Reklama
Reklama

Koncert a divadlo v januári 2019

Počet zobrazení: 1260

Z  ponuky Slovenskej filharmónie sa v januári javil ako najatraktívnejší koncert z cyklu Hudba troch storočí (17. a 18. januára), na ktorom odznela Dvořákova kantáta Svatební košile. Vo svete najznámejší český skladateľ, ktorý okrem deviatich symfónií, viacerých opier (z ktorých sa uchytila iba Rusalka), komorných skladieb a sakrálnych vokálno-inštrumentálnych opusov siahol aj po básnickom diele Karla Jaromíra Erbena. Jeho známu zbierku strašidelných balád hudobne oživil v štyroch symfonických básňach a práve aj v spomínanej kantáte, ktorej text si my starší ešte pamätáme zo školských lavíc („Když jedenáctá odbila a lampa ještě svítila...). Hoci Dvořák bol skôr pôsobivým lyrikom než ozajstným dramatikom (preto aj jeho operná tvorba zostala trocha v úzadí), Erbenovej balade dokázal vdýchnuť patričné hudobné napätie. To kulminovalo v zborových pasážach (Slovenský filharmonický zbor viedol tentoraz český hosť Jaroslav Brych) a v sólových pasážach Rozprávača, napísanom pre barytónový hlas. Tak sme sa opäť mohli stretnúť s významným českým spevákom Adamom Plachetkom, ktorý vo svete žne úspechy ako mozartovský interpret a vokálnym školením je mu blízka najmä interpretácia českej hudby. Výborne sa počúval hlas jeho manželky Kateřiny Kněžíkovej, ktorá dokázala kultivovane vyjadriť nádej i strach interpretovanej postavy prenasledovanej mŕtvym milencom. Osobitne sme si cenili jej schopnosť stíšiť svoj hlasový prejav v náročnej vysokej polohe. Oboch českých umelcov dopĺňal člen opery SND tenorista Ľudovít Ludha, ktorému sa na pódiu SF darilo podstatne lepšie ako nedávno v opernom predstavení Dona Carlosa. Jeho snaha dodať spievanému textu strašidelného mŕtveho milenca dramatický náboj, sa tentoraz vydarila v plnej miere. Dirigent Rastislav Štúr má dramatický cit v krvi a až na niektoré miesta ho udržal na uzde.

rozum_381x535_web.jpgUdalosťou v divadelnom živote (okrem prezentácie prvého dielu Dejín slovenského divadla, 31.januára, základnej to historickej kolektívnej práce vydanej Divadelným ústavom pod vedením prof. Vladimíra Štefka) bola premiéra dramatizácie obľúbeného románu Jane Austenovej Rozum a cit v divadle Nová scéna (16. a 17. 1.). Iný, údajne najlepší román spisovateľky Pýcha a predsudok mohli televízni diváci počas Vianoc sledovať na viacerých programoch. Veď autorkin pohľad na svet korešponduje s atmosférou pohody, ku ktorej romantika patrí. Hoci dnes nám Austenovej romány tematicky zamerané na osudy žien a hľadanie manželského partnera môžu pripadať ako historický pendant dnešných nemeckých romantických filmov vysielaných komerčnými televíziami, vo svojej dobe predstavovali vyššiu kvalitu oproti záľahe sentimentálnych románov jednostranne útočiacich na city tak, ako si to vyžadovali atribúty rokoka a nastupujúceho romantizmu. Škoda, že si inscenátori (a hlavne autori dramatizácie literárnej predlohy Jan a Jitka Šotkovskí) nezvolili druhú verziu románu, v ktorej spisovateľka upustila od „zázračného“ happy endu. V tom prípade by sa dalo pozerať na hru ako na jemne psychologický príbeh zobrazujúci anglickú spoločnosť začiatku 19. storočia s niekoľkými vydarenými ľudskými typmi, odzrkadľujúcimi vyššiu spoločnosť onoho obdobia. Hlavným problémom inscenácie je však neschopnosť urobiť z prózy ozajstnú drámu. Nie nadarmo si Milan Polák, posledný z veľkých divadelných kritikov narodených počiatkom tridsiatych rokov minulého storočia, povzdychol na margo činohry SND, že presila dramatizácií na úkor autentických divadelných drám, nie je tou najschodnejšou cestou k veľkým umeleckým výsledkom na divadelných doskách. Vari tridsať percent textu dramatizácie Austenovej románu predstavujú autorské prehovory komentujúce príbeh alebo duševný stav postáv. Dramatizátori síce nevymysleli postavu rozprávača a tieto texty vložili do úst viacerým postavám príbehu, no z javiska aj tak napokon trčala epika, a nie dramatika. V textoch hry sa príliš nepodarilo zvýrazniť onú jemnú iróniu, o ktorej píše český režisér Mikoláš Tyc v peknom bulletine. Istá kritika neduhov spoločnosti, v ktorej viac než cit hrajú úlohu peniaze, sa prejavila skôr v predimenzovanom zobrazení ženských typov hnaných spomínanou motiváciou (Fanny Miroslavy Partlovej, Lucy Steelová Miroslavy Drínovej). A hovoriť o Rozume a cite ako o spoločenskej komédii, keď smiech divákov odmenil len zopár replík, je tiež nie celkom presné. Vari viac by vyhovovalo začlenenie do kategórie spoločenská hra. Najvydarenejším vkladom režiséra bolo trojnásobné inscenovanie príchodu zamilovaného Edwarda s kyticou, v ktorej sa dali s pôžitkom sledovať reakcie oboch sestier, hlavných protagonistiek príbehu. Štvrté neúplné opakovanie toho výjavu potom už zaváňalo absurdnou drámou. Funkčne pôsobila scéna Petra Vítka i kostýmy Alexandry Gruskovej. Herecky predstavenie stálo na výkonoch sestier Elinor (predstavujúcej rozum) a Marianne (zosobňujúcej cit, ale i vzburu proti konvenciám). Spoľahlivo ich interpretovali Karin Olasová a Lenka Fecková. Výraznú kreáciu aristokratky na malej ploche vytvorila Ida Rapaičová (pani Ferrarsová).

V spoločenskej situácii, v ktorej sa ľudia obkolesení hnusom, násilím, pretvárkou a hektickým životom utiekajú k romantike, si inscenácia zaiste nájde svoje publikum. Za pozitívum môžeme označiť fakt, že divadlo Nová scéna v poslednom čase opúšťa model výlučne muzikálového divadla a snaží sa oslovovať publikum širším spektrom divadelných druhov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama