Reklama
Reklama

Koncerty a opera v januári 2020

Počet zobrazení: 1272

Slovenská filharmónia začala svoj maratón koncertov už na Nový rok, kedy zopakovala Silvestrovský koncert. V jeho „vážnej“ časti predviedla sólistka opery SND suverénna Jolana Fogašová popri jej niekdajšej profilovej Carmen (ku ktorej sa ešte občas vracia k svojim mezzosopránovým časom) árie z Pucciniho opier, ktoré spestrila áriou La Wally z rovnomennej opery Alfreda Catalaniho na prahu verizmu zosnulého skladateľského talentu. V druhej časti dirigent Rastislav Štúr priviedol publikum do varu valčíkmi a polkami Johanna Straussa ml. a speváčka si pri tónoch Kálmánovej Čardášovej princeznej zatancovala a ohúrila aj unikátnym oblečením.

V polovici mesiaca najprv v Malej sále SF niekdajší víťaz klavírnej súťaže J. N. Hummela Japonec Yu Nikahara predviedol svoj recitál. Po hravom Mozartovi zaujal melodickou ukážkou z diela bratislavského rodáka a Mozartovho úspešného žiaka Hummela a najlepšie mu sedel výber z Debussyho Prelúdií so značne diferencovanou, no vždy impresionistickou náladou. Napriek spoľahlivému výkonu sme už v SF počuli aj impozantnejšie klavírne recitály.

O dva dni neskôr sme navštívili v rámci symfonicko-vokálneho cyklu beznádejne vypredaný koncert operných zborov, v ktorom po zbore väzňov z Beethovenovho Fidelia odznelo viacero overtúr a zborových čísel najväčších operných velikánov 19. storočia – Richarda Wagnera (Majstri speváci norimberskí, Lohengrin, Tanhäuser) a Giuseppe Verdiho (Nabucco, Otello, Aida). Spoľahlivo spievajúci Slovenský filharmonický zbor pripravil ďalší z generácie známej banskobystrickej rodiny hudobníkov Adam Sedlický (t. č. pôsobiaci v ostravskej opere), kým dirigent Christoph Campestrici až priveľmi preferoval monumentalitu zvuku. Je potešiteľné, že aj v zahraničí uznávané naše zborové teleso si permanentne udržuje vysoký umelecký štandard bez ohľadu na to, či ho pripravuje domáci alebo hosťujúci zbormajster. Kuriozitou z hľadiska dramaturgického bolo uvedenie vynechávanej baletnej hudby z Verdiho Otella, ktorá by v divadle síce retardovala dej, ale z hľadiska hudobného znela celkom zaujímavo.

fisher_foto.jpg
Foto: PressGesdamtkunstwerk

Tým, čo je pre operných fanúšikov organizácia KAPOS prinášajúca do Bratislavy operných umelcov svetového mena, je pre labužníkov hudobných vystúpení organizácia Gesamtkustwerk. Už niekoľko rokov pravidelne uvádza v sieni SF atraktívne koncerty (zavše aj s odskočením si do Viedne) tak po stránke dramaturgickej, ako aj pokiaľ ide o účinkujúcich. Vďaka týmto dvom organizáciám je náš hudobný život ešte bohatší a zaujímavejší, než jej môžu poskytnúť dva základné piliere v oblasti hudobného vážneho umenia –Opera SND a Slovenská filharmónia. V najnovšom cykle koncertov spoločnosti Gesamtkunstwerk vystúpila uznávaná nemecká huslistka Julia Fischer poloslovenského pôvodu (čo demonštrovala aj pri oslovovaní publika) s Národným francúzskym orchestrom. Koncert dirigoval v záskoku mladý, no už dobre sa presadzujúci Lorenzo Viotti, syn známeho švajčiarskeho dirigenta Marcella Viottiho (1954 – 2005). V atraktívnom programe odzneli Debussyho populárne Faunovo popoludnie, Bartókov husľový koncert č.2 a impozantná symfonická báseň Rimskeho-Korsakova Šeherezáda, najznámejšie to dielo ruského operného klasika. Debussyho skladba z roku 1894 na báseň Stephana Mallarmého má rafinovanú inštrumentáciu a pôsobivú eroticko-melancholickú náladu, ktorú orchester s dirigentom adekvátne vystihli. Bartókov koncert (z roku 1938) je náročný nielen percepčne, ale predovšetkým pre sólistku, ktorej skladateľ v diele takmer nedoprial chvíľu oddychu. Fischerová (dobre zosúladená s orchestrom) však demonštrovala bravúrnu techniku hry i osobnostnú zainteresovanosť na jej výsledku potvrdzujúc, že jej medzinárodná sláva je plne oprávnená. V Korzakovovej Šeherezáde francúzski umelci interpretovali toto pôsobivé dielo s dynamickou i výrazovou vehemenciou a na „francúzsku nôtu“ v prídavku pohodovo uviedli barcarollu Jacquesa Offenbacha z jeho Hoffmannových poviedok.

Do „iných vôd“ patril koncert saxofónového kvarteta pripravený rakúskym kultúrnym fórom v Bratislave. Organizátori zaujímavých podujatí obľubujú prekračovanie hudobných žánrov, čo demonštroval aj tento koncert, na ktorom po ukážkach z barokového Domenica Scarlattiho odzneli dve skladby Eugéna Bozzu, francúzskeho špecialistu na skladby pre dychové nástroje kombinujúceho vplyvy impresionizmu s neoklasicizmom. Nasledovali známe sklady „majstra smutnej hudby“ Argentínčana Astora Piazzolu, úryvok z Gershwinovho Američana v Paríži, prierez Bernsteinovou West Side Story, ako aj ukážky americkej filmovej hudby. Priestory, v ktorých Rakúšania organizujú svoje podujatia (Námestie mieru) sa ukázali ako kapacitne poddimenzované a v preplnenej sále veľa poslucháčov stálo. Čosi podobné zopakovalo Rakúske kultúrne fórum 29. januára, ibaže tentoraz namiesto saxofonistov vystupovali gitaristi. Päť mladých dievčat z Maďarska, Slovinska, Srbska a Bulharska vo Viedni vytvorilo kvinteto, ktoré sa zameriava na interpretáciu nie gitarových skladieb, lež skladieb orchestrálnych upravených pre gitaru. A tak sme počuli slávnu overtúru z Rossiniho Barbiera zo Sevilly, úryvky z  baletov Luskáčik, a Gajané, prierez melódiami Gershwinovej opery Porgy a Bess a Bernsteinovho muzikálu West Side Story a niekoľko ďalších skladieb. Škoda, že ku koncu sa dostavil istý interpretačný stereotyp, takže podujatie bolo skôr zaujímavé než všestranne úspešné.

Bratislavské konzervatórium pokračovalo v podujatiach venovaných svojej storočnici až dvoma vokálnymi koncertmi (22. a 28. januára). Na prvom z nich v sále Univerzitnej knižnice na Klariskej sme počuli jedenásť operných úryvkov interpretovaných predovšetkým budúcimi adeptkami operného. Z dvoch mladých mužov zaujal viac farbou hlasu barytonista Bence Szabó v spontánnom prednese spevu Porgyho z Gershwinovej černošskej opery, spomedzi dievčat vynikli Rebeka Jenisová spievajúca Liu z Pucciniho Turandot a interpretačne zrelá Barbara Braunová v seguidille Bizetovej Carmen. Pôsobivo znelo aj dobre zladené dnes čoraz populárnejšie dueto z Delibesovej opery Lakmé v podaní Vanesy Čiernej a Emy Karasovej. Poslucháčky pri klavíri sprevádzali pedagogičky konzervatória, pričom Blanka Juhaňáková ukázala, že aj klavírny sprievod (Turandot, Samson a Dalila, Porgy a Bess) môže byť výsostne pôsobivým umením. Druhý koncert sa konal v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca a z pôvodnej zostavy poslucháčov vypadli len tri študentky, ktoré nahradili dve mladé koloratúrky, no viac zaujal lyrický soprán Tatjany Hajdušovej v šperkovej árii Gounodovej Margaréty, dramatická Mascagniho. Santuzza Lindy Mellenovej a javiskový materiál basistu Martina Morháča v árii Rachmaninovho Aleka. Celkovo bola úroveň mladých adeptov spevu pomerne vyrovnaná a podnetná. Ukázalo sa, že pôsobivosť výkonu mladých spevákov do istej miery (či už pozitívne alebo negatívne) môže ovplyvniť aj voľba koncertných priestorov Večer doplnili (pri pohotovom klavírnom sprievode Roberta Pechanca) bývalí absolventi konzervatória Daniel Čaplovič a Jolana Fogašová svojimi zrelými výkonmi v áriách z opier Wolfa-Ferrariho, Verdiho, Pucciniho a Catalaniho.

Opera SND začala svoju činnosť v novom roku prekvapujúco až 15. januára a o tri dni neskôr sme privítali v predstavení Verdiho Dona Carlosa slávneho britského barytonistu Simona Keensleya. Išlo už o druhé vystúpenie tohto umelca v SND (pri prvom v roku 2018 spieval Verdiho Rigoletta) a spevák v ňom potvrdil svoje kvality, dobrú techniku i vyrovnanú interpretáciu partu markíza Posu. Len herecky sa drobnokresbou do statickej inscenácie nehodil. Z domácich sólistov mu dobre sekundovali Peter Mikuláš, Jozef Benci a Monika Fabianová. V poslednej dekáde januára sa ešte Opera SND najprv rozlúčila derniérou s najmä spevácky vydarenou inscenáciou Mozartovej opery Cosí fan tutte (premiérovanou v roku 2016) a mesiac uzavrela derniérou Verdiho Macbetha (premiéra v roku 2002), v ktorej sopranistka Jolana Fogašová úspešne zvládla úlohu Lady Macbeth so štyrmi náročnými áriami a ďalšími výstupmi. Z titulnej úlohy barytonista Sergej Tolstov vytvoril kreáciu maniaka moci a obdaril ho dramatickým fondom, striedaním polôh pýchy a rezignáciu len s občasnými problémami vo vysokej polohe. K dobrej úrovni predstavenia prispeli aj Peter Mikuláš (Banco) a Ľudovít Ludha (Macduff). S „ prastarou“ inscenáciou kvalitnej, hoci nie príliš populárnej opery sa prišlo rozlúčiť úctyhodné množstvo tentoraz aj mladších divákov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama