným a moderným zjavom literatúry českej.

3. Dôraz na literárne tvorenie v najužšom kontakte so slovenským kolektívom, hľadanie takého výrazu umeleckej tvorby, aby si ona našla cestu k slovenskému čitateľovi. To bolo slávnostné zhrnutie do manifestu, ktorí podpísali skoro všetci spisovatelia. A keď si rozvážime, čo to značí, môžeme byť s prvým kongresom slovenských spisovateľov veľmi spokojní...

Milo Urban po skončení kongresu napísal: „Kto len trochu sleduje náš literárny život, ťažko mohol predpokladať, že by sa taká vekove, svetonázorovo i záujmovo divergentná spoločnosť, akú predstavujú dnešní slovenskí spisovatelia, vedela na niečom dohodnúť. No dohodla sa v mnohých veciach. Ba čo viac, určila si aj akési smernice pre ďalšiu prácu na literárnom poli. Smernice síce veľmi široké a na prvý pohľad dosť hmlisté, ale pri tom všetkom harmonizujúce s našou minulosťou, kryjúce našu prítomnosť a poskytujúce mnoho možností najmä pre budúcnosť. Z celého kongresu za najdôležitejšie pokladám vymedzenie vzťahov, ktoré slovenskej literatúre majú zabezpečiť osobitnú tvár a osobitné miesto v rade iných literatúr sveta. Je to predovšetkým vzťah k domácemu životu, potom vzťah k českej literatúre a literatúre svetovej...

Aj Tido Gašpar veľmi pozitívne hodnotil uplynulý kongres. Ako povedal, spisovateľov na ňom spojila spoločná povinnosť, spoločná láska a možno i spoločný ideál: „To je povinnosť slúžiť slovenskému životu. To je láska k slovenskému ľudu a náš ideál žiari v takzvanej mystike perspektív. Sme milovníkmi vízie o krajšej budúcnosti ľudstva a tá nás láka a dvíha k duchovným výšinám. Tá nás durí na čelo borby za myšlienku krajších životných možností. Nič iné ako ona, táto magická myšlienka, ma napríklad spája tak s Milkom Urbanom ako s Novomeským, so Smrekom a s Kráľom, alebo Mečiarom atď. Myslím, že procedúra takéhoto spájania sa vyjasnieva i na Slovensku práve tak ako vo svete.

Nič teda, nijaké osobné, alebo kamarátske machle, ale jedine príležitosť príbuznej myšlienky nás, či už davistov, či matičiarov, alebo iných literárnych konfrátrov pobádala stretnúť sa na takzvanej generálnej línii, čiže v radostnej „jednote našich viacerých ciest“. Myslím, že nie je ilúziou, keď v kongresovom prejave vidíme dokument nášho stretnutia sa všetkých na jednej línii. Všetci sme ho podpísali a jedným hlasom sme vyznali vernosť borbe za slobodu a za veľké ideály ľudstva, ktoré pomáhali tvorcom našej kultúry zabezpečiť národný dnešok. Vyznali sme odhodlanosť brániť vydobyté hodnoty slobody v priateľskej družbe so spisovateľmi českými, ako rovní s rovnými. Vyznali sme spoluzodpovednosť za osud česko-slovenského štátu a slovenského národa, že budeme počúvať jeho hlas a volanie po šťastí a novej ľudskosti. Konečne sme vyznali, že chceme aby naša literárna práca bola v súlade s túžbami ľudu za sociálnou slobodou a spravodlivosťou. A povedali sme, že v tom je naše historické poslanie, tým včleňujeme slovenský národ do svetového kultúrneho a spoločenského dejstvovania a staviame ho na stranu kultúrnej pokročilosti veľkých národov. To je naša generálna línia a na tej sme sa dali dokopy!“

Odkaz dnešku

Nie je načase, aby sa na takejto generálnej línii dali dokopy aj dnešní slovenskí spisovatelia? Nech ich inšpiruje príklad ich predchodcov spred sedemdesiatich siedmich rokov, nech sa zjednotia na línii „jednote našich viacerých ciest“. Možno by tomu pomohlo zvolanie súčasného kongresu slovenských spisovateľov a prerokovanie tých najpálčivejších otázok slovenskej literatúry a kultúry. Čo vy na to, majstri kultúry?

Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 43 – 44/2013, venovanom 90. výročiu založenia Spolku slovenských spisovateľov

Foto: archív

Priemer: 5 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Polepšení
Mediálne halali
Jestřáb kontra Hrdlička?
Komunálne voľby 2018
Hovoriace zrkadlo
Desať poznámok ku komunálnym voľbám
Esemeskoví šmejdi
Nohavica poděkoval za Puškina Okudžavou
Reklama
Reklama
Reklama