Reklama
Reklama

„Kladivo“ na demokratické práva občana

Počet zobrazení: 1535

Vláda SR na svojom zasadnutí 30. 3. 2022 schválila na návrh Ministerstva obrany SR „Akčný plán koordinácie boja proti hybridným hrozbám na roky 2022 až 2024“ (APHH), ktorého ohlasovanou ambíciou je posilnenie odolnosti štátu a spoločnosti voči hybridným hrozbám.

Po zbežnom nahliadnutí do materiálu som sa rozhodol venovať mu obsiahlejší komentár, pretože pod ohlasovaným posilnením bezpečnosti štátu a spoločnosti voči hybridným hrozbám sa vo svojej podstate skrýva pokus o systematicky vedený útok na demokratické práva občanov, realizovaný všetkými štátnymi orgánmi, školami, občianskymi združeniami a inými inštitúciami.

V úvode materiálu sa zdôrazňuje, že plán má reagovať na „koordinované pôsobenie cudzích a domácich aktérov, ktorí konajú proti bezpečnostným a iným záujmom Slovenskej republiky“. Títo aktéri „pod prahom zvyčajnej reakcie priamo vplývajú na verejnú mienku, zhoršujú existujúce pnutia v spoločnosti, zasahujú do volebných procesov, znižujú dôveru verejnosti v inštitúcie, erodujú spoločenský konsenzus o správnosti demokratického zriadenia, či euroatlantického ukotvenia Slovenskej republiky a propagujú toxickú formu nacionalizmu, ktorá má tendenciu často aj legislatívne, vyčleňovať a znevýhodňovať skupiny občanov, legitimizovať autokratické formy vládnutia, či marginalizovať kľúčovú dôležitosť ľudských práv a princípov právneho štátu“.

muz_s_paskou_cez_usta_800_beliaikin_cc_-orezfarbaartic.jpg
Foto: Wordpress.org / Autor: Artem Beliaikinúprava a farba Slovo

Po prečítaní uvedeného úvodu som ostal v miernom pomykove, pretože podľa textu viaceré uvedené prvky hybridného pôsobenia ohrozujúceho bezpečnosť Slovenska, najmä tvrdenia o zvyšovaní napätia v spoločnosti, o podkopávaní dôvery v naše demokratické zriadenie, o znižovaní dôvery v štátne inštitúcie, o legitimizovaní autokratických foriem vládnutia, o marginalizácii ľudských práv a neustálom porušovaní princípov právneho štátu sa celkom dobre hodia aj na pôsobenie súčasnej vlády, ktorá počas svojho dvojročného pôsobenia vládla väčšinou prostredníctvom rôznych výnimočných opatrení.

Navyše, ak by sme dôsledne uvážili tvrdenie dokumentu o účasti cudzích aktérov v hybridnom pôsobení, tak by sme mohli dospieť k záveru, že dokument je ostrou sebakritikou vlády, kritikou prezidentky a ďalších, či už občianskych alebo súkromných médií financovaných zo zahraničných zdrojov. Či celý rad občianskych združení ako aj mediálnych prostriedkov nie sú platené zo zahraničných zdrojov alebo sú dokonca v priamom vlastníctve zahraničných majiteľov? A kto by si pri uvedených formách hybridného pôsobenia cudzích „aktérov“ nespomenul na problém „zradcovstva“ našich čelných politikov, ktorý sa v poslednom čase dostal na pretras?

Ako však vyplynulo z ďalšieho štúdia textu, tak môj prvý dojem bol nesprávny, pretože skutočným predmetom záujmu daného materiálu nie je avizovaná bezpečnosť nášho štátu. Hlavným cieľom materiálu je zabezpečiť nerušené vládnutie súčasnej politickej garnitúre, ktoré Akčný plán podsunul pod ochranné krídla bezpečnosti štátu. Tým sa vyjasňuje, že bez ohľadu na to, aké alebo čie záujmy sledujú rôzny aktéri, domáci či zahraničný, tak ich konanie je v súlade s bezpečnosťou nášho štátu, pokiaľ konajú v súlade so súčasnou vládou alebo so záujmami NATO či USA, lebo ich záujmy sú aj záujmami našej vlády. Inak povedané, materiál si pletie bezpečnosť nášho štátu s bezpečným a občanmi neohrozujúcim vládnutím súčasnej politickej garnitúry.

Uvedená všeobecná charakteristika dokumentu sa následne tiahne ako červená niť všetkými jeho súčasťami. Ak si zoberieme jednotlivé podoby hybridného pôsobenia, ktorých cieľom je spochybňovanie rozmanitých spoločensko-politických skutočností, tak bez hlbších úvah zistíme, že boj proti rôznym formám hybridného pôsobenia je fakticky bojom proti rôznym demokratickým právam občanov garantovaných ústavou. Boj proti hybridnému pôsobeniu je predovšetkým bojom proti slobode slova, ale aj bojom proti rôznym politickým právam občanov.

Veď akékoľvek kritické pripomienky vedené s dobrým úmyslom posilnenia skutočnej bezpečnosti nášho štátu celkom prirodzene a nutne spochybňujú existenciu kritizovanej skutočnosti. Materiál však vecnú kritiku vybraných spoločenských reálií automaticky premieňa na útok proti bezpečnosť štátu. Napríklad všetci tí, ktorí dnes ostro kritizujú či vládu alebo prezidentku celkom určite spochybňujú ich politické kompetencie a tým podľa daného materiálu konajú proti záujmom štátu, oslabujú jeho bezpečnosť.

Ministerstvo obrany, ktoré daný materiál vypracovalo svojim konceptom boja proti hybridným hrozbám obracia realitu hore nohami. Pokiaľ je vláda spoločnosťou kritizovaná, tak nie spoločnosť svojou kritikou oslabuje bezpečnosť štátu, ale je to samotná vláda, ktorá svojou nekompetentnou činnosťou vyvoláva spoločenskú kritiku a súčasne svojou nesprávnou politikou reálne oslabuje bezpečnosť štátu.

Materiál však neprevracia len kritiku na útok na bezpečnosť štátu, ale navyše sa dostáva vo viacerých otázkach do rozporu sám so sebou. Napríklad v súvislosti s posilňovaním „odolnosti“ spoločnosti sa zdôrazňuje aj úloha a význam vzdelávania a kritického myslenia. Ako sa však môžu vzájomne zhodovať na jednej strane pevne vytýčená hranica kritiky, ktorou je napríklad „spoločenský konsenzus“ o našom členstve v NATO so súčasnou podporou kritického myslenia? Naše členstvo v NATO sa tu premieňa v nedotknuteľnú dogmu, ktorej sa musí „kritické“ myslenie podriadiť. To znamená že vo vzťahu k bezpečnosti štátu je nám kritické myslenie na nič. Hlavné je nedotýkať sa dogiem.

Materiál však svojím obsahom nejde len proti slobode slova, ale celkom evidentne ide aj proti iným aspektom buržoáznej demokracie, ktorej základom je predsa pluralita názorov ako aj pluralita politických strán. Ak by napríklad niektorá z politických strán požadovala naše vystúpenie z NATO, tak podľa daného materiálnu koná protištátne lebo útočí proti našej bezpečnosti, hoci vo svojej podstate by útočila len na súčasnú formu našej bezpečnosti, ktorá sa však v dnešnej realite ukazuje nie ako forma bezpečnosti, ale skôr ako forma nášho ohrozenia.

Rozhodujúcu úlohu v boji proti hybridným hrozbám materiál nachádza v strategickej komunikácii, ktorá by sa mala opierať o „profesionálnu, transparentnú a zrozumiteľnú komunikáciu rezortných, nadrezortných a vládnych politík... Je kľúčovým predpokladom pre budovanie odolnosti obyvateľstva, spoločenskej súdržnosti a rekonštrukcie dôvery v inštitúcie.“ Aj v tomto bode ide predložený materiál nesprávnou cestou, pretože „profesionálna, transparentná a zrozumiteľná“ komunikácia s občanmi je síce súčasťou správnej politiky, ale pokiaľ máme na mysli bezpečnosť štátu, tak jadro bezpečnostnej politiky nespočíva v komunikácii, ale v samotnej politickej praxi, ktorá sleduje v prvom rade záujmy nášho štátu, a nie cudzie záujmy.

Spoločenská súdržnosť ako aj rekonštrukcia dôvery v inštitúcie sa nedosiahne strategickou komunikáciou, ale sa dosiahne v prvom rade konaním vlády a všetkých inštitúcií v prospech reálneho života občanov štátu.

Akčný plán zdôrazňuje potrebu „celospoločenského prístupu k obrane štátu“ a v závere požaduje, aby túto vládnu víziu zdieľali nie len štátne orgány, samospráva, ekonomický a akademický sektor, ale aj občianska spoločnosť a široká verejnosť. Všetci by sme danú víziu mali prijať ako svoj záväzok, tvrdí materiál. Pokiaľ by sa Akčný plán zaoberal skutočnou bezpečnosťou štátu preverenou v širokej celospoločenskej diskusii, a nie bezpečnostnými predstavami súčasnej politickej garnitúry, tak požiadavka celospoločenskej podpory daného cieľa by bola celkom oprávnená. Ale v takom prípade, teda v prípade, že by išlo o skutočnú bezpečnosť štátu by sa materiál musel venovať v prvom rade nie hybridným, ale reálnym bezpečnostným hrozbám, do ktorých sa náš štát v dôsledku politiky súčasnej vlády dostáva.

Ako inak môže normálne a racionálne zmýšľajúci občan Slovenska hodnotiť názory našich čelných politikov o potrebe okamžitého prerušenia nákupu plynu a nafty z Ruska ako otvorenú snahu konať proti našim štátnym záujmom v mene záujmov cudzích mocností? Dokonca Čaputová sa preslávila svojím výrokom, že kto obhajuje našu závislosť na ruskom plyne, koná proti záujmom Slovenska a priamo ohrozuje bezpečnosť občanov.

Z vecného hľadiska nemá Čaputová pre svoje tvrdenie žiadny skutočný argument, pretože Rusko doteraz vždy svoje záväzky v dodávkach plynu ako aj ropy splnilo. Teda nie je tu vecný dôvod na tvrdenie, že by nás naša závislosť na dovoze ruského plynu či ropy nejako ohrozovala a dokonca aj dnes, v čase vojnového konfliktu a napriek tomu, že sme na strane nepriateľov Ruska, dodávky energetických médií pokračujú. Ak niekto ohrozuje dodávky ruských energií na Slovensko, tak to nie je Rusko, ale ekonomické sankcie EÚ proti Rusku. Teda je to aj naša politika, ktorá sa slepo drží záujmov EÚ a USA, ktorá ohrozuje dodávky plynu a ropy na naše územie. Ak však naše ekonomické vzťahy s Ruskom odstránime, tak tým síce odstránime našu závislosť na Rusku, ale neodstránime našu závislosť na dovoze daných surovín. Otázkou je, kde nájdeme takého spoľahlivého a stabilného dodávateľa energie pre našu spoločnosť, akým bolo Rusko? Kto bude tým dodávateľom, od ktorého teraz bude závisieť ekonomický a sociálny život našich občanov?

Čaputovej tvrdenie o protištátnosti názorov obhajujúcich ruské dodávky energií do našej spoločnosti je súčasne pekným príkladom uplatnenia Akčného plánu v politickom diskurze ešte predtým, ako tento plán schválila vláda. Minister hospodárstva Sulík, ktorý sa „odvážil“ v rozpore s politikou EÚ tvrdiť, že ak to inak nepôjde, tak budeme musieť plyn platiť v rubľoch, si mohol už tiež odskúšať, ako bude fungovať Akčný plán voči akýmkoľvek názorom, ktoré nebudú v súlade politickou líniu USA a EÚ. A takto to bude vyzerať približne aj s inými názormi odlišnými od názorov súčasnej vlády.

Predložený materiál vo svojej podstate nerieši bezpečnosť nášho štátu, ale prostredníctvom zavedenia rozsiahleho administratívneho systému sa snaží potlačiť naše občianske práva, aby sme nemohli bojovať proti podriaďovaniu záujmov Slovenska záujmom USA, NATO a EÚ. Záujmy „našich“ spriatelených mocností predstavujú pre našich politikov príkazy, ktorým je nutné sa podriadiť. Bezpečnosť, ktorú takto náš štát nadobúda, je podmienená našou poslušnosťou, teda stratou vlastnej suverenity. Na druhej strane nás táto bezpečnosť dostáva do nebezpečného postavenia voči štátom, ktoré pre USA a NATO predstavujú ohrozenie ich dominantného postavenia vo svete a najmä v Európe.

Reči o tom, že NATO je našim bezpečnostným prístavom, najmä tu v Európe, kde naráža na odpor najmä Ruska, sú nezodpovedným politikárčením namiesto realizácie skutočnej mierovej politiky. Obrysy takejto mierovej a bezpečnej politiky boli narysované najmä v Charte európskej bezpečnosti (Istanbul 1999), kde sa jasne vyzdvihuje spravodlivý bezpečnostný princíp, t. j. princíp rovnej bezpečnosti všetkých štátov v Európe. Princíp rovnej bezpečnosti znamená, že žiadna krajina a ani zoskupenie krajín nemôže budovať svoju bezpečnosť na úkor ostatných štátov. Ale presne toto je podstata NATO, ktoré buduje bezpečnosť svojich členov na úkor bezpečnosti ostatných a potom sa nemožno diviť, že tento proces privedie k vojnovému konfliktu.

Ak sa vrátim k požiadavkám Akčného programu, tak volanie po realizácii Charty európskej bezpečnosti, volanie po trvalom mieri je podľa Akčného programu hybridný útok na bezpečnosť Slovenska, pretože spochybňuje našu účasť v NATO. Domnievam sa, že uvedený príklad dostatočne jasne demonštruje podstatu Akčného plánu.

Vládou schválený Akčný plán je len ďalším kamienkom na ceste k nastoleniu otvorenej diktatúry, tak ako to už dlhšie viacerí komentátori zdôrazňujú. S uvedeným názorom súhlasím, ale by som ho mierne poopravil.

My nežijeme v demokracii ako takej, ale v buržoáznej demokracii a jej vlastným základom či podstatou je práve diktatúra triedy kapitalistov nad pracujúcimi, diktatúra kapitálu nad pracujúcimi. Vzťah medzi diktatúrou buržoázie a buržoáznou demokraciou nie je vzťahom dvoch vylučujúcich sa podstát, ale vzťahom podstaty k svojej vonkajšej forme existencie. Existenčná forma každej podstaty je vždy determinovaná nie len samotnou podstatou, v tomto prípade diktatúrou buržoázie, ale je nutne determinovaná aj vonkajšími podmienkami svojej existencie, ktoré spôsobujú, že tá istá podstata môže existovať v rôznych podobách či formách. Pokiaľ sú podmienky pre diktatúru buržoázie vhodné, t. j. môže svoje záujmy presadzovať prostredníctvom parlamentu, tak danú formu využije. Ale v časoch narastajúcej krízy buržoázneho spôsobu výroby, ktorej sme dnes všetci svedkami, sa diktatúra buržoázie zbavuje svojej demokratickej formy a začína sa aj navonok ukazovať presne tým, čím je vo svojej podstate, t. j. diktatúrou buržoázie. Prechod od buržoáznej demokracie k priamej buržoáznej diktatúre teda nie je podstatnou premenou vlády, ale len premenou formy jednej a tej istej vlády.

S ohľadom na zhoršujúce sa ekonomicko-politické ako aj sociálne podmienky reprodukcie buržoázneho spôsobu výroby, ktoré dnes avizujú temer všetky ekonomické inštitúcie, je nutné sa pripraviť na to, že diktatúra buržoázie môže nadobudnúť ešte ostrejšie formy, než sú tie súčasné. Pre pracujúci ľud Slovenska to nie je dobrá správa najmä s ohľadom na jeho slabú politickú uvedomelosť a s tým spätú politickú organizovanosť, ktorá mu neumožní sa jednotne a rozhodne postaviť proti narastajúcej hrozbe otvorenej diktatúry kapitálu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama