Reklama
Reklama

Koncerty v Slovenskej filharmónii a čosi navyše

Počet zobrazení: 2931

Na rozdiel od väčšiny médií pri slove hudba nemyslím automaticky  len na hudbu populárnu. Je celkom prirodzené, že hudba vážna predstavuje v celom spektre hudobných prejavov menšinový žáner, no na druhej strane kým väčšina šlágrov populárnej hudby skoro zovšednie a treba ich nahradiť (aj kvôli zisku) inými, mnoho skladieb Bacha, Mozarta, Beethovena, Verdiho, Wagnera, Chopina, Čajkovského a Debussyho (nech mi ostatní skladatelia klasickej hudby prepáčia, že ich nemenujem), sa nevytráca z koncertných sál alebo operných divadiel. Škoda však, že ich (podobne ako naše krásne ľudové piesne) tak málo počuť z rozhlasového vysielania a na vyučovaní hudobnej výchovy na školách.

orch._bruna_waltera_400.jpg Fotozdroj: Bruno Walter Symfony Orchestra

Práve preto treba v posledných rokoch privítať, že Slovenská filharmónia zaraďuje do programu jednotlivých sezón aj Cyklus pre materské školy a Cyklus Junior. V tom druhom bol aj v tohoročnej sezóne nielen koncert orchestra Konzervatória, ale aj Symfonického orchestra VŠMU. Mladá generácia budúcich hudobných umelcov tak má možnosť ukázať svoje schopnosti pred náročnejším publikom a zároveň tieto koncerty priťahujú väčší záujem aj mladých divákov. Platí to aj o koncerte zo štvrtého mája nazvanom Ruská hudba. Študentský orchester dirigoval v Rakúsku žijúci ruský dirigent Alexej Kornienko. Spolu s mladými hudobníkmi nám opäť sprítomnili krásy ruskej hudby počnúc Glinkom (efektná predohra k opere Ruslan a Ľudmila), cez Korzakovov Klavírny koncert cis mol (sólista Peter Pláňavský) po populárnu Čajkovského hudobnú fantáziu Romeo a Júlia. V dvoch z ďalších čísel programu sa prezentovali basista Marián Hrdina (v árii Gremina z Čajkovského Eugena Onegina), ktorému trocha chýbala sýtejšia farba a nosnosť tónu v extrémne nízkej polohe a vyrovnane spievajúca sopranistka Jana Jazudeková v árii z Korzakovovej opery Rozprávka o cárovi Saltánovi. Oživením programu bol Koncert pre trubku a orchester arménskeho skladateľa Alexandra Arutuniana preferujúceho tradičné, ale zároveň poslucháčovmu uchu prístupné melódie. Možno by niekto jeho hudobný rukopis mohol označiť za málo progresívny, ale zo skúseností našich avantgardných skladateľov vieme, že počas ich emigrácie v západnej Európe aj oni museli viac rešpektovať vkus poslucháča.

Na pódiu Slovenskej filharmónie ukončil sezónu 2015/16 deviateho mája Symfonický orchester Bruna Waltera s bratislavským rodákom dirigentom Jackom Martinom Händlerom. Tri zo štyroch koncertov tohto medzinárodného stredoeurópskeho telesa (v poradí druhý bol vo Viedni) sa uskutočnili na pôde SF a v každom z nich odznelo nejaké dielo Ludwiga van Beethovena.  Koncerty tiež predstavili výborných sólistov – klaviristov Rudolfa Buchbindera a Gottlieba Wallischa a trio rodiny Majských. Na poslednom sa prezentovalo niekdajšie zázračné dieťa huslista Dalibor Karvay, ktorý spolu s orchestrom zahral v prvej časti večera husľový Čajkovského koncert D-Dur. Často sa takéto detské zázraky v dospelosti zaradia medzi normál interpretov (napríklad dirigent Roberto Benzi), a to je aj Karvayov prípad. Nesporný talent mu nemožno uprieť, ale dnes hrá skôr dobre ako zázračne. Čajkovský je populárnejší svojím klavírnym než husľovým koncertom, o ktorom sa slávny viedenský kritik Hanslick vyjadril ako o „smrade“. Nuž nemeckému vkusu nikdy nelahodila prílišná emotívnosť hudby, čo je práve jeden z hlavných atribútov tvorby ruského skladateľa. Nie je to však ojedinelý prípad v dejinách hudby, kedy sa úsudok kritiky a poslucháčov príkro rozchádza. Je až prekvapujúce ako Čajkovský v prvej, takmer dvadsať minútovej časti koncertu vystačil s variáciami jedinej melódie kombinovanej  so sólovými vstupmi huslistu, ktoré Karvay zvládal ozaj virtuózne. Celkovo však viac nadchol technikou prednesu a perfektnými pianissimami než citovým ponorom do skladby.

Slovenská filharmónia má v prebiehajúcej sezóne na programe štyri symfónie Ludwiga van  Beethovena. Z nich 9. mája odznela práve Tretia, všeobecne známa ako Eroica a popri Deviatej najznámejšia zo skladateľových deviatich symfónií. Okrem hudobných kvalít k tomu prispieva aj celkom neobjasnená dedikácia diela Napoleonovi, do ktorého ako prvého konzula francúzskej republiky vkladal skladateľ isté očakávania. Po jeho vyhlásení za cisára sa však Beethovenove nádeje rýchlo rozplynuli. Zaradenie diela ako posledného čísla celej koncertnej sezóny orchestra Bruna Waltera bolo šťastným riešením. Symfónia, ktorú hudobní historici pokladajú v Beethovenovej tvorbe za prelomovú, je popri dokonalej hudobnej štruktúre aj hudobno-tematicky nesmierne variabilná. Tieto vlastnosti diela dirigent a jeho orchester dobre vystihli. Napríklad v druhej časti sa mieša atmosféra smútočného pochodu s majestátnosťou, v časti tretej zasa hravosť s nástojčivosťou. A v závere poslednej časti na chvíľu preberajú od sláčikov vedúcu úlohu nositeľa melódie dychy dosahujúc tak pravú beethovenovskú monumentalitu.

Nad vydareným koncertom prevzali záštitu minister zahraničia i prezident, ktorý vo svojom príhovore v bulletine si nezabudol kopnúť do komunizmu miešajúc jeho domáce zločiny so stalinistickými gulagmi, čím dospel až k pozoruhodne vysokým číslam. Koncert bol dedikovaný Dňu Európy a ukončeniu druhej svetovej vojny. A hoci pre niektorých sa Európa končí na ukrajinsko-ruskej hranici, dramaturgia koncertu napovedala čosi iné. Univerzálnosť európskeho ducha demonštrovala aj výberom dvoch hudobných velikánov – toho „západného“ i „východného“. Práve takýto koncert by mal byť mementom, aby sa pod európskou integráciou nechápal len voľný trh tovarov a možnosti mocných ľahko a výhodne investovať v „chudobnejších krajinách“, ale aby sme navzájom spoznávali  kultúru a tradície nášho geopriestoru a vzájomne sa humanizovali.

Ďalšie články: VLADIMÍR BLAHO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Sinibaldi
#1
Francesco Sinibaldi
31. máj 2016, 17:45

 Like a melody.

( last version )

 

When the joy

of a blackbird

glows in the air

with a careful

appearance her

juvenile candor

lightens the heart

of a beautiful garden

and so, near the

edge of a fountain,

your inner delight

returns in the sunrise

to describe the

reflection of

an intense emotion....

 

Francesco Sinibaldi

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama