Reklama
Refundo.sk
Reklama

Knižné stopy mojich nedávnych kultúrnych potuliek

Počet zobrazení: 1739

V posledných troch týždňoch som navštívil niekoľko kultúrnych podujatí pri rozličných príležitostiach. Najmä takých, ktoré rozširujú dejinné povedomie moje i každého z nás. Veď poznanie rodného kraja či širšieho okolia, histórie a predovšetkým ľudí, ktorí sa pričinili o prekročenie prahu každodennosti, znamená dať životu zmysel, pochopiť súvislosti a stať sa lepším. Sprievodným znakom môjho osobného polepšovania sú knižné publikácie, ktoré som vďaka účasti na nich získal a ktorými sa v nasledujúcom texte pochválim.

rocenka_umb.jpgStáva sa našou petržalskou tradíciou pristaviť sa 30. januára pri pamätnej tabuli matičiara a antifašistu Janka Bulíka v Petržalke. O tom som písal do Slova. Spomienky sa zúčastnila vnučka J. Bulíka Zuzana Drugová, ktorá sa ten istý podvečer predstavila ako vedúca Metodického centra pre Slovákov žijúcich v zahraničí Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (MC UMB). Stalo sa tak v Krajanskom centre na Zámockej ulici v Bratislave s názvom Kalab (od nárečového kalap – klobúk). Často tam zavítam, najmä kvôli výstavám insitných umelcov pochádzajúcich zo Srbska. Tento fenomén (a najmä výtvarníci) má slovenský pôvod. Tvorcovia prekrásnych, farebných pohľadov na svet, život i seba sú dolnozemskí Slováci. V Kalabe predstavila Z. Drugová so spolupracovníčkou Katarínou Mosnákovou Bagľašovou spomínané univerzitné pracovisko pre zahraničných Slovákov a jeho činnosť v uplynulom roku. Priblížili nám zrod a činnosť pracoviska a prezentovali uplynulý rok. A aby sme nič nezabudli, rozdali záujemcom „Ročenku“ za minulý rok (2019), ktorá je prvá v časovom slede. Účel ročenky: „dokumentovanie a prezentovanie činnosti jedinečného pracoviska tohto druhu na Slovensku“. Stačí zalistovať v obsahu a 56 strán potvrdzuje predsavzatie zostavovateliek. Na 21 stranách informujú o vzdelávacích aktivitách (školy v prírode, ozdravné pobyty, letné tábory, letná školička ľudovej kultúry všetko pre deti krajanov, ktoré vrcholia detskou krajanskou univerzitou, doplnené prednáškami o mieste a formách vzdelávania krajanov a ich detí). 15 strán je venovaných vedeckovýskumnej činnosti strediska. Ročenka nezabúda ani na vydavateľskú a prezentačnú činnosť krajanov a v prospech krajanov. Posledný oddiel ročenky – podporili sme – prehľadne uvádza príspevky metodického centra „k rôznym projektom zahraničných Slovákov, či už organizačnou, ale aj metodickou a praktickou formou“.


zemplincina.jpgV ten istý deň, počas spomienky na Dr. Bulíka sme s manželkou dostali od priateľa a petržalského spolumatičiara Ing. Rudolfa Kopina jeho knihu „Zemplínčina ako prvá slovenčina“. Vydalo ju občianske združenie Zemplínska spoločnosť Michalovce v roku 2017. Kniha a jej obsah ma očarili. Na jej predstavenie si pomôžem slovami vydavateľa/ky: „Jej autor zdokumentoval v nej pozoruhodné lingvisticko-literárne počínanie Zemplínčanov z polovice 18. storočia … Išlo o vydanie historicky prvých jazykovo samostatných diel slovenskej tlačenej knižnej literatúry, ktoré sa zrodili na Zemplíne a v jeho východoslovenskom nárečí.“ Práve tu sa zrodila prvá samostatná slovenská tlačená knižná literatúra. R. Kopin predstavuje a analyzuje komplex piatich náboženských kníh slovenských veriacich Reformovanej kresťanskej cirkvi. K vydaniu týchto kníh v jazyku zemplínskeho východoslovenského nárečia, resp. v jazyku tzv. kultúrnej zemplínskej východoslovenčiny, došlo v rokoch 1750 až 1758. Autor tiež konkrétne predstavuje texty kníh v originálnom zápise a jeho súčasnom fonetickom prepise. Je to pekné a poučné čítanie aj pre širšiu verejnosť. Na ilustráciu uvádzam časť textu úvodnej výzvy k používateľom k druhej predstavenej knihe: „Chvaľme zato boha svoho/ Že na koncu śveta toho,/ I my Slovaci śpivame/ Boha v piśňoch vichvaľame.“
 

100demak.jpgO dva dni neskôr (1. februára 2020) som sa zúčastnil 24. stretnutia Pazovčanov. To sú Slováci z Vojvodiny v Srbsku, ktorí sa usadili najjužnejšie. Zaspomínajú, porozprávajú sa, tak ako ja s Ondrejom Strakom, žijúcim už 45 rokov v Trnave. Pazovčania oslavujú koncom tohoročného mája 250 rokov od svojho príchodu na vtedy neobrábané zeme Vojenskej hranice v Srieme medzi Novým Sadom a Belehradom. Staropazovčania zo Srbska predstavili čerstvú knižnú publikáciu o 245 rokoch tamojšieho slovenského školstva. Má už 250 rokov ako obec, ale zostavenie a vydanie nejaký ten rôčik trvá, knihu preto predstavili len v signálnom výtlačku. Ale knižnú publikáciu južného pôvodu som predsa len získal. Jeden z hlavných organizátorov stretnutí je Miro Demák, básnik, vydavateľ, novinár atď. Neprehliadnuteľná dolnozemská postava, ktorého mám česť poznať viac ako polstoročie. Na stretnutiach vždy predstaví aj svoju ostatnú publikačnú činnosť. A tak som sa dostal ku knižke „Sto srbských básnikov“ v preklade Miroslava Demáka. Prvé výtlačky boli k dispozícii na odhaľovaní sochy Nikolu Teslu v Slovenskom rozhlase. Knihu vydali: Spolok Srbov na Slovensku z Bratislavy a PROMETEJ z Nového Sadu. Kniha má 206 strán a jej titul nezodpovedá skutočnosti. Básnikov je 108. Pretože vydavatelia dostali prostriedky práve na jednoznačne sformulovaný titul s číslovkou 100, tak ho aj zachovali. Ako píšu vo vydavateľskej poznámke: „Verím, že čitateľ to nebude zazlievať ani autorovi ani vydavateľovi“. Nezazlievam a ďakujem Mirovi Demákovi za priblíženie srbského básnického sveta od začiatku 19. storočia dodnes. Je to kniha, po ktorej môžete siahnuť len tak z dlhej chvíle. Alebo zámerne, aby ste si, ako v lexikóne, priblížili konkrétne meno, konkrétny dej zo srbských dejín. Ale často i tých našich slovenských, niekedy sa prelínajú. Naznačujú to i obrázky z obalu knihy – busty básnikov Obradoviča i Jovanoviča Zmaja, ktoré sa nachádzajú na „bulvári“ v Modre.


pazovskyk.jpgOkrem toho som ako tradične „ulovil“ aj Pazovský kalendár na rok 2020. Je to už jeho 19. ročník a vychádza po slovensky v Srbsku v Starej Pazove. Tiráž na druhej strane prináša fakty. Zakladateľ Miroslav Demák. Redaktor Martin Prebudila. Technický redaktor Alen Nechvátal a jazykový redaktor Ján Širka. Na 144 stranách obsahuje všetko, čo dobrý slovenský kalendár má mať. Základné mesačné kalendárium po jednotlivých dňoch nielen v slovenčine, ale aj v srbčine. Nasleduje stručné zhrnutie uplynulého pazovského roka „Objektívom a perom od novembra 2018 do novembra 2019“. Nevyhli sa ani štyrom In memoriam. Vo väčšine príspevkoch sa venujú štvrťtisícročiu svojho dolnozemského pobytu. Cítiť hrdosť na rozhodnutie predkov, na ich odvahu, pracovitosť, vytrvalosť. Začínali ako hraničiari, v jednej ruke pluh, v druhej zbraň. Pretrvali maďarizačnú nepriazeň. Vydržali príkoria druhej svetovej vojny. Odolávajú víchrom juhoslovanského zemetrasenia z prelomu tisícročí. Ctia si dnešnú srbskú domovinu. Dúfam, že pazovský kalendár bude tu na veky.
 

svida.jpgUkrajinci Slováci, presnejšie výtvarní umelci Slováci zo Zakarpatska na Ukrajine a ich ukrajinskí priatelia uskutočnili vernisáž svojej tvorby 4. februára 2020 v Galérii Slovenského rozhlasu pod dohľadom Nikolu Teslu. Výstava s názvom Slovenskí maliari z Ukrajiny predstavila výber diel Spolku slovenských umelcov zo Zakarpatska a Zakarpatskej organizácie Národnej spoločnosti umelcov Ukrajiny. Potešila ma farebná hýrivosť. Nech sa páči presvedčiť sa na mieste. Katalóg nebol, ale manželka dostala do daru monografiu o Vasiľovi Svidovi (1913 – 1989) s názvom Čistá línia. Umelec je aj náš, slovenský či československý. Pochádza od Užhorodu a absolvoval štúdium na odbornej škole výtvarného spracovania dreva v obci Jasiňa v Rachovskom okrese. Podkarpatská Rus v tom čase bola súčasťou Československej republiky. Kniha vyšla v roku 2015 a na 160 stranách predstavuje život a dielo Vasiľa Svidu, najmä jeho vynikajúcu prácu s drevom.

 

naskalendar.jpgPod záštitou riaditeľa Slovenskej pedagogickej knižnice v Bratislave-Petržalke predstavili 11. februára 2020 Slováci z Maďarska svoju najnovšiu knižnú tvorbu. Presnejšie stala sa dejiskom prezentácie aktivít spoločnosti SlovakUm. To je i vydavateľská spoločnosť Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. O fungovaní spoločnosti hovoril konateľ spoločnosti SlovakUm Imrich Fuhl a o týždenníku Slovákov v Maďarsku šéfredaktorka Eva Fábiánová. Predstavili aj publikačnú činnosť spoločnosti so zvláštnym zreteľom na Náš kalendár na rok 2020 a knižnú publikáciu Slovenská kuchyňa. A práve tieto dve tlačoviny predstavujú ďalšie knižné stopy môjho kultúrneho putovania. Recenziu Nášho kalendára na rok 2020 pripravujem pre Ľudové noviny a tak sa v tejto chvíli obmedzím na suché konštatovanie. Tradične kvalitná kalendárová publikácia zodpovedného slovkuch.jpgredaktora Imricha Fuhla prináša na 240 stranách takmer vyčerpávajúcu  kroniku minuloročného slovenského života v Maďarsku. Tohtoročné 100 výročie Trianonu si zostavovatelia pripomínajú vynikajúcou staťou Antona Paulíka Dopad Trianonskej mierovej zmluvy na Slovákov v Maďarsku, s ktorou sa mohli čitatelia Slova už zoznámiť. O knihe Slovenská kuchyňa od Zoltána Barkányiho som napísal recenziu pre Slovenské národné noviny, kde okrem iného konštatujem, že pred rokmi vyšla len v maďarčine a urobila dobré meno slovenskej kuchyni v maďarskom jazykovom i kulinárskom prostredí. Jej dvojjazyčné vydanie prezentuje pretrvávajúcu prítomnosť Slovákov a slovenského živlu v dnešnom Maďarku. Čo nie je pri tamojšej kvalite národnostného prostredia tak málo.

 

pales.jpgNapokon, v pondelok 17. februára 2020 som sa zúčastnil v Bratislave 169. Poetického večera pri sviečkach pod názvom Spomínania. Dlhoročne známy a navštevovaný inscenačný formát Juraja Sarvaša priniesol v spolupráci s redaktormi Rádia Regina Stred spomínania na také osobnosti, ako boli Ondrej Malachovský, Štefan Babjak, Svetozár Stračina a Tibor Andrašovan. Medzi banskobystrickými redaktormi bol prítomný Marcel Páleš, ktorého J. Sarvaš predstavil aj ako básnika. Predniesol úryvok z jeho básne. Zaujala ma, a preto som využil možnosť zakúpiť si jeho knižku veršov Zhrnuté zo stola. Dokonca s venovaním. Vyšla v OZ Nula v roku 2018 a má 160 strán a výborné ilustrácie Radoslavy Hrabovskej. Opakujem sa, veľmi ma zaujala. Niekedy vravím, že pre mňa sa dobrá poézia končí štúrovcami. No sú aj výnimky. Marcel Páleš bude k nim patriť určite. Pozitívnu rolu (z môjho pohľadu) zohrávajú aj reálie jeho tvorby, najmä Banská Bystrica. Ako miestny vyrastenec (nie výrastok) poznajúci dôverne Národný dom a iné zákutia mladosti nemôžem inak.

Už teraz sa teším na ďalšie stopovanie dobrých kníh.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama