Reklama
Reklama

Kométa a Leni

Dve bratislavské činoherné premiéry
Počet zobrazení: 3076

Decembrová Bratislava ponúkala priaznivcom divadla niekoľko premiér. V Mestskom divadle POH sa prebral k novému životu muzikál Plné vrecká peňazí, ktorý v 70. rokoch podľa činohernej predlohy Jána Soloviča Žobrácke dobrodružstvo prepracovali Milan Lasica a Julo Satinský. Kým niektoré informácie o pripravovanej premiére spomenuli aj meno v rokoch 1970 – 1989 najhranejšieho slovenského dramatika, informácia v denníku SME to, prirodzene, zamlčala. Na Malej scéne STU osvedčené duo Vášová/Štrasser zasa prerobili slávnu novelu Romaina Rollanda Peter a Lucia na muzikál, lebo to je dnes divadelný druh, ktorý letí, na ktorom sa najlepšie dá zarobiť a pri ktorom (bez ohľadu na tému, lebo muzikál je divadlo zábavy) znechutení a apatickí občania aspoň na dve hodinky zabudnú, v akom marazme žijeme.

Osobne som zaznamenal skôr dve činoherné premiéry. V Divadle Astorka premiérovali hru nemeckej autorky Justine del Corte Kométa a Modrom salóne činohry SND pôvodnú slovenskú hru Leni venovanú kontroverznej nemeckej filmovej režisérke Leni Riefenstahlovej. Prvá zo spomínaných hier sa na prvý pohľad tvári ako hra o hľadaní ľudského šťastia, v ktorej láska, väčšinou však zredukovaná (ako sa to dnes nosí) na sex vždy nájde nepravého adresáta (ako v Lorcovej surrealistickej hre Tak ako prejde päť rokov, alebo v Shakespearovom Sne noci svätojánskej). Keďže hra je poňatá ako zámerná rekonštrukcia udalostí spred desiatich rokov, v konečnom vyznení sa ukáže, že dvakrát sa nedá vojsť do tej istej rieky a nostalgia po minulom vedie napokon len k ďalšej frustrácii. Hra balansuje na pomedzí medzi psychologickou hrou a bulvárom a aj vďaka dobrej réžii Juraja Nvotu a výkonom hercov (Furková, Krónerová, Sládečková, Poláková, Labuda ml., Hajdu atď. ) nebude mať pravdepodobne problémy s návštevnosťou. Trocha nefunkčne pôsobí len záverečný monológ jednej z postáv, v ktorom sa zrejme inscenátori snažili dodať hre spoločenskú aktuálnosť a apelatívnosť, no výsledok pôsobí násilne a polopatisticky.

leni_studenkova.bmp_.jpgleni_riefenstahl.bmp_.jpg














Po tom, čo činohra SND od minulého leta uskutočnila v tzv. priestoroch Modrého salónika novej budovy SND viacero besied a kombinovaných programov, teraz prišla s divadelnou inscenáciou napísanou Romanom Olekšákom za spoluautorstva režisérky Valerie Schulczovej. Hra bola napísaná na objednávku činohry SND ako súčasť jednej línie dramaturgického cyklu venovaného problematike holokaustu. Po inscenáciách, ktoré si všímali tragický osud židovských obetí, teraz sme zaznamenali výrazne odlišný pohľad. V centre príbehu totiž stojí postava z opačnej strany barikády – legendárna nemecká dokumentaristka Riefenstahlová, smutne známa ako propagátorka nacionálneho socializmu svojou norimberskou trilógiou Víťazstvo  viery, Triumf vôle a Deň slobody (1933 – 1935) a dvojdielneho dokumentu o Berlínskej olympiáde 1936 (1938 – 1939). Odhliadnuc od politického kontextu jej filmy mali vysokú profesionálnu a estetickú úroveň, za čo sa im (napr. druhému dielu trilógie) dostalo medzinárodného uznania na festivale v Benátkach a v Paríži.

Hlavnou témou hry a inscenácie je teda miera viny resp. vyrovnanie sa s ňou pri manipulácii verejnej mienky a službe mocným. Hra sa snaží vyhnúť tézovitosti a nechá odznieť argumenty oboch strán, pričom špecifický uhol pohľadu získava tým, že je zasadená do fiktívnej šou známeho amerického moderátora. Teda závažný obsah hry je snímaný zo zorného uhla šou, ktorá je typickým priestorom pre manipuláciu. Ibaže manipulácie, ktorých sme v médiách svedkami aj dnes, nemajú za následok oných šesť miliónov židovských či skôr 55 miliónov všetkých ľudských obetí poslednej vojnovej kataklizmy, ale len pokrivenie hierarchie hodnôt, estetického vkusu a morálneho profilu. Hra prirodzene nie je o tom, či je režisérka pred tvárou dejín vinná, lebo jej vina je nespochybniteľná. Otázne je len to, aká je miera jej viny (všetky jej propagandistické filmy vznikli pred vypuknutím 2. svetovej vojny a zriadením vyhladzovacích táborov) v porovnaní s vinou iných, ktorých podiel na zrode a bujnení nacizmu sa v hre neanalyzuje (priemyselné kruhy „demokratických“ krajín, ktoré ho pomáhali vyzbrojiť, politické kruhy, ktoré v ňom spočiatku chápali hrádzu proti komunizmu), alebo sa len torzovite objavujú v argumentácii režisérky. Hra predovšetkým núka k zamysleniu a hľadaniu zodpovednosti každého diváka za svoje životné zlyhania prekračujúce jeho životný osud, navodzuje zamyslenie nad možnou či nemožnou kolaboráciou talentovaných umelcov s mocou bez ohľadu na jej politické zafarbenie či nastoľuje problém vzťahu umeleckého talentu a morálky.

Domnievam sa, že z vyššie uvedených dôvodov hra nemôže až natoľko polarizovať spoločenstvo slovenských divákov, keďže ani nostalgiu za medzivojnovou Slovenskou republikou nemožno mechanicky stotožňovať s príklonom k nacizmu a ospravedlňovaním jeho zločinov. Mierou zločinov nemôže byť ani počet obetí, lebo ako konštatoval Stanley Kramer v pamätnom filme Norimberský proces, vina kolaborujúceho sudcu bola daná už nespravodlivým odsúdením jedného jediného človeka. Dojem z inscenácie posilňujú herecké výkony Zdeny Studenkovej, Ľuba Pavloviča a Márie Kráľovičovej.

Foto: Bulletin SND

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama