Kniha 2018:
Vaše nominácie 27 – 40

Kniha 2018: Vaše nominácie 13 – 26
Kniha 2018: Vaše nominácie 1 – 12

27. IGOR DANIŠ, ekonóm, publicista
 

1. Stein Ringen: Národ ďáblů  (Proč si necháváme vládnot?), Masarykova univerzita, Brno, 2017.
Kniha nórskeho profesora politológie, ktorý pôsobí na Oxforde (pôsobil aj v Česku), síce vyšla ešte v roku 2017, ale čítal som ju až tento rok.  Je to výborná štúdia  o obmedzenosti moci a demokratických inštitúcií.  Je zameraná hlavne na zlyhanie realizácie veľkých plánov Labouristickej strany vo vláde od roku 1997. Išli do vlády naplno, mali moc  a dosiahli toho málo. Prečo? Autor rozoberá aj demokraciu v USA a dospieva k záverom, že len ťažko ju ešte možno označiť za demokraciu...

2. Salman Rushdie: Pán Zlatého domu,  Slovart, 2018.
Nový román Rushdieho o kríze identity človeka v dnešnom svete. Kríza identity neznamená len obrátenie sa k národu a strach z imigrácie, ako sa nám snažia  nahovoriť konvenční mainstreamoví intelektuáli a novinári.

3. Mu-žung Sue-cchun: Než slehne rudý prach, Argo, 2018.
Súčasný román o Číne trochu inak: Prečo prosperuje? Kam miznú  peniaze? A čo vlastne znamená korupcia po čínsky? Ako funguje ich právny systém? Aké majú hodnoty? Kto sa presadí?

4. Drago Jančar: Dnes v noci jsem ji viděl, Plus, 2018. 
Druhá svetová vojna a jednoduchá a zlá interpretácia obrazov a činov, ktorá má kruté následky.

5. Iris Kopcsayová: Životná poistka, Marenčin PT, 2018.
Román o  šedej každodennosti života strednej generácie z dnešných krásnych časov plných ideálov a istôt. 

28. IVAN SZABÓ, spisovateľ literatúry faktu
 

1. Ivan Mrva: Mária Terézia – vladárka a matka, Perfekt, 2018.
Rakúska cisárka a uhorská kráľovná Mária Terézia patrila k významným osobnostiam svojej doby. Svedčí o tom jej bohatý a zmysluplný život. Nečudo, že sa o jej osobnosť zaujímalo veľa historikov a spisovateľov. Na jej životnú dráhu sa dalo pozerať z mnohých aspektov. Historik Ivan Mrva si vo svojej knihe vybral hádam najzaujímavejší úsek jej života: predstavil ju ako vladárku a ako matku. Všetko urobil so znalosťou nielen jej osudu, ale aj s prihliadnutím na dôležité detaily panovníčkinho života. Mária Terézia je známa ako mnohodetná matka šestnástich potomkov, ktorým sa snažila zabezpečiť dôstojné miesto v habsburskej monarchii. Ivan Mrva sa však snažil pripomenúť i komentovať panovníčkine reformy, ktoré ešte prehĺbil či doplnil v rokoch po jej smrti jej syn cisár Jozef I. Autor nezabudol zdôrazniť aj to, že jej otec Karol III. (VI.), vediac, že nemá mužských potomkov, zabezpečil možnosť, aby nastúpil na trón aj ženský potomok, čomu pomohlo odhlasovanie Pragmatickej sankcie. Potom už nebol problém, aby sa mohla roku 1741 uskutočniť korunovácia Márie Terézie za uhorskú kráľovnú v Prešporku. Autor knihy sa zmieňuje aj o tom, ako mladá a neskúsená panovníčka čelila hrozbám z okolitých štátov, ktorí mali zálusk na rozdelenie habsburskej ríše. Ivan Mrva venuje adekvátne miesto reformám, ktoré sa snažila Mária Terézia v monarchii nastoliť. Bol to nevídaný nový poriadok vo viacerých oblastiach možno dovtedy chaotického verejného života v ríši. Na Mrvovej knihe badať výrazný zmysel pre adekvátne (často aj detailné) pohľady na panovníčkino konanie. Knihu dopĺňajú mnohé historické dokumentárne pohľady na život v monarchii, chronologický prehľad udalostí v panovníčkinom živote a zaujímavé sú aj portréty všetkých šestnástich detí Márie Terézie.

29. VILIAM ROTH, diplomat a publicista
 

V onom mnohonásobne jubilejnom roku, kedy, chvalabohu, na knižnom trhu bohato „zarodilo“ mnohými podnetnými produktmi historikov, politológov i literátov všeobecne vo vzťahu k najexponovanejším výročiam – storočnici ČSR, polstoročiu okupácie Československa, štvrťstoročiu samostatnosti SR – naozaj nie je ľahké vyznačiť či zvýznamniť čo aj len jeden, nieto ešte tri tituly! Tak sa zasa najradšej upriamim iba na (tak, ako som sa do nich aj začítal!) tituly literatúry faktu z tej „mojej“ oblasti, presnejšie z medzinárodných vzťahov (no, nijako som si to tým nezjednodušil, ozaj len preto mi z výberu vypadli nenapodobiteľné Gundžovníky môjho rovesníka Jula Satinského...) Mimochodom, môj výber nepriamo spájajú síce strohé, lapidárne, zato však veľavravné tituly.

1. Rudolf Chmel, Michal Stehlík: Moje Československo, Academia – Národní muzeum, 2018.
Podľa zostavovateľov tohto súboru výslovne subjektívne ladených vyznaní českých i slovenských autorov je to „pocta štátu, ktorý už štvrťstoročie neexistuje“. Život týchto autorov zväčša práve v ňom „odžitý“ v čitateľovi zaiste ale vzbudí – bárs aj kýmsi odkiaľsi márne potláčaný – rešpekt k tejto domovine, svojho času znamenajúcej pomimo všetkého aj etalón občianskej morálky vo vzťahu k ideálom slobody a demokracie (v štáte, ktorý sa takouto ambíciou či premisou netajil a nespreneveril sa jej).

2. Pražské jaro (Kniha Zlín, 2018) britského autora Simona Mawera prináša do stále ešte málo reprezentatívneho výberu titulov domácej i zahraničnej proveniencie, zaoberajúcich sa konečne touto zradnou spojeneckou okupáciou Československa (v dobe, ktorej sú mnohí náchylní pririeknuť označenie „zlaté šesťdesiate“) nevšedne zbeletrizovaný príbeh. Obohacujúci zato pohľadom na tento neospravedlniteľný a fatálny vpád mocenských zámerov, praktík a zvratov do života najobyčajnejších občanov tu u nás i vo svete, zbavených takto nielenže ilúzií, ale aj nádejí.

3. Ako sa delil štát (Artis Omnis, 2018) vysledoval a zosumarizoval publicista Róbert Kotian v pozoruhodne a všestranne dôkladnom, pričom za prispenia spomienok oslovených zainteresovaných aktérov aj dostatočne „šťavnatom“ pohľade na takmer dodnes ešte spochybňované či podozrievané okolnosti i fakty, na atmosféru i údaje z delenia štátu aj jeho majetku. (A ak by sa k nim pridali aj tie z mnou editovanej publikácie Svedectvá a príbehy/ Diplomacia v období vzniku SR (Slovart, 2018), dostali by sme azda najobsažnejší možný obraz o tejto neopakovateľnej operácii aj z prostredia, ktorého aktéri akoby mali „v popise práce“ za povinnosť skôr mlčať, než vyrozprávať sa, našťastie však a v prospech čitateľskej zvedavosti nám 58 slovenských diplomatov pri počiatkoch našej samostatnej zahraničnej služby doprialo i túto „holú pravdu“ zvnútra i zvonku dvoch nových nástupníckych štátov ...táto moja poznámka v zátvorke, nijako nie domnienka, si v žiadnom prípade nenárokuje zaradenie štvrtej tu spomenutej knihy do rebríčka ankety!)

30. JOZEF SCHWARZ, sociológ, publicista
 

1. Dalimír Hajko: Slovenské provokácie. Príbehy úzkostí a nádejí, Spolok slovenských spisovateľov, 2018.
Autor si zobral „na paškál“ týchto šesť slovenských osobností 19. storočia: Ľudovít Štúr, Jozef Miroslav Hurban, Karol Kuzmány, Štefan Marko Daxner, Jan Francisci a Mikuláš Dohnány. Na ich životných príbehoch provokuje potrebu tvorivého myslenia dneška. Ako sám píše: „Etnicita a jej presahovanie, národná a nadnárodná funkcia kultúry, civilizačný význam kultúrnej tvorby, nemôžu byť iba výsledkom deklarovania svojho patriotizmu, ale vždy ich treba vnímať ako následný fenomén historického procesu“. Dúfam, že to platí dnes a bude platiť aj pre slovenskú budúcnosť.

2. Juraj Purgat: Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom v rokoch 1946 – 1949 ako súčasť povojnovej obnovy demokratickej československej štátnosti. Ústav politických vied SAV, Veda Bratislava, vročenie 2017, na knižný trh vstúpila v roku 2018.
Zásadné dielo odbornej spisby, ktoré sleduje výraznú povojnovú kapitolu slovensko-maďarských vzťahov v globálnych súvislostiach. Autor, ktorý v mladosti na vlastnej koži prežil maďarskú okupáciu južného Slovenska a následné povojnové pohyby obyvateľstva, na základe archívneho výskumu prezentoval kvalitnú analýzu výmeny obyvateľstva a jej súvislosti. Osobitne treba zdôrazniť objektivitu v takej citlivej oblasti, akou je národnostná problematika.

3. Juraj Marík, Gregor Papuček, Alexander Kormos, Michal Hrivnák, Pavel Kondač: Výhonky (básne a poviedky), Vydavateľstvo učebníc, Budapešť 1978.
Ajhľa rok 1978! Prečo kniha roka 2018? V tiráži vydavatelia pokračujú: Publikáciu z roku 1978 po štyridsiatich rokoch znovu vydala Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku ako reprint v roku 2018. Pred štyridsiatimi rokmi „uzrela svetlo sveta v Maďarsku dosiaľ nevídaná zbierka diel básnikov a prozaikov z radov príslušníkov slovenskej národnosti“. Samotní autori i ďalší priaznivci tvrdia, že po vydaní antológie zaznamenala literárna tvorba Slovákov žijúcich v Maďarsku búrlivý rozvoj.

31. JÚLIUS LOMENČÍK, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg
 

1. Hana Košková: Mlynárske povesti, Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2018.
Mimoriadne tvorivá spisovateľka Hana Košková po spracovaní povestí a legiend z Novohradu v dvoch častiach – prvá časť „Mara medvedia“ (2007) a druhá časť „Poludnica z Čerepeša“ (2010) v najnovšej povesťovej knihe čerpá opäť námety z rodného novohradského prostredia. Tentoraz s tematickým ukotvením v prostredí tradičných mlynov, ktorých v tom regióne bolo voľakedy viac ako 240, predovšetkým na rieke Ipeľ: „Vodné mlyny boli v Novohradskej župe najpoužívanejšie“ (s. 37) alebo „Najstaršie písomnosti o mlynoch na Slovensku hovoria o Novohrade“ (s. 49). Zaujímavé a pútavé príbehy (spolu 33) v dnes už prakticky neznámom mlynárskom prostredí sa opäť usiluje zobrazovať svojím typickým „koškovským“ rozprávaním zobrazením množstva postáv (aj tajuplných) s ich „mlynárskymi“ životnými osudmi, ktoré „dostávajú sa do legiend a povestí, vrastajú do stien chalúp i palácov, je v nich dostatok priestoru na pokojnú vodu i ohnivé slnko, ponorené v hlbočine“ (s. 89). A takto poeticky sú koncipované aj Koškovej povesti späté s mlynom, ktorý napríklad „navštevujú nečisté sily...“ (s. 23). V prevažnej väčšine povestí sa objavuje slovo „mlyn“ v rôznych modifikáciách – „Pomocník z potočného mlyna...“, „Mlynárkine gagarinky“, „Ukradnutá mlynárová duša“, „Mlynské strašidlo“ atď. Východiskom autorského spracovania príbehov z rôznych novohradských mlynov, napr. holišského mlyna, mlyna pri kláštore v Bzovíku, kalinovského mlyna, rákošského mlyna a ď., autorka opäť spracovala z príhod vyrozprávaných ešte jej starej mamy, ale cennými prameňmi boli aj zápisky z archívov a cechových kníh.

2. Marcel Páleš Zhrnuté zo stola, Nula, 2018.
Jeden zo zakladateľov literárneho zoskupenia „Generácia Nula“ v banskobystrickom prostredí sa v najnovšom básnickom počine prezentuje oproti svojmu básnickému debutu z roku 2012 – Veľký tresk a malá treska – s výrazne zrelším básnickým videním, ktoré svojím relatívne ľahkým prozaickým základom dotvára do nečakaných vypointovaní bez akýchkoľvek „básnických kudrliniek“. Ide o mimoriadne čistý dobre zvládnutý poetický výraz zachytávajúci každodenné chvíľky vlastného života, ktoré premieta lexikou zo „všedného dňa“ do nevšedných poetických obrazov, nútiacich čitateľa na chvíľu sa zastaviť a trochu rozmýšľať na Bytím sveta, nad svojím Bytím... Pálešova poézia má jednoznačne tendenciu prekročiť akýsi pomyselný „regionálny rámec“ a vstúpiť do širších básnických vôd súčasnej slovenskej poézie s cieľom osloviť citlivú dušu ktoréhokoľvek prijímateľa, lebo ani táto poézia „nikoho nezabije“, ale skôr „zastaví“ čas vo vnútorných súradniciach čitateľa.

3. Pavol Dinka, Petr Žantovský: Slovensko-české, česko-slovenské NECENZUROVANÉ eseje a úvahy, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.
Základnú podstatu tejto knihy veľmi trefne vystihol v úvodnom slove Vincent Šabík konštatovaním: „Predstavitelia kvalitného žurnalizmu v knihe manifestujú intelektuálne schopnosti učiť občanov čítať znaky spoločnosti, v ktorej žijeme“.

32. ZLATA MATLÁKOVÁ, poetka
 

1. Pavol Dinka, Petr Žantovský: Slovensko-české, česko-slovenské NECENZUROVANÉ eseje a úvahy, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.

2. Etela Farkašová: Predtucha svetliny, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.

3. Dana Podracká: Paternoster, Skalná ruža 2018.

33. ALEXANDER HALVONÍK, literárny kritik
 

1. Jozef Banáš: Prebijem sa! Štefánik. Muž železnej vôle,  Ikar 2018.
knihu o jednom z najcharizmatickejších hrdinov slovenských dejín je zaiste veľká výzva. V jeho životopise je toľko záhad, nevysvetliteľných súvislostí a kontroverzií, že si to od autora vyžaduje nielen dlhodobé študijné nasadenie, ale aj nezvyčajný zmysel pre historicitu i pre osobnostnú projekciu historickej postavy. Banáš sa však odvážil napísať dokonca dokumentárny román o zložitom človeku v ešte zložitejšom období, v čom nemá ani predchodcov a zrejme dlho nebude mať ani nasledovníkov. Možno sa niekomu bude zdať, že protirečivá postava Štefánika sa utápa v presile historických faktov, pikantérií a ideologických premís, nad ktorými sa netýči ako monument, ale svojou titanskou vôľou sa doslova prebíja kalnými vodami do najvyšších sfér vtedajšej sociéty a politiky sťa onen „človek milión“. Banášovi v každom prípade treba priznať, že sa mu cez postavu Štefánika predsa len podarilo nájsť modus vyváženia vtedajšej slovenskej malosti s civilizačnými vrcholmi začiatku 20. storočia, v ktorom to s neznámym Slovenskom mohlo dopadnúť oveľa horšie, a v mnohom tak naznačiť aj ďalšie pokračovania štefánikovskej knižnej odysey, ktoré tomuto velikánovi a tvorcovi moderných slovenských dejín dlhujeme.

2. Erik Ondrejička: Krajina diamantov/Land of Diamonds, Slovak PEN Centre 2018.
Básnický samorast Erik Ondrejička už dlhší čas nepatrí medzi neuznávaných slovenských poetov. Naopak, má nielen svoj uznávaný básnický rukopis, ale uznáva ho aj na dnešné pomery široká fanúšikovská základňa. Dvojjazyčná zbierka básnických textov Krajina diamantov má predsa len v tvorbe básnika i v slovenskej poézii zvláštne postavenie. Je zjavne inšpirovaná japonským slovesným umením, ale pre Ondrejičku je predovšetkým skúšobným kameňom autentickej tvorby básne, ktorá chce vypovedať o súčasnom svete a človeku to najpodstatnejšie, a zároveň ostať básňou s parametrami tajomstva, fantázie a zázračnosti. Ondrejička do tejto vážnej hry vkladá predovšetkým svoj absolútny zmysel pre tvar, svoje vycibrené cítenie pre hudobnosť, rytmus a rým, svoje nanajvýš osobité videnie tvarov, farieb a vôní i svoje nezjednodušené filozofické poňatie ľudského univerza. Jeho koncízne a zároveň uvoľnené básnické texty sa tak stávajú akýmsi etalónom modernej slovenskej poézie, ktorá sa usiluje nahrádzať básnické rébusy harmonickou zrozumiteľnosťou.

3. Milan Zelinka: Blízke diaľavy, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2018.
Prozaický comback uhrančivého rozprávača Milana Zelinku sa deje v znamení návratov k starým témam, preniknutým ľudskosťou a záujmom o najbežnejšie veci súčasného človeka. Najnovšiu zbierku jeho kratších prozaických textov charakterizuje nevykoreniteľná ukotvenosť v slovenských realitách, jemný humor a spoluúčasť na komplikovaných životoch postáv. Autor je tu bytostne spojený nielen s prírodou, ale aj s ľuďmi, ktorí často neunesú ťarchu svojich osudov. Pokladá za svoju povinnosť ukázať im hranice ich dôstojnosti i mieru ich úpadku. Rovnako naliehavo, priam satiricky, poukazuje na deficity porozumenia, úcty a sebaúcty k človeku, ktoré v podmienkach rozmáhajúcej sa kultúry peňazí a plazivej ľahostajnosti nadobúdajú absurdné rozmery. Jeho spôsob vnímania problémov dnešnej civilizácie je nielen nástojčivý, ale aj neopakovateľný.
 

34. JÁN PUCHOVSKÝ, publicista
 

1. Ľuboš Blaha: Antiglobalista, VEDA, 2018.
Začnem trošku od boku – od množstva citácií a širokého zoznamu literatúry, ktoré dopĺňajú toto svieže vedecké dielo mladého, ale pomaly už aj renomovaného ľavicového autora. Nezdôrazňujem to samoúčelne. Jednak chcem poukázať na priepastný rozdiel, ktorý na prvý pohľad udrie do očí, keď s ním porovnáme intelektuálne výkony niektorých našich politikov od stredu napravo, kde sa štyri, či päť použitých prameňov v písomnom výtvore považuje div nie za vrcholový výkon. Ale ponechajme bokom iróniu. Je logické, že vo vedeckej práci, akou uvedené dielo nesporne je, sa odvolávanie na množstvo odkazov z celosvetových zdrojov v skúmanej oblasti považuje za normálne. V tomto prípade má však táto skutočnosť okrem iného aj ďalšiu a nie celkom zanedbateľnú pridanú hodnotu. Tá môže byť prínosom predovšetkým pre tých, ktorí súčasné dianie u nás doma i vo svete vnímajú ľavicovou optikou skôr intuitívne a živelne, bez širšej teoretickej výbavy.
)
Blahova publikácia im prináša nielen brilantnú kritickú analýzu aktuálneho neoliberálneho modelu globálneho kapitalizmu, ale načrtáva aj východiská z jestvujúcej situácie. Zároveň im poskytuje skvelú rešerš uznávaných svetových ľavicových autorov a ich hlbokých teoretických prác, ktoré rozoberajú slabiny konceptu kapitalistickej spoločnosti, ohrozujúcej budúcnosť ľudstva. Odporúčam ju do pozornosti najmä mladým ľavičiarom, ktorí hľadajú orientáciu v zložitých spoločenských pohyboch. Aj v rozporoch súčasnej ľavice. Mňa osobne najviac oslovuje Blahov názor, že ak má byť ľavica alternatívou budúcnosti, nesmie sa vyčerpávať súbojmi v kultúrno-menšinových otázkach, ale potrebuje sa vrátiť k repolitizácii ekonomiky, späť ku Marxovi. Menšie odporúčanie mám i pre autora. Možno by stálo za úvahu internacionálne spojiť sily s názorovo  blízkymi ľavicovými intelektuálmi a prísť s koncentrovanejšou formou myšlienok vyjadrených v tomto diele, ktoré by na kratšej ploche – možno v rozsahu niekdajšieho slávneho marxistického manifestu – zrozumiteľne oslovili tých, čo nemajú čas alebo dispozíciu na štúdium dlhších teoretických prác tohto druhu.

2. Štefan Nižňanský: Čudo medzi ZOO a cintorínom, STEFANY, 2018.
Briskné pero Štefana Nižňanského netreba čitateľom webového portálu Nové slovo osobitne predstavovať. Pozná ho väčšina jeho užívateľov. Dlhoročný moderátor Televíznych novín ČST, redaktor spravodajstva a neskôr i generálny riaditeľ Slovenskej televízie majstrovsky zvládol nielen riadiacu činnosť, ale aj  žurnalistickú profesiu spojenú s obrazom a hovoreným slovom i s písomnými žánrami, kde je nevyhnutnou podmienkou textová bravúra. Pravidelne o tom presviedča svojimi skvelými výkonmi  v oblasti literatúry faktu, ktorými robí veľkú radosť mnohým svojím niekdajším kolegom z brandže. Aj mne osobne ako bývalému spravodajcovi ČST pre Latinskú Ameriku je potešením, že sa k ním môžem počítať. Svojím spôsobom nám oživuje spomienky na roky tvorivého rozletu novinárskej práce. Urobil tak už v roku 2014, keď spolu s českým kolegom Mirkom Fořtom vydali spomienky na televízne spravodajstvo z búrlivého prevratového obdobia v roku 1989 pod názvom Televízne črepiny v zamate.

Jeho najnovšia publikácia Čudo medzi ZOO a cintorínom, ktorá vyšla v závere roku 2018, nesie taktiež rukopis jeho brilantného pera. Tentoraz má širší záber, prekračuje rámec Hlavnej redakcie televíznych novín a prináša portréty významných osobnosti, ktorých životy boli spojené s obrazovkou, či už pred kamerou alebo za ňou, s profesiami v štúdiu, za režisérskym pultom, v strižni, archíve a pod. Významná časť knihy – aj keď nie najrozsiahlejšia – patrí prezentácii 20 riaditeľov, ktorých previal čas na rozhodujúcej manažérskej pozícii STV po roku 1989. Uvádza ju zamyslenie s príznačným podtitulom: „Žeby rozprávka o Snehulienke a 20 trpaslíkoch? Záverečnú časť pútavého čítania má názov Tajný denník nevďačníka... Dá sa o nej povedať, že je to silná autentická výpoveď o osobných skúsenostiach autora s peripetiami jeho účinkovania vo funkcii riaditeľa STV od chvíľ konania konkurzu na túto pozíciu, cez hlavné obdobie jeho pôsobenia na tomto poste až po politické manipulačné finále ukončenia činnosti STV i jej riaditeľa spojené s valcovaním SAS a vznikom RTVS. Nie všetkým aktérom uvedeného príbehu dejín STV v posledných troch desaťročiach sa otvorenosť a priamosť výpovede autora asi bude pozdávať. Stojí však zato zoznámiť sa s touto publikáciou. Má svoju nespornú historickú hodnotu ako doklad o dobe, v ktorej profesionalita nebola iba prázdnym pojmom.

3. Karol Lovaš, Alojz Lorenc: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem...., Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.
Keď mi na Vianočných trhoch v Inchebe ponúkali ako tip darčeka pod stromček túto knihu – dosť som váhal. Karola Lovaša ako publicistu som veľmi nepoznal a tá trocha informácii, čo som o ňom mal, mi skôr evokovala signály, že nevysielame celkom na jednej vlne. Napokon ma asi prehovorila zvedavosť a hľadanie odpovede na rébus, čo je to za zvláštny druh kombinácie, že sa do autorskej dvojice spojilo jeho meno s tajuplnou osobnosťou bývalého prvého námestníka federálneho ministra vnútra česko-slovenskej vlády Alojza Lorenca spájaného s pozadím historických zmien v roku 1989. Dnes môžem povedať, že som neurobil chybu. Pri čítaní tejto pomerne útlej knihy v dialógovej forme som sa presvedčil, že je správne nepodliehať stereotypom.

Prekvapením pre mňa bolo, že bývalý – vlastne i súčasný – publicista Karol Lovaš je aktuálne katolícky kňaz. Videné cez túto prizmu ma preto už teraz neudivuje, že veľká časť jeho otázok a odpovedí spoluautora v úvode knihy smerovala k zmyslu života a k filozofickým zamysleniam typu, čo poviete Bohu, ak sa raz po smrti ocitnete pred jeho tvárou. Alojz Lorenc, ktorý neskrýval svoj agnosticizmus ateistu, mu na to diplomaticky odpovedal: „Ak by sa tak stalo, tak by som sa ospravedlnil, že som neveril v jeho existenciu. A ak existuje, tak o mne vie všetko“. Povedzme si otvorene, je dosť ľavičiarov vyššieho veku, ktorí pripúšťajú podobné existenciálne otázky. K. Lovaš to akcentuje poukázaním na známe skutočnosti, že aj viacerí bývali politici s komunistickou minulosťou, ako Peter Colotka, Michal Kováč, Rudolf Schuster a ďalší majú povesť veriacich. Dokonca sa odvoláva na miesto rozhovoru s Vasilom Biľakom v jeho byte, kde videl ikonu Matky Božej zavesenú vedľa holubice mieru Pabla Picassa. A sám Lorenc k náboženskej téme dodáva, že pochádza z kresťanskej rodiny a bol pokrstený v rodnom Trenčíne. S rizikom ironických poznámok (akých sa, čo je dobre známe, v hojnom počte roky dostáva poprednému politikovi SMER-u) to dopĺňa informáciou, že bol i birmovaný. Človeku sa priam ponúka dodať: čo už, Slovensko bolo jednoducho také. Osobne tomu cez rodné korene na polceste medzi Trenčínom a Topoľčanmi veľmi dobre rozumiem. Nesklamalo ma ani tušenie, že v publikácii sa bude najväčší priestor venovať udalostiam v prelomovom roku 1989 a úlohe, ktorú v nej zohral Alojz Lorenc. Pre znalcov problematiky však predosielam, že v nej nejaké zásadné a prevratne nové informácie neobjavia. Napriek tomu stojí za to prečítať si túto knihu. Pre mňa osobne bola prinajmenšom dôkazom, že v jeho prípade ide o človeka, ktorý vie čo hovorí, je konzistentný a ľavicový pohľad na dianie v protirečivom svete mu nie je cudzí.
 

35. IVAN LUŽÁK, publicista
 

1. Igor Daniš: Nereálne očakávania, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.
I. Daniš (1968) pôsobil ako pedagóg na FiF UK a pracoval na Ministerstve financií SR a ČR a v Centre strategických štúdií na Úrade vlády SR. Publikuje v HN, Trende, Pravde, SME, LT a i. Nereálne očakávania sú odborno-esejistickou publikáciou, určenou odbornej i laickej verejnosti. Ústrednou témou sú neodôvodnené a stále narastajúce očakávania v ekonomike, spoločnosti, politike a vzdelávaní. Hlavnú pozornosť autor venuje ekonomickému rastu a požiadavke jeho trvalého rastu, a to vo svete i v SR. Otázniky predstavuje možnosť zastavenia ekonomiky, podpora rastu expanzívnou monetárnou politikou alebo znižovaním daní, únosnosť pre životné prostredie pri neustálom raste počtu obyvateľstva na Zemi. Pri verejnom sektore je otázkou prerozdeľovanie prostriedkov a polemika o zlyhaní sociálneho štátu. V slovenskej spoločnosti boli nereálne očakávania pri transformácii spoločnosti a ekonomiky po r. 1989 a nasledujúce fiasko kupónovej privatizácie. Nereálne očakávania majú ľavicoví ekonómovia pri spoločnom (družstevnom) vlastníctve. Ďalšími diskutovanými témami sú vzdelávací systém, migrácia, súčasná fragmentarizovaná spoločnosť, športový priemysel. Spoločnosť je charakterizovaná odcudzením, prehnanou snahou o ekonomickú prosperitu, sloboda sa stáva problematickou vtedy, keď začína ohrozovať vládnucu moc. Liberálne prekračovanie hraníc demokracie môže znamenať nastolenie cenzúry, diktatúry alebo totality. To znamená potláčanie iných názorov, potieranie menšín, obmedzovanie slobody. Kontrola občanov, politická korektnosť, názorová občianska vojna prináša celospoločenskú frustráciu, končiacu korunováciou niekoho, kto zavedie poriadok, názorovú a ideovú jednotu.

2. Udo Ulfkotte: Koupení novináři, Naše vojsko, 2018.
Nemecký novinár U. Ulfkotte písal 17 rokov pre Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ), predovšetkým ako vojnový spravodajca, a prednášal bezpečnostný management na Univerzite Lüneburg. Ako odborník na tajné služby spolupracoval s Marshall Memorial Fund (USA), Nadáciou Konráda Adenauera a pôsobil v Spolkovej akadémii pre bezpečnostnú politiku. Je autorom radu kníh, ktoré dosiahli náklady bestsellerov. Kniha Koupení novináři má podtitul Ako politici, tajné služby a finančná elita Nemecka usmerňujú hromadné oznamovacie prostriedky. Autor podáva rozsiahlu sebakritiku a hanbí sa za svoje dlhodobé pôsobenie vo FAZ. Prezrádza, ako bol za svoje spravodajstvo podplácaný a ako bola široko podporovaná korupcia. Odhaľuje, prečo tvorcovia verejnej mienky informujú tendenčne a propagandisticky – sú pod vplyvom takých organizácií ako Atlantik-Brücke, Trilaterálna komisia, German Marshall Fund, American Council on Germany, Aspen Institute a i. Spolupracovníci tajných služieb dodávajú do redakcií texty, ktoré sa publikujú pod menami známych novinárov. Maskovaná sieť médií, lobistov a politiky vedie ku strate názorovej rôznorodosti a manipulácii verejnosti. Vedúce nemecké „mienkotvorné” médiá majú prepojenia na americké lobistické organizácie a pôsobia ako predĺžená ruka tlačového oddelenia NATO. Sloboda tlače je len predstieraná.

Dlhý čas bolo v Nemecku považované za tabu systematické ovplyvňovanie a ovládanie širokej verejnosti malou menšinou novinárov. V prípade nedodržania stanoveného smeru spracovania informácií môže nasledovať aj mediálne poprava narušiteľa. Zakúsil ju aj autor knihy: po odchode z FAZ sa dočkal domovej prehliadky a trestného oznámenia „za vyzradenie štátneho tajomstva”. Utajovanou pravdou je, že alfa-novinári sú zajedno s politickými a finančnými elitami. Autor označuje nemecké médiá za zglajchšaltované, poslušné vrchnosti a neochotné vykonávať rešerše, čo vedie k strate dôveryhodnosti. Po mnohých opísaných prípadoch konštatuje, že demokracia a právny štát sú iba simulované a čírou ilúziou. U. Ulfkotte avizoval, že pracuje na pokračovaní Kúpených novinárov. Nie je známe, či sa tak stalo, pretože neočakávane zomrel na infarkt v januári 2017. Nedá sa vylúčiť súvislosť s CIA, s ktorou dlhý čas spolupracoval.

3. Iva Vranská Rojková: Štefan Harabin. Srdcom a svedomím, Izkona, 2018.
Spisovateľka, publicistka a prekladateľka I. Vranská Rojková pripravila knihu s podtitulom Rozhovor o problémoch, o ktorých nám zakazujú hovoriť. Sudca Najvyššieho súdu SR a kandidát na prezidenta republiky Š. Harabin je známy svojimi jasnými, priamočiarymi a fundovanými vyjadreniami na odborné (právne) i iné celospoločensky významné problémy. Pritom uplatňuje potrebný nadhľad i hĺbku prieniku do komentovanej problematiky. Osobitne je cenná tá skutočnosť, že navrhuje aj riešenia a východiská zo súčasného zložitého stavu našej spoločnosti. Š. Harabin pokladá právo za istý druh umenia. Vyzýva spoločnosť na návrat k politickej kultúre a vzájomnej úcte človeka k človeku. Aktuálne je jeho vyjadrenie k ústavným sudcom, kde požaduje preformovať legislatívu, vrátane ústavných podmienok. Zrušenie tzv. Mečiarových amnestií pokladá za neprípustné v právnom štáte pre porušenie zákazu retroaktivity. Slovensko má aj svoje historické právne pamiatky: najstarší právny spis je civilný zákonník v staroslovenčine z 2. polovice 9. stor., ktorého zostavovateľom bol Konštantín-Cyril. Slovenský národ prežil bez vlastného štátu dlhé stáročia, ale predsa formuloval Žiadosti (1848), Memorandum (1861), Clevelandskú dohodu (1915), Martinskú deklaráciu (1918) a autonómiu 6. októbra 1938, sledujúc dlhodobý politický cieľ rovnoprávnosti.

Š. Harabin je autorom trestného oznámenia na členov vlády SR, ktorí v r. 1999 schválili prelety lietadiel NATO pri bombardovaní Juhoslávie, pretože z hľadiska medzinárodného práva išlo o bezprecedentný zločin. NATO konalo bez mandátu OSN a Dzurindova vláda nemala súhlas NR. Trestné oznámenie vyšetrovateľ odmietol s nedostatočnými dôvodmi, čo viedlo Š. Harabina k pokračovaniu v tejto kauze. Rovnako kritický postoj zaujíma Š. Harabin voči útoku západných štátov na Sýriu v apríli 2018 (ktorý bol tiež porušením medzinárodného práva) a nesúhlasí s postojom vlády SR. Š. Harabin uzatvára: Nemáme dôvod vystupovať z NATO, ale máme prispieť k tomu, aby NATO dodržiavalo medzinárodné právo. V kapitole Pozícia práva v EÚ upozorňuje Š. Harabin na ohrozenie štátnej suverenity SR pri vstupe SR do tzv. tvrdého jadra EÚ. Podpis memoranda o prehĺbení dialógu medzi SR a SRN znamená v medzinárodno-právnom zmysle zrušenie vlastného štátu. Zo zmluvy o EÚ vyplýva, že otázky migrácie a azylu patria do výlučnej kompetencie členských štátov. Slovensko nemá žiadny právny záväzok prijímať ilegálnych migrantov iba preto, že si to želá Brusel alebo SRN. Š. Harabin jednoznačne podporuje protimigračný manifest, ktorý sa začína rodiť z iniciatívy Salviniho a Orbána.

V ďalších kapitolách knihy sa venuje pozornosť takým témam, akými sú Istanbulský dohovor (ohrozenie tradičnej rodiny), rozkladanie štátu mimovládnymi organizáciami, neželaný vplyv školy na deti na úkor rodičov, právo v globalizujúcom sa svete, prezident ako garant zákonnosti.

36. DUŠAN KERNÝ, diplomat, publicista
 

1. Nikita Michalkov: Vyháňač besov, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.
Je to vydavateľská odvaha, počin a aj výrazná  provokácia vyvažujúca  v súčasnej záľahe prekladových kníh označujúcich Rusko sa zdroj všetkého zla dômyselnejšie ako reaganovské značenie za ríšu zla,  preklady, ktoré prelomovo, na rozdiel od doterajšej praxe, vychádzajú skôr v slovenskom preklade, než to stihnú v Čechách. Michalkov si názov Besy nevyvolil náhodou  z Dostojevského Besov / v presnom a výstižnom slovenskom preklade Diablom posadnutí/. Kniha má pôvod v televíznych príhovoroch, ukazuje mentálnu výbavu pri výbere argumentov a prudkej polemiky  nesúhlasu s plejádou predstaviteľov liberálnych médií, ukazuje o. i. obšírne kriticky a kategorický pohľad na pôsobenie G. Sorosa v Rusku.  Knihe by prospel rozšírenejší poznámkový aparát a orientujúci doslov o ruských reáliách, ktorý by slovenskému čitateľovi ukázal motiváciu ruských osobností ako Michalkov, tzv. gosudarstvennikov, stúpencov vlastnej štátnosti v rozsahu, ako my nepoznáme. 

2. Sergio Tazzer: Štefánik a českoslo-venské légie. Zradcovia alebo hrdinovia, Kanimex, 2018.
Náročný projekt sa udial pod taktovkou súčasného najlepšieho znalca Štefánikovej problematiky P. Kanisa. Preklad diela S. Tazerra, vedúceho dokumentačného strediska Veľkej vojny  v severnom Taliansku je pre nás výrazným rozšírením obzoru  o to väčšmi, že jej pôvodné určenie bolo pre taliansku verejnosť, ukazuje nám diplomata Štefánika ako hrdinu, ktorý dosiahol  vôbec prvé medzinárodné uznanie ešte nejestvujúceho štátu v apríli 1918! Ukazuje tragédiu čs. légií, lebo ak legionárov zajali rakúske jednotky bez milosti ich ako zradcov popravovali. Podobne ukazuje, ako čs. légie prispeli k ukončeniu vojny, kapitulácii na talianskom fronte už 3. novembra, ako v tom zohrala súčinnosť légií a americkej brigády, prvej súčinnosti v dejinách našich ozbrojených síl s vojskami USA. Teda to všetko, čo sme doteraz mali zakódované pod jedným slovom Piava.  A najmä porozumieme väčšmi, ako sa vytváralo talianske národné povedomie a máme súčasný taliansky dokument o tom, ako si cenia s dnešného pohľadu Štefánika a čs. legionárov.

3. Prof. Ing. Mgr.Jaroslav Husár, CSc.: Aj ekonóma je veda, Letra Edu, 2018.
Kniha skvelého polemika s deformáciami v tzv. mainstreamových médiách, kritika absolútnej neschopnosti politických špičiek v ekonomickej orientácii pri zmene systému v1989 má podtitul, ako sa nám ekonomickú vedu podarilo aplikovať a kde boli problémy. Prof. Husár, vedecky kvalifikovaný odporca mytologizácie HDP ako hlavného a jedného spásonosného  ukazovateľa, vedec so skúsenosťou pôsobenia v Európskej hospodárskej komisii OSN v , nám predostrel myšlienkové úsilie viacerých ekonómov ako aj v svoje v tom, ako zabezpečiť hospodársky ideál. V súčasnom svete priepastne narastajúcich rozdielov a volaní po spoločnosti sociálnej spravodlivosti je to podnetné čítanie a dokument o potrebe rešpektu politiky a verejnosti k ekonomike – v tom spočíva aj sarkazmus názvu Aj ekonomika je veda, teda nie je pre amatérov, najmä politických a mediálnych nie.

37. JOZEF KRŠKO, novinár
 

1. Yuval Noah Harari:  Sapiens stručná história ľudstva, Aktuell, 2018.
Autor, historik, profesor Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, predstavuje svoj pohľad na dejiny ľudstva. Bez záplavy rokov, pomocou makrohistorického premietania najzásadnejších historických procesov zobrazuje dejiny ľudského rodu a načrtáva jeho budúcnosť. Bohato sa pri tom opiera o poznatky biológie.

38. TOMÁŠ KOLOC, publicista
 

1. Pavel Kosatík: Jiný TGM, Paseka, 2018.
Proč se mi líbila první: Protože je třeba, abychom už jednou vybředli z olepování historických osobností denunciantskými či hagiografickými nálepkami. V Masarykově případě jsem se k tomu svými skromnými silami snažil i sám přispět. Totéž a do ještě větší hloubky udělal svou knihou z roku 2017 Michal Macháček, který mi prezidenta mého dětství, kterého jsem doposud znal jen ve dvou historiografických polohách (jako normalizační mohylu a demokraturní parodii), ukázal z mnoha úhlů: včetně Husáka-národovce, který byl v roce 1945 architektem výměny slovenských Maďarů z maďarské Slováky a nahlas uvažoval o sanování poválečné bídy Slovenska nenavrácením zabaveného majetku Čechů a Židů – a o 15 let později jako Husáka disidenta havlovského typu, který v šedesátých letech rozšiřuje ilegálně po vlasti a pašuje do zahraničí své dopisy o zločinech let padesátých. Jsem rád, že jsem mohl být jedním z prvních, který už loni v květnu s Michalem Macháčkem formou rozhovoru probral jeho knihu i četné nesnáze, které mu způsobily historicko-politická nestrannost knihy spolu s jeho osobní nestranností, jimiž silně vyčnívá nad ostatní historické autory dnešní doby.

2. Olga Sixtová: Kniha představených kolínské synagogy 1730 – 1783, Academia, 2018.
Proč se mi líbila kniha druhá? Protože mě vzrušuje chodit po dávno zrušených chodníčcích a mluvit s dávno odešlými lidmi, žijícími ale stále v paměti mého kraje: a nemusí to být jen Židé, ale jsou to i moravští Chorvaté u Znojma, Lužičtí Srbové na Děčínsku a Varnsdorfsku, anebo čeští Němci. V této chladné zimě mě hřeje, čtu-li židovská jména nositelů Nobelových cen amerického biologa Howarda Horvitze, ruského ekonoma Leonida Hurwicze, nebo jednoho ze dvojice konstruktérů MiGu Michaila Gureviče - a vím, že všichni rodově pocházejí z Čech, kde jejich předkové za Josefa II. přijali jméno města, v němž žili: Hořovic. 

3. Alberto Vojtěch Frič (1882 - 1944): Čerwuiš aneb Z Pacheka do Pacheka oklikou přes střední Evropu, Titanic, 2018.
A proč se mi líbila ta třetí, první vydání pamětí skoro sto let starých? Protože jde o příběh cestovatele, jenž obohatil kmen paraguajských indiánů Čamakoko ženitbou s jeho dcerou o jeho dnešních sto  „Čechomakoků“, a jehož láska k indiánskému švagrovi šla tak daleko, že se kvůli jeho uzdravení vydal až do rodné země. Tam musel snášet na jedné straně ústrky těch, kteří nechápali šokující chování "divocha", jímž byli znechuceni, a na straně druhé odsouzení od těch, kteří po cestovateli plivali i za to, že bojovného a tvrdohlavého indiána občas s rukou zkroucenou za zády odvedl z míst, kde by mu ti první ublížili. Jak aktuální a poučné vyprávění pro dnešní "korektní dobu“! Nehledě k tomu, že přináší první ucelený dokumentární pohled na předobraz mnoha slavných čerwuišovských povídek Jaroslava Haška, vzpomíná  autorovu rodinu, z níž pocházeli i legendární vůdce pražské revoluce z roku 1848 Josef Václav Frič (1829 - 1890) a režisér Martin Frič (1902 - 1968). Knihu, o níž hovoříme, ostatně po grafické stránce vydal nejmladší známý výhonek rodu Jan Frič (1983), dnešní režisér činohry Národního divadla v Praze, a po stránce redaktorské Yvonna Fričová (1954), zakladatelka spolku www.checomacoco.cz, skrze který čeští Fričové a jejich přátelé pomáhají svým indiánským příbuzným přežít v jejich paraguajské vlasti dnešní dobu konečného útoku civilizačního kořistění.P. S. Obecně mi odpovědět na to, jaké nové knihy se mi líbí, dalo docela práci, protože obyčejně čtu knihy staré třicet a více let (k novým knihám se dostávám až poslední půlrok, kdy jsem se po dvaceti letech vrátil k řemeslu knihovníka). Aktuálně mám největší radost, že jsem po ročním shánění po antikvárních serverech sehnal do osobních vlastnictví brilantní svazeček historických apokryfů a meditací Karla Michala (mj. autora filmu Bílá paní). Ten byl v exilu vydán v roce mého narození, 1977, doma publikován v roce 1993 – a pak už nikdy. A přesto by to právě dnes bylo tolik potřeba… Zde je z něj krátká ukázka…
 

39. LUKÁŠ PERNÝ, kulturológ, hudobník
 

1. Ľuboš Blaha: Antiglobalista, VEDA, 2018.

2. Dalimír Hajko: Slovenské provokácie: Príbehy úzkostí a nádejí, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.

3. Branislav Fábry: Teoretické problémy tvorby práva, A medi Management, 2018.

40. PETER KRÁKORNÍK, servisný pracovník SAV

1. Standing Guy: Prekariát. Nová nebezpečná třída, Rubato, 2019.

2. Karol Lovaš, Alojz Lorenc: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem..., Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.

3. Miroslav Londák, Slavomír Michálek a kolektiv: Dubček, VEDA, 2018.